10. schôdza

Ďakujem za slovo a ďakujem za všetky konštruktívne pripomienky.
A pánovi Hrnkovi, k pánovi poslancovi Hrnkovi toľko, že mal jeden výrok pravdivý, keď povedal, že neoverené veci a lži sú obrazom koalície, s tým súhlasím. A potom druhýkrát zavádzal, pretože ja som hovoril o návrhu Daniela Lipšica, ktorý sme tu mali na jar v tomto volebnom období, kedy skrátka opozícia navrhovala vyšetrovacie výbory a vládna koalícia takúto možnosť zmietla zo stola. Absolútne som nehovoril o nejakých 90. rokoch v časoch HZDS a aké peripetie mali s vyšetrovacími výbormi v tom čase. Ten návrh opozičný na vyšetrovacie výbory bol takým spôsobom, že to bol ústavný zákon, to znamená, že by sa to zapracovalo do ústavy, nebol by to iba nejaký zákon, ktorý by, dajme tomu, odporoval ústave. Čiže tento zákon by rozhodne protiústavný nebol.
Takže aj týmto chcem opäť vyzvať parlament, aby sme prijali možnosť vyšetrovacích výborov a zároveň, aby sme teda opravili rokovací poriadok všade tam, kde je to reálne, reálne potrebné, a aby sme sa nezaoberali horalkami a tričkami.
Ďakujem.

Dobrý deň, pani predsedajúca, milí kolegovia a kolegyne. Ja som sa rozhodla tiež vstúpiť do rozpravy o rokovacom poriadku, keďže vždy hlásam to, čo zažívam vo svojom profesionálnom živote roky rokúce, tak možno na podporu aj ľudí so zdravotným znevýhodnením. A chcem povedať, že naozaj je potrebné si, sa zamyslieť nad tým, že nie každý možno vedie politický boj, nie každý možno sa chce zviditeľniť. Ja sa nepotrebujem zviditeľňovať, ja som šťastná z práce, ktorú vykonávam roky rokúce. Ale čo ma mrzí, možno aj ten taký rozkol s našou kolegyňou Silviou Shahzad, kedy sa možno, možno si myslíme, že jej ide o nejaký politický profit, a preto som sa ja odvážila teda vystúpiť k rokovaciemu poriadku a k veciam, ktoré možno z môjho pohľadu tiež nie sú demokratické a možno proeurópske, a dnes naozaj sa musíme sa približovať ľudom so zdravotným znevýhodnením.
Práve preto som si dovolila poukázať na také dva aspekty, a to § 27 a teda aj časové obmedzenie v súvislosti na zdravotne znevýhodnených ľudí. Paragraf 27 ods. 7 hovorí: "Rečník hovorí spravidla vo voľnom prednese." Ja chcem poukázať na ľudí, ktorí majú spazmy a ktorí raz sa môžu dostať aj do parlamentu, lebo mnohí z nich už dostali aj Nobelove ceny a naozaj nedokážu sa vyjadrovať možno ani v pozvoľnom prednese, pretože im to zdravotný stav neumožňuje. "Pri svojom vystúpení môže použiť poznámky v papierovej podobe alebo v elektronickej podobe bez možnosti zvukovej prezentácie, obrazovej prezentácie a obrazovo-zvukovej prezentácie." Tu by som chcela poukázať na to, že zákaz používania mobilných telefónov, iných technických zariadení, napríklad na telefonovanie, vyhotovenie fotografií, zvukových záznamov a audiovizuálnych záznamov. Rada by som spomenúť zdravotne znevýhodnených ľudí, či už zrakovo alebo sluchovo. Tento rok kandidoval za poslanca Národnej rady aj človek so zrakovým znevýhodnením a s tým by mal obrovský problém. Neviem si predstaviť, ako by tento človek fungoval. Viete dobre, že v rámci kompenzačných pomôcok sú rôzne práve obrazovo-zvukové prezentácie so zvukovou kartou, a naozaj na to, že možno pozeráme na tú politiku takým okom a sme tu uzavretí a za všetkým vidíme politiku, môžete naozaj vyzerať pre ľudí z vonku a možno aj z Európy ako takej ako nejakí sedláci. Naozaj je potrebné dať priestor možno naozaj aj tým hendikepovaným práve cez zvukové záznamy. A keď príde taký človek do parlamentu, potom to budeme meniť? Veď to bude na hanbu. Naozaj možno tam zakomponovať aj to, že zvukový záznam je potrebné umožniť človeku, ktorý má hendikep, keď už myslíte, že to vidíme všetci politicky.
