12. schôdza

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Vážené dámy, vážení páni, predkladám návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora.
Návrh zákona reaguje na situáciu, ktorá vznikla v rámci interpretácie ustanovení zákona č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora. K tomuto návrhu dochádza najmä z podnetu Ministerstva financií Slovenskej republiky, ktoré poukázalo na potrebu určitého precizovania definície partnera verejného sektora, ako aj zmluvy, ktorá tvorí právny titul pre vzťah medzi partnerom verejného sektora a samotným verejným sektorom. Tieto zmeny sa týkajú predovšetkým zmlúv, ktoré uzatvára Agentúra pre riadenie dlhu a likvidity, ako aj Národná banka Slovenska pri plnení ich pôsobnosti.
Na túto tému bola aj v rámci prvého čítania tu v pléne pomerne rozsiahla diskusia, výsledkom ktorej je aj to, že v ústavnoprávnom výbore bol schválený pozmeňovací návrh, ktorý je súčasťou spoločnej správy, ktorý precizuje ten rozsah pôsobnosti Národnej banky Slovenska, v rámci ktorej sa na Národnú banku Slovenska zákon o registri partnerov verejného sektora nevzťahuje. A ja chcem povedať, že ako predkladateľ s týmito pozmeňovacími návrhmi, ktoré sú súčasťou spoločnej správy, súhlasím.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Kolegyne a kolegovia, dámy a páni, dovoľte, aby som vás teda informoval o prerokovaní uvedeného návrhu zákona vo výboroch Národnej rady.
Národná rada práve včera rozhodla, že prerokuje tento vládny návrh zákona v skrátenom legislatívnom konaní, a pritom pridelila tento návrh zákona na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru a výboru pre financie a rozpočet. Ako gestorský výbor určila Národná rada ústavnoprávny výbor, pričom tá lehota bola stanovená ako ihneď.
Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi týchto výborov, ktorým bol návrh pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru k návrhu zákona žiadne stanovisko. Návrh zákona teda prerokovali oba výbory, ktorým bol pridelený, a odporúčali, prijali uznesenie s odporúčaním schváliť tento návrh zákona.
Ako už povedala aj predkladateľka, z uznesenia ústavnoprávneho výboru vyplynuli, vyplývajú dva pozmeňujúce návrhy, ktoré sú uvedené v časti IV spoločnej správy. Gestorský výbor odporúča hlasovať o oboch návrhoch spoločne s odporúčaním schváliť. Gestorský výbor zároveň odporúča Národnej rade aj schváliť návrh zákona ako celok v znení dvoch uvedených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov.
Spoločná správa výborov o prerokovaní tohto návrhu, to je tá tlač 429a, bola schválená uznesením ústavnoprávneho výboru č. 157 dnes, teda 10. februára 2017. Týmto uznesením ma tiež výbor ako spoločného spravodajcu poveril, aby som na schôdzi Národnej rady vás informoval o výsledku rokovania výborov.
To je z mojej strany zatiaľ všetko, pán predsedajúci. Otvorte, prosím, rozpravu. Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážená pani ministerka, keby sa dalo reagovať faktickou poznámkou na navrhovateľa alebo spravodajcu, tak by som to urobil tak, ale keďže sa to nedá a nikto iný nevystupuje, tak musím vystúpiť v rozprave, aj keď naozaj veľmi stručne.
Chcem len potvrdiť to, čo povedala pani ministerka v úvode, že ten pozmeňovací návrh, ktorý bol predložený vo výbore a ktorý teda, za ktorý jej ďakujem, rieši tú problematiku, ktorú sme včera otvorili. Takže tá diera, ktorá sa v protischránkovom zákone ide vystrihnúť, sa zmenšila na, by som povedal, malé a prijateľné rozmery, ktoré sú naozaj odôvodniteľné záujmom Slovenskej republiky, a tie riziká a problémy, ktoré sme tam identifikovali, sa podarilo odtiaľ dostať. Takže chcem poďakovať za racionálny a ústretový prístup a za týchto okolností budeme môcť ten zákon aj podporiť.
Ďakujem pekne.

Ja by som chcel len oceniť včerajšie vystúpenie pána poslanca Beblavého, pretože spočiatku to vyzeralo tak, že vystupuje z taktických dôvodov, aby rozprava k jeho balíku zákonov o VÚC sa nerozbehla medzi hlasovaním o jedenástej a obednou pauzou o dvanástej. Ale v rámci tohoto možno spočiatku taktického vystúpenia upozornil na dôležitý problém v návrhu zákona a v priebehu noci a ranného zasadania výboru sa podarilo tento problém vyriešiť spôsobom, ktorý je teda nielen k jeho spokojnosti, ale nepochybne zmenší možnosť, aby sa pod hlavičkou, že opravujeme prípadné problémy v zákone, vytvoril priestor pre jeho širšie obchádzanie.
Takže ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja tiež iba veľmi krátko, ale mám potrebu vyjadriť to, že aj keď sme svedkami často v tomto parlamente v diskusii, ktorá, diskusie, ktorá nie je hodna možno Národnej rady Slovenskej republiky, žiaľ, aj včera to asi tak troška bolo, sme svedkami aj toho, že dialóg medzi opozíciou a vlastne koalíciou môže byť konštruktívny a môže byť vedený v prospech veci.
Návrh pána kolegu Beblavého, ktorý vlastne, ktorý si osvojila aj predkladateľka, tak má svoje ratio. Samozrejme, koalícia ho schválila, nebola to politická otázka. Oceňujem ten prístup a som veľmi rád, že v Národnej rade dochádza aj teda vlastne k symbióze, keď sa jedná o vec a v prospech Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, vážený pán spravodajca, dovoľte mi, aby som vystúpil trošku s takým obsiahlejším prejavom. Sľubujem, že bude pri tomto balíku zákonov ten hlavný a jediný, v ktorom naozaj vysvetlím, prečo si myslím, že tieto zákony by bolo vhodné prijať, ktoré sme navrhli spolu s pani kolegyňou Macháčkovou. Pokúsim sa reagovať aj na, samozrejme, na výčitky – či už tie, ktoré padli v pléne Národnej rady, alebo mimo neho – a načrtnúť tú víziu, ako by to z nášho pohľadu malo vyzerať.
Prečo by sme mali schváliť tento balík zákonov, ktorý tu navrhujeme s pani kolegyňou Macháčkovou? Tak v prvom rade, samozrejme, preto, že je to podľa nášho názoru správny krok. Je to správne opatrenie, zrušiť VÚC by malo významne viac výhod ako nevýhod, ale to je, samozrejme, to vecné jadro, ku ktorému sa dostaneme o chvíľku, keď budem vysvetľovať, prečo si myslíme, že výhody zrušenia VÚC veľmi významne prevyšujú nevýhody tohto kroku. Ale ešte predtým mi dovoľte povedať možno aj niečo všeobecnejšie.
Tento návrh, aj keď, samozrejme, nielen tento návrh, môžeme aj o iných veciach diskutovať, je určitým symbolom a testom nás všetkých, je symbolom toho, že politická trieda by si vedela siahnuť aj na svoje vlastné výhody a záujmy. Pretože ak sme niečoho svedkami v uplynulých desiatich, čiastočne aj pätnástich, najmä desiatich rokoch, je to to, že nech sa akýmkoľvek spôsobom šetrí, sporí, škrtá, tak nikdy sa to nedotkne politickej triedy. Nikdy sa neznižujú nejak zásadnejšie počty politických nominantov, miest pre svokry, svatov, kamarátov a všetkých ostatných, vždy sa šetrí na tých ostatných, na občanoch, na úradníkoch a na ďalších ľuďoch.
Tento návrh by znamenal predovšetkým a najmä šetrenie na politickej triede, na županoch a vicežupanoch, ale najmä na poslancoch a politických nominantoch, ktorí dnes obsadzujú vedúce a často aj iné pozície na úradoch VÚC. Ak by sme my ako parlament vedeli takýmto spôsobom siahnuť na privilégiá politickej vrstvy, myslím, že by to bol oveľa silnejší signál ľuďom, že to myslíme vážne so zlepšením situácie tejto krajiny, ako stovky prejavov a schôdzí Národnej rady. Bol by to, zároveň by sme aj odhalili to, že tí, čo sedia tuto v Národnej rade a hovoria, že oni práve bojujú proti systému a proti politickej triede, sú v skutočnosti obyčajní oportunisti, pretože keď dôjde na možnosť šetrenia na politickej triede, proti ktorej údajne bojujú, tak v skutočnosti sú proti, lebo, samozrejme, sa už do nej radi prihlásili a čoraz viac a čoraz lepšie z nej profitujú. Nikto nezamestnal toľko svojich príbuzných na svojom úrade ako Marian Kotleba, nikto v histórii slovenskej verejnej správy, ľudia sa mu pokúšajú konkurovať, pán Paška, mnohí ďalší, mohli by sme ich tu menovať, ale naozaj Marian Kotleba je rekordér. Manželka, bratia a takto by sa dalo ísť ďalej. Týmto krokom by sme prinútili ľudí ako Marian Kotleba ukázať pravú tvár, pretože ak by sme zrušili VÚC, bolo by vidno, že ich skutočný záujem je len na majetkoch a príjmoch a moci, ktorá z toho pochádza.
Ale však širšie než len tento test politickej triedy je tento návrh aj testom toho, či ešte máme v sebe odvahu robiť významnejšie zmeny, alebo sa cítime byť chytení v pasci, kde použijeme na všetko slávny výrok ešte z 90. rokov, že "na Slovensku je to tak". Je to taký test toho, či veríme v Ezopovu bájku o líške a ježkovi, kde líšku odniesol prúd vody riekou do takej úžľabiny a tam ju tak dostal, že sa líška nemohla ani pohnúť. A na líšku naskákali kliešte a mohutne ju vyciciavali a líška tam tak sedela, pohnúť sa nevedela, znášala a trpela to. A po chvíli tam prišiel zhora ježko a nevedel jej pomôcť, keďže bol slabý, aby sa odtiaľ dostala. Hovorí, že: "Líška, môžem pre teba urobiť aspoň jednu vec, môžem ti povyťahovať tie kliešte, aby ťa tak netrápili." A líška hovorí: "Ďakujem ti, ježko, si veľmi milý, myslíš to dobre, ale nerob to, tieto už sú aspoň nacicané."
Ak veríme v túto bájku ako rozhodujúci príbeh slovenskej politiky, ak neveríme v možnosť zlepšenia, ak neveríme v možnosť zmeny, ak neveríme v to, že je úniku z výroku "na Slovensku je to tak", tak potom, samozrejme, nemá význam podporovať tento návrh. Ale ak veríme, že mal by opäť na Slovensku nastať čas optimizmu, čas, keď veríme, že existuje alternatíva k tomuto marazmu, ktorého sme svedkami, tak aj tento návrh je symbolom krokov, ktoré sa kedysi na Slovensku diali bežne. My sme ukázali aj v svojej krátkej histórii samostatného štátu, že sme vedeli urobiť mnohé razantné kroky, keď to záujem tejto krajiny vyžadoval a keď sa k moci dostala politická generácia, ktorá na to mala odvahu a silu. A myslím, že by sme sa k tým časom mohli vedieť aj vrátiť.
Zároveň tento, zákony sú alebo ich schválenie by boli aj dôkazom toho, že nie sme na tej opozičnej strane spektra najmä obeťou takých ideologických floskúl, ktoré sa ukázali ako neúčinné alebo nepravdivé, napríklad že VÚC prinesú správu bližšie k občanom. Pretože jednoducho dnes už vieme, že to nie je pravda, akokoľvek dobre to znelo pred 15 rokmi, keď sa to schvaľovalo. To je taký ten širší dôvod, prečo sme si dovolili s pani kolegyňou Macháčkovou predložiť tieto návrhy a považujeme ich naozaj aj za symbol a test, nielen za samotný vecný návrh.
Na druhej strane každý zákon a každý súbor zákonov, samozrejme, musí byť predovšetkým posudzovaný na základe jeho vlastného obsahu, teda je to dobrý návrh alebo nie. Takže preto mi dovoľte drvivú väčšinu tohto prejavu venovať samotným VÚC a ich zrušeniu.
Začnem otázkou, ktorá je dôležitá, venovali sa jej aj predrečníci: Zlyhali VÚC? Ak áno, v čom? Zásadne, parciálne, systémovo, náhodne, je to možné nejakým spôsobom vylepšiť? Mohli by sme tu diskutovať, samozrejme, o tom celé hodiny, ale dovoľte mi zamerať sa na tri hlavné body, v ktorých podľa nášho názoru VÚC zásadne zlyhali.
