14. schôdza

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážený pán spravodajca, vážené kolegyne, kolegovia, vážení prítomní, dovoľte mi pred vás predstúpiť s pozmeňujúcim návrhom k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Návrh, ktorý predkladám spolu so svojimi kolegyňami poslankyňami pani Janou Vaľovou a Magdalénou Kuciaňovou, má ambíciu pomôcť starším ľuďom, ktorí sú bez práce, a ostáva im niekoľko rokov na dosiahnutie veku, v ktorom majú nárok na dôchodok. Súčasná právna úprava ich totiž nespravodlivo núti vybrať si nevýhodné riešenie penzie, ktoré predurčí ich znížený dôchodkový príjem až do smrti. Je to kvôli tomu, že zákon o pomoci v hmotnej núdzi stanovuje občanom povinnosť, že predtým než im úrad práce sociálnych vecí a rodiny prizná pomoc v hmotnej núdzi, musia využiť všetky dostupné možnosti na zabezpečenie si príjmu na pokrytie svojich životných nákladov. Takýto príjem sa potom zohľadňuje pri výpočte výšky pomoci v hmotnej núdzi, dávkach v hmotnej núdzi, príplatky k nim, príspevok na bývanie a tak ďalej. V princípe je tento prístup v poriadku, aby štát z peňazí daňových poplatníkov neplatil dávky ľuďom, ktorí reálne majú možnosť príjmu z iného zdroja, okrem platu napr. dôchodky alebo dividendy, prípadne tantiémy a podobne.
Problém je v tom, že takýmto príjmom by mohol byť aj predčasný dôchodok, a tak úrady práce sociálnych vecí a rodiny, zdôrazňujem, že v súlade s dnešným znením zákona, považujú za takýto príjem predčasný dôchodok a odmietajú schváliť dávku v hmotnej núdzi nezamestnaným občanom, ktorí majú dva roky do penzie, a teda zákon o sociálnom poistení im umožňuje požiadať o predčasný dôchodok. Predčasný dôchodok je však výrazne nevýhodný, pretože za každý mesiac predčasného odchodu do penzie občan stratí 0,5 % z vypočítanej penzie, kedy odišiel, až po dovŕšení dôchodkového veku. Za dva roky to tak predstavuje, teda strata až 12 % a takto znížený dôchodok dostáva penzista až do smrti. Navrhovaná zmena teda zabezpečí, že ak jediným možným príjmom človeka odkázaného na pomoc v hmotnej núdzi bude predčasný dôchodok, túto možnosť nebude viac úrad brať do úvahy a takíto ľudia budú mať nárok na pomoc v hmotnej núdzi a nebudú nútení ísť na predčasný dôchodok. Bude to spravodlivé riešenie, ktoré nebude nútiť ľudí vybrať si riešenie penzie, ktoré zníži ich dôchodok až do smrti. Teraz mi dovoľte prečítať môj pozmeňujúci návrh.
V čl. 2 sa za bod 1 vkladá nový bod 2, ktorý znie:
V § 6 písm. c) sa slová "poistenia dôchodky zo starobného dôchodkového sporenia" nahrádza slovami "poistenia okrem predčasného starobného dôchodku, dôchodky starobného dôchodkového sporenia okrem predčasného starobného dôchodku".
Navrhovaná úprava nadobúda účinnosť 1. mája 2017, v súvislosti s predložením nového bodu sa nasledujúce body prečíslujú.
Ešte na záver dovoľte krátke zdôvodnenie. V § 6 písm. c) sa navrhuje za nárok nepovažovať uplatnenie nároku na predčasný starobný dôchodok z tzv. I. a II. piliera. Dôvodom je, aby pre možné poskytnutie pomoci v hmotnej núdzi v danom čase nebol žiadateľ nútený znižovať svoj nárok na starobný dôchodok v budúcnosti.
Ďakujem za pozornosť a prosím o podporu nášho návrhu.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegovia, ja som už na minulej schôdzi vystúpila k tejto navrhovanej úprave zákona o službách zamestnanosti, ktorými chce ministerstvo, tak ako to uvádza v dôvodovej správe, zabrániť využívania uchádzača o zamestnanie ako lacnej pracovnej sily a tiež špekulatívnemu prístupu uchádzačov o zamestnanie pri sprostredkovaní zamestnania úradom. Už vtedy som navrhovala nejaké zmeny a naozaj som sa snažila byť konštruktívna.
Vyčitujem, tak ako aj pán kolega Mihál, vyčitujem a stále vyčítam to reštriktívne, tu reštriktívnu filozofiu novely zákona o službách zamestnanosti. A vyčitujem aj, vám, pán minister, že ste naozaj neprišli v tomto návrhu so žiadnymi novými opatreniami a nástrojmi, aby ste riešili dlhodobú nezamestnanosť. Lebo je to naozaj do reštrikcií. Ja si dovolím prečítať, hneď v prvej časti dôvodovej správy, začínate slovami: "obmedzí, neumožní, maximálne upraví, na maximálne obdobia". To sú všetko presne reštriktívne opatrenia. Nečudujte sa potom, že vám hovoríme o tom, že iba chcete týmto návrhom vylepšiť štatistiky. Ja sa vám nečudujem. Samozrejme, číslo 8,63, nie, 8,39 %, aby som, aby som povedala správne, ktoré ste, teraz ste hovorili o evidovanej miere nezamestnanosti, sa síce táto znižuje, ale stále je vysoké. V Českej republike je to 3,5 %, v Maďarsku 4,5 %, v Poľsku 5,9 %. To sú údaje z decembra 2016 o týchto ostatných krajinách. To, že, chápem, že chcete, chcete znížiť toto percento na takúto, minimálne na takúto, na takéto číslo, ako je to v ostatných krajinách, okolitých krajinách, krajinách V4. Avšak máte armádu dlhodobo nezamestnaných ľudí. Viac ako 12 mesiacov je evidovaných ku koncu februára 2017 130 458 osôb a vy v tejto novele neponúkate žiadne nové opatrenia pre dlhodobo nezamestnaných, iba ich chcete vyradiť z evidencie. Pritom, pán minister, ja vám chcem pripomenúť váš sľub v predchádzajúcom volebnom období. Vy ste v roku 2015 sľúbili, že pre dlhodobo nezamestnaných pripravíte balík na mieru ušitých služieb. A dlhodobá nezamestnanosť, teda dlhodobá nezamestnanosť je obrovským problémom a mne prepáčte, pán minister, a neurážajte sa, toto je váš výsledok, ste 5. rokom ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny. Títo dlhodobo nezamestnaní si môžu udržať pracovné návyky a zručnosti práve aj v čase sezónnych prác. Vy však v tomto návrhu upravujete možnosť maximálneho obdobia vykonávania zárobkovej činnosti prostredníctvom dohôd na obdobie v úhrne 40 kalendárnych dní v roku. Pýtala som sa, že z akého titulu vznikla číslovka tých 40, prečo práve 40 kalendárnych dní.
Z praxe terénnych sociálnych pracovníkov vyplýva, že pre dlhodobo nezamestnaných so sociálne znevýhodneného prostredia, teda balík problémov, ktorý si nesú dlhodobo nezamestnaní, a zvlášť marginalizovaných rómskych komunít, je navrhovaných 40 dní v kalendárnom roku nedostatočných na udržanie pracovných návykov, ak hovoríme o, o, o tom, že chceme, aby, aby aspoň, aspoň si udržali pracovné návyky a aspoň využili viac mesiacov, viacej, väčšie obdobie pri sezónnych prácach, aby, aby mohli pracovať, aby aj si udržali nejaké pracovné zručnosti. A preto prichádzame s týmto pozmeňovacích návrhom a doplňujúcim, ktorý si, ktorý si dovoľujem prečítať.
