3. schôdza

Ďakujem, pán predseda. Súhlasím s tebou, Richard, v tom, že vyzdvihnutie kvality škôl je namieste, ale osobne považujem tento návrh za akýsi štek dobrým smerom, že v podstate hovorí o tom, čo by sme mali oceniť, ale veľmi málo a nekomplexne hovorí o tom, ako by sme to mali dosiahnuť.
Ja už som to v tomto pléne povedal niekoľkokrát a zopakujem to znovu, hodnotenie kvality škôl potrebuje najprv svoju samostatnú vlastnú metodológiu a musí byť tak externé ako interné. K hodnoteniu kvality škôl musíme jednoznačne prirátať vzájomné hodnotenie učiteľov, hodnotenie manažmentu ich škôl, hodnotenie žiakov, ktoré sa týka učiteľov a takisto rodičov, ktorí by mali byť do toho procesu zakomponovaní.
Až potom, keď budeme mať komplexný obraz jednak o výuke, o inovatívnych prístupoch k výuke a o tom, ako túto výuku vnímajú učitelia, žiaci a manažment školy, až potom môžme nejakým spôsobom výsledok takéhoto hodnotenia zarátavať do normatívu a takým spôsobom zvyšovať, zlepšovať podmienky kvalitnejších škôl na trhu.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Niečo už bolo povedané. Samozrejme, môžme súhlasiť, tiež ako pedagóg môžem súhlasiť s tým, že školstvo potrebuje viac financií. Samozrejme, takisto súhlasím aj s pánom Poliačikom aj s vami v tom zmysle, že ja pokiaľ by som chcel podporiť tento zákon, ja by som musel už poznať aj tie kritériá, aspoň základy tých kritérií, podľa ktorých by sa tie, tie školy hodnotili, lebo sami vieme dobre, aká je citlivá otázka sortírovať školy ako také.
To znamená, tiež by, tiež by som podporil tu otázku, teda či predkladateľ konzultoval aj s ministerstvom niečo také, pretože pokiaľ, pokiaľ nie, tak potom mi to skôr pripadá len tak, že v noci sa zobudím a čo keby som dal takýto návrh.
Pán Vašečka povedal, že je to nekoncepčné, tiež si myslím.
Pán Poliačik povedal, že je to nejaký štek.
No a v tomto, v tomto momente mne, tiež by som nejak tak povedal tretiu vec, že to je skôr taký, v tomto momente výkrik do tmy.
A čo sa týka normatívu, súhlasím s pani poslankyňou Nachtmannovou, že to je už v tomto momente, možno na začiatku, ale pri tomto počte žiakov, je to, je to prežitok a nemal ratio.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, aj všetkým reagujúcim. Ja by som možno pripomenul, nepovedal som, že nekoncepčné, povedal som, že nekomplexné. To mi totižto prekáža všeobecne pri školstve, že sa niekedy robia také nástrely, také pokusy, len ono to vyvoláva potom v praxi, v priebehu toho výchovno-vzdelávacieho procesu veľké komplikácie.
To znamená, že opakujem, chválim dobrý úmysel a snahu o kvalitu, ale mám, mám taký pocit, že teda buď to nie je dotiahnuté do konca, alebo je to naozaj taký pokus možno ukázať dobrú snahu a nejak si možno na tom nejak prihriať polievočku, neviem, hej. Čiže skúsme naozaj v tom školstve bez ohľadu na to, kde sme, riešiť to koncepčne a komplexne.
A pani Nachtmannová čo hovorila, tam by, myslím, že s vaším návrhom tiež vznikli dosť problémy ohľadom súkromných škôl a cirkevných škôl. Čiže toto je vec, ktorú treba rozdebatovať a urobiť naozaj poriadne.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Budem hovoriť len v krátkosti, ale nemohol som si pomôcť. Oceňujem, oceňujem akúkoľvek zmienku o zarátaní kvality do hodnotenia škôl a do systému ich financovania. Čím viacej kvality zaradíme medzi parametre, na základe ktorých sú školy platené, tým lepšie bude možné na trhu so vzdelávaním rozoznať dobré od zlého. A to dobré podporiť.
Preto považujem ten návrh, ktorý máme teraz na stole, za cestu dobrým smerom, ale pri tom kombajne, ktorý sa na školstvo chystá v nasledujúcich mesiacoch z rúk ministerstva školstva, sa obávam, že aj keby, aj keby tento návrh prešiel, pán kolega, tak nám hrozí veľmi ťažký normalizačný valec v nasledujúcich mesiacoch, ktorý, bohužiaľ, aj keby tento návrh prešiel, tak jeho účinok zrejme zneutralizuje.
Porozprávajme sa teda o tom, že čo by, čo v tom školstve naozaj potrebujeme, a možnože sa to donesie aj do uší pána ministra. Rozpráva nám tu už nejaký ten týždeň o fínskom modeli, tak si pozrime, že čo by vlastne v tom školstve sme aj podľa fínskeho modelu mali mať. A na základe toho sa pozrime na to, že čo by sme mali v školách hodnotiť.
