10. schôdza

Vážený pán podpredseda, pani podpredsedníčka vlády, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som ako poverená spravodajkyňa predniesla spravodajskú informáciu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Nebudem čítať celý názov, uvediem len tlač 247. Teda podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku ako v prvom čítaní podávam túto spravodajskú informáciu.
Návrh zákona spĺňa po formálnoprávnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby vládny návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet a výbor pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy a pani podpredsedníčka vlády podrobne návrh zákona uviedla.
A ja chcem oceniť, pani podpredsedníčka vlády, že v tom prvom balíku legislatívnych návrhov zo strany ministerstva spravodlivosti je aj zákon o konkurze a reštrukturalizácii a ďalšie právne úpravy, ktoré sa ho dotýkajú, pretože problémy, ktoré sa vyskytli v praxi, či s osobným bankrotom a s ďalšími vecami, naozaj je potrebné riešiť. A som rada, že boli brané do úvahy pripomienky aj z odbornej verejnosti. A verím, že zákon prispeje práve, aby sa táto problematika aj v praxi aj zjednotila, aj upravila, aby proces osobných bankrotov bol jednoduchší.
Ako spravodajkyňa určená navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že vládny návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Skončila som. Pán predsedajúci, poprosím vás, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo.
Vážená pani ministerka, vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, dovoľte mi, budem sa v svojej rozprave venovať zmenám, ktoré sa týkajú reštrukturalizácie. Napriek tomu, že rozumiem tomu, že dominantná časť navrhovanej zmeny, vládnej zmeny tohto zákona je na bankrote, ja sa budem teda venovať len tým reštrukturalizáciám.
Pri tvorbe zákona o konkurze a reštrukturalizácii bol bezpochyby koncept reštrukturalizácie postavený ako alternatíva konkurzu, ktorá umožní zachovanie spoločnosti, jej činnosti a, samozrejme, aj pracovných miest. Vychádzalo sa z predpokladu, že miera uspokojenia záväzkov dlžníka je pri zachovaní fungovania prevádzky podniku v určitých prípadoch vyššia ako v prípade konkurzu. Inštitút reštrukturalizácie je teda inštitút, ktorý má riešiť insolventnosť v tých prípadoch, kedy má dlžník záujem, silu, možnosti na to, pokračovať v prevádzke podniku, chce ho nanovo naštartovať a proces reštrukturalizácie by mu v tom mal pomôcť, samozrejme, formou odpísania časti dlhu.
Na to, aby takýto inštitút mal šancu úspešne fungovať, tak by mali byť spokojní všetci. To znamená aj dlžník, ktorý nie je prinútený ísť do konkurzu, ľudovo povedané, nie je prinútený to celé zabaliť. A, samozrejme, aj veritelia, ktorí síce touto situáciou utrpeli, no budú profitovať z toho, že táto firma bude v prevádzke ďalej pokračovať a aj oni budú mať ďalej možnosť s touto spoločnosťou spolupracovať, možno byť jej dodávateľmi a tým pádom aj neohrozia týmto spôsobom svoju existenciu, pretože častokrát sa môže jednať práve o prípady, kedy je táto spoločnosť ich jediným možným odberateľom, najmä teda v regiónoch. Čiže určite skvelá myšlienka. Inštitút, ktorý má svoje opodstatnenie, no čas a prax ukázala, že veľmi nešťastná aplikácia.
Počas približne desiatich rokov účinnosti tohto zákona sa stala reštrukturalizácia doslova nástrojom, ako nečestne a pritom úplne legálne podnikať na úkor mnohých veriteľov svojich subdodávateľov, ktorí sú na zákazkách hlavne od veľkých zadávateľov existenčne závislí. V minulosti nám prax ukázala, že išlo hlavne o sektor stavebníctva, ale nie len, v ktorom sú neplatičmi faktúr predovšetkým veľké etablované spoločnosti, ktoré vykonávajú práce financované z veľkej časti z verejných zdrojov, pričom reštrukturalizáciu využívajú ako štandardný nástroj na zbavenie sa dlhov a ochranu pred veriteľmi. V praxi vidíme, ako tieto praktiky vytvárajú nerovné podmienky na trhu, ako deštruujú hospodársku súťaž a ako pôsobia likvidačne doslova na celé segmenty podnikateľského sektora.
