19. schôdza

Ďakujem pekne. No, k vystúpeniu pani kolegyne by som len dodal, parafrázujúc slová pána premiéra, že v tomto, z tohto, čo som počul, v tomto sa už teraz nevyzná ani divá sviňa.
Ďakujem pekne.

Pán predseda, navrhujem, aby sme naozaj prerušili rozpravu, ak sme teraz v treťom čítaní. Sme v treťom čítaní. Rozdali, dali ste rozdať ten pozmeňovací návrh a môžme pokračovať o piatej.

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda. Mám pocit, že tretiemu čítaniu rozumiete v tejto sále iba vy. Preto vás chcem poprosiť, aby ste k hlasovaniu o piatej pripravili analýzu, či týmto pokusom nedošlo k porušeniu tohto ustanovenia, či nebolo povinné predložiť 30 podpisov vašich poslancov, lebo pani Vitteková ich nemala a predkladala. V prípade, že sa potvrdí, že to bol taký rozsah, že by ste ich mali, tak došlo jednoznačne k pokusu zneužiť tento parlament.
Ďakujem pekne.

Sadnú si, pán minister, u nás. (Poznámka vystupujúceho adresovaná ministrovi školstva.)
Vážená snemovňa, dovolím si pokračovať vo svojom vystúpení. A opäť chcem predoslať, že v školstve by sme mali vnímať veci tak, že chceme hádam všetci dobre školstvu, lebo všetci máme, keď nie deti, tak hádam perspektívne vnúčatá, a malo by nám na veci záležať. Pretože v takomto prípade platí: padni komu padni. V tom, čo hovorím, budem možno chvíľami nie celkom populárny u jedných, chvíľami u druhých, ale znova potvrdzujem, že to hovorím sine ira et studio, bez krvavých očí a bez, ako sa vraví, peny u huby.
Ak som hovoril o barikádach, tak sú samozrejme body, už som o niektorých z nich, minimálne o dvoch hovoril, kde sa dá ísť oprávnene na barikády. Ale napríklad hovoril som o školských radách a bojoval som tu za ich zachovanie pri doterajšom postavení a vážnosti, napriek tomu, že ako starosta mestskej, vicestarosta mestskej časti zažívam v ostatných mesiacoch celkom dramatické súboje s ich členmi, s rodičmi. Ale nič to nemení na veci, že principiálne je dobré, že sú, i keď by bolo možno pre nás jednoduchšie, aby sme sa nemuseli ich námietkami niekedy zaoberať. Aj tak budem vždy stáť na strane tých, ktorí nám možno momentálne chvíľami aj znepríjemňujú fungovanie, ale napriek tomu je to ich právo, a podľa nich, i keď s nimi nesúhlasím, to robia v dobrom úmysle. Je chvályhodné a nakoniec pre túto správu možno aj dobré, že nie je tesaná do kameňa, že sa dá z vecí, ktoré sa v nej objavujú, vycúvať.
Pán minister, a to je jeho osud, vycuváva, a keď to hodnotím opäť z môjho pohľadu, sem-tam z dôvodov hodných vycúvania, a za to si zaslúži úctu, pretože ak sa postupne opúšťa téza o spádovej škole, tak je to dobré. Ak sa opúšťa téza o tom, že maturitnú písomnú skúšku môžeš opakovať po roku, i to je dobré, aj keď tu by som na obhajobu prísnosti povedal jedno. Na lekárskej fakulte ak študent nezvládne štátnicu, nemôže ísť na opravný termín tak, ako na rádovú bežnú skúšku. Pretože štátnica je závažnou skúškou a je určený presný, oveľa dlhší limit na právo na ďalší pokus o reparát, ako pri bežnej skúške. My hovoríme teraz o dvoch percentách študentov podľa jedných, o 750-ch študentoch podľa druhých, aj s odbornými školami vrátane, ktorí nezvládli nejakú časť externej maturity.
Sám som za externé, merateľné, nesubjektívne hodnotenie študentov, i keď si uvedomujem, že to prináša pre niektorých isté úskalia. Ale spomeňme si na súboj medzi našimi vodáčkami Dukátovou a Kaliskou. Neexistovalo povedať, ale ja mám pred tým toľko zlatých a ja som toľko vecí vyhrala, a teraz som nešťastne dvakrát hrabla na opačnú stranu divokej vody, ako som mala, a prehrala o tri desatiny sekundy. Jednoducho tak to v živote je. A čím skôr bude mládež vystavovaná i vypätiu, i stresu z predvedenia výkonu, tým lepšie ju pripravíme pre život. Pretože nič nie je horšie, ako keď prvým stresom je pohovor u zamestnávateľa a nároky na teba kladené, po ktorých sa zrútiš, nenavyknutý na to, že život je skúška. Takže v tejto súvislosti je pre mňa trošku zvláštne, ako tu lamentujeme nad dvoma percentami maturantov v súvislosti s tým, že pôjdu neskôr na vysokú školu.
Pozorujem ale jednu vec, ktorá sa mi nie veľmi páči, a tým možno nepoteším mnohých, že o nej hovorím, a nezískam ich sympatie. Mám pocit, že viac ako našej generácii - a nechcem povedať, že my sme boli vo všetkom lepší, ako to tak starší ľudia hovorievajú - chýba mladým, na rozdiel od tej našej, kritický pohľad na seba. Kritická autoevaluácia. V mojej generácii moji spolužiaci na základnej škole veľmi presne vedeli, na ktorú strednú všeobecno-vzdelávaciu školu si vôbec majú trúfať, že sa budú uchádzať.
I v normálnych pomeroch by malo byť celkom jednoznačné, kto si zo státisícov "maturujúcich" Američanov podá prihlášku na Harvard. A že si ju nepodá každý. Pretože si hádam každý nemyslí, že je dobrý na Harvard. Musím povedať, že v tomto zmysle máme problém. Ten sa týka potom mnohých vecí. Napríklad aj financovania vysokých škôl. Pán profesor Klaus, informoval ma o tom môj ctený kolega Jozef Kollár, mal včera prednášku v Pardubiciach, kde na veľmi jednoduchom grafe, akokoľvek sú grafy v tejto krajine prefláknuté, a počínajúc Ľuptákom, ktorý hovorí, že sa z nich nenajeme, tak veľmi jednoducho ukázal, že celkový počet študujúcich mladých ľudí a benefit pre spoločnosť ako takú nie sú lineárne súzvučné. To znamená, že tam nie je žiadna priama úmera a že spoločnosť je oveľa lepšia, ak študuje každý. Naopak, ten graf má tvar normálneho krtinca. V istom momente prestáva byť zvyšovanie počtu študentov prínosom pre spoločnosť, pretože už tí ďalší nič neprinesú. Je to celkom logické. Pretože Gaussova krivka celkom tvrdo a neúprosne, bez ohľadu na želania sociálnych inžinierov, jednoducho vylučuje z úspešného plnohodnotného absolvovania plnohodnotného univerzitného štúdia  väčšiu časť mladej generácie, ktorá sa dnes o štúdium pokúša. To znamená a celkom otvorene to musíme povedať, že investujeme veľmi limitované zdroje i na vysokých školách do štúdia časti mladej generácie, ktorá proste na štandardný plnohodnotný univerzitný výkon a výsledok nemá. Presne tak, ako by bolo nezmyselné, aby niekto sa rozhodol, že budeme trénovať 15 tisíc vodákov na divokej vode. Možno, že prínosom je 10, možno 20, možno 30, ale pri 15-ch tisícoch nebude počet medailí, ktoré získame, 300-násobný.