S používaním pomôcok súvisí aj nahrávka a ja si dovolím teraz povedať, možno na ďalšie zamyslenie. Súhlas na nahrávku možno získať viacerými spôsobmi. Najlepším je priamy súhlas nahrávanej osoby, ale súhlas môžeme získať aj nepriamo. Ak napríklad nahrávaná osoba vojde do miestnosti, ktorá je monitorovaná kamerou, a o tejto skutočnosti je osoba vopred informovaná. Taká osoba má za to, že súhlasí s vyhotovením nahrávky svojej osoby. A ako je to s naším plénom? Vstupujeme a musíme si byť naozaj vedomí toho, že ako sa správam, ako ma môžu zachytiť kamery. A naozaj zbytočné obmedzenie, aby zase zvonku naozaj tá Európa a ten vyspelý demokratický svet nevidel nás ako ľudí, ktorí, napríklad tá koalícia udupáva nejakým spôsobom a ubližuje jej. Naozaj skúsme sa pozerať na to tak nestranne a už keď vstupujeme na nejakú verejnú pôdu a sme nejakí verejní činitelia, musíme si naozaj uvedomiť, že sme viac pod kamerami, že naozaj môžu na nás vyťahovať rôzne veci. A preto nechajme na tom, nech ten človek, ktorý sa tak nespráva, nech si to niekto všimne. Ale nie možno ísť s tým nedemokratickým spôsobom a obmedzovať aj práva iných ľudí.
Tiež sa dotknem spomínaného časového obmedzenia rozpravy. Ja mám za to, že naozaj niekedy aj ja sama, keď som na medzinárodných konferenciách alebo odborných konferenciách, mám problém s dodržaním času. Ale dobre, pokiaľ sa to takto stanoví, tak fajn, zase vidím problém v ľuďoch, ktorí možno nebudú mať taký priestor za 30 minút, napríklad mám zase na mysli tých ľudí so spazmami. Alebo aj Silvia, keď si všimnete, keď Silvia ide, dosť dlho jej trvá, dokiaľ vyskladá myšlienky, dokiaľ povie, lebo ľudia s hendikepom majú naozaj reálny problém sa ináč vyjadrovať ako my. A preto si myslím, že opäť nepozerajme na to politicky, ale pozerajme na to ako ľudia, ktorí naozaj nielen hlásia, že v ich krajine sa uplatňujú práva a práva chránených záujmov ľudí so zdravotným znevýhodnením, ale práve tento rokovací poriadok by mal byť nastavený tak, aby sme nevyzerali navonok, že naozaj sme nedemokratickí, že jedna strana ubližuje tej druhej a v konečnom dôsledku možno obmedzíme tú cieľovú skupinu, ktorá aj tak celý život bojuje s problémami.
Takže môj záver je, aby naozaj tento rokovací poriadok nebol o politických bojoch, ale o tom, aby sme ostali hlavne ľuďmi, ľuďmi, ktorí pozerajú na tých najzraniteľnejších.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Vážená pani podpredsedníčka, vážené poslankyne a poslanci. Ja sa budem venovať tomu, prečo prišlo k tak prekopne rýchlej potrebe upravovať rokovací poriadok a aj spôsobu, ako tento návrh vznikol. Už to tu zaznelo, že účelom nového rokovacieho poriadku je urobiť poriadok s opozíciou v parlamente. A to je jednoznačný krok proti demokracií a proti slobode slova. Václav Havel povedal: "Prirodzenou nevýhodou demokracie je, že tým, ktorí to s ňou myslia poctivo, nesmierne zväzuje ruky, zatiaľ čo tým, ktorí ju neberú vážne, umožňuje takmer všetko." Myslím, že tento citát sa veľmi hodí na to, čo sa tu deje. Keby predsedovi parlamentu záležalo na tom, aby sme mali kvalitný a dobrý rokovací poriadok, tak by ustanovil demokraticky pracovnú skupinu, v ktorej by boli zastúpené všetky parlamentné strany a odborníci. Tí by potom mohli vypracovať návrh, o ktorom by sa tu rokovalo. Takýto rokovací poriadok by mal predpoklad byť kvalitným a bol by to taký rokovací poriadok, ktorý by každý nasledujúci predseda parlamentu nemusel meniť. Ja som presvedčený, že pánovi Dankovi nejde o kvalitný rokovací poriadok, ale je to poriadok, ale, resp. ide mu o poriadok, ktorý obmedzí demokraciu a slobodu slova. Obmedzení budú poslanci opozície a v podstate aj ľudia, ktorí dali hlas týmto poslancom. Je to nedemokratické správanie sa väčšiny aj predsedu parlamentu. Je to ignorácia opozície, je to ignorácia ich voličov a je to ignorácia demokratického parlamentarizmu. To by si mal predseda parlamentu uvedomiť. Keďže sa predseda parlamentu pán Danko nedokáže správať ako demokrat a nectí si slobodu slova, tak ani nedokáže porozumieť tomu, čo od neho žiada opozícia a ľudia, ktorí uznávajú slobodu slova.
