8. schôdza

Ďakujem. Ja by som doplnila pána poslanca tým, že naozaj je dôležité odmeňovanie pedagógov na vysokej škole, ale treba si uvedomiť, že zhodou okolností na vysokej škole, nie tak dávno, je dovolené odmeňovať pedagógov plne v rukách rektora. Rektor musí dodržať tzv. tabuľkový plat, ale môže pridať profesorom alebo komukoľvek toľko finančných prostriedkov, koľko uzná za vhodné, koľko má alebo koľko sa rozhodne. Čiže tam on môže motivovať toho profesora, aby nemusel lietať hore-dole, aby nebol až tak vyťažený a potom aj opotrebovaný, prípadne vyhorený. Čiže nemalo by to byť na úkor kvality. Ale nie to som chcela hovoriť.
Chcela som sa vrátiť k tomu kreditovému systému. Naozaj nebolo správne, že sme prebrali mirnix-dirnix kreditový systém a kebyže sme ho prebrali detailne a dôsledne, ale my sme, samozrejme, niečo zase adaptovali, ale bez súvisu do nášho školstva v snahe byť "svetoví" a často sa stáva, že nie sú akceptované, napr. existencia prerekvizít a posúvajú sa kredity. Skrátka nebudem to vysvetľovať, skrátka viem, že to nie je pochopené a ďalšia vec, napríklad v kreditovom systéme nie sú u nás povinné prednášky. Pričom kreditový systém prednášky má ako zakomponované ako povinná záležitosť pre študenta. Nie, že by som ja na mojich prednáškach potrebovala nevyhnutne plný počet študentov. No a ďalšia vec, všetko to vlastne došlo k tomu, že u nás sa potom vmedzerilo do štúdia vysokoškolského existencia bakalárov... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Rovnako by som chcel oceniť veľmi konštruktívny príhovor pána profesora a vyjadril by som podporu najmä tej časti, kde hovoril o tom rozdiele alebo o tom, aby sme nerobili rozdiely medzi dennými a externými študentami. Mám osobnú skúsenosť aj v študentskej, aj v učiteľskej forme s tým, že naozaj tieto rozdiely nie sú patričné. Študoval som na dvoch vysokých školách, jednej dennej, jednej externej a naozaj rozdiel bol medzi dobrými a zlými študentami, určite nie medzi tým, či boli denní, alebo externí. Dneska učím denných aj externých, opäť, sú dobrí medzi dennými, dobrí medzi externými, zlí medzi dennými, zlí medzi externými. Čiže je to o tom, aby sme ich preverili na skúškach, preverili na štátniciach a to by sme mali posilniť. Určite by som nerobil z ani jednej z týchto dvoch skupín menejcenných študentov a som rád, že to nerobíme. Nezaslúžia si to ani denní, ani externí študenti. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán minister, páni kolegovia, kolegyne. Najprv by som chcel oceniť konštruktívny prístup v rozprave pána kolegu Mamojku, ktorý skutočne nejak veľmi nekritizoval, ale povedal veci, ktoré by bolo možné lepšie pripraviť alebo lepšie spraviť v rámci tohto návrhu. No a ja by som, preto som sa k nemu nevyjadroval ani vo faktickej poznámke, lebo som vedel, že budem mať priestor tu.
Takže na úvod by som povedal, že tento zákon je opäť jeden z tých, ktorý nie je až tak veľmi systémový, a tak ako aj tie predchádzajúce. No a prečo hovorím, že ako predchádzajúce? Bolo spomínané, že financovanie sa odovzdalo do rúk samospráv, to budeme bilancovať až o pár mesiacov ako to celé dopadne, ale vytvoril sa priestor neistoty, najmä teda ak hovoríme o centrách voľného času, školských strediskách záujmovej činnosti, teda mimoškolské vzdelávanie. No a tak zriaďovatelia hľadali iné možnosti a našli. Ak majú neisté financovanie centier voľného času, tak zrazu nastal enormný nárast detí v školskom klube detí, teda v ŠKD-éčkach. Majú totiž veľmi príbuzné činnosti. To znamená, že pravdepodobne nastane odliv v centrách voľného času, ale nastal nárast v ŠKD a enormný. Takže namiesto systémového riešenia sa urobil čiastkový krok, ktorý sa už vrátil ako bumerang, a teraz už ministerstvo špekuluje, ako obmedziť činnosť ŠKD a presne takto nesystémovo vlastne chce riešiť kvalitu vysokého školstva aj tento zákon.
