7. schôdza

Ďakujem pekne.
Vážený pán predseda, podpredsedovia, pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som v mene poslaneckého klubu SMER - sociálna demokracia vystúpil nielen k navrhovanej novele zákona o dani z pridanej hodnoty, ale využil tento priestor tak trošku aj politicky a hodnotovo na to, aby som odprezentoval naše postoje ku všetkým vládnym návrhom, ktorými si pripravuje vláda pôdu pre svoje výrazné reštriktívne opatrenia.
Dnes ráno som sa celkom dobre pobavil, sledujúc jeden zahraničný zrozumiteľný kanál, kde spravodajkyňa zo Slovenska uviedla informáciu, že dnes začne zasadať Národná rada a začne prerokúvavať balíček návrhov vládnych zákonov, ktoré vraj podľa nej opäť vrátia Slovensku hospodársky rast.
Nuž, nebolo by na tom nič čudné, ak by náhodou už niekoľko dní predtým aj slovenská štatistika nezverejnila, že druhý štvrťrok 2010 zaznamenal dokonca ešte vyšší hospodársky rast na Slovensku, hovoríme o 5 % hrubého domáceho produktu, ako bola predikcia ekonómov a bankových analytikov. Nuž a pravdepodobne sa zhodneme, že táto pravicová vláda, reprezentanti politických strán, ktorí tvoria koalíciu, mali na to asi taký vplyv ako na to, či je na Marse voda, alebo nie je.
Čo je ale zaujímavé, že veľmi zdarne sa darí napĺňať, a už som o tom hovoril, tú marketingovú fóbiu a ten veľmi negatívny obraz, ktorý má slúžiť pre to, aby vôbec sa mohlo opakovať déja vü, aby opäť to, čo sme tu zažívali už v rokoch 2002 - 2006, a to sú výrazné neoliberálne pravicové riešenia, boli pre ľudí ponúknuté ako jediná možná alternatíva, ako spasenie spálenej, znehodnotenej, zničenej a ekonomicky, hospodársky a sociálne zdevastovanej krajiny.
Sme tri mesiace po tom, alebo viac už ako tri mesiace po tom, ako sa sformovala vláda a po všetkých peripetiách, ktoré tieto tri mesiace vládnutia sprevádzajú nielen túto koalíciu, ale, bohužiaľ, aj celé Slovensko, konečne končí to obdobie usmievania sa na kamery a hľadania vinníka vo vnútri a akéhosi pasovania sa o tom v rámci koalície, kto, kam, kedy a komu a prečo zahryzne. A konečne, chválapánubohu, dnes otvorením tohoto balíka návrhov vládnych zákonov dochádza k štandardnému politickému súboju a k možnosti práve na týchto návrhoch poukazovať, analyzovať a dokazovať, aké sú rozdiely v prístupe spravovania krajiny z pravicového alebo neoliberálneho pohľadu a aká je vízia alebo aká je alternatíva sociálnej demokracie a čo môže priniesť.
Druhýkrát som sa - a chcel som tým, vlastne začal - pobavil, keď asi pred týždňom pán minister Mikloš prezentoval na tlačovej konferencii po prvýkrát niektoré opatrenia a na otázku médií, kedy už bude ale teda, pán minister, dobre a ako to bude s tou nezamestnanosťou, zahlásil, že tak azda v tom roku 2012 nám začne klesať nezamestnanosť. Výborná správa pre Slovensko! Opäť, keby to nebolo na plač, bolo by to na smiech, ak by práve tento istý pán a všetci ostatní predstavitelia dnešnej koalície pred voľbami neboli veľmi tvrdo atakovali a poukazovali na svoje univerzálne riešenia, ktoré majú byť alternatívou socialnodemokratickému vládnutiu, a všetky tie opatrenia mali ale úplne diametrálne, úplne diametrálne odlišný obsah, ako je konkretizácia v podobe návrhov zákonov. Tvrdý tlak, ako je to možné, že rastie nezamestnanosť? Pričom, samozrejme, rast nezamestnanosti - a nikoho to netešilo - bol dôsledok veľkej hospodárskej krízy, ktorá sa rozvinula ku koncu roku 2008, kedy sa objavili prvé vážne dopady finančnej krízy na celom svete.
