12. schôdza

Ďakujem. Viete, to je úplne zarážajúce, že vy si pomýlite divadlo s plénom Národnej rady, ale to by možno ani nebol problém. Problém je skôr to, že toľko slov, koľko ste vytiahli zo starého režimu, som hádam ešte v tejto sále nepočul. Rozmýšľam, že prečo to tak je. No bude to asi preto, že zrejme vám prekáža to, čo sa tu deje. Ja napríklad vôbec nemám s tým, aby som otvorene povedal, čo si myslím. A poviem to aj verejne, aj keď sa postavím, aj keď si ľahnem a neviem čo, alebo keď si sadnem. Mne to je úplne jedno. Nemám s tým vôbec zásadný problém.
Keď vidím, ako ste sa všetci tu zlietli ako supy a vyskakujete kvôli tomu, že niekto chce verejne voliť, tak asi vám to prekáža. Treba sa opýtať, že prečo vám to prekáža. A môžem vám... (Reakcia z pléna.) Nevyskakujte, prosím.
A môžem vám povedať ešte jednu vec, že tento váš prejav, taký, samozrejme, poznačený vašimi schopnosťami rétora, si určite zoberiem ako za vzor, dokonca si ho niekde založím a možnom vám ho raz, raz prečítam.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, začnem odzadu, ak dovolíte.
Vážený pán Jurčík, pri vašich včerajších 25 minútach, ďakujem vám za uznanie, len pri vašich 25 minútach som včera nevydržal ani 30 sekúnd, čiže ja vám toto uznanie nemôžem vráti. A keď ja si niečo pletiem, tak vy si zase mýlite svoju odbornosť, čo ste nám včera úplne jasne dokázali, keď ste vystúpili a povedali vám to niekoľkí poslanci. Takže ako bez urážky a konštatačne úplne. Týmto pádom by som považoval aj odpoveď na to, čo ste povedali, za ako dokončenú.
Pán Přidal, ja len jedno by som chcel vedieť úprimne. Koľkokrát pred tým ´89. rokom ste vy boli za nejakými veľkými potentátmi komunistickými a žiadali ste od nich, aby vám čosi vybavili pre vás, pre vaše deti, pre vašu rodinu, pre vašich príbuzných. Koľkokrát ste boli za nimi? Priznáte sa? Alebo ani raz? Vy ste tu nežili, hej? Jedna vec.
No a, pani Tkáčová, tak to si skutočne zgustnem. Tárate a klamete. Hrubo klamete! A tárate a klamete preto, lebo v tom období, o ktorom ste vy hovorili, a je to naozaj hanebné, pani poslankyňa, ja som vôbec nebol v politike, ja som bol riaditeľom divadla. Takže hanbite sa! Je to od vás - poviem to najslušnejšie, ako viem - absolútne politické hnusné. Hanbite sa! (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predseda. (Ruch v sále.) (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, v dôvodovej správe k návrhu zákona, ktorým sa mení tajné hlasovanie na verejné, chýba skutočné zdôvodnenie tejto zmeny. Obsahuje v podstate iba konštatovanie, že účelom návrhu je upraviť spôsob hlasovania v Národnej rade Slovenskej republiky. Oceňujem, tak trochu, že dôvodová správa neobsahuje rozprávky o transparentnosti a o tom, že volič má právo vedieť, ako hlasoval jeho poslanec. Skutočný dôvod tejto zmeny, samozrejme, priznaný koalíciou byť nemôže. Ale my si ho povedzme.
Dôvodom je to, aby táto vládna koalícia mala istotu, že na dôležité posty v tomto štáte, ktoré majú byť politicky nezávislé a nestranné, si zvolí svojich politických nominantov. Ešte raz, verejná voľba je pre túto koalíciu prostriedkom na politické obsadenie a ovládnutie Generálnej prokuratúry, Rozhlasu a televízie Slovenska a v budúcnosti ďalších dôležitých inštitúcií a funkcií. Skrývať sa za potrebu transparentnosti, potrebu preukazovať sa svojim voličom by sa azda mohli vtedy, keby voľbu generálneho prokurátora nezačali práve tajnou voľbou. Až zistenie, že tajná voľba je pre nich riziková a z hľadiska dosiahnutia mocenských záujmov, až to urobilo z našich takzvaných demokratov zo dňa na deň vášnivých bojovníkov za verejnú voľbu. Aj Šavel zmenený na Pavla by im mohol závidieť, ten totiž ani po svojej zázračnej premene na kresťana nezabudol, že kedysi kresťanov prenasledoval.
My by sme však asi mali uveriť, že pani Radičová, pán Sulík, pán Figeľ, pán Bugár a im podriadení poslanci sa s myšlienkou na verejnú voľbu už narodili. Škoda, že si to dlhé roky nechávali pre seba. Škoda, že podaktorí kedysi dokonca obhajovali užitočnosť a dôležitosť tajnej voľby. Škoda, že niektorí sa v minulosti pohoršovali napríklad nad tým, že v niektorých stranách sa volí predseda strany verejne, čo malo byť podľa nich znakom nedemokratičnosti takýchto strán.
