14. schôdza

Vážený pán predseda, vážená pani ombudsmanka, vážení kolegovia, ja som veľmi rada, že sa mi podarilo dnes dobehnúť, aby som sa vyjadrila práve k správe pani ombudsmanky, ktorá bola aj na tému bezbariérovosti. Stihla som sem dobehnúť preto, že som bola u lekára, a preto viem, úplne aktuálne vám viem povedať moje skúsenosti so zdravotníckymi zariadeniami. A viem práve, aký problém som mala vôbec nejaké zdravotnícke zariadenie nájsť, kde by ma vedeli ošetriť. A pamätám si na časy, keď som pred pár rokmi skončila na recepcii súkromného zariadenia a keď mi povedali cenu, ktorú tam musím zaplatiť, lebo to bolo jediné zdravotnícke zariadenie, ktoré ma dokázalo ošetriť a ktoré mi dokázalo poskytnúť nejakú zdravotnú starostlivosť, lebo mali technické vybavenie a personál, tak som sa tam rozplakala.
Žiaľ, nie každý v tejto krajine má šancu dostať sa k zdravotnej starostlivosti takej, akú si zaslúži a akú potrebuje. A presne o tomto hovorili aj tie správy pani ombudsmanky, o prístupnosti, o bezbariérovosti zdravotníckych zariadení, a teda nielen zdravotníckych zariadení, ale aj školských zariadení. Dve kľúčové témy, teda okrem toho, že sa venovala aj iným témam. Toto sú možno dve z najkľúčovejších oblastí, kde naozaj máme ešte obrovské medzery a ja doteraz nerozumiem prečo.
Už v roku 2010 sme ratifikovali dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím a odvtedy je u nás stále len na papieri. Máme síce národný program rozvoja životných podmienok pre ľudí so zdravotným postihnutím, kde sú konkrétne body, ktoré sa majú napĺňať, ale tieto nemajú žiadne časové horizonty a ich napĺňanie sa neustále len odkladá a jednotlivé zodpovedné rezorty vôbec nekonajú.
Chcela by som pripomenúť, ja teda nebudem hovoriť úplne len o bezbariérovosti, ale o prístupnosti ako takej, pretože prístupnosť sa týka nielen fyzického prostredia, ale aj informačných a komunikačných možností. To znamená, týka sa oveľa širšieho počtu zdravotne postihnutých a netýka sa len telesného postihnutia, ale aj problémov ľudí so zrakovým postihnutím alebo problémov ľudí nepočujúcich. A takisto, čo sa týka škôl, tak sú tam rôzne formy špecifických potrieb žiakov. A teda keď hovoríme o prístupnosti, prístupnosť by sa mala týkať skupín, zatiaľ čo primerané úpravy sa väčšinou vzťahujú na jednotlivcov.
Budem citovať niekoľko vecí, ktoré sa uvádzajú v komentári k dohovoru a kde je výklad prístupnosti, pretože mám pocit, že na toto sa neustále zabúda. Zabezpečiť prístupnosť znamená, že je to povinnosť bezpodmienečná. To znamená, subjekt, ktorý je povinný zabezpečiť prístupnosť, nemôže ospravedlniť svoje opomenutie v tejto veci odvolaním sa na to, že zabezpečenie prístupu osobám so zdravotným postihnutím pre neho predstavuje nákladnú záťaž. Prístupnosť sa týka tak verejnej správy ako súkromného sektora.
