22. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda. Ja by som chcel doplniť kolegu Buriana v časti, kde spomínal ministerstvo vnútra. Minimálne poslanci výboru pre obranu a bezpečnosť si môžu každý mesiac prečítať so záujmom mesačník odborového zväzu polície Polícia, kde jeden z článkov, názov hovorí Návrhy na zmenu dôchodkového systému a takzvaná superhrubá mzda: tichí zabijaci kvality života obyčajných ľudí. Budem citovať niektoré časti tohto článku. V zdanlivom dovolenkovom tichu sa rozpútal boj, v ktorom ide o veľmi veľa. Analýza a návrh ministerstva práce na zmeny v dôchodkovom systéme, ktoré sa skôr alebo neskôr dotknú každého obyvateľa tohto štátu, prišiel v tichosti na ministerstvá, aby ho podrobili medzirezortnému pripomienkovému konaniu. Ministerstvo práce v spolupráci s ministerstvom financií neurobili nič, aby zapojili verejnosť do diskusie a o ich ďalšom osude. Priestor, ktorý mal na to slúžiť, zrušili, naopak, ministerstvo rafinovane pretláča materiály cez pripomienkové konania v čase dovoleniek v nádeji, že prejdú bez povšimnutia. Svedčí o tom, aj neuveriteľné tempo. Veď návrh len odštartovalo uznesenie vlády z 18. mája, už 1. júla návrh bol daný na pripomienkové konanie. To je úplný zázrak, alebo zjavný nezmysel. Navyše, s takýmto šibeničným termínom na pripomienkovanie? Keď sme sa ňom oficinálne dozvedeli 7. júla a do 11. júla mali byť hotové pripomienky, podčiarkujem, z týchto dní sú dva dni víkendové, pritom oba zákony majú byť účinné od 1. januára 2012. To svedčí asi o kvalite tohto zákona a o prínose pre ľudí. Preto vlastne títo policajní odborári museli zbierať podpisy na hromadné pripomienky, aby sa mohli vôbec k tomuto zákonu vyjadriť, kde za dva dni sa im k analýze podarilo zozbierať 7563 podpisov k týmto pripomienkam a k samotnej superhrubej mzde, kde pripomienkové konanie zase bolo iba dva dni, zozbieral ďalších 4510 podpisov. Sám šéf odborov konštatuje, že tento materiál na 149 stranách nieže 112 je nepriamych noviel, ale konštatuje o 119 nepriamych... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja tiež by som rada doplnila všetko to, čo povedal pán poslanec, ešte o ďalšiu informáciu o sociálnych a zdravotných odvodoch. A chcem zacitovať z článku redaktora Petra Schutzu z košického Korzára, ktorý, všetci vieme, nie je naklonený sociálnej demokracii, a ktorý napísal, ja si to dovolím odcitovať: Korunou nezmyslu je, že sociálne a zdravotné odvody, keďže nám ich dali do platu, superhrubá mzda zdaňuje. Rozumiete? Z tej súčasti platu, ktorú ani neuvidíte a už je v poisťovni, si štát ešte vezme 19-percentnú zrážku. Toto je naprostý unikát. Ale dobre, niečo vydržíme, keď už máme takú skvelú pravicu. A pokračuje to ďalej.
Ďakujem pekne.

64
Ďakujem pekne. Pán poslanec Burian, ja ti chcem poďakovať za to, že si veľmi pragmaticky vystihol problémy a teda predpokladám, že v druhom treťom čítaní sa budeš ďaleko podrobnejšie venovať tým jednotlivým problémom a čo v skutočnosti znamenajú. Rozobral si problém a povedal si, čo to znamená pre podnikateľov. Ale treba povedať, že takisto Sociálna poisťovňa nie je pripravená na to, aby zvladávala toto. A nielen Sociálna poisťovňa, ale taktiež si myslím ani daňové úrady a všetko ostatné okolo toho. V tejto chvíli si myslím, že sa dostaneme tam, kde sme sa dostali v roku 2004, to jest do situácie, kde tri roky, štyri roky, štyri roky po uplatnení reformy od 1. 1. 2004 a prijatím štyri-šesť-jednotky a ďalších právnych predpisov trvalo, kým sa Sociálna poisťovňa skonsolidovala a kým sa dokázali bežne, a kým dokázala bežne vykonávať svoju agendu. Ďakujem za pozornosť.

66
Ďakujem pekne. Pán Burian, zjavne, zjavne lepší alebo, respektíve rozumnejší príspevok. Vidno z neho, že vy ste skutočne kedysi, nie tak dávno pracovali a pracovali ste so zásadnými vecami, takže dá sa povedať, že s vašimi kolegami zo strany ste našťastie niekde úplne inde. Len škoda, že čím dlhšie ste rozprávali, tým viacej ste odchádzali z toho, takého, by som povedal, pragmatického postoja a ste sa viac a viac venovali politickej stránke toho vášho, alebo politikum ste do toho vášho prejavu zatiahli.