Pri svojom inauguračnom prejave predseda Danko povedal, že demokracia je o rešpektovaní väčšiny. Vtedy som si na chvíľu naivne myslel, že je to len omylom popletený význam slov. Veľmi skoro som ale pochopil, že nešlo o nevinné skomolenie významu, čo sa jemu teda stáva častejšie, ale že je to jeho vnímanie demokracie, teda znásilnenie demokracie na Dankov spôsob. To všetko svedčí len o jednom, pánovi Dankovi nejde o kvalitný rokovací poriadok, nejde mu o slušný a demokratický parlament, ide mu o jeho píár. Predseda parlamentu pán Danko chcel navodiť dojem, že rokovací poriadok je najväčším problémom Slovenska, a pri tomto zastieracom manévri sa stáva hrobárom parlamentnej demokracie na Slovensku.
Pán Danko nie je v Národnej rade ani jedno celé funkčné obdobie a už má potrebu veľkých zmien a odstraňuje nedostatky rokovacieho poriadku, ktorý ešte ani sám stopercentne neovláda. Rokovací poriadok má zabezpečiť pravidlá rokovania v Národnej rade, a to tak, aby garantoval poslancovi slobodný výkon mandátu. Takýto rokovací poriadok ale nemá slúžiť len aktuálnym poslancom, teda poslancom aktuálnej koaličnej väčšiny. Rokovací poriadok má slúžiť 150 poslancom, teda aj poslancom z radov opozície. Rokovací poriadok má byť funkčný a efektívny k funkčným a efektívnym predpisom v ďalších alebo v tomto aj v ďalších volebných obdobiach. Ovšem môže sa takým stať, ak bude prijatý za takýchto podmienok? Tvrdím, že nemôže byť dobrým, ak nebol prijatý konsenzom, teda demokraticky s ohľadom na slobodu slova a prejavu. Predseda parlamentu nemá byť len jedným z členov koalície, on má byť predsedom celého parlamentu, teda všetkých poslancov, aj tých opozičných. Mal by preto hájiť práva aj tých opozičných, teda menšiny. A ako sám deklaruje, on ešte na to nedozrel a bojím sa, že ani nemá na to, aby to niekedy dokázal pochopiť.
A na záver by som ešte povedal, že ak veríte v slobodu prejavu, veríte v slobodu prejavu pre názory, ktoré nechcete. Napríklad Stalin a Hitler boli diktátori, ktorí podporovali slobodu prejavu, ale iba pre tie názory, ktoré chceli a potrebovali. Ale ak podporujete slobodu prejavu tú ozajstnú, znamená to, že podporujete slobodu prejavu práve pre tie názory, ktorými opovrhujete.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Na prejave pána kolegu Suchánka ma zaujalo to, že naozaj máme problémy v Národnej rade s rôznymi zákonmi, že prichádzajú veľmi často aj v priebehu jedného volebného obdobia novelizácie, novelizácie a že sa znova musí, znova novelizovať zákon. V prípade rokovacieho poriadku toto nebezpečenstvo, že sa bude novelizovať a že každý nejaký predseda ďalší alebo v prípade ďalšia vládna koalícia bude musieť meniť rokovací poriadok, je veľmi nežiaduce, pretože parlament potrebuje určitú stabilitu. Hovorili sme o demokracii. Demokracia nie je o tom, že presadím nasilu názor väčšiny, to bola veľká časť príhovoru môjho kolegu, ale o tom, že sa snažím argumentami rozumne presvedčiť, snažím sa získať si dôveru a dosiahnuť konsenzus. Myslím si, že meniť rokovací poriadok bez konsenzu nie je dobrá cesta a povedie to k tomu, že znova sa bude musieť novelizovať novelizácia. V zásade to vidíme aj na tom, že koaliční kolegovia z MOST-u vlastne prichádzajú v podstate, de facto s novelizáciou. Samozrejme, že to nemôžu tak priznať a je to v druhom čítaní, ale musia to zmeniť, pretože neboli prizvaní na začiatku k tomu, aby sa táto vec urobila poriadne.
