51. schôdza

Ďakujem pekne.
Pán poslanec Lipšic, vy ste vystúpili s tým, že chcete precizovať ustanovenie o veľkom senáte. Ja preto dúfam, že keďže špeciálne kvôli vám sa otvorila rozprava, že za predmetný návrh Správneho súdneho poriadku a ostatných kódexov potom aj zahlasujete, keď špeciálne kvôli vám sa otvára rozprava, pán Lipšic. Čiže chcem iba poukázať na to, že toto ste mohli riešiť na ústavnoprávnom výbore, tam ste to neriešili, alebo nie dostatočne riešili teda, tak to riešite teraz v špeciálne otvorenej rozprave, tak dúfam, že zahlasujete potom za ten návrh zákona ako taký.

Áno, ďakujem pekne. Tak isto, ako povedal pán predseda už, je to na základe dohody, čiže dosúlaďuje sa vlastne Civilný sporový poriadok s civilným správnym poriadkom, čiže ja som za, aby takáto zmena bola urobená.
Ďakujem veľmi pekne a zároveň chcem ešte využiť túto možnosť, aby som poďakoval všetkým za rozpravu, ktorá bola k tomuto a požiadať vás o podporu tohto naozaj vážneho a dôležitého kódexu.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda, chcem požiadať so súhlasom troch poslaneckých klubov KDH, MOST – HÍD a OĽaNO o stiahnutie bodu č. 51, tlač 1495, môjho návrhu z rokovania 51. schôdze Národnej rady. Ďakujem.

Ďakujem, pripomínam členom osobitného kontrolného výboru na činnosť Vojenského spravodajstva, že zasadnutie je dnes 12.30, číslo dverí 71, ubytovací priestor.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi pokračovať vo vystúpení.
Pred prestávkou som skončil tým, že hoci zostáva vyčerpať takmer 4,5 mld. eur, dá sa na základe výkonu v tomto roku odhadnúť, že z toho zhruba 2,2 mld. budú aj vyčerpané a zhruba 2 mld. vyčerpané nebudú pri doterajšom tempe. A hlavne som ale upozornil na to, že toto číslo sa pravdepodobne výrazne zníži a skončíme v nečerpaní, ktoré bude pravdepodobne niekde v stovkách miliónov eur, ale za cenu toho, že na politický príkaz úradníci na ministerstvách, na riadiacich orgánoch aj na ministerstve financií, teda na orgáne certifikačnom, auditovom budú musieť zavrieť všetky oči a jednoducho pečiatkovať a posielať do Bruselu všetky faktúry.
A tu nastáva ten veľký rozdiel oproti tomu, keď takéto niečo sa stane na Slovensku, ak slovenská vláda dá dotáciu a nikto na Slovensku to nenamieta, tak to ani nikto na Slovensku neskontroluje, lebo kde niet žalobcu, niet ani sudcu. Pri eurofondoch však ten žalobca a v konečnom dôsledku aj sudca sedí niekde inde a upozornil som na to, že stovky miliónov eur nám už preplatiť odmietol na základe oveľa menšieho a pomalšieho čerpania, ktoré malo byť tým pádom potenciál oveľa lepšie skontrolované, a uviedol som to, že už do 31. decembra minulého roku bolo 260 mil. takto neuznaných a už z doterajších kontrol, ktoré už prebehli, pán podpredseda vlády Vážny avizoval ďalších 300 miliónov. Tým pádom bez akýchkoľvek katastrofických scenárov sa dá odhadnúť, že toto pečiatkovanie bez kontroly, ak sa podarí a zníži nečerpanie pod miliardu, zároveň bude znamenať stovky miliónov vo vrátených peniazoch neskôr.
Z politického hľadiska to vláde už bude jedno, lebo bude po parlamentných voľbách, ktoré sa uskutočnia 5. marca 2016. Ale z hľadiska slovenských verejných financií a slovenského verejného záujmu to jedno nebude.