Prvá vec je stieranie regionálnych rozdielov. Jedným zo zásadných argumentov pre to, aby sa zrušili VÚC, pardon, aby sa zriadili VÚC, bolo stieranie regionálnych rozdielov. Argument bol, že Slovensko má jeden z najvyššej miery regionálnych rozdielov v Európskej únii a zároveň na takú malú krajinu, ako sme my v rámci Európskej únie, je to obzvlášť šokujúce a prekvapujúce. My máme väčšie regionálne rozdiely ako Nemecko, máme väčšie regionálne rozdiely ako Francúzsko, krajiny s 10-, 15-krát väčšou rozlohou a počtom obyvateľov. A hovorilo sa práve o tom, že toto nie je možné zmeniť na úrovni obcí a miest, lebo tie sú príliš malé, ale je to možné zmeniť na úrovni regiónov. Preto bol to jeden z kľúčových argumentov na zriadenie vyšších územných celkov.
A pozrime sa 15 rokov po na to, že čo sa stalo. Keď sa pozrieme na tri kľúčové ukazovatele, ktoré verím, že sa zhodneme, že nie sú nejak vybrané účelovo, a to je nezamestnanosť, hrubý domáci produkt a priemerné mzdy, to sú naozaj tri kľúčové ukazovatele ekonomickej výkonnosti a sociálno-ekonomického vývoja regiónu. Pokiaľ ide o nezamestnanosť, v roku 2015 sme mali úplne rovnaké regionálne rozdiely ako v roku 2001, keď boli VÚC zriaďované.
Pokiaľ ide o HDP, tam nám regionálne rozdiely dokonca významne narástli, najviac sa vzdialila ostatným regiónom Bratislava, keď ešte v roku, poviem to na príklade, v 2001 to bolo, ten rozdiel, medzi najbohatším bratislavským regiónom a napríklad košickým regiónom bol menej ako jedna k trom, zhruba 2,7 – 2,8, tak v roku 2014 už bol viac ako jedna k trom. To znamená, že tie nožnice medzi východom a Bratislavou sa ďalej roztvárali. Tak isto, to isté platí, dokonca ešte dramatickejšie medzi Banskobystrickým krajom a Bratislavou. Jediné, kde sa podarilo tie nožnice z týchto najchudobnejších krajov, nie, nechcem povedať, že zatvoriť, podarilo sa ich jemne zúžiť, je Prešovský kraj, spolu ale tie rozdiely len významne vzrástli.
Na úrovni priemerných miezd máme, tam sa prakticky situácia nemení za tých posledných 15 rokov. To znamená, že rozptyl aj miezd, aj ekonomickej produkcie, aj nezamestnanosti v rámci Slovenska naďalej zostáva jeden z tých vyšších, ak nie najvyšších v Európskej únii, čo pre tak malú krajinu je veľký problém.
Kolega Dostál včera hovoril o tom, že nemôžme za to viniť VÚC, lebo VÚC nemajú dostatočné kompetencie, aby s tým niečo robili. Dovoľte mi tu sa nachvíľku zastaviť vôbec pri tom spôsobe nazerania.
Ja nepovažujem legislatívu a robenie politiky za hľadanie vinníka ani za nejakú moralitu. My sa pozeráme na to, čo funguje a čo nefunguje. Mojím účelom dneska nie je hľadať individuálnu vinu a zodpovednosť poslancov VÚC, jednotlivých županov alebo možno aj úradníkov, našou úlohou je pozrieť sa na to, že či sa tento experiment osvedčil. A jednoznačný záver je, že v oblasti stierania regionálnych rozdielov sa neosvedčil. Kolega Dostál teda to, myslím, tak nepovedal, aby som mu nič nevkladal do úst, ale ako keby implicitne naznačoval, že keby VÚC mali viac právomocí, možno by fungovali lepšie.
Samozrejme, povedal by som, je to teoreticky zaujímavý argument, ale ja mu pripomeniem jedno americké príslovie, ktoré hovorí, že keď zistíš, že si v jame, prvá vec, ktorú urob, je prestaň kopať. A ak VÚC za tých 15 rokov v oblasti regionálnych rozdielov vykopali tak veľkú jamu, tak ako odporúčanie na zlepšenie je ešte im dávať viac a silnejšiu lopatu, nepovažujem ja úplne za zmysluplné, aj keď hovorím, že na teoretickej úrovni sa s ním viem stotožniť.
Zároveň treba povedať, že VÚC ani tie kompetencie, ktoré mali, nepoužívajú dôsledne v prospech regionálneho rozvoja, poviem len zopár príkladov. Je najslávnejší komentár dnešného komentátora SME Petra Schutza, ktorý ideologicky, myslím, že patrí blízko aj k tomu, by som povedal, krídlu, ktoré je, zastupuje aj pán Dostál. Je z roku 2003 a volá sa Hic sunt leones, čo ako, tí, čo viete latinsky, znamená, tu žijú levy, čo je výraz, ktorý sa kedysi používal na mapy neznámych krajín. A je to komentár o prijímaní plánu hospodárskeho a sociálneho rozvoja Košického samosprávneho kraja. A ja teda, nechcem, nie je dlhý, ale nebudem ho celý čítať, primárne preto, že by som sa začal nezadržateľne smiať a to by asi narušovalo dôstojnosť Národnej rady, takže dovoľte mi len niekoľko úryvkov.
"Materiál, ktorý má byť akýmsi vejárom programových návrhov na čerpanie bruselských fondov, ako keby nepripravovali ľudia, ale divá zver. Hic sunt leones, tu žijú levy. Absolútnou špicou je zámer postaviť prístav na Bodrogu a prepojiť tak trebišovský okres vodnou cestou s Čiernym morom. Toto nie je, to je taký koniec, že až do videnia. Niekedy za komunistov už tú blbosť vymysleli, ale ani títo nedospeli až potiaľ, aby si urobili takú hanbu. Jedna vec je, že niekomu preskočilo. V poriadku, stáva sa. Druhá vec je, že ako sa taká kravina môže dostať do normálneho materiálu na rokovanie zvolených poslancov. Kanál Trebišov – Čierne more je taká sprostosť, že keby to predniesol chovanec na uzavretom oddelení psychiatrie, tak pôjde pod taký šok, že v meste vypadne elektrina. Neuveriteľné, na toto chcú peniaze. 500 miliónov z Bruselu a, pozor, 500 v rámci kofinancovania slovenského rozpočtu. Otázka je zrejmá: Čo za ľudia to obhospodarujú veci verejné? Ako je možné, že takýto pyramidiálny nonsens niekto uzná za projekt, normálne ho presadí do tak zásadného verejného dokumentu a poslanci platení z našich daní o tom idú debatovať? Čo by sa takou vodnou cestou vozilo?"
Prepáčte, musím sa prerušiť, lebo teraz už študujem, "plávali by tam delfíny a americké ponorky z Turecka. Vozili by veteránov z Púštnej búrky na dovolenku na Šíravu. Aj na to vymysleli projekt. Zemplínska šírava v spojení s vínnou cestou. (Povedané s pobavením.) Nedá sa len celkom rozumieť, to akože by v Bodrogu, Laborci a spol. tieklo víno? S DPH či bez?" No nebudem pokračovať ďalej, lebo naozaj už by som nedokázal vážne to prednášať. Poviem len ako príklad toho, že to málo právomocí.
Druhá závažná právomoc, ktorú v oblasti regionálneho rozvoja VÚC mali a majú, je objednávanie autobusovej dopravy v svojom kraji. To je dosť zásadná právomoc z hľadiska miestneho rozvoja, lebo všetci vieme, že verejná doprava v regióne má významný vplyv na ekonomické aj sociálne možnosti občanov, najmä teda malých dedín a odľahlejších regiónov. A to, ako s ňou tým pádom VÚC zaobchádza, je dosť kľúčový indikátor toho, či aj to malé množstvo právomocí, ktoré dostali na to, aby zmiernili regionálny rozdiel, mieni vážne používať.
Ak sa pozriete; a nebudem tu teraz robiť dlhý exkurz, môžme sa k nemu vrátiť v tých príslušných zákonoch; na to, ako VÚC využili túto právomoc, tak jedným slovom odpoveď je, že nevyužili, pokračovali najmä v tom, čo bolo. A dlhší exkurz by hovoril o tom, že dokonca aj tam, kde už podľa európskych predpisov museli začať súťažiť o takéto veci, tak to skončilo tak, že vyhlásila napríklad nitrianska župa, vyhlásila súťaž pre istotu tak, aby sa nikto iný okrem súčasného poskytovateľa nemohol prihlásiť a ona nemohla hospodárnejšie a lepšie túto súťaž; teda túto službu poskytovať. To len k argumentu pána poslanca Dostála, že keby VÚC-ky mali viac, bolo by to oveľa lepšie. Ja opakujem, už aj to, čo majú, nevyužívajú nijak dobre, takže nejde len o výsledky, ide aj o procesy.
Druhá hlavná výčitka na VÚC je efektívnejšia správa vecí verejných. Je obľúbeným nástrojom – a v mnohom aj pravdivým – ľudí v slovenskej politike je nadávanie na Bratislavu, čím vlastne nemyslím väčšinou nadávanie na mesto, ale nadávanie na centrálny štát. Ja osobne som bol – a tu to chcem zdôrazniť, aj keď sa k tomu ešte vrátim – vždy pomerne výrazným priaznivcom decentralizácie a som ním naďalej. Myslím si, že je veľmi veľa oblastí a tém, ktoré ľudia pomerne blízko k občanovi vedia lepšie spravovať, ako rozhodovať z Bratislavy. Ohľadne decentralizácie existuje aj pomerne široká aj odborná literatúra, aj politická literatúra, hovorí nám aj o výhodách a nevýhodách a môžme o tom, aj sa k tomu asi na záver vrátim.
To, čo však chcem zdôrazniť, je, že VÚC nie sú z môjho pohľadu v dnešnej situácii skutočnou decentralizáciu. Pretože neprenášajú správu vecí verejných skutočne bližšie k občanovi, pretože vychádzajú z fikcie, že pre občana v Slovenskom Novom Meste sú zvolení, 20-percentne zvolení predstavitelia v Košiciach, hermeticky uzavrení vo svojej miestnosti, nejakým spôsobom bližší ako štátni úradníci, ktorí sedia v tom istom meste, dokonca často k nemu bližšie. Ja si to nemyslím. Ja si myslím, že k občanovi sú skutočne blízko primátori a starostovia. To sú tí, na ktorých majú často ľudia aj telefóny a keď ich aj nemajú, tak sa im dobyjú do kancelárie, to sú tí, voči ktorým vyvodzujú zodpovednosť. Vidíme to, aby sme teda, ale môžte povedať, že váš názor, môj názor, ale poďme sa pozrieť na to, ako to vyzerá v praxi.
To jedno číslo, ktoré aj mňa šokovalo, keď sme si ho zmerali a naozaj sme ho merali, keď sme ten návrh predstavovali, bolo, že sme si vypýtali z VÚC počet úradníkov úradov VÚC. Tu chcem vysvetliť, že úrady VÚC sú naozaj tie úradné miesta, lebo, samozrejme, pod VÚC sa nachádzajú školy, sociálne zariadenia, správa ciest a mnohé ďalšie veci, ktoré vykonávajú služby. Úrad VÚC nie je na to, úrad VÚC je na to, aby ich riadil. Samozrejme, na to, aby ich riadil, potrebujeme úradníkov, takže nikto nehovorí, že úrad VÚC má mať nula úradníkov. Ale pozreli sme sa na to, ako sa ten počet vyvíjal v situácii, keď už nepribúdali kompetencie. Lebo VÚC boli zriadené v roku 2002, ale kompetencie sa prenášali ešte aj do roku 2004. To znamená, že keby sme porovnávali ten úvod, bolo by to nie celkom spravodlivé, pretože tie kompetencie pribúdali. Preto sme porovnávali až rok 2004 a dokonca sme pre istotu pozreli aj rok 2005. To, čo nám vyšlo, je, že v roku 2004 bolo 1 035 zamestnancov žúp na Slovensku, v roku 2016 už ich bolo 1 631. To je ten 57-percentný nárast úradníkov, naozaj teraz nehovorím o učiteľoch, nehovorím o zdravotných sestrách, nehovorím o tých ľuďoch, čo odhŕňajú naše cesty, hovorím o úradníkoch na úrade župy, ktorí sú natoľko blízki veciam verejným, že keď v Bratislave som išiel s viacerými ľuďmi, ktorí sú inak verejne aktívni, okolo župného úradu, tak nikto z nich netušil, že tam nejaká župa sídli, pretože tam nikdy v živote nebol ani tam nič neriešil.