Nezamestnanosť takisto odovzdávala vláda sociálnej demokracie so svojimi koaličnými partnermi SNS a Ľudovou stranou - HZDS pri poklese. To znamená reálny rast hospodárstva, reálny pokles nezamestnanosti. Dnes prichádzajú opatrenia, ktoré vraj majú naštartovať hospodársky rast a ktoré vraj - ľudia, tešte sa na Slovensku -, možno v roku 2012 ponúknu ľuďom viac práce a bude menej nezamestnaných.
Čo je ale pravou podstatou návrhov, ktoré dnes pravica do Národnej rady priniesla, je, tak ako som povedal, diametrálne odlišné riešenie oproti tomu, čo ľuďom sľubovala pred voľbami a načo možno získala aj voličskú podporu. Koľkože to bolo kriku, keď sa na Rade pre hospodársku krízu došlo k dohode - a to chcem podotknúť, že základ úspechu hospodárskeho rastu predchádzajúcej vlády, ako aj zmierňovania a zmäkčovania dopadov, negatívnych dopadov hospodárskej krízy bol práve sociálny zmier a schopnosť komunikovať so všetkými relevantnými prvkami ekonomického, politického systému, zamestnávatelia, odbory, živnostníci. Došlo tam - a chcem to použiť ako príklad toho obrovského farizejstva a klamstva a podvodu na ľudí, ktorý som nazval už pri programovom vyhlásení tzv. treťou cestou sprava, čo je určite z hľadiska politickej filozofie nový fenomén, keď živnostníci ustúpili mierne a zvýšil sa im odvodový, odvodové zaťaženie o nula celá, už si nepamätám presne to číslo. Akýže je dnes návrh tejto pravicovej vlády? Ako je to s tými paušálnymi odpočítateľnými položkami, kto to teda bude najviac doplácať na to? Alebo koľko sme sa napočúvali, treba znížiť odvodové zaťaženie, máme vraj najväčšie odvodové zaťaženie v Európe. Mimochodom, to zaťaženie sa, práve naopak, pohybovalo z pohľadu globálneho daňového, odvodového zaťaženia na spodných hraniciach porovnateľných alebo našich partnerských krajín. Buf! Všetko ide hore.
Dane? Hovorili všetci títo neoliberálni apologéti o tom, ako treba ešte znížiť daň, aj korporátnu, aj rovnú - všetky dane znížte, pretože to je ten nástroj hospodárskeho rastu, to prinesie väčšiu zamestnanosť! Dostali sa k moci, možno na základe aj tohto ľúbivého predstavenia, čo idú urobiť? Idú, samozrejme, zvýšiť dane.
A takto by sme mohli pokračovať a hovoriť o tom volebnom podvode, príklad po príklade, zákon po zákone, ktorý dnes začíname prerokovávať v Národnej rade.
Nehovoriac ani o určitých opatreniach v sociálnej sfére a znovu to zopakujem, som rád, že konečne nejaký zákon tu je, pretože aspoň nemusia nielen poslankyne a poslanci, ktorí zodpovedajú za legislatívu, ale ani ľudia na Slovensku rozmýšľať, ako sa vyspí minister, či večer, keď niečo povie, či to ráno ešte bude platiť, a ako sa vyspí pani premiérka alebo príslušní ministri vlády a či to, čo večer s veľkou pompou na tlačovej konferencii Slovensku oznámia ako univerzálne riešenie na ceste k prosperite, bude naozaj ešte aj na druhý deň platiť. Ten zákon sa nedá oklamať. Je to čierne na bielom a dnes môžme konečne veľmi objektívne sa pozrieť na tieto návrhy a veľmi objektívne ich analyzovať.
Ja by som bol veľmi nerád, keby bolo zle pochopené to rozhranie, o ktorom ja zvyknem stále hovoriť, o pravici a o ľavici, pretože, a je to taký paradox, našli by sme aj v teórii alebo u politických filozofov, alebo ideológov pravice ľudí, ktorí veľmi striktne stoja síce na konzervatívnych riešeniach alebo mierne liberálnych riešeniach, ale pritom veľmi striktne obhajujú čosi, čomu sa hovorí sociálna istota, postavenie človeka, sociálny štát. Mohli by sme, a sú tu liberáli, pozerám sa niektoré tváre, Johna Raulsa alebo Michaela Waltzera.
