16. schôdza

Vypnite najprv teraz mikrofón pánovi poslancovi Matovičovi, nemôžem v kľude rozprávať, to je ako prvé.
Ako druhé by som chcel poprosiť kolegov nevykrikovať do toho.
No a ako tretie. Pán poslanec Matovič, vy máte reagovať na rečníka. To, čo ste spravili, síce je, že tvárite sa, že reagujete na rečníka, ale máte reagovať na pána poslanca Čaploviča. Som trošku sklamaný, že ste nedokázali oceniť, že on sa povzniesol nad vašou poslednou faktickou poznámkou a reagoval na pani Rosovú. Vy ste to nedokázali. A na vašu faktickú poznámku medzičasom už uplynul čas.
A slovo má pani poslankyňa Rosová. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Vitteková, naozaj som neporozumela vašej pripomienke. Znamená to, že neziskové organizácie sú akýmsi zlom? To, že niekto zneužíva zákon, nie je chybou zákona, ale toho, kto ho zneužíva. A v žiadnom prípade žiadna z tých predchádzajúcich vlád, teda vlád Mikuláša Dzurindu žiadne takéto neziskové organizácie nezakladala.
Pán kolega Čaplovič, je veľmi pekné hovoriť populárne vety, ale sám dobre viete, že je pravda, ako som to predniesla aj v mojom vystúpení, že to štúdium by jednoducho zadarmo nebolo. Takže niet k tomu čo dodať. Ďakujem pekne.

No to by boli písomne prihlásení rečníci. Pýtam sa, kto sa chce prihlásiť ústne. Jeden rečník. Uzatváram možnosť sa prihlásiť ústne.
A slovo má pán poslanec Osuský.

