Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán predkladateľ, spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi niekoľko slov povedať. Ja ráno, keď som prišiel do rokovacej sály, som sa pozrel, čo to máme za prekvapenie na laviciach. Som si prečítal pozorne aj ten list. Chcem Martinovi poďakovať za takúto pozornosť aj to čokoládové vajíčko, ktorému sa zajtra skončí záručná lehota. Tak som sa v duchu usmial, že ja som ešte nezažil, že by sa čokoláda pokazila, samozrejme, ak ju správne skladujeme, lebo ak ju necháme vo vlhkom prostredí alebo proste nejakým takým extrémnym podmienkam, aj to sa môže stať, môže splesnieť. Ale čokoláda takmer je nepokaziteľná. A môžeme mať výhrady rôzne na to.
Dovolím si povedať, bola tu spomenutá možno aj tá hygiena, aj tie normy, ktoré máme tu v našej krajine, ja si myslím, že ich máme extrémne prísne, veľmi prísne. Pán predseda, mohli by sme s tým niečo urobiť?
Ja poviem aj taký príklad konkrétne, nebudem menovať toto, ani miesto, kde to bolo, ani to, kto to bol, z dievčenského internátu, kde v podstate mali kontrolu z hygieny. Podľa noriem máme mať 8 metrov štvorcových na jedného študenta s tým, že majú byť spoločné bunky a tak ďalej. Toto zhodou okolností bola historická budova, ktorá nedokáže celkom splniť tie parametre. A tu, myslím si, keď by sme znížili aj ten priestor na 6 metrov štvorcových na jedného študenta, vôbec nič by sa nestalo. Áno, môžeme nechať na jednej strane tých 8 metrov štvorcových, hrať sa na to, aká sme vyspelá krajina, ale pokiaľ ide o veľké mestá, ako sú Bratislava, Košice, Žilina, hlavne univerzitné mestá, kde sú univerzity, kde v podstate tí študenti majú problém sa ubytovať, ja si myslím, že je potrebné sa zamyslieť aj nad tým a znížiť tie normy.
Druhý príklad, ktorý chcem uviesť, to je príklad k tej hygiene, súvisí s potravinami. A chcem ho uviesť taký. Tiež Národná rada schválila zákon a je to veľmi prísny zákon. A to je o tom plytvaní tými potravinami, ako Martin kolega to tu aj predniesol. A 50-tisíc ton potravín my zničíme, spálime. My si chlieb nevážime. Pritom ako praktizujúci katolík ja sa snažím denne modliť, pokiaľ ide aj o Otčenáš a Chlieb náš každodenný daj nám dnes, teda chlieb je predovšetkým Božím darom, aj v tej krabici, čo je tu, sú ovsené pláštiky alebo čosi také, hej, je to chlebom, hej, určite aby sme sa nesprávali tak nezodpovedne a neplytvali potravinami a nevyhadzovali tieto potraviny.
Ja tak sa vraciam vo svojej minulosti do svojho detstva, kde som zažil svojich starých rodičov, ale aj súrodencov našich starých rodičov. Naši starí rodičia bývali už v meste, ale ich súrodenci bývali na dedinách, kde sme veľmi radi chodievali na prázdniny. A to bol gazdovský dvor. Na Doda pozerám, ten mi bude rozumieť, lebo je aj taký poľnohospodár a často to tu spomína. Ale na gazdovskom dvore alebo resp. v gazdovstve a v hospodárstve potravinami sa neplytvalo nikdy, nikdy sa nič nevyhodilo, ešte aj riad sa umyl v podstate, poobede sa poumýval, to kedysi boli také umývacie dresy na to, hej, z ktorých sa to vylialo do vedra, nevylialo sa to ani do odpadu, však tie odpady ani neboli tak napojené, a dalo sa to statkom, odnieslo sa to do maštale, či už ja neviem hovädziemu dobytku alebo prasiatkam. Keď sme boli malé deti, viedli nás k tomu, aj na roľu keď sme vybehli ja neviem, sme kosili obilie, pšenicu, no u nás väčšinou sa pestuje jačmeň a ovos, po spišsky sa tomu hovorí jarec. Sme chodili na roľu a tí starí rodičia nás stále učili k takej veľkej úcte.
My na jednej strane žijeme dobu plnú paradoxov, nadávame, sťažujeme sa, ako je ťažko, ako je zle, ako nič nefunguje v tejto krajine, a len šomreme, nadávame na všetko a na všetkých, avšak najlepšie sa nadáva na vládu Však na koho iného je to lepšie? A im to všetko chceme naložiť, lebo oni sú za to všetko zodpovední. Ale pozrime sa sami na seba, ako sa správame. Pozrime sa na tie mestské kontajnery, koľko potravín tam je vyhodených, hej. Správame sa veľmi nezodpovedne. Kde máme my úctu k tomu chlebu? V tých kontajneroch by sme našli naozaj kdečo, všetko možné aj nemožné, aj čokoládu, aj keksy, aj možno sladkosti. Sme veľmi, veľmi rozhýčkaná spoločnosť. A na druhej strane budeme len šomrať, frflať, nadávať.