Dalo by sa to riešiť diskusiou, ale nie obmedzenou. Pani poslankyňa Nachtmannová spomínala, že pán minister vo veľkom diskutuje so všelijakými odborníkmi. No diskutuje, ale mám taký dojem, že si vyberá s kým bude diskutovať, pretože ja mám úplne iné informácie. Tí, ktorí sa ku nemu domáhajú už dávno a mali to prisľúbené, že áno, tak sa ku nemu do dnešného dňa nedostali a vôbec ani nemohli povedať svoje argumenty ani svoje poznatky z praxe, takže to je tá diskusia, ktorá je, dá sa povedať, taká jednostranná, čiže tá, ktorá vyhovuje ministerstvu. Preto diskusiu treba áno, ale ešte predtým, lebo mám taký pocit, že tí najmúdrejší sú na ministerstvách, nielen teda na ministerstve školstva, ale aj na iných, ktorí pripravia zákon, ktorý potom, s ktorým si potom vyslúžia kritiku a namiesto širokej diskusie, ktorá tomu mohla predchádzať a mohol s pripraviť skutočný zákon, ktorý by bol kvalitný. Takže aj takýmto spôsobom mám taký pocit, že sa pripravujú vládne návrhy zákonov. Škoda toho, že skutočne tu nejde o konštruktívny prístup. No a teraz sa dostanem opäť k tomu predkladanému zákonu, aj keď je teda nesystémový, niektoré veci rieši, ale niektoré veci, naopak, vôbec nerieši. A ja som to spomínal vo faktickej poznámke, že sa dotknem hlavne externého štúdia. Už to tu bolo spomínané z viacerých úst a ja to ešte trošku rozšpikujem do hlbšej podoby.
Bolo spomínané, že netreba porovnávať denných a externých študentov, v rámci ich kvality, pretože skutočne záleží to len a len na tých študentoch, ktorí sú. Opäť budem hovoriť z praxe, pretože som zažil štúdium na vysokej škole ako denný študent a zažil som vysokoškolské štúdium aj ako externý študent na druhej vysokej škole. A popritom som zažil ešte aj ďalšie externé štúdium, ktoré nebolo vysokoškolského zamerania ale malo akreditáciu, robil som si popri zamestnaní ešte aj tanečnú pedagogiku. To spomínam kvôli tomu, že sa tam budem baviť o množstve vyučovacích hodín na jednotlivých predmetoch, ktoré musí človek absolvovať, aby niečo zvládol nejakú problematiku. Takže k externému štúdiu. V prvom rade som si položil otázku, pre koho to externé štúdium je. No v prvom rade je pre ľudí, ktorí si potrebujú zvýšiť kvalifikáciu, napr. kvôli zvýšeniu platu v zamestnaní. Inú možnosť nemajú, keďže doteraz neabsolvovali vysokú školu, môžu to urobiť len formou externého štúdia, pretože pochybujem, že niekto kto má za sebou ešte aj rodinu si môže dovoliť zrazu nastúpiť na päť rokov na riadne denné vysokoškolské štúdium. Alebo sú to ľudia, ktorí sa nedostali na vysokú školu z akýchkoľvek dôvodov na prvýkrát. Môžem veľmi jednoduchý dôvod uviesť: žena, ktorá skončí strednú školu sa, žiaľ, dostane hneď na materskú dovolenku, a tým pádom je minimálne na tri roky blokovaná, až potom môže nastúpiť. No a keďže sa zmenili rodinné pomery, už nemôže nastúpiť na denné štúdium, vyskúša externé štúdium. To znamená, že títo ľudia spravidla majú tendenciu ísť na vysokú školu, ale už si vyberajú tú vysokú školu úplne iným spôsobom ako študenti, ktorí skončia strednú školu, pretože idú cielene presne za tým, čo chcú študovať. Opäť by som mohol uviesť príklad, ako som sa ja dostal na Stavebnú fakultu Technickej univerzity v Košiciach, keď som pôvodne robil prijímačky na matematicko-fyzikálnej fakulte v Bratislave, že prepáčte, stal sa administratívny omyl, vy ste u nás vedený oficiálne ako neprijatý, vám to omylom prišlo, že ste prijatý. Takže som vyštudoval jeden z najťažších odborov na stavebnej fakulte. Nič to nemení na veci, že som vysokoškolský titul získal. Žiaľ, do praxe som sa nedostal, pretože som sa začal zaoberať úplne inými vecami aj kopec mojich kolegov sa nedostalo do stavebnej praxe, pretože v tom čase, žiaľ, pracovných miest nebolo. Dneska je stavebníctvo na vzostupe, no len, žiaľ, už sa k tomu človek nedostane, pretože akonáhle odíde z praxe, už mu to čiastočne chýba.
