58. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážené dámy, vážení páni, ako som už uviedla pri predstavení zákona, cieľom tohto návrhu je rozšírenie možnosti pre mimoriadne zníženie trestu v prípadoch trestného činu, úkladnej vraždy alebo vraždy, ak sa ho páchateľ dopustil v ospravedlniteľnom stave mysle vyvolanom zavrhnutiahodným konaním poškodeného, týmto sa pokrývajú najmä prípady domáceho násilia alebo v ospravedlniteľnom stave mysle zo súcitu nad takým zdravotným stavom usmrteného, ktorý bol nezvratný a neumožňoval viesť usmrtenému dôstojný život, a uvedené sa nebude vzťahovať na prípady, ak páchateľ spôsobil smrť proti vôli usmrteného. Jedná sa teda o prípady, keď je páchateľom obeť domáceho násilia alebo ak páchateľ konal zo súcitu s nevyliečiteľne chorým a trpiacim človekom v nejakom ospravedlniteľnom stave. Na podanie tohto návrhu ma inšpirovali viaceré prípady, prípady domáceho násilia.

A posledný prípad, ktorý ma vyslovene motivoval k podaniu tohto návrhu teraz a čo najskôr, bol prípad, ktorý sa odohral v Poprade, prípad pána Jozefa Andreja, ktorý podľa toho, čo udávajú médiá, mal odpojiť svojho syna od prístrojov, čím mu mal spôsobiť smrť. Budem hovoriť, údajne sa to udialo, pretože v tomto prípade momentálne prebieha vyšetrovanie a ja by som nerada prejudikovala niečo, čo sa stalo alebo nestalo. Ja s touto rodinou som v kontakte a mám trošku informácie o okolnostiach a o jej živote a celom tomto príbehu a možno aby ste si vy vedeli predstaviť, pre aké prípady by som chcela túto legislatívu meniť.

Ja by som k tomuto prípadu pár slov chcela povedať. Ide o rodinu, ktorej sa narodilo dieťa, ktoré malo srdcovú vadu. A keď malo deväť mesiacov, tak išlo na operáciu srdiečka. A po tejto operácii rodičom vrátili domov dieťa vo veľmi zlom zdravotnom stave z neznámych dôvodov, nie v súvislosti so srdiečkom, ale s inými zdravotnými problémami, ktoré sa stále prehlbovali, pričom výsledná diagnóza bola detská mozgová obrna. Rodičia sa o tohto svojho syna Dominika vzorne starali. Obetovali mu, dá sa povedať, celý svoj život. Lekári ich upozorňovali na to, že deti s takouto diagnózou a konkrétne Dominik má vyhliadky dožiť sa pri dobrej starostlivosti 14, možno 16 rokov života. A to, že sa Dominik dožil 24 rokov, svedčí o ich dobrej a príkladnej starostlivosti. V roku 2013 sa Dominikovi začali zdravotné problémy zahusťovať, zahusťovali sa problémy zlyhávania srdca. Dominik prekonal dokonca zápal pľúc. Stále sa ho rodičia snažili svojou starostlivosťou držať v tom najlepšom možnom zdravotnom stave vzhľadom na jeho okolnosti. A nešťastie prišlo v tomto roku, keď súd určil, čo sa vlastne stalo, údajne mal otec tohto Dominika odpojiť od prístroja, čím mu mal spôsobiť smrť. Či to tak bolo alebo nebolo, necháme na posúdenie súdu. Ale pokiaľ by sa tento príbeh stal tak, ako sa stal, dnešná legislatíva pozerá na otca tohto dieťaťa ako na vraha alebo možno na úkladného vraha, toto jednoducho nie je v poriadku. A preto som prišla s návrhom zákona, ktorý by umožňoval rozšíriť možnosti pre mimoriadne zníženie trestu aj pre takéto prípady. Nie je veľa takýchto prípadov, ale za každým jedným takýmto prípadom je jeden ľudský osud, je jedna rodina a legislatíva sa na takýchto ľudí nemá pozerať ako na vrahov ani ako na úkladných vrahov. Vyšetrovateľ voči pánovi Jozefovi vzniesol obvinenie z trestného činu vraždy. A ak by sa ukázalo, že takéto konanie pán Jozef plánoval, bude z neho podľa našej legislatívy úkladný vrah a hrozí mu 20 až 25 rokov väzenia. Takto totiž pristupuje k vražde a úkladnej vražde náš zákon.