Takže prihováram sa za to, aby naozaj tento zákon sa nelámal cez koleno, aby sa neprijímal napriek silnému odporu, ale aby sa hľadala dohoda, hľadal konsenzus, aby rokovací poriadok mohol byť niečo stabilného, niečo, čo nevyvoláva emócie, čo nevyvoláva spory, ale niečo, čo pomáha všetkým poslancom bez ohľadu na to, či sú vládni, opoziční, či sú teraz v takej zostave, vláda, alebo v inej, ale aby to bolo niečo, čo bude platiť dlhodobo a stabilne.
Ďakujem.

Ďakujem. Ďakujem za toto vystúpenie. Mňa zaujala tá myšlienka o slobode prejavu v parlamente. Musíme si uvedomiť, že v dnešných časoch existuje obrovská záplava informácií v kyberpriestore, ale aj inde. Médiá na nás vrhajú rôznorodé informácie rôznorodej kvality. Avšak informácie, ktoré zaznejú v tejto snemovni, majú špecifickú povahu, pretože sú chránené ústavou, a tiež preto, že sú slobodné úplne. Tak a to znamená, že by mali byť slobodné, pokiaľ ide o čas potreby na ich vyjadrenie. A v tom práve si myslím, že je tá záludnosť tohto návrhu, ktorým sa má skracovať čas stanovený na vyjadrenie týchto informácií, že špecifická povaha informácií, ktoré zaznejú v tejto snemovni, je tým nejako narušovaná, obmedzovaná. Súhlasím úplne s tým, že ak sme naozaj demokrati, tak musíme počúvať informácie, ako príjemné, tak i nepríjemné pre vládnucu koalíciu.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Tak, pán kolega, hovoril si o prijatí rokovacieho poriadku konsenzom. Je to základ, ako fungovať ďalej, ako dať navonok ľuďom, obyčajným ľuďom vonku, že aj politici sa dokážu na niečom predsa len raz dohodnúť, ale tomu predchádzajú rôzne rokovania. Ja si myslím, že naozaj je veľmi dôležité s ľuďmi rozprávať. Lebo pokiaľ sa niečo dostane mimo krajiny a možno to poškodzuje dobré meno krajiny v tom, že tu nie sú nejaké demokratické princípy, môže sa stať, že argument, že chceli sme sa s nimi dohodnúť, ale oni veľmi nechceli, môže viesť možno k tomu, že aj naši dobrí politici, ktorí vedia robiť medzinárodnú politiku, budú mať čo robiť s obhajobou takého konsenzu, aký práve nastal pri rokovacom poriadku. Preto si myslím, že najlepšie je možno nie ani z jednej, ani z druhej strany, aby prechádzalo všetko, ale zhodnúť sa na naozaj dobrých veciach, ktoré majú hlavu a pätu, ktoré pochopí aj človek z vonku, a naozaj vystupovať ako krajina, ktorá je postavená na demokratických princípoch, na ľudskosti, na odbornosti a na tom, že všetkým nám ide o dobro tejto krajiny.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, nie je veľa tém, ktoré by v pomerne tak krátkom čase, aký uplynul od parlamentných volieb, dokázali rozozvučať túto parlamentnú sieň a zároveň vyvolať toľko emócií. Návrh zmeny rokovacieho poriadku, ktorý vzišiel z dielne predsedu Slovenskej národnej strany Andreja Danka, rozvíril už beztak nepokojné parlamentné vody, ale aj značne rozkolísal hladinu verejnej mienky, ktorá sa už dlhší čas s nedôverou díva na zákonodarcov tohto štátu. Ak doposiaľ poslanci Národnej rady boli považovaní v tom naivnejšom slova zmysle za jedincov, ktorí za daných občanov stláčajú tlačidlá, aby schvaľovali nejaké zákony, tak teraz sa na nás dívajú cez prizmu ťažkého egoizmu. Pretože namiesto toho, aby sme riešili pálčivé problémy celej spoločnosti, bijeme sa tu ako kohúti na kôpke hnoja, komu bude patriť.