Ja by som mal zopár pripomienok k tomu a snažím sa byť vecný. Valorizácia nemá byť v spomínanom zákone, neviem o tom, že by to tam malo byť, takže nedá sa na to odvolávať, že by to bola chyba. V súvislosti s týmto, že prečo to takto robíme a prečo to meníme. No tak preto, lebo sa mení aj ekonomika sveta. Čo myslíte, prečo je recesia? Recesia je kvôli nezodpovednosti vlád, nezodpovednosti štátov, nezodpovednosti aj jednotlivca. Je to, bohužiaľ, realita. S tým my nič neurobíme. Že na to doplácame, no tak, bohužiaľ, sme, žijeme vo svete, obklopení krajinami, nie sme tu sami. Samozrejme, ďalšia vecná záležitosť - trestný čin neodvedených odvodov. Ak sa nemýlim, možno sa mýlim a to sa ospravedlňujem, ak to tak nie je, je od februára 1998. Skúste mi povedať, kto bol prvý a jediný za to odsúdený. Nikto. Čiže ďalšia vec. Pokiaľ ide o Medzinárodnú organizáciu práce, tak k tej sme pristúpili, alebo k tomuto systému sme pristúpili počas vlády pani Tomanovej, má 5-ročnú výpovednú dobu, takže ťažko sa s tým dá niečo urobiť, tak akože len tak mirnix-dirnix. Určite ste, vám neušlo - a to ale ste nepovedali - že toto je súčasť celku, budúceho veľkého celku, návrh superhrubej mzdy. Preto to tak musíme urobiť. Ďakujem.

68
Áno. Ďakujem pekne všetkým tým, ktorí reagovali na moje faktické, alebo teda faktickými pripomienkami.
Pokiaľ ide o pána poslanca Martina Chrena, ja som a myslím, že aj za bývalej vlády bola vlastne podpora UNITAS-u a myslím že tam nemáme rozpor, nemáme rozpor na znižovanie byrokracie. V tom nevidím ja žiadny rozpor. Vidím len to, že akým spôsobom sa zavádza niečo, čo v konečnom dôsledku nie je až tak znížením byrokracie.
Pokiaľ sa týka pána Matoviča, ja som sa už zaprisahal, že sa nebudem tu, reagovať naňho. Ale je len, jedna malá poznámka Pokiaľ sa týka hrubého dlhu, tak tam vieme konštruktívne diskutovať. A to je troška iná téma a myslím, že minimálne tak náročná a tak dôležitá pre Slovenska, pokiaľ jedná sa o výšku hrubého dlhu a ako, povedzme, superhrubá mzda. Takže to vôbec nie je pravda a je to od veci, lebo s opozíciou sa tu vôbec nejednalo, tu sa predložil fascikel stodvanástich zákonných noriem.
Pokiaľ sa týka pána Jurčíka, chcem, zase som sa tiež zaprisahal, že nebudem na pána Jurčíka reagovať, ale v každom prípade dnes bol možno, nerozprával o kombajnistoch. Takže dnes zareagujem len veľmi krátko, ja vychádzam z premisy, že nebol nikto zatvorený, znamená to, že tých trinásť percent, každý podnikateľ sa bál nezaplatiť. Teraz sa nebude báť zaplatiť 28 percent. Takže o toto ide, že ak by si niekto dal tú námahu a prezrel koľko je odkladov u jednotlivých podnikateľov na daňových úradoch, dnes by zistil, že tie daňové úrady sú zapratané aj s takýmito skutočnosťami a radšej ten podnikateľ zaplatí úrok v tom Sociálnej poisťovni, ktorý je menej ako, povedzme, to, že nedostane z banky, ale dostane, povedzme, nejaké súkromné pôžičky za podstatne väčších percent. Čiže to je zmysel toho celého, preto som aj hovoril, aby ste na tento aspekt veľmi dbali, veľmi dôležitý.
Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi aby som vystúpil k tejto veľmi závažnej právnej norme, ktorá nám bola predložená vládou. Táto právna norma obsahuje dokonca dve veľmi závažné reformy naraz, čo sa asi málokedy stáva v prípade jedného právneho aktu. Je to teda zavedenie superhrubej mzdy a zároveň je to pomerne zásadná reforma prvého piliera dôchodkového zabezpečenia, plus ešte niektoré ďalšie veci. Dovoľte mi preto ako poslancovi SDKÚ-DS, strany, ktorá tu už bola dnes v rozprave už viackrát spomínaná, k tomu zopár slov povedať.
Začnem superhrubou mzdou. Na jednej strane musím sa priznať, že považujem buď za hlboké nedorozumenie, alebo za určitý druh falošnosti mnohé čo tu zaznelo o superhrubej mzde z hľadiska toho, ako prenáša akési bremeno zo zamestnávateľa na zamestnanca. Aj z ekonomickej praxe, ale aj z ekonomickej teórie je jasné, že všetky odvody a dane, ktoré sa platia za zamestnávanie z dlhodobého hľadiska znášajú zamestnanci. Inými slovami, to, čo zamestnávateľa vždy zaujíma, je celková cena práce a to, podľa toho sa orientuje, koľko môže zaplatiť a koľko z toho strhne štát a to, čo zostane ako čistá mzda zamestnancovi, je to, čo asi zaujíma zamestnanca. To, čo je medzi tým, sa môže volať odvod zamestnávateľa, odvod zamestnanca, daň z príjmu alebo aj daň z dlhých nôh, je to úplne jedno a nevplýva to nijak na výšku čistej mzdy, ani na výšku celkovej ceny práce. Najlepším príkladom toho je, že, ako pani poslankyňa Tomanová dúfam vie, jediná krajina, ktorá nemá odvody v Európe na dôchodkové a iné sociálne zabezpečenie s výnimkou trhu práce, je Dánsko a vyberá všetky tieto príjmy cez daň z príjmu, ktoré samozrejme strháva zamestnancovi, a nijako to nevplýva na sociálny štandard v Dánsku, ktoré, naopak, samozrejme je klasickou súčasťou severského sociálneho štátu. To znamená, že v tomto tieto tipy námietok proti superhrubej mzde musím povedať, že sú buď neinformované, alebo falošné, čo koniec koncov dokumentuje hneď aj ďalší príspevok, musím povedať pána poslanca Buriana, ktorý správne uviedol, že naopak táto zmena zvyšuje riziká pre zamestnávateľov v tom, že naozaj budú trestno-právne zodpovední už za všetky odvody, nielen, nielen za ich menšiu, menšiu časť.