Vrátim sa teda k tomu návrhu zákona a ešte aj k tej hygiene. Táto Národná rada tiež prijala jeden zo zákonov, kde v podstate z kuchyne, respektíve zariadenia verejného stravovania odpad, ktorý zostáva, ja neviem či už po hosťoch, alebo to môže byť aj zo sociálneho zariadenia, zdravotníckeho zariadenia, musí sa likvidovať, spaľovať alebo musia tam byť tie šrotovačky na to šrotovanie, ako sa to volá, tie mixéry a do odpadu to musí byť napojené. A takto sa musí likvidovať tento odpad. Nemôže byť také zariadenie trebárs, že by ten odpad, ktorý tam vzniká, dával na skŕmenie. Áno, oháňame sa tu smernicami Európskej únie s tým, že proste to nám ukladá ako povinnosť smernica Európskej únie, ale myslím si, že správame sa naozaj veľmi, veľmi nerozumne a veľmi nezodpovedne.
Nedá mi, aby som nespomenul tiež možno veci blízkej minulej doby. A boli ľudia, naši starí otcovia, ktorí zažili útrapy jednak aj prvej svetovej vojny a jednak z druhej svetovej vojny. A hovorili, že bola vtedy veľmi ťažká, veľmi komplikovaná doba. Bolo to aj to medzivojnové obdobie. Ale pritom mali v úcte ten chlieb a možno mnohým väzňom, vojakom, ktorí trpeli hladom, tak skutočne aj ten odpad, ktorý možno dneska ani sviniam vlastne nedávame, im bol dobrý. Myslím si, že mali by sme sa nad tým zamyslieť.
A ja ďakujem aj predkladateľovi Martinovi Chrenovi, že prišiel sem s takýmto návrhom zákona, pretože tento zákon hoci nie je ideálny možno, tak ako to kolega Radošovský tu spomína, nemusí to byť tak, hej, môžeme ním však doplniť to, keď by bolo teda potenciálne to druhé čítanie.
Ale predovšetkým chcem doceniť tú skutočnosť, aby sme mali my úctu k chlebu. Nie je to len v podstate ten chlieb náš každodenný, je to aj tá čokoláda, aj ten keksík alebo aj možno ten džúsik, ktorý si sem dnes doniesol v tej ukážkovej krabici. Ale keď naozaj 364 dní je tá potravina dobrá a teraz aj to čokoládové vajíčko dobré, zajtra už sa to nebude dať zjesť a skonzumovať?
Keď sa tak pozrieme možno do našich komôr a do našich špájz a máme tam tie zásoby potravín, veľakrát v tých hypermarketoch sa, hej, zamýšľam nad tým, aké plné koše tam nakladáme. Ten plný kôš, ktorý tam naložíme, to je denná spotreba našej domácnosti? Dovolím si povedať, že to tak nie je a veľakrát máme aj tie potraviny, ktoré máme uložené tak po ruke gazdinky. Úprimne si tak povedzme, kto z nás doma, keď už máme potravinu, kontroluje jej exspiráciu, aká je jej záruka. A koľkokrát možno máme múku, cukor a rôzne ďalšie veci a možno veľakrát aj tie sladkosti, ktoré máme doma, a ani nás to nenapadne, že by sme kontrolovali tú záruku, pričom máme to dlhodobejšie a skonzumujeme to a tu sme, nič sa nám nestane.
Samozrejme, treba dávať na to pozor, aby sa to zase na druhej strane nezneužívalo, ak sa aj darujú tieto potraviny, tak aby naozaj boli v tej požadovanej kvalite, aby neboli splesneté alebo proste zdraviu škodlivé, aby sme týmto ľuďom neublížili, ale je to určite dobrá vec. Navyše sú to akoby jednou ranou zabité dve muchy, lebo tak uspokojíme možno núdznych a trpiacich, veľakrát to sú aj bezdomovci na uliciach, ktorí sa tam ocitajú. Nechcem povedať, že im dávame teraz nejaký odpad.
Na potraviny, na to sa nikdy nebudem pozerať ako na odpad. Aj chlieb, dokonca ten, ktorý má tiež nejakú tú svoju záruku, kolega to spomínal, koľko chleba sa spáli vo Viedni, dokáže mať dlhšiu trvanlivosť, samozrejme, keď ho uskladníte. Suchý chlieb aj keď je tvrdý, nie je závadný, ale tvrdý, ťažšie sa je. Ale my, keď sme boli na vojenčine, sme jedli aj takýto chlieb. A mal aj dva-tri týždne a jedli sme ho, tu sme. Samozrejme, ten istý chlebík môže za tri dni alebo za štyri dni splesnieť, keď ho dáte do igelitového vrecka. Tak rovnako je to aj s týmito potravinami.
