3. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec Mamojka, pred chvíľou ste spomínali, že chápete, že sme v eufórii. Ja sa za seba musím priznať, že ma eufória prešla už po prvom diskusnom príspevku z vašich radov a asi sa tak rýchlo nenavráti, ale mám inú poznámku.
Spomínali ste, že nemusíme preberať anglosaské inštitúcie, predsa máme 3 tisíc ročnú históriu, o ktorú sa dá oprieť, a to ma tak trochu zarazilo. Pred 3 tisíc rokmi, to je obdobie niekedy kráľa Dávida, povedzme, a Šalamúna, ak ste mali na mysli antiku, tak 1000 rokov pred n. l. vlastne ani nezačala poriadne, lebo tie sochy kúrov sú tak asi 700 rokov pred n. l. a rozkvet antiky bol ešte o 200, 300 rokov neskôr. A ak ste mali na mysli niečo autentické, tu u nás, tak ja si nespomínam celkom dobre, kto obýval toto územie pre 3 tisíc rokmi. Skutočne neviem, na čo ste mysleli, pán poslanec. Ďakujem.

Pán predsedajúci, pán podpredseda, ďakujem. Chcem upozorniť pána poslanca, že moja faktická poznámka nebude ani vtipná, ani uštipačná. V parlamentnej demokracii a v histórii na Slovensku v žiadnej vláde sa doteraz nepodarilo napísať programové vyhlásenie, aby s ním bola spokojná aj opozícia. Tomu rozumiem. Rozumiem aj tomu, že vystupujete v hojnom počte, to patrí k opozičnej politike, ale čomu nerozumiem, je, že nikto z vás, možno s vašou výnimkou, pán poslanec, v tomto vládnom dokumente nenašiel nič pozitívne. Celé jeho hodnotenie ste zhrnuli do troch téz. Liberalizácia, deregulácia a privatizácia. Neviem prečo, ale v poriadku, na to máte tiež právo.
Pán poslanec, pri vás oceňujem prvý pokus o vecnú diskusiu i napriek tomu, že som s vami nesúhlasil. Nie som právnik, ale predsa si dovolím sa vyjadriť k vašim reakciám, konkrétne skrátené legislatívne konanie. Pán poslanec Fronc tu už niečo spomenul z toho, čo som chcel povedať, ale v poriadku. Predsa, vy si musíte pamätať ako starý poslanec, že práve tento kompetenčný zákon, ktorý príde na rad z dielne pani ministerky Žitňanskej, ste novelizovali v režime skráteného legislatívneho konania, za ktorý ste aj vy hlasovali. To je moja prvá výtka, takže, nerozumiem tomu, prečo sa dnes čudujete.
A druhá, imunita. Práve všetky naše návrhy v minulosti sledovali k tomu, aby poslancovi zostala indemnita, čiže, aby sme boli chránení v parlamente za výroky a za hlasovanie, čo je celkom logické. A vaše obavy, že sudcovia prídu o imunitu a nebudú môcť spravodlivo rozhodovať alebo nedajbože budú perzekvovaní, nepovažujem za opodstatnené, pretože sudca v konečnom dôsledku je absolútnym pánom pri rozhodovaní o vine a treste... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán kolega, na jednej strane som rada, že ste si všimli, že v časti, ktorá sa týka školstva, dosť jasne zaznieva vôľa komunikovať a vtiahnuť pedagógov ako aktérov do rozhodovania. Na druhej strane, ale mám dojem, že ďalšiu časť ste už zrejme čítali vtedy, keď bola tá elektrina vypnutá a nevideli ste dobre, lebo skutočne v nej nie je ani jedna zmienka o súkromných školách, nič také sa tam nehovorí. Vonkoncom sa tam nehovorí o tom, že by sme mali veľa vysokých škôl a už vôbec nie, že by ich niekto chcel likvidovať.
Mrzí ma, s akou nonšalantnou ľahkosťou ste tu hovorili o praktickej nemožnosti získať sem kvalitných medzinárodných pedagógov. Keby ste boli čítali túto kapitolu, videli by ste a dočítali by ste sa, že je zámer ich pobyty tu financovať na základe súťaže, na základe grantov. Takže, prosím vás veľmi pekne, otvorme túto debatu na túto tému možno aj v kuloároch, keď si tento dokument naozaj prečítate.

