12. schôdza

Ďakujem pekne. Pán poslanec Madej, ja mám na vás zopár otázok a potom zopár poznámok k vášmu vystúpeniu. Moja prvá otázka sa týka toho, že či som ja len nepočúval, alebo ste vy posledné štyri roky nevystupovali k tomu, keď bola v porevolučnej histórii bezprecedentným spôsobom politizovaná justícia a boli perzekvovaní sudcovia, ktorí si dovolili vyjadriť akýkoľvek svoj vlastný názor, že vtedy som nejaké takéto vaše vystúpenia upozorňujúce na politizáciu justície nijako nezachytil, že či by ste mi mohli nejaké pripomenúť, keď ste kritizovali postupy napríklad pána ministra Harabina a neskôr, teda, už ním ovládnutej súdnej, Súdnej rady ako neprípustne zasahujúce a politizujúce justíciu.
Druhá moja otázka potom smeruje k tomu, že vy ste tu predstavili z môjho pohľadu veľmi zaujímavý ústavný koncept samo reprodukcie sudcovskej moci, keď ste, teda, hovorili, že je neprípustné, aby zákonadarná alebo výkonná moc zasahovali, alebo nejako väčšinovo ovplyvňovali zloženie sudcovského stavu. No, keďže sú len tri moci, zákonodarná, výkonná a sudcovská, tak ak tie dve, podľa vás, nemôžu do toho zasahovať nejako majoritne, tak to znamená, že sa môže len samo reprodukovať sudcovská moc, čím teda jednak dochádza k naozaj zaujímavej koncepcii, ktorú možno aj poslanci by si mali osvojiť, že sa budú sami seba znovu voliť a menovať a bolo by to to, čo by ste si predstavovali, len to naráža na taký malý problém v čl. 2 ods. 1 ústavy, ktorý hovorí, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. A na to by, dokonca, ani zástancovia tejto samo reprodukčnej koncepcie ústavnosti a súdnej moci nemali zabúdať.
K tomu, čo ste povedali, konkrétne k tým sudcom, že prečo by, že nesúhlasíte s tým, aby sa nemohol stať sudcom niekto, kto nemal predtým x rokov praxe na súde, tak dovoľte mi len pripomenúť, že jednak v mnohých štátoch, dokonca na Najvyššom súde to môžu byť dokonca neprávnici v zákone, ak sa to nedeje a dovoľte mi povedať, že keby napríklad pán Procházka, ktorý tu nesedí, mal chuť stať sa sudcom akéhokoľvek súdom na Slovensku, myslím si, že by... (Vystúpenie prerušené časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážené dámy, vážení páni, pani ministerka, hostia, ak v tomto štáte by mal byť na niekoho braný prvoradý ohľad, ak sa bavíme o justícii, tak musíme brať ohľad na občanov. Na občanov v tom zmysle, že ich základné mentálne procesy v momente, keď majú čokoľvek dočinenia so súdom, by nemali byť také, že či poznám zapisovateľku, ktorá by niekde posunula niekde nejaký papier, aby sa vôbec moja vec dostala na stôl, či mám nejakého známeho na súde, ktorý by sa mohol u daného sudcu prihovoriť, či náhodou môj strýko nie je kamarát s tým predsedom súdu, ktorý by mohol nejakú vec posunúť tomu správnemu sudcovi, aby sa to vôbec dostalo na súd. Toto by nemali byť základné otázky občanov, ktorí sa dostanú do sporov, nemali by to byť základné občanov, ktorí čakajú od súdnej moci vyriešenie svojich problémov. Ich základné otázky by mali byť: Ochráni ma štát, ak som v práve? Domôžem sa svojich nárokov, ak som v práve? A ak nie som v práve, dozviem sa to dostatočne skoro, aby som vedel svoje chyby napraviť? Ale tieto veci, bohužiaľ, v súčasnosti justícia na Slovensku nerieši. Je uzavretá v kolobehu problémov seba samej.
Máme tu nadpolovičnú väčšinu sudcov, ktorí žalujú tento štát a pýtajú od neho peniaze, pre ktoré nepohli prstom. Máme tu nadpolovičnú väčšinu sudcov, ktorí si nárokujú na vyplatenie peňazí, ktoré nemajú odpracované, a ktoré si nezaslúžili. A potom sa nemôžme diviť, že občania tohto štátu považujú justíciu za skorumpovanú, že ju považujú za nefunkčnú, a že ju považujú za chorú. Títo občania, ak chcú niečo zmeniť v tomto štáte, tak to urobia tak, že zvolia svojich nových volených zástupcov. A títo noví volení zástupcovia dostávajú mandát od občanov a vymenili všetko v tomto štáte, všetky tri zložky jeho moci, samozrejme, legálnymi a legitímnymi postupmi. Táto vláda je prvá, ktorá otvorene ukazuje na prehnitosť systému. Je prvá, ktorá sa odvážila použiť možno radikálne prostriedky, ale konečne ich použiť na to, aby sme aj v systéme, kde máme doživotne menovaných sudcov, z ktorých niektorí súdili ešte v politických procesoch pred rokom 1989, tak v tomto systéme, aby sme urobili poriadok. A ja jej za to tlieskam, že nabrala túto odvahu.