Ako som už spomenula, reštrukturalizácia nepochybne má svoje miesto v našom právnom poriadku, avšak súčasná jej právna úprava si vyžaduje viaceré legislatívne zmeny. Keď sme aj my s kolegami v minulosti predkladali niektoré zmeny v oblasti reštrukturalizácie, tak vždy sme hovorili o tom, že reštrukturalizácie je potrebné zneatraktívniť a je potrebné vylepšiť postavenie veriteľov. Má to byť totiž nástroj, ktorý má byť využívaný len výnimočne, ojedinele, keď sa už nedá inak. A nemá s ním byť prvoplánovo počítané v rôznych rozhodnutiach spoločností, poťažne dokonca vo finančných plánoch, vo finančnom plánovaní, ako to niektoré firmy, bohužiaľ, dnes robia. A to nemusíme zďaleka hovoriť len o spoločnostiach, ako boli Doprastav a Váhostav, kde to okrem akejsi pachute zo zneužitia tohto inštitútu celé – od A po Z, od začiatku až po koniec –, celé smrdelo vládou tolerovaným podvodom. Sú to aj mnohé iné spoločnosti, mnohé nemedializované prípady.
Ja spomeniem len jednu spoločnosť, ktorá zjavne už vo svojej stratégii, keď sa išla etablovať na trh, s prvoplánovou reštrukturalizáciou počítala. Bola to spoločnosť, ktorá najprv uviedla na trh svoje produkty. Neboli to ich produkty. Bola to obchodná spoločnosť, ale teda produkty, s ktorými obchodovala a tieto uviedla na trh s vysoko dumpovanými cenami. Doslova investovala jednak do reklamy, postupne predávala viac a viac produktov, postupne nakupovala od viac a viac dodávateľov, zvyšovala obraty. V tom čase, keď sa tento proces dial, kedy teda táto spoločnosť rástla, zvyšovala svoje objemy, riadne platila, no vytvárala stratu. Pretože takýto spôsob podnikania, že za viac kupujem a za menej predávam, je potrebné jednoducho z niečoho dotovať. A táto firma to kryla rôznymi pôžičkami. A takouto stratou si v rekordom čase – za dva roky – vybudovala veľmi silné postavenie na trhu s tými produktami, s ktorými teda na ten trh prišla a doslova prevalcovala konkurenciu. Konkurencia jej, samozrejme, nedokázala konkurovať, pretože ak niekto chce predávať s nejakou maržou, tak nemôže ísť pod cenu, nemôže dlhodobo dotovať predaj nejakých výrobkov. A čo sa teda stalo? Že spoločnosť po dvoch rokoch neuhradila niekoľko jednotiek stotisícových, približne stotisícových faktúr svojim dodávateľom, ktorých už medzičasom považovali za silného hráča a aj napodiv s dobrou platobnou disciplínou, pretože túto disciplínu tá spoločnosť počas tohto procesu mala. Ten moment nastal až v závere tohto zjavne plánovaného procesu. Na záver tohto celého po tej firme ostalo niekoľko firiem s nezaplatenými faktúrami. Táto firma sa medzičasom stala významným hráčom, ktorý po očistení sa v reštrukturalizácii pokračoval v dobre zabehnutom biznise. Toľko veľmi zostručnený príbeh zo života. Ale aj takéto prípady, nielen ten Váhostav, Doprastav, ale aj takéto prípady by sme mali reflektovať, mali by sme o nich vedieť.
A v kombinácii s faktom, že máme na Slovensku približne okolo 100 reštrukturalizácií ročne, vo mne kombinácia týchto dvoch informácií vyvolala a utvrdila pocit, že naozaj proces reštrukturalizácie treba zneatraktívniť, aby nebol v tak masívnych prípadoch využívaný a aby tí veritelia naozaj neprišli až tak skrátka, ako tomu v súčasnosti je.
Preto som veľmi rada, že aj pani ministerka prináša popri zmenách v osobných bankrotoch aj zmeny v reštrukturalizáciách, keďže, žiaľ, naše návrhy, ktoré sme my predkladali z pozície opozície, nemali v tomto pléne šancu na úspech. A mnohé sú veľmi podobné, ako sú tie, ktoré máme dnes na stole, o ktorých budeme rokovať. Ja by som chcela povedať trošku niečo k tomu, ako jednotlivé tie návrhy na zmenu vnímam.