Ďakujem pekne za slovo. Ja pána poslanca Mamojku poznám takmer dvadsať rokov, spoznali sme sa pri tenise, keď trénoval moju dcéru a veľmi si vás vážim ako človeka. (Hlasy z pléna.) Prosím? Áno, veľmi dobrá. A aj vďaka tenisu skončila univerzitu vo Washingtone D. C., kde získala štipendium a si to štúdium financovala úplne sama a dúfam, že moju poznámku nezoberiete, pán Mamojka, osobne, ale nemôžem súhlasiť s vami, že pri hľadaní odpovedí na otázku, či má Slovensko veľa alebo málo vysokých škôl, že na to neexistuje odpoveď, že kto to kedy zmeral a podobné veci. Chcem povedať, že na to existujú úplne exaktné metódy merania, treba si prečítať raz kvartálne americký časopis US News, zverejňuje rebríček viac ako dvetisíc amerických vysokých škôl a univerzít, podotýkam, je to šesťnásť kvalitatívnych kritérií, možno pri káve si ich môžme prebehnúť všetky, a tak isto na Slovensku akademická ratingová agentúra zverejňuje rebríčky, kvalitatívne rebríčky slovenských vysokých škôl. A ja zoberiem len jedno z mnohých kritérií, keďže tých kritérií hodnotenia je veľa a každé má nejakú inú váhu. Hovorím znova o kvalitatívnych kritériách, tak jedno z nich napríklad hovorí, koľko profesorov alebo pedagógov s PhD. titulom pripadá na x-žiakov, no a boli by sme prekvapení, aká je situácia u nás, aká je vo svete. Nehovoriac o tom, že ďalším z kritérií je napríklad citačný index v karentovaných časopisoch. My, bohužiaľ, máme na Slovensku vysoké školy, kde ten citačný index alebo človeka, ktorého by citovali medzinárodné karentované časopisy, hovorím o pedagogickom zbore, je štatisticky nevyčísliteľný. Takže, nie je pravda, že kvalitu vysokých škôl nevieme hodnotiť. To, že to nevieme my, to neznamená, že to nevie svet. Takže, čo nie je nové pre nás, nemusí byť nové pre vedu. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Zareagujem na jeden z našich návrhov, s ktorým prišla SaS, tým bolo práve obmedzenie poslaneckej imunity. My podstate a dôvodu existencii imunity rozumieme. Nerozumieme ale, prečo by mal byť poslanec rovnejší pred zákonom ako občan. Preto sme za to, aby sa imunita naozaj obmedzila iba na výroky v parlamente a konanie súvisiace s činnosťou poslanca ako takého. A preto sme prišli s návrhom na jej obmedzenie.
Ešte mi nedá nereagovať na vaše vyjadrenie o tom, že každý chvíľku ťahá pílku. Myslím si, že ak sa pozriete do vlastných radov a pozriete sa na to, že či vaša vládna koalícia posledné štyri roky uvažovala ako štátnici, alebo čisto ako politici, tak si odpoveď dáte na ňu sám. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda, za slovo. Veľmi stručne všetkým. Prosím vás, ja pána Fronca si vážim, lebo klasické vzdelanie a tá naša latinčina, fiat justitia pereat mundus - nech je spravodlivosť, aj keď padne svet. To sa dnes celkom tak nedá, ale vy ste dali príklad tými dvomi legislatívnymi, ja som to nevymyslel a myslím to v dobrom, lebo tam nemajú tieto zákony čo hľadať.
Pán poslanec Šebej, možno vás príjemne prekvapím. Ja nebudem tu konkrétne roky, ale môžem vám povedať. Ja som myslel starý Rím a bol založený 753 pred n. l. a zanikol 453 nášho letopočtu a môžme si to rozdať v dejinách starého Ríma. Kľudne. Myslel som, samozrejme, rímsku kultúru, rímskoprávnu, nie pred rímskoprávnu, ale nechcel som hovoriť konkrétne roky, nie sú tu hodiny dejepisu.
Pani poslankyňa Rosová, ja si vás považujem, úprimne, veď sme mali neraz aj spoločné názory ohľadne školstva. Ja som čítal, verte mi, veľmi pozorne to programové vyhlásenie a nielen kapitolu po kapitole, ja mám, žiaľ, už jednu kapitolu za sebou. Kapitolu života.
A čo sa týka tej pílky, pán poslanec asi zle pochopil. Ja nemyslím to ako vyhrážku, každý chvíľku ťahá pílku. Život je jednoducho sínusoida. To sme si my nevymysleli. Ja som tu pílku myslel tak, že by mala byť ťahaná synchronizovane, lebo tá klasická, nie motorová. Ale tá ručná. Tá sa ťahá raz tam, raz tam. A keď sa ťahá dobre raz tam, raz tam, tak sa dobre aj píli. Ja som to myslel obrazne a v dobrom. Zle sme sa akosi pochopili, ale to nie je prvý prípad, keď sme sa zle pochopili. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, dovolím si trošku v reakcii na pána poslanca Mamojku povedať niečo k časti programového vyhlásenia, ktorý sa týka spravodlivosti.
Oceňujem, pán poslanec Mamojka, snahu o vyváženosť a že ste našli v tejto časti programu aj niečo pozitívne. Oceňujem aj vašu snahu byť galantný, i keď musím povedať, že nie vždy vám to vyjde. Takže, so žensky jemnou snahou sa pokúsim vysvetliť princípy tejto časti programového vyhlásenia.