Takže už vieme pre koho je to štúdium. Je to pre ľudí, ktorí chcú si zvýšiť kvalifikáciu a nemajú inú možnosť, len to urobiť popri zamestnaní, čiže externou formou štúdia. Teraz zaznelo veľmi dobre z úst kolegyne Horváthovej, že sú tam isté náklady. Ja vám ich presne poviem, aké sú to náklady. Sú to náklady na dopravu, pretože každý týždeň musíte dochádzať odniekiaľ niekam, nie je to v rámci jedného mesta, väčšinou tí študenti študujú na inom mieste alebo v inom meste, ako majú svoje trvalé bydlisko alebo kde pracujú, a to sú náklady teda vyššie, pretože to nie je mestská hromadná doprava, takže tá doprava sa musí nejakým spôsobom zaplatiť. Ďalej sú to náklady na ubytovanie, pretože ten študent externého štúdia nemá internát ani nemá naň nárok a ani sa väčšinou nedá v takýchto zariadeniach ubytovať, pretože sú kapacity veľmi obmedzené. To už zase viem aj z mojej praxe, ktoré boli už dávno predtým. Takže väčšinou sú to nejaké hotely, možno robotníckeho typu, aby boli lacnejšie.
Ďalej sú to náklady na stravovanie. Externý študent nemá nárok zakúpiť si lístky do stravovacieho zariadenia danej vysokej školy alebo len v obmedzenej forme aj to len vtedy, keď je jedáleň otvorená. To znamená, že povedzme ešte v piatok by sa možno dalo. V sobotu možno čiastočne, keď sa stravujú študenti, ale pokiaľ je to v rámci vysokej školy, nie v rámci internátu, tak sú to väčšinou zatvorené. To znamená, že tam sú raňajky, obedy, večere, môžte si napočítať, koľko vás to stojí. Pritom, keď sa dokážete uskromniť, je to aj tak dosť veľká výška. No a potom sú to náklady na štúdium. Dneska je externé štúdium spoplatnené. Ja som proti tomu bojoval, keď sa to malo zaviesť prvýkrát. Mal som argumenty, mal som výskumy z troch vysokých škôl na Slovensku, z Bratislavy, z Nitry a z Košíc od študentov externého štúdia, kde som urobil anketu asi s dvadsiatimi otázkami, na ktoré mi študenti odpovedali, z toho som potom vychádzal. Našťastie sa tento, toto spoplatnenie v tom čase stiahlo a opäť na niekoľko rokov oddialilo. Žiaľ, dneska je to realita a dneska externí študenti platia za štúdium. Za to isté štúdium, za ktoré denní študenti neplatia. A tu sa môžme baviť o tom, že teda v čom je rozdiel. Prečo jedni platia a druhí neplatia? Veľmi pádny argument je to, že externí študenti študujú cez víkendy viac-menej, čiže piatok, sobota, nedeľa, keď to zoberieme. Aj pán Mamojka spomínal, že niekedy sa učí teda streda, štvrtok, piatok intenzívnou formou, ale ja som absolvoval štúdium, kde sme chodili na víkendy. To znamená, že v piatok poobede, končili sme nedeľou obedom a mohli ísť domov. Takže treba zaplatiť tých pedagógov, ktorí vyučujú vo víkendovom čase. Už v tom čase, keď som teda začal ja študovať druhú vysokú školu, sa vyberali peniaze kvázi za externé štúdium. Ešte to nebolo povolené, zbieralo sa do tzv. občianskych združení, ktoré mali akože podporovať toto štúdium. My sme sa však dozvedeli, že tie peniaze vôbec nejdú tým pedagógom, ktorí nás učili, ale nechávala si ich skupinka ľudí, ktorá mala na starosti to občianske združenie.
Keďže som ja o tomto vedel a bol som možno trošku šikovnejší, rozhľadenejší, ja som tam nezaplatil ani halier v tom čase ešte, pretože boli ešte koruny. Žiaľ, moji kolegovia zaplatili a bolo im to na dve veci. Prišli o peniaze. Dneska je to už povinnosťou a tieto peniaze musia ísť a teraz je otázne, že či skutočne idú tým pedagógom, ktorí učia, či to už náhodou nemajú zohľadnené v tom plate, že aj napriek tomu, že učia externých, ale učia, to znamená, že do štatistiky tí študenti idú a škola na nich dostane patričný príspevok. Takže výdavkov, okrem toho som nespomínal ešte výdavky na vysokoškolské učebnice a pomôcky, ktoré si musí študent zadovážiť pokiaľ, samozrejme, má svoju zložitosť štúdia. Teraz je teda otázne, aká je návratnosť investícií vložených v priebehu, keď teraz zoberiem, že súčasná dĺžka štúdia na tej priemernej vysokej škole je päť rokov. Sú to veľmi vysoké náklady a oproti denným študentom sú omnoho vyššie. Takže skutočne mnoho ľudí si aj povie, že či sa mu to vôbec oplatí, zdvíhať si kvalifikáciu, keď päť rokov som niekde blokovaný, nemôžem rásť v zamestnaní a nemôžem rásť ani kvôli tomu, že nemám spravenú vysokú školu a či skutočne ten nárast toho môjho platu bude taký, že sa mi oplatí na tú vysokú školu vôbec chodiť. No a v tomto ešte si môžem povedať aj, teda že ten, ktorý nemá vysokú školu, mnohokrát má vyšší plat, pokiaľ sa dostane do dobrej praxe a potom nemôže, nemusí vôbec rozmýšľať tým, či idem vôbec študovať vysokú školu, pretože sa mu to neoplatí. Pretože s vysokoškolským titulom by ho možno na jeho miesto, ktoré teraz zastáva, má celkom slušný plat, ani nezobrali. To sa stávalo mnohým mojim kamarátom, ktorí vyštudovali vysokú školu, hlásili sa do, už brali v podstate akékoľvek zamestnanie. Žiaľ, nezobrali ich z toho titulu, že majú vysokú kvalifikáciu na dané miesto. Takže smola.