A ak sa vrátim ku kolegovi Dostálovi, ktorý je z bratislavskej župy, tak bratislavská župa mala v roku 2004 104 zamestnancov a dnes má 252 zamestnancov. To znamená, že sa zdvaapolnásobil počet zamestnancov na župe, odkedy prešli kompetencie. Ešte nejaký malý počet z toho by sa dal vysvetliť odborom pre eurofondy, ktorý tam je, hoci to sú tiež úradníci ako každý iný a úrady pre odbory pre eurofondy a rôzne takéto veci si pozriaďovali aj mestá, keď chceli získavať a získavali projekty, napriek tomu vám garantujem, že počet zamestnancov mestských úradov na Slovensku nevzrástol za uplynulých jedenásť rokov alebo dvanásť o 57 %, ako to bolo na Slovensku, a už vôbec nie o 150 % ako v Bratislavskom samosprávnom kraji. Takže to je to zlyhanie VÚC v svojom vlastnom manažmente.
Samozrejme, máme tu náklady na zastupiteľstvá, náhrady, platy poslancov, teda nie sú to celkom platy, lebo nie sú na plný úväzok, ale sú to teda platby za zasadnutie. To sú spolu ďalšie desiatky miliónov eur. Samozrejme, ak by boli dobre minuté, ja by som ich akceptoval, len je to náklad, za ktorý, si myslím, že dá sa ukázať, že nedostávame primeranú protihodnotu.
Máme zvýšený dlh, to som už včera diskutoval aj s pánom poslancom Dostálom, vrátim sa len k tomu stručne, že porovnávať vývoj dlhu VÚC a štátu nie je korektné hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé, majú úplne iné funkcie. Štát má napr. aj proticyklickú funkciu v čase hospodárskej krízy, ktorú nemajú VÚC ani obce, a tak to platí aj všade na svete, že jednoducho, poviem príklad, v Spojených štátoch dokonca na úrovni tých jednotlivých štátov a miest je väčšinou záväzok vyrovnaného rozpočtu v každom roku a to potom prenáša potrebu proticyklickej politiky na federálnu úroveň. Takže federálna vláda je tá, ktorá má deficit v čase krízy a mala by mať prebytok alebo aspoň nízky deficit v čase ekonomickom. Tieto dva orgány majú zároveň aj úplne iný rozsah a veľkosť kompetencií, aj finančný, aj rozsahový, takže porovnávať dlh VÚC s dlhom štátu je ekonomicky, vecne a podľa mňa politicky nesprávne.
Máme tu však obce. Obce podliehajú v podstate rovnakým finančným zákonom ako VÚC, majú podobný rozsah kompetencií a ich logika fungovania je podobná. Ak sa pozrieme na to, čo sa stalo s dlhom obcí od toho roku 2004, tak zďaleka nemôžme dospieť k tomu, že by narástol o takúto sumu, ako je 360 miliónov eur, a to pritom obce majú významne väčší objem aj kompetencií, aj financií ako VÚC. Takže VÚC fungujú na dlh, pričom treba povedať, že veľkú časť tých dlhov, ktoré si zobrali, si zobrali oficiálne na opravu ciest a až tak veľmi to na tých ich cestách teda nevidno. Skôr to vidno na náraste počtov tých zamestnancov úradov, ktoré som tu spomínal.
Minulý, pardon, predminulý týždeň sme organizovali; nie, minulý týždeň sme organizovali s kolegyňou Macháčkovou diskusiu o tomto zrušení VÚC, kde sme ako oponentov pozvali pána poslanca Drobu, ktorý chce kandidovať za župana v Bratislavskom kraji, a pána komentátora Čikovského z Denníka N. Ako viete, Denník N vznikol na odpore k skupine Penta, takže ich naozaj nemožno podozrievať z toho, že by boli jej nejak naklonení. Napriek tomu viete, čo povedal pán komentátor Čikovský v rámci tej diskusie? Povedal, že najsilnejší argument za VÚC-ky preňho taký praktický sú nemocnice na východnom Slovensku, lebo tie spravujú VÚC-ky, teda majú kompetencie a pozrite sa, jak sa to tam zlepšuje, dokonca dneska niektoré vyzerajú lepšie ako nemocnice tuto na západe, kde je viac peňazí.
No čo pán Čikovský nepovedal, bolo, že všetky tieto nemocnice dnes už spravuje finančná skupina Penta, pretože ich jednotlivé VÚC-ky buď odpredali, prenajali, alebo inak v podstate odovzdali. To znamená, že od človeka, ktorý nemá rád Pentu, najsilnejší argument za VÚC-ky bolo, že boli natoľko chytré, že odovzdali Pente svoje nemocnice, ktorá ich začala zlepšovať. No, priznám sa, ak potrebujete nejaký dôkaz, taký konkrétny, toho, že VÚC v tých svojich hlavných kompetenciách nepriniesli efektívnejšiu správu, tak je to podľa mňa toto. Lebo na to, aby sme sprivatizovali nemocnice Pente, sme fakt decentralizáciu nepotrebovali. A ak to niekto hovorí, že to je hlavný benefit decentralizácie, tak potom podľa môjho názoru veľmi ťažko napáda túto decentralizáciu.
Samozrejme, niekto môže povedať, na východe je to tak. Ale to nie je tak na východe, to je tak aj na západe. Bratislavský samosprávny kraj jedinú nemocnicu, ktorú majú Malacky, tiež prenajal firme Medirex. To isté sa stalo v Nitrianskom kraji, to isté sa stalo v Banskobystrickom kraji. Jediný kraj, ktorý plne spravuje svoje nemocnice, je pán Blanár a Žilinský kraj. Keďže tu nie je, nechcem o ňom rozsiahlejšie hovoriť, ale pamätáme si všetci už len nedávnu kauzu nakupovania cétečiek o 800-tisíc drahšie. Takže tie dôvody, prečo si ich ten Žilinský kraj ponechal, sú nám zrazu zrozumiteľnejšie. Plus Trenčiansky kraj sa pokúša ich, by som povedal, odovzdať do externého manažmentu, ale ponechať si nad nimi aj určitú kontrolu, takže Trenčiansky kraj je niekde medzi týmito dvoma skupinami, ale väčšina krajov nemocnice buď predala, alebo dlhodobo prenajala, alebo inak v podstate odovzdala do správy teda najmä Pente a Agelu, aj keď sú tam nejakí iní, menší hráči. Na toto sme naozaj decentralizáciu robiť nemuseli.
Tento zákon a tento návrh je o Slovensku ako celku a dovoľte mi sa na chvíľku pristaviť pri meste Bratislava. Mesto Bratislava a jeho obyvatelia sú dneska jednou z najväčších obetí súčasného fungovania verejnej správy. Na území mesta, ktoré má necelého pol milióna obyvateľov, fungujú tri úrovne verejnej správy len samosprávnych. Fungujú tu mestské časti, ktorých je sedemnásť, funguje tu mesto Bratislava a funguje tu Bratislavský samosprávny kraj. To ešte nehovorím o tom, že tu popritom fungujú centrálne úrady, centrálna vláda, ktoré tiež ešte do všetkého hovoria, čo je pochopiteľné, a z mesta Bratislava sa stalo jeden nespravovateľný zmätok.
Pred minulými primátorskými voľbami som hovoril s viacerými múdrymi ľuďmi o tom, že prečo niekto dobrý nejde na primátora Bratislavy, prečo máme vždy takých kandidátov, že nakoniec sme vyberali medzi jedným starým Milanom a druhým starým Milanom a vybrali sme jedného Iva, ktorý tiež zatiaľ toho veľa nepreukázal. A odpovedali mi viacerí ľudia, že preto, lebo mesto je štrukturálne nastavené tak, že primátor bude neúspešný, pretože pod sebou má mestské časti, ktoré majú veľa kompetencií, nad sebou má kraj, ktorý má veľa peňazí, málo kompetencií, ale mestu reálne až tak nevie pomôcť. A dohodnúť sa na čomkoľvek, ešte navyše v situácii, keď všetky hlavné, povedzme cestné ťahy, dopravné cesty ešte závisia od železníc, NDS-ky a neviem koho ďalšieho, je prakticky nemožné. Spravovať dobre mesto Bratislava v dnešnom nastavení je prakticky nemožné.
Mať hlavné mesto, ktoré nie je zároveň aj na úrovni župy, alebo teda nemá tie kompetencie, nestará sa o svoje stredné školy, o svoje cesty druhej a tretej kategórie, o svoje sociálne služby, o svoje zdravotníctvo, je jednoducho nonsens, ktorý existuje aj v zopár iných európskych krajinách, ale verte mi, že je ich strašne málo. To znamená, Bratislava dneska je, paradoxne, najväčšou obeťou toho, že existujú VÚC-ky. A musím povedať, že práve preto má odpor poslancov, ktorí sú v Bratislavskom samosprávnom kraji, najviac mrzí, pretože ak existuje na niečom zhoda medzi odborníkmi, tak je to, že táto trojstupňová úroveň je pre hlavné mesto úplne zabíjajúca a bolo by ju treba zásadne prekopať.
Opravím len pána kolegu Dostála pri tej príležitosti, v programe SIET-e bolo rušenie VÚC, ale bolo tam len rušenie bratislavského VÚC, pretože na tom sme sa boli schopní vtedy vnútorne dohodnúť. Tie ostatné veci môžme predkladať až dnes, samozrejme, na základe vlastných analýz.
Posledná vec, ktorú spomeniem v tom, že v čom VÚC-ky zlyhali, je priblíženie správy vecí verejných občanom a lepšia kontrola. Najčastejší argument, ktorý sa používa, voči ktorému sa aj vymedzujú kritici, je volebná účasť, že volebná účasť na voľbách VÚC je zjavne nízka, dokonca dnes VÚC kandidujú do Guinnessovej knihy rekordov. A teraz si nerobím z vás srandu, je navrhnutý zápis do Guinnessovej knihy rekordov za najnižšiu volebnú účasť vo voľbách na svete v histórii, a to je druhé kolo Trenčianskeho kraja, myslím v roku 2005, keď účasť dosiahla, myslím, že 7,11 %, ale plus-mínus pár desatín ma môžte opraviť. Takže najväčší úspech VÚC vo volebnom procese je kandidovanie na Guinnessovu knihu rekordov s najnižšou účasťou.
Samozrejme, účasť je len indikátor, to znamená, ona nie je dôvod zrušenia. Nie je to tak, že keď niečo má malú účasť, treba to zrušiť, ale je to indikátor nízkej dôvery a záujmu ľudí o tento útvar, navyše po pätnástich rokoch už vieme, že to nie je jednorazová otázka. Nie je to otázka toho, že kandidujú červení alebo modrí, alebo sú slabí ľudia, alebo je nejaký jednorazový problém. Je to systémový problém, pretože keď naprieč ôsmimi krajmi – a už teraz to budú štvrté voľby – nevidíme nijaký výraznejší záujem ľudí o tieto voľby, v podstate jediná mobilizácia, ktorá dokázala kedy nastať, bola v Banskobystrickom kraji v druhom kole minule, teda Kotleba – za verzus proti, to bola jediná situácia, ktorá kedy vyvolala nejakú významnejšiu vášeň, všetko ostatné je v podstate ľuďom úplne ukradnuté. Účasť na VÚC na Slovensku na voľbách je tak dôkazom toho, ako to majú ľudia na háku.
Ale ak chcete aj iné dôkazy, a tie dôkazy, prečo to je problém, tak vám poviem jednu takú drobnosť, ale opäť ako indikátor, nie ako dôvod. Jedným zo základných problémov žúp je, že sú pod veľmi nízkou verejnou kontrolou. Centrálni štátni poslanci sme pod, aj ministri sú dneska pod mimoriadnou verejnou kontrolou, dokonca v tomto Slovensko predbieha mnohé iné štáty. Miera, v ktorej sa médiá, občania, kritici hrabú v súkromných majetkových pomeroch, verejných zákazkách, vo všetkom ostatnom, v tom, ako funguje štát, je u nás nadštandardne vysoká. Bohužiaľ to nepomáha kvôli mnohým iným faktorom, ktoré nebudem dneska tu bližšie rozoberať, čo posilňuje frustráciu ľudí a pomáha aj extrémizmu, ale nikto nemôže povedať, že na úrovni centrálneho štátu by bola moc pod malou kontrolou.
