11. schôdza

Ja sa chcem poďakovať kolegovi Osuskému, naozaj, naozaj je veľmi dôležité, aby sme nezabúdali, vzdelanci akísi, ako hovoril Dominik Tatarka, akým temným dňom 21. august pre nás bol skutočne. Keď som stretla odchádzajúceho ruského alebo sovietskeho okupanta zo Sliača, pozeral sa mi do očí a v očiach mal strach. Vravel mi, my sa musíme vrátiť, ale čo budeme robiť doma, tam nemáme prácu, čím sa budeme živiť. A ja som mu hovorila, proste dáte dolu uniformu a naučíte sa slušne žiť bez okupácie, bez toho, aby ste hrozili a vyhrážali sa cudzím národom. Proste budete žiť svojej krajine. To som, samozrejme, mala predstavu naivnú, že to skončí, že sa nikde, ani na Ukrajine už neukážu žiadni zelení mužíci v neznámych uniformách, ale pre nás pre Slovensko, pre Československo to bol veľmi temný deň, a preto si myslím, že je veľmi dôležité na takýto deň upozorňovať hlavne mladých ľudí, aby odkaz Jána Palacha zostal živý, aby sme vedeli, že aj takíto ľudia medzi nami boli. Aby sme si dokázali chrániť slobodu, pretože je to to najcennejšie, čo máme, aby sme chápali, že najväčší strach majú tí ľudia, ktorí neveria vo vlastné hodnoty.
A toto je veľmi dôležité aj pre budúcu generáciu, preto ďakujem.

Ďakujem všetkým diskutujúcim a in contumationem ďakujem aj kolegovi Maroszovi. Každopádne chcem povedať, že ak ešte niečo treba dodať k obrane predkladateľov, tak to je vytĺkanie politického kapitálu.
Skutočne neviem, či vytĺkam politický kapitál pre kapitána Holíka alebo Danku Košanovú, alebo pre Michaila Kocába, ktorý teraz bude veľmi nadšený, že sme preňho vytĺkli odchod Sovietskej armády. Inými slovami, nie je to žiaden politický kapitál. Ak, samozrejme, za ten kapitál nepovažujeme varovanie pred tým, že to čo, sme zažili my, zažilo Gruzínsko v podobe okupácie Osetska a Abcházska, zažila Moldova v podobe okupácie Transnistrie a zažila Ukrajina v podobe anexie Krymu. Ak je to politický kapitál, tak, prosím, je to politický kapitál, ale ten kapitál je, žiaľbohu, krvavý a poznačený imperializmom. Imperializmom ríše zla, ktorá bola v roku ’56 a rozstrieľala Budapešť, ktorá v roku ’68 rozstrieľala fasádu Národného múzea a zabila stovky ľudí, a tá istá moc, ktorá sa už nevolá Sovietska armáda, okupuje ako jediná v Európe od roku ’45 cudzie územia. Nikto iný si to nedovolil. A preto si to treba pamätať i v svetle našich dátumov, lebo nám sa zdá Krym ďaleko, ale Ukrajincom sa nezdá ďaleko. A pocit, že to sa nás netýka, mali možno Francúzi a Briti, keď nebojovali za Česko-Slovensko v Mníchove... (Prerušenie vystúpenia časomerom a potlesk.)

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, milí hostia, dovoľte aj mne vystúpiť k predmetnému návrhu zákona, ktorý, samozrejme, tiež podporujem najmä preto, pretože hovorí o našej pamäti. To slovo tu už zaznelo a možnože ešte zaznie a myslím si, že je veľmi dôležité najmä v dnešnej dobe robiť všetko preto, aby pamäť tohto národa nezabúdala na udalosti minulosti, a, samozrejme, robiť všetko preto, aby táto pamäť fungovala najmä v mladých generáciách. A mladé generácie, bohužiaľ, práve o týchto udalostiach veľmi toho veľa nevedia. Samozrejme, nielen o týchto, teraz sú spomínané ako tieto predmetné dni.
Ono celkový zmysel pamätných dní je, že nestačí ich len zadať, napísať ich do učebnice, prebehnúť vo výchovnovzdelávacom procese, ale musí urobiť všetko spoločnosť preto, aby konkrétne dni, ktoré výrazne ovplyvnili naše dejiny, mali priamo spätnú väzbu aj v našich skutkoch, ktoré my v súčasnosti vykonávame. Najprv na pripomenutie konkrétne tieto dni, nimi vyústil proces Pražskej jari, ktorá paradoxne začala v Bratislave, a ňou sa ukončil pokus o demokratizáciu našej spoločnosti. Áno, to bola tá udalosť našich dejín, kedy sa zas na malú chvíľočku mohlo zdať, že politika získava ľudskú tvár. Ale naozaj v tomto prípade režim týmito udalosťami svoju ľudskú tvár stratil.