Ale trošku začnem od konca vášho vystúpenia, pretože začali ste tým, že ste hovorili o tom, čo je to právny štát a ja s vami súhlasím, pretože naozaj právny štát je o tom, aby platili pravidlá, vládli zákony a nie ľudia, ale potom nerozumiem tej ľahkosti, s akou hovoríme o súkromnom vlastníctve, ktoré musí, možno niekedy aj v rozpore s ústavnými princípmi, ustúpiť štátnemu záujmu alebo všeobecnému záujmu. Ja si myslím a som presvedčená, že ten princíp, ktorý sme zakotvili do programového vyhlásenia, že stavať sa má na pozemkoch, ktoré sú buď kúpené alebo vyvlastnené, je správny a ústavný a čokoľvek iné je neústavné. A štát musí nájsť také riešenia, aby to netrvalo príliš dlho. Ale nemôže to vyriešiť takým spôsobom, že skrátka umožní stavať bez toho, aby pozemky kúpil alebo vyvlastnil, pretože je to v rozpore s ústavou. Myslím si, že keď máme hovoriť o právnom štáte, tak tá priorita, ochrana vlastníckeho práva, musí zostať naozaj prioritou pre každého jedného jednotlivca.
Keď máme hovoriť o právnom štáte, tak potom musíme hovoriť o justícii, a práve o justícii, pretože sme v situácii a dlhodobo sme v situácii, že naozaj menej ako 30 % ľudí dôveruje justícii, súdom a právnemu systému na Slovensku. A to je proste jeden obrovský problém, pretože pokiaľ ľudia nedôverujú súdom, a to dokonca aj ľudia, ktorí na súdoch nikdy neboli, tak potom budú riešiť svoje problémy inými cestami a nie tými, ktoré pozná náš právny poriadok. A preto si nemyslím, že je to hit, ale myslím si, že je to problém, ktorý sme povinní riešiť. Som si vedomá toho, že tá ideálna predstava nezávislej justície, ktorá rozhoduje vo všetkých prípadoch v primeranom čase a rozsudky sú kvalitné, ľudia im rozumejú, že k tejto méte sa dokážeme dopracovať za rok alebo za dva. Ja som si vedomá, myslím si, že spoločne sme si vedomí toho, že je to dlhodobý cieľ, ku ktorému vedú len konzekventné drobné kroky, ktoré musíme konzekventne robiť a sme povinní ich robiť, aby sme sa k tejto méte dopracovali, pretože inak ohrozujeme demokraciu a ohrozujeme ekonomiku Slovenska, pretože dnes je zlá vymožiteľnosť práva, nefunkčnosť justičných inštitúcií a korupcia brzdou ďalšieho ekonomického rozvoja. Už sme sa dostali až do takéhoto štádia. Preto je našou prioritnou povinnosťou niečo v tejto oblasti urobiť. A ja som presvedčená, že tie návrhy, ktoré sú v programovom vyhlásení, nás môžu výrazným spôsobom posunúť k tejto méte, ktorú sme si vytýčili.
Vy ste povedali, že na jednej strane vláda zákonov. To je charakteristika právneho štátu, ale zároveň ste aj povedali, že v konečnom dôsledku všetko robia ľudia. Áno, aj to je pravda, pretože akokoľvek nastavíme systém, v tomto systéme vždy budú robiť ľudia a vo veľkej miere závisí aj to, ako títo ľudia budú chápať a vnímať a rešpektovať nastavený systém, oddelenie moci, s akým citom budú vykonávať svoje právomoci v rámci takto nastaveného systému. To je trošku aj o tom, čo sa možno nazýva politická kultúra. Ale ja tu musím povedať, že minulá vláda, je mi to ľúto, že musím povedať, do systému vložila, do justičného systému vložila ľudí, ktorí tento cit, žiaľ, nemali a treba tu povedať aj natvrdo, áno, ja som o tom presvedčená, dnes zásluhou minulej vlády moc v justícii ovláda pochybná skupina ľudí. Ja to neviem inak povedať. Áno, pochybná skupina ľudí, ktorá svoju prakticky nekontrolovateľnú pozíciu v justícii zneužíva. Napríklad šikanóznymi disciplinárnymi návrhmi, ktorými sme boli svedkami celé štyri roky. Dovolím si povedať, že si ju užíva. Poviem len príklad nehoráznych odmien na ministerstve spravodlivosti a správa sa naozaj tak, ako keby jej na verejnej mienke vôbec nezáležalo a vysmieva sa jej. Viď napríklad neprijatie kontroly na najvyššom súde. Vložili ste do systému, do krehkého systému, ľudí, ktorí tieto pozície zneužívali. Vy to viete, ja to viem a nemôžme si zakrývať oči pred týmto faktom. A teraz hovoríte o kozmetických snahách. Áno, ja považujem za kľúčové otvoriť justíciu verejnej kontrole a nastaviť vzťahy medzi správou súdov a samotným výkonom