Tretí problém, vyčísliteľný problém, prečo sú eurofondy najväčším zlyhaním vlád Roberta Fica, je nadkontrahovanie. Nadkontrahovanie samo osebe má určitý zmysel, pretože nikdy celkom prijímatelia neminú všetky peniaze, ktoré sú im pridelené. Nadkontrahovanie však zároveň nesie aj riziko, pretože ak sa peniaze vyčerpajú, tak ten zvyšok je nevyhnutné platiť zo štátnych peňazí a dokonca aj keď kvôli ukončeniu programovacieho obdobia ministerstvá odmietnu doplatiť tieto peniaze, môže nastať pomerne veľa súdnych sporov so súkromnými subjektami a najmä vláda nakoniec z nejakého vrecka zaplatí projekty verejných subjektov. A keďže verejné subjekty sú dominantným príjemcom eurofondov, tak táto zhruba miliarda eur, ktorá je dnes nadkontrahovaná, je tiež rizikom pre verejné financie.
Nie je rizikom rovnomerne rozloženým, je rizikom najmä v rezorte školstva, v Operačnom programe Vzdelávanie, kde je nadkontrahovanie vo výške 120 %, a v niektorých ďalších. Spolu tak vyčísliteľný odhad strát z eurofondov pre Slovensko je pri veľmi konzervatívnom odhade niekde okolo 1,5 až 3 mld. eur, o ktoré prídeme jednou, druhou alebo treťou formou. A tu opäť zdôrazňujem, že nevyčerpanie je len jednou z tých foriem a môže sa ukázať nakoniec, že tou menej podstatnou, pretože nad tým, koľko faktúr pošle do Bruselu vláda, má vláda kontrolu pomerne veľkú, ak sa tak rozhodne. Nad tým, koľko tých faktúr jej Brusel neskôr vráti a nepreplatí, už žiadnu kontrolu nemá. Preto tento problém bude predstavovať najväčšie vyčísliteľné zlyhanie vlády Roberta Fica.
Okrem vyčísliteľných zlyhaní sú tu však aj dve dnes nevyčísliteľné zlyhania, resp. také, ktoré vyžadovali úplne iný typ štúdie a analýzy. Jednou z nich je mrhanie s eurofondmi, toto je, samozrejme, tá najfarbistejšia časť eurofondov, o ktorej sa aj veľa diskutuje a veľa kolegov už o nej hovorilo. Podľa osobných alebo politických preferencií niekto vytiahne sociálne podniky, niekto vytiahne e-learning pre chovateľov kôz, niekto vytiahne štvornásobne predraženú linku na výrobu truhiel, niekto vytiahne množstvo ďalších viac či menej farbistých vecí. Ja tým pádom o nich veľa hovoriť nebudem, lebo tam by som asi najviac opakoval to, čo už bolo povedané, ale musel som to zdôrazniť, že premrhanie vyčerpaných peňazí, ktoré do veľkej miery sú z Bruselu aj preplatené, časť nie je, časť je, je najväčším zločinom voči tomuto štátu z pohľadu eurofondov, oveľa väčším ako prípadné nevyčerpanie. Keby sme mali situáciu, kde tie stovky miliónov, o ktorých hovorím, prepadnú, ale zvyšok je perfektne minutý na skutočné priority bez akéhokoľvek predražovania, priznám sa, že by som nevnímal eurofondy ako najväčšie zlyhanie tejto vlády, aj keď, samozrejme, voči tomu, že sme ich nevyčerpali, by som bol kritický, ale bolo by to rádovo na inej úrovni.
Druhé nevyčísliteľné, dnes nevyčísliteľné zlyhanie, ktoré budeme vedieť vyčísliť tak o 7 rokov a možno až o 9, je oneskorenie nového programovacieho obdobia. Dnes sme už 17 mesiacov po začatí nového obdobia, ktoré začalo 1. januára 2014, a zatiaľ okrem toho, že priatelia ministrov tejto vlády prenajali štátu pomerne drahú budovu na Panenskej ulici, tuto neďaleko, na operačné programy ministerstva vnútra, sme nevideli žiadne skutočné čerpanie. Napriek tomu, že vláda už v tomto roku v rozpočte predpokladá z nového programovacieho obdobia miliardu, viac ako miliardu eur vyčerpať, tak si dovolím dneska garantovať, že z toho nebude vyčerpaný ani zlomok a je to už dnes horší vývoj, ako bol v rovnakom období minulého programovacieho obdobia. V máji 2008, čo bolo rovnaké obdobie, sme mali vypísané desiatky výziev už, alebo nie desiatky, cez desiatku, aby som bol presný, výziev, prvé sa už aj uzatvorili, vyhodnocovali, podpisovali. Dnes nie je vyhlásená výzva žiadna ani žiadny nový národný projekt podpísaný. Preto sa dostávame už dnes znovu do situácie, do ktorej sme sa dostali v predchádzajúcom programovacom období, keď sa fatálne zmeškal nástup a potom sa už veci len dobiehali. A mnoho problémov z toho aj vyplynulo a obávam sa, že mnoho problémov z toho aj vyplynie.