To znamená, ja by som sa nedivil, keby naozaj, keby, naopak, skôr niektorí zamestnávatelia proti takejto zmene lobovali. Takže z tohto dôvodu si myslím, že je možné určite diskutovať o superhrubej mzde a o jej zmysluplnosti, ale diskutovať o nej z pohľadu zvyšovania bremena zamestnancov by bolo možné len vtedy, keby zmenili právny regulátor, nie režim, t. j. napríklad keby sme naozaj zamestnancov robili zodpovednými za to, aby si sami tie odvody odviedli, alebo keby sme ich stíhali a ich zamestnávateľ za nich neodvedie, čo pokiaľ som bol schopný túto rozsiahlu právnu normu prečítať, tak nie je a asi ani by tak asi nemohlo byť.
Z tohto pohľadu však neznamená že superhrubá mzda je bez otáznikov a bez potreby diskusie, pretože je to naozaj zmena významná. Táto zmena prináša jednak jednorázové náklady, ktoré tu už boli spomínané, najmä opozíciou, aj keď aj pán poslanec Chren o nich stručne hovoril. Ale boli, sú tu aj náklady, ktoré by som spojil s určitými rizikami toho, že tá zmena nemusí dopadnúť vo všetkých prípadoch dobre. Tieto riziká sa snaží návrh riešiť nielen svojou obsiahlosťou a vyčerpávajúcosťou, ale aj tým že naozaj pokrýva všetky otázky, napriek tomu pri takejto veľkej zmene určité riziká vždy zostávajú.
To znamená, že máme pomerne komplikovanú jednonázorovú zmenu s určitými rizikami a otázka je, či tá zmena stojí za to. Máme kolegov, ktorí hovoria, že nie. Máme kolegov, ktorí hovoria, že áno. Skúsme sa pozrieť na to, čo sú tie dôvody za. Ja osobne vidím zo svojho pohľadu tri. Jeden z nich je naozaj zjednodušenie, napriek tomu, že to zjednodušenie možno nebude až také veľké, ako hovoria propagátori superhrubej mzdy. Myslím si, že to zjednodušenie je nepopierateľné a nebude nepodstatné. A keďže všetky analýzy, ktoré, napríklad sa pozerá na podnikateľské prostredie na Slovensku, naozaj hovoria, že byrokracia súvisiaca s odvodmi a s daňami je jedným z hlavných problémov, nie samotná výška sadzieb, tak myslím si, že v tomto smere zavedenie superhrubej mzdy určite je významným krokom vpred.
Druhý efekt bude psychologický, to je možno aj efekt, pre ktorý sa aj opozícia voči tomu búri, pretože naozaj v okamihu, keď bude z výplatnej pásky zamestnancovi jasné, čo všetko platí, aké vysoké odvody platí, tak tlak na jej prípadné znižovanie a reformu sociálneho systému bude určite dlhodobo silnejší. A preto tí, ktorí ich radi skrývajú do tých fiktívnych zamestnávateľských odvodov, musia byť proti tomu.
Tretí dôvod je samozrejme uľahčiť tú porovnateľnosť a zodôvodnenie, rovnaké zodôvodnenie rôznych typov príjmov, čo je zase dôvod, prečo sa tomu búria rôzni tí, ktorých dnešný systém favorizuje.
To znamená, sú tu aj silné dôvody za, ale sú tu aj riziká, najmä toho jednorázového prechodu. Sú tu, samozrejme, politické riziká, čokoľvek čo sa dotýka všetkých zamestnaných a dane platiacich ľudí na Slovensku, to je viac ako dva a pol milióna ľudí, čo sa má udiať naozaj jednorázovo a pomerne rýchlo, skrýva v sebe určité technické riziká, ktoré však v prípade toho, že by sa materializovali, by mohli mať aj významné politické konsekvencie. Z tohto hľadiska ja osobne vnímam, že ten balans je stále na strane zavedenia tejto zmeny, ale zase poviem úprimne, že nevnímam ten balans až ako tak výrazný, sto k nule, aby pre občanov a pre vládu priniesol, by som povedal, absolútne pozitíva na úkor žiadnych rizík. Myslím si, že je to oveľa viac vyváženejšie, ale napriek tomu je, stále si myslím, že argumenty sú viac na strane zavedenia tejto zmeny.
Dovoľte mi v druhom kole sa pozrieť na to, čo je možno ešte významnejšie, ako je zavedenie superhrubej mzdy, a to je naozaj reforma prvého piliera, ktorá je v tom zákone obsiahnutá. Toto naozaj považujem za možno najdôležitejší zákon tejto jesene, ktorý vláda predložila do snemovne, alebo chce predložiť. Dôležitý nielen preto, že sa dotýka opäť nás všetkých, či už budúcich dôchodcov alebo aj súčasných dôchodcov, ale aj preto, že naozaj je to návrh, ktorý sa snaží zabezpečiť dlhodobú udržateľnosť dôchodkového systému a verejných financií. V tomto smere bol urobený pomerne významný krok naozaj už prvým kolom dôchodkovej reformy v roku 2003 až 2004, teda úpravou prvého piliera a zavedením druhého piliera. Už vtedy však bolo jasné, že tie zmeny akokoľvek vtedy boli vnímané ako radikálne a stretli sa aj vtedy s určitým odporom, že na vybalansovanie dôchodkového systému horizontu štyridsiatich, päťdesiatich rokov nebudú stačiť, jednoducho pretože tá demografická zmena na Slovensku je tak rýchla a tak masívna, že ani jeden veľký skok na to ešte nestačil.