No a teraz sa môžme porozprávať o tom, teda že za päť rokov sú to dosť vysoké náklady, vrátane teda toho poplatku a teraz si zoberme, ako sa zvýšia náklady, keď im predĺžime štúdium o ďalšie dva-tri roky. No skúste sa ich opýtať. Skúste sa opýtať tých, ktorí majú rodiny a idú študovať externou formou štúdia, o koľko pripravia svoje rodiny peňazí. Je to dosť. Pre takého, kto má suverénny plat, si povie, že to pre nich nemôže byť nič, veď si zvýšia kvalifikáciu, budú mať vyšší plat, keď vyštudujú vysokú školu. Figu borovú! Nikto z nich nemá zaručené, že keď vyštuduje vysokú školu, že dostane plat naozaj taký, aby mu pokryl náklady, ktoré na to štúdium vynakladá. Preto skutočne je na pováženie v prvom rade nediskriminovať externých študentov tým, že oni platia za svoje štúdium a denní študenti neplatia.
Na a teraz poďme sa pozrieť na množstvo učiva, pretože to súvisí aj s tým, že treba to štúdium predĺžiť. Keďže som študoval aj dennou formou, aj externou formou môžem povedať, že denná forma štúdia je väčšia flákareň oproti externej forme štúdia. To mám z vlastnej skúsenosti. No, zaujímavé, že? Ja som sa nevyflákal, ja som tú vysokú školu skončil, mám diplom, obhájil som si diplomovku, takže nemôžem povedať, že som sa flákal. Ale to štúdium je tam voľnejšie, pretože nie sú povinné prednášky. Ja už keď idem na externú formu a som tam od piatku do nedele, tak asi nebudem sa flákať po Nitre, kde som študoval, ale budem sedieť na tej prednáške a následne aj na cvičení. Takže väčšia benevolencia je v rámci denného štúdia. A potom k tomu tak pristupujú aj študenti. Mal som ich naozaj dostatok tých spolukolegov študentov, ktorí mali rôzne prístupy k vysokoškolskému štúdiu v rámci denného štúdia.
Takže poďme späť k množstvu učiva. Ak mám daný akreditovaný študijný plán na danom odbore, tak ho musím absolvovať, či chcem, či nechcem. To množstvo učiva je tam to isté. Akurát na externej forme štúdia ho musím zvládať omnoho intenzívnejšie ako na dennej forme. Opäť je to skúsenosť tým, že je koncentrovaný, koncentrované vyučovanie do troch dní, ale plných troch dní, nielenže pod dňa mám a pol dňa mám voľno, ale mám tam plné tri dni, čo je, to znamená, ja neviem, od piatku do večera, v sobotu celý deň a v nedeľu dopoludnia, teda od rána až do obeda. To znamená, že dva plné dni. Keď to zoberiem v rámci denného štúdia, tak tam, ja neviem, do obedu mám nejaké prednášky, potom pred obedom mám ešte jedno "cviko", zvyšok mám voľno. Ďalší deň mám to isté, ale v popoludňajšom čase. Takže, keď to zhrnieme, tak možno je to len o deň viacej v rámci denného štúdia ako v rámci externého. Ale chcem povedať iné. Tie učené, tú učebnú látku musím zvládnuť tak či tak. A tým, že som v externej forme štúdia a nemám skutočne kam uniknúť v priebehu tých troch dní, tak som viacej nútený sa tomu štúdiu venovať a intenzívnejšie. Pretože v jeden deň mám prednášku, na druhý deň mám "cviko". To znamená, že tú prednášku som si musel ešte v ten deň pozrieť a potom si ju naštudovať tak, aby som zvládal cvičenia. Toto denní študenti väčšinou nerobili. Menej intenzívne sa tomu venovali. To znamená, že skutočne tá istá látka sa dá prebrať v externom štúdiu presne za ten istý stanovený čas ako tú dennú formu štúdia. Takže dokonca je možné, že tým že sa študenti naozaj na externej forme intenzívnejšie pripravujú, je možné, že sú dokonca lepší v mnohých prípadoch ako študenti denného štúdia. A možno by o tom vedeli povedať štatistiky z toho množstva študentov, ktorí zvládajú ako učivo pri dennom štúdiu a štatisticky percentuálne ako zvládajú externí študenti. Takže skutočne by som nerobil žiadne rozdiely a myslím si, že vôbec netreba predlžovať externú formu štúdia, pretože je zbytočná.