Veľmi pozitívne vnímam tú úpravu, ktorá hovorí o tom, že dlžník nebude môcť po skončení reštrukturalizácie medzi svojich členov rozdeliť zisk alebo iné vlastné zdroje skôr, ako dôjde k uspokojeniu pohľadávok veriteľov skupiny pre nezabezpečené pohľadávky do výšky ich zistených pohľadávok. Toto je veľmi dôležité, že do výšky ich zistených pohľadávok. To znamená, že ak aj už sa v tej spoločnosti tomu dlžníkovi dala druhá šanca na nejakú revitalizáciu a znovusfunkčnenie svojho biznisu, tak jednoducho je dobré, že aj zákon pamätá na to, že tu ostal niekto po tejto spoločnosti s nevyplatenou pohľadávkou, a skôr ako si spoločnosť začne vyplácať zisk, tak by mali byť uspokojené tieto pohľadávky. Čiže toto vnímam veľmi pozitívne.
Pozitívne vnímam aj zmenu, ktorá hovorí o tom, že prílohou reštrukturalizačného posudku bude zmluva, ktorá bude upravovať aj odmeňovanie správcu za vypracovanie reštrukturalizačného posudku. Toto je určite pozitívny moment, ktorý zvýši transparentnosť, a nie je vôbec žiadny dôvod na to, tieto informácie utajovať.
Ďalšiu pozitívnu zmenu vnímam aj to, že splatnosť pohľadávky nemá byť podmienkou vzniku pohľadávky, a teda správny postup pre rozlíšenie starého a nového dlhu, čo znamená inými slovami to, že súčasťou tých uznateľných pohľadávok nemajú byť len tie, ktoré sú po splatnosti, ale majú to byť aj plnenia, budúce plnenia, ktorých povinnosť plnenia teda vyplýva z nejakej zmluvy.
Ďalej ako pozitívne a možno dominantné považujem to, že je tu taká povinnosť vznesená do toho, že sa navrhuje, aby reštrukturalizačný plán poskytoval nezabezpečeným veriteľom oproti riešeniu úpadku cez konkurz o 20 % viac, ako by bolo v prípade konkurzu, čo dnešná úprava hovorí len, že to má byť viac. To znamená, že ak by pri konkurze dostali veritelia po dvadsiatich centoch, tak už 30 centov znamená, že je splnená požiadavka na reštrukturalizáciu.
Ako veľmi pozitívnu zmenu vnímam aj to, že reštrukturalizácia má byť schválená, resp. splnená podmienka tá, že dlžník sa musí zaviazať, že maximálne do piatich rokov splatí aspoň 50 % svojich záväzkov. Toto vnímam veľmi pozitívne. My sme to aj navrhovali, aj sme to mali v našom volebnom programe. Mali sme to trošku s inými parametrami. My sme hovorili, že štyri roky a 50 percent. Čo znamená, že ak je to spoločnosť, ktorá nedokáže garantovať, že do v tomto prípade piatich rokov nedokáže splatiť aspoň 50 % svojich záväzkov, tak taká firma jednoducho nech nejde do reštrukturalizácie.
Ďalšiu zmenu, ktorú chcem spomenúť a ktorú teda až tak pozitívne nevnímam, je tá, že správcu reštrukturalizácie si nemá vyberať sám dlžník, ale má byť ustanovená náhodným výberom. Toto je vec, ktorá je možno na širšiu diskusiu. Ja na jednej strane rozumiem, čo je zámerom toho, pretože tá správcovská mafia nám v mnohých prípadoch ukazuje, ako sa stačí dohodnúť správca s bankou a potom ešte prípadne so súdom a celé to potom krásne ide a že je tu šanca pretrhať tie väzby. Na druhej strane si treba uvedomiť, že ak jedna súkromná spoločnosť ide si platiť nejakú službu správcu v tomto prípade, mala byť mať možnosť asi si ho vybrať s najlepším vedomím a svedomím. A tu by možno pomohlo, ak by boli zverejňované výsledky úspešnosti jednotlivých správcov. Ak by boli zverejnené na úspešnosť správcov, to znamená, v akom čase vedia proces reštrukturalizácie vykonať, s akou mierou úspešnosti, s akou mierou uspokojenia pohľadávok, proste pri určitých parametroch, tak si myslím, že aj tá spoločnosť by si vedela vybrať správcu s najlepším vedomím a svedomím. Ak to chce robiť slušne a čestne, nemalo by jej byť v tom bránené. Ale rozumiem tej pohnútke, čo sa tým chcelo vyriešiť, len nie som celkom presvedčená, že toto je práve celkom dobré riešenie.