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Anny Verešovej, Eriky Jurinovej a Soni Gaborčákovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi, je to tlač 362:
Vládny návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi, sa mení a dopĺňa takto:
V čl. 1 doterajšom bode 2 v § 6 ods. 2 písm. a) sa číslovka "40" nahrádza číslovkou "120".
Odôvodnenie:
Ambíciou predloženého pozmeňujúceho návrhu zákona je zmäkčenie prísnosti vládneho návrhu zákona. Cieľom pozmeňujúceho návrhu zákona je zvýšenie počtu dní, počas ktorých bude uchádzač o zamestnanie oprávnený vykonávať zárobkovú činnosť na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, a to zo súčasne navrhovaných 40 dní až na 120 dní v kalendárnom roku, najmä z dôvodu spravidla nízkej dávky v nezamestnanosti, ale aj z dôvodu uchovania aspoň minimálnych pracovných návykov sa uchádzačom o zamestnanie v súčasnosti umožňuje vykonávať iba aspoň drobnú zárobkovú činnosť. Hovorili sme o tom, že je to 75 % sumy zo životného minima, ktorý chcete vlastne zdvihnúť, alebo teda bol tu pozmeňovací návrh na úroveň 100 % životného minima, skoro do 200 eur. Takže ide nám o zmäkčenie prísnosti vášho vládneho návrhu zákona.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, tento pozmeňovací návrh podporujem a, pán minister, to je presne ten návrh, o ktorom som hovoril vo svojom vystúpení v rozprave, čiže tu je šanca podporiť tento návrh a umožniť evidovaným nezamestnaným pracovať na dohodu nie 40, ale až, až po dobu 120 kalendárnych dní, čo fakticky pri jednej dohode nepretržitej znamená pokrytie štyroch mesiacov. Čiže poprosím, tento návrh by som na vašom mieste dal z hľadiska vášho odporúčania do pozornosti, aby ste ho podporili. Týmto spôsobom sa môže zmäkčiť neprimeraná tvrdosť zákona. 
Ďakujem.

Ak dovolíte, dve-tri poznámky k vystúpeniu pani poslankyne. Verím tomu, pani poslankyňa, že niektoré štatistiky a čísla nepoznáte, že to nie je úmysel zavádzať. Ale to, čo ste povedala, je zavádzanie. Z tých 136-tisíc ľudí, ktorých ubudlo z evidencie úradov práce, bolo 36-tisíc dlhodobo evidovaných nezamestnaných. Z nich bolo 11-tisíc tzv. extrémne dlhodobo nezamestnaných, to znamená evidovaných viac ako štyri roky. Zákon o službách zamestnanosti nie je jediný prostriedok, prostredníctvom ktorého sa dá riešiť nezamestnanosť. Po prvé, máme stratégiu nezamestnanosti do roku 2020. Prijala sa teraz samostatná stratégia pre zamestnávanie dlhodobo evidovaných nezamestnaných. Vy občas sa ako zvyknete obracať smerom k Bruselu. Prosím vás, píšte, pýtajte sa, povedia vám, že bola vyhodnotená ako jedna z najlepších, a nielen z hľadiska napísania téz, ale z hľadiska účinnosti a efektívnosti realizácie tejto stratégie, ak neveríte domácim politikom, to je ich odpoveď. Dokonca ju dali ako vzor, podľa čoho by mali metodicky pristupovať aj ostatné krajiny, ktoré majú problémy s dlhodobou evidovanou nezamestnanosťou.
Ďalej tu je treba vnímať komplex vecí. Ja som na niektoré upozornil aj pri vašom vystúpení pri prvom čítaní. Ale vy ste znova niektoré veci tie isté ponúkla. Prosím vás, to my sme predtým prijali v tejto snemovni, a ja som tomu veľmi rád, zákon ohľadom exekúcii. Veď tento zákon už dnes začína prinášať svoje ovocie a som presvedčený, že aj prinesie, 40-tisíc evidovaných na úradoch práce je pod exekúciou a tu sa im vytvára priestor pre to, aby sa z tých klieští vymanili a mohli sa štandardne zamestnať a poberať, poberať mzdu. 12 okresov požíva tzv. pozitívnu diskrimináciu. To sú tie okresy s dlhodobo evidovanou nezamestnanosťou. Tam je gro dlhodobo evidovaných nezamestnaných.
Zhodou okolností vláda bude zajtra prehodnocovať tie akčné opatrenia, ktoré sa v týchto, v týchto okresoch v minulom roku prijali. Možno sa bude časom aj hľadať spôsob, ako rozšíriť počet tých okresov, ktorých by sa toto malo dotýkať. Tie akčné plány sú veľmi dôležité. To je konkrétne pomoc. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny dáva teraz do, podalo výzvu na samostatný projekt, ktorý sa týka podpory len týchto 12 okresov. 30 mil. pôjde dotácia pre zamestnávateľov, pokiaľ budú zamestnávať dlhodobo evidovaných nezamestnaných. Samozrejme, v rôznych formách a pomoci a tak ďalej.
Ďalej sociálna ekonomika. V hlbokom štádiu rozpracovania je nový zákon o sociálnych podnikoch. I keď aj dnes 68 sociálnych podnikov na Slovensku pracuje a pôsobí. To je tiež súčasť toho komplexu úloh a sociálne podniky majú plniť podľa našich predstáv, a tak aj pripravujeme ten zákon, medzitrh práce. To znamená, majú pripraviť ľudí, aby sa štandardne potom vedeli na trhu práce uplatniť. To je ďalší konkrétny krok, ktorý s tým súvisí.
Záruky pre mladých. Opatrenie, ktoré sme prijali, pretože sme vedeli, že prostredníctvom týchto záruk sa dá veľmi veľa vecí zmeniť. A výsledok? O 50 % menej evidovaných nezamestnaných mladých ľudí do 25 rokov. O 50 %! Znova, bol použitý výraz skokan Európy! Áno, Slovensko skokan Európy vzhľadom na tieto štatistiky a efektívne využitie prostriedkov pre mladých a výsledkov. Samozrejmá vec, že tu je treba vnímať aj ďalšie veci, ktoré s tým veľmi úzko súvisia a na ktorých sa pracuje, na ktorých sme sa dohodli aj so ZMOS-om. Veľmi dôležitý nástroj, ktorý súvisí so zamestnávaním, je mobilita. A tá mobilita, už nestačí len podporiť a preplatiť ubytovňu alebo dať prostriedok na, na cestovné. Dôležité je budovať nájomné byty. No a dôležité je budovať tam, kde je dostatok práce, a zas naopak, nedostatok pracovnej sily. A to sa deje a to je jedno z ďalších opatrení, ktoré bude veľmi aktuálne hlavne tam, kde, kde tá práca je jednoducho istým spôsobom z hľadiska pracovnej sily nedostatková.
Môžeme mať akýkoľvek pohľad a, samozrejme, aj ja osobne ako minister práce som mal ďaleko viacej očakávaní od duálneho vzdelávania. Ale dôležité je, že sa niečo nastavilo, že sa to postupne rozbieha. To, čo je dôležité v tejto chvíli, je ďaleko väčšia motivácia aj tých škôl, aj zamestnávateľov. Ale oni nečakajú. Aj bez toho, že by tu nejaký zákon bol, dnes už zamestnávatelia ponúkajú na štyri roky štipendiá. Jednoducho majú záujem pracovať a istým spôsobom si aj zaviazať študentov od začiatku, aby mali istotu, že po absolvovaní štúdia sa vrátia alebo budú mať záujem pôsobiť v ich, v ich fabrike. Týmto som sa snažil naznačiť komplex vecí a opatrení, ktorý súvisí s tou realizáciou odstraňovania počtu nezamestnaných s dôrazom na dlhodobo evidovaných nezamestnaných.
Ďakujem.