Rád by som sa vrátil k problému justičných čakateľov, keďže to bola jedna z výhrad pána prezidenta, prečo vrátil tento zákon naspäť do poslaneckej snemovne. Keď sa vrátime trošku naspäť do histórie, tak ešte, keď bol ministrom pán Lipšic, tak vtedy prišla úprava, ktorá dávala možnosť so súhlasom ministra vyšším súdnym úradníkom uchádzať sa o pozíciu sudcov a na základe tejto úpravy vtedajší novozavedený vyšší súdni úradníci, ktorí objektívne zlepšili prácu súdov, mali možnosť stať sa neskôr sudcami. Bol to práve pozmeňovací návrh pána tieňového ministra Madeja v tej dobe, ktorý zabezpečil, že nielen so súhlasom ministra, ale všetci vyšší štátni úradníci v tej dobe mali možnosť sa uchádzať o pozíciu sudcov, a tým pádom sa zaradili do procesu toho, že ak budem naozaj dobre a svedomito vykonávať svoju prácu jedného dňa sa môžem stať sudcom. Vtedy pán tieňový nestál za týmto pultíkom a nerozprával o tom, že v momente, keď bol zavedený systém justičných čakateľov, tak im boli odobraté ich ústavné práva. Vtedy nad tým veľmi veľkodušne privrel svoje milé očká a prešlo to s jeho blahosklonným mlčaním. Zrazu, keď 700 ľudí si nárokuje naspäť tú pozíciu, kvôli ktorej možno niektorí do tejto práce išli, tak je to problém.
Nerozprávame predsa vôbec o tom, že justiční čakatelia budú vyháňaní zo súdov. Justiční čakatelia akurát dostanú tú istú pozíciu, akú majú súčasní vyšší súdni úradníci a tým pádom, ak preukážu svoju kvalifikáciu, môžu rovnako ako doteraz sa naďalej pripravovať na pozíciu sudcov. Samozrejme, sa nemôžme diviť, že 700 vyšších súdnych úradníkov dnes nepočujeme, lebo nevedia, ako táto celá vec dopadne a v momente, keď by dopadla v ich neprospech, tak môžu prísť o prácu, ale sú tu ich volení zástupcovia a je tu exekutíva na to, aby hovorila v ich mene. Inak, ja, vôbec nechápem, že prečo pán tieňový minister sa tak bojí tých výberových konaní, lebo, ak si spomeniete akým spôsobom sa dostal do parlamentu on, tak to bolo tiež de facto výberové konanie. Mali sme tu esejistickú súťaž, ktorú podľa všetkého kvalitnou prácou vyhral a stal sa tak jedným z najmladších poslancov tejto snemovne a aj keď niekedy názorovo nesúhlasíme, musím uznať, že tu odovzdá celkom dobré a svedomité pracovné výkony. Takže, v tomto prípade to výberko zjavne malo svoje opodstatnenie. Dostal sa sem ako tak kvalitný človek a od tej doby tu sedí a rastie.
Nerozumiem prečo dnes sa bavíme o tom, že sa ide zasahovať do toho, akým spôsobom budú vyberaní sudcovia a akým spôsobom sa budú posudzovať. Keď si pozrieme programové vyhlásenie ešte Ficovej vlády, tak v ňom nájdeme, že záruky nezávislosti sudcov, zárukou nezávislosti sudcov bude zvyšovanie nárokov aj na občiansku bezúhonnosť a etické správanie sa sudcov aj mimo pracoviska. Tak ja sa pýtam, ak toto bolo v programovom vyhlásení vlády, tak čo sa stalo počas tých štyroch rokov, že sa Štefan Harabin stal šéfom Najvyššieho súdu? Prečo bol porušený tento záväzok, ktorý si tá vláda napísala do programového vyhlásenia vlády? Ďalej sa tam píše v programovom vyhlásení vlády Roberta Fica v predchádzajúcom období bolo: vláda vytvorí podmienky na zvyšovanie objektívnosti informovanosti o súdnych konaniach a rozhodnutiach, kontrolu výkonu súdnictva verejnosťou vytváraním podmienok na postupné uverejňovanie rozsudkov súdov všetkých stupňov, ako aj zverejňovanie zoznamov súdnych pojednávaní a vyhlasovanie rozsudkov na internete. Presne to, čo robí súčasná vláda mala v programovom vyhlásení tá minulá. Ale zostalo na papieri, kolegyne a kolegovia. To, čo sme si do programového vyhlásenia dali my a odhlasovala táto poslanecká snemovňa a podľa čoho sa riadi táto vláda, sa už za prvý polrok začalo dostávať do existencie a reality.