Týmto som sa pokúsil dokumentovať, prečo je to naozaj obrovské a dovolím si povedať, že naozaj najväčšie zlyhanie vlád. Ale prečo je to zlyhanie vlád Roberta Fica? Tých dôvodov je niekoľko, ten základný je, že vláda Roberta Fica nastúpila pol roka predtým, než toto programovacie obdobie začalo, a medzi 1. januárom 2007, kedy začalo toto obdobie, a 31. decembrom 2015, kedy skončí, uplynie 108 mesiacov. Z tých 108 mesiacov bol 87 mesiacov predsedom vlády Robert Fico. Ak niekto, kto bol pri moci 87 zo 108 mesiacov, hádže vinu na iných, tak je to nielen nepoctivé, ale už aj vrcholne nepresvedčivé. Najnovšie vláda našla vinu u inak jej blízkej alebo obľúbenej skupiny starostov a tvrdí, že problémom nečerpania sú samosprávy. Je to zlyhanie vlády, nie starostov, hneď z dvoch veľmi ľahko preukázateľných príčin.
Prvá tá príčina je, že vláda nastavuje systém, starostovia rovnako ako podnikatelia, rovnako ako ktokoľvek iní sú len príjemcovia, ktorí sa môžu uchádzať a potom skladajú účty. Predstavte si, ak by minister práce a sociálnych vecí zaviedol nový systém prídavku na dieťa a po roku by sa zistilo, že polovica rodičov sa nevie k nemu dostať, a predstavte si, keby taký minister vystúpil v televízii a povedal, že to je chyba tých rodičov, my sme zákon prijali, informačné systémy sú pripravené, len tí rodičia sú hlúpi. Myslím, že taký minister by vo funkcii nevydržal ani 24 hodín. Ak však vláda nastaví systém čerpania a ten sa potom nevyužíva, tak rovnako nemôžeme hovoriť o vine niektorej skupiny, ale len o zodpovednosti vlády. Zároveň na číslach je vidno, že navyše nečerpanie samospráv je jednoducho aj nepravdivé. Najvyššie čerpanie zo všetkých programov má Regionálny operačný program, kde sú aj samosprávy najviac zainteresované. Najnižšie čerpanie má program Konkurencieschopnosť a hospodársky rast, ktorého rozhodujúcim prijímateľom sú podnikatelia. Tretí najhorší je Operačný program Doprava, kde sú prijímateľmi takmer výhradne štátne inštitúcie, ako železnice a diaľničná spoločnosť. Jediný operačný program, ktorý má veľmi zlé čerpanie je Operačný program Životné prostredie, kde sú samosprávy nepriamo zainteresované cez vodárenské spoločnosti, ktoré vlastnia. Ak však; to znamená, že problém čerpania slovenských eurofondov je problémom bez toho, kto je prijímateľ, či je to podnikateľ, či je to štát, či je to samospráva, všetci nevedia z tohto systému čerpať. Ak je to tak, môže podpredseda vlády vyhlásiť, že všetci sú blázni, len ja som lietadlo, ale pravda je taká, že zodpovednosť je na strane vlády.
Zároveň mi dovoľte povedať, že toto zlyhanie je systémové a prierezové, nie je to zlyhanie individuálne a výnimočné. V prvom rade je to zlyhanie osôb na najvyšších úrovniach tohto reťazca. Dovoľte mi menovať aj vrátane ľudí, ktorí sú tu. Za najzodpovednejších ja osobne považujem pána Vážneho, pána Jahnátka, pána Pavlisa, pána Počiatka a pána Čaploviča. Vo svojich úlohách ministrov prvej a druhej Ficovej vlády nesú najväčšiu spoluzodpovednosť za tento výsledok, ktorý tu máme. Týchto ministrov, ale aj ostatných ministrov Ficových vlád zodpovedných za eurofondy môžme rozdeliť do troch kategórií, sú to bábky, biznismeni a žraloci. Bábky sú ministri, ktorí nemusia byť osobne ani zainteresovaní na korupcii, ale len podpisujú to, čo im iní ľudia dajú. Biznismeni sú politici strednej kategórie, ktorí síce musia plniť pokyny a zároveň to aj sami si z toho môžu niečo uchmatnúť. A žraloci sú politické ťažké váhy, ktoré celý proces riadia a sú z neho aj jedným z najväčších beneficientov.