Myslím si, že, samozrejme, aj ten ekologický rozmer, ktorý tu je, tiež je nezanedbateľný a tie spaľovne vytvárajú exhaláty, pričom tu spaľujeme niečo, čo sa naozaj dá efektívne zužitkovať.
Rovnako aj ešte, znova ešte tak sa vrátim späť, aj tie kuchyne, ktoré som tu tak spomenul, sú naozaj veľkým problémom pre mnohé zariadenia, či už sociálne, zdravotnícke, kde tí prevádzkovatelia majú tie skúsenosti, aby tieto potraviny bolo možné v tom druhom alebo treťom stupni naozaj ešte zužitkovať a nemuseli sa vyhodiť do kontajnera, respektíve cez ten mixér do toho odpadu alebo do spaľovne, jednak tak vznikajú náklady zbytočné navyše a naozaj je to veľakrát plytvanie tým Božím darom, tým chlebom. Vieme to veľmi dobre zužitkovať.
Samozrejme, keď sa dávajú takéto prísne zákony, veľmi ťažké je to potom aj v tej praxi. Keď sa stretávame aj možno s tými kontrolami, štátnymi úradníkmi a kontrolórmi, ktorí prídu tam na kontrolu, tí sú nekompromisní a jednoducho, hej, povedia, je to tak v zákone, bodka, hej. Nijaké to rácio tam nerozhoduje, ale my sme Národná rada, máme racionálne teda uvažovať, myslím si, že keď prijmeme takýto návrh zákona, má to svoje opodstatnenie a je to veľmi dobré, tak, ako kolega to povedal na druhej strane, aby tu ktosi nekšeftoval alebo neobchodoval v podstate s potravinami, aby mohli sa ďalej posunúť. Tak by boli dary, sú tam darovacie zmluvy.
Kolegyňa tu spomenula Potravinovú banku. Viem, že funguje celkom úspešne a veľakrát sa naozaj tie potraviny posúvajú aj do charitatívnych zariadení, ktorým to v podstate veľmi veľakrát pomôže.
Na záver ešte poviem to predovšetkým možno, Martin to tak nezvýraznil, ale ja to tak zvýrazním, že sú Božím darom tie potraviny, ktoré si máme chrániť. Ak nebudeš mať raz chlieb na stole, vtedy spoznáš jeho skutočnú hodnotu. Dneska dnešné deti nevedia, dnešná mládež nevie ani poriadne, čo je hlad, čo je smäd. Nie je u nich toto poznanie, táto skúsenosť. My sme túto skúsenosť mali, keď sme boli aj menšie deti, nechcem povedať, že nám chýbal chlieb na stole, ale viac sme boli takí.
Dnes máme opačný problém. A to je paradoxom dnešnej doby. Máme veľmi veľa obéznych ľudí, oveľa viac skonzumujeme potravín, ako ich spotrebujeme. Stáva sa to akoby takým národným športom. Za posledných 25 rokov ja si to sám všímam. A veľakrát tiež vonku pozerám a pozorujem ľudí. Teraz je letné obdobie, budeme vonku kdesi pri vode v plavkách oblečení, a tak si to všimnite, ale ja aj na ulici si to všímam. Minule som si tiež takú analýzu robil z desiatich ľudí. Koľko ľudí priamo na uliciach našich miest vidíme tak, že sú obézni a majú nadváhu? Za posledných 25 rokov od roku 1989, myslím si, ten stav veľmi výrazne narástol. V generácii predtým naozaj boli chudí, štíhli ľudia, ale, samozrejme, tým ľuďom nechýbal aj prirodzený pohyb. Dneska žijeme takú elektronickú dobu, sedíme pri počítačoch, pri televízoroch, jeme čipsy, zapíjame to kokakolou alebo všelijakými rôznymi nápojmi. Ale tú čistú vodu, obyčajný možno čaj alebo nejaké to mlieko keď si dáš, urobí ti to oveľa lepšie ako tie nápoje, ktoré robia také veľké bubliny. A veľké reklamy na to nie sú také dobré ani zďaleka, aké sú. A keď neveríš, prečítaj si etiketu, koľko má to emulgátorov. A potom koľko v podstate aj z toho chorôb je?
Toľko ja len na úvod som chcel povedať. Dúfam, že bude k tomu ešte aj druhé čítanie.
Chcem na záver úplne celkom povedať, že tento návrh zákona tu vítam, podporím ho aj hlasovaním a vyzývam vás k tomu, kolegovia, myslím si, aj keď to tu niekto povedal, naznačil, že je to pred voľbami, no však jasné, teraz čím viac sa budeme aj blížiť k voľbám, tak tým viac rôznych návrhov zákonov tu bude. Ja s tým nemám najmenší problém. Nebojím sa vôbec toho. A tu nejako takto sa označuje to, že je to nejaké politikárčenie alebo čosi také, no verím, že toto je dobrý úmysel navrhovateľov. A držím im palce. Ďakujem pekne.