Čo by som možno ešte na záver chcela povedať, hoci chápem, že sme v prvom čítaní, no predsa len, keď už mám mikrofón k dispozícii, nevzdám sa ho tak ľahko a poviem, kde si ešte viem predstaviť nejaký priestor na ďalšie zmeny, ktoré sme presvedčení aj s kolegami, že by pomohli tomuto inštitútu. A síce zavedenie povinnosti informovať veriteľov o všetkých krokoch reštrukturalizácie poštou alebo zverejnením na internete by určite pomohlo k takej tej komfortnosti pre veriteľov, ak by takouto formou boli informovaní, čo dnes, pokiaľ mám správne informácie, je relatívne komplikovaná záležitosť.
Ďalšia vec, ktorú si viem predstaviť, že by sme vedeli diskutovať o takejto zmene, je, aby aj malí veritelia, ktorých výška pohľadávky je nižšia ako jedno percento, mali akúsi možnosť alebo mali možnosť byť zastúpení pri hlasovaní veriteľov. Dnes tomu tak nie je.
Ja na jednej strane rozumiem tomu, že pokiaľ je takýchto drobných pod jedno percento, asi je veľmi ťažké s nimi jednotlivo počítať pri tých zasadnutiach veriteľov, ale akési zastúpenie by tam mali mať. Čiže v prvom priblížení možno nejaká taká len predstava, že ak je takých veriteľov povedzme 20 %, mohli by mať nejaké zastúpenie na takomto pléne.
Ďalšia z vecí, kde si vieme predstaviť ďalšiu zmenu, je, že by bolo vhodné umožniť subdodávateľom firiem, ktoré sú v reštrukturalizácii, aby mohli bez akýchkoľvek sankcií a postihov vypovedať zmluvu s takouto spoločnosťou. Predsa len ak, a hlavne pre tých, pre ktorých je takáto dodávka svojich služieb jedinou, to sú tí malí drobní živnostníci, a tá spoločnosť im jednoducho neplatí a dozvedia sa, že tá spoločnosť ide do reštrukturalizácie a prebieha tam tento proces a oni majú možnosť sa zamestnať niekde inde, začať dodávať služby niekde inde, jednoducho nemali by byť vazalom takejto spoločnosti a vytvárať si tým teda možno aj existenčné problémy. Pri konkurze takáto možnosť je, nie je možná pri reštrukturalizácii, čiže vidím tam možno paralelu, že mohla by byť aj tu.
No a poslednou tou zmenou je to, čo som už spomínala, teda zverejňovanie úspešnosti správcov konkurzov a reštrukturalizácie. To by určite pomohlo nielen transparentnosti, ale aj tomu možnému výberu, ak by teda taká možnosť zachovaná v budúcnosti bola.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť, dámy a páni, a chcem veriť, že priestor na diskusiu o týchto návrhoch, ktoré som teraz veľmi stručne predstavila, bude. A na to, aby ten priestor bol, je, samozrejme, potrebné, aby tento návrh zákona prešiel do druhého čítania, a preto teda za klub SaS chcem povedať, že my toto podporíme a verím, že ten priestor bude aj efektívne využitý.
Ďakujem pekne.

Ďakujem.
Ja by som reagoval na to, čo povedala pani kolegyňa Kiššová, v tom zmysle, že sa nevyjadruje primárne k tej hlavnej časti tohto zákona, ktorá sa týka úpadku fyzických osôb. Tam chcem zdôrazniť to, že sme naozaj za to, aby sa takáto norma prijala. Niektoré detaily určite, že by sa tam dali ešte rozdiskutovať, ale v zásade sme, nechcem povedať, že príjemne prekvapení, sme veľmi spokojní s touto úpravou a ceníme si to, že ako je to spracované.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Ja som len chcel doplniť našu kolegyňu Janu Kiššovú, že keď spomínala tie prípady, kedy sa reštrukturalizáciou riešili vlastne ekonomické problémy firiem, tak vlastne dnes sa v tlači objavil prípad Carrefouru, kedy vlastne tí nešťastníci veritelia dostanú len 3 % zo svojich peňazí a namiesto 17,5 milióna eur dostanú nakoniec len 430-tisíc eur. Takže určite je najvyšší čas niečo s týmto zákonom robiť. A v druhom čítaní, predpokladám, že podáme nejaké pozmeňujúce návrhy.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem pekne za slovo.