Takže i nepopulárne pravdy sú pravdy. A hlavne, ak sú zdroje limitované. Ak ale sa hovorí o tých peniazoch do školstva, tak náš obľúbený fínsky príklad hovorí, že oni skutočne tie peniaze krokovo investovali. A preto, ak sa vraciam k tomu roku 2020, viem si živo predstaviť, že sa v roku 2016 povie: no, tak  celkom sme svoje dve štvrtiny nestihli (alebo tri štvrtiny, alebo akýkoľvek podiel z toho koláča), pretože to bolo iné, ťažké a bola dlhová brzda.
Samozrejme, nebudem tu ďalej opakovať správy o populárnej audine a o prenájmoch bytov, o ktorých hovoril kolega Beblavý, i keď ku cti treba povedať, že tá suma na 30 mesiacov, ako som skromne vyrátal, pokrýva sto bytov o ploche sto metrov štvorcových v oblasti Palisády - Mudroňova.To je iste veľmi slušné pre výskumníkov a tvorcov akéhosi dôležitého produktu. Je tu ten iný problém, že u nás, žiaľbohu, máme rozšírenú predstavu, že verejné peniaze sa môžu míňať smelšie ako naše vlastné a už tobôž to platí pre europeniaze. To skutočne musím povedať,  je neduh, ktorý z ďaleka asi nebude ohraničený len na Slovensko, ale je to neuveriteľne zlý neduh. Pretože to nie je "z cudzieho krv netečie". To sú nejaké peniaze nejakých daňových poplatníkov.
Pokiaľ ide o otázku cúvania, pán minister na rozdiel od iných správnych momentov, keď cúvol, necúvol v oblasti CVČ. Áno, kolega Petrák aj dnes pani poslankyňa Nachtmannová nám vyrátali dedinky so 180-mi krúžkami. Pravda ale je, že to, čo sa deje v Žiline s "cevecečkom" Žirafa nie je dobrým svedectvom pre autonómne rozhodnutie jediného človeka, primátora Žiliny. A ja verím, že mu to rodičia, ktorých dietky chodia do Žirafy, pri voľbách spočítajú. A bude to spravodlivé.
A tým sa dostávam k ďalšiemu bodu: určovanie, menovanie riaditeľov jedným človekom. Opäť to je podľa mňa dôvod, keď sa oplatí ísť na barikádu. Pretože skúsenosť nás učí, že takéto rozhodovanie je cestou do pekiel. Ešte aj v prípade toho profesora Putnu. Najprv schváli vehlasná vedecká rada vehlasnej univerzity a potom, ako vidíme, jeden človek sa môže spriečiť. Je to zrejme jeho právo. Otázka je, či to máme vnímať ako dobré právo.
Pokiaľ ide o iné práva, dotkol by som sa aspoň trochu diskusie o učiteľoch, o štrajku. Ako vicestarosta pre školy mal som na starosti počas toho jedného a pol či dvoch dní i to, že sa treba starať o dietky tých rodičov, ktoré z podstaty veci nemôžu, tie deti, mať doma, lebo musia ísť do zamestnania. A riešili sme to.
Všeobecne sa domnievam, že právo na štrajk, a tým sa dotýkame i novely Trestného zákona, ktorá tu pred chvíľkou narazila z iných dôvodov, je presne tak, ako právo na zhromažďovanie alebo slobodu prejavu, elementárne ľudské právo. A ak nebude kategoricky a pokiaľ možno v ústave zapísané, že máme kategórie, ktoré nemajú toto ľudské právo v plnom rozsahu, malo by to byť ošetrené vyššou ako zákonnou normou. Preto i keď by nám štrajk učiteľov spôsobil vrásky na čelách, pre mňa je právo učiteľa ako každého občana na štrajk ústavným právom, za ktoré budem bojovať presne tak, ako za rovnocenné financovanie všetkých detí v školách. Vychádzam totiž z prostej rovnosti pred ústavou.
Pokiaľ sa dostávame k niektorým ďalším bodom, alebo úvahám o tom, čo platí, to, čo správa berie ako status quo. Napríklad hovorí sa o silnej centralizácii. No, na obhajobu možno nás a starej školy, ktorú sme prešli ešte s pánom ministrom aj my. Viete, i Karvaša, i Zaťka, i Jura Hronca, i akademika Čabelku nám dali staré školy. Staré školy, aké v nadnesenom ľahkom pohľade vnímame z "Cesty do hlubín študákovy duše". Boli to školy, kde sa na niečom trvalo, kde sa niečo žiadalo a kde si každý vybojúval svoje miesto v hierarchii. Samozrejme, svet sa posunul a, ako povedal kolega Fronc, "dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš". Musím ale povedať, že centralizácia v zmysle zavedenia pravidiel hry neznamená a nemá sa chápať totožne s tým, že to zverím nejakému grémiu, ktoré, povedzme si otvorene, nemá zvlášť vyhranený vzťah k školstvu a, naopak, môže byť ovplyvnené "x" inými motívmi.
Zoberme si teda výrok, ktorý zaznel kdesi na Slovensku v súvislosti s tým, čo sa teraz možno deje na VÚC-kach: "Prvá stolička v súkromnej alebo cirkevnej škole bude obsadená vtedy, keď už predtým bola obsadená posledná stolička v našej školičke." No to je niečo, čo pre mňa, samozrejme, hraničí s tým, o čom som už hovoril, s ústavnou rovnosťou a právom rodičov rozhodovať o formovaní svojho dieťaťa.
To znamená, že sa mi nezdá prijateľné zverovať tieto právomoci zoskupeniu, ktoré, hoc i oprávnene, z iných, ako z dôvodu záujmu o dobré fungovanie školstva, bude o veci rozhodovať. Viete, keď sa tu zavádzal zákon, no teda zákon, zákonná zmena, ktorá viedla k tomu, čo dnes zažívame v niektorých CVČ-kách a ZUŠ-kách, tak sme žiadali, teda aspoň ja, predovšetkým jedno: aby, keď aj uznávam námietky o tunelovaní a o podvodoch, ktoré sa diali ako u nás, ako vidíme, od vojenských tajných služieb až po koniec sveta, dejú všade, aby sa minimálne dodržalo to, že peniaze na dieťa, ktoré overiteľne a objektívne a pod prísnou sankciou, ak ZUŠ-ka či CVČ-ka klame, budú viazané účelovo. Aby boli proste viazané, aby ten starosta ich mal v rozpočte. Ale aby vedel, že ich nemôže použiť k svojej alebo väčšej sláve zastupiteľstva, na čokoľvek iné, začo síce môže zožať potlesk, ale poškodí to dieťa. Vtedy som tu vystupoval podobne ako teraz a hovoril o potrebe účelovo tie peniaze zaviazať, a potom, prosím, v poriadku, ako navrhovatelia navrhovali, nech to je. Nestalo sa tak a samozrejme, že je "x" doložiteľných prípadov, keď tí starostovia rozhodujú a nakladajú s tými peniazmi, aj so zastupiteľstvami, o svojej ujme bez ohľadu na to, čo z toho budú mať  deti. Opäť to bol moment, keď sa nevycúvalo. A podľa mňa sa mohlo. Pretože mohli sa začínať naprávať deformácie, ktoré existovali, ale zároveň netrestať nedeformovaných.