Do istej miery chápem motiváciu predsedu slovenského parlamentu, ktorý sa chce ukázať v pozitívnom svetle nielen pred svojimi voličmi, ale aj ostatnými voličmi Slovenska a zapôsobiť na nich ako silný vodca, ktorý má všetko pod kontrolou, vrátane neposlušných poslancov neschopných sa zmestiť do vlastnej kože. Vládnuť tvrdou rukou a trestať tých, ktorí sa vzpierajú rešpektovať zaužívané formy slušného správania, patrilo vždy k pomyselným oprávneniam silnejších. Je to predsa najľahší spôsob, ako sa zbaviť nepohodlných svedkov vlastných omylov a prešľapov a hádzať vinu na iných.
K takým závažným zmenám, akú predstavuje aj zmena rokovacieho poriadku, je potrebná širšia diskusia a priestor na formulovanie základných východísk, z ktorých by sa očakávané zásahy do rokovacieho poriadku mohli stať namiesto diktátu vládnych poslancov spoločným konsenzom väčšiny poslancov parlamentu. V tom lepšom prípade. V tom horšom by sme mali dospieť aspoň ku kompromisom. Môžem vás poprosiť? Ďakujem. (Reakcia rečníka na ruch v pléne.) Celá situácia však pripomína skôr diktatúru a nie parlamentnú demokraciu. Žiaľ, aj toto je jedna z realít súčasnej hry na demokraciu na Slovensku. Využiť prevahu väčšiny v parlamente, silou a tlakom donútiť ostatných, aby sa podriadili a rešpektovali vôľu vládnej koalície. Ak sa má i v budúcnosti takýmto smerom uberať slovenský parlamentarizmus, vidím v tom vážnu hrozbu. Nie pre poslancov, ktorí sa ocitnú v nemilosti obludného valca koaličnej väčšiny, ale pre všetkých ľudí na Slovensku. Nikto im totiž nebude môcť garantovať, že aj ich práva nebudú pošliapané a nestanú sa hračkou v rukách po moci a pseudospravodlivosti túžiacich politikov. A stratená dôvera sa navracia veľmi ťažko. O tom sa mohli presvedčiť viacerí, teraz už bývalí poslanci Národnej rady, ktorých nemilosrdný prúd času zobral so sebou do politického očistca. Len máloktorým sa podarí bez bolesti ním prejsť a vrátiť sa s ľudskou tvárou do sveta, ktorý im predtým veril.
Demokracia nie je o diktáte, ale o hľadaní konsenzu, ale aj kompromisov. Bez nich je aj ponúknutá priateľská ruka panovníka iba mľandravým stiskom, pripomínajúcim dotyk klzkej ryby túžiaci sa vymaniť zo zovretia.
Keď som po prvýkrát vkročil do tejto sály ako poslanec Národnej rady s rešpektom a úctou, vo svojom vnútri som prežíval prvé dotyky s miestom, kde sa tvorila história našej pomerne mladej samostatnej republiky. Netušil som, čo ma čaká, aj keď určité predstavy o tom, ako to v rokovacej miestnosti prebieha, som mal. Viac-menej len z médií, či z počutia. Nemal som veľké očakávania a nebol som ani v objatí ilúzií, že sa v živote tohto mohutného kolosu, aký parlament nepochybne prestavuje, niečo zmení, lebo som tu ja. Ani k lepšiemu, ani k horšiemu. Každý mechanizmus sa skôr či neskôr naučí fungovať vo vychodených drážkach a slovenský parlamentarizmus v nich so zotrvačnosťou sebe vlastnou pracoval už príliš dlho na to, aby pomyselným šibnutím čarovného prútika dokázal zmeniť svoj chod. S pokorou som prijal aj skutočnosť, že ako nový poslanec nemám také bohaté skúsenosti, aby som svojim starším kolegom mal morálne právo niečo vyčítať či ich poúčať. Áno, prekážali mi niektoré prejavy, ktoré sa, bohužiaľ, udomácnili aj v tejto sieni. Slovné útoky, skákanie si do reči, vykrikovanie, telefonovanie počas rokovania, rozprávanie sa v čase, keď iný hovorí, otáčanie sa chrbtom k tým, ktorí stáli za rečníckym pultom, a v neposlednom rade aj prázdne stoličky počas rokovania. Boli to pre mňa ako déja vu v spojitosti s rovnakým správaním študentov, ktoré som zažil počas učiteľskej praxe. Pár týždňov po mojom nástupe do parlamentu ma oslovil jeden novinár a v rámci rozhovoru padla aj otázka, ako vnímam poslancov parlamentu, či mi nepripomínajú žiakov? A vtedy som si uvedomil, že je to vskutku tak. Jedna veľká 150-členná trieda, v ktorej sú bifľoši, ale aj neposedníci s mobilmi v rukách, vykrikujúci narušitelia vyučovacej hodiny, triedni zabávači, ktorí na seba vždy strhávajú pozornosť, notorickí záškoláci, žalujúci nespokojenci, pritakávači, donášači, ale aj veční ignoranti, na ktorých nič neplatí. Vskutku bohatá zmes ľudských osobností, temperamentov a charakterov.