Dovoľte mi aj malú historicko-teoretickú odbočku. Otázka hlasovania v zmysle verejnosti alebo tajnosti je veľmi stará, siaha prinajmenšom do starého Grécka. A treba povedať otvorene, že nie je možné tvrdiť, že jeden spôsob je dobrý a druhý zlý, že jeden a priori znamená demokraciu a druhý nedemokraciu. Dôležité sú vždy okolnosti, za ktorých sa volí, prostredie, v ktorom sa volí, a, samozrejme, aj to, čo je predmetom voľby.
Aj klasik liberálnej demokracie John Stuart Mill, ktorý viac preferoval verejnú voľbu, píše, že tajnosť hlasovania je v mnohých prípadoch príkazom a že sú prípady, keď je tajné hlasovanie lepšie ako verejné. Najsilnejší dôvod pre tajné hlasovanie, ako uvádza, je tam, kde sa vzmáha zhubná nadvláda malého počtu nad väčšinou. Neviem sa ubrániť v tejto chvíli, nejako mi rezonuje vo mne pojem Koaličná rada. (Reakcia z pléna.) Dôvod na tajnú voľbu vidí... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem.

Ďakujem.
Takže John Stuart Mill vidí dôvod na tajnú voľbu aj tam, kde môže byť hlasujúci zastrašený nátlakom alebo tým, ak je niekto dostatočne nadradený druhému a môže si privlastňovať právo predpisovať mu, ako má hlasovať. Toto, samozrejme, tiež niečo pripomína.
Ako inak totiž nazvať vyhlásenie, lepšie povedané, vyhrážku pani premiérky Radičovej, že ak bude zvolený konkrétny kandidát za generálneho prokurátora, ona podá demisiu? Čo to je, ak nie nátlak na koaličných poslancov? Môže hlasovať po takomto vyhlásení koaličný poslanec slobodne, verejne práve za tohto kandidáta, ak mu hrozí, že bude označený za príčinu pádu vlády a rozpadu koalície? Verejne nemôže, akokoľvek by si myslel podľa svojho vedomia a svedomia, že ide o dobrého kandidáta.
Trúfne si vôbec poslanec, ktorého politická budúcnosť závisí od rozhodnutia politickej strany, či ho dá, alebo nedá na zvoliteľné miesto na kandidátku, hlasovať inak, ako si to želá vedenie strany? Nie. Ak je voľba verejná, podriadi sa rozhodnutiu toho, kto mu je nadradený.
Samozrejme, ten v civilizovanom svete nevídaný nátlak premiérky a ďalších členov Koaličnej rady na poslancov "judášov" nie je jediným dôvodom na zachovanie tajnej voľby. Tajná voľba nie je len ochranou pred nátlakom. V prípade určitých funkcií je aj základným predpokladom požadovanej politickej nezávislosti a nestranného výkonu funkcie zvoleného. Verejná personálna voľba totiž logicky vytvára jasne čitateľný vzťah medzi poslancom a zvolenou osobou. Títo ma volili, títo boli proti. To je, samozrejme, vzťah, ktorý môže zvoleného pri výkone funkcie ovplyvňovať.
Konkrétne teda, ak sa chceme vyhnúť riziku politizácie prokuratúry, generálny prokurátor by nemal vedieť, ktorým poslancom je zaviazaný za svoje zvolenie a, naopak, ktorí ho nevolili. Samozrejme, ak si chce koaličná väčšina poistiť zvolenie konkrétneho kandidáta, na ktorom sa dohodla Koaličná rada a ktorý uspokojí predstavy politických strán aj menovaním dohodnutých ľudí na pozície námestníkov, efektívnym spôsobom na dosiahnutie tohto cieľa je verejná voľba a súčasne nátlak na poslancov, že nezvolenie koaličného kandidáta ohrozuje samotnú koalíciu.
Voliči, ktorými sa často argumentuje, že to práve kvôli ich právu vedieť, ako hlasovali poslanci, že kvôli tomu je voľba verejná, sa pritom ani tak nedozvedia, koho koaličný poslanec slobodne volil, slobodná voľba je tu totiž ilúziou, ako som to pred chvíľou argumentoval, ale predovšetkým sa dozvedia, či poslúchol príkaz Koaličnej rady. Pripúšťam, že niektorým poslancom, resp. voličom koalície možno stačí aj to.
Nikto súdny nemôže pochybovať o tom, že tajná voľba sa má zmeniť na verejnú, čisto účelovú kvôli tomu, že vládna koalícia nebola schopná zvoliť si pri prvých pokusoch svojho prokurátora v tajnej voľbe. Aj to je však ďalší silný argument proti zmene spôsobu voľby, keďže táto sa má udiať zmenou pravidiel uprostred hry.
Ako napísal istý provládny politológ: "Ak sme raz voľby nového generálneho prokurátora začali ako tajné, musíme ich aj ako tajné ukončiť." Napokon aj premiérka sa svojho času vyjadrila, že pravidlá hry by sa nemali meniť v jej priebehu. Tú však ťažko brať za slovo, vyjadrila sa aj proti privatizácii ziskových štátnych podnikov a Koaličná rada bude napriek tomu rokovať o privatizácii teplární. A to nie je - jemne povedané - jediný rozpor medzi jej slovami a skutkami.