Čo chcem ale povedať, že je taký najväčší paradox, je jedna z najväčších káuz tejto koalície spojená s menom Friedricha Hayeka a to je naozaj človek apologét, ktorý sa nikdy ako filozof netajil striktným potieraním metatizmu alebo odmietaním fungovania alebo vplyvu štátu a veľmi striktným potieraním sociálnych atribútov fungovania štátu ako inštitúcie, ktorá pôsobí na organizáciu spoločenských vzťahov. Asi aj preto už dnes nikto neberie vážne to, čo opäť pred voľbami táto koalícia ľuďom sľubovala, že tým najzázračnejším liekom, ktorý vyrieši všetky problémy hospodárskeho rastu a vyrieši všetky negatívne dopady hospodárskej krízy, je korupcia a že jednoducho, keď sa vysporiadame s korupciou, všetko ostatné bude fungovať a nebudeme mať žiadny problém.
Takže, aby bolo jasné, možno by som privítal, keby sa aj ctení predstavitelia vlády alebo niektorí poradcovia možno trošku pozreli aj do tohto podhubia pravice alebo konzervativizmu, ale aj liberalizmu a možno by sme sa tu nemuseli čudovať nad niektorými riešeniami, z ktorých naozaj človeka bolí hlava.
Ten zásadný rozdiel treba zopakovať. Kým táto vláda a všetky tieto návrhy sú reštriktívne, ktorých cieľom je zdražovanie a hľadanie riešení veľmi jednoduchým účtovníckym spôsobom, škrtať, škrtať, škrtať, škrtať a preniesť celé bremeno ťarchy na ľudí, to sociálnodemokratické riešenie bolo - a dúfam, že bude, pretože je to alternatíva, ktorá vo svete čosi dokázala -, je otázka podpory rastu veľkých investícií a zvyšovania príjmov a vyššej miery prerozdeľovania bez vážnych dopadov.
Pre mňa je nepochopiteľné, a vráťme sa teraz k takému tomu fetišu gréckeho modelu, ktorý takisto vládna koalícia za účinnej pomoci médií vytvorila, ak hovoríme naozaj o základných parametroch, ako je rast hrubého produktu, miera výnosov, miera prerozdelenia, s tým súvisiaci rast reálnych príjmov, s tým súvisiaca potencia spotreby, so spotrebou opäť uzatvorenie cyklu produkcie a opätovnej spotreby, ak tvrdíte, že táto vízia, a tvrdíte to nielen vy, ale všetky parametre ukazujú, že otázka dynamiky rastu, že konsolidácia financií v európskom hospodárskom priestore, svetovom hospodárskom priestore vám dáva dispozíciu na váš optimizmus, že v roku 2012 alebo možno v roku 2013, možno v roku 2015 sa konečne budeme mať dobre - prečo potom takáto vysoká miera reštrikcie? Prečo potom takáto obrovská miera dopadu na ľudí? Zdražovanie, znižovanie sociálneho štandardu. A nenájdeme v celom rešerši sociálnej úrovne spoločnosti možno skupinu, do ktorej by ste nezasiahli a ktorej neberiete a ktorej nerobíte zle. Tak veríte tomu svojmu modelu alebo neveríte?
Grécka cesta, jedna hlúposť, ktorú tlačíte od rána do večera ľuďom, myslím, akože Slovensko je v situácii Grécka. Veľmi šikovne ste pred voľbami zneužili problém pôžičky Grécku a vytvorili ste u Slováka s priemerným príjmom 350, hovorím o dôchodcoch, alebo 550 - 600 eur mesačne tú víziu toho dobrého, tak situovaného Gréka, ktorý si tam sedí pred tou kaviarničkou, pije tú kávu a popíja tú cigaretu a na základe tejto vízie tlačíte ľuďom do hlavy tie svoje nezmysly neoliberálne o tom, ako toto je jediná cesta, ako miera reštrikcie, ako všetko to, čo ste pripravili pre ľudí, je jediná alternatíva, ktorou sa dá niekam dospieť. Striktne to odmietame a striktne to budeme odmietať!
Vy jednoducho cez tento grécky model potrebujete vytvoriť jedinú ilúziu a tá je ako antická dráma, len na rozdiel od antickej drámy, hovorím teraz o jednote času, miesta a deja, trošku odlišná. Na rozdiel od roku 2002 - 2006 sa trošku posunul čas, ale osoby a obsadenie sú plus-mínus tie isté, aj ten dej je ten istý, aj zámer je ten istý - dostať túto krajinu na kolená a vytvoriť obrovskú dispozíciu pre jediné, čo viete, a to je rozpredaj národného majetku, bohatstva, privatizácia a ožobráčenie ľudí. (Potlesk.) Nič iné za všetkými týmito vznešenými projektami a cieľmi nie je. Len toto. (Doznievanie potlesku.)