Oháňať sa nezávislosťou sudcov a súdov je možné v momente, keď títo plnia svoju funkciu a na ich práci nenachádzame žiadne chyby. Avšak nezávislosť sudcov, ani súdov nie je žiadnou zlatou klietkou a nie je ani žiadnym ochranným silovým poľom, ktoré by malo týchto ľudí ochraňovať pred akoukoľvek kritikou a pred zmenou podmienok ich práce. Je svätou povinnosťou vlády tejto krajiny urobiť všetko preto, aby to, s čím občania nie sú spokojní, sa zmenilo. A ak to treba meniť aj napriek alebo aj tým, že sa čiastočne poruší nezávislosť súdnictva, ak zmena podmienok práce všetkých sudcov bude viesť k dobrému výsledku, tak tvrdím, že vláda má právo s takýmito riešeniami prísť.
Na záver chcem povedať len toľko. Často sa dá problém utopiť v maličkostiach a v tridsaťminútovom prejave povedať veľmi mnoho detailov a ako keby tým zakryť ten základný princíp. Ja som skôr fanúšikom toho, aby sa v krátkom prejave povedala základná vec. My sme tu na to, aby sme slúžili občanom tejto krajiny. Vláda je tu na to, aby slúžila občanom tejto krajiny. A ak to máme robiť dobre, musíme sa pozrieť na to, čo tých občanov trápi. A ak ich trápi justícia, jej prehnitosť, jej recyklácia seba samej, tak musíme urobiť všetko preto a je to našou svätou povinnosťou, aby sa tieto podmienky zmenili. Preto vás prosím, podporte pôvodný návrh tohto zákona.

Pán poslanec, vy ste boh Zeus na Olympe, že tu dávate staršiemu kolegovi čo má robiť a čo nemá robiť? Vy to hodnotíte? Vy ste právnik v tejto oblasti? Zabudnite, že stojíte pred katedrou na základnej škole Slovenskej republiky. Ďakujem vám. (Potlesk.)

Ďakujem. Vážený pán predseda, ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci, po prečítaní si pripomienok pána prezidenta k novele zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, ktorý vrátil predmetnú novelu Národnej rade, ma napadlo niekoľko otázok, prečo je potrebné tak zásadným spôsobom zasiahnuť do fungovania súdnictva. Hoci patrím k tým mladším poslancom, dobre si pamätám, že najväčšiu reformu bolo potrebné a nielen v justícii, urobiť v rámci prístupových rokovaní pri vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie. Na týchto zmenách, ktoré viedli k zosúladeniu nášho súdneho systému a práva so štandardami únie sa podieľali odborníci tak z dnešnej opozície i koalície. Prečo dnes, ak je treba urobiť nejaké zmeny, rušia sa základné kontrolné mechanizmy a transparentné princípy v súdnictve? Žijeme v demokracii a systém, ako aj zákony nie je možné prispôsobovať výlučne k potrebám vládnucej garnitúry. Toto je zneužívanie demokracie a autoritárstvo. Hlava štátu dala možnosť pani ministerke spravodlivosti Žitňanskej otvoriť dialóg v odborných kruhoch na tému justícia a vymožiteľnosť práva. Pretože v pripomienkovom konaní sa ignorovali akékoľvek odborné pripomienky z radov Súdnej rady a stavovských sudcovských organizácií. Čo ma mrzí najviac, že namiesto akejsi novej politickej kultúry sme svedkami valcovania bez toho, aby si vláda uvedomila následky. Osobne ma ako mladého človeka zaujal problém justičných čakateľov, kde vidím veľké protiústavné riziko a nielen morálne škody. Dovolím si preto prezentovať základné problémové časti tejto novely, týkajúcich sa práve úpravy justičných čakateľov.
Inštitút justičného čakateľa má nielen na území Slovenka, ale aj v iných krajinách Európy napr. v Čechách dlhodobú tradíciu a jeho opodstatnenosť je historicky overená. Zo strany ministerstva spravodlivosti nebol predložený jediný rozumný dôvod prečo by justícia ako jediná z klasických právnických profesií nemala mať možnosť vychovávať budúcich sudcov. Všetky právnické profesie pripravujú v rámci prípravnej praxe svojich nástupcov. Prokuratúra vychováva prokurátorov formou právnych čakateľov prokuratúry. Advokáti, exekútori a notári majú svojich koncipientov. Musia mať trojročnú prax. Navrhovanou zmenou však štát deklaruje, že funkcia sudcu, čo možno považovať aj za vrchol spomedzi právnických povolaní, nie je natoľko náročná ako iné právnické povolania, aby vyžadovala systematickú prípravu, hoci rozhoduje doslova o životoch ľudí a ekonomickom prostredí. Justičný čakateľ na rozdiel od všetkých ostatných uchádzačov o sudcovské povolanie je vyslovene školený a pripravovaný na výkon tohto mimoriadne náročného povolania.