V každom demokratickom a právnom štáte je dôležité, aby personálna voľba v parlamente, najmä pri nepolitických funkciách, mala takú formu, aby politická moc nemohla zastrašiť poslanca a diktovať mu nátlakom, či už faktickým, alebo mediálnym, koho má voliť. Ešte dôležitejšie je to v takom štáte, kde sa koaličná väčšina svojimi skutkami začína stavať nad zákony.
Napríklad keď chcela zbaviť právomocí opozičného predsedu výboru pre kultúru a médiá alebo keď navrhla plénu na voľbu členov Rady Rozhlasu a televízie Slovenska ľudí, ktorí poslali svoju prihlášku po termíne. Alebo, čo je ešte horšie, nespĺňajú kritériá požadované zákonom. Alebo keď koaličná väčšina toleruje protiprávne konanie predsedu parlamentu, ktorý nevyhlasuje voľbu generálneho prokurátora napriek tomu, že Slovensko generálneho prokurátora nemá, no zákon na jeho zvolenie má a, samozrejme, aj povinnosť voliť.
Žiaľ, hovorím o súčasnej Slovenskej republike, o štáte, v ktorom vládna koalícia považuje aj nezávislosť súdnictva za prekážku svojho vládnutia. Predpokladám, že koalícia si bez ohľadu na všetko schváli verejnú voľbu generálneho prokurátora a aj si ju uskutoční s dopredu jasným výsledkom a zvolený pán Dr. Čentéš vymenuje do pozícií námestníkov už viackrát menovaných nominantov koaličných strán a médiá budú tlieskať, pretože v ich čiernobielom videní sveta bude porazená zlá opozícia a, samozrejme, bude porazený démon Trnka a sily dobra zvíťazia. A nadšení budú aj niektorí voliči koaličných strán, lebo uvidia čierne na bielom, že ich koaliční poslanci hlasovali tak, ako sa to na Koaličnej rade dohodlo.
Výsledkom bude však ešte aj niečo iné. Bude založená a potvrdená tradícia, že pravidlá sa môžu meniť uprostred hry, že politicky obsadiť Generálnu prokuratúru je legitímne, že koaličná väčšina je viac než zákon a právny štát, jednoducho, že účel svätí prostriedky.
Avšak, vážená koalícia, uvedomte si, na tie spôsoby, ktoré zavádzate, na tie spôsoby, ktoré vám dnes vyhovujú, na tie spôsoby nebudete mať právo zajtra sa sťažovať.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predseda. Pán kolega Maďarič, ja by som chcel oddeliť jednu vec. Spomínali ste tu pri téme verejnej voľby volenie generálneho riaditeľa Rady RTV Slovenska a spomínali ste zároveň, že meníme pravidlá hry počas, v tomto prípade to nie je tak, keďže sme to avizovali dopredu a zákon sme hovorili, že tá verejná voľba bude takto.
A druhú poznámku mám na to, že neviem, prečo je tak strašne ťažké pochopiť z vašej strany jedno základné pravidlo, že chceme, aby náš volič vedel, ako sa správa jeho zastupiteľ v zastupiteľskom zbore? A myslím si, že je to absolútne legitímne pravidlo a toto sme prišli sem reprezentovať.
A mám aj poslednú poznámku. Hovoríte tu o tom, ako keby sme mali byť zodpovední nejakej Koaličnej rade alebo straníckej centrále. Ja som není členom žiadnej strany, zatiaľ, a myslím si, že kľudne obhájim svoj postoj pri volení generálneho riaditeľa, ako aj generálneho prokurátora pred predsedom klubu, svojimi voličmi a myslím si, že nemám čo skrývať.
Je to presne o tom, čo hovoríme celý čas, že aj keď niekto chce hlasovať inak, ako je nejaká dohoda, tak nech to iba verejne povie a nech sa postaví pred svojho voliča a povie mu, že ja v tomto prípade som sa rozhodol hlasovať tak... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predseda. Pán kolega Maďarič, ja sa nechcem zapojiť do, čo tu bolo pred chvíľou, nemyslím teraz vo vašom vystúpení, vy ste hovorili vecne, ale k tým politickým bonmotom a floskulám, ale predsa mi nedá reagovať na vás.
Povedali ste, že veď to politické obsadenie prokuratúry sa stane legitímnym alebo je legitímne. No ja sa vás chcem opýtať, že či politické obsadenie Ústavného súdu bolo legitímne. Ak sa pozriete na schôdzu 110. v minulom volebnom období zo 17. 10. 2006 a pozriete si, kto bol navrhnutý za ústavných sudcov a koho ste odmietli, významných ústavných právnikov a vybrali ste tam komerčných, neskúsených právnikov. Tak sa chcem rovnako opýtať, či naozaj poslanci klubu SMER konali podľa svojho presvedčenia a svedomia, alebo volili v súlade s rozhodnutím straníckej centrály. Skúste mi na toto úprimne odpovedať.
Ďakujem pekne.