7. schôdza

Ďakujem. Ja by som chcel povedať zopár mojich postrehov, ktoré som tu nejakým spôsobom zažil, alebo, teda, situácie, ktoré som zažil možno ako radový občan, lebo ja nie som právnik, ale rozmýšľam, že či je vôbec možné, že predseda Najvyššieho súdu, ktorý má požívať vážnosť, sa správa skutočne ako človek v krčme. Že ho musí zastaviť predsedajúci, aby tu nevykrikoval, aby sa dalo nejakým spôsobom normálne počúvať. Pre mňa je to úplne neuveriteľné, ja si osobne myslím, že bol to omyl, že takýto spôsob diskusie sa deje v parlamente Národnej rady Slovenskej republiky. Miera arogancie kombinovaná s politickou angažovanosťou, troška pristrihnutá vulgarizmami, nedá sa nič robiť, máme takého predsedu Najvyššieho súdu, no tak to aj vyzerá.
Viete, každý človek, ktorý povie, že ako svojprávny vstúpil do Komunistickej strany Slovenska, si dáva, samozrejme, určitú nálepku, ale je smola, smola pre súdnictvo tohto štátu, že taký človek je na úrovni najvyššej. Stačí si pozrieť klamstvá, stačí si pozrieť niektoré výroky, ktoré predseda Najvyššieho súdu mal, spravil a možno sa treba opýtať tých, ktorí jeho konaním boli najviac postihnutí, čo si o tom myslia. Samozrejme, že napr. taká pani Dubovcová, ktorá sedela vedľa neho a musela útrpne počúvať 50 minút reči, ktoré, samozrejme, na ktoré má iný názor. Ja som neskákal nikomu do reči a bolo by žiaduce, aby ste neskákali aj vy.

Pán predseda Najvyššieho súdu sa zaradil medzi opozičných poslancov. Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci, ja som už pánovi predsedovi Harabinovi veľmi krátko povedal svoju faktickú poznámku alebo pripomienku. Pán predseda Najvyššieho súdu narába s verejnou mienkou, ako sa mu zachce, raz kritizuje prieskumy, raz ich používa vo svoj prospech a poohýbané. Pán predseda hovoril o tom, že zo 100 % účastníkov súdnych konaní je vždy 50 % tých, ktorí prehrajú a sú nespokojní. To by, teda, znamenalo, že 50 % účastníkov súdnych sporov by malo byť spokojných, nazerajúc optikou pána predsedu Najvyššieho súdu by, teda, podľa jeho vnímania mala byť dôveryhodnosť súdov aspoň 50 %, pretože v opačnom prípade je 30 %, to znamená, že dvaja z piatich, ktorí uspeli na súde, nedôverujú súdom. A to je, teda, veľmi zamyslenia hodné, a tak chcem povedať, že obhajoba pána predsedu Najvyššieho súdu týmto spôsobom je neúspešná, zlá a nemá nijaký skutočný základ. Ďakujem pekne.

Ja by som chcel veľmi oceniť vystúpenie pána predsedu Najvyššieho súdu ako dokonalý odstrašujúci príklad toho, čo tu bolo niekedy a čo by si každý poslanec, najmä koaličný, vždy mal premietnuť v hlave a vždy si povedať, toto sa tu už nesmie vrátiť. Rovnako tak, ako vystúpil predseda Najvyššieho súdu, by sme možno sa mali zamyslieť, že tak raz za rok, by sme mohli povolať na takých 15 až 30 minút a dať priestor pánovi Mečiarovi, potom by sme mohli, prípadne, zavolať pána Biľaka a ďalších exponentov toho, čo už nechceme, aby sa tu vrátilo. Z vystúpenia pána Harabina zavanul mrazivý dych toho najhoršieho politického spôsobu, ktorý ovládal túto krajinu a zhubným spôsobom ju veľmi hlboko poznačil, takže vždy si to pripomeňme, takto to už nesmie byť, toto sa už nikdy nesmie vrátiť.

