10. schôdza

Ďakujem, pán Mihál. Ja som nerozumela niektorým vašim rozporuplným; v jednej reči poviete, že teraz je to nadivoko, potom poviete, že po 2018., po tomto zákone už to nemôže byť nadivoko. Tak ja si myslím, že žiadna matka nechce, aby jej deti boli nadivoko. Každá chce, aby boli nejaké štandardy, a sme to videli aj v tých jasličkách, čo sa stali rôzne prípady. A tak isto možno polemizovať o tom, že tento zákon sa musí tvoriť dlhodobo, možno dva-tri roky. No nie, lebo tie deti sú naozaj nadivoko. Ja keď si prečítam, ambasádorka, nejaká ženská organizácia tu píše, založte si jasličky nie na živnosť, nie na eseročku, lebo tam máte zodpovednosť. Na občianske združenie, stačia vám traja ľudia, urobíte si z toho občianske združenie a môžte sa starať o deti. A ešte som nepovedala, koľko za to berú peňazí, alebo koľko sú príplatky vlastne na tie deti.
Druhú vec by som chcela povedať, že nehovorím, sú tam aj veci na zamyslenie, sme v prvom čítaní, možno v druhom ich treba vylepšiť, ale ako hovoríte, vy by ste dal opatrovateľské 400 euro. Vy ste najgeniálnejší minister opozície. Keď ste bol v koalícii, tak ste napísali, že ste zvýšili z toho, čo navrhla Tomanová, na 230 euro. A poznámka vo vašom blogu je, lebo som počúvol SDKÚ. Samozrejme, však všetci sme v koalícii, všetci máme rozpočet, ale vy ste v opozícii, rozdávate priehrštím, len keď prídete ku vláde, tak napíšete, bol som šokovaný, lebo za dva roky nebolo na nič peniaze. Na prídavky na deti, čiže dva roky ste bol šokovaný.
A ešte vám poviem, že ste si vymyslel fantazmagorickú teóriu bez praxe. Nehovorte, že matka nemôže dať dvojročné alebo dvaapolročné dieťa do škôlky. Môže. Ak dostanete potvrdenie od lekára. A nechcela by som sa dožiť, ako pani Nicholsonová, aby sme dávali trojmesačné deti do škôlky. Veď preto chceme dlhšie rodičovské, materské a tak ďalej, aby tie ženy sa tým deťom venovali. A preto každá matka môže dať aj dvaapolročné dieťa, aj dvojročné, ak je na materskej dovolenke, do škôlky, ak jej k tomu dá lekár potvrdenie. Čiže toto je váš výmysel bez praxe a ja vám garantujem, že u nás v Humennom sa takto deje v materských škôlkach. Príďte sa pozrieť do praxe, ja vás pozývam.
Ďakujem.

Ďakujem.
Pán kolega Mihál, ja vítam takýto návrh a vítam aj to, že to bude sociálnou službou, registrovanou sociálnou službou. Dnes sme zriaďovateľmi zariadení, ktoré ani nevieme, ako sa volajú. My ich voláme jasle. Spomínali ste komunistov, áno. A presne tak sa postupuje aj pri zriadení niečoho, čo sa dneska volá jasle, lebo nemáme k tomu žiadnu inštitucionálnu podobu, nemáme k tomu zákony, nemáme k tomu predpisy regionálnej veterinárnej správy a funguje to nadivoko. Som rád, my máme jasle a stoja nás 400 euro, správne ste to možno vypočítali, 400 euro zhruba na dieťa, rodič platí 100 euro, a to je o tom, že doplácame ako mesto, lebo máme podielové dane a chceme mať túto službu a je to služba obyvateľom nášho mesta.
Čiže konečne budeme mať nejaké predpisy. Áno, prinesú aj zase zvýšené náklady aj pre to mesto, jednoducho budeme musieť niečo splniť, čo možno dneska nespĺňame, ale išli sme podľa starých predpisov. Nakoniec aj tá regionálna veterinárna správa išla ešte akoby, však vtedy to bolo takto, tak poďme to prispôsobiť, aby tie jasle nejak fungovali. Skutočne to vítam, že to bude mať registrovanú podobu, že to nebude niekto robiť len tak, že idem si zmyslieť a sedím doma, teraz budem naháňať pár detí a budem vyberať po 200, po 300, po 400, to je jedno po koľko. Jednak je to určite aj načierno toto robené, takže fajn, že niečo takéto vznikne.
Dá sa všetko. Dá sa všetko dopracovávať alebo vylepšovať, ale dajme tomu konečne nejakú inštitucionalizovanú podobu, lebo je už veľmi dlho odvtedy, čo to jednoducho nemá takú podobu. A fungujeme aj verejní poskytovatelia tejto služby vo vákuu, vo vzduchoprázdne. Takže, či to budú súkromné, lebo vy ste sa viac-menej na tie súkromné obracali, ale ani verejné nevieme nejako v normálnom režime fungovať. Ja preto vítam, že vôbec niečo vzniká.

Jozef, dotknem sa iba jednej časti tvojho vystúpenia, keďže mám s tým osobnú skúsenosť. Hovoril si o lesných škôlkach. Naše obidve deti chodili do lesnej škôlky. Keď sme pre ne poobede prišli, tak priznám sa, mal som niekedy problém zistiť, ktoré dieťa je moje, lebo boli od blata od päty až po hlavu. Doma sme, práčka sa nezastavila. A musím povedať, bolo to niečo úžasné. Tie deti boli stále vonku, za ten čas neskutočne, ale neskutočne motoricky, intelektuálne narástli, stále sa hýbali, učili sa v prírode. Bolo to fantastické. A my to chceme teraz zakázať, obmedziť, zregulovať, zaviesť nejaké normy. Myslime, preboha, v prvom rade pri prijímaní takýchto zákonov na dieťa!
Ďakujem.

Pani kolegyňa Vaľová, pozrite si jeden z úvodných paragrafov tohto návrhu zákona, ktorý rodič môže dať dieťa do zariadenia, a dočítate sa tam to, čo som menoval. (Reakcia z pléna.) Ale my sa bavíme nie o materských školách, pozor, bavíme sa o zákone o sociálnych službách, tak sa pozerajte, prosím vás, do neho. Tam nájdete, že môže to byť rodič, ktorý buď študuje, pripravuje sa na zamestnanie, alebo je dôchodkovo poistený. No tak ako je dôchodkovo poistená ako zamestnankyňa alebo SZČO matka, ktorá povedzme s mladším ročným dieťaťom je doma? No nijako. Čiže takáto matka do tohto zariadenia, do vašej škôlky možno áno, super, ale do takéhoto zariadenia, o ktorých sa bavíme, ho dať nemôže. Je to možno maličkosť, ale poprosím o opravu v tejto veci.
Pán primátor, ako cením si, že ako mesto Žiar nad Hronom máte zriadené detské jasle, to nemá veľa obcí a veľa miest, tak ako to máte vy, a v tom je práve ten problém, že je to dnes najmä na súkromných iniciatívach a k tomu som mieril svoj príspevok. Ak som, prosím, použil niekoľkokrát dnes slovo "divočina", tak som expresívne preháňal a to preto, pretože tie zariadenia, ktoré teda nie sú až taká divočina, pretože ony dnes musia spĺňať množstvo predpisov mimo tých regulácií, ktoré sa zavedú touto novelou, napríklad pokiaľ ide o požiadavky z hľadiska zákona o ochrane verejného zdravia, tak to splniť musia aj teraz, napríklad veľkosť plochy pripadajúcej na jedno dieťa, hygienické zariadenia a tak ďalej, to tam je už teraz. Z hľadiska inšpekcie práce nemôžu tam robiť nejakí ľudia načierno a podobne, daňové povinnosti si, samozrejme, všetko musia plniť. Požiarnici a tak ďalej, stavebný dozor, čiže toto všetko tam je splnené, len tu pribúda nová regulácia a ja sa obávam, že je neprimeraná.