Ja som vysokú školu druhú nekončil kvôli tomu, že som musel ešte na poslednú chvíľu nastúpil na základnú vojenskú službu, ktorá ma odblokovala od tohto, stratil som dva roky skúšok a tým pádom som bol odpísaný, pretože ma externé štúdium vycicalo natoľko aj zo svojich rezerv, že už som nemal z čoho zaplatiť opakovanie predmetov a opakovanie ročníka, za ktoré sa už vtedy vyberali poplatky. Takže druhú vysokú školu som, žiaľ, nemohol dokončiť, aj napriek tomu, že som už presne vedel, čo študovať chcem a som za tým išiel.
Takže externé štúdium má svojej opodstatnenie, mám opodstatnenú svoju dĺžku, má intenzívny systém a ešte by som sa možno vrátil k tej tretej forme, ktorú som robil, akreditované vzdelávanie, ktoré, žiaľ, mi už dneska nestačí. Nestačí mi z toho titulu, že bolo povedané, že mám menej, menší počet hodín, ako to vzdelávanie, ktoré bolo ešte donedávna akreditované v rámci tanečnej pedagogiky. Bol tam rozdiel v jednom semestri, keď to tak zoberiem. Ale myslím si, že v rámci tej intenzity štúdia, ktoré sme absolvovali my, naša skupina tanečných pedagógov, tak sme sa naučili presne to isté, čo na dennej forme štúdia alebo v súčasnom akreditovanom systéme toho istého vzdelávania. A dokonca si myslím, že som lepší tanečný pedagóg ako kopec tých, ktorí vychádzajú z toho ďalšieho externého štúdia. Bolo to v čom? Možno to bolo tým, že sme mali skutočne špičku v oblasti pedagógov, ktorí nás to učili a naučili nás to skutočne takou formou, aby boli sme donútení makať na sebe viacej ako možno tí, ktorí to robili úplne inou formou. Takže opäť je tu otázne, že či skutočne natiahnutie štúdia dokáže pomôcť kvalite, alebo nedokáže. Ja si myslím, že nedokáže. A mám to zo svojej praxe.
Takže externé štúdium, ktoré je takto postavené v novom zákone, je postavené zle a určite by som tam takéto zmeny v rámci dĺžky štúdia nerobil. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Hraško, no, hádam to nemyslíš vážne to tvrdenie, že externí študenti sú lepší ako denní? Ja osobne mám úplne inú skúsenosť.
Bežne sa deje, že denní študenti majú trojnásobne väčšiu hodinovú dotáciu na daný predmet ako externí študenti. Je to všade bežné. Čiže keď má niekto trikrát menej ako externý študent hodín ako denný študent, tak ako môže byť lepší ako denný? Ako nemôžme dávať argument, že, alebo myslieť si že všetci externí študenti sú z praxe. To bolo kedysi. Teraz je množstvo externých študentov, ktorí sú takí istí mladí ako tí denní a v praxi v živote neboli.
Čiže to tvrdenie, že externí študenti sú lepší ako denní, určite s tým nesúhlasím a dovolím si poukázať na to, že práve denní študenti aj v minulosti aj teraz mnohokrát sú kvalitnejšie pripravení a sú lepšie pripravení ako externí študenti. Je to aj pri hodnoteniach, mnohokrát to vidieť a dovolím si poznamenať, že jednoducho majú aj trojnásobne vyšší počet hodín, ktorým sa im pedagógovia venujú.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán kolega. Ja som netvrdil, že sú lepší, ale že by stálo za porovnanie, že ktorý z týchto dvoch, v ktorých z týchto dvoch skupín je percentuálne väčší počet študentov, ktorí sú lepší.
To vieme veľmi jednoducho porovnať. Máte v dennom štúdiu 150 študentov v rámci ročníka a teraz tí, ktorí percentuálne akú majú úspešnosť a zoberme si skupinu študentov 40-tich, ktorí študujú v rámci externej formy, a tam si určime percentuálne, ktorí sú úspešnejší oproti tým horším. A tuná sa nám ukáže potom, že ktorí sú. A skutočne ja mám tú skúsenosť, pretože som hovoril, zažil aj jeden typ aj jednu formu aj druhú formu štúdia. Všade sú, aj takí aj takí. Aj tam boli flákači, aj tam boli menší flákači. Ale skutočne tí ľudia, ktorí sa intenzívnejšie pripravovali na to, boli donútení viacej sa venovať tým predmetom, aj keď v kratšom čase, aj keď nemali na to taký počet hodín, ale omnoho intenzívnejšie a okrem toho boli donútení si ešte aj popritom zháňať svoju vlastnú literatúru a doštudovať si niektoré veci, ktoré sa v priebehu prednášok povedať nestihli alebo nejakým spôsobom nemohli, takže sami boli donútení naštudovať si toho materiálu omnoho viacej, čo pri dennej forme, ako som hovoril, ktorá je taká trošku voľnejšia, pretože študenti sa nesústreďujú len na to štúdium intenzívne, teda nehovorím, že na všetkých fakultách, na všetkých školách. Samozrejme, sú aj výnimky a to je práve možno aj o tej kvalite.