súdnictva. To znamená rozhodovacou činnosťou súdov tak, aby nebolo možné zo strany kohokoľvek, či už politikov alebo kohokoľvek iného, ovplyvňovať súdne rozhodnutia. Lebo tam je podstata nezávislosti, tá musí smerovať k tomu, aby sme mali garantované nestranné rozhodnutia. Nezávislosť nie je hodnota sama o sebe. Ona je predpokladom pre nestranné rozhodnutia. Hovoríme o verejnej kontrole preto, pretože každý systém, aj justičný, musí byť kontrolovaný. Pretože systém, ktorý nie je kontrolovaný, tak sa zvrhne a stane sa presne to, čo sa stalo v minulom období. Dochádza k zneužívaniu moci v tomto systéme. A kto má teda justíciu kontrolovať? Politici majú justíciu kontrolovať? Vieme, že sudcovia sami seba v uzatvorenom systéme nemôžu kontrolovať. No tak moja otázka je kto. Ja tvrdím, že verejnosť, pretože verejnosť nemá možnosť túto kontrolnú právomoc zneužívať. Preto nesúhlasím s tým, že je to fetiš. Myslím si, že je to predpoklad toho, otvorenie systému je predpoklad toho, aby sme zabránili a vytvorili také podmienky, aby nemohlo dochádzať k zneužívaniu moci. A tak, ako sme sa aj v minulosti rozprávali. Áno, nie sme v starom Ríme, nesúdi sa na námestiach, ale to, že pojednávania sú verejné, stále má svoj zmysel, pretože verejnosť v pojednávaní je na jednej strane o verejnej kontrole rozhodovania, ale na druhej strane v tom vzťahu a v tej verejnosti pojednávania dochádza aj k vnímaniu spravodlivosti, pretože, nesúhlasím s vami, spravodlivosť nie je len vysoko odborná vec. Spravodlivosť je aj to, čo ľudia vnímajú ako spravodlivé. A máte pravdu. Nie sme v starom Ríme. Nechodíme sa pozerať na námestia ako ľudí vešajú, nechodíme sa pozerať na námestia ako sudca rozhoduje. Žijeme v modernej dobe. Tak tú verejnosť musíme tomu systému, aby fungoval, dať iným spôsobom, preto zverejňovanie súdnych rozhodnutí, preto otvorený prístup účastníkov konania cez internet k svojim spisom, k tomu, aby mohli sledovať procesný stav svojho konania. Preto chceme umožniť ľuďom, aby mohli komunikovať prostredníctvom internetu so súdom a využívame proste moderné prostriedky, aby sme dosiahli staré ciele, na ktorých je postavený súdny systém ako taký.
Preto považujem za veľmi dôležité práve otvorenie systému. Nevidím nič zlé na tom, aby súdna rada rokovala verejne. Nevidím nič zlé na tom, aby súdna rada musela odôvodňovať svoje rozhodnutia a je mi jedno, či tam príde odborník alebo niekto, kto je naštvaný, ale čo viem, prídu tam novinári a tí budú prostredníctvom médií informovať o tom, akým spôsobom rozhoduje súdna rada, ako jedna z najvyšších súdnych inštitúcií, ktorá v zásade má v kompetencii veľmi vážne rozhodnutia, pretože súdna rada rozhoduje o tom, koho predloží ako svoj návrh prezidentovi na vymenovanie za sudcu. To je tá najdôležitejšia kompetencia, ktorú súdna rada má a ja si myslím, že to je rozhodnutie, ktoré sa nemá robiť za zavretými dverami. Pretože tak, ako politici sú volení verejne, tak ľudia majú právo vedieť, kto a akým spôsobom sa vyberá do takej ústavnej pozície ako je sudca.
K tomu nastaveniu a oddeleniu, alebo správnemu nastaveniu vzťahu medzi správou súdov, výkonnou mocou a súdením, rozhodovacou činnosťou súdov. Ja si myslím, že my sme povinní otvorene sa priznať k tomu tam, kde výkonná moc má mať svoje právomoci, aby naozaj mohla efektívne vytvárať podmienky pre fungovanie súdov a zároveň tá transparentnosť, či pri rozdeľovaní zdrojov finančných, personálnych, iných, musí byť nastavená tak transparentne, a áno, na základe objektívnych kritérií, aby nemohlo dochádzať k tej vnútornej korupcii, ku ktorej dochádza dnes. Vy dobre viete, takisto ako ja to viem a vieme to všetci, že prostredníctvom rozdeľovania peňazí z rozpočtu, prostredníctvom toho, či sa otvorí voľné miesto sudcu alebo neotvorí sa, poviem to natvrdo, kupovali predsedovia súdov a kupovala ich lojalita vo vzťahu k ministrovi. A preto tam treba dať jasne stanovené kritériá, a to nepovažujem za kozmetickú zmenu. To sú pravidlá. Ide nám o to, aby boli stanovené pravidlá a tieto pravidlá sa aj dodržiavali.