Pani poslankyňa, ja chcem oceniť, že vaše vystúpenie bolo naozaj vecné a odborné. A môžem len vysloviť súhlas s vaším konštatovaním, že reštrukturalizácia sa v mnohých prípadoch zneužívala na to, aby firma, ktorá vstúpila do reštrukturalizácie, si mohla takto očistiť svoje dlhy a ďalej pokračovať. A tiež chcem oceniť aj to, a nebýva to vo vystúpeniach opozičných poslancov časté, že ste uviedli pozitíva predloženého návrhu zákona. Myslím, že už je dostatok praktických skúseností z uplatňovania reštrukturalizácie, aby tie chyby, ktoré sa v praxi vyskytli, a ako som povedala, reštrukturalizácia bola zneužitá, aby sa zamedzilo do budúcna, aby sa reštrukturalizácie zneužívali.
Ako ste aj sama uviedla, zákon je v prvom čítaní. Bude naozaj priestor vo výboroch, aby sme o ňom diskutovali a takisto aby sme diskutovali aj o prípadných pozmeňujúcich návrhoch. A som presvedčená, že pani podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti určite takejto vecnej a odbornej diskusii bude naklonená.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Chcem poďakovať za všetky faktické pripomienky. Je to možno taká vzácna, vzácny moment nejakej všeobecnej zhody.
Chcela by som ešte doplniť možno tú informáciu, ktorú povedal aj kolega Ivan, že sa dnes medializoval prípad Carrefouru a povedal aj číslo 3 percentá. Ja keď som túto tému riešila a konzultovala s viacerými právnikmi, pretože ja nie som právnik, tak sa viacerí zhodli, že za ich praxe, odkedy riešia reštrukturalizácie, sa nestretli s prípadom, že by bolo zaplatených viac ako 5 %, čo je teda strašné číslo. A možno aj to je to, prečo veľmi pozitívne vnímam to, že dneska už tá hranica bude proste fixne nastavená a 50 % je, aj keď zrejme arbitrárne nastavená hranica, ale je to už hranica, kedy sa možno oplatí naozaj tú firmu zachraňovať aj s účinnou spoluprácou veriteľov. Lebo nejako ťažko vyžadovať súčinnosť veriteľov a možno spolupracovníkov v tej firme, keď jednoducho po dlžníkovi ostane kopa veľmi, veľmi nasrdených, keď to poviem veľmi slušne, kolegov a spolupracovníkov.
Ďakujem pekne.

Vážený pán podpredseda, vážená pani ministerka, všetkým je zrejmé, že to, čo my sme mali v predvolebnom programe pod názvom exekučná amnestia, je kľúčový bod, na ktorom nám veľmi záleží, pretože problém zadlžených ľudí na Slovensku, ktorí si nevedia sami pomôcť, považujeme za jeden z najkľúčovejších, a najmä z najpálčivejších, pretože tí ľudia naozaj si nevedia pomôcť sami, a navyše sú nútení žiť v šedej zóne spoločnosti a tým pádom neprispievajú ani do štátneho rozpočtu tým, že sú zamestnaní, proste žijú odstrihnutí a mimo.
Napriek tomu musím na úvod povedať, že mi trošku tento zákon pripomína ako to, že keď vidíme ako problém nejakého slona, na tom slone sedí žaba a ideme riešiť tú žabu. Je to krok správnym smerom, ale nie som si istý, či vyriešime to, čo potrebujeme vyriešiť. Skúsim sa odvolať na slová pani ministerky, ktorá povedala, že keď sa nejakým spôsobom inšpirovali jej experti Českou republikou alebo porovnávali, ako to funguje tam, tak ste povedali číslo 32-tisíc bankrotov v Česku fyzických osôb ročne, ročne. Ak by sme išli analogicky, tak dajme tomu, že by to bolo 16-tisíc bankrotov na Slovensku ročne. Ale tento problém, o ktorom hovoríme, sa týka státisícov ľudí. To znamená, ja verím, že je to krok správnym smerom, ale ten problém to, povedal by som tak, že takmer nevyrieši. Čiže ja to beriem, v zásade mám podobný názor ako kolegovia, že okej, však poďme sa o tom baviť, možno niečo vylepšíme. Určite to nie je krok zlým smerom, ale merito problému to nevyrieši.