Máme veľa systémových problémov v eurofondoch a eurofondy by bola veľká výzva, aj keby vládli úplne iní ľudia. Je to výzva pre všetky krajiny. A to, že sme na tom až tak zle, a to, že sme na tom osobitne zle v troch operačných programoch, nie je problém s čerpaním, ale je zásadný problém s efektívnosťou a zmysluplnosťou toho čerpania, čo je vzdelávanie, informatizácia spoločnosti a konkurencieschopnosť a hospodársky rast, čo sú tie najkatostrofálnejšie riadené programy, za to sú zodpovední bábky, biznismeni a žraloci a mali by tú zodpovednosť niesť.
Výsledkom sú tri veľké typy problémov, ktoré sledujeme.
Jedným je, že sa trhá korisť namiesto riešenia problémov. Jedna z vecí, o ktorých sa tu často hovorí, je, že ako super sú nakontrahované štrukturálne fondy, na 100 %, na 120 %, na 105 percent. Zaujímavá otázka je, že keď sú tak super nakontrahované, prečo sa tak nanič čerpajú? A tá odpoveď je, že kontrahovať je veľmi príjemné pre biznismenov aj žralokov, pretože pri kontrahovaní sa rozdeľujú peniaze, pri kontrahovaní sa berú provízie, pri kontrahovaní je možné si zabezpečiť biznis. Ale potom ten tvrdý každodenný proces čerpania zabezpečiť, aby jednoducho sa veci diali, zabezpečiť, aby bolo všetko v poriadku, aby bolo všetko načas, aby to bolo dobré a kvalitné, to je nuda, to nikoho nebaví, z toho sa nedajú brať provízie.
Druhým dôsledkom toho trhania koristi je nákup zbytočností. Existuje nespočetné množstvo príkladov, ako nakupuje štát cez eurofondy veci, ktoré vôbec nepotrebuje alebo ktoré technicky by možno aj vedel využiť, ale ich hodnota a cena je v absolútnom nepomere k tomu, čo za to zaplatí z eurofondov. Žiadny politik ani úradník, ktorý konal vo verejnom záujme, ktorý nie je riadený z pozadia, by mnohé z týchto projektov nikdy nemohol podpísať, lebo neexistuje vesmír, v ktorom by mohol niekto rozumný uveriť, že sú vo verejnom záujme, neexistuje vesmír, v ktorom by e-learning pre chovateľov kôz mohol presvedčiť niekoho, kto koná vo verejnom záujme, že má na to dať 12 mil. eur, neexistuje.
Zároveň ďalším dôsledkom tohto je znefunkčnenie kontrolného systému. Lebo jedna z vecí, v ktorých eurofondy majú pomerne prísny predpis, je niekoľkostupňová kontrola. A tá kontrola sa netýka len toho ministerstva, ktoré eurofondy rozdeľuje. Áno, na ňom existuje riadiaci orgán, môžeme povedať, väčšinou je to sekcia ministerstva, ktorá rozhoduje aj o udeľovaní projektov, aj potom o kontrole faktúr. A tieto faktúry potom prechádzajú ešte dvojstupňovou kontrolou ministerstva financií, jeden stupeň sa volá certifikácia, prebieha zároveň, než odíde faktúra do Bruselu, a druhá sa volá audit a to prebieha neskôr.
Ak by kontrolné auditové orgány ministerstva financií fungovali v tejto krajine, tak aj najskorumpovanejší minister a najskorumpovanejší úradník má veľký problém, lebo kontrolórom by unikol možno jeden pochybný projekt, možno jedna pochybná faktúra, ale neunikol by im druhý, tretí, štvrtý a veľmi rýchlo by to celé začalo padať na hlavu tým zodpovedným ľuďom a systémové kradnutie, ktorého sme dneska svedkom, by nebolo možné. Preto bruselské predpisy tak nástoja na kontrolnom auditovom systéme a preto, keď mu na Slovensku prestali veriť, keď vedeli zdokumentovať, že tento systém nezachytáva ani absolútne brutality, ako sú rádovo predražené obstarávania, ktoré sa dajú zistiť na internete Googlom za pár minút, preto nám zastavili čerpanie eurofondov minulý rok en bloc, lebo prestal veriť slovenskej kontrole auditu.