A chcem vám povedať, že veľmi radi budeme s vami diskutovať, a ešte raz to zopakujem, som rád, že sa konečne začal normálny parlamentný život, nie všelijaké tie divadielka, ktoré tu predvádzate, ale že dôjde k štandardnej, hodnotovej, politickej a programovej konfrontácii na základe porovnávania riešení. A nechajme to na ľuďoch, ja nepochybujem, že aj teraz sa objaví množstvo faktických poznámok a opäť si vypočujem určite veľa zaujímavých reakcií. Ale jednoducho veľmi radi budeme s vami konfrontovať rozličné pohľady a veľmi radi ľudia z poslaneckého alebo členovia poslaneckého klubu SMER-u - sociálnej demokracie budú pri každom takomto návrhu prezentovať svoju mieru odbornosti, svoju mieru riešení a svoju alternatívu.
Dámy a páni, čo mňa najviac ale znervózňuje, je, že, a čo mi je najviac ľúto, že naozaj tým, ako tento problém ste uchopili, zbavujete dôstojnosti aj tento parlament. A teraz vôbec nehovorím o tom, ako a čo všetko sa tu udialo z pohľadu, nazvime to trošku iného pohľadu, na to, ako má vyzerať parlament alebo ako má vyzerať národné zhromaždenie, ale práve preto, že jednoducho aj po tom, aká bola skúsenosť v roku 2002 a 2006, sa tu opätovne tými istými ľuďmi, ktorých už raz spoločnosť odmietla, vracajú ako bumerang riešenia, ktoré jednoducho sú zlé a ktoré keď boli realizované mocensky, priniesli len a len sociálnu nerovnováhu, rozbitie solidarity, pohŕdanie občanmi a devastovanie ich ľudskej dôstojnosti. A to mi vadí ako členovi parlamentu, a preto pri každej takejto príležitosti budeme na tieto veci poukazovať.
Zbavujete dôstojnosti štát a nielen tými kotrmelcami, ktorými vy veľkí unionisti, podporovatelia integrácie a našej európskej súčasnosti, ste spravili svojimi postojmi k eurovalu alebo dokonca tým obrovským precedensom v postoji ku gréckej pôžičke, ale práve tým, že dôsledne realizujete ten koncept, na konci ktorého má Slovensku zostať vlajka, ústava a pečať. A nič iné. A vrstva bohatých a potom všetkých tých ostatných, ktorí sa majú na tom podieľať. Ale čo je najhoršie, že vy zbavujete dôstojnosti práve týchto najslabších. Tých, na ktorých plecia chcete preniesť celú svoju váhu.
Dúfam, že sa zhodneme aspoň na tom, že zdražovanie, zvyšovanie daní, DPH-áčka je azda ten najlepší príklad asociálneho prístupu, pretože, pán Mikloš, ani vám, ani nikomu z nás, ktorí tu sedíme a máme nadštandardné príjmy oproti tomu, čo je priemer, zvýšenie DPH vo vašej spotrebe, ktorá má svoju štruktúru, žiadny problém neurobí, ale tých zvyšných možno 80 % ľudí, ktorí žijú z ruky do úst, je spotreba čosi, čo absolútne, na čo absolútne využívajú svoje príjmy, každé euro, každá päťeurovka je obrovský zásah do ich sociálneho statusu. Možno dostávate v súvislosti s rodičovským príspevkom takisto listy a maily, tak ako to dostávame všetci, kde reagujú mamičky a zúfalo prosia o pomoc, pretože aj nejaký diferenciál 30 eur mesačne im naozaj vytvára neriešiteľný problém. A v tom je to, v čom ste nebezpeční a čo jednoducho treba ľudom každý deň 24 hodín pripomínať a vysvetľovať im alternatívu a schopnosť a možnosť inej realizácie.