Budú to kroky konkrétne, konzekventné kroky, ktoré bude vláda robiť podľa programového vyhlásenia vo vzťahu k justícii a ja som presvedčená, že počas tohto štvorročného obdobia dokážeme urobiť významný krok k tomu, aby sme sa mohli dopracovať k cieľu, ktorým je justícia, ktorá je naozaj nezávislá, vydáva zrozumiteľné rozhodnutia a vydáva ich v primeranom čase, pretože inak to nejde a pokiaľ Slovenská republika má byť demokratickým a právnym štátom, tak v tejto fáze je to naša povinnosť. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pani ministerka viackrát použila formuláciu, že nie sme v starom Ríme, ale ja som osobne presvedčená, že v starom Ríme tie procesy boli oveľa rýchlejšie. Prieťahy v súdnom konaní sú dnes najväčším problémom slovenského súdnictva už od vzniku Slovenskej republiky. Stačí sa pozrieť na nezávislého arbitra, na správu verejného ochrancu práv, kde až 97 % jeho práce je v podstate riešenie prieťahov v súdnom konaní.
Jednou z podstatných príčin vzniku prieťahov v súdnom konaní je chýbajúca vnútorná kontrola, a pritom v zákone o súdoch my máme ustanovenie, ako potrestať sudcu za to, že subjektívne spôsobil prieťahy v súdnom konaní, či už nekonaním, svojou osobnou nekompetentnosťou alebo iným. Ale fakt je, že u nás tento systém nefunguje a dokonca mi dovoľte uviesť jeden príklad z východného Slovenska, kde sudkyňa 18 rokov rozhodovala o rozdelení majetku manželov v hodnote 60 tis. korún a za odmenu sa stala podpredsedníčkou súdu. Tak takto u nás funguje odmena za prieťahy v súdnom konaní. Odmena a trest.

Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, dámy a páni, dovoľte aj mne niekoľko, možno trošku nesúvislých viet k programovému vyhláseniu vlády tak, ako ho vnímam ja. Dámy a páni, pretože všetko so všetkým súvisí a v politike to platí niekoľkonásobne, teda vyjadriť sa k programovému vyhláseniu súčasnej nastupujúcej vlády treba vidieť, podľa môjho názoru, v kontexte toho, ako ona vznikla, kto ju tvorí, kto ju v parlamente zastupuje, teda, kto je vlastne súčasťou tej súčasnej koaličnej väčšiny.
Hodnotiť programové vyhlásenie tejto vlády je, prinajmenšom pre mňa, tak absurdné, ako vznik toho koaličného zoskupenia, ktoré toto vyhlásenie vypracovalo. Koalícia, ktorá vznikla po voľbách, vznikla na základe legitímneho politického podvodu na voličovi alebo politického podvodu, ktorý žiaden zákon nerieši. Iba konštatujem, nič viac. Iba tak sa mohlo stať, že v parlamente sú strany, ktoré by v štandardnej politickej súťaži nezískali ani percento a dnes sa legitímne podieľajú na programovom vyhlásení a kladú si, samozrejme, z tohto dôvodu aj podmienky. Pre mňa trošku absurdné.
Je to už pomaly tradičná súčasť slovenskej politickej reality. Aj v histórii sa objavujúca. Mikuláš Dzurinda dvakrát prehral voľby a následne dvakrát zostavoval vládu. Teraz sa pre istotu radšej vôbec nezúčastnil, resp. nekandidoval ako poslanec, ako, povedzme si to otvorene, nechcená persóna, a tak sa stal len ministrom zahraničných vecí. Tiež má svoj vklad, a nemalý, v programovom vyhlásení vlády. Premiérka tejto vlády na vlastnú žiadosť po známom politickom škandále musela odísť z parlamentu. Alebo odišla na vlastnú žiadosť z etických dôvodov. Taká je pravda. Dnes je to mediálne rešpektovaná mohyla etičnosti, a pritom to bolo nič iné, len obyčajné porušenie zákona.
A už len malú poznámku na situáciu, ktorá vlastne legitímne existuje a bude existovať v tejto vláde. Viete si predstaviť, že premiérka tejto vlády bude môcť odvolať ministra zahraničných vecí? Viete si predstaviť, že premiérka vlády bude môcť odvolať svojho straníckeho šéfa? No, môže ho odvolať, len potom bude premiérkou možno 10 minút a možno ani to nie. A nielen toto. Premiérka nemôže odvolať ani podpredsedu vlády, v súčasnosti ministra financií. Preto, lebo táto vláda sa skladá okrem premiérky, ministrov a jedného nad ministra. Taká je, taká je naozaj skutočnosť. Je to neštandardná vláda.