Pán Harabin mi pripadal minimálne smiešny tým, že odsudzoval ministerku spravodlivosti z toho, že verejne pomenovala najväčší problém, ktorý v súdnictve vládne, a to je korupcia. Mal som tak isto veľmi zvláštny pocit, keď som, vlastne, vedľa toho pána, čo tam mal ten plamenný prejav, videl sedieť človeka, ktorého považujem za príklad zneužívania politickej moci v súdnictve, pani bývalú sudkyňu Dubovcovú. Tak isto mám veľmi zvláštny pocit z celého prejavu, keď človek, ktorý aj v tejto sále bol verejne prichytený pri verejnom klamstve ide kázať niekomu o morálke.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy, vážení páni, myslím si, že je na mieste krátko reagovať po tom, čo vystúpil pán Harabin. Pán Harabin, kedysi sudca, potom chvíľu sudca - politik, teraz opäť sudca, ale stále s rétorikou politika, ktorého ako keby zajtra čakali parlamentné voľby. Ja musím povedať, že verím vo verejnú kontrolu, verím v zdravý ľudský rozum a verím v to, že ľudia sa dajú ťažko oklamať takouto rétorikou a verím v to aj preto, že jasne odkázali aj vo voľbách, čo si o vedení justície za posledné štyri roky myslia aj tým, že stranu pána Harabina, Mečiarovu stranu, poslali v minulých voľbách mimo parlament.
Toľko na okraj k prejavu pána Harabina. Ale žiada sa mi povedať, že cítim veľmi silný mandát od ľudí, ktorí nám dali vo voľbách, nielen SDKÚ, ale celej tejto vládnej koalícii, mandát, ktorého súčasťou je aj urobiť zmeny v justícii tak, aby ľudia, naozaj, mohli s dôverou vstupovať do pojednávacích miestností. Pretože všetky zmeny, ktoré robíme, nie sú proti niekomu konkrétnemu, ale robíme ich preto, aby ľudia mohli s dôverou predstúpiť pred sudcu. O to ide v prvom, aj v poslednom rade.
Preto s údivom počúvam slová o päťdesiatych rokoch, o politizácii justície, o návrate do päťdesiatych rokov, o ovládnutí justície. S údivom, pretože nerozumiem v čom spočívajú, v čom spočíva ovládnutie justície. Spočíva v tom, že chcem, aby ľudia videli súdne rozhodnutia? Lebo chcem, aby ľudia mohli vidieť celý výber sudcov? Aby ľudia mohli vidieť celý výber predsedov súdov? Čo to môže ohroziť? Čo to ohrozí? Nebodaj to, že ľudia budú, naozaj, vidieť, že možno sú vyberaní nie tí najlepší kandidáti? Aleže sú vyberaní tí kandidáti, ktorí majú nejaké väzby na iného sudcu alebo niekoho iného, kto má vplyv v justícii? Toho sa bojíme, že toto bude vidno? To je nevyhnutné, aby sme mohli vidieť, lebo len vtedy, keď uvidíme, ako sa vyberajú sudcovia, ako sa vyberajú predsedovia súdov, tak môžeme vytvoriť priestor pre to, aby sa vyberali, naozaj, najkvalitnejší ľudia, a to nielen odborne, ale aj morálne.
V čom spočíva ovládnutie justície? V tom, že navrhujem sprísniť postihovanie predsedov súdov, ak manipulujú rozvrhy práce a porušujú princíp náhodného prideľovania súdnych prípadov? V čom je tu ovládnutie justície? V čom je ovládnutie justície? Ak navrhujem, aby o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu nerozhodoval už minister, ako je to doteraz, ale aby o tom rozhodovali disciplinárne senáty. Čo je na tom návratom do päťdesiatych rokov? V čom je tu politizácia justície?
Osobne sa domnievam, že tieto veľmi silné a emotívne reakcie sú reakcie ľudí, ktorí sa boja. Ľudí, ktorí sa boja, že už nebudú môcť ovládať tento justičný systém a už nebudú krytí týmto justičným systémom. A tak, ako som povedala, cítim, naozaj, veľmi silný mandát od ľudí, nielen z volieb, ale dennodenne, keď ich stretávam na uliciach, tak tento silný mandát je tu daný, aby sme urobili zmeny v justícii a ja urobím všetko pre to, urobím, naozaj, všetko pre to, aby sme tieto zmeny dosiahli, aby sme zobrali moc nad justíciou z rúk tejto pochybnej skupiny ľudí, ktorá dnes ju ovláda a dali ju tým, ktorým patrí. Pri rozhodovaní nestranným sudcom a pri kontrole verejnosti. Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pani ministerka, veľmi rada počúvam, keď hovoríte, že zmeny, ktoré momentálne pripravujete, nie sú namierené proti niekomu. S tým by som aj veľmi rada súhlasila, len aby aj, skutočne, prax bola taká. Pokiaľ sa budem trošku venovať tomuto návrhu zákona pri posudzovaní všetkých legislatívnych zmien, ktoré sa týkajú statusu sudcu, správy, samosprávy súdnictva, je potrebné skutočne zodpovedať aj otázku, či navrhované zmeny, skutočne, posilnia dosiahnutý stupeň systémových prvkov nezávislosti, samostatnosti súdnej moci alebo naopak, nezávislosť a samostatnosť súdnej moci budú znižovať, či odstraňovať. To dúfam, že nie.