Takže tí študenti externej formy boli donútení intenzívnejšie, omnoho intenzívnejšie sa venovať tomu štúdiu ako tí denní študenti.
Takže nehovoril som, že sú šikovnejší v externej forme, ale stálo by to za porovnanie, ktorí sú a aké výsledky dosahujú. Ďakujem.

Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Ja budem fakt krátky, stíhame to.
Táto novela má podporiť a skvalitniť výuku na vysokých školách, jak povedal pán minister v začiatku. Spomenul si hlavné ciele, personálna a organizácie štúdia, riadenie kvality. Myslím si, že ak je to k lepšiemu, vedie to k lepšiemu, môžme s tým súhlasiť. Máme však určité výhrady, ktoré, dovoľte, aby som povedal.
Hneď tie personálne. Samozrejme, aj nás trápi to predĺženie externého štúdia v tomto smere. Prečo si myslíte, že to bude lepšie? Budú to múdrejšie, lepšie, múdrejší študenti alebo absolventi, lepšie zvládnu štúdium, keď im predĺžime o dva roky? Myslím si, že nie. Mali by sme hľadať niekde v kvalite vyučovacieho procesu a, samozrejme, prístupu študentov, ktoré môžme ohodnotiť pri skúškach, pokiaľ to kvalifikačne nebude spĺňať, neni, neni sa o čom baviť a myslím si, že preto nie je potrebné predlžovať toto štúdium.
Vo výbore tiež odznelo, však spolu sme tam sedeli, že každý z tých profesorov, ktorí už dlho robia so študentmi, majú na to iný názor. Tak, samozrejme, tí, ktorí robia externé štúdium, prichádzajú z praxe, majú iné videnie ako tí študenti, ktorí študujú kvázi len teoreticky, a tá prax tam, myslím si, že chýba.
Čo sa týka, tam máme problém s tým - obmedzenie počtu študentov. Myslím si, že mala by to byť slobodná voľba. Výber štúdia takisto. Keď niekto si vyberá takú školu, kde už dopredu vie, že nebude mať uplatnenie, jeho je to, myslím si, že jeho vec, ale v každom prípade my to štúdium by sme nemali obmedzovať.
Súhlasíme, samozrejme, s tým, že veda patrí na univerzitu, na vysoké školy. Tam by malo byť vytvorené také adekvátne zázemie, aby toto sa tam mohlo prevádzkovať alebo neobmedzene pokračovať pod vedením profesorov a tu by som sa dostal k tej poslednej veci, že áno, tí lietajúci profesori, ja neviem to posúdiť, kde je tá hranica tých lietajúcich profesorov. Myslím si, že určite by sme ich ich neobmedzili na to, že sa musia len na jednej škole, pretože aj ostatné vysoké školy majú určité predmety, kde hľadáme najlepšie kvality. Myslím si, že tie najlepšie kvality, ktoré sú a neni ich veľa tých profesorov na Slovensku, by mali mať možnosť, by mali mať možnosť vyučovať aj tam a odovzdávať všetky tie skúsenosti, ktoré majú, samozrejme. O to nám ide, ale tým, že nájdeme tam adekvátnu mieru toho, že kde je tá miera, ktoré to on zvláda, alebo už aj na tej druhej strane bude nejaké riziko slabšieho plnenia svojich povinností.
Myslím si, že toto je prvé čítanie, a preto nebudem dlhý. V závere by som len toľko povedal, je tu ešte priestor, samozrejme, v druhom čítaní a myslím si, že pokiaľ pán minister bude vedieť zapracovať tieto naše pripomienky, ktoré odzneli tak z vládnej, ako aj koaličnej strany, myslím si, že tento zákon by mohol byť priechodný. Ide o dobrú vôľu a, samozrejme, o to, aby sme to zvážili a pripravili ten zákon, ako povedal aj pán Mamojka - v prechodnom období na takú úroveň, aby bol lepší, ako je teraz.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pán predseda. Dovoľte iba pripomenúť členom výboru pre európske záležitosti, že o 12.00 hod., čiže ihneď je výbor v miestnosti číslo 30.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister školstva, vážený pán spravodajca, vážení všetci desiati poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, ktorí sa už naobedovali a poctili ma svojou prítomnosťou tak, aby som mohol čosi povedať v rámci predkladanej novely zákona, čosi možno všeobecne platné, čosi možno konkrétne o umeleckých školách, na ktoré sa neprávom, trošku neprávom v rámci aj tohto dialógu, ktorý tuná prebieha veľmi kultivovane, zabúda.