Pretože nepomôže vám žiadne odvolávanie ani na hospodársku krízu, ani na grécke modely. Ak by sa boli takto správali významní pravicoví lídri počas hospodárskych kríz od 30. rokov, povojnoví lídri, tak dnes naozaj žijeme všetci v džungli. Ak by Franklin Delano Roosevelt nebol prijal v 30. rokoch svoje riešenia, ak by nemeckí kresťanskí demokrati po vojne neboli prijímali svoje riešenia, ak by Švédi a severské krajiny neboli prijali svoje sociálnodemokratické programy, kde asi by boli časti Európy a ako by sa bolo vyvíjalo čosi, čomu sa dnes hovorí "welfare state" alebo sociálny štát.
Jednoducho budeme s vami bojovať a budeme ľuďom veľmi jasne hovoriť, aký mýtus ste sa pokúsili vytvoriť, ale ako ho zároveň rozbíjate konkrétnymi riešeniami.
A ešte jeden z tých mýtov, ak už o tom hovorím. Pred voľbami, stredná vrstva, to sú tí ťahúni ekonomiky, musíme podporovať, musíme vytvoriť výborné podmienky pre mladé rodiny, musíme podporiť strednú vrstvu, musíme posilniť ich status, pretože vo vyspelých demokraciách a ekonomikách je práve stredná vrstva tým ťahúňom spotreby a spotreba ako fetiš ďalšieho rastu je nevyhnutným predpokladom pre každého. Tak kde je ten váš mýtus? To je to znižovanie rodičovského štandardu cez spriemerovanie a branie rodičovských a detských prídavkov? Alebo čo je to pre tie mladé rodiny, aká je to tá podpora bývania?
Ináč tu je taký zaujímavý pohľad, môžme, nemusíme súhlasiť. Je zaujímavé, ako mladá generácia, nastupujúca mladá generácia, ktorá si hľadá svoje miesto v živote, je dnes zblbnutá práve niektorými neoliberálnymi teóriami a ako ten individualizmnus, ktorý, samozrejme, má svoje opodstatnenie, je dnes úplne leitmotívom ich správania, bez ohľadu na to, že - a to sú štatistiky a teraz už si ich presne nepamätám -, že práve táto generácia najviac dopláca na tieto neoliberálne riešenia a že možno jedno percento z nich je schopné realizovať tú svoju predstavu individiulizmu aj spoločensky, aj ekonomicky, aj z hľadiska osobného postavenia, aj z hľadiska príjmu. Všetko to ostatné sú ľudia práce. Ľudia práce, ktorí sú závislí od toho, aká je miera sociálneho konsenzu, ako sa bude správať konkrétny zamestnávateľ, ako bude vytvárať podmienky pre štandardný výkon pracovného povolania, ako bude pomáhať týmto skupinám ľudí.
Opäť, rozvíja sa jeden mýtus, ktorý ste vytvárali pred voľbami tým, ako ste ľudí presviedčali, sľubovali hory-doly, jednoducho po voľbách robíte niečo úplne iné. A už nehovoriac o - musím to skonštatovať, celkom som sa pobavil, minule taký mladý analytik hovoril, že ako je to výborné, keď teraz prepustíme neviem koľko tisíc ľudí zo štátnej správy, pretože tým vlastne dynamizujeme celú, celý ten rast, pretože tí ľudia sú výborne pripravení, tí ľudia sú veľmi skúsení a sú z hľadiska svojho know-how tak dore pripravení, že určite súkromná sféra po nich chňapne všetkých a teraz to bude raj na zemi, ako bude ten súkromný sektor dynamizovať, ako to bude fajn. No tak, ja osobne si myslím, tým, že prepustíte 3-, 5-, 10-, 20-tisíc, dosiahnete len dva efekty. Prvý je výrazný rast nezamestnanosti, pretože som hlboko presvedčený, a hovoríme tak aj o vekovej štruktúre, ktorá je, žiaľ, vyššia, ale je, žiaľ, vyššia aj preto, pretože existovala napriek tým politickým čistkám, ktoré robíte aj vy, odkedy ste sa dostali do vlády, aká-taká snaha udržať ľudí hlavne na tých výkonoch, kde sa požadovala odbornosť, aby každé štyri roky ani ten referent sa nemenil. Preto je dnes priemerný vek ľudí, ktorých prepúšťate, taký, že som o tom presvedčený, že 90 % týchto ľudí nemá šancu sa uplatniť na pracovnom trhu a už vôbec nie v súkromnom sektore, kde práve mladá generácia, ktorá je dynamická, ktorá má inú víziu, sa veľmi dravo presadzuje. Chvalabohu, ja tomu vôbec nenamietam, ja len hovorím o tom, že ako takto ohlupovať ľudí, že však buďte radi, že vás prepustíme zo štátnej správy, lebo však posilňujeme vlastne rast hospodárstva.