Preto ja osobne toto vnímam ako kombináciu druhého kroku, niečo z toho bolo zjavné už vtedy, že bude treba a niektoré veci sú korekciou toho, čo bolo vtedy, alebo aj zmenou vyplývajúcou aj zo zmeny možno aj politickej situácie. Z tohto pohľadu, keď sa pozriete na ten návrh, tak naozaj je tam balans medzi tým, že dôchodkový vek sa naviaže na vek dožitia, ale je tam aj balans z hľadiska výšky dôchodkových dávok. Je tam aj balans z hľadiska ich zvýšenia miery solidarity, zníženia zásluhovosti v systéme a aj teda zmeny valorizačného mechanizmu. Môžme sa na to pozrieť z dvoch pohľadov, aj môžme povedať, že je to veľmi zlá reforma, lebo nikto s ňou nie je úplne spokojný, alebo sa môžme na to pozrieť, že je to veľmi dobrá reforma, lebo s ňou nikto nie je úplne spokojný. Obe sa dá vyargumentovať v tom, že pri takýchto významných sociálno-ekonomických zmenách jednoducho každá skupina, alebo každá filozofia musí v niečom ustúpiť, ak chceme dospieť k praktickému výsledku. A z tohto hľadiska je podľa mňa dôležité vnímať aj tento prvý pilier a jeho reformu, to znamená, že ja za seba poviem, že napr. nie som nadšený znížením miery zásluhovosti vo výpočte dôchodkov, ale súhlasím s argumentami vlády, nielen pána ministra. Tu treba zdôrazniť, že ak by sme chceli položiť bremeno zmeny len na jednu z týchto vecí, tak by to bolo neudržateľné politicky aj spoločensky. Inými slovami, áno, teoreticky môžme tak zvýšiť dôchodkový vek, že nebude treba robiť nič iné, ale to by sme všetci pracovali už možno teraz do 65 a možno, že ja už aj do 70, aj viac, čo asi pre mnohých ľudí by nebolo udržateľné. Alebo môžme nezvyšovať dôchodkový vek ďalej a seknúť dôchodky, alebo môžme úplne zrušiť zásluhovosť a mať čisto solidárne nízke dôchodky. Všetko, asi by sa každý z tých krokov dal nastaviť tak, aby zabezpečil dlhodobú udržateľnosť a pritom nebolo treba nič iné. Len tá, by som povedal, tá cena a bolesť by bola, myslím si, priveľká a nie je ani zmysluplná. A preto nech sa pozrieme takmer kdekoľvek na svete, keď sa takéto reformy robia, naozaj sa tie zmeny rozložia medzi rôzne kroky.
Z tohto pohľadu ja teda, hoci nemusím byť úplne nadšený, s jednou výnimkou, o ktorej budem hovoriť, to vnímam ako nevyhnutnú obeť každého zainteresovaného politika, poslanca a ktokoľvek, kto do toho môže niečo povedať. Z tohto pohľadu musím sa priznať, že vnímam aj ako neúplne pochopiteľný postoj opozície v tom, že to, že odmietajú tú zmenu. To, že poukazujú na jej riziká, slabiny, chyby, je samozrejme úplne prirodzené, legitímne a myslím si, že to je ťažko vyčítať. Ale vôbec tu zatiaľ nezaznelo to, že základná výzva pre všetky štáty Európy v súvislosti s dlhodobou krízou dnes nie je krátkodobá finančná udržateľnosť štátu, ale dlhodobá finančná udržateľnosť štátu. Európa nie je v situácii, kde Európa ako celok, ak necháme bokom Grécko, skrachuje zajtra. Európa ako celok má napr. dokonca nižší dlh ako Spojené štáty. To, čomu Európa čelí, je dlhodobá fiskálna neudržateľnosť dnešných systémov.
A keď sa aj pozriete na rady renomovaných ekonómov a renomovaných ekonomických inštitúcií, tak oni, naopak, dokonca hovoria, že dlhodobá udržateľnosť je dôležitejšia ako krátkodobé kroky, samozrejme pokiaľ je kredibilná, teda inými slovami, pokiaľ to nie je to, že my určite o dvadsať rokov všetko zreformujeme, ale dnes nám dajte pokoj a dovoľte nám žiť na úkor našich detí. Z tohto pohľadu dnešná, a preto som povedal na začiatku, že si myslím, že je to najdôležitejší zákon, ktorý tu bude na túto jeseň ležať. Možno dôležitejší ako budúcoročný štátny rozpočet, pretože naozaj jeho prijatím vyšleme oveľa silnejší signál toho, že chceme rozumne a zodpovedne hospodáriť v horizonte nie jedného, nie dvoch, ale desiatich, pätnástich a dvadsiatich rokov a môže mať aj na kredibilitu hospodárskej politiky tejto krajiny ešte významnejší vplyv. Z tohto pohľadu si myslím, že debata o ňom by nemala byť len debatou odborníkov na sociálnu politiku, ale aj debatou odborníkov na fiskálnu politiku, makroekonomickú politiku. A musím sa priznať, že mi v tejto debate chýbajú. Pri všetkej úcte k pánovi poslancovi Burianovi, on sa na to viac pozerá z toho praktického podnikateľského hľadiska superhrubej mzdy, čo je nepochybne dôležité, ale zatiaľ mám pocit, že osobitne SMER-u úplne unikol tento makroekonomický a rozmer dlhodobej udržateľnosti a rozmer, ktorý nestačí pokryť len čisto zo strany sociálnej politiky.