Preto by som sa chcel opýtať, pani ministerka, a nežiadam vás o odpoveď, že teraz, ale budeme v druhom čítaní alebo bude to na výboroch. To znamená, koľko odhadujete, že ľudí na Slovensku by na základe tejto zmeny mohlo využiť reálne možnosť bankrotov, možnosť reštrukturalizácie? Čiže oddlženia na splátky, tak by som to povedal. Lebo toto je kľúčové, aby sme vedeli, povedal by som, aký objem toho veľkého problému, ktorý máme, týmto zákonom riešime.
Po druhé. Oceňujem, že v prípade, ak nebude mať dlžník na to, aby sám zaplatil náklady spojené s vlastným bankrotom alebo reštrukturalizáciou, myslím tie zrejme technické poplatky a riešenia, že v takom prípade pomôže štát. Pretože naozaj u veľmi zadlženého človeka to ani inak nemôže byť, lebo on si nemôže dovoliť zaplatiť ani tých pár sto eur, aby vôbec mohol prejsť týmto procesom.
Chcem sa opýtať ďalšiu vec. Prečo musí splatiť dlžník v tej tzv. reštrukturalizácii 30 percent? Prečo práve 30 % a prečo 30 % všetkých záväzkov a neodrážame sa od istiny? Pretože, bohužiaľ, vo väčšine tých najbežnejších prípadov vidíme, alebo to, čo je najviac vypuklé, je, že istina môže tvoriť euro päťdesiat a príslušenstvo môže tvoriť 300 euro. Hovorím absurdné príklady, ale sú aj také. Poznáme ich reálne, aspoň teda nám občania také príklady, prípady posielajú reálne. Tento zúfalý pomer medzi istinou a príslušenstvom v prípade väčších súm už nie je tak zúfalý, ale zase ten objem je zúfalý. Čiže dlh je, čo ja viem, 5-tisíc euro a príslušenstvo je 5-tisíc euro. Päťtisíc euro navyše je strašne veľa. Čiže prečo 30 % a prečo sa neodrážame alebo nejakým spôsobom nezohľadňujeme aj istinu? Čiže ak by človek bol ochotný uhradiť istinu plus nejaké percento z príslušenstva, tak by mohol ísť do reštrukturalizácie, nielen keď uhradí 30 % záväzkov ako takých.
Po ďalšie, chcem upozorniť na jeden problém, ktorý, samozrejme, nevieme vyriešiť v tomto zákone, ale bez jeho vyriešenia budeme naozaj riešiť iba tú žabku, čo sedí na tom veľkom slonovi. Totižto aj tie záväzky, od ktorých sa tento zákon odráža, častokrát vznikajú, povedal by som ani nie že fiktívne, ale veľmi nespravodlivo, samotný ten záväzok, od ktorého sa odrážame. A vzniká dvomi spôsobmi, ktoré občania, samozrejme, nevedia, právne neznalí, posúdiť na prvý moment, to sú rozhodcovské doložky a to je to, že aj za malé, povedal by som, dlžoby sú nútení podpísať exekučný titul vo forme notárskej zápisnice. A častokrát ten problém toho, že ten človek už nedokáže akoby splácať, nevie sa z toho dostať, vznikne tým, že zrazu mu zo dňa na deň pristane oveľa väčšia suma, s akou dajme tomu počítal alebo bol schopný splácať, pretože, samozrejme, rozhodcovský súd alebo v tej exekučnej, v tom exekučnom titule má započítané náklady veriteľ aj, povedal by som, s nejakým svojím profitom, aby sa mu v podstate vyplatilo takýmto spôsobom vymáhať tú pohľadávku. A už samotné toto je, keď je záväzok stanovený, tak potom, keď už mu z tohto nadneseného záväzku, tak by som povedal, uľavujeme, no to už mu veľmi nepomôže, pretože to gro tej podstaty vzniklo už skôr. Čiže predpokladám, že s kolegami zo SME RODINA podporíme, aby tento zákon išiel do druhého čítania. V ňom bude naša podpora závisieť od toho, že akým spôsobom sa vysporiadame s tými otázkami, ktoré som položil.