Vy devastujete a decimujete štát aj rozkladom a rozpadom štátnej správy a dôvod je opäť veľmi jednoduchý: privatizácia, odštátnenie. Pretože vy nepotrebujete konkurenciu štátu, vy potrebujete neustále omieľať, štát je zlý hospodár, veď sa pozrite, akí sú tam ľudia, veď sú to neschopní ľudia. No jasné, všetko poprepúšťate, všade dáte preč a súkromný sektor bude oveľa-oveľa bonitnejší aj z hľadiska kvality ľudských zdrojov. Toto je ten váš dôvod, prečo sa potrebujete zbaviť aj ľudí zo štátnej správy, aby ste zdecimovali štát, aby ste potlačili tú elementárnu funkciu.
Otázka je len, čo potom s krajinou a čo nám zostane vlastne? Už som hovoril o tej vlajke. A potom sa môžme ale pýtať, že či naozaj by si to nežiadalo dôslednú rekonštrukciu aj politického systému.
Opäť - štandardy, odbory. Dúfam, že dnes dajú opäť ľudia aj odborári najavo, čo si myslia o vašich opatreniach. Spolitizované, vymazať odbory, nepotrebujem! Čo to je za nehoráznosť, že dokonca sociálna demokracia vraj spolupracuje s odbormi a je spolitizovaná. Tak to neviete, keď počúvate, keď to povie nejaký ôsmak v základnej škole na tej náuke o štáte a spoločnosti, tak dobre, tak sa mu to ako učiteľ snažíte vysvetliť, ale keď to povie podpredseda vlády alebo dokonca minister financií alebo premiérka, tak teraz neviete, že čo s tým máte robiť, či to myslí vážne, robí si srandu z vás, alebo nie, tak neviete, či máte jej poslať kroniku hnutí alebo vývoj, dejiny sociálnej demokracie od konca 19. storočia, alebo ju poslať do Nemecka, nech si sadne napríklad aj s pani Merkelovou, čo je mimochodom hodnotovo a programovo blízky človek, a možno by ste sa dozvedeli, čo sú odbory a aká je prirodzená a prečo je prirodzená spolupráca všade v civilizovanom svete medzi socialistickými, sociálnodemokratickými stranami a medzi odbormi.
Čo je zaujímavé, že ak náhodou niekto vystúpi a chce prezentovať alebo obhajovať takéto názory, a chcem trošku zmieniť aj médiá, tak sa okamžite spustí neuveriteľná lavína kritiky a takej expozície, takej devastácie, znehodnotenia, podcenenia, dešpektu, zlomyseľnosti, irónie, lebo to sú všetko politicky zafarbení komentátori. Ale je zaujímavé, že ak mladí analytici, predstavitelia bánk, vystúpi predstaviteľ zamestnávateľov a ten pustí lavínu chvály, podpory, aké sú to geniálne riešenia, tak to sú dobrí, racionálni, objektívni analytici, ktorých treba nechať 24 hodín na obrazovke alebo 24 hodín médiá nech ďalej trepú tým ľuďom tie kaleráby do hlavy, aby jednoducho náhodou nemali pocit, že existuje aj iné riešenie.
A preto rozumieme - samozrejme, aj na základe týchto postojov - tomu, prečo nechcete odbory. Vy nepotrebujete odbory, vy nepotrebujete sociálnu demokraciu, vy nepotrebujete opozíciu, vy ju nechcete, vy to proste jedných zavriete, druhých skriminalizujete, tretích znepopulárnite, štvrtých očistíte a tam bude svietiť tá veľká gloriola projektu privatizácie, zdražovania a ožobračovania ľudí. To je váš prístup, žiaľ, ho musíme rešpektovať, ale čo nebudeme rešpektovať, je to, aby sme ľuďom nehovorili aj iné riešenia. Riešenia, ktoré sme nevymysleli my, ale ktoré počas desaťročí aj fungovania, aj vládnutí sociálnych demokracií aj u našich európskych partnerov v krajinách ukázali, že je to alternatíva a že jednoducho je to životaschopný projekt.