Čo sa teda stalo? Okupácia začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Pozemný sled tvorilo 30 divízií Sovietskej armády, 3 divízie poľskej armády, 1 motostrelecká divízia maďarskej armády, 1 bulharský motostrelecký pluk a niekoľko desiatok špecialistov z Nemeckej demokratickej republiky. Súhrnné počty vojsk sa odhadujú na viac ako 0,5 mil. vojakov, približne 6 300 tankov a obrnených transportérov, 2 000 diel a 950 lietadiel. Vojenské jednotky Maďarska, Bulharska a Poľska a Nemeckej demokratickej republiky opustili naše územie už do 4. novembra 1968, sovietske však zostali zhruba v počte 150-tisíc osôb. Už pred inváziou bol zabezpečený tzv. pozývací list od niekoľkých dogmatických komunistov, avšak samotné vedenie Komunistickej strany Československa vo svojom stanovisku odvysielanom v rozhlase počas prvých hodín invázie demaskovalo túto akciu ako vojenskú okupáciu. A tak sa to dostalo potom aj do svetových médií.
Hoci komunistické vedenie štátu odmietalo možnosť ozbrojeného odporu, na mnohých miestach našej krajiny sa neozbrojení občania postavili do cesty okupačným tankom a prebiehali aj početné demonštrácie. Na takéto akcie odpovedali vojaci okupačných armád na niekoľkých miestach streľbou do davu protestujúcich, ktorej dôsledkom boli obete na ľudských životoch. To už tu bolo všetko spomínané. Správne sa tu poznamenalo, že áno, vieme spočítať počty obetí, ktoré zahynuli priamo. Poznáme mená. Menej už vieme o ich rodinných príslušníkoch, o konkrétnych rodinných anamnézach, o konkrétnych príbehoch týchto rodín, čo všetkým si prešli a ako trpeli. Samozrejme, vieme dneska vyčísliť, aj čo všetko zo sebou tieto dni priniesli. Koľko ľudí odišlo z tejto krajiny, čo spôsoboval proces normalizácie a tak ďalej. Ale nech by som povedal čokoľvek, my môžeme a musíme si uvedomiť, že dôležitou zmenou napríklad aj pri výučbe dejepisu je pozerať sa na konkrétny každý pamätný deň ako na koncentráciu určitých životných udalostí, ktoré ovplyvnili dnešnú prítomnosť.
Je veľmi dôležité na tomto mieste povedať, v akom stave je výučba dejepisu na slovenských školách. Už dnes je zverejnený list Slovenskej historickej spoločnosti, ktorá pôsobí pri Slovenskej akadémii vied, ktorá výrazne kritizuje spôsob, akým sme dopustili, aby naša koncepcia dejepisu postupne upadala. A nielen hovorím teraz o časovej dotácii, ktorá poklesla, nie je to len o počte hodín, je to aj o spôsobe prípravy, je to aj o tom, ako dokážeme zabezpečiť kvalitných vyučujúcich, tých, ktorí pripravujú budúcich učiteľov dejepisu, aby naozaj mládež dostávala sa do kontaktu s tým, čo som už povedal. S tým zvnútornením minulosti a prepojením tej minulosti so súčasnosťou. Ako zacitujem z tohto listu, ak mi dovolíte:
"Ešte raz pripomíname, že oslabením dôležitosti školského dejepisu na Slovensku sa vymyká z trendov prevládajúcich v krajinách Európskej únie. Len pre malé porovnanie, v krajinách, ako sú Maďarsko, Poľsko a Česká republika, sa povinná časová dotácia na výučbu dejepisu obvykle vymedzuje dvomi hodinami týždenne na druhom stupni základnej školy v každom ročníku. Uvedená dotácia je predovšetkým výrazom uvedomenia si týchto štátov, že dejepis ako školský predmet je jedinou inštitucionálnou formou produkcie a reprodukcie historickej pamäte i výrazom dlhoročnej tradície tejto uvedenej časovej dotácie, ktorá pretrváva aj u nás" po rokoch tisíc..., "po roku 1989."