Ďakujem pekne.
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vyjadriť sa k návrhu zákona o sociálnych službách.
V prvom rade človek čaká, že konečne bude zregulovaná oblasť, ktorá nepatrí nikomu alebo patrí všetkým, ale skrátka bola pohadzovaná dlhé obdobie. Ministerstvo práce, to berem ako plus, sa rozhodlo, že si ju zobere do svojej gescie. Ale čo ma zaráža, tak že na to použilo zákon o sociálnych službách. A prečo ma to zaráža, aj keď je to vlastne definované, aj táto služba opatrovania detí do troch rokov, je definovaná ako sociálna služba, tak prečo ma to zaráža? Pretože tá definícia sociálnych služieb je naozaj dlhá, má veľa odstavcov, ale v podstate, keby sme to chceli tak zhrnúť, o čo ide, ide o odbornú, obslužnú činnosť za účelom predchádzania nejakých patologických alebo nepriaznivých situácií, na podporu a zachovanie dobrých situácií, na riešenie krízových situácií, proste je to prevencia pred vylúčením nepriaznivej situácie alebo pomoc v nepriaznivej situácii, proste rieši patológiu v rodinách alebo v určitých skupinách a dnes, alebo predložením tohto zákona, tejto novely zákona, tam vsúvame zdravé deti. To sa mi zdá úplne čudné a dosť nelogické. Vsúvame tam starostlivosť o zdravé deti. Práve preto si myslím, že je dôležité ísť inou cestou.
Pre mňa je dôležitá prierezovosť, veľmi často sa stretávam s tým, že práve rezortizmus, to znamená, že jednotlivé ministerstvá si povedia, iba toto mne patrí, o ostatné sa nestarám, že práve preto častokrát nevieme dôjsť možno k nastaveniu lepších podmienok v jednotlivých zákonoch. Preto ja by som bola veľmi rada, ak by sa podarilo, ak by sa bolo podarilo vytvoriť samostatný zákon, ktorý by vznikol na spolupráci ministerstva práce, ministerstva školstva a určite aj ministerstva zdravotníctva. Viem, že je tam odkaz pri tejto službe na zákon z dielne ministerstva školstva, ale zdá sa mi to úplne chabé a úplne malé, úplne drobné, bezvýznamné. Takisto vieme, že svojím spôsobom zasahuje do toho aj vyhláška ministerstva, ktorá ale, ako to už bolo aj kolegom povedané, možnože veľmi silným spôsobom zasahuje práve do vytvárania priestorového vybavenia všetkých zariadení. To budem hovoriť neskôr, nielen jaslí.
Takže mojou prvou výhradou je, že zvolený spôsob zaradenia starostlivosti o deti do troch rokov medzi sociálne služby nie je správne riešenie. Oveľa rozumnejšie, logickejšie by bolo vytvoriť samostatný zákon, ktorý celú oblasť pokrýva.
Teraz, ak by sme išli k samotnému zákonu, tak trošku odbočím od toho, čo som hovorila, v § 12 ods. 1 písm. b) v zákone sa vyskytuje medzi službami na podporu rodiny i služba včasnej intervencie. Táto služba je, samozrejme, aj pri iných typoch služieb, doteraz sme ju teda poznali hlavne v súvislosti s poskytovaním tejto služby pre ľudí so zdravotným ťažkým postihom, posunuli sme túto službu aj do kategórie rodina alebo služieb na podporu rodiny. Len tuná upozorňujem, jako je to veľmi dobrá vec, ktorá však v praxi akoby stagnuje. Máme to napísané v zákone, ale reálne využívanie tejto služby je úplne minimálne. A ten hlavný dôvod, prečo sa táto služba, ktorá je, podľa mňa veľmi dobre nepoužíva, že neexistuje reálna metodika, ako pri ľuďoch so zdravotným postihom, tak sa obávam, že tá metodika zasa istý čas nebude fungovať alebo existovať ani pri službách o rodine.
A druhá vec, že na túto službu nie je ani zabezpečené dostatočné financovanie. Hej, doteraz bolo možné túto službu robiť v teréne, ambulantne, ale skutočne sa používa veľmi málo v rámci Slovenska. A teda otázka, ako to bude s financovaním aj tejto služby, ktorá je zaradená do služby na podporu rodín, ako to bude s financovaním v rámci oblasti podpory rodín, či budú VÚC-ky poskytovať na to financie, alebo ho budeme mať len opäť v zákone len preto, lebo budeme dúfať, že v budúcnosti sa niekedy niekto nájde, kto zabezpečí komplet službu.
Teraz sa vrátim späť k tomu, že prečo sa vlastne išlo do tejto novely. Veľakrát som počula, lebo potrebujeme zosúladenie práce a rodiny. Ale mňa napadá, alebo potrebujeme kvalitu služby, alebo; a obávam sa, že ten spôsob, ktorý ste zvolili, je len na to, lebo potrebujeme mať len niečo, cez čo môžu ísť financie.
Ak sa pozrieme na zariadenie starostlivosti o deti alebo teda tzv. jasle, ja to budem volať pre zjednodušenie jasle. Jasle nemajú zadané, zadefinované bežné úkony v starostlivosti o dieťa, ale odvolávajú sa na prílohu 4 zákona o sociálnych službách, podľa ktorej sa stanovuje odkázanosť na inú fyzickú osobu. Ide tam o úkony sebaobsluhy, úkony starostlivosti o domácnosť, a to sú odborné činnosti. Bežné úkony z tejto prílohy sa používajú na určenie odkázanosti na sociálnu službu. A tu vyvstáva otázka, kto ich bude napr. uhrádzať, pretože ak majú byť, alebo teda otázka, že či vôbec, keďže sa odkazujete na práve na túto prílohu č. 4, takže či bude každé jedno dieťa posudzované na túto službu a akým spôsobom sa budú tieto služby uhrádzať. Či opäť tak, ako je to u seniorov, u proste zdravotne ťažko postihnutých, pretože ak je predpoklad, že budú uhrádzané práve príspevkom na starostlivosť o deti, nemali by sa podľa mňa odvolávať práve na túto prílohu. Mali by mať samostatnú prílohu, ktorá bude určovať bežné úkony starostlivosti o dieťa. A v tomto prípade by už nebolo nutné odkazovať na tie sociálne služby alebo teda na tie úkony, ktoré som, o ktorých som hovorila.
V zákone o sociálnych službách je stanovené, že za odborné činnosti sa nemôže brať poplatok, keďže na ne prispieva štát alebo samospráva. V škôlkach doteraz platí, sa platí alebo rodičia platia stravné a školné. Takisto odborné činnosti platí štát. A opäť, keďže sa odvolávate na tú prílohu, veľmi ma zaujíma, že kto a ako ich bude platiť tomu zariadeniu. Ako budú viesť poplatky, či len za stravné, ktoré sa môžu aj teraz pri sociálnych službách žiadať, a čo s tým školným?