A tu je politická zodpovednosť ministra Kažimíra za to, že túto situáciu dopustil. Na rozdiel od ostatných ministrov sa ju potom aspoň pokúsil minimálne oficiálne riešiť, ale tiež si zatiaľ nedovolil siahnuť na to skutočne najbolestivejšie, a tu mi dovoľte uviesť jeden z toho mála príkladov.
Minulý rok ministerstvo hospodárstva vyhlásilo, pardon, koncom 2013 vyhlásilo výzvu na dotácie pre podnikateľov. Keď potom podpísalo zmluvy a tieto zmluvy sa dostali na internet a začalo sa diať obstarávanie, tak nezávisle na sebe organizácie s veľmi malým vybavením personálnym, Sloboda a Solidarita, moja osoba, moji asistenti, denník Nový čas, začali upozorňovať na to, že v týchto projektoch sú brutálne predraženia, že linky výrobné alebo nástroje, ktoré sa dajú kúpiť na internete, je inzerát, že ich kúpite za 200-tisíc eur, sa vyobstarali za milión eur a že to nie je jeden prípad, ale zo vzorky prípadov je to veľa a to sú veci, čo sa dajú pozerať zvonku. Ja som ministrovi Kažimírovi 28., myslím, júna minulého roku napísal list, kde som ho žiadal o audit celej tejto výzvy v hodnote 150 mil. eur.
Minister Kažimír ma informoval, že to bude zauditované, dnes máme 21. mája 2015, 11 mesiacov som nedostal ešte odpoveď. To znamená, že minister Kažimír ani po tom, čo pod tlakom Európskej komisie formálne zreformoval systém, ešte reálne stále nie je ochotný ísť po skutočne špinavých veciach, pretože by tým vyhodil do vzduchu mnohých svojich spolustraníkov.
Ďalší dôsledok tohto fenoménu je odmietanie jednoduchých a funkčných riešení. Ešte v roku 2004 bol v aktívnej politike trhu práce zavedený princíp, podľa ktorého sa eurofondy čerpajú veľmi jednoducho. V zákone sa povedalo, na aké dotácie má podnikateľ v prípade aktívnej politiky nárok a ak si požiadal, tak ich dostal. Boli to debyrokratizované nástroje, jednoduché, zároveň prístupné každému. Hoci odvtedy táto filozofia doznala svoje zmeny, naposledy druhá Ficova vláda zrušila tú právnu nárokovateľnosť, do veľkej miery veľká časť eurofondov na aktívnu politiku práce sa dodnes rozdeľuje týmto spôsobom. Teda spôsobom, kde podnikatelia, zamestnávatelia, živnostníci, niekedy aj samotní uchádzači o zamestnanie majú prístup v malých sumách v porovnaní s tými miliónmi k podpore, ktorá je dostávaná automaticky alebo relatívne automaticky. Na tom môžme sledovať živý experiment, keď zároveň s tým časť rozpočtu z eurofondov na aktívnu politiku trhu práce sa dáva, naopak, tým štandardným systémom. Urobí sa výzva, kde idú veľké projekty, tie projekty sa vyhodnotia, zakontrahujú, potom sa sledujú. Máme normálne prirodzený experiment, ktorý trvá jedenásty rok.
Viete, aký je výsledok tohto prirodzeného experimentu? V tej časti, ktorá sa týka takzvaných národných projektov ministerstva práce, a to bez ohľadu na to, či bol ministrom Kaník, Tomanová alebo Mihál, alebo je teraz Richter, tie čerpajú skôr najrýchlejšie zo všetkých eurofondov a nie sú predmetom prúserov zo strany Európskej komisie. Dokonca aj v tejto chvíli sú zastavené platby na operačný program zamestnanosti a inklúzie, ale len pre tú dopytovú časť. Pre časť národných projektov ďalej idú. To znamená bez ohľadu na to, kto bol minister, aj so zmenami tento systém predstavuje nielen najčistejší, ale aj najfunkčnejší systém rozdeľovania eurofondov a dnes už jedenásť rokov overený. Čo neznamená, že je dokonalý, nič nie je dokonalé, ale v porovnaní s dopytovo orientovanými projektami, s ktorými mali problém Dzurindova vláda, Ficova prvá vláda, Radičovej vláda, má s tým dneska problém rovnako aj druhá Ficova vláda, je to jasný príklad toho, kam by sme mali orientovať a ako rozdávať eurofondy. Namiesto toho v čase nikdy sa tento prístup nerozšíril do iných operačných programov, hoci by sa to dalo, a zároveň aj v tomto operačnom programe sa skôr časom zužoval, ako rozširoval. Pretože na tom neexistujú provízie, na tom neexistuje politická moc, na tom neexistuje vybavovanie. Takže nikto z ľudí, ktorí majú prístup k rozhodovaciemu reťazcu, na tom nemá finančný ani politický záujem.