Nesúhlasím s pani kolegyňou v tom, že, že normatívne financovanie škôl je zlé. Normatívne financovanie škôl je dobré za predpokladu, že je dobre nastavené, ale to nastavenie, ktoré máme, to určite zlé je. Pretože nijakým spôsobom nerozlišuje kvalitu od nekvality a nedáva priestor na to, aby kvalita bola zvýhodnená.
Určite nie som priateľom rozhodovania od zeleného stola. A to, čo ste vy, pani kolegyňa, spomínali, mi ho tak trošku pripomína, lebo ja neviem, na základe akých kritérií a kto by mal posudzovať, že ktorá škola potrebuje koľko miest, akým spôsobom budeme vyhodnocovať to ideálne naplnenie. A skôr mi to pripomína také nejaké centrálne plánovanie, a nie súťaž rôznych prístupov ku vzdelávaniu, z ktorej by malo prirodzeným spôsobom vyjsť to najkvalitnejšie ako to, čo máme podporiť a nejakým spôsobom aj finančne ohodnotiť.
Ja skôr presadzujem normatívne financovanie, v ktorom by boli ale všetky prvky zahrnuté spolu. To znamená, to, čo teraz dávame v jednotlivých chlievikoch cez sto rôznych príspevkov na kúrenie, na kapitálové výdavky a tak ďalej, zhrnúť do jedného normatívu, ktorý bude na hlavu dieťaťa, ale tento normatív nedať škole, ale dať ho buď študentovi samotnému, alebo jeho zákonnému zástupcovi.
A takýto normatív, v podstate sumu peňazí, ktorá má pokryť náklady na vzdelanie jedného dieťaťa, potom bude môcť každý rodič, zákonný zástupca, dať do rúk škole, ktorá, ktorá potom má to jeho dieťa vychovávať. A takýto normatív, určite uznáte, že by splnil tie kritériá, že podporuje kvalitu, ale tá kvalita nebude vyhodnocovaná centrálne štátom, ale bude to kvalita, ktorú vyhodnotí zákonný zástupca každého dieťaťa individuálne.
Teda naspäť k návrhu. Hodnotím ho ako, ako pripomienku toho, že na kvalitu máme myslieť, ale určite by som očakával skôr koncepčnejšiu prácu zo strany ministerstva, ale obávam sa, že sa jej tak skoro nedočkáme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som chcela nadviazať, reagovať teda na pána poslanca Poliačika, ja súhlasím tiež, že normatívne financovanie neznamená, alebo nezapríčinilo úpadok úrovne školstva, pretože aj ten model fínskeho školstva, alebo tak ako to funguje vo Fínsku, je postavený na normatívnom financovaní. Čiže nie je problém v tom, že je to normatív, je problém v jeho výške, podľa mňa je nízky tento normatív. A je problém možno aj v tom, o ktorom sa môžeme baviť, že akým spôsobom nastaviť to financovanie aj normatívmi tak, aby bola nejaká hranica odkedy, dajme tomu, pre toho riaditeľa už to nebude také výhodné, prijímať toľko žiakov, ale sú situácie, kedy proste riaditeľ potrebuje ešte prijať jedného, dvoch žiakov, preto si myslím, že nejaký strop fixne tam dávať asi nie je namieste, ale skôr možno cez znižovanie toho normatívu potom vlastne demotivovať riaditeľov, aby naozaj tie, tie triedy praskali vo švíkoch.
A tiež chcem povedať, že som presvedčená o tom, že len keď budeme merať kvalitu, môžme skvalitniť aj celkové štúdium aj celkové školstvo, ale nielen teda externe, ale aj interne. Je dôležité hovoriť o pridanej hodnote škôl, a teda, čo dokážu deti naučiť, aby to neboli len merania nejakých výstupných testov, ale aj to, že aké pokroky urobia tie-ktoré deti, pretože naozaj, sú školy, kde sú deti možno zo znevýhodneného prostredia, ktoré nikdy neurobia tie záverečné testy tak, ako niekde dajme tomu vo veľkom meste. Čiže treba brať zreteľ aj na tieto skutočnosti.
A je veľmi dôležité aj interné hodnotenie, ako už aj pán kolega Poliačik spomínal, čo si myslia žiaci, učitelia, pedagógovia, nepedagogickí zamestnanci, aké sú vzťahy na tej škole. A toto všetko vlastne by sa malo pri tej komplexnej, pri tom komplexnom hodnotení brať do úvahy a podľa toho nastavovať tie financie. A nielen teda, hovorím, podľa toho externého merania, ktoré nakoniec môže viesť aj k tomu, že žiaci budú len vedení k tomu, aby vedeli vyplniť nejaký záverečný test, ale to nebude znamenať, že budú mať viacej zručností.
Ďakujem.