Jednou z dlhodobých konfliktných tém, ešte v blahej pamäti pána, najprv predsedu výboru, potom ministra, teraz môjho cteného primátora Milana Ftáčnika, boli kvóty na osemročné gymnáziá. Opäť proti sebe samému teraz poviem, že nekritičnosť rodičov ku kvalitám svojich detí vplýva na to, že nátlak na tieto gymnáziá je oveľa väčší, ako sú reálne mentálne kapacity tých, ktorých by tam ich rodičia ako piatačikov radi natlačili. To je pravda. Na druhej strane, podnetné prostredie umožňujúce rýchlejší, kvalitnejší rast jedinca nie je rozložené štatisticky rovnomerne po celom Slovensku. Je celkom logické, že existujú lokality, kde z podstaty veci, z štatisticky doložiteľnej úrovne vzdelania rodičov, niekedy aj starých rodičov, je výskyt podnetného prostredia v rodinách vyšší ako inde. A tým pádom je celkom logické, že nemôžem zostrihať toto právo na 5 % populačného ročníka všade, ber kde ber. A tie zdôvodnenia, že tí dobrí majú byť ťahúňmi tých slabých, to už som predtým zdôvodňoval tým, že to je presne tak, ani keby sme Cháru pribili navždy o ten mantinel, kde urobil prvé kroky, a povedali mu, že: ty máš dvíhať toto mužstvo, a to je jedno, či je to Spišská Nová Ves alebo Trenčín, alebo Topoľčany, a Boh ťa chráň odísť do osemročného gymnázia pod názvom Boston Bruins.
Proste táto téza z narábania s talentmi, ktorých niekde môže byť len dve percentá a ani nie päť percent, ale niekde možno osem percent, sa má odvinúť od toho, že mladý dokáže v externalizovanom, objektívnom a čestnom testovaní - falšovanie a predčasné študovanie testov je náš ďalší národný šport -  že na to má. Ale nie tak, že určím, že prijmeme prvých sto. Nie. Aby si bol prijatý, musíš splniť toto. A či vás bude sto, alebo pätnásť, to ukážu vaše schopnosti, nie vopred určené kvóty.
Takže ako vidíme, existujú rôzne názory na vec. I na zopár bratislavských gymnázií v čase, keď som chodil ja, teda na SVŠ-ky, existovali prijímacie skúšky. A jasne sa na dverách objavilo, kto je nad čiarou, kto je pod čiarou. Nič zlého na tom nie je. Tak fungujú mnohé odbory dodnes, najmä z numerus clausus. Ale numerus clausus minimálne u takých škôl, ako sú osemročné gymnáziá, nemá byť postavený na štatisticky vopred danom pevnom čísle, ale na výkone. To znamená, nemôžem povedať, že do športovej triedy na Kalinčiakovej prijmem rovnaký počet lyžiarov ako do triedy športového gymnázia v Kežmarku. Predpokladám, že v Komárne, ak by bolo športové gymnázium, asi bude oveľa lepšie vo vodáctve ako v skokoch na lyžiach, ale to dá zdravý rozum. To znamená, akékoľvek iné kritérium ako kvalita výkonu, je podľa mňa choré. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Paška, Pavol, predseda NR SR
Prepáčte, pán poslanec, je 12.00 hod. Predpokladám, že ešte budete chcieť...

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Ešte 3 minúty a som...

Paška, Pavol, predseda NR SR
Áno? Tak nech sa páči.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Pokiaľ ide o finančné zdroje, pretože mnohé veci povedali moji vzácni kolegovia, iné povedia ďalší, a samozrejme, že peňazí nie je veľa, zanecháme audiny. Viete pred rokmi sa stavali za peniaze daňových poplatníkov veci, ako bolo Národné tenisové centrum. Bol som vtedy členom školského výboru, kde je aj gescia nad športom. A bol som jeden z tých, a bola nás vtedy väčšina, ktorá hlasovala proti postaveniu Národného tenisového centra, lebo zdôvodnenie, že to výrazne pomôže slovenskému tenisu, bola hlúposť, akože aj bola. Možno, že to pomohlo Superstaru, ktorý má strechu nad hlavou, ale tých pár zápasov, ktoré my odohráme na štátno-reprezentačnej úrovni, sa bohate dalo už vtedy hrať v Inchebe. Takže sme si postavili Národné tenisové centrum, ktoré "dramaticky" pomohlo tenistom v Michalovciach, v Kežmarku, Fiľakove aj v Oravskej Lesnej. Teraz ideme, vzhľadom na veľkolepú úroveň slovenskej futbalovej ligy, kolega Galis, nech sa nehnevá, pán docent Vengloš má tiež so mnou v tomto jednom bode problém, stavať za peniaze daňových poplatníkov kvalitnejšie a lepšie štadióny pre normovaný počet divákov. I keď nám neúprosná štatistika ukazuje, že i tie malé sú dnes nenaplnené a že to číslo, pre ktoré ich postavíme, 5- až 6-násobne prekračuje štandardnú návštevnosť. A vydávame to za dobre investované peniaze. Aj ja si viem predstaviť, že toto isté urobia v púšti všetky bohaté emiráty, ale tie na to majú iné zdroje.
My, ak máme zdroje limitované, tak máme s tými zdrojmi inak nakladať. A opäť sme u toho, že pán minister nemá ľahké postavenie. A nejde o to, či sa kamaráti alebo nekamaráti s ministrom Kažimírom. Proste treba prelomiť kliatbu ministra školstva ako toho, čo furt len na niečo pýta proti tým, ktorí aj niečo "produkujú", viď ministerstvo hospodárstva a stimuly, je nedobré, neľahké, nezávidím mu ho. Ale pravda je taká, že akokoľvek o tom hovorím v poslednej časti svojho vystúpenia, okrem prísneho trvania na alokovaní zdrojov podľa kvality musia byť aj tie zdroje. A ak si Masarykova univerzita postaví svoj malý jadrový reaktor pre vzdelávanie svojich fyzikov, tak je to nasledovaniahodný príklad. Ak by toto potrebovali naši dobrí fyzici na matematicko-fyzikálnej fakulte, tak vidím takúto investíciu za hodnú boja na barikádach, kde na jednej strane stojí Čaplovič a na druhej strane Kažimír. A rozhodne je to lepší boj a lepšia barikáda ako 10 ligových štadiónov v krajine, ktorá sa futbalovo prepadá do bezodna.
Ďakujem za pozornosť.