Keď hovoríme o tých správach, ktoré sme tu z kancelárie ombudsmanky dostali, tak musím poznamenať, že toto bola jedna z najlepších prác v tejto oblasti za posledné roky, a ja by som pani ombudsmanke za to chcela naozaj poďakovať, pretože napriek tomu, že my tých odborníkov v tejto oblasti máme strašne málo, oni sa naozaj naučili vnímať tieto problémy očami ľudí s týmito zdravotnými problémami a naozaj bolo cítiť, že tejto téme rozumejú.
Nebudem úplne konkrétne hovoriť všetky tie veci, ktoré v tej správe boli uvedené, ale nedá mi nespomenúť niektoré možno aj osobné skúsenosti, ktoré proste, ktoré jednak zažívam, či už v tejto pozícii, ale ktoré zažívajú aj teda ľudia v bežnom prostredí. Pretože nie je možné, aby sme dokázali fungovať v takto vysoko bariérovom prostredí, ktoré tu máme. Spomeniem možno len príklady z tohoto týždňa. Ja som si niekedy možno od novembra aj začala písať každý deň, s akými bariérami sa pri mojej práci stretávam, a naozaj v tom denníku som mala záznamy úplne každý deň. Proste každý deň riešim nejakú maličkosť, nejaký prístup niekde, nejaký problém.
Všetky stretnutia, ktoré si dohadujem, tak v prvom rade padá otázka, či sa máme kde stretnúť, či viem prísť alebo niekto musí prísť za mnou. Nie je úplne samozrejmé, teraz sa možno stáva, že mňa už ako osobu poznajú a, samozrejme, vtedy sa tie podmienky prispôsobujú, ale to nie je len o mne. Teraz napríklad v pondelok mali seminár, ktorý robil Parlamentný inštitút, naši asistenti a nikto nerátal s tým, že aj môj asistent je na vozíku. A znovu, proste my musíme sa dopredu ohlasovať na to, že potrebujeme bezbariérové priestory, a musí sa to organizovať len podľa jednotlivcov, ktorí dopredu dajú o sebe vedieť. Tomuto sa prístupnosť nehovorí.
Ak by som ešte spomenula len pár vecí, čo sa týka škôl ani zdravotníckych zariadení, ako som povedala, nedá sa tu hovoriť o slobodnom výbere. Nikto z nás sa nedostane ani na školu, ani do zdravotníckeho zariadenia, ktoré potrebuje a ktoré si vyberie, ale musí tam ísť, musí ísť podľa, naozaj podľa prístupnosti a musí... Navyše, navyše ešte mi chýba možnosť vôbec, aby vás niekto, aby vám niekto dal tú informáciu, že kde vlastne ktorá škola, ktoré zdravotnícke zariadenie je bezbariérové napríklad alebo vedia s vami komunikovať. Napríklad ma zarazilo aj v správe, že prístup s nepočujúcimi. (Rozhovor rečníčky so spravodajkyňou.)
Pán predseda, mohla by som vás poprosiť, v rámci všeobecného súhlasu poprosiť o zrušenie časového limitu? Ešte pár minút.