Vieme, že tuná nastane problém, keďže škôlky, predpokladáte, že tie zariadenia starostlivosti o deti budú, vzniknú aj rozšírením práve dnešných škôlok, tak otázka je, ak bude zriaďovateľom napr. obec, ktorá obsahuje základnú školu, škôlku a budú chcieť robiť aj starostlivosť o deti do troch rokov, otázka je, na základe čoho oni budú postupovať. Tie dve zariadenia budú viesť na základe školských zákonov, čo majú úplne inú oblasť administratívy, a zariadenia na starostlivosť o deti do troch rokov budú viesť na základe legislatívy sociálnej, sociálnych služieb? Bojím sa, že z toho vznikne jeden veľký galimatiáš, ktorý nikto nebude vedieť rozriešiť. Iná vec je, samozrejme, ak tieto zariadenia budú vznikať samostatne ako nové subjekty.
Ďalšia otázka pre mňa vyvstáva, kto bude môcť odkontrolovať kvalitu poskytovania služby. Ak tam mám zadefinovanú medzi úkonmi výchovu, otázka je, že či sociálni pracovníci sú schopní skontrolovať, či sa vykonáva výchova tak, ako by mala. Jednoducho si myslím, že toto je naozaj parketa školstva a jedine tá bude vedieť skontrolovať, do akej miery je vykonaná táto služba správne alebo nie. Lenže, bohužiaľ, vy ste celú službu zavesili na štyrištyriosmičku, nie na školstvo, a preto sa obávam, že to z toho naozaj môže vzniknúť jeden veľký chaos. Zaujíma ma, kde sa pôjde vlastne sťažovať rodič, ak tá služba nebude poskytovaná dobre. Ako sa to bude kontrolovať, naozaj, že či máte vymyslený postup, ako sa bude táto služba, vykonávanie služby kontrolovať. A na druhej strane, ak budú rodičia samoplatcovia, tak vlastne ani ministerstvo nebude mať dosah alebo tá sociálna sféra nebude mať dosah na kontrolu. A tu sa v podstate vraciame opäť na začiatok, že ak nebudú platiť štandardy kvality, štandardy, ktoré teda vieme, že mnohé zariadenia alebo teda zariadenia majú odsunuté účinnosť na rok 2018, ak nebudú platiť v takýchto zariadeniach starostlivosti o deti, tak nemôžeme ani vedieť kontrolovať tie odborné činnosti.
Príloha 2 zákona o sociálnych službách hovorí o podmienkach kvality poskytovania sociálnych služieb, štandardy kvality. Všetci ich majú napĺňať. Zaujíma ma, že či táto služba, nová služba, bude vyňatá alebo bude naozaj zahrnutá medzi štandardy, keďže ide o sociálnu službu, pretože každé zariadenie musí mať vypracované vlastné štandardné kvality, celé procesy spracuvávajú jednotlivé zariadenia. Otázka je, ak to zariadenie bude pokračovateľom školského zariadenia so škôlkou, hej, škola, škôlka, a teda budú chcieť robiť takúto starostlivosť, budú to vedieť? Tá riaditeľka, ktorá doteraz sa riadila len podľa zákonov školských, bude vedieť robiť aj agendu, ktorá sa týka sociálnych služieb? Opäť mi to hovorí len to, že môže vzniknúť z toho riadny, veľký chaos.
Ak by sme sa pozreli na to zo strany ministerstva zdravotníctva, všeobecne je známe, že zariadenia, ktoré majú deti do troch rokov, sú pod prísnejšími kritériami aj zo stránky ministerstva zdravotníctva. Potrebujú mnohé zariadenia napríklad taký sterilizátor, to sú všetky veci, ktoré predražia službu, že ako sa k tomuto napríklad budete stavať. Budete vyžadovať, bude to niekto kontrolovať, že budete dávať za to pokuty, že nebudú mať všetko, čo súvisí naozaj s ministerstvom, zariadenia?
Obávam sa, že ak by ste išli, pokračovali takýmto spôsobom, tak sa stane, že naozaj dôjde k zániku už existujúcich, lebo však, tak ako aj bolo povedané kolegom, bude dochádzať k navýšeniu finančných prostriedkov, ktoré budú musieť investovať, aby vôbec mohli prevádzkovať túto službu. Takže čo s tým? Či nebude vadiť, že zaniknú mnohé, možno aj materské centrá, toto nemáte vysporiadanú otázku v súvislosti s materskými centrami. Možnože aj tie zariadenia, ktoré sa doteraz starali o deti, poskytovali možno dobrú službu, ale nebudú schopní vyjsť v ústrety všetkým nariadeniam, ktoré cez tento zákon vlastne pre nich vznikajú.
Teraz by som sa pristavila pri navrhovanej zmene v § 9 ods. 4, kde sa píše, že "za odborného zamestnanca na účely prvej vety sa považuje zamestnanec, ktorý buď vykonáva, alebo riadi vykonávanie odbornej činnosti, alebo v priamom styku s prijímateľom sociálnej služby vykonáva obslužnú činnosť, alebo v priamom styku s prijímateľom sociálnej služby vykonáva ďalšiu činnosť podľa § 18". To bolo. A teraz odborným zamestnancom podľa doplneného písm. b) a c) by mal byť teda aj ten pracovník, ktorý vykonáva obslužné a ďalšie činnosti v priamom styku s prijímateľom. Teda obslužné činnosti, to sú ubytovanie, upratovanie, pranie, žehlenie, údržba bielizne. Ďalšie činnosti sú utváranie podmienok na prípravu stravy, výdaj stravy, výdaj potravín, vykonávanie nevyhnutnej základnej osobnej hygieny, ale aj vzdelávanie, vzdelávacia činnosť, donášky stravy, požičiavanie pomôcok.
A tu mi vzniklo pár otázok, že akú odbornosť zamestnanca máte na mysli, ak tento pracovník v zariadení upratuje, perie, žehlí či opravuje bielizeň pre prijímateľov, teda vykonáva obslužné činnosti a túto službu vykonáva spolu s prijímateľmi. Niektorí prijímatelia služby môžu toto vykonávať aj sami a je to pre nich prínosom, ale potrebujú dozor a pomoc napríklad.
Akú odbornosť máte na mysli, ak tento pracovník v zariadení poskytuje ošatenie a obuv, požičiava pomôcky, teda vykonáva aj ďalšie činnosti a túto službu poskytuje priamo prijímateľovi? Záujmovú činnosť v zariadeniach, ako je útulok, domov na pol cesty alebo zariadenie núdzového bývania, často vykonávajú dobrovoľníci a títo pracujú priamo s prijímateľom. Ak bude zákon vyžadovať ich odbornosť, dobrovoľníci sa, samozrejme, môžu vytratiť. Počítali ste pri tvorbe tejto novely aj s takýmto niečím?
A posledná otázka na kvalifikačné predpoklady a ďalšie vzdelávanie. Možno aj s ohľadom na udalosti posledných dní, hej, čo sa týka SPO-čky, sa chcem opýtať, že či postačuje požadovať, hovoríme o práci s malými deťmi, iba tie nastavené kvalifikačné predpoklady pri práci s maloletými alebo s deťmi do troch rokov presnejšie, že či to nie je dosť málo na to, aby ľudia pracovali s malými deťmi. Minimálne či na to nie je vhodné, či tam nie je vhodné doplniť osobnostné predpoklady. Nehovorím o nejakým špeciálnych školeniach alebo niečo, ale že zisťovať osobnostné predpoklady človeka, ktorý bude túto prácu chcieť vykonávať.