Pán poslanec Osuský, s mnohým, čo ste povedali vo vašom vystúpení, súhlasím. Avšak vaše tvrdenie o ústavnom práve rovnosti ohľadom platenia daní a zrovnoprávnenia platieb pre verejné, cirkevné, súkromné školy si dovolím nabúrať, použijúc paralelu z rovnako ústavného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Rovnako platíme dane, rovnako si platíme všetci zdravotné poistenie. A máme všade skutočne bezplatnú zdravotnú starostlivosť? Aj vo všetkých súkromných zariadeniach? Nemyslím žiaden nadštandard.
Ale teraz podstatnejší argument. Naviac je tu popretie trhového princípu, ktorého sa ako liberál často dovolávate. Je v poriadku, že z verejných prostriedkov sa financuje súkromný zisk? Podnikanie v školstve je úžasným príkladom pre bezrizikové podnikanie. Máš 100-percentný normatív na žiaka, získaj žiakov a v rámci regionálneho školstva máš zisk istý. A ako ich získaš? Škola zaručí dobré známky a o žiakov máš postarané. Sám ste spomenuli vo svojom vystúpení, že človek prirodzene ide cestou menšieho odporu. Tento fenomén, dovolím si povedať, dlhodobo deformuje situáciu v oblasti školstva.
V oblasti cirkevného školstva s vami súhlasím. Na Slovensku nemáme oddelenú cirkev od štátu a teda 100-percentný normatív rovnaký pre cirkevné i verejné školy je v poriadku.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Pán kolega, veľmi ma mrzí, že opozícia, ale je to možno prácou opozície, ale možno nie najlepšou vizitkou, že používa také polopravdy, niekedy až lži.
Povedali ste, že menovanie riaditeľa školy jedným človekom. Aj keby to bolo jedným človekom, čo si nemyslím, že takto bude upravený zákon, ten jeden človek, primátor, je volený občanmi a dostal mandát. On sa tam sám nevymenoval. Ale určite to takto v zákone nebude. Len ako povedala moja predrečníčka a kolegyňa a vy ste to tiež povedali, že ľudia sú zvyknutí ísť menším odporom.
Tak sa pozrime, kto tvorí školské rady. Školské rady tvoria zamestnanci, ktorých si tam teda pán riaditeľ namenuje. Títo zamestnanci sú od neho závislí, a to z toho dôvodu, že vlastne on ich zamestnáva, on ich vypláca. Myslíte si, že pôjdu alebo budú kritizovať svojho zamestnávateľa? Potom sú tam rodičia, ktorí sú tiež svojím spôsobom závislí na danom riaditeľovi, pretože učí ich deti. A ja vám poviem príklady z praxe, ja sa prihlásim aj do rozpravy, ako primátorka, že sú riaditelia škôl, ja vám poviem presne zo svojho mesta a z iných miest, ktorí sú tam 20 rokov, doslova, poviem, zabetónovaní, a či majú dobré výsledky alebo nemajú a všetci už vôkol vedia, že ich školy upadajú, oni sú tam stále. Oni sú tam stále, pretože tú školskú radu dokážu nádherne ovládať. Nádherne, pretože nikdy nepôjde zamestnanec proti zamestnávateľovi, ak chce mať prácu. A ja vám poviem aj také zloženie tých školských rád. Väčšinou ozaj sú tam, tak ako som povedala, zamestnanci, ktorí vykonávajú tú dennú prácu.
No a potom sa vyjadrím aj k tým centrám voľného času, aj ku kontrolám, ktoré sme previedli, aj k tomu, ako sa samospráva postavila k novým veciam, ale... (Vystúpenie prerušené časomerom.)

Ďakujem pekne. No, vážený pán kolega, veľmi pozorne som vás počúval a nepochybne z vášho vystúpenie vyplynulo množstvo impulzov, na ktoré by bolo treba reagovať, ale, bohužiaľ, tá faktická limituje. Takže iba k tým niektorým.
Gratulujem vám k tomu, že v tom predchádzajúcom vašom vystúpení ste podľa komentárov mali vtipné a dobré vystúpenie. Problém je, že ste dôsledne zaviedli verejnosť. Mám na mysli teraz ten zákon, ktorým sa regulovala povinnosť občanov hlásiť opustenie republiky na čas dlhší ako 90 dní. Našťastie, už v komentároch tá bublina spadla. A keďže v politike aj tá dôveryhodnosť je veľmi dôležitá, pán kolega, tak rozmýšľam nad tým, že do akej miery to bola nevedomosť, alebo len číry účel, alebo až populizmus.
Hovorím to len preto, lebo rovnako vás pozorne počúvam v tejto sfére, a hovoríte o školstve. Pán kolega, o tom, že školstvo je finančne poddimenzované, o tom svedčí táto správa. Táto vláda po dlhom čase auditovala stav školstva a veľmi seriózne a vážnym spôsobom pristúpila k riešeniu a dokonca teda predložila vlastne programový dokument, v rámci ktorého naznačuje, ako tento zlý stav možno riešiť. Vy hovoríte o tom, že tam majú byť nejaké, fixované v správe nejaké čísla vo väzbe na pravidelné navyšovanie. Veď to v správe nejde! Viete veľmi dobre, že toto, ak to schválime, stane sa súčasťou vlastne programového vyhlásenia vlády a rovnako potom, samozrejme, minister bude musieť pracovať na implementačnom procese. To je teda úplne jasné.
No ale jeden taký malý, drobný ešte, prepáčte, politický, polemický vpich, povedzme že. Ja si zúfalo hľadám v pamäti, kedy ste hovorili v čase, keď ste boli súčasťou vládnej koalície, počas vlády pani Radičovej, kde ste vystúpili s takýmito požiadavkami. A ja si nespomínam, pán kolega. Takže možno mi obnovíte pamäť, pokiaľ mi ju obno... Pritom vplyv, ktorý si pamätám, vaša štvorčlenná skupina politicky mala, vedela vo vhodných situáciách primerane využiť. Na to si všetci... (Vystúpenie prerušené časomerom.)

Ďakujem všetkým diskutujúcim a je mi cťou a potešením, že vydržali od 12,09 hod. a predniesli ich.
K pani poslankyni Nachtmannovej. Práve keď ste použili príklad zdravia, viete, že ak aj si viac priplatíte v súkromnom zdravotnom pripoistení, tak aj tak podľa mňa máte ústavný nárok, aby základnú platbu za vašej slepé črevo uhradili z toho, čo poctivo odvádzate do solidárneho poistenia. To znamená, že presne toto je príklad tej školy. Tí rodičia odviedli svoje a majú nárok na svoje. Ak sú ochotní priplatiť si, je to ich vec, ale neznižuje to ich nárok na ich férový podiel za vzdelávanie dietka. Presne ako vaše slepé črevo má ústavný nárok na podiel z toho, čo ste zaplatili, zo zdravotného poistenia. Bez ohľadu na vaše súkromné poistenie.