Danko, Andrej, predseda NR SR
Už pokračujete v rozprave a nie je súhlas všeobecný. Nech sa páči.

Shahzad, Silvia, poslankyňa NR SR
Dobre, ďakujem.
Tak ja poviem na záver už len toľko, že budem, aj na základe týchto odporúčaní pani ombudsmanky sme pripravili návrh zákona, aby práve zdravotnícke zariadenia a školské zariadenia spadali do kompetencie ministerstva zdravotníctva a ministerstva školstva.
Ďakujem.

Pán predseda, predbehli ste ma, chcel som poprosiť procedurálne, aby ste vytvorili priestor, keďže pani Dubovcová je v tejto Národnej rade naposledy ako vo svojej funkcii, aby sme jej mohli poďakovať aj takýmto spôsobom, jednou kyticou. Ale chápem, že asi to nie je vhodné.
Takže, pani verejná ochrankyňa práv, počkáme vás pred podpismi, keď dovolíte.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja budem s vami súhlasiť, že naozaj aj školské zariadenia, aj materské školy, aj jasličky, aj všetko by mali mať bezbariérové prístupy, ale ja si myslím, že niekedy treba aj takú trpezlivosť. Viete, nestačí niečo len napísať, nejaké odporúčania, že teraz všetky školy prebudujme na bezbariérové prístupy. Ja som primátorkou mesta, my máme 40-ročné budovy, ktoré postupne rekonštruujeme. Vy si ani neviete predstaviť, že ako je ťažké, a snažíme sa tam tie bezbariérové prístupy dávať, že aké je ťažké do takýchto budov.
Ja si spomínam, keď sme prišli aj do Národnej rady a ja som si ani nevedela predstaviť, ako sa urobia tie bezbariérové prístupy v Národnej rade, ale musím pánu predsedovi poďakovať. A pamätám, ako ste tu stále tlačili. Veď to sú staré budovy, veď tam treba projekt, vlastne treba tam všetko zvážiť! To je jedna vec. Čiže jedna vec je odporúčanie a druhá vec je naozaj, aká je prax, aké sú financie, aké budovy majú samosprávy, aké budovy majú nemocnice.
Ale viete, čo ma prekvapuje, pani kolegyňa? Že ste nevystúpili, keď tu bol jasličkový zákon, že uhol videnia máte len z pohľadu sedenia a keď pán minister Richter dal jasličkový zákon do vlastne do služieb, tak ste kričali, že prečo chceme bezbariérový prístup do jasličiek, ideme likvidovať jasličky, ideme ich ničiť a dal tam až prechodné ustanovenia až na rok 2018.
Tak, vážení, na jednej strane kričíte, že chcete bezbariérové prístupy, a keď minister Richter povie, že majú byť jasličky, ktoré sa budú novo budovať, tak vtedy kričíte, že je to likvidačné? No tak sa zamyslite nad svojím tvrdením a nerozprávajte o likvidácii, pretože tie jasličky sú naozaj v bytoch, v rodinných domoch, kde tie deti nemajú nejakú bezpečnosť. A ak sme dali to opatrenie, tak je na to čas ich vybudovať, pretože začíname niečo nové, pretože tie jasličky doteraz neboli ani právne podchytené. Tak treba mať rovnaký meter.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Soňa Gaborčáková.

Ďakujem, pani kolegyňa, za taký praktický pohľad človeka, ktorý teda žije v tých, v tom bariérovom prostredí, a možno pokiaľ sa nám niečo nestane, tak vždy budeme vnímať možno politicky, že niečo kritizuješ, ale pravda je taká, že naozaj tých bariér na Slovensku je dosť.
Ja by som sa možno trošku zdržala pri integrácii detí so zdravotným znevýhodnením do škôl. Ja tiež pochádzam z vedľajšieho okresu ako pán kolega a chcem povedať, že mám inú skúsenosť. V našej triede vždy bývali Rómovia a my ostatné deti sme sa striedali pri nich tak, že vždy niekto iný pri ňom sedel. Dnes, keď ich stretnem na ulici, tak sú to slušní Rómovia, ktorí sa so mnou aj porozprávajú. A naozaj hádzať všetkých do jedného vreca sa nepatrí a naozaj potom je to ten fašizmus. Pretože naozaj pochádzam z prostredia, odkiaľ pochádzate aj vy, a mám inú skúsenosť práve s tým, že predošlý systém, keď som teda chodila na základnú školu, tak ich integroval bežne do tried a nikto sa nad tým nepozastavoval, že je to nejaký problém. A každý sme si to podľa mňa normálne vyskúšali a jednoducho sme to prijali, že je to tak a hotovo. Teraz sa nad tým úplne rozčuľujeme, rozdeľujeme, rodičia píšu petície. Ja si myslím, že sa treba len vrátiť k tomu, čo bolo zaužívané aj v minulosti.
A čo sa mi ešte nepáči, že kolegyňa si poprosila slovo, aby jej teda zastavili čas, a všetci hovoríme o veľkej tolerancii ako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Droba. Pripraví sa pán poslanec Ondrej Dostál.