A teraz by som na chvíľočku, ani nie, vlastne už do konca sa zamerala viac na denné stacionáre. Keby som mala zhrnúť teda službu, ktorú ste načrtli v zákone o sociálnych službách, zopakujem, že podľa mňa je chybou, že ste to zaradili do zákona o sociálnych službách, že mali ste ísť cestou samostatného zákona, tak ako ste to neváhali urobiť pri napríklad komisárke pre zdravotne postihnutých, pre deti, hej? Nešli ste do rozšírenia, ja neviem, práv ombudsmanky alebo kompetencií ombudsmanky, ktorá je ústavou zakotvená, tak mi je čudné, že prečo ste v takejto veci, keď ide o deti, o maloleté deti, nevytvorili samostatný zákon, ktorý by naozaj zhŕňal všetky informácie, komprimoval to, čo je nutné v tomto období do detí investovať, a z toho by vyplynuli určite podľa mňa lepšie riešenia ako to, ktoré ste navrhli teraz.
A teda k tým denným stacionárom. Už sme sa aj, myslím, v minulom volebnom období, pán minister, bavili o tom, že naozaj je to spôsob alebo že to vníma ministerstvo, a verím, že v niektorých prípadoch to tak bolo, že to vníma ako zdroj príjmu u niektorých zariadení alebo u niektorých jednotlivcov. Takže chápem, že išlo o to vytvoriť podmienky, ktoré by sprísňovali kritériá. Ale obávam sa, že tie kritériá ste nastavovali tak, že dôjde k likvidácii nielen tých, ktorí zneužívali túto formu, ale ktorí ju aj reálne vykonávali.
A teraz prečo si to myslím? Teraz možnože také malé opatrenie, že čo sa mi zdá len ako nezosúladenie. Denné stacionáre majú teda zadefinovanú prevádzkovú dobu na osem hodín. Poskytovanie služby sa zavádza na minimálne štyri hodiny denne. Zo zákona o kompenzáciách opatrovateľský príspevok sa kráti, ak sa poskytuje služba nad 20 hodín týždenne, zatiaľ čo ale ambulantné služby majú stanovenú dotáciu na 80 hodín mesačne. Len toto, ide vlastne, keď sa napočíta, že 20 krát 4 je 80, takže aj jedno, aj druhé vychádza, že 80 hodín mesačne. Ale vzhľadom na to, že naši úradníci si častokrát rôznym spôsobom vykladajú ustanovenia, že či by nebolo rozumnejšie zosúladiť v týchto dvoch zákonoch práve toto rozdelenie alebo výšku dotácie, časovej dotácie na túto službu, aby neprišli o príspevok. Takže to je len taká naozaj pripomienka. Alebo môže sa stať, že niekedy klient tam bude šesť hodín, inokedy dve hodiny a práve príde úradník, ktorý tam, keď bude tých šesť hodín alebo teda bude mať výkaz, že za ten týždeň to presahuje, nepresahuje a proste aby nevznikali zbytočné možno nezrovnalosti a zbytočne im boli odoberané kompenzačné príspevky alebo, naopak, aby neboli dávané kompenzačné príspevky a nemali by byť. Takže toto, prosím, porozmýšľajme, že či by nebolo vhodné zosúladiť oba zákony.
Tunak ma napadla taká myšlienka, čo sa týka toho, tej likvidácie, možnože sa moc silno vyjadrujem, ale nenapadá ma teraz iné slovo, že idete na to tak celkom sofistikovane, že nie ani cez zákon o sociálnych službách, ale idete na to cez práve vyhlášku ministerstva zdravotníctva, ktorá upravuje napríklad priestorové vybavenie. Je zvláštne, že práve ambulantné služby sú vyňaté z prechodných ustanovení, ktoré táto vyhláška ustanovuje. Sa mi to zdá naozaj až diskriminačné a nespravodlivé, že iné sociálne služby majú odklad až do prvého, alebo teda majú ten rok na to, aby si upravili priestory podľa novej vyhlášky. Ale práve tieto ambulantné služby, kde sú aj stacionáre, no a proste všeobecne ambulantné služby to majú stihnúť teraz do začiatku roka. Je to také, nezdá sa mi to spravodlivé. Jedná sa teda o § 15a) ods. 3.
Tiež sa mi zdá zvláštne, ale na druhej strane pochopiteľné, toto už je z vášho zákona, že sa ruší podmienka odkázanosti na druhý stupeň pre možnosť poskytnutia príspevku na službu na denný stacionár. Tu mám takú podotázku, že kde s ľuďmi, ktorí majú odkázanosť II, ktorí sú posúdení na odkázanosť II, do DS-ka už nebudú môcť ísť, ale či existuje nejaká náhradná služba, ktorú im vie štát poskytnúť, alebo teda hej, v mene štátu, keďže štát tvorí legislatívu. Napadá mi najskôr, že denné centrá, hej, čo boli voľakedy kluby dôchodcov. Ale nie som si celkom istá, že predsa len človek, ak má odkázanosť...
Verím tomu, že spôsobí to chaos alebo problémy, lebo nové zariadenia asi ťažko budú vznikať, že zasa by to zostalo na samosprávach, že či by vytvorili tie kluby. Vieme, že niekde sú dotované, niekde si málo doplácajú. Je to naozaj na samosprávach alebo samosprávy to riešia rôznym spôsobom, ale ťažko povedať, že či by vznikali nejaké nové denné centrá, ktoré by si pravdepodobne doplácali seniori. Ale treba si uvedomiť, že to nie sú zlí, zlí, nenapadá má správne slovo, ale proste sú to ľudia, ktorí sú menej samostatní. Pôjdu možno na opatrovateľskú službu s obedom, budú si to platiť. Alebo keď nebudú mať, nebudú si to platiť, ale určite si myslím, že ich to vyjde drahšie, pretože keby aspoň mohli tie denné centrá poskytovať stravu. Jako verím tomu, že sami si variť nebudú, takže môže dôjsť opäť k zhoršeniu jej zdravotného stavu a situácii.
Takže možno by som bola rada, keby ste len reagovali, akým spôsobom ľudia s odkázanosťou dvojkou by mohli prísť k nejakej náhradnej službe.
A teraz tá vyhláška ministerstva zdravotníctva. Zaujalo ma, alebo teda toto bolo najviac pripomienok, ktoré som začula na margo aj denných stacionárov, oddychová miestnosť, postele pre každého, že či je to naozaj takto nutné robiť. Lebo tak, ako je nastavená tá vyhláška, obávam sa, že ani mnohé domovy sociálnych služieb nebudú vedieť fungovať. Budú musieť, ak majú existujúce zariadenie, tak im nezostane asi nič iné, iba nanovo pristaviť miestnosti, v ktorej by bola oddychová miestnosť, tá oddychová miestnosť je už teraz, hej, povinnosť, aby ju mali, ale neni povinnosť mať pre každého lôžko. Teraz sa zavádza povinnosť mať pre každého lôžko, že keď by ste mali tie priestory, ktoré sú obsiahnuté vo vyhláške ministerstva zdravotníctva, tak vám nezostane nič iné, ako iba naozaj pristaviť miestnosť. Aj keď viete, že reálne sa vám ani raz nestalo, že by všetci klienti chceli v rovnaký čas oddychovať.