Pokiaľ ide o  školstvo a o to "predávanie". Viete, istý "zisk". No toto by mohlo platiť všeobecne. Ak sú rodičia, ktorí vedome kupujú svojmu dieťaťu papier bez vzdelania, tak sú hlupáci a nezasluhujú si ani môj súcit, ani moju ochranu. Je to ich slobodné rozhodnutie. A ak vystavia dietko tomu, že bude mať falošný a na vode stojaci diplom, tak mu to možno život splatí a bude to aj ich hanba a ich zlyhanie.
Pokiaľ ide o to, že či som zavádzal v predchádzajúcej debate, aj keď je to od veci, ale ctenému  kolegovi Čížovi odpoviem. Viete, neviem, či som ho zavádzal, ale o 12. hodine ďalšieho dňa urobil, mnou zavedený minister tlačovku, na ktorej vycúval. To znamená, že to asi nebolo tak, že som "zaviedol" aj verejnosť, ak nepripustíte, že som "zaviedol" aj ministra Kaliňáka.
A pokiaľ ide o tie histórie o školských radách. Tie počty tých ľudí sú také a tajná voľba riaditeľa, ktorej som bol svedkom, je taká, že na tom lístku nevidíš, kto ako hlasoval. Takže obava pani Vaľovej z úplného manipulovania... (Vystúpenie prerušené časomerom.)

Ďakujem, pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, zvláštne plénum. Ale tak, čo už, je to tak. Nevadí. No ja si myslím, že k tejto správe o stave školstva netreba hovoriť o nejakých detailoch ani o nuansách, pretože tu ide o princíp.
Ide o strategický materiál politického charakteru. Preto osobne musím povedať, že vážim si všetky tie príspevky, ktoré kolegovia, či pán poslanec Fronc alebo niektorí, brali viac-menej naozaj profesionálne a odborne a šetríme si zbytočné politikárčenie, čo tejto oblasti a nielen tejto oblasti naozaj neprospieva.
Ja som presvedčený veľmi úprimne o jednom, že po prvé, je dobré, že tá správa vnikla. Naozaj je dobré. Tu sa pripájam, myslím, že pán poslanec Fronc to povedal, k tomu názoru, že treba, aj ako bývalý či právnik alebo aj úradník, vysloviť poďakovanie ľuďom, ktorí tuto niekoľko-, 300-stranový materiál spracovali. Naozaj, všetka česť, je to poctivá robota vrátane príloh, tabuľkových častí a tak ďalej. Takže je dobré, že správa takáto vznikla.
Druhá vec, ja si myslím, že je dobré, že má takú štruktúru a obsah, pretože nie je to možno vždy veselé čítanie. Pretože je reálna, niekedy aj tvrdá, je realistická. Druhá vec, že iste všade v takomto veľkom materiáli sú otázky, ktoré sú diskutabilné alebo sú na diskusiu, však ešte sa do konca júna, myslím, má o tej, o tomto materiáli verejne diskutovať, čo je dobré. Takže dobre, že správa je, je dobre spracovaná, je reálna.
Čo sa týka toho, čo hovoril pán poslanec Beblavý, že do roku 2020. Ja som bol tiež jeden z tých, ktorý na výbore povedal, ak to má byť materiál strategickej povahy, ak to má byť niečo, čo si sami často vyčítame, že robíme materiály, alebo často kolegovia v politike, na jedno volebné obdobie, na rok, na dva, ja tu skôr vidím ako klad, že je tam výhľad do roku 2020, cez niekoľko volebných období, možno trošku generačný. Preto, že malé časové horizonty, že kým sme tu my, a potom po nás potopa, to nikdy nie je dobré.
Druhá vec je, že čím dlhší časový horizont, samozrejme, tak je tam veľa aproximatívnych vecí, ktoré sa nedajú dnes predvídať. O to viacej, že, tiež reagujem, neviem, pán kolega, myslím, Beblavý to povedal, že malo by tam byť niečo konkrétnejšie, najmä čísla, cifry, sumy, ktoré môžu ísť do školstva. No tá miera nevyspytateľnosti ekonomických možností roku 2013 až do 2020 je pomerne veľká. O to viac, že školstvo je systém a školský systém je tiež súčasťou iných systémov, širších, aj ekonomických. A ekonomické v rámci európskeho pohľadu, celosvetového pohľadu, tak to, čo povedal aj pán poslanec Petrák, dajú sa tam dať krásne romantické čísla, vety, ktoré sa nádherne budú čítať: ale o čom to je? Nechceme tu čítať literárno-romantickú esej, ale niečo, čo je reálne realizovateľné a ako tak predpovedateľné. Takže ja vidím skôr ako klad, že je tam horizont do roku 2020. A sú tam aj konkrétne fakty. Je tam tých 6 percent, realizovateľný pokus HDP, je tam 75 percent, zatiaľ, verejných výdavkov do verejných zdrojov, ktorý sa tiež chce zvýšiť, lebo je pod priemerom štátov OECD a EÚ.
Takže správa, áno, podľa mňa je dobrá, reálna, konečne je tu. Keď to porovnávam aj s novými právnymi predpismi, napríklad mne osobne chýba to, čo bolo povedané, nie všetko pred osemdesiatym deviatym bolo zlé. Niekedy sa robil napríklad taký právno-ekonomický rozbor právnych predpisov, keď sa vyhodnocovala efektivita nejakého zákona, a potom sa prijímala novela. Takže táto správa je dobrá, že je, aj preto, že je tu istý východiskový stav. Vieme, kde sme, má konštatačnú časť, má analytickú časť, má syntetizujúcu časť.
K tým opatreniam. Iste, dá sa o nich polemizovať, či 22, či 23, či také, onaké. Ale je tam návrh, ktorý má strategickú povahu, aj tých krokov čiastkových k tomu strategickému cieľu, ktorým je kvalitný študent. Nedá sa to brať tak subjektívne, lebo každá správa, dlhodobá, sa dá vidieť z rôznych uhlov pohľadu. Ja ako právnik tiež dokážem jednu skutočnosť vidieť aj z piatich uhlov pohľadu, ako ich dokážem pochváliť, tak ju dokážem sfúknuť. Takže hovoriť, že tie ciele sú tam nereálne, alebo také príliš možno vysoké, romantické, no však, ale aké by mali byť v tomto časovom horizonte? Ak si chcem dať laťku vysoko, ale reálne, tak ju musím možno trošku nadstaviť vyššie, ako by aktuálna situácia dovoľovala. No a potom naozaj ukáže čas, všetko sa dnes predvídať nedá.
Z hľadiska tých niektorých konkrétnejších čiastkových otázok, ja osobne takmer so všetkými tými návrhmi na tie kroky, myslím, že ich je šesť ohľadne regionálneho školstva, dá sa len súhlasiť. Keď vyberiem z kontextu, či v regionálnom školstve alebo vo vysokých školách, tak skutočne jediný produkt, o ktorý nám musí ísť, opakujem sa, je kvalitný žiak alebo študent.