Základným kritériom posudzovania navrhovaných zmien je zabezpečenie reálneho naplnenia ústavnej zásady nezávislosti súdnej moci od moci výkonnej a zákonodarnej a oddelenie jej výkonu od iných orgánov štátu. Nezávislosť súdnictva je jedným zo základných atribútov výkonu spravodlivosti v každej demokratickej spoločnosti, iba, skutočne, totiž nezávislí, právomocami nadaní a nestranní sudcovia môžu zabezpečiť dôslednú ochranu práv a slobôd občanov a spoločnosti. Keď súd koná a rozhoduje, je súčasťou jeho autority aj istá miera kľudu, poriadku, rešpektu. Sudcovia, skrátka, nie sú to isté, čo je vláda, teda ministri či poslanci, teda parlament, resp. aj vojenskí hodnostári. A je aj historickou tradíciou, že sudcovskému povolaniu i k samotnému konaniu patrí elementárna autorita a úcta. V slušnej spoločnosti, medzi slušnými ľuďmi sa nenosí urážanie súdov, a to rozhodne ani mimo súdnu budovu. Samozrejme, existuje istá miera, sloboda slobody slova, slobody kritizovať, ale ide o kritiku jedného konkrétneho sudcu, či prípadne konkrétneho rozhodnutia. Ale urážať celý sudcovský stav, to by sa nemalo. To, že my navzájom sa častujeme urážkami, správame sa k sebe ako k nepriateľovi, ktorého chceme zlikvidovať, pomaly sme si asi na to zvykli. I keď momentálne sa hovorí, že sme nasadili inú kultúru práve touto vládou. Ale chcem zdôrazniť, že zachádzať so sudcami ako so znepriatelenou politickou stranou, na to by sme si nemali zvyknúť.
Či je kvalita sudcov, kvalita ich rozhodovania dobrá či priemerná, alebo dokonca zlá, nemožno opomenúť fakt, že participuje na ich menovaní aj prezident, navrhuje ho minister spravodlivosti, prechádzajú výberovými konaniami, takisto súdnych funkcionárov menuje ministerstvo, rovnako tak rozhoduje aj o tom, kto bude predsedom či podpredsedom súdu. Jednoducho, i napriek viacerým prijatým zákonom od roku 1989 ešte vplyv výkonnej moci zostáva. Nezávislosť a nestrannosť súdnictva a oddelenie jeho výkonu na všetkých stupňoch od ostatných štátnych orgánov garantuje čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky.
Napriek vyššie uvedenému je však nutné konštatovať, že predkladatelia predložili návrh zákona, ktorý značným spôsobom koncentruje moc v rukách ministra spravodlivosti ako reprezentanta exekutívy. Predložený návrh tak, až na niektoré výnimky, nemožno hodnotiť inak ako krok späť, do stavu, keď najväčším problémom súdnictva v Slovenskej republike bola neexistencia samosprávy súdnictva a naopak, jeho úplná závislosť od výkonnej moci. Takto to totiž konštatovala aj expertná misia Európskej komisie na úseku súdnictva a ministerstva vnútra, ktorá bola na území Slovenskej republiky v roku 1997. Aby sa zabezpečila a garantovala systémová úprava nezávislosti súdnictva, ktorá by zodpovedala štandardom Európskej únie, bol prijatý ústavný zákon 90 z roku 2001, zdôrazňujem v roku 2001. Z dôvodovej správy k návrhu tohto ústavného zákona vyplýva zámer ústavodarcu, podľa ktorého len skutočne nezávislí, právomocami nadaní a nestranní sudcovia môžu zabezpečiť dôslednú ochranu práv a slobôd občanov a spoločnosti. Z uvedených dôvodov bola navrhnutá aj najrozsiahlejšia zmena ústavy, týkajúca sa súdnictva v čl. 141 až 148.