Takže tiež by som vás prosila na odpoveď, alebo o odpoveď na túto, na tento problém, ktorý vnímam dosť vážne. A hovorím teraz nielen o denných stacionároch, ktorým to urobí veľký problém, ale hovorím aj o zariadeniach sociálnych služieb, ktoré takisto sa na to sťažovali. A zopakujem, že o to nespravodlivejšie sa mi zdá, ak ambulantné služby sú práve z prechodných ustanovení vyňaté, že keby ste mi to vedeli zdôvodniť, bola by som vám veľmi vďačná.
Načrtla som zopár teda aj diskriminačných opatrení, ktoré považujem za nie celkom šťastné riešenie, riešené. Zopakujem, že chápem, že vláda má záujem odstrániť zneužívanie služieb, poskytovania služieb niektorých, v tomto prípade denných stacionárov. Ale spôsob, ktorý si zvolila, nie je celkom správny. Určite by bolo oveľa vhodnejšie, ak by sa naštartovali, naštartoval systém kontrol, aby sa dokázali, kde by sa už dokázali kontrolovať štandardy kvality a proste to by bolo naozaj, to by bol naozaj čas, keby budeme vedieť aj zhodnotiť kvalitu poskytovanej služby. Takto odstrihneme možno zbytočne aj také stacionáre alebo takých poskytovateľov služieb, ktorí službu robia dobre, statočne, ale len kvôli veľmi silným požiadavkám aj z ministerstva zdravotníctva, možno aj drobným opatreniam v zákone o sociálnych službách nebudú vedieť ďalej túto službu prevádzkovať.
Takže celkovo tento zákon, ktorý má vo vienku dve oblasti hlavné, dve hlavné oblasti, hodnotím dosť negatívne, pretože službu poskytovania starostlivosti o deti do troch rokov podľa mňa ministerstvo nezvládlo správnym spôsobom. A čo sa týka služieb ambulantných alebo teda denných stacionárov, tam dôjde, obávam sa, aj k likvidácii tých, ktorí si to skutočne nezaslúžia.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja zase pôjdem z praktického hľadiska, aj keď nerozoberáme tu dneska denné stacionáre. (Reakcia z pléna.) Ale poviem, moment, nemusíte na mňa kričať, pani kolegyňa, doteraz ste rozprávali, ja som bola ticho, pani Jurinová.
Chcem povedať jedno, ako primátorka mesta, keď sa začal zákon o stacionároch, alebo denné stacionáre začali platiť, tak ja som mala toľko žiadostí na stole a každá jedna žiadosť bola do reštaurácie, normálne reštaurácie a keby som ten zákon možno neovládala, lebo nie každý primátor ako..., tak normálne povolím, viem, koľko som mala sťažností, ale normálne to boli reštauračné služby, kde ste dostali dajme tomu na klientov 40-tisíc euro, 20-tisíc ste dali na obedy a 20-tisíc zostávalo bez toho, aby ten klient mal akúkoľvek zabezpečenú činnosť.
Potom, samozrejme, prišli aj nové hygienické normy na základe už teda našich požiadaviek, pretože aj tí hygienici to kontrolovali presne podľa tých starých noriem. A ja si myslím, že naozaj ak má byť denný stacionár a má to byť celodenná starostlivosť, tak ten senior si potrebuje aj oddýchnuť. Určite nielenže príde, naobeduje sa, zahrá karty a odíde domov. Ale jednoducho musí mať aj oddychovú miestnosť, pretože keď budeme my mať 80 rokov, tak určite nezvládneme tú záťaž celý deň.
No a čo sa týka ešte tých jasličiek a škôlok, na dovysvetlenie. Nestavajme len to, že nejaké súkromné centrum, ktoré má päť detí alebo desať detí a má jasličky, ale my podporujme tam, kde sú aj materské škôlky, jasle, kde je tá odbornejšia starostlivosť a kde naozaj tie deti, tá mamička predsa nie je, že dá decko do jasličiek jedno, tak aj druhé tam musí dať, aj keď má 2,5 roka, ho tam nemôže dať. Veď ona ho môže dať do inej, do škôlky, ktorá je vedľa toho, aj dvojročné, ak dá lekár potvrdenie. Všetko to sa môže vlastne vyriešiť, len nevieme si predstaviť, ako to v praxi funguje. My si vymyslíme jeden model, alebo teda opozícia si vymyslí, že sú jedny jasličky a tam musia ísť všetky deti. No prax je úplne iná. Takže to by som chcela povedať aj o tých stacionároch.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Nerozumiem, pani kolegyňa, že prečo ste povedali na začiatku to, že prečo sa venujeme stacionárom. No venujeme sa im preto, lebo toto je obsah novely zákona, hej? Tak ako som povedala, rieši dve veci. Jedným z nich je stacionár. A to som aj vysvetlila, že je mi úplne, ako logicky chápem, prečo sa ministerstvo rozhodlo určitým spôsobom regulovať túto činnosť, lebo sa zneužívala, to som aj povedala. Aj som videla štatistiku, že naozaj najviac stacionárov vzniklo, teraz si nepamätám, či v Prešovskom kraji, ale na východe. Neviem, či 177, hej, proste naozaj veľa. Dobre, regulujme.
A ani som nenapadla, že je tam nutná oddychová miestnosť. Napadla som to, že aj v tých stacionároch, jak ste si ich chodili, vždy sa nájde niekto, kto nechce spať v rovnakom čase. Jednoducho mať presný, mať počet postelí na klientov je podľa mňa úplne zbytočná vec, že nie sme v materskej škole, kde je stanovený pre deti čas od druhej alebo od dvanástej do druhej sa spí. Takto to, viete, že v denných stacionároch nefunguje ani v zariadeniach sociálnych služieb. Takže toto som napadala, že načo, že podľa mňa je to naozaj úplne prehnaná požiadavka, aby aj tieto ambulantné služby mali v oddychovej miestnosti presne počet postelí, koľko majú klientov.
A čo sa týka tých jasličiek, zdá sa mi, že také aj trochu, jako bez urážky, nemoderné myslenie v tomto. Naozaj, ak je trend v Európe vytvárania malých skupín školských, ja neviem, školských, myslím detských pri starostlivosti, my ideme zasa v socialistickom systéme. Hovorila som aj o tom práve, že úplnú komplikáciu vidím, ak bude táto trieda pri školskom zariadení, lebo školské zariadenie pôjde alebo predškolské zariadenie ide podľa zákona školského, ale táto starostlivosť o deti ide podľa... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán minister, pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ja by som sa na začiatku chcela vyjadriť k tým zariadeniam starostlivosti o deti do troch rokov v zmysle tej bezbariérovosti, ku ktorej som sa nevyjadrila vo faktických poznámkach, tie, ktoré hovoril pán Mihál. Napriek tomu, že ja by som, samozrejme, uvítala, keby sme už konečne mali všetky budovy bezbariérové a všetky zariadenia bezbariérové, teda hlavne tie inštitúcie, či už školské zariadenia, alebo teda úrady, napriek tomu tu vidím jeden malý problém.