Na úrovni miest a obcí je to, samozrejme, rôzne, máme ich 2 900, ale aj miera dôvery ľudí k mestám a obciam, ktorá je oveľa vyššia ako pri vláde a iných celoštátnych orgánoch, ale aj miera účasti na voľbách, ale aj to, ako reálne fungujú tie samosprávy, nám ukazuje, že tam tá kontrola je. Ona vyplýva prirodzene z dvoch vecí. Jedna vec je, že mestá a obce predstavujú prirodzené spoločenstvá, ak si pozriete kroniku alebo zápis o väčšine slovenských miest a obcí, dokonca aj v malých obciach. Môj otec pochádza z obce Vrbovce pri Myjave, je to obec, ktorá má dneska možno do 1 500 obyvateľov, napriek tomu je to obec, keď som o nej si niečo pozeral, ešte keď som bol mladší, ktorá má prvý zápis zo 14. storočia.
Bratislava dostala mestské práva ako slobodné kráľovské mesto koncom 13. storočia, ale takto to platí skrz-naskrz, naozaj skoro každá dedina, čo vezmete, je 13., 14., samozrejme, sú aj neskôr, máme aj 15., 16., ale to obdobie stredoveku je, kedy sa zakladali dnešné mestá a obce na Slovensku. Sedemsto, šesťsto rokov existujú a lojalita a vzťah ľudí k nim je veľmi silný. To sme videli koniec koncov aj po revolúcii, keď sa mnohé strediskové obce, voči nim bola vzbura. A je to aj jeden z problémov, ktorý dneska bráni práve reforme miestnej samosprávy, že ľudia majú tak silný vzťah k tej svojej obci, ešte aj keď už je príliš malá, nedokáže tie služby poskytovať.
Na úrovni mesta a obce existujú často médiá, aktivisti, vezmite si príklad, poviem príklad z Košíc. Bola tam teraz kauza, ak si, mnohí ste ju určite zachytili, s parkovaním. Videli ste tú mieru záujmu aj občanov, aj médií a tú kritiku a ten tlak, ktorému bolo podrobené vedenie mesta v kauze, ako bolo košické parkovanie? Teraz sa niečo podobné chystajú smeráci v Michalovciach a hoci teda v Michalovciach nie je vzhľadom aj na veľkosť, aj niektoré iné veci až taká rozvinutá občianska spoločnosť a nezávislé médiá, aj tam je vedenie mesta pod silným tlakom, pod silným tlakom. Dokonca tak silným, že pozvali moju kolegyňu Macháčkovú, ktorá ma za sebou veľmi úspešný a lacný projekt parkovania z Prievidze, aby im išla na zastupiteľstvo povedať, ako to robia.
VÚC pod takým tlakom nie sú. Nielenže môžu diskutovať o plánoch hospodárskeho a sociálneho rozvoja na štýl, ktorý som tu čítal ešte z komentáru pána Schutza, ale povedzme si jeden konkrétny príklad, kde môžeme porovnať všetky tri úrovne verejnej správy, a to je konflikt záujmov a majetkové priznania. Ja nejdem fetišizovať konflikt záujmov, majetkové priznania, robiť z toho najdôležitejšiu vec na svete, ale jeden fakt, ktorý všetci viete ako poslanci Národnej rady, je, že máločo je tak sledované pri politikoch, ako sú tieto veci. Je to nejaká forma niekedy možno aj verejnej kontroly, niekedy je to možno až politický bulvár, ale vždy je to pod detailným drobnohľadom. Kto má aký majetok, kto má aké príjmy, kto nepodal, dostal za to pokutu, nedostal za to pokutu. Veľmi tvrdý drobnohľad.
No a teraz, ak chcete indikátor toho, ako ľudia kašlú na VÚC a ako neexistujú kontrolné mechanizmy či už mimovládiek, alebo médií, tak je to skúsenosť spred štyroch rokov, keď som bol osobne predsedom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií a mal som to na starosti na úrovni Národnej rady. A keďže sa blížili župné voľby, napadlo mi, že pozrime sa na to, ako to robia župy. Samozrejme, že oni neboli moji podriadení, ale som sa na to ako poslanec, občan pozrieť mohol. A to, čo som zistil... (Reakcie z pléna.)
Ja som navrhovateľ. (Reakcia z pléna.) Ale pán Hrnko znovelizuje nabudúce, uvidíte. (Reakcie z pléna.)
Pán Hrnko, môžte sa prihlásiť do rozpravy, ja budem rád... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Páni poslanci! Nech sa páči, pán poslanec Hrnko, ak budete chcieť, samozrejme, môžte faktickou reagovať.
Nech sa páči.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
V roku 2013 sme sa teda pozreli na to, ako župy dodržiavajú tento zákon. Tam každý z vás, kto tu sedí, vie, že keď v tom majetkovom priznaní by ste jednu čiarku nemali, už by ste boli v Markíze v hlavných správach. Môžte mi to, myslím, všetci potvrdiť. Pán predseda Národnej rady bol pokutovaný minulý týždeň, nie?, za to, že hoci uviedol údaj o pôžičke strane vo výročnej správe strany, takže to nebolo žiadne tajomstvo, nič tajné, neuviedol vo svojom majetkovom priznaní a dostal 2 600 eur pokutu, myslím. To znamená, to je ten tlak a to stráženie. Samozrejme... A viete, prečo sa na to prišlo? Neprišiel na to pán Poliačik, a to nemyslím ako kritiku, prišiel na to nejaký anonymný novinár, bloger, ktorý na to upozornil. Tak isto, myslím, je to pravda pri pánovi poslancovi Adamčíkovi, pri pánovi poslancovi Hrnčiarovi. Mohli by sme ísť takto ďalej a ďalej. To znamená, že naozaj žijeme pod lupou. Som s tým zmierený, je to v poriadku.
Len teraz pozrime si, ako pod lupou fungujú župy. Len aby ste vedeli, lebo to je indikátor sily občianskej spoločnosti, médiátor záujmu. My sme v roku 2013 zistili, že väčšina žúp tento zákon nedodržiava. Župy, nie teda tí konkré..., ale normálne systémovo tie župy. Najhoršia bola, by som povedal, aby som tu nečítal celý ten článok, aj keď môžme sa k tomu ešte vrátiť v ďalšom bode, Trenčiansky samosprávny kraj. Prečítam citát: "Trenčiansky samosprávny kraj na svojej internetovej stránke zverejňuje meno, priezvisko a dátum podania majetkového priznania verejným funkcionárom. To znamená, nezverejňuje nič, nezverejňuje žiadne majetkové priznania, ani svojho župana alebo teda nezverejňoval v tom čase, nekontroloval som to teraz, ani svojich poslancov. Jednoducho sa normálne že vykašľali na zákon.
Predstavte si, keby sme sa my ako Národná rada, alebo si predstavte keby mesto Bratislava, mesto Košice toto spravilo, že dá na internet, tu je zoznam poslancov, tu je primátor alebo, ja neviem, premiér a majetkové priznanie podal, bodka. No boli by sme roztrhaní na kusy a oprávnene. Tuto si to nikto ani nevšimol.
Takže ja nehovorím o tom, že si to oni vôbec dovolili, to je jeden prúser, ale nikomu to roky nevadilo. Pod takou nulovou verejnou kontrolou sú tie župy, že keď porušujú ostentatívne zákony, za ktoré nás ostatní kontrolujú naozaj do bodky, tak si to nikto ani nevšimne. Ak potrebujete nejaký silnejší argument o tom, aká je nulová miera záujmov VÚC-ky a ich priblíženie občanovi, už vám ho neviem dať. Mohol by som vyťahovať kauzy: Trebuľovu audinu, to, ako sa z hovorkyne Košického samosprávneho kraja zrazu stala odborníčka na knihovníctvo a riaditeľka krajskej knižnice. Ale tam môžte namietať, ako aj pán Dostál uvádzal a ja to beriem, že kauzy sa dejú všade, že individuálna kauza neni ešte dôkaz. Preto som sa pokúsil okrem tých káuz naozaj vytiahnuť tie systémové prvky, ktoré ukazujú niečo systémové.
Preto si myslím, že o tom, že VÚC-ky zlyhali, nemôže byť dneska žiadny spor. Otázka je, že čo navrhnúť, čo navrhujeme my, čo by to znamenalo a aké sú a či sú aj alternatívy. Dovoľte mi začať alternatívami, lebo aj to tu padlo, myslím, že najmä pán poslanec Klus o tom hovoril, čiastočne aj pán poslanec Dostál, že dobre, aj keď VÚC-ky nefungujú v dnešnom stave tak, ako by mali, hľadajme iné cesty než zrušenie.
Prvá cesta je, to už sme spomínali, preto ju pomenujem len veľmi stručne, je posilnenie kompetencií. To napríklad spomínal pán Dostál nepriamo. Ja som sa k tomu už vyjadril. Ja si myslím, že naozaj ak sme v jame, netreba dávať silnejšiu a väčšiu lopatu.
Druhá možnosť, ktorá, priznám sa, dlho som v ňu aj ja veril, lebo to bolo u stredopravých intelektuálov, politikov taká až mantra, že VÚC-ky sú fajn, len sú blbo nakreslené. A keby boli nakreslené prirodzene, podľa prirodzených regiónov, tak vlastne ľudia začnú zázračne voliť, zaujímať sa, kandidovať, VÚC-ky to budú vykonávať oveľa lepšie a všetko sa zmení. Priznám sa, že dospel som k názoru, že to jednoducho nie je pravda a že to prirodzené regióny by tento problém zásadnejšie nevyriešili.
V prvom rade treba povedať, že keby sme chceli prekresliť mapu na skutočne prirodzené regióny, tak počet VÚC-iek nám vzrastie niekde k dvom desiatkam a viac. Pretože prirodzené regióny sú naozaj Orava, Kysuce, Liptov, Spiš, Šariš, Zemplín, Abov, Gemer a mohol by som takto menovať ďalej a tých regiónov je viac ako dve desiatky. Na úrovni takéhoto počtu, ale to už sa v podstate blíži k dnešným okresom a to už potom nie sú VÚC-ky. O tom, či máme mať, ako majú Poliaci, myslím, že Poľsku sa to volá powiat, opravte ma, ak sa mýlim, že je to v podstate okres, ktorý má aj samosprávne orgány. O tom diskutujme, aj v rámci municipálnej reformy sa o tom vrátim, ale to nenazývajme VÚC-kami. A prekreslenie na 12, 14, 16, ako sa tu sníva, podľa môjho názoru neprinesie zásadnú zmenu, pretože tie regióny nie sú prirodzenými politickými jednotkami.
Ak chce niekto, vezmime si príklad, napríklad Zemplín, čo je naozaj prirodzený región. Má svoju historickú kultúru, kuchyňu, identitu. Viem to, oženil som sa so Zemplínčankou. A napriek; vidím, že pán Pčolinský možno aj potom k tomu niečo povie sám. Napriek tomu, keď som s mojou manželkou diskutoval o tom, či by táto historická identita sa preniesla do nejakého silnejšieho záujmu o veci verejné a lepšieho, výrazne lepšieho fungovania, keby namiesto Košického samosprávneho kraja existoval kraj Zemplín, ako to, myslím, aj pôvodne pán Nižňanský aj navrhoval, ak si pamätám správne, tak mi odpovedala, že nie. A ten dôvod bol ten, že jednak odkedy župy zanikli, je trištvrte storočia. Už takmer neni ani nikto živý, kto žil, keď bolo iné toto územnosprávne členenie. Odvtedy sa Slovensko industrializovalo. Keď župy zanikli, Slovensko malo inú sociálnu, geografickú aj akúkoľvek inú mapu. Okrem, tie vrchy a hory ostali tie isté, ale všetko ostatné sa tu zmenilo. Dnes ľudia z Michaloviec majú oveľa viac spoločného s Košicami ako so Slovenským Novým Mestom. Ja poznám kopec ľudí z Michaloviec, ktorí v živote neboli v Slovenskom Novom Meste, ale nepoznám nikoho z Michaloviec, kto nebol v Košiciach, pochopiteľne. Majú, samozrejme, veľa spoločného Michalovce, Humenné. Ale tváriť sa, že zrazu keby vznikol Zemplín, že je to nejaká prirodzená politická jednotka, kde by vznikli zemplínske mimovládky, zemplínski aktivisti, zemplínske noviny a tie by spolu tlačili, tak ako to funguje povedzme v Bratislave, v Košiciach alebo na úrovni celoštátnej, je podľa mňa čistá fikcia.