Ako však takúto veľkú triedu umravniť? Obávam sa, že novým rokovacím poriadkom sa to nepodarí. Pokiaľ aj vy, vážení predkladatelia, neprejavíte istú dávku zhovievavosti a nadhľadu, tento početný kolektív sa vám skôr či neskôr rozpadne. A na jeho troskách nevznikne o nič lepší kolektív, pretože obmedzeniami, zákazmi, príkazmi, vyhrážkami, sankciami ešte nikto nikdy nezískal náklonnosť iných ľudí. Väčšinou si ich proti sebe poštval a jeho pravidlá priniesli viac skazy než úžitku.
Po nástupe do parlamentu som sa snažil upozorniť na nevhodné aktivity či správanie, ale potom som rezignoval a zmieril sa s tým, že takto to asi má vyzerať. Hlavou múr neprerazíš, povedal som si. No neustále ma to znepokojuje, nielen ako poslanca Národnej rady, ale aj ako občana tohto štátu. Rovnako ako milióny mojich spoluobčanov ja rozhodne nesúhlasím s takýmito praktikami. Prišli prvé väčšie konflikty, otvorené hádky, kričanie, klasik by to nazval rinčaním zbraní, rovnako, ako to robili predkovia pred bojom, aby zastrašili a demoralizovali nepriateľa. Pri emotívnych vystúpeniach neplatili racionálne argumenty, pragmatické riešenie problémov sa jednoducho nenosí a jednoduchšie je tzv. opozičným návrhom prilepiť prívlastok ako chrlenie nenávisti, zloby a podobne. Negatívna energia nahromadená v tejto sále sa stávala, aspoň pre mňa, čoraz neúnosnejšou. V duchu som si hovoril, či som skutočne v parlamente alebo niekde na bojisku. V mysli sa mi však zakaždým vybavil obraz zasadnutia parlamentu v čase socializmu, keď všetci svorne tlieskali, ďakovali si, chválili sa, počas rečnenia kolegov sedeli bez pohnutia a nikto s nikým neprehovoril, bohužiaľ, ani v diskusii. Tento obraz vo mne zakaždým vyvolával pocit hrôzy a zdesenia, pretože takáto forma parlamentnej diskusie bola nepochybne neprirodzenou a umelou. Zakrývať demokraciu pod pláštik slušnosti tzv. korektného prístupu a mlčania je znakom totalitných režimov. A mám pocit, že nový rokovací poriadok, ktorý sa rôznymi sankciami snaží obmedziť slobodu slova a prejavu na parlamentnej pôde, je návratom do tých čias, keď demokracia nebola ničím, iba ak zdrojom papiera v zásuvke komunistických diktátorov.
Nikto z nás si hádam nepraje, aby sme sa znovu vrátili do tých čias. Predstava slušných, uhladených, ticho sediacich poslancov, ktorí sa budú na seba milo usmievať a tlieskať si, nie je dobrou víziou, kam by sa slovenský parlament mal v blízkej budúcnosti uberať. Navonok je to síce lákavá predstava, zvlášť pre voličov, no v skutočnosti je popretím základných princípov fungovania parlamentnej diskusie a popretím prirodzených základných ľudských práv a slobôd, ktoré sú neodňateľné, neodcudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Kde inde a kto iný má kričať hlasom nespokojných ľudí, ak nie opozícia a nie v parlamente?!