Na druhej strane musím na záver zdôrazniť jeden problematický a jeden pozitívny aspekt tejto novely. Problematický aspekt naozaj vnímam trošku ten aspekt valorizácie, ktorý je tam nastavený pevnou sumou. My sme o tom veľa diskutovali, nemusím asi tým zdržovať, ale tak ako je to vložené do zákona, hoci ako dočasné opatrenie, vidím to problematicky z dvoch dôvodov. Jeden dôvod je samotný vecný, teda, že valorizácia pevnou sumou znamená, že zhruba štyristo- až päťstotisíc dôchodcom s nadpriemernými dôchodkami budú dôchodky rásť pomalšie ako ceny. To znamená, že bude ich kúpna sila sa znižovať, to znamená budú chudobnieť, čo ja osobne nepovažujem za prijateľné. A takisto je problém v tom, že možno protiargumentovať, že je to na štyri, päť rokov, to znamená za ten čas bude ten efekt pomerne malý alebo relatívne obmedzený vzhľadom na to, že majú nadpriemerné dôchodky. Ja osobne však sa priznám, že z politického hľadiska si myslím, že keď sa raz táto zmena zavedie, bude veľmi ťažké ju zmeniť. A to z toho dôvodu, že vlastne bude už argumentované, že keďže zvýhodňuje tých nízkopríjmových dôchodcov, tak akákoľvek ďalšia zmena by im to musela kompenzovať, a to bude už finančne nemožné, a tým pádom sa ten dnešný systém sa zakonzervuje. Takže z tohto pohľadu ja vnímam systém, ktorý naozaj chce v kontexte, síce možno zvyšujúco sa solidárneho, ale stále zásluhou dôchodkového systému valorizovať "vsjo ravnó" pevnou sumou, a teda zároveň znižovať životnú úroveň jednej a pomerne veľkej státisícovej skupiny ľudí, za nevhodný. A dúfam, že budeme schopní dospieť k dohode o tom, že ako toto ešte zmeniť.
Naopak, jedno musím povedať, pozitívum, ktoré tu nezaznelo, a musím povedať, že som prekvapený, nepríjemne zo strany opozície, že nevyzdvihli toto jedno opatrenie, naozaj na ktorom by sme mohli konsenzuálne zhodnúť, a to je plnenie sľubu vlády o zvyšovaní materskej, kde, ako možno viete, možno nie, materská na Slovensku dlhodobo bola poskytovaná 28 týždňov vo výške 55 % hrubej mzdy. Vláda sa zaviazala k tomu, že to rozšíri na 100 % čistej mzdy a celý rok. Minulý rok sme k tomu urobili prvý krok, na 34 týždňov a 60 %, teraz robíme k tomu druhý krok, na 40 týždňov a 65 percent. Treba však povedať, že tých 65 % vzhľadom na to, koľko ľudia budú platiť odvody a dane, je už dosť blízko tých 100 %, ale nie je to ešte ten celý rok.
Napriek tomu musím povedať, že pre pracujúce rodiny a pre pracujúcich rodičov toto vnímam ako veľmi významný pozitívny krok aj zo strany vlády, ako signál toho, čo je naozajstná priorita vlády a čoho si vážim.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda. Predrečníci v rozprave, tí, ktorí vystupovali vo faktických poznámkach, tak vyjadrovali vzájomné komplimenty spolustraníkom, alebo tým, ktorí vystupovali zo strany SMER. Neberte toto moje krátke, túto moju poznámku v tom istom duchu, ale chcem povedať, že dnes v rozprave k tomuto zákonu bolo toto prvé konštruktívne vystúpenie a chcel by som oceniť toto vystúpenie pána kolegu Beblavého.

Ďakujem.
Posledný písomne prihlásený rečník je pán poslanec Zajac. Nech sa páči, máte slovo.
Dovtedy, dokým pán Zajac príde k rečníckemu pultu, by som chcel oznámiť, že rokujeme do 15.00 hodiny bez prestávky, tak ako bolo dohodnuté. Som vám to videl na očiach, pani Vaľová, že toto by ste chceli práve zistiť.
Nech sa páči.

Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, začnem svoj príspevok v rozprave možno troška ináč, ako sa doteraz uberala celá diskusia. Chcel by som si položiť dve otázky, ktoré pokladám za veľmi aktuálne, pretože sa mi zdá, že celá diskusia, ktorej sme svedkami, myslím si, na rozdiel od opozície, ktorá ju pokladá za nedostatočnú, že tá diskusia je rozsiahla a trvá už dosť dlho, pretože fakticky trvá od novembra minulého roka. To, čo by som tej diskusii vyčítal, je skôr niečo iné, že ona ako keby sa konala vo vzduchoprázdnom priestore.
Myslím si, že existujú dve základné otázky, na ktoré treba asi hľadať odpoveď. Teda po prvé, to, čo sme sa nedávno dozvedeli, je, že Slovensko stráca konkurencieschopnosť. To je veľmi varovná vec. Z tohto hľadiska každá reforma, ktorá smeruje k tomu, čo sa sa vlastne konkurencieschopnosti týka, a to sú vždy tri otázky - otázka korupcie, otázka byrokracie a otázka premrštenej administratívy, ale to znamená šikanovania občanov, veď to treba povedať rovno. Teda som presvedčený o tom, že všetko, čo vedie k zvýšeniu konkurencieschopnosti, či sa to týka znižovania korupcie, odstraňovania administratívnych prekážok a šikanovania ľudí, a teda aj debyrokratizácie, je veľmi dôležité. Z tohto hľadiska vnímame v OKS celú  reformu pozitívne. Hovoríme to od začiatku diskusie a hovoríme to preto, že naozaj z tohto hľadiska, z hľadiska konkurencieschopnosti, z hľadiska  lepších podnikateľských podmienok na Slovensku, ale to znamená aj z hľadiska lepšej životnej úrovne, ale aj kvality života, je tento typ reforiem dôležitý.