Ľudia mi hovoria, že sú možno jednotky, kde tá identita je tak silná a nejaké inštitúcie existujú, napríklad Liptov je zase, naopak, protipríklad, že tam by to možno aj zafungovalo, ale tých je pár. Všetky tie ostatné, si myslím, a naozaj nevidím žiadne dôkazy na to, že by tie prirodzené regióny priniesli zázračnú zmenu. Zároveň musím povedať z mojich krátkych diskusií aj s ľuďmi, ktorí sa okolo týchto diskusií pohybujú, že aj ľudia, ktorí obhajovali koncept prirodzených regiónov dlhé roky, dneska od neho tiež postupne ustupujú pod tlakom tejto skúsenosti.
Potom je možnosť, ktorú hovorí rád premiér Fico, a to je tri plus jedna, respektíve Slovenská národná strana mala vo svojich programoch, neviem, myslím, že už do týchto volieb nie, ale v tých predchádzajúcich koncept že tri plus dva. Teda tam bolo, že Bratislava, Košice. Hm. (Reakcia z pléna.) Tak ja som to čítal tri plus dva, ale človeku niekedy možno tie čísla preskočia. V každom prípade, to, čo chcem povedať, je, že to je zaujímavý koncept na výkon štátnej správy. Či má byť výkon štátnej správy alebo koordinácia štátnej správy, napríklad civilnej obrany a niektorých iných vecí, vykonávaná na území západoslovenského, východoslovenského, stredoslovenského kraja, je na zaujímavú odbornú diskusiu. Ale ako samosprávna jednotka je to ešte väčší nezmysel ako dnešné VÚC-ky. Predstavte si samosprávnu jednotku, v ktorej je človek z Revúcej a človek zo Žiliny alebo z Oravy. Nemajú spolu nič spoločné. To znamená; a takto by som vedel od Dunajskej Stredy po Trenčín.
To znamená, že keby začneme zlučovať VÚC-ky, všetky tie problémy, ktoré dneska máme, sa ešte prehĺbia. Stanú sa z nich ešte anonymnejšie, ešte vzdialenejšie, ešte nezmyselnejšie útvary, pričom úspory na tých úradoch budú minimálne. Lebo aj dneska vidíme, že tie VÚC-ky napúchajú, hoci majú pomerne veľké územie. Každá má 600-tisíc obyvateľov a napúchajú oveľa viac ako oveľa menšie mestá. To znamená, tá efektívnosť neni vo veľkosti jednotky, tá efektívnosť je vo verejnej kontrole, tlaku a v súťaži medzi politikmi. Aká by to bola súťaž medzi politikmi, ktorá by naozaj bola na takýchto neprirodzených jednotkách? Preto keď niekto hovorí o 3 plus 1, podľa môjho názoru buď hovorí demagógiu, alebo má na mysli štátnu správu. To znamená, ako má byť organizovaná štátna správa po prípadnom zániku VÚC, a tam sa o tom dá debatovať. Preto ani to nie je alternatívou k VÚC-kám.
Toľko k alternatívam. Podľa môjho názoru nie sú, preto mi dovoľte povedať, čo vlastne my navrhujeme. O tom sa už aj debatovalo, takže tu budem môcť byť stručnejší, ale predsa len to musím krátko prejsť, aby ten návrh zaznel. My navrhujeme, aby sa nekonali tohtoročné voľby do VÚC a aby k 31. 12. VÚC zanikli. To je základ toho návrhu. Tým pádom by sa usporili už tohtoročné voľby.
Tu mi dovoľte sa vrátiť, len vyjadriť stručne k námietke, ktoré povedali viacerí, myslím, že vrátane včera pána poslanca Dostála alebo Klusa, už si nepamätám, že je to neskoro, teraz ani nie z hľadiska technického, teda to hovoria tiež niektorí, ale z hľadiska politického. Z hľadiska technického neskoro nie je. No, oveľa významnejšie zmeny územnosprávnych orgánov a presunov sa tu diali s oveľa kratšou rezervou. Pozrite sa na rok napríklad 2003, ´4. To znamená, že ak by sme to schválili napríklad na marcovej schôdzi, tak je trištvrte roka takmer na prípravu, čo je v podmienkach Slovenskej republiky skôr luxus, keď si pozriete naozaj doterajšie zmeny územnosprávneho členenia, väčšinou boli s oveľa menšou rezervou.
Je tu ale politická námietka. Tú predložil, myslím, že pán poslanec Dostál, ak ma opraví, ak som mu pripísal to, čo povedal pán Klus, hovoril, že keby to urobila opozícia, teda keby to urobila koalícia, tak vlastne by sme my ako opozícia najviac kričali, že je to menenie pravidiel hry krátko pred voľbami. No len podľa mňa tento argument ako keby ignoruje alebo si neuvedomuje tú úplnú základnú vec, že keď idete niečo zrušiť, tak sa nedá hovoriť o zmenách pravidiel. Lebo zmeny pravidiel sú podstatné preto, že keď máme voľby do parlamentu alebo máme voľby do, ja neviem, obecného zastupiteľstva, tak všetci, čo idú do nich súťažiť, by mali súťažiť za podmienok, ktoré sú predvídateľné. Ale ak my tú súťaž ideme zrušiť a tie orgány ideme zrušiť, tak žiadna férová súťaž už nemá žiadny zmysel, pretože sa nebude súťažiť a nikto nebude súťažiť. Inými slovami, táto námietka by bola; je pravdivá pri jednokolovej voľbe, to znamená, ak sa menia pravidlá, ale nie je podľa mňa pravdivá pri zrušení. Navyše my nie, ja by som povedal takto, že jediný argument by mohol byť, že už do toho nejakí kandidáti niečo investovali. No priznám sa, ak do toho niekto investoval sedem mesiacov pred začiatkom predvolebnej kampane, tak si myslím, že je to primárne na jeho triko. Ale hlavne ten verejný záujem by tu mal byť vyšší ako to, či už niekto dal do toho 5- alebo 10-tisíc euro.
Čo sa stane s kompetenciami? O tom už bola diskusia, takže stručne. My navrhujeme rozdelenie medzi štát a VÚC. Ja už som to včera hovoril vo faktickej pánovi poslancovi Dostálovi, ale musím sa pri tom pristaviť. My navrhujeme čo najviac právomocí presunúť naozaj dole k obciam. Jediné dve kompetencie také, takto, je ich viac, ale nebudem tu riešiť civilnú obranu. Ak chce niekto diskutovať o civilnej obrane, veľmi ochotne, ale naozaj bavme sa o podstatných veciach. Tie jediné dve podstatné veci, ktoré presúvame nahor, je cesty a autobusová doprava.
Pri cestách chcem zdôrazniť, že ani tam to nie je o všetkom. Tam posúvame nahor len cesty, ktoré sú mimo intravilánu obcí, čím by sme dokonca riešili dnešný jeden problém, o ktorom mi nejeden primátor hovoril a prvá bola pani poslankyňa Macháčková, moja spoluautorka, kedysi dávno, ale odvtedy som to počul na mnohých miestach Slovenska, že dnes VÚC spravujú mnohé cesty v intraviláne miest, ale ľudia nevolajú na VÚC-ky, že tá cesta je rozbitá, ľudia volajú na mestský úrad. Pretože ľudia automaticky predpokladajú, že všetko v meste je mestské okrem štátnych ťahov, a hlavne mesto je to, kde im je blízke, kde veci riešia. Preto my navrhujeme, aby cesty v intraviláne, ktoré sú vúckarské, prešli na mestá, ale ostatné cesty medzi obcami a mestami navrhujeme vrátiť štátu.
Ja osobne naozaj nie som veľký priateľ centralizácie, ale aby to, čo sa stalo, že sa rozdelila Slovenská správa ciest na tri, teda pardon, nie tri, na desať celkov sa rozdelila: na Národnú diaľničnú spoločnosť, na Slovenskú správu ciest a na osem krajských správ ciest, ktoré si dodnes navzájom ešte navyše prenajímajú budovy alebo rôzne zariadenia, pretože je to nezmyselné, aby na takom území, ako je Slovensko, fungovalo desať organizácií spravujúcich hlavné ťahy. Je proste úplná blbosť technicky a je to jedna z mála vecí, kde si dovolím povedať, že decentralizácia by priniesla úspory.
Napriek tomu chcem odpovedať pánovi Dostálovi, že my predpokladáme malé úspory aj z tohto, ale my tie úspory nepredpokladáme z technického výkonu čistenia ciest, že zrazu štát tu bude robiť zázračne efektívnejšie. Hoci si myslím, že pri tomto spojení by to aj robil, ale to sme tam nezapočítavali. My počítame len s tým, že keď sa tých osem krajských správ ciest, ktoré sú dneska napuchnuté firmy vúckarské, ktoré v Bystrici sú v nich kotlebovci, ale v tomto sa musím výnimočne ospravedlniť kotlebovcom, takíto kamaráti a príbuzní sú tam nasáčkovaní všade, len v tom Banskobystrickom kraji je to také najviditeľnejšie, by sa podarilo zúžiť. To znamená, ta naša úspora vychádza z predpokladu zúženia manažérskych, administratívnych kádrov v centrále tých krajských správ ciest, nie z toho, že by sa predávali nejaké budovy alebo že by sa prepúšťali ľudia, čo naozaj sa o tie cesty starajú.
Druhá vec, ktorú navrhujem posunúť hore, je objednávanie slovenskej, teda autobusovej dopravy osobnej, tzv. SAD-ky. To je oblasť, kde VÚC-ky zásadne zlyhali. Tam VÚC-ky majú možnosť od svojho vzniku súťažiť aj objednávať a asertívne pristupovať k tomu, ako tú dopravu objednávajú. Neskôr mali nielen tú možnosť, ale dokonca mali aj tú povinnosť to súťažiť. Viete, čo VÚC-ky urobili? Kým nemuseli, nesúťažili a keď musia, tak súťažia tak ako Nitriansky kraj za pána Belicu, kde vypíše súťaž tak, aby to vyhrala existujúca firma, aby náhodou sa neušetrilo, aby náhodou nebolo možné zlepšiť tú kvalitu, aby ani náhodou sa nevyskytol nejaký RegioJet.
Musím tuto povedať pánovi Dankovi, že keď si dneska berie u, ja neviem koho, lebo ja pokiaľ som stretol, všetci ľudia sú nešťastní z toho, že sa súťaž na železniciach odbúrava, ale ak pán Danko má fiktívneho voliča, ktorý sa teší z toho, že vykopol RegioJet z vlakov, tak smeráci ho predbehli. A dokonca vykonali veľmi preventívne kroky už pred mnohými rokmi, aby ani za nič nemohla prísť súťaž do objednávania týchto výkonov. To je ohľadne toho, ako to vykonávajú VÚC. Ale systémovo je tam naozaj problém v tom, že každý odborník na dopravu vám povie, že tá regionálna doprava by mala byť objednávaná z jedného bodu.
Dneska štát objednáva z ministerstva dopravy železničnú dopravu, prímestskú, teda všetku, ale aj prímestskú, a VÚC-ky objednávajú prímestskú autobusovú dopravu plus, samozrejme, v mestách je MHD v tých väčších, ale to je trošku iná kapitola. A to nemá žiadnu logiku. Samozrejme, že potom treba ako keby koordinovať, ale ktokoľvek, kto skúsil koordinovať VÚC-ky s ministerstvom, vie, že so železnicami sa koordinovať je takmer nemožné, a preto dodnes nám fungujú duplicitné spoje na mnohých úsekoch, žiadne spoje na oných úsekoch, zladenie harmonogramov a grafikonov je veľmi obmedzené, jednoducho to nefunguje.
Preto je podľa mňa úplne nielen v poriadku, ale dokonca nevyhnutné, aby to objednávanie prebiehalo z jedného miesta. Samozrejme, môžte namietať, že to objednávanie má prebiehať na úrovni VÚC-ky, že teda aj železnice máme dať dole. Áno, aj to by sa dalo urobiť. A keby sa tu dneska debatovalo o nejakej rozsiahlej decentralizácii, možno by sme o tom debatovali. Ale v situácii, keď ideme debatovať o tom, či VÚC-ky majú zmysel, a keď sa pozrieme, ako VÚC-ky vykonávajú tie kompetencie, čo majú, vrátane teda tej autobusovej dopravy, podľa mňa má oveľa väčší zmysel toto tiež recentralizovať. To znamená, tieto dve veci recentralizujeme nie preto, že by som bol priateľ centralizácie, naopak, som priateľ decentralizácie, ale tu to nemá zmysel.