Stiahnuť zlý návrh z rokovania nie je znakom slabosti, vážení navrhovatelia, ale znakom rozvážnosti a uvedomenia si svojej zodpovednosti. Preto vás chcem poprosiť, aby ste stiahli tento návrh, a poďme už konečne rokovať o skutočných problémoch, ktoré trápia občanov tejto krajiny.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. V závere vo mne zarezonovala zvlášť jedna veta "stiahnuť zlý návrh zákona nie je známkou slabosti, ale známkou racionality", úplne sa pridávam a súhlasím s návrhom pána poslanca Žarnaya, ktorému ďakujem aj za jeho vystúpenie. A skutočne vidíme, že naozaj tento návrh nepriniesol nič dobrého a podľa mňa nič dobrého neprinesie. Snaží sa nejakým zvláštnym spôsobom vyriešiť niečo, čo sa má riešiť inak, a nie takouto násilnou a nezmyselnou, zbytočnou a škodlivou novelou rokovacieho poriadku.
Ako bývalý učiteľ veľmi oceňujem aj ten učiteľský prístup. Aj u študentov sa nedá všetko vyriešiť len nejakou novelou alebo zmenou školského poriadku, je to veľmi často o vzťahoch, o vzájomnej úcte, o tom, že spolu komunikujeme, o tom, že motivujeme. Áno, existujú aj nejaké pravidlá, existujú aj nejaké sankcie, ale myslieť si, že vychováme dobrých študentov a zabezpečíme dobrú atmosféru v triede, v škole len tým, že pritiahneme šróby v školskom poriadku, to sa nedá. Takže ďakujem ešte raz pánu kolegovi, aj učiteľovi, aj poslancovi, Otovi Žarnayovi za jeho prejav.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, je dobré, pekná slohová práca, len môj problém je, že sme v druhom čítaní, sme v rokovaní parlamentu, hovoríme o veľmi vážnej procesnej norme, ktorá sa dotýka parlamentu, a v druhom čítaní, ako sa dá ľahko dočítať v učebnici ústavného práva, má trošku iný charakter. Tie voľné frázy o tom, ako sa cítime, ako vnímame parlament, v prvom čítaní tomu rozumiem. V druhom čítaní?
Pán poslanec, apel na to, že aby sme sa už konečne vrátili k zmysluplnému rokovaniu?! Veď sa pozrite na tých 21 prihlásených, 90 % je vašich. Pán poslanec, ak sa pozriete na to, ako vyzerajú rokovania od začiatku tejto vlády, Národnej rady, tak uvidíte, že 70 a viac percent, pokiaľ ide o vystúpenia v rozprave, sú vystúpenia opozičných poslancov. K tomuto zákonu sme my vystúpili pomaly štyria, naši, a možno piati, a ten celý obrovský zoznam ten druhý, tretí deň, čo budeme zrazu o tom rokovať, tak to je predsa vaša práca.
A keď teda ste učiteľ a máte elementárny stav k objektivite, nemohli ste teda aspoň toto zhodnotiť, keď o tom hovoríte?
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán poslanec urobil veľmi dobrý prejav najmä v tých momentoch, kde upozornil na poškodzovanie parlamentarizmu. Parlamentarizmus je naša spoločná hodnota, parlamentarizmus stojí nad tým, kto je koalícia, kto je opozícia. Parlamentarizmus je tolerancia a vzájomná politická kultúra. Tú odovzdáme ďalej, keď sa vytvorí nejaký kultúrny jav, nejaké zvykové právo, preberú ho po nás tí ďalší. Vy nás vraciate do 90. rokov, kde HZDS a jeho spojenci neznášali opozíciu a domnievali sa, že oni ju naozaj definitívne zničia, že opozícia je niečo nenormálne, čo narušuje život v parlamente. Chceli vylúčiť celú jednu stranu, desiatky poslancov a potom si tam sedieť sami a diskutovať si len o svojom. Preboha, hádam teraz v 21. storočí nerozmýšľajú takto predkladatelia zákona? Že oni si poriešia pokojné vládnutie tým, že umlčia opozíciu. K parlamentarizmu patrí tolerancia a zniesť kritiku akéhokoľvek charakteru, verbálnu kritiku v parlamente. Nič iné sa tu nerobilo. Vaše zákazy, vaše umlčiavanie parlamentu dokazuje len, že ste si pomýlili storočie.