Druhá otázka je ale rovnako dôležitá a týka sa súčasnej situácie. My vieme, že žijeme a budeme žiť v situácii, v ktorej je Európa v trvalej kríze, že tá nádej, ktorú si Európska únia spájala s tým, že kríza, ku ktorej došlo pred niekoľkými rokmi,sa odstráni, ukázalo sa, že táto kríza odstránená nebola a nemohla byť odstránená. Treba to povedať rovno, pretože nástroje, ktoré sa používali na odstránenie tejto krízy, nemohli viesť k jej odstráneniu. To je iná otázka, týka sa toho, že sa nedá riešiť žiadna veľká kríza v žiadnom takom veľkom celku, ako je Európska únia tým, že sa na dlhy navyšujú ďalšie dlhy. To proste dá logika veci, že to nejde. A práve preto bol ten pokus riešiť európsku krízu navyšovaním dlhov dlhov a takto by sa dalo pokračovať, pretože ak to pôjde takto ďalej, no tak to bude navyšovanie dlhov, dlhov, dlhov a pôjde to len k stále zvyšujúcim príznakom kríz a stálemu pretrvávaniu ekonomických kríz. Sme v tejto situácii, je to situácia reálna a pre nás je jednou zo základných otázok.
Ak sme v takejto situácii, tá situácia znamená pre nás aj to, že sa musíme v stále väčšej miere spoliehať na vlastné domáce podnikanie. Toto robí a bude robiť každá európska krajina, bez výnimky. A robí to. A teraz idem k druhému aspektu celej  reformy, ktorá sa týka práve tejto otázky. Pokladáme za neracionálne, aby sa v tejto situácii, ktorá si vyžaduje - ak už nie nejakú zvýšenú podporu poľnohospodárov, malých a stredných podnikateľov, všetkých typov živností, dohodárov, všetkých typov činností v kultúre, ktoré sú spojené so živnosťami, ale týka sa to napr. aj vinárov, vinohradníkov a otázky zavádzania daní pre túto vrstvu - ak v tejto situácii chceme ísť týmto smerom, to znamená, že chceme poškodzovať rozsiahle vrstvy spoločnosti, ktoré sa sami živia, živia veľmi často svoje rodiny a živia aj iných ľudí a tvoria základ zamestnanosti na Slovensku, tak si dovolím povedať, že v takom prípade by išla celá táto reforma  proti svojmu vlastnému zmyslu. Pretože ona by v podstate poškodzovala práve tých, ktorí potrebujú zjednodušenie celého toho systému najviac, ale zároveň, ak sa v reforme hovorí, že sa majú zrušiť paušály, ktoré významným spôsobom zjednodušujú a debyrokratizujú celý systém účtovania práve pre tieto rozsiahle vrstvy ľudí, no tak potom to ide vlastne proti pôvodnému zmyslu reformy, tak ako je nastavená.
Chcel som povedať tieto dve veci hneď na začiatku svojho vstupu, aby bol zreteľnejší náš postoj. Teda, že na jednej strane podporujeme všetko to - a nielen pri tejto reforme, ale vo všetkých činnostiach tejto vládnej koalície - podporujeme všetko to, čo vedie k znižovaniu korupcie, všetko to, čo vedie k debyrokratizácii celého systému a všetko to, čo vedie k zníženiu administratívy, k zníženiu šikanovania ľudí. Ľudia už majú plné zuby toho, ako chodia a musia chodiť na kadejaké úrady, ako sa k nim správajú úradníci, ako sa zvyšuje neskutočným spôsobom papierovanie a ako musia vlastne prichádzať so stále novými a novými papiermi, ktorým ľudia nerozumejú a nemôžu rozumieť. To je neskutočne frustrujúce a či to robila dnešná opozícia, keď bola vo vláde, alebo či to robí dnešná vládna koalícia, je to voči ľuďom nepoctivé a nefér.
Ak som teda povedal  A, že podporujeme všetko, čo vedie k znižovaniu korupcie, k znižovaniu administratívnej záťaže a teda šikanovaniu ľudí a k zníženiu byrokracie, chcem povedať aj B. Pokladáme za neracionálne spájať celú  reformu s postihovaním takých sociálnych vrstiev, ktorých sa má týkať, a ktoré tvoria a budú tvoriť v najbližšom čase základ našej zamestnanosti a základ normálne fungujúcej ekonomiky. Jednoducho si myslíme, že to nejde dohromady. My sme sa podieľali na celej veľmi rozsiahlej diskusii, ktorá na túto tému prebiehala, a od začiatku sme hovorili len to isté. Že treba zjednodušiť, debyrokratizovať, sprehľadniť celý daňovo-odvodový systém, ale nie na úkor takých rozsiahlych skupín obyvateľstva, ktoré sú pre normálny chod ekonomiky tejto krajiny nevyhnutné, a sú soľou jej ekonomiky.
Z tohto hľadiska sú pre nás niektoré argumenty, ktoré sa v tejto súvislosti uvádzajú ako protiargumenty, dosť nepochopiteľné. Ja ich skúsim spomenúť, pretože sa týkajú vlastne celej tej diskusie, ktorá fakticky prebieha, skoro rok.
Tým prvým argumentom je, že každá reforma bolí. Ja si myslím, že tu si zvolila vládna koalícia veľmi zlú rétoriku, pretože ako chce ľuďom, alebo ako chceme, aby som sa z toho nejako nevyvliekal, ako chceme ľuďom zmysel takejto rozsiahlej reformy predložiť, keď im povieme, že ich bude bolieť. A nie je na to pritom dôvod.