A presne v tom je ten hlavný problém. Produkcia a reprodukcia historickej pamäte. Historická pamäť, bez tej žiaden národ nemôže nikdy v budúcnosti, ba čo viac, ani už teraz v súčasnosti napredovať. Bez nej, bez historickej pamäte, uvedomenia si dôležitosti určitých medzníkov, ktoré sme počas našej púti ako národa zažili, nebude môcť k ničomu dospieť. Myslite, prosím, na historickú pamäť tohto národa, keď budete hlasovať o tomto zákone.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán kolega Sopko, ďakujem za to, že pripomínate historickú pamäť.
K dátumu 21. augusta 1968 by som v súvislosti s touto historickou pamäťou spomenul jedno meno osoby, ktorá dostala vyznamenanie od prezidenta Kisku, a toto meno znie Natália Gorbanevská, ktorá preto, že si pripomínala tento dátum, za to aj trpela. Za jej odpor voči invázii do Československa bola umiestnená v roku ’69 do psychiatrickej liečebne, kde bola tri roky úplne odizolovaná od sveta. Prepustená bola až v ’72. a v ’75. nútene musela emigrovať zo Sovietskeho zväzu. Táto osoba teda pre pripomenutie si tohto významného dátumu fyzicky, psychicky trpela a stratila svoju osobnú slobodu. Myslím si, že aj s úctou k týmto ľuďom, ktorí sa zastávali nás občanov Československa, by sme mali dôstojne a pozitívne pristúpiť k prijatému návrhu zákona.
Ďakujem.

Ja som chcel ešte povedať krátko k tomu, že ja som nenapadal návrh, ktorý bol predložený. Ja som ho chcel len doplniť, pretože sa nám všetkým asi mýli. Ale jednu vec som určite chcel povedať tým, že bolo tam aj kopu iných osudov, ktoré by bolo treba zohľadniť v nejakom návrhu. Viete, lebo veľa hrdinov slovenského národa bolo takých, že keď prišli vojská Varšavskej zmluvy do našej krajiny, tak veľa, veľa, veľa veľkých osobností emigrovalo. Odišlo z tejto krajiny. Podľa môjho názoru odišli preto, lebo boli slabí. A tí, ktorí tu ostali a ktorí tridsať rokov trpeli, tak tým som chcel ja tiež dať jeden dátum alebo jeden termín. Kto je väčší hrdina? Ten, kto odišiel a potom sa vrátil ako veľký vedec, ekonóm a išiel pomôcť slovenskej ekonomike, alebo ten, ktorý tu zostal, bojoval a potom v 1989 konečne sa dočkal toho, že to, čo hovoril v ’68. sa potvrdilo v ’89.?
Ďakujem.

Ďakujem za faktické poznámky mojich kolegov. Len v krátkosti možno, že nie o to, nejde o to, že kto bol aký, či väčší, alebo menší, silnejší alebo slabší, dôležité v súčasnosti už je teraz to a to chcem zdôrazniť, aby dnešná mladá generácia poznala svoje dejiny, aby sme ich čím viac zapájali do rôznych projektov, aby sme ich zapájali do toho, aby sa, čím viacej včleňovali svoje povedomie do historického povedomia našej krajiny a svojho národa. Toľko som chcel.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcem len do zápisu poprosiť o opravu. V hlasovaní o bode 48 (tlač 298), hlasovanie č. 232, v ktorom som mienil hlasovať proti a omylom som hlasoval za. Prosím zaznamenať proti. Ďakujem.

Dámy a páni... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
O slovo požiadal pán poslanec Budaj. Poprosím o kľud v rokovacej sále. Nech sa páči, pán poslanec.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, ako predkladateľ tohto návrhu by som vás chcel osloviť a poprosiť, aby ste na chvíľu sa vrátili, väčšina z vás, vrátili v spomienkach späť, väčšina z vás si pamätá 21. august ’68 buď ako mladí ľudia, možno niektorí z vás ako dospelí. Ja som mal šestnásť rokov, a predsa aj v tých nasledujúcich rokoch 21. august bol vždy elektrizujúcim dátumom. Každý rok sme si uvedomovali znovu a znovu, že uplynul ďalší, ďalší rok okupácie, ďalší rok života v neslobode, ktorý, ktorá bola dvojnásobná. Jednak to bola nesloboda politického režimu komunistického, za ktorú sme si do nemalej miery mohli aj sami, pretože sme sa do nej dostali aj vlastnou pasivitou, ale na druhej strane tu bola okupačná armáda neustále prítomná s obrovskými kapacitami, ktorá zvalcovala v roku 1968 československý pokus o reformy.