Ďalej opäť konštatujem. Človek, ktorý dnes riadi parlament a je de facto druhým mužom v štáte, bol ešte pred dvomi mesiacmi na vlastnú žiadosť a za vlastné peniaze, poctivo zarobené treba povedať, na bilbordoch, dokonca bilbordoch, štylizovanou komixovou postavičkou, akýmsi zelenomodrým supermanom. Veľmi zaujímavý je aj postoj istej časti novinárskej obce. Napríklad, ako sa z nezávislého novinára stane závislý politik. Nikto tak nehnal túto koalíciu do proti smeráckych vyjadrení, ako tí tzv. nezávislí novinári. Niektorí už boli odmenení a sú v politických funkciách, no a tí ostatní na svoje ohodnotenie, na svoje lízatko ešte len čakajú. (Potlesk.)
Naivne som si myslel, dámy a páni, že v programovom vyhlásení vlády sa budeme baviť napríklad o zmluve s Vatikánom, o vzťahu štátu a cirkví, o finančnom bonuse, o dekriminalizácii marihuany alebo preberieme možnosti napríklad dvojakého partnerstva a tak ďalej. Všetko to, čo sme si mohli prečítať pred voľbami. Nič z toho, alebo presnejšie, veľmi málo, aby som bol presný. Všetko to, na základe čoho sa stala táto koalícia koalíciou. Opäť podvod. Legitímny. Povedzme. A o čo menej predvolebných sľubov vo vládnom programe, o to väčší, až agresívny atak na vytváranie až tragickej finančnej atmosféry v spoločnosti. No, prečo asi? No predsa treba vytvoriť pádne dôvody na to, aby sa opäť na plné obrátky mohla rozbehnúť privatizácia, to je vlastne tá najpodstatnejšia a v rámci tohto vládneho programu niekde rafinovane skrytej, niekde úplne natvrdo napísanej. Bratislavské letisko, Cargo, strategické podniky, tam toho ešte je, však? To sú tie finančné bonbóniky a dôvody účasti mnohých v tejto vláde a dôvody účasti mnohých aj v tomto parlamente.
Iste si spomínate na zásadnú vetu jedného z držiteľov modrého balónika. Citujem: "Spravíme všetko preto, aby sme sa dostali do parlamentu." Spravili. Sú tu, aj program pred voľbami spravili, len čo z toho, keď to už všetko dávno, dávno, dámy a páni, neplatí. Táto koalícia veľmi zápalisto rozpráva o tom, ako treba šetriť a nevyhadzovať peniaze. Aká je však skutočnosť? Ešte nemali niektorí páni poslanci ani kúpené obleky do parlamentu a už sa vytasili s nezmyselným referendom, ktoré svojou bezduchosťou je už dopredu odsúdené na zánik. Už týmto prvým krokom nás všetkých pripravili o niekoľko miliárd. (Potlesk.) No, a prečo bezduché? Veľmi jednoduché. Napríklad chcú znížiť počet poslancov zo 150 na 100, lebo to vraj bude lacnejšie.
Dámy a páni, urobil už niekto z vás analýzu prečo 100? Prečo nie 90? Prečo nie 120? Alebo, možno by to bolo najlacnejšie, keby tu sedel jeden poslanec. A keď sa tak pozerám, ja už aj viem, ktorý. (Potlesk.) Dámy a páni, aby som bol korektný, dovoľte mi, aby som prečítal v tejto súvislosti len nejaké počty s krajinami, ktoré sa približne počtom obyvateľov približujú Slovensku. Preto hovorím tie moje argumenty, určite ako s nimi nebudete súhlasiť, ale Dánsko 5,5 mil. obyvateľov - 179 poslancov, Fínsko 5,3 mil. obyvateľov - 200 poslancov, Nórsko 4,5 mil. obyvateľov - 169 poslancov, Švédsko 9,3 mil. obyvateľov - 349 poslancov, Rakúsko 8,3 mil. obyvateľov - 183 plus 62 poslancov ako dvojkomorový parlament. Máte dojem, že tam keby niekto prišiel a povedal, že a chceme počet poslancov znížiť na polovicu, že by ho nevysmiali? No, ja som nie celkom toho názoru. Preto hovorím o tom referende ako o nezmyselnom, o referende, ktoré jednoducho nebolo domyslené a skutočne nás pripravilo o mnohé a pripraví o mnohé finančné prostriedky.
Dámy a páni, alebo ďalší problém referenda. Imunita poslancov. A akú imunitu ste mali na mysli? Ja nie som právnik, ale mám s tým veľké skúsenosti z tohto parlamentu. Akú ste mali imunitu na mysli? Trestnoprávnu alebo občianskoprávnu? Lebo občianskoprávnu imunitu nikto z nás nemá. A ja, keď vás urazím alebo vy keď mňa urazíte, a ja vás, alebo vy mňa zažalujete na 5 mil. korún v rámci občiansko-právneho konania a právnici vám to povedia ďaleko profesionálnejšie ako ja, tak to tvrdo zaplatíte. Tak o akej imunite hovoríte? Akú imunitu ste mali na mysli, keď ste si ju dali sem, do tohto programu?