Dnes neexistuje žiadna privilegovaná skutková podstata trestného činu, ktorá by postihovala takéto prípady, a neexistuje ani žiadna skutková podstata, ktorá by zohľadňovala pohnútku, ktorá by mohla byť pre takéto prípady ospravedlniteľná. Dnes ak aj obeť domáceho násilia usmrtí toho, kto ju celé roky týral alebo jej ubližoval a doslova ju doviedol do stavu, keď to nevydržala a zabila toho, je považovaná za vraha alebo za úkladného vraha rovnako ako niekto s podobným príbehom ako pán Jozef, aj naňho sa dnešná legislatíva takto pozerá, bez možnosti zohľadniť pohnútky, ktoré ho k tomu činu, údajnému činu, viedli. Dnes súd totiž nesmie podľa § 39 ods. 3 uložiť trest odňatia slobody kratší ako 20 rokov, ak išlo o úkladnú vraždu, a nesmie tu ísť ani pod 8 rokov, ak išlo o vraždu. Inštitút mimoriadneho zníženia trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby má totižto také hranice, ako som spomenula, a pod ne nie je možné ísť. A takýto stav jednoducho nie je dobrý a je dôvodné ho zmeniť.

A chcem veľmi dôrazne zopakovať, netvrdím, že touto novelou zákona má byť takéto konanie dovolené. Nemá byť ospravedlnené, nemá byť legálne a nemá byť ani trestané tak, aby bolo možné udeliť podmienku, ale je potrebné pristupovať k takým ľuďom inak ako k vrahom a inak ako k úkladným vrahom, a preto som presvedčená, že takáto legislatívna zmena, ktorá umožní rozšírenie možnosti pre mimoriadne zníženie trestu, je naozaj namieste.My v predkladanej novele navrhujeme pri vražde, úkladnej vražde samostatný režim mimoriadneho zníženia trestu pod túto dolnú hranicu, pri ktorom bude možné uložiť najkratší trest v trvaní 5 rokov, to znamená, pod 5 rokov nebude tu možné ísť.
Chcem preto apelovať na všetkých, ktorým nie je jedno takýchto prípadov, aby sa aspoň nad tým zamysleli a zvážili podporu tohto zákona. Veľmi pekne ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážená snemovňa, kolegyňa Kiššová hovorila cielene o príslušných paragrafoch a o dôvodoch a o vzťahoch a interpretáciách zabitia človeka. Ja by som vo svojom vystúpení skôr chcel hovoriť o niečom, čo, a to iste by exaktný kolega Kadúc, právnik, mohol posúdiť kriticky, ako o zdravom rozume v práve a v posudzovaní vecí. Samozrejme, celá táto iniciatíva nepochybne, ako kolegyňa Kiššová priznala, vyšla z kazuistiky, teda z jednotlivého prípadu, ktorý sa odohral v Poprade. Ale nie je hanbou, keď sa kazuistika stane dôvodom zmeny na zdravší rozum. Problém eutanázie je riešený v rôznych krajinách rôzne, pričom sa nedá povedať, že by existovalo znamienko rovnosti medzi demokratickosťou, stupňom civilizácie a čímkoľvek ďalším medzi krajinami, ktoré k usmrteniu beznádejne chorých a trpiacich na ich vlastné želanie pristupujú rôzne. A je, samozrejme, sotva možné povedať, že tam, kde je eutanázia možná, tak že tam je to prejav úpadku, rozvratu a degradácie tej spoločnosti. Podobne je to pri paragrafoch, ktoré riešia odpoveď na násilie. Existujú nepochybne demokratické krajiny, kde už za porušenie tvojho práva na územie a na priestor kdesi môžeš siahnuť po zbrani. Tiež sa nedá kvôli tomu povedať, že sa jedná o zavrhnutiahodnú spoločnosť.