A ešte jedna taká drobná zmienka, lebo je to tak, život to tak zariadi - a teraz naozaj nie som ironický, ale hľadím tu väčšinou do tvárí kolegýň a kolegov, ktorí sú liberálnejšie orientovaní a pravdepodobne oni majú iný názor a prišli ľudia a prišli obyčajní ľudia, hentakí ľudia, majú svoj názor, rešpektujeme, ale je a sú to relatívne, a tak to chodí, novici aj v parlamente, aj v politike, čiže tak to musí byť, niekto vždy musí začať. Tomu rozumiem, aj ich názorom, aj rešpektujem ich ideologickú orientáciu. Čo ale celkom nerozumiem, prečo sa na tomto modeli ožobračovania, zdražovania, privatizácie, absolútneho rozpredaja národného bohatstva a majetku podieľajú napríklad kresťanskí demokrati? Ja už vôbec nechcem hovoriť o ústavnosti, o tom, čo hovorí preambula ústavy, že Slovensko je ekologicky orientovaná sociálna, trhová ekonomika, ale myslíte si, dámy a páni, že - úplne vážne - najvyšší predstavitelia cirkvi už storočie, a storočie preto, lebo keď sa začal formovať kapitalizmus, ktorý sa v podstate veľmi nezmenil do dnešných dní, považovali za potrebné reagovať na niektoré historické súvislosti.
A nedá mi, aby som necitoval napríklad encykliky Rerum Novarum roku 1891: "Je striktnou povinnosťou štátu vziať si na starosť blahobyt robotníkov, ak by to neurobil, bolo by to urážkou spravodlivosti. Pri obhajovaní práv jednotlivcov treba mať zvláštny ohľad na slabých a chudobných. Vrstva bohatých, ktorá je už sama osebe silná, potrebuje verejnú obranu menej, avšak biedny ľud, ktorý nemá vlastnú oporu, s osobitnou nevyhnutnosťou ju potrebuje nájsť v obhajobe zo strany štátu."
Alebo poďme do roku 1931, kde pápež obhajuje alebo ostro kritizuje neoliberalizmus a hovorí: "Voľná konkurencia zničila sama seba. Namiesto voľného trhu nastúpila ekonomická hegemónia, ziskuchtivosť priviedla za sebou neudržateľnú žiadostivosť po nadvláde a celé hospodárstvo sa tak stalo hrozivo tvrdým, neúprosným a krutým."
Alebo poďme do roku 1967, kedy v Populorum Progressio, v encyklike z roku 1967, sa píše: "Každý národ má zvyšovať a zdokonaľovať svoju produkciu, aby zabezpečil všetkým svojim príslušníkom naozaj ľudskú životnú úroveň, aby zároveň prispel k solidárnemu rozvoju ľudstva."
No a myslím, že je dobré pripomenúť aj Jána Pavla II., ktorý hovorí: "Spoločnosť i štát musia zabezpečiť primeranú úroveň mzdy, aby robotník a jeho rodina mali zaistené životné potreby, aby si mohli aj niečo ušetriť. A rozhodujúcu úlohu" - a teraz, sa čuduj svete - "v tom zohrávajú odbory." Ján Pavol vystríhal pred modloslužbou trhu a nepriamo vyzýval proti neoliberálnemu zmýšľaniu a písal: "No predovšetkým sa bude treba zbaviť takého zmýšľania, ktoré vidí v chudobných akési bremeno a nepríjemných dotieravcov nárokujúcich si konzumovať, čo druhí vyprodukovali. Ba hrozí nebezpečenstvo, že sa rozmôže radikálna ideológia kapitalizmu, ktorá odmieta čo i len uvažovať o tejto materiálnej a morálnej biede v presvedčení, že každý pokus o ich riešenie je vopred odsúdený na prehru a ich riešenie ľahkoverne prenecháva vývoju trhových síl."
My sme nevymysleli solidaritu a my sme nevymysleli obhajobu tak elementárnych a esenciálnych hodnôt, ako hovorím.