A ten problém je ten, že bezbariérovosť sa u nás nerieši systematicky a my nemáme, my nemáme žiadnu inštitúciu, ktorá sa tomu venuje a potom to tak aj vyzerá. Ja vám môžem hovoriť každý deň, s čím sa stretávam a čo akým spôsobom je, v úvodzovkách, bezbariérové. Z toho dôvodu si myslím, že prikazovať takýmto zariadeniam, aby debarierizovali svoje už existujúce zariadenia, ktoré vlastne ani s tým dopredu nepočítali, že takúto podmienku budú musieť spĺňať, je trošku, trošku obmedzujúce a je to niečo, ako, aj to, a to je jedno, že či sú to, či sú to zariadenia, ktoré sú ako podnikateľské subjekty, či sú to nejaké eseročky alebo fyzické osoby podnikajúce, alebo či sú to nejaké neziskové organizácie, všetkým to spôsobí problém. A jednoducho pri zakladaní takéhoto zariadenia, keď s tým raz nepočítali, tak ani tie priestory také nehľadali.
Druhá vec je, že keby sa aj chceli presťahovať a keby chceli si nájsť nejaké priestory, môžem vám povedať, ja každý deň prosím, či už kolegov, alebo akékoľvek aj inštitúcie, aj neraz som bola na školeniach, vždy prosím všetkých, hľadajte bezbariérové priestory. Myslíte si, že nejaké nájdu? Nenájdu. Preto ja by som, teda ešte okrem toho, že, alebo teda, kde vidím ten problém, prečo tie bezbariérové objekty vôbec nemáme, je ten, že my nemáme odborníkov. My nemáme odborníkov na bezbariérovosť, my nemáme odborníkov, my nemáme dostatočný počet projektantov a my nemáme kontrolné mechanizmy, ktoré by toto hodnotili. Takže ja vôbec netuším, akým spôsobom sa budú hodnotiť potom tieto zariadenia z pohľadu bezbariérovosti a kto ich bude hodnotiť, keď skúsenosť je taká, že pri akýchkoľvek objektoch po kolaudácii sa zabudne na akúkoľvek bezbariérovosť a ona sa jednoducho zruší, pokiaľ sa dá.
Preto vás možno, pán minister, vyzývam tak trochu, že hľadajte možno cestu spolupráce s ďalšími ministerstvami, ako tej bezbariérovosti pomôcť. A preto možno by sa mi zdalo rozumnejšie, keby aj tá účinnosť alebo keby ten termín, kedy už naozaj musia byť debarierizované aj tie jasle, aby bol reálny. Lebo obávam sa, že zas nám tu vznikne plno pseudobezbariérových zariadení.
Ešte by som chcela povedať, že tá bezbariérovosť, čo sa týka týchto zariadení, je asi najmenej potrebná, že určite by bolo, určite sú dôležitejšie budovy, inštitúcie, ktoré tú bezbariérovosť potrebujú. Ale aj tak musím pripomenúť, že ona tá bezbariérovosť sa nerobí len kvôli deťom. Tie deti naozaj tam veľmi, s tým dieťaťom si poradíte, aj keď je ešte maličké, áno. Ale, samozrejme, je to aj kvôli rodičom.
Čiže áno, ja určite som za to, ale hlavne tlačme na tie nové, novovznikajúce zariadenia, aby tie už spĺňali požiadavky, ale aby ich naozaj spĺňali a aby ich aj dodržiavali. Samozrejme, môže sa stať, že aj zamestnanec je s nejakým zdravotným postihnutím a takisto môže pracovať. Čiže áno, myslíme aj na túto skupinu ľudí a myslíme aj na tieto možnosti. Takže toľko asi k tej, tejto bezbariérovosti.
No a ďalej by som sa chcela venovať denným stacionárom. Denné stacionáre sú jednou z foriem deinštitucionalizácie, ktoré majú za cieľ, majú podporovať komunitnú starostlivosť. Zámerom deinštitucionalizácie je vytvorenie a zabezpečenie podmienok pre nezávislý a slobodný život všetkých občanov odkázaných na pomoc spoločnosti v prirodzenom sociálnom prostredí komunity. Denný stacionár plní niekoľko úloh. Snaží sa o zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopností fyzickej osoby viesť samostatný život a na podporu jej začlenenia do spoločnosti. Zabezpečuje nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby. Hlavne chráni pred sociálnym vylúčením fyzickej osoby a rodiny, lebo často je to jediná možnosť, kam sa títo ľudia dostanú.
Ako je uvedené aj na stránke ministerstva, Slovenská republika sa pripojila k celosvetovému trendu systematického odstraňovania dôsledkov modelu inštitucionálnej izolácie a segregácie ľudí už v roku 2011. Teraz po piatich rokoch sme prišli na to, že nám pribúda zariadení denných stacionárov, a tak to treba zastaviť. Napriek tomu, že zoznamy čakateľov na umiestnenie do takýchto zariadení sú, ja vám môžem povedať, pani Vaľová, že mne, ja poznám zariadenia, navštívila som tie zariadenia, ktoré mi hovoria, že prijali by aj viacej tých ľudí a tí ľudia chcú ísť do tých zariadení, ale nemajú kam. Ich činnosť si môžte ísť kľudne pozrieť, ja vám dám aj kľudne kontakty.
Ako už kolegyňa povedala, v súčasnosti, ak teda mám dobrú informáciu, by malo byť registrovaných 320 verejných aj neverejných poskytovateľov takýchto služieb, teda denných stacionárov, z čoho 52 je verejných. A ako tu už bolo povedané, medzi tými jednotlivými krajmi je veľký rozdiel v počte. Kým v Trenčianskom kraji ich je sedem, v Prešovskom kraji až 155. Ale z toho mne osobne vyplýva, že chyba nebude v zákone, ale chyba bude niekde inde. Chyba bude pri posudzovaní a pri otváraní tých zariadení.
Znova sa hovorí stále len o zneužívaní a tieto pravidlá sú namierené proti zneužívaniu. Ja sa pýtam: Koľko zariadení, ktoré by mali zneužívať takéto, teda tento zákon, zákon o sociálnych službách, koľko takýchto zariadení ste, pán minister, zavreli? Myslím si, že znovu budú na to doplácať tie zariadenia, tak ako už povedala kolegyňa, ktoré chcú robiť poctivo sociálne služby.
Ale dotkla by som sa niektorých tých navrhovaných zmien. V niektorých sa budem trošku opakovať, ale nebudem to moc naťahovať. Je to ten stupeň odkázanosti fyzickej osoby, ktorý teraz už môže byť v denných stacionároch len od stupňa dva, teda tri, pardon. V dôvodovej správe je uvedené, že nie je možné pri stupni dva vykonávať činnosti, ako plánovať, viesť a hodnotiť za účasti prijímateľa sociálnej služby individuálny plán, ktorého súčasťou je aj program sociálnej rehabilitácie. Ja teda vítam, že priamo v zákone som našla, že takýmto ľuďom, ktorí teda už nebudú môcť využívať denné stacionáre, je, musí byť, samozrejme, bezodkladne doručené oznámenie o tom, že nebudú môcť využívať takéto zariadenie a že im bude poskytnuté základné sociálne poradenstvo o možnostiach poskytovania inej sociálnej služby, ako je napríklad denné centrum, domáca opatrovateľská služba. Ja sa len obávam, ako to už z praxe poznáme, že či túto informáciu nedostanú na poslednú chvíľu, lebo bežne sa stáva, že rozhodnutie príde tri dni pred skončením povedzme tejto služby. A teda, že či dostanú naozaj nejaké relevantné informácie o tom, kam a akým spôsobom, kde sa môžu uchádzať o nejakú inú službu.