Pán minister, veľmi dobre poznám štatistiky a to číslo 130 458 osôb je presný počet dlhodobo teda nezamestnaných, áno, dlhodobo, viac ako dvanásť mesiacov ku koncu februára 2017. Ja ich totižto pravidelne, tieto štatistiky pozerám a na, presne na číslo vám to teda viem povedať, je to teda tak. Ja chápem, že sa hneváte na lepšie výsledky v nezamestnanosti v iných krajinách, vám sa to nepodarilo, nuž ale pravda nás oslobodí. Je to tak, že okolité krajiny majú oveľa nižšiu mieru nezamestnanosti a lepšie sa vedeli vysporiadať s dlhodobo nezamestnanými.
Čo sa týka akčných plánov, už sa teším na zajtrajšie výstupy, ktoré budú prezentované, pretože z minulých, z minulých rokov, z minulého obdobia viem, že po všetkých akčných plánoch alebo po výjazdových rokovaniach vlády vždy zostávali iba plané sľuby. Takže hoci mám už skúsenosť, predsa ešte teda budem veľmi pozorne počúvať, aké máte výstupy. A čo sa týka sociálnych podnikov. Hovoríte o tom, že sú v štádiu hlbokého, hlbokého rozpracovania. Áno, áno, je to tak. Práveže, práve z armády dlhodobo nezamestnaných, ktorých máme teraz, mohlo, mohlo byť z tejto armády určité číslo alebo mohlo by byť, byť oveľa menšie, keby nám fungovali sociálne podniky. Ale práve za ministrovania členky strany SMER pani Tomanovej bola, bol tento inštitút silne pošpinený. A v podstate dnes už keď už poviete, že idete zakladať sociálny podnik, tak si každý myslí, že idete tunelovať. Ale dobre. Aj tu budem očakávať. Ale pýtam sa, pán minister, kedy. Veď sme v marci v 2017., kedy to už malo dávno, sociálne podniky mali dávno byť na stole ako návrh, a nieže ešte... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Aj ma, pán minister, trocha prekvapuje, čo ste čakali od duálneho vzdelávania. Vtedy sa tu v sále Národnej rady veľa o tom rozprávalo, polemizovalo. Vy predsa musíte chodiť po firmách a vidíte, koľko ľudí podnikateľom akože chýba a aká je ich kvalifikačná štruktúra. To vidíte, ak, ak nechodíte, ale predpokladám, že chodíte, tak sa to dá pozrieť aj, aj na titulkách našich denníkov, kde je vidno, čo robia ľudia napríklad zo Srbska. Že to nie sú džoby, na ktoré sa treba päť rokov pripravovať. Vôbec nie. Veľa je takých, že sa na ne netreba pripravovať. Čiže to je jedna poznámka k podstate toho spôsobu duálneho vzdelávania, aký bol u nás prijatý. To znamená, na úkor škôl by fabriky pripravovali žiakov a navyše ich potom zaviazali tak troška ako nevoľníkov k práci za ktovieakú mzdu pre tie firmy.
Druhá poznámka sa týka iného zdroja informácií, z ktorého sa dalo verifikovať, čo asi možno očakávať od duálneho vzdelávania. Vzdelávanie, to je publikácia OECD Education at a Glance. A fakt vám to teraz do očí hovorím, že nech si už to niekto pozrie vo vláde, ak nie u vás, tak na IFP, aká je efektívnosť, návratnosť investícií do stredného školstva v krajinách, kde majú duálne vzdelávanie, Nemecko, Rakúsko, a kde ho nemajú. Fakt to treba pozrieť v záujme Slovenska. Nechcem v tomto bode politikárčiť.
Ďakujem.

Ak dovolíte, len jednu vetu k pánovi poslancovi Jurzycovi. Pán poslanec, ja si vás veľmi vážim, ale ak dovolíte, budem trošku politizovať. My sme na to duálne vzdelávanie jednoducho pozde nabehli. V konečnej miere duálne vzdelávanie, povedzme si úprimne, to nie je nič iné, ako boli stredné odborné učilištia kedysi v minulosti. Prvá chyba vážna sa urobila v čase, keď sa robila privatizácia, lebo privatizéri mali byť zaviazaní udržať a pokračovať v štúdiu, pretože istá generácia sa jednoducho minula, a ten problém tu teraz je. Len keby ste vy ako minister školstva bol býval zaviedol duálne vzdelávanie, my sme dneska o tri kilometre ďalej.
Prepáčte, že si skúsim tú poznámku dovoliť.

Ďakujem za slovo. Kolegovia, kolegyne, pán minister, ja by som si dovolila tiež povedať pár poznámok práve k predkladanému návrhu zákona. Možno začnem a nadviažem práve na to duálne vzdelávanie.
Počas pripomienkovania práve Republiková únia zamestnávateľov žiadala možno príspevok aj pre samotného zamestnávateľa, čo sa týka absolventskej praxe. Odpoveď ministerstva bolo, že teda nevidia dôvod k tomu, aby takýto príspevok poskytli. Ja mám za to, naozaj naši študenti, či už stredoškoláci, alebo vysokoškoláci, nie sú pripravení pre výkon práce u konkrétneho zamestnávateľa, a preto si myslím, že by bolo naozaj na zváženie, pokiaľ nám dôjdu ľudia kvalitní z duálneho vzdelávania, aby sme práve cez tú absolventskú prax motivovali zamestnávateľov, aby sa naozaj venovali tým evidovaným nezamestnaným, ktorí prídu. Ja to mám z vlastnej skúsenosti. Ak prídu do Domu sv. Anny sociálni pracovníci, s každým jedným je potrebné trošku dlhšie pracovať a bolo by vhodné, aby mali jedného supervízora. To znamená, jedného sociálneho pracovníka v rámci zariadenia, ktorý by mal naozaj na starosti takú supervíziu tej sociálnej práce, aby sprevádzal tých absolventov, ktorí si vykonávajú prax, teda v konkrétnom u zamestnávateľa alebo teda v našom prípade v zariadení, a jednotne viedol tým ľuďom, aby nadobudli také zručnosti, ktoré môžeme neskôr použiť na trhu práce, či už v inom zariadení, alebo pri poskytovaní sociálnych služieb ako takých.
Čiže ja by som ten paušálny príspevok pre toho zamestnávateľa dala, a aby mohol jedného človeka v rámci svojej, svojej prevádzky alebo teda zariadenia nastaviť tak, aby tých absolventov praxe naozaj zaúčal jeden človek, bolo to kvalitné a zodpovedá sa vlastne nadriadenému, ktorý žiada o takýto príspevok z úradu práce. Pokiaľ naozaj budeme sa hádať, kto je na vine s duálnym vzdelávaním, je potrebné povedať, že tí ľudia naozaj majú málo praxe a školy nám plodia ľudí, ktorí nie sú, nie sú ad hoc pripravení vykonávať odbornú činnosť, za ktorú teda sú platení u konkrétneho zamestnávateľa. To je jedna, jeden môj postreh.
Druhý môj postreh je z tých chránených dielní. Ja som už hovorila vlastne o tom, že systém, ktorý je nastavený teraz v chránených dielňach, v podstate dáva do pozadia ľudí, ktorí majú zníženú pracovnú schopnosť nad 70 %. To znamená, že reálne nám tí ľudia ostávajú doma. Vždy očakávajú od štátu, že nejakým spôsobom príde iná dávka, lebo kvalita ich života sa znižuje, potrebujú aj lieky, lebo sú to ľudia, ktorí sú chronicky chorí. Ja naozaj chcem apelovať na to, aby sme, pokiaľ ich nechceme riešiť v rámci chránených dielní alebo možno v rámci inej formy zamestnávania, napríklad inkluzívneho zamestnávania, sme ich nastavili tak, aby neboli odkázaní na naše dávky, ale aby si vlastne ten príjem, ktorý potrebujú napríklad aj na tú chronickú chorobu, dokázali zarobiť práve formou inkluzívneho zamestnávania, pokiaľ to nechceme robiť v chránených dielňach. V opačnom prípade, si myslím, že práve tie chránené dielne nám vytlačia ľudí nad 70 % a tí sa nám opätovne budú dostávať do rôznych dávok a do sociálnej siete, čiže... A nehovoriac o tom, že ten zdravotný stav potom ide dole. To je taká druhá pripomienka.