Ďalej, nezmysly ako autá, to už ani nekomentujem. Či s valorizáciou alebo bez valorizácie, to už by sme sa zase mohli baviť, že čo tou sumou ste mali na mysli, no, a potom na zoštátňovanie rozhlasu a televízie, bez koncesionárskych poplatkov. Len pre vašu informáciu, koncesionárske poplatky už dva roky nemáme. My platíme za služby verejnosti a tam sú koncesionárske poplatky, viete, napísané. No a to vám na žiadnom Ústavnom súde nikto nepotvrdí, lebo ste vlastne čosi zadali, čo už neexistuje. To len taká maličkosť.
No a ak dovolíte, teraz sa budem, trošku, ale skutočne len okrajovo venovať tomu, čo je v oblasti kultúry. Preto, lebo ja si myslím, že konkrétne o týchto veciach budeme hovoriť až vtedy, keď prídu na pretras konkrétne zákony. Skutočne, mojou úlohou je vyjadriť sa k predloženým návrhom, ktoré by mali v budúcich rokoch ovplyvňovať situáciu slovenskej kultúry a umenia a mediálneho priestoru. Veľmi objektívne, hovorím, som rád, že sa programu v oblasti kultúry tento krát nevenovala len taká stručná časť programového vyhlásenia vlády, ako to bolo napríklad v roku 1998.
Pán minister Krajcer prichádza s niektorými novinkami, predovšetkým s úsilím pritiahnuť do financovania výdavkov kultúry viac zdrojov zo súkromných prameňov. Iste, to by bolo výborné, keby slovenskí podnikatelia začali z čistého altruizmu masívne subvencovať napr. finančne stále nedoriešené rekonštrukcie našich historických objektov. Otázka však je, koľko takých podnikateľov na Slovensku nájdeme a či to nebude len vstupná etapa k tomu, aby sme začali s rozpredajom cenných historických objektov zahraničným záujemcom, hoci pravdupovediac, neviem si v tejto chvíli dosť dobre predstaviť, kto napr. kúpi hrad Pajštún s tým, že si tam bude môcť eventuálne urobiť kaviareň. Naozaj, neviem. Podobne sa programové vyhlásenie venuje navrhnutým krokom v oblasti verejnoprávnych médií a vláda má ambíciu vytvoriť zo Slovenského rozhlasu, Slovenskej televízie a tlačovej agentúry jednotnú inštitúciu, ktorá mi veľmi pripomína len pred pár týždňami prijatý plán Orbánovej vlády na silnejšie uplatňovanie štátnej moci v pôvodne verejnoprávnych médiách. Poviem prečo.
Dnes existuje list nad ministra financií, ktorý poslal ministrovi kultúry, kde sa vlastne dozvedáme, že o 15 % sa znižuje subvencia pre verejnoprávny Slovenský rozhlas. Dozvedáme sa z toho listu, že Slovenská televízia bude mať 56 mil. EUR, to je pre vašu informáciu rozpočet, ktorý Slovenská televízia mala v roku, pred piatimi rokmi, kde bol znížený ešte aj počet vysielacích hodín a dozvedáme sa z neho, že Tlačová agentúra Slovenskej republiky nedostane žiadne peniaze, ani korunu a že bude transformovaná. To sa zase dozvedáme od pána ministra kultúry. Tomu celkom nerozumiem, lebo ona transformovaná zo štátnej už bola. Čiže, čo chceme? Transformovať transformované alebo to chceme úplne zničiť alebo, no, to si treba samozrejme vyjasniť a uvidíme aký návrh zákona príde. Iste bude zaujímavé sledovať, či už roky stále otvorená téma možného spojenia verejnoprávneho rozhlasu a televízie by naozaj priniesla očakávané efekty, keď vieme, že ich základným problémom je jednoducho nedostatočné množstvo zdrojov, s ktorými pracujú.
V minulých rokoch sa podarilo uskutočniť niekoľko významných a prínosných krokov, ktoré umožnili znovu naštartovať už takmer rozpadnutú filmovú tvorbu, novým zákonom, a práve vďaka prijatému zákonu, ktorý umožňuje dodatočne financovať verejnoprávne médiá aj z prostriedkov štátneho rozpočtu, sa slovenské filmy opäť hrajú v kinách.
Chýba mi jasnejšia artikulácia o pokračovaní v podpore audiovizuálnej tvorby, pretože silná komercializácia tohto segmentu vytesnila z aktívnej tvorivej práce množstvo umeleckých osobností a pred originalitou a pôvodným prínosom sa uprednostňovali tzv. komerčné trháky. Veľmi ma prekvapuje, že v predloženom návrhu vládneho programu sa nedostalo, aspoň v deklarovanej podobe, nejaká podpora slovenskej literatúre, ktorá za uplynulé dve desaťročia stratila spoločenskú prestíž a nemôže sa už hrdiť takým širokým spektrom žánrových rôzností, ako tomu bolo pred časom, ale tieto veci sme si s pánom ministrom kultúry, treba povedať korektne, vydiskutovali na výbore. Tiež sme hovorili o tom, že chýba mi tuná nejaká podpora hudobných žánrov, hlavne tých žánrov, ktoré v minulosti tuná boli a dnes dlhodobo neexistujú, a pritom k tomu naozaj veľa netreba, len malý impulz v podobe impulzu z ministerstva kultúry a veľmi jednoduchého zadania, ale o tom sa tiež budeme baviť na výbore pre kultúru a médiá, o tom som presvedčený.