Podobný projekt podporujú napríklad americké inštitúcie v Macedónsku, kde budúcich sudcov školí Justičná akadémia. V danej súvislosti je potrebné ešte poukázať na fakt, že zámer vlády Slovenskej republiky obsadzovať voľné miesta sudcov aj odborníkmi, ktorí pôsobili v prostredí mimo justície môže mať neželaný dopad na kvalitu výkonu sudcovského povolania. Bude mať sudcov na objednávku, pani ministerka? Pani ministerka Žitňanská, koľko úradníkov vášho ministerstva odišlo pred parlamentnými voľbami v roku 2006 do talára? Ako zabránime, že vplyvné advokátske kancelárie alebo lobistické skupiny nebudú mať vlastných sudcov? Veľa ľudí sa čuduje, ako je možné, že sudca, ktorý odsúdil na osem rokov Černáka za vydieranie ho teraz obhajuje? Nuž, umožňuje to zákon a vaša právna úprava bude znamenať, že advokát obhajujúci aj ľudí z podsvetia sa bude môcť stať sudcom. A ak bude prednášať na niektorej z právnických fakúlt, môže ísť dokonca rovno na Najvyšší súd. Prepáčte, ale ja toto považujem už za hazard s bezpečnosťou štátu. Slovensko je počtom obyvateľov veľmi malá krajina a myslím si, že sudca by nemal vykonávať pred nástupom do taláru inú právnickú profesiu s výnimkou prokurátora. Pretože práca sudcu, ako aj celý chod súdu a charakter súdnej agendy je natoľko špecifický, že je potrebné, aby ho sudca ovládal ešte predtým ako sa stane sudcom, a nie aby si ho osvojoval, takpovediac za pochodu, súčasne s výkonom sudcovskej funkcie.
Ešte krátka poznámka k toľko spochybňovaným výberovým konaniam na miesta justičných čakateľov. Do výberových konaní na funkciu justičného čakateľa sa mohol prihlásiť ktokoľvek, kto spĺňal zákonom určené kritériá. Zúčastnili sa ich stovky uchádzačov, všetci justiční čakatelia prešli riadnym verejným a otvoreným výberovým konaním, ktoré síce niektoré médiá účelovo spochybňujú, napriek tomu neboli žiadnym z neúspešných uchádzačov napadnuté. Len na pripomenutie uvediem, že samotné výberové konanie na funkciu justičného čakateľa prebiehalo v troch etapách. Po absolvovaní písomných testov a preklade z cudzieho jazyka, nasledujú niekoľko hodinové psychologické testy a konanie sa uzatvára ústnou časťou, pričom výberové konanie prebieha spravidla tri dni. Treba tiež uviesť, že takéto výberové konanie je totožné s výnimkou vypracovania súdneho rozhodnutia s výberovými konaniami na funkciu sudcu. Vypracovanie súdnych rozhodnutí je však súčasťou justičnej skúšky, ktorú je justičný čakateľ povinný absolvovať po uplytnutí trojročnej prípravnej praxe. Absolvovanie ďalšieho výberového konania justičnými čakateľmi na funkciu sudcu v zmysle navrhovanej právnej úpravy je v danom kontexte bez akéhokoľvek opodstatnenia účelovo duplicitné a popierajúce zmysel a význam už absolvovaného verejného a riadneho výberového konania. Tým, že navrhovaná novela mení príslušné ustanovenia zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich upravujúce postavenie, práva a povinnosti justičných čakateľov, tento fungujúci ištitút správneho poriadku Slovenskej republiky odstraňuje. Existujúcich justičných čakateľov de facto vydiera, keď ich núti buď odísť z justície, alebo stať sa vyššími súdnymi úradníkmi. Na túto pozíciu sa pritom existujúci čakatelia nehlásili. Novela zavedie aj dve odlišné skupiny vyšších súdnych úradníkov. Nakoľko jedna skupina bude tá, ktorá bola prijatá na funkciu vyššieho súdneho úradníka výberovým konaním určeným na funkciu vyššieho súdneho úradníka a druhá skupina budú vyšší súdni úradníci, ktorí boli prijatí na základe výberového konania totožného s výberovým konaním na sudcu, teda teraz existujúci justiční čakatelia. Navrhovaná právna úprava, tak ako vo svojich pripomienkach naznačil aj prezident, pôsobí spätne, nakoľko zasahuje do práv nadobudnutých v súlade so zákonom do minulosti, a to výrazne negatívnym spôsobom. Takýto postup Ústava Slovenskej republiky nielen nepripúšťa, ale priamo vylučuje.
Z viacerých nálezov ústavného súdu vyplýva, že k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka právnej istoty, ktorá v sebe zahŕňa princíp oprávnenej dôvery v právo, legitímnych očakávaní, predvídateľnosti práva, zákazu retroaktívneho pôsobenia práva, ochrany nadobudnuteľných práv a rad ďalších. Môžeme si pozrieť nálezy Ústavného súdu.