A tretia, ktorú, naozaj nie som presvedčená o tom, že, že teda dlhodobá nezamestnanosť je správne nastavená v našom štáte, a poviem aj prečo. Politika zamestnanosti na Slovensku potrebuje naozaj prioritne riešiť dlhodobú nezamestnanosť. Samozrejme, nie je to problém len Slovenska, ale nám sa to nejako naakumulovalo a potrebujeme vymyslieť alebo zaviesť nový systém, ako tú dlhodobú nezamestnanosť znížiť, resp. minimalizovať na, na malé percento. Principiálne chcem povedať, že zákon, ktorý nám predkladáte, nerieši dlhodobo zamestnanosť, a to poviem prečo. Pretože on sa, on sa viaže práve k tomu, že máme dostatok voľných pracovných miest. Dlhodobo nezamestnaní ľudia sú častokrát ľudia, ktorí nedokážu práve obsadiť tie miesta, ktoré sú aj voľné, nielen preto, že možno z nášho pohľadu sa vidí, že ide o relatívne manuálnu prácu, a to by vedeli nejakým spôsobom uskutočniť, ale nejde to. Proste to máte ako s mentálne postihnutým. Musí ísť určitý stupeň. Musí sa to zaradiť a identifikovať po nejakých fázach.
Podľa mňa čo je kľúčové práve v tom, a to som možno aj čakala, že urobíte práve jedným z prvých krokov, lebo potrebujeme vyriešiť dlhodobú nezamestnanosť, je naozaj urobiť identifikáciu tých dlhodobo nezamestnaných, ako keby sociálnu diagnostiku, koho tam máme, a podľa toho by som nastavovala nástroje pomoci, lebo ak ich zoberieme len podľa toho, že ako dlho sú na úrade práce, stratia sa nám aj ľudia, ktorí majú nízky intelekt, možno nejaké, nejaké psychické problémy, alebo sú to ľudia, ktorí majú nízku úroveň vzdelania. To je tak rôznorodá škála, že na každého musíte nastaviť iný meter. Čiže dôležité je, aby sme si zadefinovali identifikáciu tej cieľovej skupiny dlhodobo nezamestnaných.
Druhá vec je, nastavili... (Reakcia ministra a reakcie z pléna.) Pán minister, je to váš názor, ja hovorím svoj názor. Pokiaľ sa naozaj nenaučíme identifikovať, koho máme ako dlhodobo nezamestnaného, a nové metódy práce diagnostiky tých ľudí, aby sme vedeli zaradiť, čo pre koho ako, nie ako to bolo doteraz, len trošku zmeníme v zákone a povieme úradníkom, že to je tak. My ich musíme naučiť, ako, ako majú diagnostikovať toho konkrétneho klienta, aby vedel, aby sa vedel naozaj nastaviť ten plán.
Ďalej sú to programy zamerané na riešenie dlhodobej nezamestnanosti. A osobne si myslím, že práve dlhodobo nezamestnaní vzhľadom k tomu, že, že naozaj to hodnotíme, len aké máme voľné pracovné miesta, akých ľudí tam máme, a nejdeme úplne do, dopodrobna, koho máme na, na, v evidencii dlhodobo nezamestnaných, tak sa nám stráca vlastne aj význam ich rekvalifikovať, pretože niektorí ľudia ani po, po rekvalifikáciách, ktoré sú klasické ako pre zdravý intelekt alebo pre ľudí, ktorí nemajú nejaké iné obtiaže, sú spravidla naozaj tie, ktoré nás nasmerujú na to voľné pracovné miesto. Ale sú ľudia, ktorým nepomôžu rekvalifikácie, a tam je dôležité to rozdeliť do takých troch stupňov.
Prvý stupeň by bola pracovná rehabitácia, resp. môžme, môžme u tých absolventov hovoriť o tej absolventskej praxe, že tam by bola tá rehabitácia, ale u ľudí, ktorí majú naozaj problémy intelektuálnej úrovne alebo sú duševne na nižšej úrovni, tam je potrebné po prvé, aby absolvovali stupeň pracovnej rehabitácie, aby tie, tie návyky dostali, a presunúť ich vlastne na inkluzívne služby a zároveň vytvoriť systém inkluzívneho zamestnávania na Slovensku.
Ja som z východného Slovenska a pre mňa sú čísla v Prešovskom kraji, kde z počtu 64-tisíc ľudí, ktorí sú nezamestnaní, tvorí až 56 % dlhodobo nezamestnaných. To máme viac ako polovica z ľudí... To znamená, naozaj musíme ísť cielene po tom, koho tam máme, musíme sa naučiť diagnostikovať tých ľudí a nastaviť tie programy a procesy v rámci inkluzívnych služieb tak, aby naozaj boli úspešné, a o pár rokov sme nemali len umelo, umelo možno vytvárané pracovné miesta alebo možnosti cez eurofondy, a keď skončia eurofondy, tak sa nebudeme vedieť ďalej pohnúť.
Ja toľko k tomu a ja verím, že nebudeme sa urážať, ale budeme bojovať s tým, čo máme pred sebou, a pred sebou máme, bohužiaľ, dlhodobo dlhodobú nezamestnanosť, ktorú sem-tam dáme tam, sem-tam dáme tam, ale v podstate je, že sa nám len presúva do iných šuflíkov.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Ja budem krátko hovoriť, nakoľko sa mi podarilo neprihlásiť sa do faktickej poznámky ku pani poslankyni Silvie Shahzad, ktorá predstavovala ten náš pozmeňujúci návrh skrátiť lehotu schvaľovania príspevku na poskytovanie prevádzkových nákladov na refundáciu zo 60 dní na 30 dní.
Chcem len toľko povedať, pán minister, vy máte v dôvodovej správe napísané, že cieľom je aj zefektívniť a zrýchliť procesy schvaľovania žiadostí na príspevky. Možnože ste nemysleli práve túto refundáciu, ale je to tiež príspevok, je to schválenie žiadosti o refundáciu prevádzkových nákladov. Ja som si to teda takto spojila takisto. Takže ak je to pravdou a naozaj vám ide aj o zrýchľovanie takýchto, tejto administratívnej časti, tak vás chcem k tomu tak aj veľmi pekne poprosiť, aby sa, aby sa, aby to bolo možné, pretože vy ste vlastne potvrdili tú lehotu, tak ako bola, vaším návrhom 60 dní, a my by sme vás chceli naozaj požiadať práve aj pre, kvôli zdravotne znevýhodneným a kvôli zamestnávateľom, ktorí sa opovážia vlastne vôbec, majú odvahu, majú odvahu zriadiť chránené pracoviská tak, aby, aby mali uľahčené, aby sa im naozaj uľahčilo prevádzkovanie týchto chránených pracovísk, lebo ja vidím skôr ako odvahu týchto zamestnávateľov, ktorí, ktorí berú na pracovné miesta invalidov. Keď by sa toto stalo, že by ste ukázali túto vôľu, pretože chránené pracoviská sú naozaj ohrozené, päť mesiacov nedostanú refundáciu finančných prostriedkov na prevádzkové náklady, tak ak by ste nám ukázali, naozaj ukázali túto vôľu, tak by ste vlastne aj dokázali to, že, že vám ide o, o naozaj o aktívne opatrenia, že vám naozaj záleží na všetkých tých ohrozených a znevýhodnených ľudí na trhu práce. Pretože tuná naozaj nejde o vylepšovanie štatistiky, lebo dokonca niektorí invalidi sú ani nie registrovaní na úrade práce, tak to je práve to, že by ste dokázali, že vám ide, ide o všetkých znevýhodnených na trhu práce, a preto uľahčíte administratívu a možnosť rýchlejšieho prísunu finančných prostriedkov za predchádzajúce kvartály na, na chránené dielne. Toľko som chcela.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážené poslankyne a poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, predkladám správu verejného ochrancu práv za obdobie roka 2016. Podľa zákona v tejto správe má verejný ochranca práv uviesť poznatky o dodržiavaní základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb v činnosti orgánov verejnej správy a ďalej má uviesť svoje návrhy a odporúčania na nápravu zistených nedostatkov. To som citovala zákonný text § 23 zákona o verejnom ochrancovi práv.