Už hneď toho prvého, 21. augusta zomrelo veľa ľudí. Viete, že sú stovky obetí okupácie. Potom zomierali ďalej, zomierali na železnej opone tí, ktorí sa nevedeli zmieriť s porobou a okupáciou. Zažil som už prvé výročie 21. augusta v Prahe. Tam boli zabití dvaja študenti, vlastne dodnes sa o nich veľmi nehovorí, pretože všetci sme sa hanbili, to už zabíjal náš režim. Áno, nebol už Dubčekov, vládol Husák. Obete, ako boli Ján Palach, obete, ktoré stratili zamestnanie a išli k lopate, alebo zo žien sa stávali upratovačky, ako bola Marta Kubišová, jedna z veľkých tvárí roku ’68, ktorá volila radšej prácu upratovačky, než by sa podrobila násiliu, ktoré, ktorý prišiel s Husákovým režimom a s normalizáciou. Študentské hladovky, demonštrácie, ešte aj hokej sa premenil na zápas Slovákov a Čechov o hrdosť, o sebavedomie, aspoň v športe im ukážeme, že sme nezlomení. Áno, vtedy sa stal, slávne meno Golonku, ktorý strelil kľúčový gól v roku ’69.
Tento príbeh elektrizoval celé roky až do roku ’89. Každý rok 21. augusta Štátna bezpečnosť prijímala špeciálne opatrenia, nájdete ich dneska vymenované v Ústave pamäti národa, koho preventívne zatkli. Vtedy sme to nevedeli, pretože, veď to nešlo do novín a vedel to len ten, koho sa týkali. Alexander Dubček napríklad, ktorý mal, ktorý bol terčom prenasledovania ako disident číslo jedna vo vtedajšom Československu. Pri jeho dverách stála ostraha, ako sa tomu v eštébáčskej reči hovorí, čiže stáli tam tajní, ktorí legitimovali každú návštevu, a tak sa Alexander Dubček ocitol v totálnej izolácii ako domáci väzeň Husákovho režimu. Ale popri ňom zhruba 600-tisíc vylúčených a vyškrtnutých takzvane a 250-tisíc emigrantov. Toto bola bilancia okupácie.
Ako sme mohli pustiť z hlavy ten 21. august? Ako sa mohlo stať, že po novembri nikto neprišiel s tým návrhom, aby to bol aspoň pamätný deň? Fakt som nad tým rozmýšľal, keď som prichádzal s týmto návrhom, a mám len jedno vysvetlenie. Podľa mňa to je otrasné, ale tak to už chodí s nami ľuďmi, že ten zážitok bol pre tú generáciu od toho 16-ročného chlapca, akým som bol ja, až po tých starších tak hlboký a tak nespochybniteľný, že sa nám zdalo, že na to predsa nikdy tento národ nezabudne. A rovnako dátum 21. júla 1991, kedy odišla posledná kolóna s okupačnými vojskami. Opúšťali v Čiernej nad Tisou územie Slovenska posledné kolóny a tento dátum 21. 7. 1991 sa dá považovať za dátum ukončenia okupácie Československa.
Ako je možné, že sme oba dátumy už dávno nezapísali do kalendára ako pamätné dni? Veď si to nevyžaduje žiadne náklady, nikto na tom nič nestratí. Iné vysvetlenie som nenašiel. Podľa mňa ani žiadna politická sila nikdy proti tomu vlastne nestála. Iba sa nám zdalo, že celý ten príbeh je predsa tak fantastický, že o ňom vie celý svet, spomínajú každý rok 21. august naozaj aj medzinárodné médiá, že predsa na to nikdy nezabudneme. A predsa tu máme generáciu, najmä teraz, keď sa vyučovanie dejepisu zredukovalo na jednu hodinu týždenne, máme generáciu, ktorá sa nestihne naučiť dejepis ani do II. svetovej vojny. Robí im už problém SNP, a nieto august ’68 alebo november ’89. Isteže to treba napraviť a ja verím, že nový minister školstva – a držím mu v tomto palce – pohne aj v tejto oblasti, aby sa národná identita a politický príbeh, ten naratív, na ktorom stojí každý národ a každá štátnosť, dostala naozaj aj tej mladej generácii. To, čo môžme urobiť my pre to, je zapísať Deň okupácie a Deň ukončenia okupácie aspoň za pamätný deň.