Vážený pán predseda, vážená snemovňa, téma spoplatnenia vysokoškolského štúdia sa ako úvaha, ako polorealita, ako ilegálna realita, ako čiastočne riešená realita tiahne dejinami vysokoškolského vzdelávania od pádu totality. V predchádzajúcej debate zazneli rôzne obvinenia na adresu ministra, ktorý vraj púšťa šplechy a dláždi cestu k plošnému zavedeniu spoplatnenia. Znova zdôrazňujem, že si sotva viem predstaviť situáciu, že by uchádzač o titul stomatológa, teda doktora dentálnych vied, mal platiť skutočné náklady na štúdium, ktoré obnášajú zhruba 200 000 bývalých Sk ročne. Iste by sa v drvivej väčšine, ak nie v každom jednalo len o spríspevkovanie, ktoré by podľa mňa bolo spravodlivým vyjadrením faktu, že záujem na vzdelanej spoločnosti má spoločnosť ako taká, ale zároveň na tom má, verme tomu, tiež záujem ten, ktorý sa o takto spotrebované peniaze daňových poplatníkov uchádza. A tu sa dostávame k tomu, že snemovňa má tvoriť zákony, ktoré, pokiaľ ide o ekonomické fakty, majú byť zákonmi umožňujúcimi urobiť tak s pocitom dobrého hospodára.
A tu sa dostávame k jednému bodu, ktorý v tejto diskusii opakovane zaznel, potrebe zabezpečiť každému občanovi tejto republiky jedno bezplatné vysokoškolské štúdium za života. Možno je to nepopulárne, možno to nevzbudí sympatie a možno som staromilský a konzervatívny, také slovo je i v názve mojej strany. Ale domnievam sa, že vysokoškolské vzdelávanie nie je o pokuse, že to skúsim a uvidíme, ale je to vzdelávanie výberové. Tak ako nemôže existovať občianske právo hrať za národné mužstvo futbal u každého aspoň raz v živote aspoň jeden polčas, tak sa domnievam, nemôže existovať celkom zodpovednému hospodárovi ťažko pochopiteľné právo zaručiť každému bezplatne jedno štúdium. Chcem povedať, že dnes existuje príklad, keď sa neumožní každému uchádzačovi jedno štúdium. A, samozrejme, tých príkladov je viacej, pretože numerus clausus tu reálne je. Je možno veľmi veľa, vieme o tom štatisticky, uchádzačov o štúdium na policajnej akadémii. Tie čísla sú tam výrazne prevyšujúce možnosti a kapacity tejto inštitúcie. Ale tam s tými peniazmi nakladá štát. Je to jeho akadémia. A celkom briskne limituje počet tých, ktorým túto slobodu umožní. Domnievam sa, že keďže v každom podporovaní vysokoškolského vzdelávania sa jedná o peniaze daňových poplatníkov, majú byť tieto vynaložené, ešte raz hovorím, s pocitom dobrého hospodára. A my sme vo výbore nedávno dostali štatistické výsledky, ktoré sa venovali, myslím, dvom univerzitám na Slovensku a počtu ich nezamestnaných absolventov. Musím povedať, že je desivý pocit, že peniaze daňových poplatníkov odišli na využitie tohto práva, keď 20, 18 či 26 % absolventov je po roku nezamestnaných. Samozrejme, už vo faktickej poznámke som hovoril o slobode voľby. Som skutočne zástancom toho, že si mladý človek, alebo ktokoľvek, môže zvoliť, že chce študovať. Ale domnievam sa, že i míňanie peňazí daňových poplatníkov na túto slobodu by malo mať svoje limity. A vysoké školy, a hovoríme teraz o vrcholných vysokých školách, sú takými, to je Harvard, MIT, Oxford, Cambridge a Eidgenossische Technische Hochschule v Zürichu, ktoré nie sú vynikajúce len tým, že majú vynikajúci pedagogický zbor, že tam učia laureáti Nobelovej ceny. Sú vynikajúce, a to vždy musíme povedať, tiež tým, že majú vynikajúcich študentov. Veľký Harvard má možno niečo nad tretinu študentov ako Univerzita Komenského, ale tí študenti predstavujú absolútny výkvet mladých mozgov nielen v Spojených štátoch. To môže robiť univerzitu veľmi dobrou. A plošné bezplatné vzdelávanie, to som už kedysi, tobôž pri prepočte na hlavu platby z peňazí daňových poplatníkov na študenta, spomenul, je vlastne tou cestou toho rovnomerného sypania v hydinárni. A ja sa znova domnievam, že je síce sloboda voľby študenta, ale na druhej strane, a štát nemá zasahovať do jeho slobody voľby, ale on by mal i cestou príspevku svojho na svoje vlastné štúdium niesť akýmsi spôsobom spoluzodpovednosť, že peniaze daňových poplatníkov, ktoré budú zrejme tvoriť ďaleko väčšiu časť sumy potrebnej na jeho štúdium, budú využívané rozumne. A domnievam sa, že jednou z ciest k tomu je práve tu ako šplech označené podľa mňa i z hľadiska ústavnej rovnosti férové spríspevkovanie štúdia na vysokých školách ako takého. Viem, že sa okamžite vynoria hlasy, že géniovia ostanú na polceste. K tomu hovorím jedno. Tak ako štát limituje počet študujúcich na policajnej akadémii, na vojenských školách, proste, tam, kde má priamu ingerenciu, považujem za absolútne primerané, aby sa štát rozhodol, koľko potrebuje, s tým, že nieže im to prikazuje a nanúti, ale že sa rozhodne podporiť študentov v jednotlivých oblastiach. Samozrejme, musí zostať absolútna sloboda voľby, aby u nás japonistiku študovalo i viacej ľudí, ako vyráta múdry štát, že japonistov potrebuje. Ale je absolútne rozumné, aby sa štát rozhodol podporovať ďaleko lepšie než plošným sypaním práve tých, ktorí sú očividne najlepší a ktorí predstavujú jeho reálnu budúcnosť ďaleko viac ako tí, ktorí si na školách rôznej úrovne získavajú rôznymi spôsobmi rôzne tituly. Domnievam sa teda, že akokoľvek sa to označuje za šplech, že konečné férové riešenie je práve toto.
A pokiaľ ide o niektoré prvky v tom, čo je predložené, domnievam sa teda, že ak sa necháva aj študentom denného, aj študentom externého štúdia ako podpora ich motivácie – tým 10 % najlepším – finančná podpora z peňazí daňových poplatníkov, považujem za veľmi cenné, že v pozmeňujúcom návrhu je uvedené, že to závisí od rozhodnutia vysokej školy. Prečo to hovorím? Pretože existujú ako na stredných školách, tak i na vysokých študenti, ktorí sú vynikajúci, ktorí prechádzajú drvivo ťažkým štúdiom, a študenti, ktorí i vtedy, keď majú B-čka, predstavujú vážnu vrstvu budúcej elity vo svojom odbore. Existujú, samozrejme, nebudeme si klamať, i ľahšie školy, i také, kde sú takí, ktorí môžu mať, ak sa neflákajú, Á-čka od vrchu dole. I také sú. Ako promótor univerzity na 200 promóciách za 8 rokov som zažil promócie, kde celý vrchný rad diplomov bol v tej univerzitnej, mojej, fialovočervenej farbe. A pod ním boli "obyčajné" "modré" diplomy. Samozrejme, často na fakultách, ktoré sú pýchou Univerzity Komenského, na tých fakultách, ktoré nám môže závidieť Európa, bol počet tých "červených" diplomov oveľa menší. Prečo? Lebo je to veľmi ťažké štúdium. A považujem za absolútne férové a primerané, aby vysoká škola, a verme, že tak urobí, dobre uvažujúc ako dobrý hospodár o podpore a peniazoch daňového poplatníka, skutočne podporovala tých najlepších, ktorí študujú to najnáročnejšie a v rámci toho dosahujú veľmi dobré výsledky, pretože ak sa bude sypať po fakultách 10 %, tak je to opäť, žiaľbohu, skĺznutie do princípu hydinárne.
A ešte raz. Samozrejme, je svätým právom kohokoľvek chcieť študovať, ale povedzme si otvorene, kým náš trh zatiaľ, aj keď, chvalabohu, prvé lastovičky sú už tu, sa nie veľmi zaujíma o to, z akej univerzity, z akej fakulty pochádza diplom, verím tomu, že sa to zmení a že to bude tak, ako je to dnes v Amerike alebo v Japonsku, tak zatiaľ aspoň štát, ktorý má k dispozícii Akreditačnú komisiu, ktorý môže vyhodnocovať úroveň svojich verejných univerzít, bude bedliť na to, aby sa i tieto peniaze rozdeľovali nie hydinárskym princípom, ale aby ich dostávali tí, čo niečo obetujú, tí, ktorí do toho vkladajú viac ako povinné odchodenie si, lebo len tí budú soľou zeme. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem.
S faktickými poznámkami sa prihlásili štyria poslanci. Uzatváram možnosť.
A slovo má pán poslanec Matovič.