Vážená pani kolegyňa Shahzad, je škoda, že ten čas ste nestihli, lebo ste išli práve hovoriť o nepočujúcich, téme, ktorá ma zaujíma, takže rád by som s vami prešiel okrem iného aj súčasný návrh zákona, ktorý máme v Národnej rade na túto schôdzu, lebo z diskusií s nepočujúcimi mi vychádza, že bol pripravovaný určite bez konzultácie s väčšinou z nich a sú tam vážne nedostatky, takže si sadneme k tomu individuálne.
A za seba aj za kolegov z SaS chcem poďakovať pani ombudsmanke Dubovcovej za fantasticky odvedenú prácu a jednak za odbornosť, ale taktiež za ten kus človečiny a ľudskosti, ktoré do nej dávala. To je niečo, čo nám chýba, a som rád, že takíto ľudia sú vo verejnej službe. Ďakujem veľmi pekne.

Pani poslankyňa Shahzad, aj ja vám ďakujem za pohľad na jednu časť správy verejnej ochrankyne práv, ktoré sa, ktorá sa týka bezbariérovosti, teda témy, o ktorej vy – na rozdiel od nás – neviete iba zo správ verejnej ochrankyne práv a z článkov v novinách, ale aj z vlastnej skúsenosti. Teraz si vybavujem, že bezbariérovosť nie je problém iba pre zdravotnícke zariadenia a pre školy, ale aj pre Národnú radu Slovenskej republiky. Pamätám si, ako sme sa v lete stretli pred priestormi výboru, Výboru Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny, vy ste chceli ísť na to zasadnutie a nemohli ste sa tam dostať, na zasadnutie Výboru Národnej rady pre ľudské práva a národnostné menšiny. Je smutné, ako sa zachovali kolegovia z koalície, keď vám neumožnili dokončiť vystúpenie. A neumožnili vám ho dokončiť, pretože ste podľa nového rokovacieho poriadku sa prihlásila ústne z dôvodu, že ste boli u lekára a nemohli ste sa teda prihlásiť dnes hneď písomne, lebo taký máme rokovací poriadok a u tých lekárov je tiež problém s bezbariérovosťou, tak to možno tiež k tomu prispelo. Tak je to taká smutná symbolika o prístupe kolegov k téme ľudských práv.
A keďže tu bol pán poslanec Simon vyzvaný, aby vyniesol z rokovacej sály kvety, ktorými sa chcel poďakovať pani ombudsmanke, tak sa chcem spýtať, že či sú kvety propagačný materiál, plagát, jedlo alebo výbušnina, pretože... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
(Povedané súbežne s rečníkom.) Pán poslanec, musíte sa vyjadrovať k predrečníkovi a nie ku kvetom, prepáčte.

Dostál, Ondrej, poslanec NR SR
(Povedané súbežne s predsedajúcim.) ... pán predseda Danko, pán predseda Danko porušil rokovací poriadok. (Potlesk.)

No ja sa predovšetkým vyjadrím k pani Vaľovej. Samozrejme, pani Vaľová zase nepočúva poriadne a vytrhuje veci z kontextu. Pretože ja som povedala, že tu sa bezbariérovosť rieši spôsobom, že najprv postavíme dom, celý dom, a potom zistíme, že sme tam zabudli vybudovať okná a dvere. A potom to ideme hasiť. A potom my začneme robiť úpravy nanovo, pretože tu nie sú poriadne riešenia. My nemáme žiadne kontrolné mechanizmy, my nemáme žiadnych odborníkov. Môžte sa pozrieť, ja bývam v obci, kde je z prostriedkov Európskej únie vybudované námestie, ktoré je doteraz bariérové len preto, že už to nevie nikto prebudovať zrazu, lebo by museli vracať peniaze. A kto toto napraví, preboha?
Ja som rovnako takto, keď už ste spomenuli jasličkový zákon, rovnako takto sa pristupuje aj k stacionárom. Tie sa nútia k bezbariérovosti, ale nikto nerieši, že úrady, naše úrady, ministerstvá, mestské úrady, že musia byť bezbariérové, ale nielen preto, aby sme sa tam dostali, ale aby sme tam mohli aj pracovať.
Pani Vaľová, koľko máte zamestnancov na vozíku? To mi povedzte.
Rovnako aj v tých školách, aj v tých nemocniciach majú pracovať, nielen navštevovať ako klienti a pacienti a nie ako žiaci. Majú proste tam mať právo pracovať ľudia so zdravotným postihnutím. A pokiaľ si to neuvedomíte, tak ja neviem, ako vás mám ešte presvedčiť.