Po druhé, chcem sa ešte vrátiť, platí to o firmách, rovnako ako o fyzických osobách. Ja chápem, že dvíhame tú lajnu, koľko musí byť splatené záväzkov, aby sa nejednalo o podvodné reštrukturalizácie nezohľadňujúce záujmy veriteľov. Ale som presvedčený, že existujú aj príklady, ani sa mi nezdá, že by to tak mohlo byť, pani kolegyňa Kiššová, v tomto ja sa, ja mám aspoň takú pamäťovú stopu úplne inú, že by neexistovali reštrukturalizácie nad 5 percent. Možno v posledných rokoch nie, lebo som to presne nesledoval, ale čo ja mám informáciu, tak určite boli aj väčšie výnosnosti v reštrukturalizáciách, nie v konkurze. A teraz tá otázka znie, že ak my povieme, ak nesplatíš 50 % do piatich rokov, tak ideš do konkurzu, čo je lepšie pre tých veriteľov? Ak splatí 35 % aspoň alebo ak v konkurze bude výnosnosť 5 percent? Alebo 49 percent? Prečo by nemohol zaplatiť 49 percent?
Ja chápem, že ten limit tam je daný, len som si nie istý, či takto prísne nastavený limit vlastne nepoloží firmy, kde aj veritelia by mohli byť za to, aby aspoň dostali, ja neviem, 40 %, dobre, okej, keď už nič iné, že či je to rozumné, takýmto spôsobom to stanoviť.
Obávam sa totiž, že vo väčšine prípadov vieme, ako to funguje. Zabezpečení veritelia a veľkí veritelia sa dohodnú a nezabezpečení veritelia a malí veritelia nedostanú nič. Okej, tak riešme nejakým spôsobom toto, ale tým celkovým percentom, ani tými päťdesiatimi percentami v bežnom prípade, keď sa nejedná o Váhostav alebo možno aj keď sa jedná o Váhostav, myslím ako o veľké kauzy, je to v skutočnosti tak, že tí veľkí veritelia, najmä teda banky a zabezpečení veritelia a štátni veritelia, dostanú dajme tomu 50 % a malí veritelia potom dostanú čo? Čiže akým spôsobom sa s týmto chceme vysporiadať?
Ale ako hovorím, krok je to dobrým smerom. To znamená, riešme to v druhom čítaní a som rád teda, že aspoň niečo.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Ja len chcem potvrdiť to, čo pán kolega Krajniak hovorí. Ja sa, pani ministerka, tiež obávam, tak ako v prípade zákona o hazarde, ktorý sme podporili, že nevyrieši to problém, ale je to aspoň niečo. Ja podobne vnímam aj tento váš návrh zákona, že nevyrieši to ten problém, ktorý tu máme, ale je to aspoň niečo. Len v tomto prípade, viete, v čase, keď máme viac ako jeden milión fyzických osôb v exekučnom konaní, tento váš návrh zákona, ja sa obávam, že nerieši tento problém, pretože ten zákon o bankrote, poviem to tak, ako to vnímam a počúvam, je príliš zložitý proces pre toho bežného občana. On tomu nerozumie, on nemá šajnu, čo je to ten osobný bankrot, čo má urobiť, kam má ísť. Viem, budete argumentovať tými centrami, ale predsa len ja si myslím, že oveľa jednoduchšie a účinnejšie, čo by zasiahlo státisíce ľudí, je to, čo my sme navrhovali.
Ja dúfam a z tohto miesta ja vás prosím, aby ste si našli čas na stretnutie s nami, respektíve s poslaneckým klubom alebo zástupcami, aby sme sa skúsili pobaviť aj o tom našom návrhu o exekučnej amnestii, či by sme to v rámci druhého čítania nevedeli nejakým spôsobom aspoň sčasti implementovať do tohto vášho návrhu, pretože naozaj nevyrieši to ten problém, ktorý tu dnes máme a ten problém je milión ľudí v exekúcii.
Ďakujem.