A posledným dôsledkom tohto zlyhania je extrémna byrokracia. Extrémna byrokracia je to, čo je pri eurofondoch najväčšia pliaga a čo je významnou súčasťou toho, prečo sa dnes nečerpá. Ale tá extrémna byrokracia nevznikla sama od seba a už vôbec nie je vynucovaná Bruselom. Bruselské pravidlá vynucujú určitú úroveň byrokracie, s ktorou sa ale dá vyrovnať, a najmä inovatívnymi prístupmi sa to dá spraviť, ako aj pred chvíľkou som ukázal.
Dnešná byrokracia, ktorú máme my, je minimálne na 60 až 70 % naša vlastná zodpovednosť. Nie zodpovednosť Európskej komisie. Tých 30 % zodpovednosti Európskej komisie, až 40 by som dal, pretože niektoré požiadavky naozaj zo strany Bruselu sú, plus niekedy audítorské misie môžu žiadať aj veci, ktoré by som povedal, žiadajú z hľadiska kontroly bez ohľadu na mieru byrokracie, ktorú to prinesie. 60 až 70 % však by sme si vedeli vyriešiť doma, najmä keby sme to robili inak.
Pán Kollár, poslanec Kollár navrhol uznesenie Národnej rady k tomuto bodu, kde sa snaží navrhnúť ešte kroky k záchrane tohto obdobia. Ja to uznesenie podporím a určite si myslím, že má zmysel, aby sme dostávali teraz mesačné správy, aby sme sa stretávali, ministri aj s poslancami informovali, aby tu bol väčší tlak.
Ale povedzme si otvorene, že dnes už neexistuje riešenie pre toto programovacie obdobie. Dnes už existujú najmä jeho dôsledky a dnes už existuje hasenie tých dôsledkov. Hasiť treba. Každý milión, ktorý bude zachránený, každý milión, ktorý nebudeme musieť neskôr vrátiť, je milión, ktorý pomôže slovenským daňovníkom. Ale nejaké zásadné zmeny v tomto zvyšnom sedemmesačnom období už podľa môjho názoru nie sú možné, a preto je rovnako dôležité poučiť sa a vyvodiť zodpovednosť, pretože naozaj začína nové obdobie, respektíve už začalo pred rokom a pol, kde je k dispozícii nie 11,5, ale viac ako 15 mld. eur a kde dneska ideme zatiaľ úplne rovnakou cestou, ktorá nás doviezla do závozu v tomto období.
Potrebujeme naozaj úplne zmeniť filozofiu, prejsť na jasné pravidlá, nárokovateľné podpory, otočiť filozofiu peňazí nie zhora nadol, ale zdola nahor. Prečo by školy sa mali hlásiť do výziev, keď úspešným školám je možné ponúknuť, aby si sami nadizajnovali projekty, ktoré ak sú v rámci európskych limitov, nech sa schvália. Pre podnikateľov by eurofondy mali byť len návratnou formou, ktorá nekazí hospodársku súťaž a nevynucuje úplatky. Naopak, prioritou by mala byť investícia do infraštruktúry, už nie je možné, ako to robila nedávno Národná diaľničná spoločnosť, povedala ľuďom v Rimavskej Sobote, že až ich deti uvidia bájnu rýchlostnú cestu R2. A zásadnou víziou je sfunkčniť kontrolný auditový systém, kde, ako som povedal, minister Kažimír pod obrovským tlakom Komisie urobil polovičný krok, ale ten krok je zatiaľ skôr formálny.