Vychádzajúc z uvedených záverov a právnych názorov vyslovených Ústavným súdom Slovenskej republiky možno konštatovať, že navrhovaná právna úprava je retroaktívna, nakoľko zakladá účinky do minulosti. Otázka retroaktivity, kde chceme niekomu vziať už nadobudnuté práva právnou úpravou, aby platila spätne do minulosti, je jasná otázka pre druhákov právnických fakúlt, preto ma udivuje postoj docentky práva. To v právnom štáte nie je prípustné.
Protiústavnosť pripravovanej zmeny spočíva najmä v tom, že nerieši stret platnej a navrhovanej právnej úpravy. V navrhovanej novele chýbajú prechodné ustanovenia, ktoré by upravovali právne postavenie už existujúcich justičných čakateľov prijatých za účinnosti stále aktuálne platného zákona. Totožná situácia už vznikla v roku 2003, kedy práve súčasná vládna koalícia stret a rozpor jednotlivých právnych úprav riešila prostredníctvom prechodných ustanovení zákona, podľa ktorých sa ustanovenia o povinnosti zúčastniť sa výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu nepoužili pre justičných čakateľov, ktorí sa justičnými čakateľmi stali pred nadobudnutím účinnosti vtedajšej novely zákona. Na mieste teda vyvstáva otázka, prečo nepredísť konfliktu s ústavou takýmto spôsobom aj v súčasnosti, tak ako to navrhol aj prezident Slovenskej republiky vo svojich odborných pripomienkach po vrátení zákona do Národnej rady Slovenskej republiky na opätovné prerokovanie, alebo snáď možno hľadať za navrhovanou novelou iný zmysel?
Na záver si dovolím jednu poznámku. Stále počúvame reči, aké budú výberové konania transparetné a nezávislé. Nuž, asi to musí byť veľká náhoda, že všetky významné riaditeľské posty, napríklad legislatíva, civilná sekcia i trestný odbor obsadili bývalí absolventi právnickej fakulty z Košíc z jedného ročníka. Navyše, viacerí pracovali predtým na ministerstve alebo v rezorte. Takže, sú tu vážne podozrenia, že táto právna úprava slúži na to, aby ste si dosadili vlastných sudcov, dokonca ako docentka práva sa teoreticky aj vy môžete stať bez praxe na súde sudkyňou. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ja chcem poďakovať pánovi poslancovi Kolesíkovi za vystúpenie. Ak dovolíte, chcel by som ešte doplniť niektoré jeho slová predovšetkým v súvislosti s tým, čo sa dnes v Národnej rade udialo a to opätovné zabránenie vystúpiť predsedovi Najvyššieho súdu.
Dámy a páni, nemusíme súhlasiť všetci s predsedom Najvyššieho súdu, môžeme mať na neho rozličné názory, ale ak sme demokratická republika a demokratický parlament, tak demokracia predpokladá pluralitu názorov. Minimálne takí slušní by sme mali byť, že by sme mali s kľudom vypočuť názor predsedu Najvyššieho súdu, ktorý bol do svojej funkcie zvolený legitímne, je to legitímny predseda Najvyššieho súdu, s ktorým, opakujem, nemusíme súhlasiť. Ja vás preto vyzývam, dámy a páni z koalície, ktorí ctíte demokraciu, prosím, neopakujme na budúce takýto hanebný postoj, že parlament Slovenskej republiky nevypočuje významného predstaviteľa súdnej moci na Slovensku v súvislosti so zákonom, ktorý sa týka súdnictva. Je to minimálne slušné a potom môžeme normálne demokraticky väčšinou rozhodnúť. Takže, ja vás prosím, aby sme od tohto upustili, ja pripomínam, že keď sme boli my vo vláde, takisto sme nemali problém umožniť vystúpiť vtedajšiemu eurokomisárovi pánovi Figeľovi, ktorý bol vtedy už významný predstaviteľ Kresťanskodemokratického hnutia, ale bola to normálna vec, aj keď sme nemuseli súhlasiť s jeho názormi, ale k demokracii patrí pluralitná diskusia. Ja vás preto prosím, aby sme na budúce takto nedehonestovali slovenský parlament. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Vážené dámy, vážení páni, myslím si, že je namieste sa vyjadriť k niektorým tvrdeniam, ktoré tu odzneli, a na úvod chcem ubezpečiť pána poslanca Kolesíka, že nemám záujem stať sa sudkyňou a poviem vám prečo. Ja si totiž uvedomujem jednu vec, že už som príliš dlho v politike a príliš vnímaná ako politická osoba a keby som aj podľa práva vstúpila do súdnej siene, tak účastníci konania by ma vnímali predovšetkým ako političku. Preto sa nikdy nebudem uchádzať o pozíciu sudkyne.