V tejto správe, ktorú som predložila Národnej rade Slovenskej republiky o svojich poznatkoch z minuloročnej činnosti, sú uvedené zistenia, ktoré verejný ochranca práv získaval preskúmaním podnetov, s ktorými sa na neho obrátili občania Slovenskej republiky. Tieto poznatky o výsledkoch prieskumu podnetov sú usporiadané v správe podľa toho, ako sú jednotlivé základné práva a slobody usporiadané v Ústave Slovenskej republiky. Je tomu tak preto, lebo medzi jednotlivými základnými právami a slobodami neexistuje nejaká hierarchia, teda jedno nie je možné nadradiť nad druhé a podobne. Takže z toho dôvodu je zvolená táto úprava v správe, ktorá kopíruje usporiadanie v Ústave Slovenskej republiky.
Okrem toho správa obsahuje poznatky verejného ochrancu práv o postupoch orgánov verejnej správy, ktoré neboli v súlade so zásadami dobrej správy, ale uvádza aj niektoré pozitívne príklady, keď takýto postup bol úplne v súlade so zásadami dobrej správy, ako príklady dobrej správy. Verejný ochranca práv môže vykonávať činnosť okrem toho, že preskúmava podnety, s ktorými sa na neho obrátili právnické alebo fyzické osoby, môže vykonávať svoju činnosť aj vo forme prieskumov, ktoré vykonáva z vlastnej iniciatívy. Musím povedať, že často motiváciou na vykonanie prieskumu je priorita verejného ochrancu práv, ktorú určil pre činnosť kancelárie v určitom kalendárnom roku, ale zároveň môže sa stať podkladom pre vykonanie takéhoto prieskumu verejného ochrancu práv aj niektorý z poznatkov, ktoré získal pri preskúmavaní podnetov, čo sa stalo aj v tomto prípade.
Chcem ešte uviesť, že verejný ochranca práv v minulom roku podal aj alebo ukončil prieskumy, ktoré viedli k podaniu dvoch mimoriadnych správ, ktoré boli už predložené a prerokované v Národnej rade Slovenskej republiky. Z tých poznatkov, ktoré som získala z tej časti, keď sa na verejného ochrancu práv obracali občania, za najzásadnejšie zistenia, ktoré čiastočne potom viedli aj k ďalšiemu, hlbšiemu prieskumu a aj k podaniu mimoriadnej správy, považujem zistenia, ktoré sa opakujú z roka na rok, stačí si pozrieť aj správu z roku 2015. Postupy, ktoré sa týkajú svojvoľného postupu polície, svojvoľného preto, lebo polícia postupuje inak, než jej ukladá zákon. Je to hneď v prvej časti Poznatky z podnetov pod bodom Základné práva a slobody, tzv. osobné práva a slobody, kde sme zistili v policajných postupoch, že zasahujú do základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, ktoré je chránené článkom 16 ústavy. Do základného práva, ktorým "osobná sloboda sa zaručuje", to je čl. 17 ods. 1 ústavy, že svojím policajným postupom, ktorý nemá oporu v zákone, porušila polícia čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého nemožno nikoho mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, ako aj v čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého každý má právo na osobnú slobodu a bezpečnosť a nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem ustanovených prípadov.
Ja som upozornila na tento prípad aj v mimoriadnej správe, preto lebo nie je jediný a nie je to prvýkrát, keď verejný ochranca práv poukazuje na používanie policajnej sily, ktoré nemá oporu v zákone, alebo ak aj má oporu v zákone, tak je táto sila použitá neprimerane vo vzťahu k tomu, čo práve rieši. V tomto prípade, ktorý uvádzam v správe, išlo o zásah voči osobe, ktorá už bola zbavená osobnej slobody, a to viacnásobne došlo k porušeniu základných práv, pretože nebola umiestnená do riadnej cely, ako to podľa zákona má polícia urobiť, ale okrem toho v tejto cele bol voči nej vykonaný zásah zo strany polície, teda voči osobe, ktorá už bola zatvorená a ktorá bola pod kontrolu štátu, a spôsobili jej týmto zásahom závažné zranenia jej zdravotného stavu. Niektoré môžem prečítať: zlomenina štvrtého až šiesteho rebra vpravo, zlomenina štvrtého až siedmeho rebra vľavo, zlomenina priečnych výbežkov prvého a tretieho driekového stavca, pomliaždenina v oblasti chrbta a brucha na oboch stranách, pomliaždenina na oboch horných končatinách s odreninami v okolí očí, očné hematómy. Tento stav bol veľmi vážny, preto som konštatovala vzhľadom na to, že išlo o osobu, ktorá už bola spacifikovaná, obmedzená na osobnej slobode, že išlo o svojvoľný policajný zásah.
Aj pri tejto príležitosti poukazujem na to, že Slovenská republika nemá pre takéto prípady vytvorený orgán nezávislého vyšetrenia takéhoto policajného postupu, a taktiež upozorňujem na to, že osoba, ktorej sa takýto postup týka, nemá zabezpečený efektívny a účinný prostriedok nápravy. To znamená, že dochádza k porušeniu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo strany štátu voči jeho obyvateľovi alebo občanovi.
A ešte raz apelujem na to, že na tieto svojvoľné policajné zásahy a na nezákonné použitie alebo neproporcionálne použitie alebo neprimerané použitie policajnej sily upozorňujem opakovane, a je to prípad, keď ministerstvo, ktoré je zodpovedné za činnosť polície, a ani polícia sama neprijímajú včas a adekvátne opatrenia.
Medzi niektoré ďalšie porušenia, ktoré sú uvedené aj v správe a ktoré boli zistené z preskúmania podnetov, boli také závažné zistenia, ktoré sa týkali ochrany pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, ale aj do obydlí. Tieto zásahy alebo táto forma porušovania základných práv sa opäť opakuje, ale uvádzam v tejto časti správy aj príklady, keď obce; ale orgány samosprávy alebo aj štátne inštitúcie prijali odporúčania verejného ochrancu práv na nápravu zistených nedostatkov už v priebehu preskúmavania podnetu alebo po jeho ukončení. Takýmto prípadom bol aj napríklad postup starostu obce Hrčeľ, ktorý vydal také opatrenie, ktorým organizoval používanie obecného ihriska. Rozdelil ho na párne a nepárne dni a určitá časť občanov, ktorá bola Nerómovia, ho mohla používať v určené dni a Rómovia v iné dni. Starosta toto odôvodňoval tým, že chcel zabezpečiť bezpečnosť v obci, ale tento jeho postup bol v rozpore so zákonom aj s jeho oprávneniami, lebo na zabezpečovanie bezpečnosti má obec iné nástroje a postupy. Okrem toho starosta nemôže vydávať také opatrenie, ktorým zaväzuje občanov obce na to, aby sa nejakým spôsobom správali. Takéto opatrenie by mohlo vydať iba obecné zastupiteľstvo, čo sa v tomto prípade nestalo. My sme ale konštatovali, že v tomto prípade nešlo o úmysel porušovať práva obyvateľov, len teda nešťastným spôsobom a možno aj z nevedomosti pristúpila obec k takémuto opatreniu z obáv o bezpečnosť pri používaní ihriska. Okamžite už v priebehu preskúmavania podnetu urobili nápravu a my sme boli o trištvrte roka neskôr preskúmať, že či prijaté opatrenia fungujú v praxi, a zistili sme, že obecné ihrisko používajú bez rozdielu podľa pôvodu všetci obyvatelia obce a nemajú žiadny ani bezpečnostný problém. Toto uvádzam ako pozitívny príklad, keď verejný ochranca práv zistil závažné porušovanie základných práv, ale zároveň boli už v priebehu preskúmania podnetu prijaté opatrenia.