Druhý argument, ktorý sa používa veľmi často, je to, že ide o nastolenie spravodlivosti. A to spravodlivosti voči zamestnancom. My sme za to, aby sa odvody zamestnancom postupne znižovali. Ale znova, nie na úkor iných sociálnych skupín. A nie na úkor toho, že sa tu vytvára nejaká sociálna revnivosť alebo sociálna závisť jednej skupiny voči druhej, to pokladáme za škodlivé. Doslova za škodlivé. Vieme si predstaviť, že sa dajú nájsť zdroje, finančné zdroje na to, aby sa odvody zamestnancom dali znižovať. Sme v rozsiahlej diskusii s ministerstvom financií, predložili sme ministerstvu financií v marci tohto roka veľmi rozsiahly projekt možného znižovania verejných výdavkov. Podieľame sa na práci pracovnej skupiny na ministerstve financií, ktorá sa týmito možnosťami má zaoberať. Želali by sme si, aby táto práca bola oveľa efektívnejšia a aby najmä dospela k nejakým konkrétnym výsledkom. To, čo môžem v tejto chvíli povedať, je na základe prebiehajúcej diskusie, že minimálne došlo k významnému prieniku tých bodov, ktoré sa týkajú možného znižovania verejných výdavkov, medzi OKS - SaS. To znamená, že veľmi významné znižovania verejných výdavkov, sa zdá, že nie sú len nejakou predstavou nejakej jednej politickej strany, ale že sú možné a reálne. Ale ešte raz. Pokladáme tú diskusiu za liknavú, želáme si, aby to bola nielen diskusia, ale aby viedla ku konkrétnym výsledkom a máme pri tom na mysli aj možné znižovanie odvodu pre zamestnancov.
Nepokladáme však za spravodlivé, aby spravodlivosť pre jedných sa nahrádzala nespravodlivosťou pre druhých. Nemožno dosiahnuť nikdy nijakú spravodlivosť jedných, keď je na úkor druhých. Nespravodlivosť na úkor samostatne zárobkovo činných osôb nie je v tomto zmysle spravodlivosťou. Ja hovorím, že argumentácie tohto typu pokladáme za zavádzajúce a nepoctivé. Za rovnako nepoctivé pokladáme to, čo urobil štatistický úrad. Hovorím to nerád, ale doslova to pokladáme za nehoráznosť. Štatistický úrad urobil výskum, na základe ktorého si myslí, že zistil, že existujú rozsiahle skupiny živnostníkov, ktorí sú falošnými živnostníkmi, a čo je ešte horšie, v terminológii štatistického úradu živnostníkmi z donútenia. Pokladáme sám termín živnostníkov z donútenia za absolútne zlyhávajúci. V slobodnom svete nemôže byť práca z donútenia. Neexistuje práca z donútenia. Nútené práce sú termínom, ktorý existoval len v totalitných režimoch. Akonáhle sa zavedie termín práca z donútenia alebo nútená práca, hovorí sa vlastne o tom, že niekto je nútený vykonávať nejakým spôsobom svoju prácu. To je zavádzajúce. Ak to robí štatistický úrad, ktorý má byť charakteristický svojou vecnosťou a presnosťou, je to veľmi smutné. Druhá vec. Štatistický úrad pri svojom výskume, ktorým napočítal stotisíc falošných živnostníkov, vychádzal z údajov, ktoré sú nepresné, ktoré sú falošné. Existujú presné kritériá na to, ako kvalifikovať živnostníkov. Tých kritérií je osem. Vlastný štatistický úrad uvádza, že z tých ôsmich kritérií použil len štyri. To znamená, že takýmto falošným spôsobom sa významne v tom výsledku zvýšil počet tých tzv. falošných živnostníkov. Je to veľmi nepoctivé a taký úrad, ako je štatistický úrad nikde na svete a v žiadnej normálnej civilizovanej krajine by si nič takéto nemohol dovoliť bez toho, aby za to sledoval minimálne verejný postih. Zdá sa, že na Slovensku je to ináč.
Vrátim sa ale ešte k živnostníkom a k falošným živnostníkom. Ani samotné čísla ministerstva financií z posledného obdobia nijakým spôsobom túto katastrofickú správu o neuveriteľnom zvyšovaní počtu falošných alebo nepravých alebo živnostníkov z donútenia nepotvrdzujú. Naopak, za posledný rok hovoria štatistické dáta o tom, že počet živnostníkov sa o jedno % znížil. To znamená, že vyvolávanie nejakých katastrofických nálad, apokalyptických nálad, ako neskutočne sa rozrastá počet falošných živnostníkov, sa nezakladá na faktoch.
V rámci verejnej diskusie to pokladáme za nepoctivé, za zavádzajúce, lebo tú diskusiu, ktorá prebieha, zavádza nesprávnym smerom. Vrátim sa k celému priebehu tej diskusie. Od prvej chvíle sme v rámci tejto diskusie a to aj v písomnej podobe, aj verejne,poukazovali stále na to isté: ak má byť táto reforma spravodlivá, nemá ísť na úkor takých významných a takých dôležitých sociálnych skupín, akými sú SZČO. Nemá ísť ani na úkor takých skupín, ktoré možno nie sú početne také významné, ale sú významné práve preto, že tvoria v podstate nový typ slobodných povolaní, ktorý všade vo svete sa bude iba rozširovať. A to sú slobodné povolania, to sú umelci, to sú ľudia pracujúci v kultúre, dnes sa tomu hovorí tvorivý kultúrny priemysel. Ale sú to veľmi rozmanité skupiny, nemáme na to lepší pojem ako živnosti. Sú to súdni prekladatelia, tlmočníci, sú to vedci, sú to lekári, ktorí pracujú v ambulanciách, sú to ľudia, ktorí pracujú úplne v nových technológiách. A sú to veľmi rozmanité skupiny ľudí, ktoré nemožno vtesnať pod nejakú jednu mustru. A sú to aj umelci. A je to tá časť umelcov, ktorá po roku 1989 neostala natŕčajúc dlane a žiadajúc od štátu, aby ju platil, lebo aj takáto skupina umelcov je rozsiahla, ale je to práve tá skupina umelcov, ktorú toto postihuje, ktorá si sama so sebou vie poradiť, ktorá sa vie sama o seba postarať. Poškodzovať takúto skupinu umelcov a ľudí pracujúcich v kultúre je úplne protizmyselné, pretože je to práve tá skupina ľudí v kultúre, práve tá skupina umelcov, ktorá dáva vzor tým ostatným a dáva vzor správania tým, ktorí plačú, nariekajú, hlásajú koniec kultúry, ktorý akosi nie a nie prísť. Teda je to, aj pre nás by to mal byť vzor ľudí, ktorí sa pohybujú v kultúre, ktorí nám hovoria, hovoria nám to svojou činnosťou, že pochopili, že nemôžu ostať iba s tou otŕčajúcou dlaňou, ale že sa musia sami o seba postarať.