Pretože toto je dôležité, to je etický, kultúrny rozmer nezávislosti justície. Ja ho vnímam. Mne je veľmi ľúto, že strana SMER ho štyri roky nebola schopná vnímať. Nebola schopná vnímať a dokázala prikryť aj to, keď sa politicky činná osoba z pozície ministra spravodlivosti zo dňa na deň stala predsedom Najvyššieho súdu, a to ešte veľmi rýchlo o 8.00 hodine ráno. Veľmi iné pohľady máme na túto otázku, niečo môže zaregulovať právo, ale niečo je o etike a o kultúre. A možno aj toto je téma, o ktorej by sme sa mali rozprávať.
Justiční čakatelia. Téma, ktorá dominuje tejto debate, preto dovoľte, aby som sa k tejto téme vyjadrila. Najskôr možno k otázke prečo. Prečo, keď justiční čakatelia existujú v iných systémoch.
Áno, sú systémy, súdne systémy, kde si súdne systémy vychovávajú svojich nástupcov v podobe justičných čakateľov, a sú súdne systémy, kde, naopak, sudcami sa môžu stať len ľudia, ktorí si svoje odkrútili v právnej praxi mimo súdny systém. Obidva tieto systémy majú svoje výhody a môžme sa o nich rozprávať, pochopiteľne.
Ja tvrdím, že keď máme vážne kritické výhrady voči fungovaniu justície, keď je svojím spôsobom pravda to, čo povedal pán prezident, že možno to nie je v zákonoch, ale možno treba zmeniť myslenie sudcov, tak som presvedčená, že v tejto situácii, práve v tejto situácii, keď potrebujeme zmeniť predovšetkým myslenie ľudí v justícii, tak potrebujeme dostať do justície nových ľudí a nie vychovávať v tomto zakonzervovanom stave nástupcov sudcov samotnými sudcami na svoj vlastný obraz. Áno, dnes klonujeme zlú justíciu práve vďaka tomuto systému, a keď ju chceme zmeniť, tak musíme predovšetkým umožniť vstup nových myšlienok, nového vnímania sveta a možno aj pohľad zvonka v justícii. Preto si myslím, že nie je nevyhnutnosťou ani u nás, aby sudcom vyššieho stupňa súdu sa stal sudca z okresného súdu. Nie, nie je to nevyhnutnosťou a nemusíme ísť doďaleka a do iných krajín, ako hovoril pán poslanec Beblavý.
Ja som presvedčená a je to akceptovaný fakt v právnickej verejnosti, najlepší všeobecne akceptovaný a uznávaný predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol pán profesor Plank, ktorý v živote nebol sudcom, bol dlhé roky pedagógom, bol advokátom, nikdy nebol sudcom. Bola to rešpektovaná osobnosť naprieč právnickým spektrom od sudcov cez advokátov, cez pedagogickú obec. Bol vynikajúcim predsedom Najvyššieho súdu, nikým nespochybňovaný. A ja si myslím, že toto potrebuje naša justícia. Aby tých zopár naozaj všeobecne uznávaných ľudí, ktorých máme v rámci právnických profesií, aby sme im vytvorili priestor a aby prišli. Áno, aby prišli aj na Najvyšší súd. Je to dôležité pre fungovanie tohto systému vecne.
A teraz ústavnoprávne, pretože dostala som tu školenie z ústavného práva od poslancov SMER-u, dostala som tu školenie o tom, čo je imanentnou súčasťou právneho štátu na Slovensku. Tak ja chcem poslancom SMER-u povedať, že rovnakou imanentnou súčasťou nášho ústavného poriadku je článok 20 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí, že Slovenská republika chráni vlastnícke právo každého jedného občana rovnako ako vlastnícke právo právnických osôb a ako vlastnícke právo štátu a že na vlastnícke právo každého jedného občana možno siahnuť len na základe zákona riadnym postupom, ktorý predvída zákon, za primeranú náhradu a v neobmedzenom rozsahu, ktorý sa vyžaduje na naplnenie verejného záujmu. Ja si naozaj nemyslím, že dnes sme v situácii, kedy vy, páni poslanci za SMER, máte právo kohokoľvek školiť z ústavy. Naozaj nie.(Potlesk.)