Taký istý pozitívny príklad môžem uviesť zo strany ministerstva životného prostredia, lebo my sme na základe podnetu zistili, že dochádza k porušovaniu základného práva vlastníckeho, vlastniť majetok v prípadoch, keď nedošlo k poskytnutiu náhrady za pozemky, o vlastníctvo ktorých podávatelia prišli tým, že tieto zmluvou medzi Československou ešte socialistickou republikou a Rakúskou republikou prešli do vlastníctva Rakúskej republiky. Napriek tejto skutočnosti k žiadnej satisfakcii a náhrade nedošlo a v priebehu preskúmania, keď sme vytýkali porušovanie základného práva na vlastníctvo, ministerstvo životného prostredia ma informovalo, že už vypracovalo návrh postupu na usporiadanie vlastníctva k týmto pozemkom, ktoré boli dotknuté úpravou hraničného toku rieky Moravy.
Veľmi závažné a často opakujúce sa porušenia, ktoré zisťujeme z podnetov, sú porušenia politických práv, a to petičného práva alebo práva na informácie. Tu uvádzam, že vlastne tieto politické práva slúžia občanom na to, aby mohli kontrolovať vykonávanie moci v štáte. Takže opakované porušovanie a tendencia neposkytovať informácie nie je priaznivá pre demokratické prostredie štátu, ktoré by sme mali budovať. Aj v tejto časti správy od strany 22 máte viacero príkladov, keď došlo k porušeniu základného práva na informácie, ale zároveň musím konštatovať, že v priebehu zistenia tohto porušenia alebo aj po ňom jednotlivé samosprávy, ako napríklad mesto Brezno alebo obec Markušovce alebo Vranov na Topľou, prijali opatrenia na nápravu a informácie poskytli. A opäť tu svieti Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré ani v tejto oblasti dodržiavania práva na informácie a ich poskytovanie porušuje základné práva a neprijíma opatrenia. Čiže to sa taktiež opakuje pravidelne.
Z týchto zistení je dôležité, že aj Úrad vlády porušil toto základné právo na informácie, a preto som ho požiadala, aby do budúcnosti zabezpečil riadne vydávanie rozhodnutí o žiadostiach sprístupňovania informácií, pretože si myslím, že takáto inštitúcia, ako je Úrad vlády, má byť vo svojich postupoch vzorová pre ostatné inštitúcie.
Z ďalších takých porušení, ktoré často zisťujeme a niektoré sú uvedené aj tu, sú porušenia, ktoré spôsobí svojím postupom Sociálna poisťovňa. Ja som už minulý rok hovorila, že Sociálna poisťovňa, pokiaľ porušuje základné práva osôb, tak z väčšej časti sa snaží v prípadoch, keď ich verejný ochranca práv zistí, svoje chyby napraviť. Je to aj v tom prípade, ktorý uvádzam tuto v správe, keď Sociálna poisťovňa na základe svojej chyby zastavila výplatu dôchodku, ale už v priebehu prieskumu to uznala a bezodkladne výplatu dôchodku obnovila. A v druhom prípade, ktorý tu uvádzam tiež ako v podstate pozitívny príklad reagovania na zistenia verejného ochrancu práv, je, keď Sociálna poisťovňa nesprávne určila výšku dôchodku, na čo ju verejný ochranca práv upozornil a Sociálna poisťovňa následne potom dôchodok podávateľke zvýšila tak, na tú sumu, ktorá jej prináležala a spätne ho aj doplatila. Ja už asi z tejto časti podnetov nebudem uvádzať viacej, pretože jednak sa opakujú každoročne v správe rovnaké druhy tých porušení. Ale čo môžem hodnotiť pozitívne, je, že zo strany orgánov samosprávy a aj iných inštitúcií sa zvyšuje podiel tých opatrení, ktoré ja hodnotím ako dostatočné na odstránenie porušení práva.
Začínajú svietiť niektoré inštitúcie, ktoré ako keby zo zásady opatrenia neprijímali, a musím opäť poukázať na to, že je to naša silová zložka, ministerstvo vnútra, ktoré by, ak by sme mali súťaž o to, že kto nechce rešpektovať porušenia práv a kto nechce pracovať na ich odstraňovaní, tak by obsadili prvé miesto na tomto orgáne verejnej správy.
Niektoré z porušení, ktoré zisťujeme opakovane alebo ktoré sú také závažné, že sa s nimi verejný ochranca práv musí zaoberať ďalej, sa dostali ako témy prieskumov. My sme pokračovali aj v roku 2016 v prieskume bezbariérového prístupu do verejných budov, pretože považujeme za dôležité, aby sa v tomto smere naša spoločnosť naozaj zlepšila a aby sa najmä verejné budovy v prvom rade a v prvom kroku stali bezbariérovými pre ľudí, ktorí majú zdravotné postihnutie. V tomto roku sme sa, minulý rok sme sa zamerali na ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. V tomto roku na školy, nemocnice a polície. Musím povedať, že v nemocniciach bol ten stav bezbariérovosti zabezpečený najmä v tých prípadoch, ak to nemocnica sama potrebovala pre svoju prevádzku. Toto je také poznanie, že keďže jej prevádzkové potreby vyžadovali, aby dokázala prechádzať povedzme s posteľami a vozíkmi, tak v tých miestach to mala upravené, ale v iných priestoroch sa často stalo, kde už ona sama to nepotrebovala, že k takýmto úpravám neprišlo. A najčastejším dôvodom, ktorý uvádzali ako neriešenie, bol nedostatok finančných prostriedkov. Tak si myslím, že sa treba touto vecou zaoberať.
Potom najlepšie dopadli tentokrát polície, pretože tam prebehla reforma ESO, a musím pochváliť, že všade, kde sme prišli, tak tá dostupnosť bola zabezpečená, čo považujem za veľmi pozitívny výsledok. A myslím si, že ak sa to dokáže v takejto časti verejnej správy zabezpečiť, tak potom podobným spôsobom by bolo treba pokračovať aj v iných rezortoch.
No a najhoršie, žiaľbohu, dopadli školy, a to základné školy a stredné školy, a musím upozorniť na to, že nebola to len otázka toho, že tieto inštitúcie nemajú finančné prostriedky, ale najmä taká brzdná dráha desaťročí v ich mentálnom nastavení týchto inštitúcií. Často argumentovali školy tým, že takéto deti, v úvodzovkách, čiže deti so zdravotným postihnutím sa majú učiť a vzdelávať niekde inde, v nejakých iných typoch škôl, ktoré sú na to uspôsobené. A toto bola najväčšia prekážka, toto je podľa mňa najväčšia prekážka toho, že základné školy a stredné školy nie sú bezbariérové, lebo naozaj sú presvedčení alebo väčšina aktérov, ktorí poskytujú vzdelávanie, je presvedčená, že deti so zdravotným postihnutím alebo ľudia so zdravotným postihnutím tam nepatria. Takže keď budeme hovoriť v Slovenskej republike o reforme školstva, tak si myslím, že najdôležitejšia je reforma zmeny prístupu k tej svojej úlohe, pretože v správe upozorňujem na to, že takýto prístup je vlastne zásahom do práva každého na vzdelanie a na prístup k vzdelávaniu. Veľmi konkrétne píšeme, že potom rodič, ktorý napríklad má dieťa so zdravotným postihnutím, ktoré by malo začať navštevovať základnú školskú dochádzku, si potom svojho vzdelávateľa nevyberá podľa informácií, ktoré má o kvalite vzdelávania alebo o záujme dieťaťa, ale vyberá si to z takých technických dôvodov, že kde sa vôbec s tým dieťaťom dostane. A teraz nehovoríme iba o ľudí, ktorí sú vozíčkari, ale hovoríme o ľudí, aj o ľuďoch, ktorí majú zmyslové postihnutie, pretože ani táto bezbariérovosť nebola takmer nikde zabezpečená.