Vzhľadom k individuálnym podmienkam a potrebám odkázanej osoby však nie je vždy vhodné poskytovanie inej sociálnej služby. Napríklad tá opatrovateľská služba spomínaná. A preto možno by mal zostať variant s tým denným stacionárom. Ja stále pripomínam, my sa nebavíme o zariadeniach, ktoré zneužívajú služby. Ja chápem, že to je problém. My nikto nechceme, aby sme tu mali zariadenia, ktoré sa proste priživujú na akýchkoľvek službách. Chcem tiež pripomenúť, že aj ten človek, ktorý potom nebude mať inú možnosť, môže vďaka tejto izolácii skončiť v nejakom úplne inom stupni odkázanosti len preto, že sa doslova zblázni doma.
Ďalším problémom, a teda z tých, to mám spätnú väzbu z denných stacionárov, je uzatváranie zmluvy s prijímateľom sociálnej služby na dobu alebo teda na čas minimálne 80 hodín mesačne, keď to zjednodušíme. Teda môžu aj, samozrejme, menej, ale v tom prípade nedostanú príspevok na tohto klienta, a teda pre tých klientov bude povinné, aby v tom zariadení trávili tak veľa času, ako sa len dá.
Ja v tomto nesúhlasím s vami, pani Vaľová, lebo vy ste povedali, že tam majú tráviť celý deň. Ale tie zariadenia sú určené aj pre tých, vy ste hovorili o tých relaxačných a že keď tam trávia celý deň, tak tam proste musia mať tie oddychové miestnosti. Ale tie zariadenia sú aj o tom, že sú tam ľudia, ktorí tam prídu na pár hodín a prídu tam na pár hodín preto, že jednoducho sú unavení, nevládzu, majú rôzne zdravotné obmedzenia a jednoducho im stačí tam byť pár hodín v takomto zariadení a 80 hodín je pre nich naozaj likvidačné. Navyše, tie zariadenia, ktoré som ja navštívila; ja vám ich hneď poviem, nebojte sa; navštevujú; sú na východe. Tie zariadenia, ktoré som navštívila, do týchto zariadení prichádzajú tí klienti aj desiatky kilometrov a naozaj im sa často stáva, že do dobrých zariadení sa klienti zvážajú nejakým spôsobom alebo proste ich dovážajú. A aj zhodou okolností teraz pred chvíľkou som čítala informáciu, že mamička vozí do, ja neviem, bolo to možno školské zariadenie alebo iné, ale tridsať kilometrov. A to je proste bežná situácia a to sa týka aj denných stacionárov.
Tieto, keď sa bavíme, vy stále chcete počuť odo mňa, že kde som bola. Ja som naozaj bola na východe, v Lučenci, v Rimavskej Sobote alebo teda tam v tých končinách. Možno že to neni ani východ úplný. To sú miesta, kde; alebo teda musíme brať do úvahy aj tie regionálne rozdiely. A tam, pokiaľ je tam klient, ktorý má zdravotné postihnutie alebo respektíve rodina sa stará o takúto osobu, takúto osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, väčšinou sú aj v ťažkej finančnej situácii, nemajú prácu, sú na opatrovateľských príspevkoch, sú na invalidných dôchodkoch, čiže oni si reálne nemajú z čoho platiť veľmi takéto služby a zvlášť ešte, keď musia dochádzať. Tak tie príspevky nemôžu byť nastavené ani nejak veľmi vysoko, respektíve tie úhrady, ktoré si oni musia platiť.
Ďalším problémom v týchto stacionároch... Problémom, no. Nechcem to nazvať úplne ako problém, lebo však je to, samozrejme, vítané, že tí pracovníci, ktorí, alebo tí zamestnanci, ktorí tam sú a pracujú s ľuďmi povedzme s mentálnym postihnutím, majú odborné vzdelanie, to je len plus a, samozrejme, sa to víta. Ale on, samozrejme, každý takýto zamestnanec má tak isto nejaké nároky a tieto počty a tá odborná zdatnosť tých zamestnancov tak isto môže byť v tomto prípade likvidačná, lebo zákon nijakým spôsobom nepočíta s tým, že sa bude príspevok pri takejto povinnosti zvyšovať.
O priestorových nárokoch tu už bolo povedané a ja by som preto vám chcela predstaviť ešte v rýchlosti len jeden konkrétny príklad denného stacionára. Ide o stacionár, ktorý má zhruba 30 klientov a tí klienti majú nasledujúce stupne odkázanosti: stupeň II dvaja klienti, stupeň III sedem klientov, stupeň IV šesť klientov, stupeň V jeden klient, stupeň VI štrnásť klientov. To znamená, takmer polovica je s najvyšším stupňom odkázanosti. Súčasný počet tohto zariadenia; súčasný počet zamestnancov tohto zariadenia je sedem zamestnancov, pričom sú tam tri celé úväzky. Z toho jeden bol hradený z národného projektu na deväť mesiacov v súčasnosti. A potom sú tam ďalšie štyri úväzky, ktoré sú na polovičný úväzok. Už pri takomto zložení im bude chýbať jeden úväzok. Majú, samozrejme, problém; s tým, že tie úväzky majú aj vďaka tomu, že majú aj chránené pracovisko. Už teraz majú problém, že z čoho budú platiť toho jedného zamestnanca, ktorý bol hradený z národného projektu. Čiže už ten jeden človek je teraz otázka a teraz, samozrejme, plus navyše ďalšieho človeka by mali zamestnať. Z toho dôvodu im môže vychádzať jedine to, že znížia kapacitu zariadenia. Samozrejme, povedali mi, že okrem toho, že teda, nieže chceli znížiť kapacitu zariadenia, ale chceli kapacitu zariadenia zvýšiť a snažili sa o to ešte za starých podmienok, lebo majú ďalších šesť klientov, ktorí čakajú do zariadenia. To sa im nepodarilo a teraz, zdá sa, budú musieť ešte niektorých aj uvoľniť okrem teda stupňa odkázanosti II, ktorý, tí dvaja klienti, ktorí tam sú, žiaľ, tam už chodiť nebudú môcť.
Novela zákona; teraz ešte pokračujem stále v tomto príklade; hovorí o povinnom počte hodín, teda koľko má klient stráviť v zariadení. Doteraz boli tie obmedzenia naozaj veľmi benevolentné. Bolo tam, v zákone bolo uvedené, že stačí prakticky jeden deň v mesiaci alebo jedenkrát za 30 dní, aby bol v zariadení a už vznikol nárok. Tak to si myslím, že to nie je problém tých zariadení, že to takto bolo nastavené. Ale, samozrejme, je to problém inde. Teraz sa to posunulo zase do úplne iného extrému.
V tomto zariadení napríklad bolo, chodia klienti do tohto zariadenia na štyri až šesť hodín denne, niektorí dva-tri dni v týždni na osem hodín. Niektorí menej, ako im to vyhovuje. Samozrejme, treba tam rátať s tým, že môžu byť chorí, je tam nejaké chrípkové obdobie alebo sa napríklad necítia dobre v lete, a teda vynechávajú, samozrejme, a radšej sa izolujú doma. A z týchto 30 klientov požiadavku 80 hodín v mesiaci spĺňa asi desať. Ostatní sú na menej hodín, ale u každého je to viac ako 40 hodín. Takúto mám spätnú väzbu z jedného konkrétneho zariadenia. Priznám sa, že keď som v tom zariadení bola, to zariadenie pôsobí v dvoch domoch, je tam, ja si myslím, že priestorovo je naozaj, tie podmienky musia spĺňať, lebo je tam, vyzerá, že tam je, teda ako úplne z laického pohľadu nie je to, ako to býva u nás zvykom alebo ako to možno spomínala pani kolegyňa, že niekde v reštaurácii si zriadia nejaký kút. Tak tu to vyzerá, že je miesta dosť, ale napriek tomu je vidno, že to zariadenie žije skromne, pretože na prevádzku už im veľa peňazí nezostáva a musia si hľadať neustále sponzorov, musia si riešiť všetko svojpomocne a musia hľadať rôzne iné alternatívy na to, aby vôbec mohli fungovať. Nehovoriac o vybavení, že keď tam prídete, tak sú vďační, ak im niekto daruje nábytok, lebo proste na to už jednoducho im neostávajú peniaze. A naozaj z tohto pohľadu sa im ťažko funguje.