Súhlasím s tým, čo bolo povedané, neviem teraz, ktorý kolega, alebo kolegyňa to spomínala, že podmienkou kvalitného študenta je kvalitný pedagóg. Podmienkou kvalitného pedagóga je existencia akej-takej akademickej kariéry, atraktivity povolania. Tam je myslím nejaký údaj o tom, že bol robený prieskum, kde mladí ľudia medzi 15 a 25 nezaradili atraktivitu učiteľského povolania ani medzi prvých päť povolaní. No to o niečom svedčí! Vieme, že je to tak. Či už je to spoločenský status učiteľa, či je to mzda a materiálne zázemie, naozaj nie je dobré, to vieme. A treba si to otvorene priznať, však to je známa skutočnosť.
Takže áno, žiak, študent, perfektný, samozrejme podmienené perfektným učiteľom alebo čo najlepším. A to je podmienené tým, aby toto povolanie bolo atraktívnejšie. Čím je podmienená zas atraktivita povolania pedagóga? Ja myslím, že keď sme o tých veľmi konkrétnych otázkach niektorých hovorili, nebolo to teraz treba aj preto, že sa zabúda na to, opakujem, že systém školstva je zasadený do širšieho systému. Je to len subsystém iných spoločensko-ekonomických pomerov, nielen slovenských. A napríklad tu nepadlo slovo o tom, že pedagogický proces by tu mal byť aj výchovno-pedagogický proces. Učitelia na základných a stredných školách často, ja sa ospravedlňujem za ten výraz, ale sú skôr ako krotitelia, krotitelia, nechcem povedať rovno divej zveri, ale proste krotitelia mladej generácie, ktorá dnes vyznáva dosť diskutabilný hodnotový rebríček. Nebudem ho spomínať. Takže to povolanie je ťažké. Je ťažké. A učitelia sú dnes často ostrovom pozitívnej deviácie, pretože naozaj to už nie je klasický pedagogický proces, to je naozaj niekedy krotenie žiakov. A svojím spôsobom aj na vysokých školách sú trošku iní študenti, ako boli z hľadiska kulantnosti, slušnosti a všetkého, čo s tým súvisí.
Akademická kariéra. Zase dlhodobý horizont. Prosím vás, to sa nedá riešiť hneď. Ja som tiež pedagóg, učiteľ a tiež som často netrpezlivý, pochopiteľne, lebo čas ide. Ale zas nebuďme romanticko naivní, že za rok, za dva, za tri. Preto, opakujem sa, 2020 a ďalej, treba len dúfať, aj v závere ešte raz zdôrazním, že bez ohľadu na politickú garnitúru, ktorá tu bude, tak to, čo je v tomto materiáli dobré, lebo sú tam niektoré, opakujem, diskutabilné otázky a ja ich príkladom vypichnem, tak bodaj by si tento materiál osvojili a realizovali aj garnitúry po nás a ďalšie. Pretože to musí byť kontinuita jednoducho, nie na jedno volebné obdobie. Bez toho to nejde. A rezort školstva vyžaduje dlhodobé a systémové kroky.
Čo sa týka napríklad, konkrétnejšie, len príkladmo, lebo, opakujem, je to systémová, strategická správa dlhodobého charakteru a nechcem ísť do úplných nuansou. Myslím, na to teraz ešte ani nie je priestor a nie je to ani potrebné.
Osobne sa stotožňujem napríklad s tým v regionálnom školstve, že, vytrhávam z kontextu, optimalizácia škôl. Častokrát sa to opakovalo. Ja súhlasím s tým nielen vo väzbe na ekonomickú situáciu, že okolo, myslím, 110 základných škôl máme nejako 13 žiakov. To skutočne nie je dobrý stav. Áno, treba to riešiť, to, myslím, kolegovia navrhovali. Potom školské autobusy, to sú už tie detaily organizačno-technické, dôležité, ktoré nebudem teraz spomínať, ale jednoznačne treba to, je to pekné slovo, ale proste znížiť ten stav škôl. To inak nejde z hľadiska nákladov na prevádzku a všetkého, čo s tým súvisí. Ja tvrdím, aj za tú cenu, nepopulárne, že možno niekto zostane nezamestnaný. Ja to hovorím aj ako učiteľ, hoci tí učitelia môžu prejsť do iných škôl, ale možno tí, ktorí majú dôchodcovský vek, už dôchodkový vek, atď., aby to nejako nebolelo. Ale je to proste podľa mňa krok, ktorému sa nedá vyhnúť.
Personálna politika, alebo riadenie škôl. Nemyslím si, že sa spolitizuje, keby bolo pružnejšie, malo by väčší ťah na bránu ako teraz. Myslím na nomináciu alebo menovanie riaditeľov. Všetko sa dá spolitizovať, keď sa chce. Ale ja si myslím, že v základnom a strednom, teda regionálnom školstve ten ťah na bránu a kreovanie vedúcich zamestnancov by malo byť naozaj rýchlejšie, pružnejšie, a ten štát by tam mal mať na tom trošku ruku. A pri tom nehrozí nejaká etatizácia alebo direktívnosť. Však to je iné ako na vysokých školách. Ale tam v tom regionálnom školstve podľa mňa by to nemuselo vadiť, naozaj.
Takisto si myslím, administratívna záťaž, vytrhávam z toho kontextu, to sa dá len kvitovať. Učiteľ má byť predovšetkým pedagóg a nemá sa pasovať s miliónmi tlačív a papiermi. Áno, niekedy sú potrebné, tomu sa úplne vyhnúť nedá, ale vo väzbe na dovybavovanie počítačovou technikou. A to sme zas pri peniazoch. Pedagóg je pedagóg, a ja to viem aj podľa seba, nemám rád prílišnú byrokraciu, zaťažuje to, obťažuje to. Takže skutočne tiež snaha minimalizovať túto oblasť je podľa mňa jednoznačne pozitívna.
Čo sa týka vysokých škôl, tam som trošku viacej doma, ale tiež len pár príkladmo konkrétnejších otázok. Tiež v tom materiáli sa to píše. Napríklad ja som to tu už povedal, a to nie, že je to nejaké subjektívne alebo osobné, vôbec nie, znova to zdôrazňujem, vôbec nie, ale zas fakty povedzme si. Po prvé, v rezorte alebo v oblasti vysokých škôl, ja si naozaj osobne nemyslím a to hovorí štatistika, že máme veľa vysokých škôl. Možno je to na hrane, to uznám, že je to na hrane, stačilo. Ale nemyslím, že je ich veľa. Však máme ich 32, myslím, či 34? Z toho 12 je súkromných, ostatné sú verejné, dve alebo tri sú štátne. Nemyslím, že na počet obyvateľov, aj v porovnaní s inými štátmi, máme veľa škôl. Súhlasím, nejde už o kvantitu, má ísť o kvalitu, má ísť o hĺbku, kvalitu vzdelávania. Ale tu som možno netypický sociálny demokrat, to trošku vyrieši aj trh. To si myslím, že aj trh, proste dopyt po škole a uplatnenie v praxi. Ten mladý človek si vyberie podľa toho. Ja poznám jedinú objektívnu akreditáciu, akreditáciu životom, záujmom študenta a uplatnením v praxi. To je neoklamliteľné, nepodplatiteľné a to je hlavné kritérium. Chce to istý čas, samozrejme.