Takže apelujem aj na poslancov Národnej rady, aby sa zaoberali opatreniami, ktoré som navrhla, pretože pri preskúmavaní tejto problematiky opakovane sme narazili na to, že zodpovednosť za napĺňanie dohovoru o právach zdravotne postihnutých do praxe orgánov verejnej správy je taká roztrieštená, že výsledkom toho je, že sa skoro nikto necíti zo štátnych inštitúcií za bezbariérovosť zodpovedný. My sme preto napríklad odporučili, aby konkrétne v školstve ministerstvo školstva bolo zo zákona určeným zodpovedným subjektom za bezbariérovosť s tým, že som si vedomá toho, že je potrebná aj medzirezortná spolupráca. Ale treba určiť v právnych predpisoch, konkrétne v zákonoch, ktoré upravujú určitý druh výkonu verejnej správy, ktorý orgán je zodpovedný za napĺňanie tohto dohovoru, čo nemáme.
Ešte by som ďalej hovorila o právach dieťaťa, lebo sme robili prieskum pokračujúci, ktorý sa týkal práv dieťaťa byť vypočuté v každom konaní, ktoré sa ho týka. Tu musím skonštatovať, že sme išli robiť tento prieskum v čase, keď už bola prijatá zmena právnej úpravy napríklad vo vzťahu k súdom, ktoré od 1. 6. 2016 by mali vlastne každé dieťa, s ktorým konajú, vypočuť, resp. zabezpečiť si jeho vypočutie, ale kvalifikovaným spôsobom.
Keď hovoríme o tom, že v Slovenskej republike je doručených 28 765 návrhov na začatie konania, ktoré sa týka detí, tak potom apelujem na vás, aby ste si uvedomili, že to je obrovský problém a obrovská téma a obrovská problematika. A keďže sa v minulom roku zviditeľnil výkon rozhodnutia, ktoré robil súd, tak v minulom roku bolo 711 návrhov na výkon rozhodnutia napríklad. Čiže my sme zistili prieskumom, že súdy deti takmer v žiadnom prípade osobne nevypočúvajú a ak to robia, tak väčšinou to robia iba v prípadoch, keď ide o uplatňovanie už ochranného opatrenia. A tak isto žiaden z oslovených súdov, bolo ich viac ako 24, neuviedol, že by disponoval nejakou osobitnou miestnosťou, ktorá je svojím vzhľadom, zariadením a vybavením prispôsobená práci s deťmi, k vypočúvaniu detí alebo rozhovorom s deťmi. Takže ak už vôbec súd pristúpi v minimálnom množstve prípadov k tomu, aby sa rozprával s dieťaťom, o ktorom rozhoduje, tak väčšinou to prebieha v úradnej pojednávacej miestnosti. Dohovor o právach dieťaťa je dohovor, ku ktorému sme pristúpili, a toto považujem za nezabezpečenie podmienok pre napĺňanie dohovoru z materiálneho hľadiska, ale najmä aj, tak ako to bolo v prípade bezbariérovosti v školách, tak najmä aj nastavenie aktérov, ktorí v tom systéme pracujú, je zatiaľ také, že oni pre svoje rozhodovanie, a nemyslím len súdy, ale aj úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, často dieťa nemusia vôbec ani počuť, ani vidieť, ani vypočuť. Vedia rozhodnúť, oni si myslia, aj bez takejto aktivity. To, že ide vlastne o porušenie základného práva dieťaťa, ktoré mu garantuje Dohovor o právach dieťaťa, ako by sme si ani nevšimli.
My sme po predchádzajúcich podnetoch, ktoré sme v minulosti preskúmavali na porušovanie práva na primerané životné prostredie, pristúpili aj k systematickému prieskumu ochrany životného prostredia v jednej časti, a to pri povoľovaní výstavby malých vodných elektrární. Nebolo to dávno, keď sme aj zverejňovali výsledky tohto prieskumu. Tak upozorňujem na to, že najzávažnejším zistením je, že orgány verejnej správy, ktoré rozhodujú o povoľovaní vodných diel na riekach, neposudzovali kumulatívne vplyvy viacerých vodných stavieb na tom istom vodnom toku, a to v jednom prípade aj keď na desiatich kilometroch boli tri takéto diela. Nevyhodnocovali vplyv zásahu do vodného toku a neporovnávali dopady tohto zásahu a vplyvu tohto zásahu na prípadné benefity, ktoré by mohla priniesť výroba elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov. Čiže tým, že neporovnávali silu alebo hodnotu toho zásahu do životného prostredia s prínosom výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, nemohli kvalifikovane rozhodnúť o povolení, pretože nedodržali vlastne svoju ústavnú povinnosť zakotvenú v čl. 44 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, aby dochádzalo k čerpaniu prírodných zdrojov šetrne, šetrným spôsobom a aby štát ochraňoval životné prostredie. My sme preto na toto poukazovali, lebo to považujeme za dôležité najmä z dôvodu, že teraz sa v podstate nerozprávame o našej generácii, ale už sa rozprávame o zodpovednosti, ktorá sa prenáša cez viacero generácií. A to je práve zodpovednosť za ochranu životného prostredia.
Navrhujem opatrenia Národnej rade Slovenskej republiky v tejto téme, tak predpokladám, že sa Národná rada týmito odporúčaniami bude zaoberať. A musím konštatovať opäť v tomto prípade, že už v priebehu prieskumu aj ministerstvo životného prostredia bolo pomerne ústretové a urobilo veľa zmien, ale vo výsledku prijaté zmeny ešte podľa zistení verejného ochrancu práv nepostačujú k dobrej náprave tých negatív, ktoré boli spôsobené v minulom období.
Veľmi vážnym prieskumom, ktorý robil verejný ochranca práv, bol prieskum prístupu k pitnej vode, konkrétne v rómskych osadách, a o ich protipožiarnej ochrane, ich protipožiarnej ochrane. To z toho dôvodu, že si čítate možno občas v tlači, že došlo k požiaru v takomto osídlení a aj s úmrtím, zhorením aj detí, takže boli sme sa pozrieť, ako to vlastne je. A naviac, my sme sa zaviazali, Slovenská republika, na to, že do roku 2020, a to je v stratégii Slovenskej republiky pre integráciu Rómov, urobíme nápravu v oblasti bývania, že zabezpečíme dobudovanie infraštruktúry a vybavenosti segregovaných a separovaných rómskych osídlení na Slovensku. A teda že im zabezpečíme prístup k pitnej vode, ku kanalizácii, k septiku, k plynu, k elektrickej energii. Je to dôležité preto, aby sa mohli títo ľudia, tí, ktorí majú na to vôľu, riadne začleniť do našej spoločnosti. Tak my sme zistili, že táto úloha sa plní čiastočne, ale veľmi, veľmi pomaly, pretože v obciach, ktoré, v ktorých sme vykonali prieskum, sme zistili, že napríklad v šiestich z tých, ktoré sme navštívili, nemajú dodávku pitnej vody z vodovodu, používajú vodu zo studne, ktorá nie je preverená, podrobená rozboru, či ide o pitnú vodu. Viaceré obce nemajú žiadny prístup k pitnej vode, v niektorých obciach je hydrant, ale ktorý je takmer nedostupný, v takých je vzdialenostiach od obydlí.