Mali by sme sa, vážený pán predsedajúci a pán minister, všetci spoločne začať zamýšľať aj nad tým, prečo globalizácia európskeho kultúrneho priestoru spôsobuje, že na jednej strane môžeme užívať veľmi pestrú ponuku, ale na druhej strane naše domáce umelecké organizácie nie sú tlačené čoraz väčšmi ekonomickými kritériami do aktivít, ktoré sú skôr zábavou, ako umeleckou tvorbou.
Možno by bolo zaujímavé popremýšľať aj o tom, prečo nenájsť správnu formu, ktorá by umožňovala tvorbu kultúrnych a umeleckých aktivít v širšom časovom horizonte. Mechanizmus každoročne zúčtovaných grantov a vždy na novo predkladaných žiadostí o ďalšie, je pre mnohých talentovaných ľudí traumatizujúci a vedie k tomu, že sa potom vysoká časť produkcie odohráva v akomsi zrýchlenom čase začiatkom jesene. Keby sme našli systém, ako objektívne posúdiť aj dlhodobejšie plány a umožnili tvorcom, povedzme, raz za päť rokov prejsť akreditáciou, neviem ako to nazveme, dosiahnutých výsledkov, myslím, že by to malo veľmi priaznivý vplyv na situáciu.
Dámy a páni, vždy sa tu bavíme o tom, že priestor kultúry a umenia je priestorom najcitlivejšie reagujúcim na nešťastné zásahy. Tvorcovia kultúrnych hodnôt, nielen hudobníci či divadelníci, ale aj pracovníci knižníc a múzeí a galérií, sú ľudia s vysoko vyvinutou senzibilitou a citlivo vnímajú každú krivdu. Myslím si, že v programovom vyhlásení vlády chýba nejaká zmienka o výtvarníkoch, o zlepšenia toho výtvarného priestoru, dá sa to riešiť, samozrejme, mnohými spôsobmi, treba sa už konečne na jednom dohodnúť, ako rozhýbať napr. trh s výtvarným umením, aj pomocou daňového systému sa tieto veci dajú riešiť. Len hovorím, treba chcieť a tuná verím, že určite sa dohodneme, preto, lebo je to dlhodobá aktivita, ktorá vlastne v tomto našom parlamentnom priestore chýba od roku 1993, od vzniku Slovenskej republiky.
Dámy a páni, možno trošku nesúvislých viet, ale hovorím, budeme sa určite baviť o kultúre ďaleko intenzívnejšie pri predložení konkrétnych zákonov, ktoré budú kreovať kultúrne prostredie na Slovensku. Ja sa teším na túto spoluprácu a dopredu držím pánovi ministrovi kultúry palce. Myslím to vážne a ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.) 

Vážený pán kolega, podobne, ako nie z každého materiálu sa dá upliesť bič, aj z vášho príspevku sa veľmi ťažko dá abstrahovať nejaká konštruktívna kritika.
Čo sa týka názorových platforiem jednotlivých strán SDĽ, Sociálnodemokratická alternatíva, Sociálnodemokratická strana Slovenska, to sú všetko strany, ktoré SMER poňal pod svoje veľké ľavicové krídla a ich zástupcovia sedia v tomto parlamente. My sa za svoje názorové platformy nehanbíme a jasne sme na ne ukázali aj na svojich kandidačných listinách.
Čo sa týka novinárov, aj pán Braňo Ondruš sedí v laviciach tohto parlamentu a takisto máme česť s akože nezávislým bývalým novinárom, a ten vám zrazu nevadí?
No, a čo sa týka počtu poslancov, je veľmi pekné, že pozeráte po počtoch obyvateľov v okolitých krajinách a porovnávate s počtami poslancov, len je symptomatické, že ste zabudli na Čechov, lebo tam je na 10 mil. presne 200 poslancov, a tam niekde treba hľadať tú logiku, prečo na Slovensku by malo byť iba 100. (Ruch v sále.) V dvoch komorách, no a čo? Dali ste otázku, ja odpovedám.
A čo sa týka zníženia toho počtu, ak by sa malo stať, že vďaka tomu, že budeme musieť vyberať menej poslancov, že ich bude iba 100, že bude potom v parlamente menej samoľúbych ľudí, ktorí sa viacej radi počúvajú a chcú prispievať ku normálnej konštruktívnej diskusii, tak to bude iba dobré. Ďakujem. (Potlesk.)