Navyše pripomeňme si, že Slovensko je menšie ako mnohé vúcky vo väčších štátoch. Slovensko je menšie ako Bavorsko, Slovensko je menšie ako Katalánsko, Slovensko je rovnako veľké ako Škótsko, ktoré je formálne vúcka z britského pohľadu. To znamená, že naozaj sú úrovne, kde my ako štát sme prirodzená jednotka s našimi piatimi miliónmi obyvateľov.
Čo sa stane so zariadeniami a so zamestnancami a klientmi? S nimi sa nestane vôbec nič. Oni jednoducho prejdú, samozrejme, s tými kompetenciami tam, kam majú. Zariadenia či sociálne, či školské, či kultúrne prejdú primárne na mestá, v ktorých je ich sídlo. Teda kde sú fyzicky lokalizované. Prievidzské gymnázium prejde na mesto Prievidza, michalovské gymnázium na mesto Michalovce, galérie vúckarské prejdú pod mestá, v ktorých sú. Zároveň však sme tam dali poistku, pretože nie vždy je tam obmedzený, ale treba povedať, že kvantitatívne je malý, ale napriek tomu je tam obmedzený počet prípadov, kedy by to nemuselo byť ideálne riešenie. Ja spomínam, už som to tu spomínal, preto nebudem opakovať, veľké zariadenie sociálnych služieb v dedinke Nitrianske Pravno, kde asi je vhodnejšie, aby to neprešlo na takúto malú dedinku. To znamená, za tých okolností sme tam dali poistky, aby bolo možné takéto zariadenia vrátiť štátu. Tie však z pohľadu celkového objemu zamestnancov, financií a klientov sú pomerne zanedbateľné.
Čo sa stane s peniazmi, to som vysvetľoval, keď som uvádzal ten zákon, takže veľmi stručne. Súčasných 30 % dane z príjmu fyzických osôb, ktoré dnes dostávajú VÚC, sa prerozdelí medzi štát a obce v pomere k nákladom, ako sa prerozdeľujú kompetencie, a dlhu. Ten pomer je 18 % v prospech obcí, 12 % v prospech štátu. Tých 12 % je principiálne napočítaných z troch vecí. Spomínaná autobusová doprava, spomínaná údržba ciest a dlh VÚC-iek, ktorý tiež prejde na štát. Všetko ostatné ide na obce. A zároveň je tam úspora, ktorú my odhadujeme počas toho päťročného obdobia na 200 miliónov eur. Chcem povedať, že ten výpočet je konzervatívny. Vychádza z priamych nákladov zastupiteľstva, ktoré sa nedá spochybniť, že sa zruší, a vychádza z predpokladu, že z úradníkov VÚC-ky sa podarí ušetriť polovicu. To je naozaj veľmi konzervatívny predpoklad, pretože, ako som už spomenul, tí úradníci napúchajú za tých 15 rokov veľmi výrazne, takže len keby sme sa vrátili tam, kde sme boli na začiatku, keď tie kompetencie dostali, tak už sa takmer tých 50 % ušetrí. Zároveň mestá už majú dneska vybudované odbory školstva, odbory sociálnych vecí, ku ktorým by, samozrejme, v prípade väčšieho množstva škôl možno nabrali jedného zamestnanca, ale vo väčšine zriaďovateľov sa nebude naberať takmer nikto, pretože tá existujúca kapacita vie tú zriaďovateľskú funkciu zvládnuť. Preto tá naša úspora je počítaná konzervatívne, napriek tomu je to 200 miliónov eur.
Námietka, ktorú asi najviac ja osobne, musím povedať, že akceptujem a padla z viacerých strán, je, že sme mali zároveň predostrieť aj víziu, našu víziu budúcnosti územnej samosprávy, teda povedali viacerí ľudia, okej, súhlasíme, zrušiť VÚC-ky je dobrý nápad, ale to je to A. Prečo nám nepoviete aj B? Ako vidíte samosprávu dlhodobo a potom. Alebo si myslíte, že zrušenie VÚC-iek je to jediné, čo samospráva potrebuje v rámci svojich zmien a verejná správa? Naša odpoveď je taká, že samozrejme nie. Ako každý, kto strávil viac ako päť minút fungovaním slovenskej verejnej správy, vie, že popri VÚC-iek máme aj problém s obcami, ktorý spočíva nie ani tak v tej blízkosti a zodpovednosti, kde to, naopak, funguje, ale v tom, že naša samospráva je veľmi rozbitá. Máme teda viac ako 2 900 obcí na 5 miliónov obyvateľov, čo spolu s Českom a Francúzskom je európsky rekord.
Otázka je, čo s tým. Podľa nášho názoru neni dobré tento návrh spájať legislatívne s tým návrhom na zrušenie VÚC jednak preto, že politicky spájame dve ťažké témy, čo je v podstate istý spôsob, ako to zabiť. Ak si prečítate akýkoľvek román alebo pozriete si akékoľvek hlbšie umelecké dielo z politiky, tak zistíte, že jedna; alebo ak ste tu aj chvíľu boli, zistíte, že najlepší spôsob, ako zabiť návrh, ktorý už sám osebe je náročný, je zavesiť k nemu ešte iný návrh, ktorý je tiež náročný, a spolu to vytvorí dostatočnú koalíciu proti na to, aby ho pochovali. To znamená, ak chcete naozaj niečo presadiť, musíte si vybrať. A my sme si vybrali tento jeden a jasný krok.
Ale ak je otázka, aká je naša vízia o tom, čo by sa malo stať v tom druhom kroku, tak odpoviem nasledovne. Myslím si, že vzťah ľudí k svojim obciam je natoľko silný, že teraz opakovať socialistickú skúsenosť a rušiť ich alebo ich pripájať násilne, alebo hovoriť ľuďom, že to vymrie, je nesprávny postup aj neľudský, ale aj nesprávny, a dokonca aj politicky nesprávny. Na druhej strane ľudia čoraz viac cítia, najmä v tých menších obciach, že finančne to asi dlho neutiahnu tie obce, najmä ako demografia prichádza, starne celé Slovensko a tie obce – najmä menšie – starnú ešte oveľa rýchlejšie, pretože mladí ľudia z nich často odchádzajú a nevracajú sa.
Preto vytvoriť systém, kde sa obce ako entity zachovajú, kde možno nebudeme musieť mať poslancov, ale bude jeden priamo volený starosta a starostovia z viacerých obcí budú tvoriť v rámci mikroregiónu zastupiteľstvo, ktoré bude určovať, ktoré bude rozhodovať o poskytovaní služieb v tom mikroregióne, to je asi cesta, ktorú zvolili aj v mnohých západoeurópskych krajinách, nechcem tu ísť teraz do detailov. Inými slovami, zachováte lokálnu identitu, zachováte priamo voleného lokálneho zástupcu, čo je v podstate to, na čo sa ľudia aj najviac obracajú, na starostu, a zároveň začnete kompetencie postupne posúvať nahor, aby tí starostovia o nich rozhodovali postupne a zabezpečila sa tá efektivita služieb. Mohol by som o tom hovoriť dlhšie, ale naozaj to nie je predmetom dnešnej debaty.
Blížim sa už ku koncu, ale dovoľte mi ešte hovoriť o dvoch témach. Jedno sú stanoviská politických strán a jedno je európsky rozmer.
Pokiaľ ide o stanoviská politických strán, ja som to aj včera čítal a dovoľte mi to prečítať ešte raz, nie je to dlhé. Stanovisko predsedu SaS Richarda Sulíka, s ktorým, ako ľudia vedia, ja nie som vždy na jednej nôte, ale pokiaľ ide o jeho vyjadrenia k VÚC, musím mu vyjadriť uznanie, pretože predbehol dobu. Richard Sulík povedal, 9. novembra 2013 povedal: "Systém vyšších územných celkov je pomýlený a samotné VÚC treba zrušiť." Jeho strana, to je nepriama citácia, sa o zrušenie VÚC bude snažiť. "Som za to, aby sa zrušili a kompetencie, ktoré majú, nech sa rozdelia, časť na štát a časť na obce. Nie je pravdou, že keď to bude bližšie k ľuďom, že to bude pod väčšou kontrolou, lebo ľudia tieto voľby jednoducho ignorujú." Akoby mi z duše hovoril.
SaS, potom v rozhovore v januári 2014. Je otázka: SaS sa nechala počuť, že "vyššie územné celky sú umelou a nákladnou byrokratickou riadiacou štruktúrou v štáte obdobne, ako boli za vlády komunistov kraje. Táto štruktúra nebola vytvorená pre občanov, ale pre politické strany a politikov", a preto sa čoraz intenzívnejšie zaoberáte možnosťou ich úplného zrušenia. Richard Sulík odpovedá, že "tak".
– "Dostane sa to aj do vášho volebného programu?"
– "Volebný program začneme písať asi na jeseň 2015, ale viem si predstaviť, že to bude zrušenie VÚC."
– "Čo by ich malo nahradiť?"
– "Ide o zrušenie krajov bez náhrady s presunom kompetencií na štát a obce."
Robert Fico, predseda vlády, o rušení súčasných VÚC hovorí prakticky, odkedy sa stal predsedom vlády, možno aj predtým, a on navrhuje tam nahradenie troma krajmi alebo tri plus jedna modelom. Nikdy to nespravil. Navyše, ako som aj uviedol predtým, tri plus jedna je model štátnej správy. No a keď niekto hovorí, že nahradenie súčasného systému systémom tri plus jedna, tak v podstate hovorí, že je za zrušenie VÚC a za to, aby neexistovali, aby bola len štátna správa v tomto rozsahu.
Ale Robert Kaliňák, človek, ktorý má na starosti reformu verejnej správy, povedal tiež v roku 2013: "Áno, keď chcete počuť môj názor, myslím si, že zrušenie vyšších územných celkov je jedna z veľmi slušných ambícií, ktoré by sme mali mať."
A v konečnom dôsledku hnutie SME RODINA si dalo do volebného programu zrušenie samosprávnych krajov. Bodka. Zdôvodnenie: "Samosprávne kraje sú v súčasnej podobe zbytočným medzičlánkom, ktorý iba odčerpáva finančné prostriedky. Ušetrené financie chceme presunúť do rozpočtov miest a obcí. VÚC v súčasnej podobe sa neosvedčili, ľudia si k nim nenašli vzťah. Skaličania nemajú nič spoločné s ľuďmi zo Žitného ostrova, Humenčania s Popradčanmi ani Horehronci s Lučenčanmi. Napriek tomu sú v jednom kraji." To sú citácie.
Ako som už spomínal, SNS mala teda model tri plus dva, pán Hrnko hovorí štyri plus dva. Priznám sa, že nebudem sa s ním hádať, môžeme to potom skontrolovať, ale tú argumentáciu to veľmi nemení. A preto si myslím, že politická vôľa by tu mala byť. Nie je to tabu, nie je to niečo, čo politické strany odmietajú. Len ak si všimnete, je to niečo, čo vždy hovoria, ako povedal už starý kresťanský filozof svätý Augustín: Bože, dopraj mi zdržanlivosť, len ešte nie dnes. Tak tiež by všetci chceli zrušiť VÚC-ky, ale až o to ďalšie volebné obdobie a vtedy zase sa niečo iné nájde.
Otázka moja je, prečo najmä strana SMER tak otočila nôtu a prečo na nás pán predseda vlády tak brutálne zaútočil, keď sme tento návrh predložili. Aby nebolo nedorozumenie, ja to neberiem nijak osobne, len ma zaujalo, že ten istý predseda vlády, ktorý keď som odhaľoval kauzy tety Anky, maséra Kostku, ktorému merateľne, preukázateľne, zásadne poškodili volebne, tak sa ku mne vyjadroval pomerne umiernene. Samozrejme, nie pochvalne ani nie neutrálne, ale umiernene. Naopak, najtvrdší doterajší osobný útok predsedu vlády na moju osobu som zažil, keď sme s pani Macháčkovou podali tento návrh. Bolo to v priamom prenose a bolo to pomerne nevyprovokované, keďže sa ho moderátor, redaktorka spýtala, že čo povie na ten návrh, a on namiesto toho sa pustil do veľmi, veľmi tvrdého osobného útoku. Ale teraz to nehovorím kvôli môjmu osobnému, len ma to zaujalo, lebo hovorí to o tom, že je to nejaké boľavé, je to nejaké boľavé miesto.
A moja hypotéza, samozrejme, do duše Robertovi Ficovi nevidím, niekedy už ani neviem, či si do nej vidí on sám, je, že Robert Fico vie, že to treba spraviť, a vie, že aj jeho voliči si to myslia. A Robert Fico je politik, ktorý, keď voliči niečo veľmi chcú, jeho voliči, a je to možné spraviť, tak to aj spraví. On je to, čo nazývajú politológovia responzívny politik, teda reaguje na dopyt, na to, čo ľudia od neho chcú. Takže na jednej strane sa cíti byť pod tlakom, na druhej strane to reálne nemôže spraviť. Ale prečo to nemôže spraviť? Nie je predsa predseda vlády, nemá najsilnejší poslanecký klub?