Odpoveďou na všetky naše vystúpenia, verejné vystúpenia a všetky diskusie, na ktorých sme sa zúčastnili, bolo v podstate iba mlčanie, alebo nejaké tvrdenie, že dajte alternatívu. Ja to poviem teraz troška akoby anekdoticky, že viete, alternatívy malo dať samotné ministerstvo financií. Malo postaviť na stôl alternatívy, o ktorých by sa dalo diskutovať. Ale keď sme videli, že nič také sa nedeje, tak sme v podstate takúto alternatívu pripravili a tá alternatíva vychádza iba z jedného. Aby celá reforma daňovo-odvodového systému prebehla čo sa týka zjednodušovania, sprehľadňovania celého systému, ale aby nešla na úkor týchto rozsiahlych sociálnych skupín. Podpísali sme spolu so živnostenskými zväzmi a s umelcami združenými v Slovenskej koalícii kultúrnej diverzity, sme podpísali spoločnú deklaráciu, ktorá tieto body obsahuje. Všetkých tých šesť bodov, ktoré tá deklarácia obsahuje, ide iba jedným smerom, aby reforma nešla na úkor zvyšovania odvodov a daní týchto skupín. Prijali sme to ako záväzok a za záväzok presadzovať týchto šesť bodov to pokladáme a budeme to pokladať aj pri druhom čítaní.
Urobili sme jeden ústretový krok, že sme pochopili posledné stretnutia živnostenských zväzov a umelcov s premiérkou, ale aj s politickými stranami, ako možnosť zmien vládneho návrhu. Je to teda aj z našej strany ústretové gesto, že tento návrh zákona podporíme pri prechode do druhého čítania, ale s jediným cieľom, aby došlo k zmenám vo  vládnom návrhu a to takým zmenám, ktoré by odstránili poškodzovanie jednotlivých, hovorím, veľmi rozsiahlych sociálnych vrstiev, aby sa tomu zamedzilo.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, aj my pokladáme daňovo-odvodovú reformu za veľmi dôležitú a kľúčovú. Sme za to, aby sa uskutočnila, ale sme za to, aby sa uskutočnila spravodlivým spôsobom. Nevidíme jediný dôvod na to, aby sa, ešte raz to iba zopakujem, jedna nespravodlivosť nahrádzala druhou. A najmä v tejto situácii a v situácii, o ktorej všetci vieme, že bude pokračovať, nevidíme žiadny dôvod na to, aby sme postupovali  mechanickým spôsobom, nerešpektujúc dnešnú situáciu a situáciu, do ktorej budeme vstupovať a do ktorej celá Európa, celá Európska únia a eurozóna už vstúpila. My v tej situácii už sme a väzíme v nej absolútne hlboko. Sme presvedčení o tom, že je naprostou povinnosťou Slovenskej republiky starať sa v prvom rade nie o to, čo robia tí druhí, ale starať sa o to, aby my sme hospodárili tak, aby sme nevytvárali dlhy, hospodárili tak, aby sme nevytvárali nezamestnanosť, hospodárili tak, aby sme boli schopní, použijem teraz ten tradičný termín, vytvoriť trvalo udržateľný systém, ktorý môže Slovensko previesť cez tieto búrlivé vody. To je cieľ, ktorý by sme mali mať všetci pred očami, či sa to týka koalície alebo opozície. Niekedy mi tie hry pripadajú ako keby sme si nedostatočne uvedomovali, v akej sme reálnej situácii a že jediné, čo nám môže pomôcť, je to, keď si pomôžeme my sami.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. V niektorých momentoch vášho prejavu som, si myslím, že sa dá veľmi súhlasiť, hlavne s tým momentom, kde hovoríte o tom, v akom stave byrokracia a že tu máme veľmi veľa čo robiť, napĺňať možno nejaké veci v zmysle zavádzania čo možno najviac toho, aby bol celý proces výkonu moci čo najviac odbyrokratizovaný. Napriek tomu si myslím, v jednom momente ma vyrušil najviac váš pohľad na tzv. živnostníkov z donútenia. Keďže pochádzam vlastne z praxe a často som sa stretával s týmto, z môjho pohľadu veľmi nezdravým javom na našom pracovnom trhu, si myslím, že zle nahliadate na problematiku, ak to vidíte, že niekto niekoho núti pracovať. To nie je celkom tak. Tuná ide iba o formu výkonu vlastne práce, kedy pracovný pomer, ktorý sa má robiť  ako pomer na hlavný pracovný pomer je nútený vykonávať inou formou. A toto je veľmi rozšírený jav. A čo by sme mali urobiť, možno by sme sa mali aj zamyslieť, či naši poslaneckí asistenti nie sú práve živnostníci z donútia, lebo myslím si, že ich činnosť takisto napĺňa vlastne všetky znaky hlavného pracovného pomeru. Čiže toto je ten jav. Nejedná sa o prácu z donútenia ani žiadne nútené práce.
Ďakujem.