Ako mi povedala pani riaditeľka tohto zariadenia, je naozaj pre nich problém, aby im zvyšovali tie platby, ktoré si musia za službu hradiť, lebo sú to ľudia, ktorí naozaj, matka sa tam stará, väčšinou sú to teda neúplné rodiny. Alebo teda nieže väčšinou, často sú to neúplné rodiny, matka sa stará o toho syna alebo dcéru a potom otec býva nezamestnaný, keďže je to tak, ako je, a preto sa teraz pýtajú, že čo vlastne majú robiť. Akým spôsobom majú ďalej, akým spôsobom majú ďalej fungovať a kde hľadať zdroje na fungovanie takéhoto zariadenia?
Pani Vaľová, ja by som vás poprosila, trošku menej to komentujte, lebo vás počujem.
A tak asi znovu ostane týmto, týmto; možno zamestnanci majú riešenie. Pôjdu a zoberú sa a pôjdu do Rakúska robiť opatrovateľov, ako to už býva zvykom, a zariadenie zanikne aj v tomto prípade.
A tak ja vás prosím zvážiť niektoré tie podmienky, možno čo sa týka tých hodín pre jedného prijímateľa, aby tie podmienky neboli také likvidačné. A tiež vás prosím, aby ste sa viac začali zaujímať naozaj o tie zariadenia, ktoré fungujú, aby ste sa pýtali, aby ste si naozaj hľadali tie. Veď máte zamestnancov, ktorí, ako hovoríte, tam idú nechať dušu, tak nech vám dávajú spätnú väzbu o tom, ktoré zariadenia sú naozaj fungujúce, ktoré si myslia, že sú fungujúce. Navštevujte ich, pýtajte sa ich a potom budete vedieť, že či tie podmienky, ktoré ste nastavili, sú správne alebo to treba nastaviť nejako inak.
Možno riešením by bolo v tomto prípade aj zaviesť rozdielnu sumu pri rozličnom stupni odkázanosti, pretože je rozdiel, či sa staráte o niekoho alebo či máte v zariadení niekoho, kto má naozaj ťažké zdravotné postihnutie, a teda zaberie čas možno jedného zamestnanca celého, alebo či ten človek reálne dokáže fungovať aj s tými šiestimi zamestnancami. Čiže aj toto je, aj toto by mohol byť kľúč, čím vyšší stupeň odkázanosti, tým vyšší príspevok na toho klienta.
To je z mojej strany všetko. Ďakujem pekne.

Ja len veľmi krátko. Povedali ste, že v Prešovskom kraji je vyše 150 stacionárov. To znamená, že keď rozprávate teraz, že v akej kríze sú stacionáre, že nestíhajú tam vyjsť finančne, neverím tomu, že by takto ich zakladali ako huby po daždi. Viete, jedna vec je štatistika a druhá vec je potrebné tú štatistiku aj overiť, ktorú vám niekto poskytne.
Ja nie som proti tomu, aby boli denní stacionári. Je to vynikajúce zariadenie, ale nemôže to slúžiť len na to, že tam príde ten klient na obed, naobeduje sa, lebo má lacný obed, lebo štát pripláca, a odíde. Tam sa predsa musí robiť nejaká činnosť, musí sa robiť nejaká rehabilitácia s tými ľuďmi, musia tam byť nejaké zručnosti pre tých ľudí. My vlastne chránime klienta, aby ten klient naozaj, naozaj; lebo tým pádom, ak ten stacionár bude slúžiť, že prídeme na obed a odídeme, tak ani ten klient sa nebude ani motoricky rozvíjať, nijak. A potom nám upadne a odíde do tých sociálnych služieb. Ale práve na to sú tie stacionáre, aby sa s tými klientmi tam pracovalo, aby si mohli oddýchnuť, a nie, aby tam prišli na dve hodiny, ale naozaj, aby ten pobyt tam bol minimálne možno do tej sedemnástej, aby s nimi boli rôzne aktivity robené, aby ten človek, ktorý už má tie schopnosti obmedzené a tak ďalej, aby sa venovali aj po tej psychickej stránke, po poradenskej stránke, tak ja v tomto vidím takú činnosť. A myslím si, že naozaj tie stacionáre musia plniť svoju povinnosť. Nemôžu rásť ako huby po daždi a ešte keď poviete, že v reštaurácii. Žiaden kútik nechceli v reštaurácii, žiaden kútik. Reštaurácia, bum.
Takže viete, trošku sa na to treba pozrieť, nielen čo vám niekto štatisticky napíše, ale naozaj treba tam ísť a pozrieť si tú činnosť od rána a ako tí klienti tam naozaj sú. Ja si myslím, že treba nám denné stacionáre. Je to oveľa lepšie, keď je klient doma a odíde do denného stacionáru, kde má aktivity, kde proste sa oňho starajú, kde sa motoricky rozvíja, ale nie že tam príde na hodinu. Podporujem denné stacionáre a myslím si, že sú veľmi potrebné, pretože naozaj ten klient v domácom prostredí sa cíti, aj ten dôchodca lepšie.

Škoda, že nemôžem reagovať na svoju predrečníčku, lebo keby som mohol, tak by som povedal, že súhlasím s jej príspevkom.
K tým 320 eurám, za 5 rokov, pán minister, čo vlastne ste vo funkcii, dopĺňam pani kolegyňu, tak ste viac ako zdvojnásobili objem peňazí, ktoré týmto spôsobom idú do zariadení, čo je všetka česť; strojnásobili, môže byť, to je všetka česť. A tá matematika vlastne teda hovorí, že ste podporili viacej miest, viacej klientov v zariadeniach za tých päť rokov, čo teda kvitujem a rešpektujem, len sa treba zamyslieť nad tou samotnou sumou, lebo 320 eur v roku 2011 sa nerovná 320 eurám v roku 2016 alebo v roku 2017. Už len keď si zoberieme rast minimálnej mzdy, znovu sme pritom, a z toho nadväzujúcich všetkých povinností, ktoré si musia plniť zriaďovatelia, čiže ten rast miezd za posledné roky naviazaný na rast minimálnej mzdy bol pomerne prudký, čo svojím spôsobom tiež kvitujem. Len tým pádom, tým pádom zrejme tí zriaďovatelia za tú dobu majú úplne iné požiadavky, ako vyfinancovať zariadenie, najmä pokiaľ ide o mzdové a osobné náklady, ako to bolo pred piatimi rokmi.
Čiže už len z tohto pohľadu si myslím, že sa treba zamyslieť nad tou sumou 320 eur, pohrať sa s ňou, ale v každom prípade tým myslím to, že určite ju treba zvýšiť, pretože to nemôže predsa dnes stačiť, keď to hoci stačilo pred piatimi rokmi.