No problém je v tom, že strana SMER je organizovaná na dvojstupňovej báze. Na celoštátnej úrovni existuje úzka skupina politikov a ich sponzorov a priateľov, ktorí si parcelujú verejné financie, verejné služby, verejné pozície. Pre toho, kto má väčší záujem o túto tému, odporúčam knihu Marka Vagoviča Vlastnou hlavou, kde je to rozobrané na viac ako 200 stranách a keby som to začal rozoberať v rovnakej dĺžke, predsedajúci by ma určite upozornil, osobitne keďže je tiež zo strany SMER a mal by aj pravdu. Nie je to predmetom dnešného rokovania.
SMER však okrem toho má aj, ak sa nemýlim, niekde medzi 10- a 20-tisíc členov, má 49 poslancov, asi 79 okresných tajomníkov, pardon, predsedov, majú tam aj tajomníkov, krajských predsedov, rozsiahle predsedníctvo. Aj títo ľudia potrebujú z niečoho žiť a najmä sa nejak postarať o svoje rodiny, príbuzných, známych a malých sponzorov.
Viete, keď sme, keď som otvoril kauza Blanárovho cétečka, tak mi viacerí ľudia zo Žilinského kraja písali alebo hovorili, že viete, ale my si nemyslíme, že to pán Blanár sa na tom obohatil. A ja hovorím, že prečo si to myslíte? Nevieme, nemáme dôkazy, nikto nevie. Je to len názor, ale hovoria, že my, jak to sledujeme, my si myslíme, že pán Blanár preto je taký zúrivý, že musel prikryť niekoho iného biznis. Samozrejme, to povedať nemôže a zároveň teda je z toho veľmi naštvaný, pretože vlastne on dneska znáša tie politické aj osobné náklady, že sa naňho ľudia pozerajú, že o 820-tisíc euro obral pacientov v Žilinskom kraji.
No a keď sa pozreme na fungovanie VÚC-iek, tak naozaj SMER využil svoje zakorenenie v nich k tomu, aby sa čo najviac postaral o seba a svojich ľudí. Mohol by som tu čítať pomerne dlhý zoznam a aj poslancov SMER-u, ktorí sú zároveň aj na VÚC-ke v nejakej pozícii. Mohli by sme hovoriť o ďalších ľuďoch, ktorí sú s nimi nejakým spôsobom spojení, ale opäť, nie je to predmetom dnešnej debaty. Chcem len povedať, že SMER osobitne je podľa mňa v pasci. Inak je to tá istá pasca, v ktorej je zhodou okolností aj pán Kotleba, a to je to, že chceli by urobiť niečo, čo je pravdepodobne aj populárne, ale čo by ich práve zasiahlo veľmi významnou mierou. A preto to urobiť nemôžu, a preto pán predseda vlády Fico na nás tak zúrivo zaútočil.
Blížim sa už k záveru, ale dovoľte mi ešte hovoriť niečo aj o európskom rozmere. Lebo ak si pamätáte, tí z vás, čo majú viac ako 25 rokov, jeden z hlavných argumentov pri zriaďovaní VÚC bolo, že to od nás chce Európska únia. To bola dokonca aj pravda, lebo v rámci prístupového procesu existuje taká veľmi zvláštna vec, že existuje európske právo, takzvané acquis communautaire, a to si musíte osvojiť, keď chcete vstúpiť do Európskej únie a dať ho svojho právneho poriadku. Aj keď vstúpite do Únie, nemôžte ho jednoducho odvolať, lebo by vás Komisia začala žalovať na Európskom súdnom dvore. To znamená, ten právny rámec je záväzný. Len keď sa začalo diskutovať o vstupe nových členských štátov ešte v 90. rokoch, keď padol komunizmus, tak na Západe bol taký dosť veľký strach, že či tieto postkomunistické európske krajiny môžu byť súčasťou takéto klubu, aj keď preberú všetky zákony. Preto sa vtedy povedalo, že okrem kritérií zákonných sa uplatnia kritériá mimozákonné a na tých sa nejak dohodli vtedajšie členské štáty s Európskou komisiou. Medzi ne patrilo napríklad prijatie zákonu o štátnej službe a odpolitizovanie štátnej služby, čo, ako všetci dneska vieme, je jeden z najväčších vtipov 21. storočia, keďže už sme 14 rokov, pardon 12 rokov členmi Európskej únie, ale teda že by sme tu odpolitizovali predtým alebo potom štátnu správu, tak si myslím, že nemyslí dnes nikto.
A druhá vec bolo aj to, že bolo by dobré, to nebola úplná nutnosť, ale že bolo by dobré urobiť aj samosprávne kraje, lebo to posilní demokraciu. Nebola to povinnosť a mnohé štáty to ani neurobili, k tomu sa o chvíľku dostanem, ale bolo to takým spôsobom naznačované. To znamená, my sme nikdy nemuseli, ale bolo to vnímané, že ak chceme byť dobrí Európania, bolo tam také posolstvo. Neexistuje žiadny európsky predpis alebo vôbec ani nejaký štandard toho, že by mala existovať regionálna samospráva.
Zároveň si musíme teda povedať, že to, čo znamená regionálna samospráva, znamená úplne rôzne veci. Lebo, ako som už spomenul, regionálna samospráva je aj Bavorsko, ktoré je väčšie od nás, aj Katalánsko, ktoré je väčšie od nás. To znamená, že hovoriť o VÚC ako o nejakej európskej monolitickej jednotke je úplný nezmysel. Podobné kraje, ako máme my, sú v niektorých krajinách, ale sú skôr menšinou. Poviem príklad, aby som zase nebol negatívny. Majú ich v Rakúsku, aj keď tam sú väčšie, tie landy. Sú dokonca výrazne väčšie ako naše VÚC-ky, ale majú ich. Tam to avšak vychádza z veľmi silnej historickej tradície, ktorá nikdy nebola prerušená, jednotlivých štátov alebo landov Nemecka; pardon, Rakúska. Majú ich v Čechách. Tam sú o niečo väčšie, ale v zásade podobné tým slovenských. A musím povedať, že fungujú aj s veľmi podobným úspechom, respektíve nie až takým úspechom ako u nás. Ale Česko tu dnes neriešime.
Sú krajiny, ktoré nemajú vôbec žiadnu regionálnu samosprávu. Je to napríklad Veľká Británia. Veľká Británia má selektívnu decentralizáciu na Wales, Severné Írsko a Škótsko, ale v samotnom Anglicku, ktoré tvorí 90 % Spojeného kráľovstva, decentralizácia na kraje neexistuje. Dokonca oni nemajú, dokonca aj decentralizácia na úrovni toho, čo my sme nazvali mestá alebo lokálna samospráva, je tam taká zvláštna, ale o tom tiež dneska nemusíme.
Sú potom štáty, samozrejme, maličké. Máme štáty, ako je Estónsko, máme štáty, ako je Slovinsko, máme štáty, ako je Litva, ktoré tiež nemajú regionálnu samosprávu. To sú štáty, ktoré majú dva, tri, štyri milióny obyvateľov, teda sú menšie od nás, ale nie až tak zase úplne zásadne. A tieto štáty usúdili, že pre troj-, štvormiliónový štát to už veľmi nemá zmysel, a nikdy to ani nespravili, ani to neplánujú, pokiaľ viem, spraviť.
Potom sú krajiny, ktoré sú väčšie od nás a nespravili to tiež. Konkrétne Bulharsko a Portugalsko. Bulharsko nemá vúcky, hoci má v tejto; Bulharsko malo kedysi, myslím, desať miliónov obyvateľov, vďaka emigrácii je ich dneska oveľa menej, ale stále je ich výrazne viac ako u nás. Napriek tomu Bulharsko vúcky nezriadilo. A Portugalsko. Portugalsko má dve samostatné jednotky, Azorské ostrovy a Madeiru, ale samotné Portugalsko nie je nijak členené. Teda je členené len na samosprávy obecného charakteru, ktoré zhodou okolností reformovali podobne, ako som pred chvíľkou navrhoval aj u nás. Portugalsko má, myslím, z hlavy, okolo desať miliónov obyvateľov, takže je to dokonca významne väčší štát ako my a nechýbajú im tam.
Dánsko, ktoré často uvádzame za príklad úspešnej decentralizácie a príklad takej efektívnej decentralizácie, lebo dokázalo zlúčiť obce postupne až zhruba na sto obcí. To už ani nie sú obce, to už sú skôr miniokresy až okresy. Lebo vezmite si, že Dánsko je veľké ako Slovensko a my máme 79 okresov, oni majú sto obcí. Takže Dánsko je možno taký cieľový stav, kam, ak budeme desiatky rokov postupne tu reformovať, možno tam dospejeme. A tam sa hovorí, že vidíte, Dánsko je také funkčné a úspešné a Dánsko má regióny, má päť vúciek. Tak som sa pozrel na tie dánske vúcky. Prvá vec, čo poviem, je, že dánske vúcky existujú, by som povedal, o chlp, pretože bol voči nim a je voči nim silný odpor, ale existujúca vládna koalícia si to presadili. Ale čo je zaujímavejšie než dánska politika, je, že 90 % rozpočtu dánskych vúciek je o zdravotníctve, o manažmente zdravotníctva. To znamená, že dánske vúcky by sme skôr my nazvali krajskými zdravotnými poisťovňami, keby sme hovorili na Slovensku, pretože to je ich úloha. Organizovať zdravotnú starostlivosť regionálneho významu v Dánsku. Môžte povedať, že sú to vúcky, technicky to sú, ale s našimi vúckami to nemá prakticky nič spoločného a s ich úlohou. Takže dovolím si tvrdiť, že Dánsko nemá vúcky v slovenskom zmysle slova tiež.
Toto, čo uvádzam, neuvádzam preto, že my by sme mali kopírovať Dánsko alebo Portugalsko. Chcem to len práve uvádzať ako príklad toho, že v Európe existuje obrovské množstvo rôznych usporiadaní aj veľkosťou štátu, aj spôsobom, ale že zo štátov, ktoré nie sú od nás ďaleko, zo štátov, ktoré majú tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť miliónov obyvateľov, tá stredná skupina, tak mnohé z nich to nemajú a niektoré, ktoré to majú, to majú v podobe, ktorú my by sme vúckami nenazvali. Preto si dovolím uzavrieť tým, že... (Reakcia z pléna.)
Pán kolega, môžem aj štvrtýkrát, ak vás to bude baviť... (Reakcia z pléna, prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán kolega Hrnko, poprosím, nechajme, nech sa pán poslanec vyreční.

Beblavý, Miroslav, poslanec NR SR
Viete, ja som sa na to pripravil. Ja mám čas. Ak tu chcete sedieť, môžme tu sedieť aj dlhšie. Tých argumentov je dosť. Mám tu desiatky článkov, ktoré môžem začať o tom čítať, takže, no. Takže, ukľudnime sa, priatelia, dokončime túto rozpravu v dôstojnom duchu, v ktorom sa zatiaľ odohrávala.
Takže už sme vyvrátili argument, že je neskoro.
Ďalší argument, ktorý bol, bolo, že prečo to podávame z opozície. No, podávame to z opozície preto, že v opozícii sme a je našou povinnosťou podávať správne návrhy. Samozrejme, že nikto si nerobí ilúzie, že opoziční poslanci niečo sami osebe presadia. Ale ako sme videli na pánovi poslancovi Rašim, tento týždeň ani koaliční poslanci by si nemali robiť až také ilúzie o tejto veci. Takže dôležité ani nie je, či ste z opozície, alebo z koalície, ale či je šanca, aby to prešlo.
Nám sa zdalo, a poviem to úprimne, tá šanca, že je malá. My sme odhadli, keď sme to pripravovali, niekde medzi dvadsať a tridsať percent. Teda jeden prípad zo štyroch. A preto, a tie dôvody, prečo sme si mysleli, že ale tá šanca je, sú dva. Jeden je ten, že naozaj je tu viacero strán, v tomto parlamente dokonca tvoria naozaj takmer ústavnú väčšinu, ktorých predstavitelia sa vyjadrili v jednom bode za toto. To znamená, že vedeli sme, že tam nie je nejaký zásadný filozofický rozpor. Zároveň vieme, že sú tu aj poslanci, napríklad moji kolegovia z OĽANO, ktorí tu aj teraz sedia, ktorí viacerí sú tomu tiež otvorení, hoci OĽANO to v programe neriešilo, ak si správne pamätám. To znamená, že šanca na to, že by sme tu tú ústavnú väčšinu získali, nebola malá, pokiaľ by sa hlasovalo podľa názoru, teda naozaj podľa toho, čo si človek myslí. A zároveň sme odhadovali to, čo som tu už spomínal, že keďže je to agenda, ktorá má podporu občanov a že tým pádom aj koalícia môže sa v určitej chvíli rozhodnúť, že to spraví.