Preto, dámy a páni, dovoľte mi zmieniť na záver už len veľmi často používaný pojem alebo kategóriu, ktorú pravica s obľubou zakomponúvava do obhajoby, do riešení, do návrhov, a je to zodpovednosť. Pretože ak niekto je schopný analyzovať tok myšlienok a prístupov predstaviteľov pravice, má pocit, že to sú tí jediní zodpovední a že zodpovednosť ako inštitút je vlastná len týmto lídrom, spasiteľom a že všetci my ostatní žijeme v nezodpovednosti, v nevedomosti a čakáme ako na spasenie tých poctivých, zodpovedných a univerzálnych, ktorí majú svoje riešenia.
A ja vám dám teraz takú otázku a súvisí to trošku aj s tým Gréckom, aj s tou fóbiou, aj s tým nezmyselným marketingovým dogmatizmom, za ktorý by sa naozaj nemuseli hanbiť ani niektorí propagandisti v minulom období, a jedno, kam siahneme, do ktorého totalitného systému, a to je zadlžovanie ako čosi, čo má vytvoriť neuveriteľnú obavu, ako čo má byť tou najväčšou palicou, tým bičom.
Tak ja sa vás spýtam, čo si myslíte, ak je mladý muž, otec rodiny, v situácii, kedy nemá kde bývať a stojí pred tou obrovskou dilemou: zoberiem tú manželku a tie deti pod most, veď aj tak sa dá, alebo si zoberiem hypotéku? No, 99,9 % tých, ktorí sú zodpovední, si zoberú hypotéku. No len sa zadlžili. Z vášho neoliberálneho pohľadu urobili neuveriteľný nezmysel. A dokonca poznáme bankové produkty, ktoré sú generačné. Tak podľa vášho výkladu urobili ten najväčší nezmysel. Však zadlžovať budúce generácie, svoje deti, však to je veľká nehoráznosť!
A takýchto príkladov by sme našli milióny. Tie štáty, ktoré prešli vývojom aj svojho rastu, aj svojho zadlženia, a naozaj by sme našli rôzne čísla a rôzne porovnávania, tiež stáli niekedy pred takouto otázkou, zodpovedať si: som zodpovedný a za čo som zodpovedný? A podľa toho, aké riešenia sa hľadali - a možno to bude paradox, čo poviem -, môžme lídrov krajín a štátov deliť na štátnikov a na účtovníkov. Tí štátnici - a teraz dávam znovu do pozornosti, že rast zadlženia aj našich európskych partnerov nezačal ani predvčerom, ani vládu dozadu, ale bežal kontinuálne v celom povojnovom období, nehovoriac o súvislostiach a obrovských škôd 2. svetovej vojny. To všetci naozaj lídri - a boli to ľaví, praví, strední, zelení, liberáli - boli nezodpovední? Lebo ak prijmem túto filozofiu, tak asi áno.
Jednoducho chcem vás ubezpečiť, že miera zodpovednosti je v každom z nás. A každý má tu svoju predstavu a náplň toho, čo zodpovednosťou nazýva. Ale ak má byť prejavom zodpovednosti to, s čím prichádza táto vláda, škrtať, škrtať, škrtať, zdražovať, zdražovať, zdražovať a robiť zle obyčajným ľuďom - nemám na mysli kolegov, ktorí tu sedia, ale ľudí, ktorí na Slovensku žijú, a sú to ľudia práce, ktorí sa trápia od rána do večera -, tak takúto mieru zodpovednosti a takýchto účtovníkov my nechceme.
A preto chcem veľmi jasne povedať, že budeme striktne odmietať a za žiadnych okolností nepodporíme žiadny návrh, ktorý začína písať alebo napĺňať ten napísaný scenár, o ktorom som hovoril, kde na konci bude rozbitý štát, rozbitá štátna správa, odprivatizované, odpredané všetky reziduá a zostatky národného bohatstva, infraštruktúry dopravnej, energetiky, jednoducho všetko to, na čom sa dá pri privatizácii ešte dobre zarobiť.
Chcem ubezpečiť ale ľudí na Slovensku, že existuje alternatíva a tou alternatívou je náš program, ktorý sme mohli realizovať a ktorý by sme určite boli realizovali aj po voľbách v prípade nášho úspechu, a to bol projekt rastu spotreby, zvyšovania sociálnej úrovne, veľkých investícií a ďalej sa otvárania ekonomických vzťahov, ale na prospech všetkých ľudí na Slovensku.
Preto - a dúfam, že ste to pochopili z môjho vystúpenia - naozaj žiadny s vašich návrhov nepodporíme.
Ďakujem. (Potlesk.)