My sme skonštatovali aj to, že viaceré obce vlastnými krokmi nie sú schopné zabezpečiť splnenie tohto práva, ktoré podľa 64. valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov je základným ľudským právom, teda prístup k čistej, bezpečnej pitnej vode. A najmä je v tomto uznesení Valného zhromaždenia OSN uvedené, že musí byť táto voda aj cenovo dostupná, čo my sme nezabezpečili. Preto som navrhovala opatrenia, aby obce mali možnosť túto situáciu riešiť, a ja tie opatrenia zopakujem, lebo som nie, pri oboznamovaní výsledku prieskumu nedostala adekvátnu spätnú väzbu.
Ja som navrhla, aby bol prijatý zákon o prístupe k pitnej vode, ktorý ustanoví subjekty zodpovedné za zabezpečenie prístupu každého k pitnej vode a k hygiene, upraví práva a povinnosti týchto subjektov, vzťahy medzi nimi pre prípad preukázanej cenovej nedostupnosti za dodávky vody pre jednotlivca, upraví nárok na určené množstvo spotreby, limit vody na osobu za určité časové obdobie a ustanoví postup a pravidlá, podľa ktorých štát túto dodávku uhradí aj komu.
Potom v zákone o pomoci v hmotnej núdzi navrhujem, aby v § 2 odsek 2 bolo doplnené, že medzi základné životné podmienky na účely tohto zákona, to sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie, patrí aj zabezpečenie prístupu k pitnej vode a hygiene.
Ďalej som navrhla, aby v zákone o pomoci v hmotnej núdzi bolo doplnené ustanovenie § 9 odsek 3 tak, že vo výpočte, ktorý stanovuje, čo je potrebné rozumieť pod pojmom pomoc v hmotnej núdzi, sa vloží písmeno f) kde bude uvedené, že ide o, že je to aj úhrada poplatku za vodné a stočné. Ďalej navrhujem, aby táto úhrada poplatku za vodné a stočné bola, aby bolo určené, že je prijímateľom jej obec, ktorá má takúto osobu, prípadne aby ona mohla zabezpečiť a zaplatiť prístup k pitnej vode a hygiene podľa tej predtým stanovenej normy.
Takisto som navrhla, aby k pozemkom, na ktorých sú umiestnené rómske osady a z tohto dôvodu nie je tam zabezpečený prístup k pitnej vode, zákonodarca využil právnu úpravu a upravil, aby z dôvodu verejného záujmu bolo možné zriadiť vecné bremeno, porovnateľne ako to je pri elektrickej energii. To nie je nový nápad verejného ochrancu práv, pretože my už takúto úpravu máme, ale týka sa elektrickej energie.
Predložila som dve mimoriadne správy Národnej rade Slovenskej republiky, ktoré boli, ktoré sa týkali jednak tých postupov policajných, ktoré sú v rozpore so zákonom, a teda ide o čistú svojvôľu policajnú, ale zároveň som predkladala aj na základe predchádzajúcich zistení a aj súčasných správu o porušovaní základných práv detí orgánmi sociálnoprávnej ochrany detí. Obidve tieto správy obsahujú opatrenia, ktoré je potrebné, aby sme prijali na nápravu zisteného stavu a ochrany práv osôb voči policajnej svojvôli a detí v postupoch orgánoch sociálnoprávnej ochrany.
V správe sú ďalej uvedené odporúčania verejného ochrancu práv za tento rok a potom je tam aj sumár z predchádzajúcich období, pretože ide o veľmi vážne zásahy do základných práv a dôležité odporúčania, tak ich máte zhrnuté k dispozícii do svojej činnosti aj v tejto správe.
A ešte stručne číselné údaje: V roku 2016 pracovala kancelária verejného ochrancu práv celkovo z 3 045 podaniami, z nich 1 399 bolo takých, ktoré boli podnety patriace do pôsobnosti verejného ochrancu práv. V tomto roku sme zistili 97 porušení základných práv a celkovo za obdobie od 2012 doteraz sme pracovali s 8 571 podaniami, sme vypracovali 2 002 usmernení pre občanov, vybavili sme takmer 4-tisíc otázok na stránke detského ombudsmana, preskúmali sme 988 inštitúcií v rôznych prieskumoch. To všetko a z týchto všetkých činností sme zistili spolu 754 porušení základných práv a slobôd, ktoré sú vždy veľmi závažné, a predkladali sme v toto zmysle návrhy opatrení a odporúčaní pre jednotlivé inštitúcie, ktorých sa to týka, ale najmä Národnej rade Slovenskej republiky, pretože úlohou verejného ochrancu práv je, aby preskúmaval postup orgánov verejnej správy, či svojím postupom neporušujú základné práva osôb, to znamená tých, ktorých poslanci Národnej rady v Slovenskej republike zastupujú na základe toho, že sú zvolení ako ich zástupcovia. Preto pre Národnú radu musí byť dôležité vyrovnať sa s týmito odporúčaniami verejného ochrancu práv, aby pomohli zlepšiť dodržiavanie základných práv a slobôd osôb, ktoré žijú na území Slovenskej republiky.
Ešte poviem z predchádzajúceho obdobia, že takú prioritu, možno priority, ktoré by som ja považovala za najdôležitejšie, aby sa riešili a ktoré sa neriešili doteraz, a to sú naozaj zásahy a použitie policajnej sily, potom to, že nie sú preskúmavané v prípade pochybností o ich správnosti nezávislým orgánom vyšetrovania. To, že človek, ktorý je cieľom alebo ktorý utrpel takýto zásah, nemá zatiaľ zabezpečený rýchly, čiže efektívny, efektívne vyšetrenie a právo na satisfakciu. Veľmi dôležité je diskriminácia vo vzdelávaní detí, na ktorú upozorňujem, jazyková bariéra, diskriminácia osôb so zmeneným pohlavím, diskriminácia v uplatnení práva na rodinný život a potom aj diskriminácia seniorov, pretože nemajú všetci rovnocenný prístup k službám.
Na masívne porušovanie práv detí som upozorňovala a vzhľadom na to, že ju Národná rada nezobrala, správu verejného ochrancu práv, na vedomie, obrátila som sa v tejto veci a aj ohľadne diskriminácie detí vo vzdelávaní, to už predtým, na príslušný výbor OSN.
Pokiaľ ide o to, že Národná rada Slovenskej republiky nezobrala na vedomie správu o neprimeranom a nezákonnom použití policajnej sily a o používaní nezákonného postupu na obmedzovanie osobnej slobody v miestnostiach, ktoré na to nie sú určené a vybavené. A keďže tu sa zodpovedná inštitúcia bránila tým, že výbor na zabránenie mučeniu s tým súhlasil, čo nie je pravda, tak som tomuto výboru tu správu poslala so všetkými informáciami aj s tým, ako sa bránili orgány verejnej moci pred prijatím opatrenia, ako argumentovali. Takže predpokladám, keďže ide o veľmi závažné porušenia a v demokratickom a právnom štáte sú neprijateľné, že pokiaľ ide o diskrimináciu detí v školskom vzdelávaní, o porušovanie práv detí orgánmi sociálnoprávnej ochrany a o svojvoľné policajné postupy, že tieto veci ešte sa budú riešiť. Jedine, čo by pomohlo, aby sa neriešili len pod tlakom zvonka, by bolo, keby ste sa vy – ctení zástupcovia ľudu – začali týmito vecami zaoberať.
Ja ďakujem pekne za pozornosť. Skončila som.