Ďakujem za slovo, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, milí hostia, prerokovávame v druhom čítaní zákon, ktorý sa týka prvotne zhruba troch tisíc ľudí. Je to počet obcí, resp. tým pádom aj starostov aj primátorov na Slovensku. Napriek tomu, že sa to týka prvotne, a ešte raz zopakujem prvotne, takého malého okruhu ľudí na Slovensku, predsa tento návrh aj samotný fakt terajšej podoby existujúceho zákona, vyvolal dostatok diskusií. To bolo aj prvotným cieľom predkladateľov, aby sa utvorila spoločenská rozprava k tejto téme. Od podania návrhu ešte z konca minulého roka táto diskusia svojim prirodzeným spôsobom sa otvorila na každej možnej úrovni, či už v médiách, či už u odbornej verejnosti, resp. u voličov. My počas našich konzultácií sme viedli tieto diskusie aj s kolegami z koalície, aj s kolegami z opozície, a snažili sme sa aj do neskorších pozmeňujúcich návrhov zapracovať tie body, ktoré obojstranne získali určitú formu akceptovateľnosti. Najdôležitejším bodom protichodných názorov bolo to, že pri tejto otázke, ktorý princíp je vyšší, či ten princíp samosprávnosti, alebo princíp solidárnosti. Už ako z vlastného slova samospráva to vyplýva, veci spravujú títo občania sami, či už sa jedna o územnú samosprávu alebo samosprávu nejakú inú.
Ak uznávame len tento princíp, samozrejme z toho vychádza, že všetky veci, ktoré sa týkajú samosprávy, mali by byť v gescii tejto obce alebo tohoto okruhu ľudí. Na druhej strane však stojí princíp solidárnosti, že pri tomto konkrétnom návrhu alebo konkrétne pri platoch starostov a ostatných nákladových položkách jednotlivých obecných samospráv celá spoločnosť sa skladá na tieto výdaje. Do akej miery je možné túto solidárnosť používať a v niektorých prípadoch zneužívať? Môžeme si priznať, že, žiaľ, v nie malom počte (sa) možnosti, ktoré plynuli z terajšej podoby zákona, boli zneužité. Boli zneužité najmä z toho dôvodu alebo z toho aspektu, že tento zákon, ktorý upravuje platové pomery starostov a primátorov na Slovensku, dáva dostatočnú mieru a dostatočný rozsah na pružné stanovenie (si) platových pomerov. Zákonodarca pred sedemnástimi rokmi, kedy sa tento zákon prijal, zrejme vychádzal z toho, že táto pružnosť musí eliminovať rozdiely medzi jednotlivými obcami, či už vychádzajúc z ich prirodzených možností, alebo podľa veľkosti. Ako sme asi všetci svedkovia toho, že práve táto tzv. pohyblivá časť platov už dávno nevyjadruje rozdielnosti medzi obcami, ale skôr sa šplhá až na maximum zákonom daných možností. Čiže v tomto prípade navrhovatelia sú za to, aby princíp solidárnosti z hľadiska celej spoločnosti musí pri tejto konkrétnej otázke zvíťaziť nad otázkou samosprávnosti alebo samosprávy.
Samozrejme, keď spomíname starostov a primátorov, musíme ešte s väčším dôrazom poznamenať, že netýka sa táto iniciatíva, alebo nebola vyvodedná táto iniciatíva z praxe, ktoré sa praktizujú na každej samospráve. Musíme spomenúť väčšinu tých starostov, ktorých my považujeme teraz ako jednoducho za korektných a ktorí nenanútili alebo nevytvorili takú atmosféru a situáciu vo vlastných samosprávach, aby k takýmto zneužitiam mohlo dôjsť. Tento návrh, ktorý predkladáme, týchto korektných starostov sa ani nedotkne. Títo ľudia navrhované zmeny, ak ctená snemovňa to príjme, navrhované zmeny ani nepocítia. Pocítia však tieto zmeny tie obce, tie miestne zastupiteľstvá a najmä tí starostovia, ktorí si dovolili také, jemne povedané, neštandardné spôsoby, že hneď po nástupe si dali odsúhlasiť nielen navýšenie, alebo maximálne možné navýšenie platov, ale hneď aj odmeny. Ak hovoríme o úrovniach platových pomerov, musíme poukázať aj na ďalšiu anomáliu, ktorá sa vytvárala alebo sa vytvorila v našej spoločnosti. Či už predchádzajúci pán premié, alebo terajšia pani premiérka povedzme v krátkom rozhovore, alebo interview za päť minút musí reagovať niekedy až na 4 až 5 tém, ktoré sú od seba veľmi vzdialené. Títo ľudia musia byť v obraze v každom obore, ktorý sa týka nášho spoločenského, hospodárskeho, priemyselného, finančného, ekonomického života, a títo ľudia majú zhruba platové ohodnotenie na úrovni obce s 1200 obyvateľmi. Takže nezabúdajme na to, že keď hovoríme o negatívnych príkladoch, aby sme si spomenuli aj na to, že anomálie sú aj na ostatných úrovniach nášho verejného života.
Ako som spomínal, teraz platný zákon pochádza ešte z roku 1994, čiže spred sedemnástich rokov. Tí, ktorí poznajú štruktúru tohto zákona, vedia, že vo veľkej miere platové pomery ovplyvňuje priemerný mesačný zárobok v našom národnom hospodárstve. Vtedy, keď sa pôvodný zákon prijal, priemerný plat na Slovensku bol zhruba 4-krát nižší, ako je tomu teraz. Vtedy to bolo na úrovni o niečo viac ako 200 eur, teraz sa to približuje k 800 eurám. Zrejme sme zabúdali aj ako občania, aj ako voliči, aj niektorí z nás ako členovia samospráv, alebo zastupiteľstiev, že táto časť zabezpečovala najmä to, aby došlo v absolútnych hodnotách k takým platom a k takým číslam, ako sme v posledných mesiacoch toho boli svedkami. Náš návrh ráta aj s tým, aby tie samosprávy, ktoré sa dostali, či už vlastnou, alebo nie vlastnou vinou, do nútenej správy, aby nemohli rátať pre svojho prvého človeka s navýšením týchto platov, resp. zavádzame tú možnosť, aby občania sa mohli konkrétne sa oboznámiť s konkrétnou výškou platu svojho starostu. Ako sami viete, v niektorých prípadoch sa uvádzajú len percentá, odvolávky na zákony a málokedy sa vyčísľuje v konkrétnej sume.
Z tohto miesta by som chcel poďakovať všetkým z vás, ktorí ste prispeli k našej práci alebo do našej práce a k nášmu návrhu, a, ako som spomínal, či sedíte už na ľavej alebo pravej strane tejto snemovne. Prosím vás o podporu tohto návrhu a budem rád, keď po prijatí tohoto návrhu, sa posilní dôvera u občanov či skôr voličov v politikoch, či už na úrovni miestnej samosprávy, regionálnej samosprávy, alebo na najvyššej úrovni.
Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)