Tvrdené obnovenie dôvery v spravodlivosť vychádza z faktu, ktorý objektívne však nie je preukázaný. Predkladateľ totiž prehliada skutočnosť, že od roku 1990 do súčasnosti nedošlo podľa prieskumov verejnej mienky k výrazným zmenám v stupni dôvery verejnosti k súdnictvu, pritom sa však nerozlišuje medzi názormi, pocitmi účastníkov s výsledkami pre nich neúspešného súdneho konania a všeobecne prezentovanou nedôverou, ktorá vlastne nemá ustanovené žiadne kritériá. Prieskumy verejnej mienky sa nevykonávajú zisťovaním názorov od občanov z toho pohľadu, či ide o účastníkov konania pred súdom, ani z toho hľadiska, či im bolo umožnené reálne poznať podmienky fungovania justície, na základe akých poznatkov svoje hodnotenia dôvery či nedôvery vyslovujú.
Treba podotknúť, že vývoj legislatívy, ktorý je od roku 1990 nasmerovaný jednoznačne na rozširovanie pôsobnosti súdov, nesvedčí o klesajúcej dôvere k súdom a rovnako iste o tom nesvedčí ani fakt, že je neustály nárast súdnej agendy. Aj to by mali byť kritériá na posudzovanie dôveryhodnosti. Naproti tomu zmeny v podmienkach výkonu súdnictva boli podstatne pomalšie ako je vývoj súdnych agend. Podmienky výkonu súdnictva totiž nezávisia prioritne od sudcov, ale predovšetkým od výkonnej, zákonodarnej moci, v pôsobnosti ktorých je vytvárať vlastne podmienky či už materiálne, technické, personálne, ekonomické alebo aj legislatívne.
Posilňovanie verejnej občianskej kontroly súdnej moci v súvislosti s výberovými konaniami na funkciu sudcu, sudcu vyššieho stupňa, akúkoľvek vyššiu sudcovskú funkciu a na funkciu predsedu či podpredsedu súdu je možné vzhľadom na kontext navrhovaných legislatívnych zmien považovať, myslím si, za simulovanie skutočného zámeru, ktorým je v skutočnosti podriadenie súdnej moci moci výkonnej.
Nie je možné súhlasiť ani s tvrdením, že navrhované riešenie zabezpečuje vyvážené nastavenie vzťahu medzi správou súdov a sudcovskou samosprávou. Navrhované riešenie v oblasti personálnych kompetencií vo vzťahu k výberu do funkcie predsedu súdu je negatívnym riešením, keďže upravuje absolútnu právomoc orgánu výkonnej moci, čím funkciu predsedu súdu vlastne podriaďuje politickým záujmom aktuálneho víťaza politického zápasu o výkonnú a zákonodarnú moc. Aj skrátením funkčného obdobia sa tlak na podriadenosť predsedov súdov výkonnej moci bude ďalej zvyšovať. Skracuje sa z piatich rokov na tri.
V rozpore s medzinárodnými dokumentmi je aj zásah do právnej úpravy vzdelávania sudcov a postavenia Justičnej akadémie. Už Európska komisia vo svojom oznámení Európskemu parlamentu o justičnom vzdelávaní v Európskej únii výslovne konštatovala, že prijatím Amsterdamskej zmluvy, kde bol definovaný nový cieľ, vytvorenie priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, dostalo justičné vzdelávanie nový rozmer. "Potreba vzdelávania v Európskej únii na vysokej úrovni odborníkov v justičnej oblasti existuje už dávno, pretože správne uplatňovanie práva spoločenstva je vo veľkej miere založené na vnútroštátnych súdnych systémoch," citujem. Pokiaľ ide o Európsku komisiu, tá ďalej v oznámení konštatuje, že zlepšenie v oblasti súdnej spolupráce je odteraz cieľom, ktorý je potrebné dosiahnuť a justičné vzdelávanie nevyhnutným nástrojom.
Pokiaľ ide o postavenie justičných čakateľov. V rozpore s vyššie uvedeným predkladateľ aj touto úpravou vlastne neguje tento inštitút ako spôsob prípravy na výkon funkcie sudcu. Ide takisto o nerešpektovanie Európskej charty o zákone pre sudcov, ktorá vlastne v bode 2. zásad výslovne upravuje aj výber kandidátov na sudcov, ich prijímanie do radov sudcov i ďalšie vzdelávanie. Konštatuje, že zákon o sudcoch má obsahovať aj ustanovenia pre podmienky, ktoré požiadavkami na odbornú kvalifikáciu a prax zaručujú schopnosť vykonávať špeciálne sudcovskú funkciu. Zároveň primeraným vzdelávaním, financovaným štátom, zabezpečovať prípravu vybraných kandidátov na efektívny výkon sudcovskej funkcie.