Zároveň, ak si všimnete, hovorím v tejto chvíli hodinu a deväť minút, ale ešte som nespomenul jednu vec, naschvál, a to je VÚC a extrémizmus. Pretože chcem povedať veľmi dôrazne, že ja to nepovažujem za dôvod na zrušenie VÚC, a preto to ani v našich zákonoch nenájdete, ani som to doteraz v tomto prejave nepomenoval. Ale je pravda, že ak by sme sa rozhodli zrušiť VÚC z týchto dôvodov, ktoré sa tu uvádzajú, tak jeden malý a príjemný bonus je, že by sme výrazne obmedzili schopnosť extrémistov šíriť sa slovenským politickým systémom. Pretože VÚC sú dneska také inkubátory, také skleníky, ktoré tento vírus zásadným spôsobom akcelerujú, a to z toho dôvodu, že nízka účasť a nízky záujem občanov o tieto celky znamená, že relatívne malá skupina odhodlaných voličov a motivovaná môže vyhrať. A zároveň mnohí aj ľudia, ktorí nie sú sami extrémistickými voličmi, vnímajú tieto voľby do veľkej miery ako nepodstatné a protestné, a preto sú ochotní to riskovať. Veľakrát som sa pýtal ľudí v Banskej Bystrici, že či si myslia, že by pán Kotleta mohol niekedy vyhrať primátorské voľby v Banskej Bystrici. Nenašiel som človeka v Banskej Bystrici, ktorý by si myslel, že áno. Napriek tomu, ak sa nemýlim, určite ma pani Grausová opraví, pán Kotleba vyhral aj v meste Banská Bystrica župné voľby, myslím, že nielen na území kraja, ale aj v hlavnom meste. Čo znamená, že tam pri tej nízkej účasti a pri tom pocite, že ide o nič a dám Ficovi facku a nič to nebude stáť, sa zrazu pán Kotleba stál úspešným.
Inými slovami, VÚC sú dnes najsilnejší a najlepší inkubátor extrémizmu a drobným, dôležitým, príjemným bonusom ich zrušenia by bolo, že by sme tento inkubátor rozbili. Ale to nie je dôvod. A to tu chcem zdôrazniť. Nie je to dôvod. Rušiť VÚC-ky len kvôli tomu alebo dominantne kvôli tomu by nebolo správne, a preto to ani my nepoužívame ako argument, ale chcel som sa k tomu len teraz vyjadriť.
Taká posledná námietka, keď už všetky, žiadne iné nezostali, bolo, že sme to mali vopred konzultovať. Prvý to povedal premiér Fico, tak som si tak pozrel titulky novín, keď premiér Fico bol v opozícii, pardon, nie v opozícii, keď bol ešte v koalícii, ale už jednou nohou v opozícii, to bolo v roku ´99, keď začala prvá Dzurindova vláda a jej súčasťou bola Strana demokratickej ľavice, v ktorej bol Robert Fico podpredseda. Dokonca neviem, či nie náhodou prvý podpredseda, ale to už si nepamätám naisto. Robert Fico sa začal voči tejto vláde ale pomerne rýchlo vymedzovať kriticky, ale zároveň zostával v SDĽ. A to trvalo asi trištvrte roka, kým neodišiel a nezaložil SMER. Takže bol tak jednou nohou v koalícii, jednou v opozícii. No a Robert Fico vtedy predložil novelu ústavy, novelu ústavy, tak ako my pri VÚC-kach, o ktorej nielenže neinformoval žiadneho koaličného partnera, hoci bol koaličný poslanec viazaný koaličnou dohodou, on ani neinformoval ani svojich kolegov v klube SDĽ. On proste došiel do podateľne a podal novelu ústavy. Nikomu to nepovedal. To len k tomu, že keď Robert Fico začne riešiť aj u vás niekedy nabudúce, že ste niečo málo konzultovali, pripomeňte mu rok 1999. Tých príkladov je viac, ale tento je najkrajší. A napriek tomu celý klub SDĽ a dokonca viacerí iní vtedajší vládni poslanci za tú jeho novelu hlasovali, hoci on ako koaličný poslanec si neurobil že žiadnu domácu úlohu. A oni dnes idú vyčítať nám ako opozícii, ktorá je v opozícii, že sme sa nedošli na Úrad vlády doprosovať, pričom bolo dopredu jasné, že tento zákon má možnosť byť schválený nie na základe prosby z našej strany, len ak verejná mienka by prinútila Roberta Fica ho schváliť. Preto nemôžem akceptovať ani túto námietku k našim návrhom.
Pozriem na pána Hrnka. Je v kľude, a neni v kľude, no sorry, no, už som chcel. Ale keď je v kľude, tak naozaj skončím tým, že vám poďakujem za vašu pozornosť. Videl som, že viacerí z vás naozaj počúvali, rozmýšľali, čo neznamená, že musíte s nami súhlasiť.
Chcem aj zdôrazniť na záver, že ja nikoho neodsudzujem, ak s týmto návrhom nesúhlasí. Myslím si, že v demokracii je legitímne, ak na takéto veci sú rôzne názory. Nie je legitímne byť pokrytec, nie je legitímne vždy, keď som na kamere, pred voľbami sa tváriť, že to zruším, a potom povedať, že nie, keď na to naozaj dôjde. To je pokrytectvo. Ale je legitímne, ako pán kolega Dostál je toho, myslím si, najlepším príkladom, mať stále ten istý názor, možno aj názor, ktorý je s mojím v rozpore. Môžme sa o tom aj polemizovať, ale je to názor úprimný a názor opretý o jeho hlboké presvedčenie.
Chcem poďakovať aj tým, čo zatiaľ vystúpili v rozprave, aj pánovi Klusovi, aj pánovi poslancovi Dostálovi, za ich vecné poznatky. Budem, samozrejme, odpovedať na faktické poznámky aj prípadne, ak niekto ďalší ešte vystúpi v niektorom inom bode. Ale toto bol taký hlavný pokus naozaj venovať náležitú pozornosť tejto zásadnej veci a naozaj vysvetliť, že sme sa na ňu poctivo pripravili, máme ju poctivo vyargumentovanú, poctivo sme si ju odpracovali, a poprosiť vás o jej podporu.
Ďakujem veľmi pekne.

Chcel by som pridať k argumentom na zrušenie VÚC; s týmto návrhom, samozrejme, na 100 % súhlasím; ešte jeden historický, ktorý tu nepadol, keďže sa zaoberám históriou a históriou slovenskej politiky a tohto územia. Slovensku sa vždy darilo ekonomicky aj politicky vtedy, pokiaľ existovali dve zložky moci. Prvá bola silná centrálna vláda a druhá silné mestá a neskôr mestá a obce. Akonáhle medzi nimi bol vsunutý nejaký medzičlánok, bol to iba priestor pre vytváranie, ja to volám, regionálnych pašalíkov, kde tí miestni oligarchovia kedykoľvek v histórii začali myslieť na svoje vlastné záujmy, realizovali ich na svojom území a konkurovali s tými ostatnými, kto akú moc v štáte sa mu podarí alebo aj finančnú aj politickú uchmatnúť. Máme tri zlaté obdobia. Po prvé, vláda Karola z Anjou. To bolo; Karola Roberta z Anjou, to bolo 14. storočie. Potom vláda Mateja Korvína v 15. storočí, vláda Márie Terézie v 18. storočí. Akonáhle boli príliš silní, tie regionálne pašalíky, ten medzičlánok, tak prichádzalo k úplným katastrofám. Bitka pri Slanej v 1241, kedy sme prehrali s Mongolmi a prehrali sme kvôli tomu, lebo časť tých regionálnych pašov, nazvime to feudálov, radšej kalkulovala, že nech dostane v tom čase Belo IV. po nose a my potom budeme mať silnejšiu moc. V 1526, keď sme prehrali pri Moháči s Turkami, dokonca vtedy časť armády nedorazila a bola kúsok odtiaľ a čakali, kým tento štát skolabuje. Akonáhle tu bol ten medzičlánok, vždy to išlo do kýbľa. Podporujem, aby sme to zrušili, nemá to žiadny zmysel, bude sa nám žiť lepšie.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, ja som poslancom VÚC a v mnohom máš pravdu, Miro. Ja som išiel kandidovať za poslanca do VÚC preto, aby som pomohol regiónu, v ktorom žijem. A myslím si, že hlavne v oblasti zdravotníctva sa mi to aj podarilo. Podarilo sa mi zlepšiť podmienky pri zdravotnej starostlivosti. Ale určite predstavoval som si, že budem môcť pomôcť viac nášmu regiónu. Na VÚC-kach je to tiež o tom, či poslanec je v koalícii alebo v opozícii. Podľa mňa VÚC-ky by nemali byť až tak politicky riadené, no ale to asi ťažko zmeníme. Čo sa týka zrušenia VÚC-iek, myslím si, že je to trochu šité horúcou ihlou. Mala by sa zvoliť určitá postupnosť.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci. Chce sa mi tak zvolať: O tempora, o mores! To je strašné, čo človek počúva, že myslí si, že chodil do školy, že sa všetko naučil, a ľudia, ktorí tu absolvovali omnoho väčšie a omnoho zaujímavejšie školy, idú školiť o tom, čo nemajú ani šajnu. Ale to nepatrí teraz momentálne na pána poslanca Beblavého.
Ja by som mu chcel len povedať jednu vec, že, predovšetkým, to, čo bolo racionálne v jeho prejave, sa dalo povedať za 15 minút, ostatné bolo mlátenie prázdnej slamy a zdržovanie pánov poslancov a pani poslankyne od ďalšej užitočnej práce pre národ. Čo sa týka histórie, na Slovensku nikdy okrem dvoch krátkych období neexistovala situácia, že neboli stredné články samosprávy. Tie existovali už za Veľkej Moravy. Svätý Štefan ich v podstate obnovil. Keď si zoberieme tie prvé veľké župy, ako zvolenskú alebo nitriansku, to boli veľžupy, ktoré sú asi približne územne na tak prirodzených regiónoch, ktoré sú na Slovensku štyri a podľa tých by sa malo riadiť. Je tu podunajský región, považský región, pohronský región a potišský región a máme dve štatutárne mestá. To je ten asi prirodzený systém riadenia, kde sa dá skĺbiť historická organizácia, ktorá je aj v ľuďoch, s tou organizáciou, ktorá je potrebná pre modernú správu. Ako sa to dá urobiť? Treba sa pozrieť do Maďarska, ktoré ste náhodou nespomínali, ale tam to majú v podstate tieto historické župy spojené do racionálnych historických celkov. Majú tam župné mesta, napríklad Budapešť, a to je asi aj tak... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán kolega, keď ste boli člen SDKÚ a mali ste veľkú politickú moc a mali ste vplyv aj na vyššie územné celky, vtedy vám to nevadilo, ani ste nikdy neprišiel s nejakým návrhom, že by ste ich chceli zrušiť. A pokiaľ si dobre pamätám, ani strana SIEŤ nemala v programe zrušenie vyšších územných celkov. Ja dúfam, že ste teraz pochopili, prečo, keď sme prerokovávali vyššie územné celky, prečo sme zrušili druhé kolo volieb. Vy sám ste v svojej rozprave povedal niekoľkokrát, že druhé kolo volieb bolo, a myslím si, že ste to spomenul, že to bol nejaký svetový rekord a unikát, že prišlo nejakých 13 % voličov. Tak dúfam, že ste pochopili, prečo sme to druhé kolo volieb do vyššieho územného celku zrušili.
No a aby sme naplnili v roku 2022, keď budú voľby spoločné komunálne a do vyššieho územného celku, aby tých voličov bolo viac a aby to ozaj nejaká hŕstka nezvolila župana alebo župných poslancov. A bude tam aj nejaké šetrenie finančných zdrojov, ale aj to je podstatné, ale to nie je len kvôli tomu. A keďže sme schválili tento návrh, tak ja si myslím, že tento teraz váš je skutočne zbytočný a momentálne aj populistický.