Chcem teda len poukázať na to, že na veľmi podobné kroky človeka existujú rôzne právne pohľady. Ten popradský prípad je ukážkou niečoho, čo je trochu iné, ako bol prípad doktora Kevorkian. To rozhodnutie očividne neľahké, ak sa tak vôbec stalo, lebo i o tom existujú rôzne, by som povedal, zatiaľ informácie, zobral na seba človek, ktorý presne, ako povedala Jana Kiššová, venoval svojmu synovi život. Ten z nás, ktorý takto svoj život nestrávil, nemôže ani vo sne si predstaviť, čo to znamená, takto stráviť život. Môžeme sa to len domnievať, a považujem to preto za o to ťažšie rozhodnutie, ak by to ten otec skutočne urobil, že to urobil. A aj keď v rámci zníženia tvrdosti navrhujeme dolné hranice nižšie, ako je štandard pri, podľa mňa, neporovnateľných vraždách či zabitiach, je na pováženie, či i tá spodná hranica je v takomto prípade primeraná, teda či si ten otec zasluhuje tých 5 rokov natvrdo. Hovorím to ako lekár, aj ako človek, ktorý napriek všetkému, čo sa stalo, si myslí, že to, čo ten otec a tá rodina za tých 24 rokov urobila, je mimo bežného ľudského pochopu, a všetci, ktorí toto urobili, si zasluhujú našu úctu. Áno, je to gradualistický postup, znížme, preboha, tú hranicu na tých 5 rokov, lebo pozerať na toho otca ako na úkladného vraha je, možno nie je proti súčasnému stavu práva, ale rozhodne proti zdravému rozumu.
A sa teraz budem venovať tej druhej kategórii, čo je domáce násilie. Opäť tí, ktorí žijeme v harmonických vzťahoch, tie deti, ktoré neboli otĺkané opitým otcom, ktorý dvakrát do týždňa prišiel z krčmy a vyhnal ich aj s mamou v pyžamách do snehu, akýmsi spôsobom nemajú celkom predstavu, aký je toto život. A bola tu zase jedna kazuistika, prípad syna, ktorý vidiac otca x-krát otĺkajúceho matku, siahol po noži. No opäť si niekto povie, pripusťme, že v tomto prípade nie je úkladná vražda, ale vražda, lebo keď niekoho bodnem do hrudníka 20-centimetrovým nožom, je celkom zrejmé, že to môže mať vražedný dôsledok. Opäť je na pováženie, či je takýto čin vôbec takto kvalifikovateľný, tobôž v stave, keď zažívame opäť zas kazuistiky, kde sa manžel dopúšťa násilia alebo voči manželke, či voči družke, či voči deťom a vyhráža sa im a nezriedka ten čin aj dokoná. Ten čin aj dokoná a čítal som kedysi v nejakom kriminalistickom časopise o mužovi kdesi na Orave či na Kysuciach, ktorý priviazal ženu k radiátoru a podrezal ju ako kozu. No predstavme si, že by tam bolo prítomné dieťa schopné udržať nôž a bodnúť toho otca pri tejto činnosti hlboko do chrbta a trafiť medzirebrový priestor tak, aby to bolo účinné. Ťažko by som sa na toto dieťa, ktoré pri tejto rodinnej procedúre siahne k takémuto riešeniu, pozeral ako na vraha. Možnože je niečo starozákonného v takýchto úvahách, oko za oko, zub za zub. Veľmi často k tomuto siahnu ľudia, ktorí už prišli o veľa zubov, aj o to oko. I v tomto prípade sa mi zdá dôvodné nehľadieť na nich ako na sprostých vrahov. Tá pani, ktorá sa pred niekoľkými dňami stala obeťou chronicky sa vyhrážajúceho manžela a ktorú napriek vedomosti o tejto veci polícia neochránila, a nepodnikla, presne vzaté, nič, ak by v tej chvíli, keď bola v ohrození života, konala s následkom smrti svojho budúceho vraha, ktorý sa ním takto stal, ťažko na ňu hľadieť ako na vrahyňu, tu pripúšťam, že aj dnešné právo by mohlo hovoril o sebaobrane, otázka je adekvátnosť a tak ďalej.A úplne nakoniec pre tých, ktorí sú zástancami prísnej pozitívnej interpretácie práva, tak by som povedal takú jednu kazuistiku o človeku, ktorý bol otcom rodiny, ktorú mal rád, manželom, ktorý svojej manželke nosieval zo záhrady narezané ruže, ktorý hral vynikajúco na klavíri a ktorý bol vynikajúcim šermiarom. A toho človeka zabili, zabili ho. Podľa vtedajšieho platného práva to boli vrahovia, ktorí ho úkladne zabili, ktorí sa na tú vraždu pripravovali a ktorí ju