Dopočula som sa, že justiční čakatelia majú zákonné právo stať sa sudcom. Jak poznám nálezy Ústavného súdu, viem niečo o princípoch právneho štátu, právnej istote, aj o teórii legitímne nadobudnutých práv. Ale tu musím povedať, povedzme si, kto sú justiční čakatelia. Justiční čakatelia sú štátni zamestnanci. Sú to zamestnanci v štátnej službe. Tak jak ix iných zamestnancov v štátnej službe, tak jak sú zamestnanci v štátnej službe aj vyšší súdni úradníci. Nemajú žiadnu inú pozíciu. Nemajú pozíciu garantovanú ústavou. Nemajú pozíciu špeciálne garantovanú osobitným predpisom, sú to štátni zamestnanci v štátnej službe, ktorým zákon nepriznal žiadne špecifické právo. Umožnil im pripravovať sa na pozíciu sudcu, keď splnia kritériá, môžu ísť na justičnú skúšku a, a to je niečo, čo podľa mňa nie je dobré riešenie, umožnil im stať sa sudcom bez akejkoľvek konkurencie, bez toho, aby o túto pozíciu museli súťažiť s inými kandidátmi, ktorí rovnako spĺňajú kritériá na to stať sa sudcami, zákonné kritériá.
Už to tu bolo spomínané v rozprave, ale treba povedať, že taká istá kategória štátnych zamestnancov, zamestnancov v štátnej službe, vyšší súdni úradníci tiež mali právo ísť na justičnú skúšku a mali právo prihlásiť sa na výberové konanie na pozíciu sudcu. Bez akejkoľvek náhrady, bez akejkoľvek diskusie vyšším súdnym úradníkom túto možnosť ste zobrali a vyvoleným stodvadsiatim justičným čakateľom túto možnosť ste dali. Ja naschvál hovorím o možnosti, pretože ja tam nevidím zákonné právo stať sa sudcom. Ospravedlňujem toto, naozaj v tom to nevidím. Ja ľudsky chápem, absolútne chápem justičných čakateľov, ktorí bojujú. Ja ich naozaj ľudsky chápem, pretože sa stali justičnými čakateľmi spôsobom a v čase, kedy ľudsky očakávali, no, keď už som tu, zvládnem justičné skúšky a budem sudcom. Ale, prosím vás pekne, nezamieňajme si ľudské očakávania s legitímnymi očakávaniami v zmysle ústavnoprávnej teórie. To naozaj nie.
Tie ľudské očakávania sú veľmi silné, musím povedať. Aj ten tlak je veľmi silný a musím povedať, že aj ja som sa musela vysporiadať s niektorými priateľmi a spolužiakmi vo veľmi ostrých telefonátoch, keď začali u mňa hľadať cesty a lobovať, ako to urobiť predsa len inak, alebo koho ešte mám pustiť na justičnú skúšku, aby to stihol predtým, ako začne byť účinná nová právna úprava a pod. Odkazujem všetkým: nie! Pravidlá musia platiť a práve v justícii majú platiť, pretože kde inde, ak by nemali platiť v justícii. Preto to jednoznačné tvrdenie o legitímnych očakávaniach justičného čakateľa stať sa sudcom, toto jednoznačné tvrdenie ja rozporujem.
Padli tu potom ešte ďalšie slová v rozprave, ktoré sa pravidelne opakujú. Pán poslanec Madej hovoril o politizácii. Mňa to veľmi mrzí, ale musím to zopakovať. Kto zaviedol politizáciu do justície v meradle, akým sme naozaj nikdy predtým neboli svedkom? Je mi ľúto, bola to strana SMER, bol to Robert Fico, ktorý umožnil, aby Mečiar obsadil ministerstvo spravodlivosti. Dámy a páni zo SMER-u, ste zodpovední za súčasný stav justície, pretože ste to umožnili, a dnes tento stav všetkými silami, ktoré máte, prikrývate. Ste za to zodpovední. Musím sa spýtať, kde ste boli všetci obhájcovia nezávislosti justície, keď sa vytvárala sieť, ktorá dnes ovláda justíciu, sieť pochybných ľudí, ktorí majú moc nad justíciou a ktorých pravdepodobne dnes potrebujete, keďže ich prikrývate.
Musím sa aj spýtať, v čom vidí pán poslanec Madej podriadenosť ministerstvu spravodlivosti? V čom vidí podriadenosť ministerstvu spravodlivosti pri výberových konaniach? Výberové konania sú nastavené tak, aby každý, aj pán poslanec Madej, aj pán poslanec Kolesík, ktokoľvek, mohli prísť a mohli sa pozrieť na celý proces výberového konania. Od jeho prvopočiatku až po finálne výberové konanie, zápisnicu z výberového konania. Každý sa bude môcť pozrieť na priebeh výberového konania na sudcu, priebeh výberového konania na predsedu súdu a dokonca vzniesť v rámci tohto procesu námietky, s ktorými sa bude musieť výberová komisia vysporiadať. Toto je transparentnosť a toto je otvorenie týchto procesov verejnej kontrole a nie podriadeniu ministerstva spravodlivosti. Ja viem, že dnes je to jednoduchšie, pretože dnes cez právne známosti tento proces sa dá potichu ovplyvniť bez toho, aby to bolo vidno. Nie, dámy a páni, nebude to vidno a o to ide, aby nebolo možné potichu ovplyňovať výberové konania cez známosti, priateľov, spolužiakov, ale bude celý proces prebiehať transparentne.