Pokiaľ ide o náhodné prideľovanie vecí je potrebné tiež uviesť, že prax nemá s náhodným prideľovaním a prerozdeľovaním vecí problémy. Tvrdenie o tom, že dôjde k zúženiu priestoru pre korupciu nemá žiadny racionálny základ, je nedôvodné, neopodstatnené a dá sa povedať, že až zavádzajúce. Obchádza všetky princípy súdneho konania zabezpečujúce aktívnu účasť účastníkov konania, ako aj orgánov prokuratúry a možnosti preskúmavania vo viac inštančnom postupe. Javí sa síce, že tento spôsob prideľovania a prerozdeľovania vecí, ktorý, mimochodom, nie je v Európe bežne zaužívaný, je najobjektívnejším spôsobom prideľovania vecí. Skúsenosti však niekedy z praxe ukazujú, že ak je neskúsenému sudcovi náhodným výberom pridelené väčšie množstvo skutkovo či právne obtiažnych vecí, prejavuje sa to negatívne na včasnosti aj kvalite rozhodovania, a keďže pomalá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť, je potrebné upraviť skôr riešenie takýchto situácií, a tým vytvoriť aj pre účastníka konania rovnocenné podmienky.
Veľmi zaujímavé je aj ustanovenie § 28 ods. 5, kde sa hovorí o verejnosti výberového konania. Výberové konanie, administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdu, ktorý ho vyhlásil. Predseda súdu je povinný vytvoriť podmienky pre účasť verejnosti na výberovom konaní. Ak možno očakávať, že verejnosť prejaví o zasadnutie väčší záujem, je predseda súdu povinný uskutočniť výberové konanie vo vhodnej miestnosti s prihliadnutím na rozsah predpokladaného záujmu i možností. Pýtam sa, či toto ustanovenie nie je diskriminačné voči ostatným výberovým konaniam. Sú to výberové konania na advokátskych, prokurátorských, exekútorských skúškach, a čo tak výberové konania v štátnej správe. Asi bude potrebné sa zamyslieť aj týmto smerom, aby to bolo súladné aj s čl. 12 ústavy.
Povolanie sudcu vzhľadom na svoju náročnosť vyžaduje skutočne celoživotné vzdelávanie, ale aj praktickú prípravu na výkon funkcie sudcu. Túto prípravnú prax upravuje každý statusový zákon klasických právnických povolaní a súčasne ju považuje za jeden z predpokladov, ktorý je nevyhnutnou podmienkou, aby sa mohol občan prihlásiť aj do výberového konania. Navrhované riešenie naproti tomu umožňuje prideliť na súd vyššieho stupňa občana, ktorý sudcovské povolanie nevykonával, prípravnú prax neabsolvoval, postačuje iba výkon inej právnickej praxe v rozsahu, ktorý je ustanovený zákonom. V čom bol vlastne v minulosti problém? Jestvuje nedostatok ľudí vo vnútri justície, a to až taký, že je potrebné dopĺňať ľudí z vonku? Jednoducho tu chýba kariérny postup. Pritom však jestvuje ustanovenie v terajšom zákone, je to § 11, kde sa hovorí, že osoba, ktorá je významnou osobnosťou v odbore práva a najmenej dvadsať rokov činná v právnickom povolaní, tak sa jej vlastne umožní takisto prejsť výberovým konaním. Bude možné, resp.  bude potrebné sledovať aj tento problém ako zosúladiť ustanovenie novely zákona s ustanovením, ktoré takisto je platné. Nemožno súhlasiť ani pokiaľ ide o navrhovanú úpravu stáží sudcov. Tento inštitút bol zavedený v roku 2002 zákonom o Súdnej rade.

Asi 15 minút.

Aj ja.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ja len by som chcel poprosiť kolegov z výboru pre kultúru a médiá, ktorí, ak ma počujú a nachádzajú sa v priľahlých priestoroch parlamentu, aby nezabudli na výbor o 12.30 hodine v obvyklej miestnosti výboru pre kultúru a médiá. Ďakujem.