spáchali, síce s problémami, ale predsa. Ten človek, o ktorom hovorím, sa volá Reinhard Heydrich, a tí vrahovia boli Kubiš a Gabčík. Z hľadiska štandardného pohľadu na vec zabili otca rodiny a vznikli siroty. Ako takí by boli nepochybne posúdení v súlade s platným právom na území, kde tento čin spáchali. A ja sa opäť pýtam, ako by sme sa so zdravím rozumom postavili k vražde tyrana, ak je Reinhard Heydrich oprávnene považovaný za tyrana, za čo má byť považovaný otec, ktorý mláti matku svojich detí roky rokúce a tie deti vyháňa, ako som povedal bosé v pyžamách do snehu, je vari niečím iným ako Reinhardom Heydrichom pre svojich blízkych, a je jeho smrť vraždou, ktorá zasluhuje najprísnejšie potrestanie? To nech si každý premyslí. Ďakujem za pozornosť.

Dovoľte mi, aby som sa aj ja vyjadril k tomuto prípadu, aj k tej kazuistike, ktorá je tu. Určite tento prípad, ktorý sa udial, sa dotkol predsa len celej našej spoločnosti, lebo to bolo v Poprade. Ak sa podobné dialo pred pár rokmi v Taliansku a zomrelo tak dievča v Udine, tak sa nás to tak bytostne nedotklo. Určite musíme sa aj nad takou závažnou otázkou zamýšľať. A možno aj Janka, som to od nej zachytil, dovolím si tak pripomenúť, reagovala tým, že si to zaslúži zmenu, ale bez tej diskusie to jednoducho nejde, ja takýchto ľudí, dovolím si povedať, sprevádzam. Tým, že otec toto urobil, tak urobil veľmi vážnu chybu. Za to ho určite neodsudzujem. Ale myslím si, že nebol dostatočne poučený. My máme takéto prípady a niekoľko rokov ležia u nás takí pacienti. Vedel by som ich krstným menom pomenovať. Máme konkrétne tri či štyri takéto deti, ale zaslúžia si takisto dôstojný život, aj tú kvalitu podľa možnosti v tej najlepšej podobe, ako to vieme zabezpečiť. Myslím si, že tu sa stala chyba aj na strane personálu, lebo jednoducho majú byť sprevádzaní takíto ľudia, nielen ten samotný pacient, ktorý je v tej kóme, vigílii alebo s apalickým syndrómom, predovšetkým aby tá rodina bola sprevádzaná a dostatočne oboznámená so skutočnosťami a s tým, čo to obnáša. Myslím si, že keby ten otec bol dostatočne poučený o tom, čo to znamená, nikdy by to neurobil. Myslím si, že aj tento skutok, aj on vo svojom srdci... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem pekne Petrovi Osuskému za vystúpenie. Rada by som zdôraznila jednu vec, ktorú povedal, že zákony by mali byť aj v súlade so zdravím rozumom. A tu si dovolím povedať, že keď sa tento prípad stal a bol medializovaný, tak spoločnosť bola na jeho strane. Začali sa spisovať petície na udelenie milosti, začala sa o tom diskusia. Jednoducho asi nepoviem nepravdu, keď poviem, že spoločnosť bola na jeho strane. Ak je spoločnosť z informácií, ktoré má, na niekoho strane tak veľkou mierou a zákon je na opačnej strane, asi je to hodná situácia, keď sa zamyslíme nad tým, či ten zákon je dobrý alebo nie je dobrý a či urobil otec chybu alebo neurobil otec chybu. Ten otec sa o toho syna aj so svojou manželkou 24 rokov vzorne staral. Nikdy ho nedal do žiadneho ústavu, nikdy ho nenechal sprevádzať niekým iným, staral sa oňho on so svojou manželkou, ktorá ostala ako psychiatricky liečený pacient hospitalizovaná. Môžeme sa len domnievať, že to bol dôsledok psychickej záťaže počas celých rokov, keď sa o tohto syna starali, ale jednoducho v tej situácii a v tej rodine to nebolo jednoduché a bolo tam veľmi veľké vypätie.Chcela by som ešte veľmi rýchlo reagovať na jednu vec. Peter, ty si spomínal, že rôzne krajiny riešia eutanáziu rôzne. Chcem povedať, že mnohé krajiny európske, Nemecko, Portugalsko, Taliansko, Španielsko, mnohé aj európske krajiny majú privilegovanú skutkovú podstatu trestného činu, ktorá zohľadňuje takéto pohnútky. My na Slovensku takéto nič nemáme. My teraz nehovoríme o eutanázii, hovoríme o tom, že na takéto trestné činy sa treba pozerať inak. To je celé. Ďakujem.