Takže v čom je tá podriadenosť? V tom, že sa budú zverejňovať súdne rozhodnutia? Myslím si, že je potrebné, aby ste si, páni poslanci, pozreli bližšie tento zákon.
A na záver mi dovoľte ešte jednu poznámku na margo pána poslanca Madeja, ktorý ma vyzval, aby som sa venovala technickým podmienkam súdov na vytvorenie podmienok na súdoch, aby bolo zabezpečené súdnictvo. Ja viem, čo mám robiť, musím povedať pánovi poslancovi Madejovi, ale musím sa vrátiť k programovému vyhláseniu vlády Roberta Fica, v ktorom sa uvádza, že vláda Roberta Fica "bude venovať zvýšenú pozornosť otázkam zefektívnenia výkonu správy súdov vrátane ustanovenia do riadiacich funkcií s koncentrovaním" a tak ďalej a vláda vytvorí podmienky, aby na súdoch vznikli technické, aby, "vyhodnotí možnosti vylepšovania vybavenia ďalších pojednávacích miestností technickým zariadením umožňujúcim nahrávanie súdnych pojednávaní a postupné dobudovanie moderne vybavených pracovísk súdov". To ste mali vy zapísané vo vašom programovom vyhlásení vlády.
Musím vám povedať, že podarilo sa vám vystavať v Prešove palác v podobe Krajského súdu v Prešove, ktorý stál 11 mil. eur, a podarilo sa vám nedokončiť dostavbu Krajského súdu v Banskej Bystrici, na ktorú chýbajú peniaze, pretože rozpočet bol prekročený o 25 %. Podarilo sa vám zároveň nechať rezort spravodlivosti s dlhom 16 mil. eur. Moderné pracoviská, žiaľ, ste nevybudovali. Preto hovorím, ja viem, čo mám robiť tak, aby na súdoch sa mohli nahrávať súdne pojednávania a aby súdne budovy predstavovali moderné pracoviská. Ale v čase, keď táto republika mala peniaze, vy ste, žiaľ, do justície neinvestovali. Žiaľ, v čase krízy, toto musíme riešiť. A ja to budem riešiť.
A mne je ľúto, ale ja si spomínam aj na rokovania ústavnoprávneho výboru, keď sme rokovali pravidelne o rozpočte justície a hovorili sme o tom, že nejde dosť peňazí na zabezpečenie fungovania justície, a zhodli sme sa vtedy na tom všetci poslanci jak koalície a opozície. A ja si pamätám aj na obhajobu tohto štátneho rozpočtu pre rezort justície, ktorú tam predniesol vtedy pán štátny tajomník Kažimír, teraz poslanec Národnej rady. A ja si pamätám aj na tú vetu, keď povedal, že my si to uvedomujeme, ale za tohto vedenia ministerstva spravodlivosti dávať peniaze do justície by bolo hádzať peniaze do prázdnej studne. Ja si to pamätám. Vy sami ste vedeli, aké máte vedenie ministerstva spravodlivosti, a dovolili ste to. Takže poprosím pánov poslancov SMER-u, nekážte justícii.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predseda. Pani ministerka Žitňanská za SDKÚ, ak tu kladiete sugestívne otázky o nejakej sieti v justícii a o našom práve hovoriť o ústave a ústavnosti, musíte mať čisté svedomie. Čo sa týka tej sieti v justícii, pokiaľ viem, ak nejaká teda existuje, tak sa vytvárala na základe pravidiel a zákonov o sudcovskej samospráve, ktorú ste schválili a prijali práve vy, nijakým iným spôsobom. Ak hovoríte a pýtate sa, dokonca upierate nám právo hovoriť o ústavnosti a odkazujete, alebo naznačujete na nedávne rozhodnutie Ústavného súdu, musíte si pripomenúť aj to, že v tomto štáte žijú nejakí baníci invalidi, ktorým vaša vláda vzala ich dôchodky a Ústavný súd rozhodol, že to bolo protiústavné. Takže, pani ministerka Žitňanská za SDKÚ, z tohto uhla pohľadu, máme minimálne také isté práva ako vy sa vyjadrovať k ústave a k ústavnosti, ale vy nemáte žiadne právo morálne, nám toto právo upierať. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predseda. Ja mám iba jednu vetu. Pani ministerka za SDKÚ, menej nenávisti a nenávistnosti by vám asi viac svedčalo. Ďakujem za pozornosť.

Hotovo.

Ďakujem, pán predseda. Pani ministerka za SDKÚ, spomínali ste omladenie súdnictva a skvalitnenie práce súdov. Mám tomu rozumieť tak, že všetci tí terajší justiční čakatelia sú starí, hlúpi a nekvalitní? Áno, ak tomu takto mám rozumieť, tak potom chápem vašu snahu vymeniť ich za vašich vlastných, ktorí, obávam sa, budú ešte hlúpejší. Ďakujem.