Čo to prinesie? Prinesie to pozornosť domácich médií, ktoré si rok čo rok všímajú aj oveľa bezvýznamnejšie udalosti, ktoré vôbec nepriniesli také utrpenie, aké priniesla okupácia, také straty na životoch. Máme, máme aj Pamätný deň banských nešťastí, ja vzdávam hold obetiam banských nešťastí, ale, vážené kolegyne a kolegovia, urobme toto gesto v prospech pamäti obetí aj zmarených nádejí a zmarených profesií, profesných životov, v mene pamätí emigračnej vlny, aká nemá obdoby, v mene aj tej sebavedomej správy, že v roku ’91 sme sa, chvalabohu, bez vojny a bez krvipreliatia zbavili okupačných vojsk a že odvtedy nemáme na našom území žiadne vojská, ktoré by nemali súhlas našich politických legálne zvolených orgánov. Oba, oba dátumy budú súčasťou premýšľania, súčasťou pripomínania, ktorá pomôže tomu, aby pamäť národa nebola bez nich, aby po nich nezostalo, aby nezostala čierna diera, keď sa pominú tí, ktorí si mysleli – a teraz vidíme, že naivne –, že tie udalosti sú tak hlboké a tak nezabudnuteľné, že budú vždy pripomínané a zostanú v pamäti aj našich potomkov akosi samovoľne. Nie je tomu tak a dnes vás prosím o to, aby ste pomohli zaradiť oba dátumy medzi pamätné dni Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Vážený pán poslanec, hlboko si vážim vaše úsilie dosiahnuť nejaké vyrovnanie so svojou vlastnou minulosťou.
Ja som mal v roku ’68 trinásť a pol roka, veľmi dobre si to pamätám, viem, čo to bolo, hlboko ma to ponížilo, hlboko to ponížilo celú moju rodinu, ale vo vašom návrhu nevidím zmysel, zmysel, prečo máme pamätné dni. Predsa cez pamätné dni si pripomíname tie udalosti, ktoré stoja za to, aby sme si ich pamätali v tom pozitívnom, motivačnom zmysle.
Prečo si potom..., nemáme napríklad Mníchov? Mníchov stál život tristo asi dvadsaťtisíc obyvateľov vtedajšieho Česko-Slovenska. A to nepripomíname si Mníchov ako pamätný deň preto, že to vtedajší, dnešní naši spojenci urobili? Prečo si nepripomíname Mníchov? Pretože to nie je hodné pripomínať ináč ako cez učebnice dejepisu. My nemôžeme stavať našu budúcnosť na nenávisti. My musíme stavať našu budúcnosť na pozitívnych prvkoch, na pozitívnom obraze sveta, to, čo nás posúvalo dopredu, lebo je v Európe jeden národ, ktorý si pripomína len svoje porážky, ale my takým národom nechceme byť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán kolega Budaj, iba v jednej veci ste sa pomýlili. My si za komunizmus nemôžeme sami, my sme komunizmus vo voľbách v roku 1946 odmietli viac ako dvojtretinovou väčšinou hlasov. To znamená, súhlasím s vaším vystúpením, ale v tomto, si myslím, že na rozdiel od iných stredoeurópskych národov si nemáme čo vyčítať. A práve sme preukázali v tom roku 1946 svoju istú vyspelosť, keď sme nenaskočili na niečo, čo sa možno niekým, niekomu zdalo ako nejaký megatrend, ktorý sa nedá zvrátiť. Práve naopak, vzopreli sme sa tomu a dnes na to môžme byť hrdí. Môžme byť na to hrdí, že sme nenaskočili na niečo, čo sa ukázalo ako veľmi zlým.
A práve preto si myslím, že aj dnes máme isté právo alebo, alebo máme mať vôľu a zdravé sebavedomie, aby sme kriticky hodnotili, čo k nám prichádza na Slovensko, aké idey, aké myšlienky, aby sme si slobodne posúdili, či ich chceme akceptovať, alebo nechceme, lebo už sa raz v minulosti ukázalo, že elity všade naokolo aj časť elít u nás sa mýlili a my sme mali pravdu. Pred rokom sa ukázalo, že v migračnej kríze sa elity všade naokolo mýlili a my sme mali pravdu.
Tak práve preto by som bol nerád, aby v súvislosti s týmto návrhom zákona sme sa ukazovali sami pred sebou horšími, než sme.