Pán poslanec Osuský, prinútil si ma sa naozaj zamyslieť nad nie úmyslom toho návrhu, ale nad jeho motiváciou a úmyslom toho, čo je za ním. Alebo keď si predstavím, v akom stave mysle musel byť ten človek, ktorý údajne spravil to, čo sa medializovalo, nedokážem si to ani predstaviť. Možno tu platí, že zúfalí ľudia robia zúfalé činy. A tu by som sa vedel aj sporiť o to, či toto vôbec bol zúfalý čin, pretože si skôr myslím, že ním nebol. Áno, náš Trestný zákon je nastavený tak, že takéto konanie postihuje veľmi prísne. Ja by som sa kľudne vedel baviť aj o nastavení balansu medzi tým, že takéto konanie je naozaj minimálne trestné, a tým, že takáto skutková podstata nebude zneužiteľná. To je práve to, o čom si myslím, že sa treba toho obávať pri tom, čo navrhujete. To ale neznamená, že ja nebudem hlasovať za ten návrh. Ja budem hlasovať zaň, lebo práve na to máme druhé čítanie, kde môžeme napríklad aj tú vetu za bodkočiarkou, vlastne tým myslím druhú veta, trošku upraviť, aby to nebolo zneužiteľné. To je práve tá časť o tom, že to neplatí, ak je to proti vôli usmrteného, čo sa bude veľmi ťažko dokazovať mimo iného. Možnože ide o ojedinelý prípad, ale keďže zaujal poslancov Národnej rady, tak má celospoločenské dôsledky a je určite hodný pozornosti tohto pléna. Preto by som si dovolil poprosiť aj ostatných kolegov o podporu návrhu pani poslankyne Kiššovej a pána poslanca Osuského.

Ďakujem pekne. Ďakujem všetkým kolegom, ktorí reagovali na moje vystúpenie. Nuž, hej, keby ten človek s týmto postihnutým dieťaťom žil v inej krajine a rozhodol by sa postupovať inak, teda tak, ako to opísal pán poslanec Kuffa, že by zveril svoje dieťa na 24 rokov v tomto prípade akémusi zariadeniu, ktoré by zaň nieslo kríž, a všetko to ďalšie by sa odohrávalo v krajine, kde by existovala možnosť vypnúť prístroje, tak vôbec táto kauza by nevznikla. Tento človek očividne, a teraz to nechcem skúmať, zažil rozvrat vlastnej rodiny, niesol ten kríž zrejme isté obdobie už aj sám a urobil niečo, čo možno bolo bilančné. Nedá sa porovnávať vždy všetko so všetkým. Keď Hermann Göring, keď už som použil príklad Heydricha, pochopil v Norimbergu, že cesta vedie výlučne na šibenicu, tak spáchal to, čomu sa v psychiatrii hovorí bilančná samovražda. On nestratil pud sebazáchovy. On proste jasne videl, aká je bilancia, ako je spočítaný účet, a riešil to bez toho, aby bol psychicky chorý.A keď sa zamýšľam nad tými prípadmi, o ktorých sme hovorili, teda nad tými, ktorí pôjdu do väzenia po súlade s dnešným právom dokonca pre úkladnú vraždu v prípade zabitia tyrana a sadistu v rodine, tak my, ktorí sme mali to šťastie, že sme to nikdy nezažili, tak sa vráťme k biblickému a povedzme si, kto je svätý, nech hodí prvý kameň do tohto delikventa.