Ďakujem pekne všetkým poslancom, ktorí vystúpili v rozprave a aj tým, ktorí mali faktické poznámky k tomu, čo tu odznelo. Chcela by som sa poďakovať aj tým poslancom, ktorí mi ďakovali vo svojich vystúpeniach, aj tým, ktorí povedali, že som ich nesklamala, keď zdvihli za mňa ruku a volili ma za verejnú ochrankyňu práv. Ja som veľmi rada.
Zobrala som a beriem postavenie verejného ochrancu práv vážne. Je to jeden z najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky, takže jeho úlohy určuje ústava a preto by každý ich mal plniť. K vzťahu... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pani ombudsmanka, chvíľku keby ste počkala.
Páni poslanci! Jednak netelefonujte v rokovacej sále a jednak dajme si úctu minimálne aspoň v tom, že budeme aspoň na záver, teda tí, ktorí ste nepočúvali, aspoň teraz si vypočujete pani ombudsmanku.
Nech sa páči.

Dubovcová, Jana, verejná ochrankyňa práv
Chcela by som teda na záver pripomenúť, že Slovenská republika sa práve vzťahom Národnej rady k verejnému ochrancovi práv a k jeho činnosti a k tomu, čo pozisťoval, ako sa ona v minulosti stavala, tak dostala do povedomia aj medzinárodných inštitúcií, negatívne, žiaľbohu. A chcela by som pripomenúť z listu prezidenta európskeho regiónu Medzinárodnej organizácie ombudsmanov, ktorá združuje 160 ochrancov, ktorý prišiel ešte v roku 2014 nášmu predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky, v ktorom sa výslovne uvádza, budem parafrázovať najskôr, že postoj Národnej rady ako volených zástupcov ľudu k zisteniam verejného ochrancu práv, ktorého úlohou je ukazovať na porušenia základných práv a slobôd, ktorých sa dopúšťa štát voči občanom, ak je postoj Národnej rady taký, že si, že vážne ohrozuje prácu verejného ochrancu práv a že neregistruje jeho zistenia, nezaoberá sa nimi, tak takáto situácia je vnímaná ako dôkaz nedostatku rešpektu k právam občanov Slovenskej republiky.
Tak s týmto by som chcela skončiť, pretože verím, že aj moja doterajšia činnosť, aj činnosť budúcej verejnej ochrankyne práv bude akceptovaná Národnou radou a že Národná rada ukáže svojimi aktivitami, že si naozaj váži svojich občanov a že jej záleží na tom, aby boli v Slovenskej republike, ktorá je demokratický a právny štát, dodržiavané ich základné práva a slobody zo strany orgánov štátu.
A ešte by som chcela pripomenúť, že Slovenská republika nevytvorila podmienky pre úplné fungovanie verejného ochrancu práv nielen tým, že nemá budovu, ale jeden atribút nezávislosti, ktorý nespĺňame, je, že verejný ochranca práv má mať samostatnú rozpočtovú kapitolu, aby mohol byť nezávislý vo svojom konaní, čo Slovenská republika nespĺňa. Takže predpokladám, že pre budúcu verejnú ochrankyňu práv Národná rada vytvorí dokonalé podmienky na to, aby mohla plniť tú svoju rolu očí a uší parlamentu.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)