Takže nemyslím si, že máme veľa vysokých škôl. Nemyslím si, že máme veľa vysokoškolákov. Ja som to tu, percento, povedal svojho času, neviem, aké je aktuálne. Možno 16 %, možno 17 % podielu na mladej generácii, teda mladej od 25 do 60, vysokoškolsky vzdelaných. Kým v iných vyspelých krajinách, už som to tu spomínal, majú okolo 45 - 49 % vysokoškolsky vzdelaných ľudí, Kanada, Holandsko, Fínsko, Dánsko, Japonsko, najvyspelejšie štáty sveta. Takže nebojme sa vzdelania ľudí, lebo zas z kvantity sa vyselektuje aj kvalita a to, čo ten štát a spoločnosť potrebuje. Takže už by sme mohli trošku to klišé okolo toho: a veľa diplomov, veľa. No čo je veľa? Veľa je, keď bijú. Ja myslím, že v tejto oblasti to nie je nejak predimenzované.
Z tejto sféry, čo by som ešte napríklad vytrhol z kontextu trošku, ja som osobne rád, že to nie je ješitnosť, nebola to moja zásluha, že vtedy vyšlo aj v tejto snemovni, vek garantov 70 rokov, pretože ja sa domnievam, že aj to je diskutabilné. Pretože je tu istá veková generačná diskriminácia. Pretože poznáme schopných starších a poznáme neschopných tridsiatnikov. Takže to je kritérium veľmi diskutabilné. Ale ja som rád, že ostala aspoň tá sedemdesiatka a je zachránených v dobrom slova zmysle, neviem, niekoľko desiatok odborov vďaka tomu. Nemerajme kvalitu už týmito, takýmito kritériami rôznymi. Kvalita je trošku o inom. To je dobré.
Čo sa týka napríklad akreditácií, tiež jedna z tých citlivejších otázok. V tom materiáli je veta, s ktorou sa dá súhlasiť, že akreditačná komisia mala byť nezávislý autonómny orgán. Proste tiež si to predstavujem tak, skupina osobností výrazného charakteru v rámci slovenských a premiešaná i medzinárodnými osobnosťami, ale nemuseli by mať prevahu, lebo však máme aj vlastné osobnosti, ale, prosím, treba to trochu premiešať, ktorá, podľa mňa ten dnešný model, naozaj si myslím, že nie je dobrý z rôznych dôvodov, a akreditačná komisia, aj keď je to "len poradný orgán", často mieša karty trošku čudným spôsobom. Ja to tu nebudem rozmieňať na drobné a nemyslím si, že má ten pohľad, ktorý by mal šľachtiť vrcholové akademické osobností, nad vecou. Naozaj si to nemyslím. Takže tam treba asi fakt uvažovať o nejakej nezávislejšej agentúre. Tí ľudia by mali byť dôstojne platení, to nemá byť hobby funkcia, pretože je to aj o tom. Takže to je tiež otázka, ktorou sa podľa mňa treba hodne vážne zaoberať, a či vôbec akreditačná a či takáto a tak ďalej.
Akademická kariéra, trošku som od toho odbehol, akademická kariéra na vysokej škole. Tie moje pomerne veľké také polemiky, alebo aj tvrdšie polemiky, aj keď bol ministrom pán prof. Mikolaj, tak ja som tvrdil jedno: budujme akademickú kariéru, aby bola príťažlivá. Je to hodne o peniazoch, ale nie je to len o peniazoch. Ja viem, že peniaze, peniaze, bez toho to nejde. Tam sa to aj spomína v tom materiáli, samozrejme, ale možno až príliš často hovoríme o peniazoch v oblasti školstva. Priemerný plat vysokoškolského pedagóga je 1156 eur, myslím. To naozaj nie je veľa. Tam sú aj profesori, ktorí majú stále priemerný vek 60 rokov. Aj to svedčí o tom, že tá kariéra, teraz som pri vysokoškolskom pedagógovi, naozaj nie je príťažlivá. Je tam napríklad momentálne, treba o tom asi diskutovať aj z hľadiska, a je to o peniazoch, odborný asistent s PhD, docent, profesor, rozdiely v plate, v mzde medzi týmito hodnosťami, je takmer zanedbateľný alebo skoro žiadny. No aká motivácia byť profesorom, byť docentom?! A pritom cesta k tým titulom nie je ľahká, verte mi. Tie kritériá nie sú jednoduché, nie sú ľahké.
A keď som pritom, tiež som o tom diskutoval aj individuálne s pánom ministrom, ale tiež diskutujeme, polemizujeme, je to na úvahu, to zrušenie klasických terajších pedagogických titulov, vedecko-akademický docent, profesor. Je to môj osobný názor. Ja si myslím, že treba tu ešte možno zvažovať a posunovať opatrnejšie, pretože, a tu nejde o to, že my máme a po nás potopa, ja som takto nikdy neuvažoval, ale je to istá tradícia, naša. Dá sa diskutovať, ale ja som to aj na výbore spomínal, že ten stredoeurópsky priestor bol typický aj tým, že sme mali tie tituly vojenské, šľachtické, vojenské hodnosti, akademické hodnosti. A tá hodnosť docenta profesora vás zaraďuje do určitej intelektuálnej elity, prepáčte mi ten výraz, ktorá je aj tým ocenením, ohodnotením často celoživotnej roboty. Prečo by sme sa toho mali vzdať?
Ja to spomínam aj preto, že keď vám ten prezident dá titul profesora, tak každý tam má taký veľmi príjemný kŕč v žalúdku a pocit, že fajn, dožil som sa niečoho, zaslúžil som si to, som niečím a niekým, už mi to nikto nevezme. V tom nepejoratívnom zmysle to myslím. S tým, že ten návrh, ktorý tam je teraz, že by teda boli funkčné miesta vlastne profesorov, docentov, ja mám trošku pred tým obavy aj preto, že máme teraz, myslím, okolo 700 profesorov, čo sa trošku aj polemizovalo, aj kritizovalo, myslím aj z úst pána prezidenta, že ich máme veľa, vyrábame ich, s prepáčením za výraz, veľa. No keď máme 34 alebo 35 vysokých škôl a 700 profesorov a rozrátame to na počet vysokých škôl a fakúlt, no ja myslím, že vôbec ich nie je veľa. Však len Univerzita Komenského má, myslím, 16 fakúlt, to znamená, keď to rozrátame na počet fakúlt na Slovensku, vyjdú dvaja, traja profesori na jednu fakultu. Čo je veľa? A tu zas kvantifikačný ukazovateľ pri počte týchto hodností je veľmi diskutabilný.
A to chcem povedať, že obávam sa, ak by to bola otázka kritérií školy, aj keď dajme tomu, že náročných, že by boli len funkčné miesta, že by nastala ešte možno väčšia inflácia, pán minister. Neviem, neviem toto, hovorím vlastný názor, že by ich o chvíľu nebolo 700, ale 1400, a vtedy možno naozaj niektorých diskutabilných. Viem, o čo ide, zo zahraničia, z praxe, však môžu prednášať aj dnes, môže byť mimoriadny profesor, môže byť, hosťujúci bol, atď., takže... Ale dobre, nechcem tejto otázke venovať viac času, ako je potrebné. Je to otázka, jedna z tých, o ktorých treba ešte podľa mňa diskutovať. Myšlienka nie je myslená zle, ale obávam sa, že možno by zasiahla do zas absencie atraktivity tej akademickej kariéry. Možno.