Dámy a páni, najskôr som bol v pokušení vstúpiť do tejto diskusie s návrhom, aby sme sa zamysleli nad tým, či sme sa náhodou nelapili do pasce. Do pasce byrokracie a zbytočne detailných predpisov a príkazov, ktoré z našich vysokých škôl robia inštitúcie doslova podozrivé z nekalej činnosti.
Naše univerzity sú zo zákona verejnoprávne a samosprávne. Majú zadefinované akademické slobody, práva a povinnosti, ale my, teda tvorcovia zákona, všetkým tým rektorom, dekanom, kvestorom, správnym radcom a garantom v podstate neveríme, aby vedeli kompetentne posúdiť, či vedecký, alebo umelecký výkon jeho najbližších kolegov bol naozaj reálny, alebo je to len výmysel, a tak pre istotu vybudujeme monštruóznu databázu, ktorej plnenie berie čas na výskum a tvorbu, kvôli ktorej vznikajú personálne v poddimenzovanom školstve nové pracovné pozície "kŕmičov a kontrolórov databáz", no a výsledok je pochybný, rovnako ako prieskum verejnej mienky. Stačí tu istú otázku položiť rovnakému počtu ľudí na koncerte, v Redute a na koncerte v tenisovej hale a vysomárte sa zo zodpovednosti, z odpovedí. My zjavne neveríme, že vedecké rady, čo len tušia koho žiadosť o inauguráciu prerokúvajú, tak im pre istotu precízne predpíšeme ešte aj rubriky do životopisu. Neveríme, žeby vedecko-pedagogické kolégiá mohli mať dobré nápady na skvalitnenie a obohatenie ponuky štúdia, tak prerobíme nebadane pôvodne konzultačnú a poradnú Akreditačnú komisiu na akési generálne riaditeľstvo vysokých škôl, ktorej pracovné skupiny nasadzujeme ako trestné komandá do pomyselného zápasu na život, na smrť s rektormi. Pritom rektorov volí akademická obec, a so súhlasom ministra ich vymenúva prezident republiky. Teda do funkcie sa dostávajú transparentne a demokraticky, ale pracovnú skupinu si zostavuje jej predseda vymenovaný do Akreditačnej komisie vládou úplne samostatne a podľa svojej voľnej úvahy.
Kto má akú zodpovednosť z toho, čo som povedal? No aj ten, ktorý sa veci venuje len okrajovo, iste rozumie tomu, kto je zodpovedný a kto "zodpovedný" nie je, ale o to významnejšie sú jeho rozhodnutia.
Chcel som vás, vážené kolegyne a kolegovia, aj vyzvať, aby sme spoločne vyriešili problém, ktorý vnímam veľmi citlivo. Je to chýbajúce definovanie účelových zariadení umeleckých vysokých škôl. Ak vieme, že budúcim lekárom nestačí fonendoskop, ale potrebujú sa naučiť aj ako sa pracuje s modernými diagnostickými mašinkami, a ak vieme, že dnes agroinžiniera nenaučíme jeho perspektívne povolanie, ak bude mať k dispozícii len motyku a štepársky nožík, tak by sme asi mali uvedomiť aj to, že budúci člen orchestra potrebuje už ako študent občas hrať pod vedením dirigenta v koncertnej sále, že budúci profesionálny herec či spevák sa potrebuje naučiť hrať aj na scéne a v kostýme, že sochár si musí vyskúšať aj to, ako správajú kovy pri odlievaní, a drevo či skala pri opracovávaní a tak ďalej a podobne.
Prečo teda zákon pozná inštitút fakultných nemocníc, vysokoškolských poľnohospodárskych podnikov, či kňazských seminárov, ale nepozná inštitút vysokoškolského divadla a koncertnej a výstavnej sály? Prečo je zakúpenie špičkovej motorovej píly pre vysokoškolský lesnícky podnik legitímnym a rozpočtovo nárokovateľným výdavkom vysokej školy, ale reflektor do školského divadla môžete zaobstarať, len ak si nájdete sponzora alebo ak sa zadarí získať grant Európskej únie.
O tom všetkom som mal v pláne hovoriť. Potom som si ale v dôvodovej správe všimol informáciu, že ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky v súčasnosti pripravuje novú koncepciu pre oblasť vysokoškolského vzdelávania, ktorej výsledkom má byť počas tohto volebného obdobia nový zákon o vysokých školách.
Ctím zákony tohto štátu, preto si dobre uvedomujem, že tvorba nového zákona je ďaleko rozumnejšia cesta, ako sa s problémami systémovo a dôsledne vyrovnať, než umožňuje čo aká rozsiahla, ale predsa len čiastková účelová novelizácia. Preto som sa rozhodol , že radšej ponúknem pánovi ministrovi školstva pomoc pri príprave nového vysokoškolského zákona a podporu navrhnutej novelizácie toho jestvujúceho mu na ten nový zákon dám potrebný čas, pokoj a podporu.