A posledné opatrenie, ktoré sa formálne netýka eurofondov a ktorým aj skončím, je otázka hmotnej zodpovednosti. Ja som nikdy nebol fanúšik toho, že zatváranie ľudí a prenasledovanie ľudí je to, čo vyrieši problémy Slovenskej republiky. Vždy som viac veril na štrukturálne reformy a na zmenu pravidiel. Musím však povedať, že to, čo vidíme najmä ostatné roky, je taká nielen strata súdnosti, ale aj absolútnej bezohľadnosti k verejným zdrojom, že som dospel k presvedčeniu, že pokiaľ súčasťou balíka riešenia nielen eurofondov, ale celkovo peňazí nebudú aj oveľa jasnejšie a prísnejšie pravidlá hmotnej zodpovednosti zodpovedných, a nielen politikov, ale aj úradníkov, tak sa ďalej nepohneme. Inými slovami len so štrukturálnymi zmenami, zjednodušovaním to nestačí, lebo vždy sa nájdu za rôznych vlád veľmi rôzne, ale vždy sa nájdu ľudia, ktorí tie pravidlá budú ochotní zneužiť, ak budú mať pocit, že najhoršie, čo sa im môže stať, je, že budú odvolaní. Lebo to je dnešná situácia. Najhoršie, čo sa môže ministrovi stať alebo vysokopostavenému úradníkovi, že bude odvolaný. Neexistuje prípad odsúdenia nikoho z nich, ani len obžalovania za miliónové, desaťmiliónové, stámiliónové a možno o chvíľu miliardové škody. Kým toto nezmeníme, tak, bohužiaľ, tie ostatné kroky nepomôžu.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Myslím, že pán poslanec Beblavý ponúkol veľmi poctivú a hlbokú analýzu a nekládol si zbytočne servítku pred ústa, keď pomenoval problémy tak, ako existujú. K trom momentom by som sa možno rád zastavil.
V správe, ktorú máme o čerpaní eurofondov, sa dočítate, že jedným z veľkých problémov je verejné obstarávanie. No ale ak teda vláda Roberta Fica vedela, že má problém s verejným obstarávaním, bol tu dostatočný priestor na to legislatívne to zmeniť, pretože spôsob a podmienky verejného obstarávania v tejto krajine zatiaľ určuje Národná rada zákonmi. Takže SMER mal na to dostatok priestoru to urobiť. Táto výhovorka pre mňa neobstojí.
Druhým dôvodom, prečo je tu problém s čerpaním, sú administratívne komplikácie a tie, myslím, že po slovensky preložil pán poslanec Beblavý veľmi jasne. SMER-u sa podarilo vytvoriť také panoptikum orgánov, firiem, úradníkov, vazalov, cez ktorých ruky musí prejsť každý jeden projekt, ktorí si navzájom nedôverujú a každý každého skontroluje trikrát, že jednoducho celý proces sa neuveriteľne spomalil. Stačí sa pozrieť do Českej republiky, stačí sa pozrieť do Poľska, ako sa im darí efektívne a rýchlo čerpať eurofondy a ako komplikovane sa jeden starosta obce dostane k čerpaniu eurofondov na Slovensku.
A potom len posledná poznámka je, to nehovoril pán poslanec Beblavý vo svojom vystúpení, ale to by som rád doplnil, je skutočnosť, že považujem za absolútne farizejstvo a umývanie si rúk zo strany pána premiéra aj vlády SMER-u, keď na ZMOS-e premiér povie, že vláda urobila všetko a teraz je to len na tých starostoch. Čiže od 2007. roku im v roku 2015 SMER odkazuje, že robte niečo. To, čo sa nedalo urobiť pre administratívne komplikácie počas tých dlhých rokov.

Ďakujem pekne.
Pán poslanec, ja si neodpustím, aby som nebola kritická voči vám, a to z jednoduchého dôvodu. Máte pravdu, že sme rozbehli fondy, ale až my sme ich rozbehli, keď sme nastúpili v roku 2006, hovorím konkrétne o Operačnom programe Zamestnanosť a sociálna inklúzia. Pán Beblavý, viete, aký ste mi nechal stav? Nechali ste stav, kde bol uzatvorený audit v júni 2006, my sme nastupovali v júli 2006, kde boli neuspokojivé výsledky a kvôli neuspokojivým výsledkom bolo zastavené na dva roky financovanie fondu.