Spomínam to aj preto, že, ešte pár viet, ak dovolíte, dá sa v tom materiáli súhlasiť jednoznačne s tým, že štát, preto aj, neviem, kto to spomínal, pán poslanec, myslím, Beblavý, že je tam nejaký prvok etatizmu, centralizácie a direktívneho riadenia. Nemyslím si, mne to z toho materiálu nevyplýva, že by tam bola nejaká snaha po nejakej, direktívnom riadení, najmä na vysokých školách nie. Ja sám som tvrdil a tvrdím, však mám to, možnosť byť v tom tíme, ktorý pripravuje princípy nového zákona o vysokých školách, ja som sám povedal neraz, že zákon o vysokých školách má byť ústava vysokých škôl. Má byť stručná, jasná, neprelegislatívnená. To nám vytýka Európa. To má pravdu. Tam má byť, rámcové inštitúty vysokoškolské a potom to už nechať na autonómiu, samostatnosť, ale aj zodpovednosť primeranú, samozrejme, akademických funkcionárov. A nech si to upravia v štatúte, určité nuansy. Ale zákon o vysokých školách má byť dobrý. A dobrý je aj vtedy, keď je nie preparagrafovaný. Je momentálne veľmi široký.
Spomínam to aj preto, že štát môže upraviť život vysokých škôl len dvomi kanálmi, legislatívou, teda zákonom o vysokých školách, vykonávacími predpismi, a financovaním, technikou financovania. Priamy zásah nemá, čo je dobré. Nemá. Akurát priamejší zásah je možný pri akreditácii a potom, keď povoľuje štát, či už novú vysokú školu, alebo akredituje nejaký odbor, alebo neakredituje, inak nie. Takže legislatíva a financovanie.
Keď som pri financovaní, názor osobný hovorím, tiež treba o tom polemizovať, to si zas tú poznámku neodpustím, že súkromné školy, stredné, základné, cirkevné, nejakú tú dotáciu majú, nie veľkú, ale majú. A ja to veľmi otvorene hovorím nielen preto, že pôsobím posledných osem rokov na súkromnej škole, to s tým nič nemá. Domnievam sa, že aj vo väzbe na ten princíp rovnosti - a viem, že zas je to o peniazoch, samozrejme - by sa malo uvažovať možno aj o tom, že aj súkromné vysoké školy, ktoré vznikli so súhlasom štátu, legálne na odporúčania akreditačnej komisie by mali mať istú formu možno skromnej dotácie. Ja tu nechcem sa hrať s číslami, či 20 % z normatívu, ktorý teraz platí z verejnej, alebo minimálne by sa mali uvoľniť, grantová politika, alebo možno interní doktorandi, ak ostane ten inštitút, ale principiálne, nechcem hovoriť ešte detaily, treba asi uvažovať aj o tomto. Pretože tie súkromné vysoké školy vychovávajú potom zadarmo vzdelaných ľudí. A ja už to naozaj nerád počúvam, že nekvalitných. Nie je to pravda. To chce čas a čas to urobí a tie nekvalitné odídu. Odídu.
Takže to sú otázky, ktoré príkladmo vyberám, o ktorých treba diskutovať, polemizovať a potom nájsť to racionálne jadro. V princípe si ale myslím, že tá správa, opakujem, dobre, že je tu. Je reálna, je kvalitná, je pomerne tvrdá. Opakujem, je tam kusisko práce, kusisko roboty. Podstatné je, a opakujem to, to kvitujem, že tá diskusia zatiaľ prebiehala odborne, nepoliticky, nie zbytočne antagonisticky. A to je možno nádej a základ pre to, že v tomto materiáli sa bude pokračovať nielen jedno volebné obdobie a to, čo je v ňom dobré, sa bude rozvíjať, lebo to keď bude fráza, tak je s nami zle. Že každá vláda, čo je pravda, si dá do vienka význam školstva. Ako podmienka slušnosti v spoločnosti, to je aj tu a je to správne, s tým sa polemizovať nedá. Ale netreba rezignovať na žiadne tie kroky, ktoré k tomu by mali viesť. Nebudú jednoduché, nebudú ľahké. A opakujem, nie je to len o peniazoch. Dá sa komplexne synergicky vytvárať aká-taká atraktivita, myslím, že kariéry aj učiteľov v regionálnom, aj vo vysokom školstve. Ja s touto správou ako takou nemám najmenší problém. Hovorím, 300 strán materiálu, tam sa vždy nájde niečo, o čom sa dá, samozrejme, diskutovať, polemizovať, však na to je, ale v princípe sedí. A ja to nehovorím preto, že je tu pán minister, alebo že sme na jednej politickej lodi. Ja si to úprimne myslím.
Druhá vec, realizácia, opakujem, jednotlivé kroky, však o tom sa tiež bude dať čiastkovo diskutovať aj pri legislatívnych opatreniach. Ale osobne myslím, že je dobré, že je tu, že je dobrá. Treba len veriť, a nielen platonicky, ale urobiť všetko, aby sa realizovala.
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Ja sa budem snažiť v mojom vystúpení tomu venovať hlbšie, ale nedá mi, aby som nepovedal, lebo presne to isté pán Mamojka aj minule hovoril, keď sme tu mali pána ministra so školstvom, a to sú takzvané, z tej kategórie smrtiacich argumentov, že kde je koľko vysokoškolsky vzdelaných, ako v Kanade, a u nás je teda tak málo. To znamená, že všetko, čo má ruky, nohy, hor sa do škôl.
Viete, len to, tá štatistika prísne takto nesedí, lebo my sme predsa len, v osemdesiatom deviatom  sa aj niečo udialo, vtedy sa inak vzdelávalo, hej. Čiže nemôžme dobehnúť niečo, kde inde vlastne to neprerušili. A takto narýchlo to dobehnúť. A štatisticky to postavia.
Ja viem, že to zaberie. Ale tá stratégia, že nech ich tam ide, každý, však niekto sa zadarí, nie je dobrá. Naozaj nie je dobrá. Čiže ono, tak jak ste povedali, keby to niekto počúval, tak povie: tak má to, má to, má to logiku, asi to má pravdu, však nech všetci študujú. Treba to rozobrať na drobné. Už len nehovorím o tom osemdesiatom deviatom, ale hovorím aj o tom, že koľko trebárs tá Kanada, a už nehovorím o tom, že Kanada je prisťahovalecká krajina a tiež si vyberala, koho si, koho si prisťahovala, hej, s akým titulom, alebo netitulom. Ale hovorím aj o tom, že, že to trebárs tá Kanada, koľko dáva do vzdelania, hej, a či si to môže dovoliť, a koľko dávame my do vzdelania, hej, a potom, ako to vzdelanie vyzerá. Čiže naozaj to, i keď sa na prvý pohľad zdá, že to sedí, nesedí to.
Ďakujem.