Pán poslanec Osuský, ja by som iba jednej veci sa chcel chytiť. Chcel by som vás poprosiť, aby ste nepodliehali takému určitému klamu, ktorému som podľahol, priznám sa, aj ja, keď som videl ten rebríček hodnotenia vysokých škôl podľa percenta úspešnosti absolventov na trhu práce. Naozaj si pri tomto rebríčku treba zároveň aj uvedomiť, kde ktorá vysoká škola sa nachádza. A je veľmi veľký rozdiel, ak napr. vysoká škola v Prešove, kde je nezamestnanosť päť-šesť razy vyššia ako v Bratislave, má aj výrazne vyššie percento neúspešných absolventov na trhu práce.

Pán poslanec Mikolaj.

Vážený pán kolega, ak hovoríte, že vaším cieľom je plošné zavedenie spoplatnenia celého vysokého školstva, tak si musíte uvedomiť aj to B, čo to môže spôsobiť. No môže to spôsobiť to, že naozaj žiaci, mladí ľudia, ktorí sú schopní absolvovať vysokú školu, vzhľadom na to, že nie sú schopní si zabezpečiť finančné prostriedky, tak sa k tomuto vzdelaniu nedostanú. A to je najhoršie, čo môže byť. Pokiaľ sa toto neodstráni, tak nemôžeme si dovoliť spoplatniť školstvo, pretože inak narobíme také škody, ktoré tu nikto nedá dohromady.
Hovoríte o férovosti. Ja sa vás chce opýtať, čo je férové na tom, že na jednej univerzite, na jednej fakulte, na jednom študijnom odbore, na jednom študijnom programe jeden študent bude platiť a druhý študent platiť nebude za ten istý obsah, za tú istú úroveň prednášok. Čo je na tom korektné? Čo je na tom spravodlivé? Takže nie je to spravodlivé a zavádzame diskrimináciu. A to 10 % prospechových štipendií nevyrieši. Čo tých 90 %? Prospechové štipendiá aj dnes si predsa alokovali jednotlivé vysoké školy. To je na úrovni vysokých škôl. Ale ak teraz rozširujeme aj túto možnosť na externé štúdium, tak povedzme, že nech je to tých 10 % ako-tak, pretože nepokryje celé štipendium celé náklady, čo tých 90 %? Hovorí sa, že áno, že keď sa spoplatní, že musí byť vyššia kvalita. Externé štúdium má vyššiu kvalitu? Toto rozhodnutie zabezpečí vyššiu kvalitu externého štúdia? A vyhovárate sa na to, že Ústavný súd toto zakázal. To nie je pravda. Ústavný súd nepovedal, že externé štúdium nesmie byť dotované štátom. To nepovedal. Čiže podľa mňa ide jednoducho o zneužitie rozhodnutia Ústavného súdu. A tých 10 % považujem za P. R. riešenie, ktoré nerieši podstatu problému.

Pán poslanec Kolesík.

Ďakujem, pán predseda. Pán poslanec Osuský, vždy ma mierne zamrazí, keď počujem slovné spojenie konečné riešenie. Vy ste jasne prezentovali, že konečným riešením tejto vlády je plošné spoplatnenie nielen externého štúdia, ale aj štúdia denného. Dovoľte mi uviesť taký citát z programového vyhlásenia, za ktoré ste hlasovali: „Za hlavný princíp vzdelávacej politiky vláda Slovenskej republiky považuje rovnosť šancí pre všetkých mladých ľudí bez ohľadu na sociálnu situáciu, región či etnicitu.“ Toto je tá rovnosť šancí? Presne ako povedal pán kolega Mikolaj, týmto spoplatnením priamo zamedzíte rovnosti šancí. To je konečné riešenie tejto vlády, spoplatniť denné i externé vysokoškolské štúdium a podliehať tej téze, že spoplatnením sa zvýši kvalita. Viete, čo sa zvýši spoplatnením, pán kolega? Nekvalita. ((Potlesk.)