A teraz povedzme si ďalšiu vec, aké bolo čerpanie? Pán poslanec, preboha, veď ste programový dokument, jednotný programový dokument, 0,66 % tuším na 3,03. Veď to bolo zúfalé! 7 % ste mali, necelých 8 % vyčerpaných a bol koniec roku 2006. Keby sme, a dokonca sme stihli ešte vyčerpať aj peniaze 600 mil. z rezortu školstva. Je pravdou, že sme použili z certifikačného orgánu 32 zamestnancov, ktorí prišli a nastúpili, ale nebyť toho a musím povedať aj také, spomeniem aj vaše lapsusy, ktorými boli napríklad železnice, kde celý problém, niekoľko desiatok, skoro sto miliónov bude platiť vlastne a mali by ísť z rozpočtu z rezortu ministerstva práce, kde ste nedobre uzatvorili zmluvu. Mám hovoriť o dokumente a vôbec o zmluve s gymnáziom Nové Zámky? Ďalších niekoľko desiatok miliónov.

Ďakujem za slovo.
Pán poslanec Beblavý, v poslednom čase vaše vystúpenia sa hemžia rôznymi výrazmi. Dehonestujete prácu mnohých ľudí, dehonestujete mnohé názvy. Viete, minule, keď ste tuná tak veľmi zvláštne používali na ľudí pojem súdruh, mimochodom, tento pojem je, myslím si, pozitívny druh a súzvuk duší. My tento pojem vôbec nepoužívame, hoci myslím si, že je to aj chyba. Ale vy ste asi vyrastali v prostredí, kde sa to dennodenne používalo a keďže trošku poznám vašu genézu, ale nechcem to tu vťahovať, tak to prenášate na všetko a tá nenávisť u vás pravdepodobne pramení z tohto faktu. Čiže teraz mi to už nedalo, musím vám pripomenúť toto vaše vystúpenie, keď zasa pojmy ako bábky, biznismeni, žraloci, čím ste boli vy v tom roku, keď ste boli štátny tajomník na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny? Pravdepodobne bábkou, keďže ste vtedy akurát končili štúdium bábkoherectva, pretože inak by ste asi boli protestovali proti tomu, čo vtedy urobil minister Kaník, keď s agentúrou Markant podpísal zmluvu o komunikačnej stratégii, o reformách, konkrétne o dôchodkových reformách bez výberového konania, tá zmluva bola na 3,5 mil. slovenských korún. Ďalej ešte v predvstupových rokovaniach, keď sa ešte tie prvé fondy vôbec čerpali, tak Promedia Partner, opäť bez výberového konania bola podpísaná zmluva s ministerstvom, kde ste boli štátny tajomník, na tri milióny korún na zákazku, a teraz dobre počúvajte, Komunikačná kampaň na uľahčenie podpory legislatívneho procesu v televíznej žurnalistike. Tak skutočne na toto ste sa pozerali? Boli ste ozaj iba tá bábka?
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Myslím si, že výstavba toho prejavu od výzvy, že pozor, prejav sa môže dotknúť slabších pováh, cez to ako, a presne sa to teraz aj ukazuje v týchto faktických poznámkach, že na jednej strane prichádza možno aj konštruktívna kritika, na druhej strane zahmlievanie. Tam by som možno iba doplnil slovko, že robí sa to metódou až brutálneho toho red haringa, že absolútne odhodiť od témy a používať podľa mňa ad hominem útoky, že teda nájdeme si a poďme zničiť toho človeka, čo si dovolí sa postaviť pred ten ambón a rozprávať, kde by mohli prísť zlepšenia. Pretože okrem toho, že si nazval zlyhanie pri eurofondoch ako najvyššie zlyhanie vlád Roberta Fica, podľa mňa je to aj absolútnym zlyhaním, či budeme hovoriť o vyčísliteľných alebo nevyčísliteľných položkách celého toho riadeného procesu.
A ja by som išiel omnoho ďalej, nielen o bábkach, biznismenoch a žralokoch, ale nazvime to tak, ako aj Jožo Kollár použil ten, to je proste bielogolierová mafia, pretože to ide spôsobom, ktorý absolútne zapadá, že nevieme na konci nájsť toho zodpovedného, a preto prichádza v mnohých oblastiach k zahmlievaniu, odhadzovaniu tém a podobne. Čiže myslel som si, že bude to omnoho tvrdšie, čo sa týka odhaľovania toho spôsobu nastavenia, ale dobre. Popis problému vyčísliteľných a nevyčísliteľných položiek zodpovednosti vlády Roberta Fica bol minimálne naznačený a to, že miliarda, ktorá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Beblavý, nech sa páči.