Pán minister, držím vám palce a ďakujem za pozornosť. V druhom čítaní určite budem vravieť konkrétnejšie o umeleckých vysokých školách, ktoré naozaj trošku v tomto ponímaní ťahajú za kratší koniec, resp. sa o nich veľmi málo hovorí, resp. sa na nich dávajú kritériá presne také isté ako na povedzme iné vysoké školy, pritom štúdium na vysokých školách umeleckého typu je výnimočné tým, že je tvrdo individuálne, a preto aj jedno z najdrahších, a tak by sa k nemu zodpovedne malo aj pristupovať, dôsledkom napríklad čoho sú absolventi vysokých škôl umeleckého typu, kde je veľmi jednoducho porovnateľná ich úspešnosť oproti iným absolventom, no absolvent vysokej školy umeleckého typu je pod veľmi jednoduchou kontrolou verejnosti, či má prácu alebo nemá prácu, aký je zamestnaný v divadle, na koncertoch, v orchestroch, vystavuje a predáva diela, tak je veľmi jednoducho kontrolovateľný verejnosťou.
No a verte mi, že napríklad muzikantov, ktorí vychádzajú či už z jednej, alebo druhej vysokej školy, je po Európe resp. po svete v orchestroch strašne veľa. Ale hovorím, toto sú určité čiastkové problémy, ktoré by si zaslúžili jednu samostatnú diskusiu, a ja dúfam, že aj takej sa v tomto zákonodarnom zbore všetci dožijeme.
Zatiaľ veľmi pekne ďakujem za pozornosť a, pán minister, držím palce.

Ďakujem pekne. Kolega Jarjabek pekne dal do protikladu zodpovedných a nezodpovedných. No pripusťme, že rektor je ten zodpovedný a vedúci pracovnej skupiny Akreditačnej komisie je ten nezodpovedný. To je tiež možný názor. Samozrejme, v tom prípade by som iste porovnal manažéra podniku a odborárskeho funkcionára. Jeden je zodpovedný, druhý nie je zodpovedný za nič.
Pochopiteľne, vyžadovalo by to potom zhruba rovnaký prístup k zodpovedným a nezodpovedným, teda vložiť dôveru v jedných a nemať dôveru v druhých. Nemyslím si, že v tomto porovnaní je to, pán kolega Jarjabek, i z pohľadu vašej strany vždy rovnaké.
Samozrejme, že rektorom sa má dôverovať. Volí ich elita národa, akademická obec, univerzity, vysoké školy. Na druhú stranu treba tiež povedať, že akademická elita si zvolila rektorov, ktorí predávali diplomy, ktorí skracovali štúdiá, ktorí inaugurovali profesorov, ktorých by v slušnej krajine neurobili ani šarhami. To znamená, že je pravda, že rektor má mať dôveru aj rada správna, aj vedenie, aj senát, ale platí, ako ukazuje slovenský život denný, staré boľševické: "Dôveruj, ale preveruj," pretože to, čo sa odohrávalo na niektorých našich vysokých školách, bolo síce výsledkom samosprávnosti, ale ten výsledok bol občas na zaplakanie.

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega Jarjabek, ja som tvoj prejav pochopil trošku inak. Ja myslím, že úplne jasne si pomenoval, že sú členovia komisií, sú akademickí funkcionári, ktorí sú volení alebo menovaní príslušnými orgánmi, ktoré sú na to určené. A potom je tu ďalšia skupina ľudí, ktorú si ako svoje poradné tímy vyberajú títo volení a menovaní funkcionári, a teda úplne jasne si pomenoval, že ten ktorý je volený, menovaný, nesie aj zodpovednosť za tú činnosť, ktorú koná, aj za výber tímu, ktorý má ako poradný tím a ktorý pripravuje jeho rozhodnutie, čo ja považujem za správne, a myslím si, že týmto smerom by sa bolo potrebné pozerať aj na veci, aby jednoducho vždy bol niekto zodpovedný a nie, aby sa skrývalo za kolektívne rozhodnutie, kde nie je možné nájsť vinníka. Ja ti chcem poďakovať za to, že si predniesol pohľad na kultúru alebo na umelecké vysoké školstvo z jednoduchého dôvodu. Keď idú umelecké telesá do zahraničia, tieto najlepšie predávajú Slovenskú republiku. Každá významnejšia akcia je za účasti kultúry, ale pokiaľ ide o výchovu týchto umelcov, zjavne vidieť, že aj v tejto oblasti je ešte čo dobiehať, a preto si myslím, že tá ponuka na spoluprácu, ktorá bola podaná, aby sme riešili aj problematiku umeleckého vysokého školstva, je na mieste a budem veľmi rád, ak ju budeme môcť akceptovať. Ďakujem.