14. schôdza

Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predsedajúci, som veľmi rada, že Slováci spoločne a vo veľkom počte prejavili svoju túžbu po spravodlivosti. V živote národa sú takéto okamihy zlomové, pretože vtedy sa rozhoduje, či na krajine ostane kliatba nepotrestaných zločinov alebo či sa krajina pohne ďalej. A takmer 20 rokov leží na našom národe ťarcha veľkej nespravodlivosti, zločin, kedy štát unáša, prenasleduje, terorizuje a vraždí svojich vlastných občanov a len kvôli politickým cieľom jeho čelných predstaviteľov sa dá porovnať s máloktorým iným zločinom. Ten istý štát, ktorý má byť zárukou bezpečnosti a dodržiavania zákona, útočí na svojich vlastných ľudí. Pred Mečiarom to robili komunisti, komunisti svojich ľudí mučili a strieľali. Mimochodom, práve v tomto období cirkev vyhlási za blahoslaveného saleziána Titusa Zemana, ktorý bol komunistami ťažko mučený, zosmiešňovaný a ponižovaný, v Jáchymove drvil rádioaktívny urán holými rukami a v roku 1969, krátko po príchode ruských okupačných vojsk zomrel a na následky mučenia a väzenia. Takýto bol komunistický režim.
V roku 1989 sme si vybrali slobodu, bojovali sme za ňu a verili sme, že za pravdu, za názor, za vlastné presvedčenie sa už nebude zatvárať do väzenia, nebude sa ani mučiť, nebude sa ani vraždiť. Prišli však Mečiarove roky, kedy tí, ktorí sa postavili Mečiarovi na odpor, ktorí sa postavili proti mafiánskym spôsobom alebo zvráteným privatizáciám, ktoré sa ani nedajú nazvať privatizáciami, pretože to boli rabovačky, boli zastrašovaní a v prípade Róberta Remiáša aj úkladne zavraždení. A ľudia, čo sa podieľali na zosnovaní týchto zločinov, nemohli byť potrestaní, pretože Mečiar im a pravdepodobne aj sebe udelil amnestiu.
Nechcem sa teraz vyjadrovať k politickým hrám okolo amnestií, stále som presvedčená o tom, že opozičný návrh bol jednoduchší a právne čistejší. Teraz budeme všetci rukojemníkmi Ústavného súdu, kde sú sudcovia, ktorí sú priamo spojení s režimom Vladimíra Mečiara. Jeden z ústavných sudcov, už sme to hovorili, bol poslancom parlamentu za Mečiarovo HZDS. Pán Brňák, súčasný sudca Ústavného súdu, bývalý poslanec za Mečiarovo HZDS, v parlamente k amnestiám v decembri v roku 2000 povedal, citujem ho: "Jednoducho amnestie nie je možné zrušiť, ani nie je možné zmeniť. A o to tu ide. Vy nemôžete z hľadiska ani vášho návrhu riešiť situáciu, ktorá bola v minulosti." A tento človek, ktorý bol dlhodobo presvedčený, ktorý bojoval proti zrušeniu amnestií, o nich teraz bude rozhodovať na Ústavnom súde a aj do jeho rúk vkladáme, či spravodlivosti bude učinené zadosť. A toto je riziko, s ktorým my všetci, ktorí tu sme, ideme do tohto hlasovania o koaličnom návrhu na zrušenie amnestií.
Martin Luther King vo svojom veľkom zápase povedal, že pokrok ľudstva nie je ani automatický, ani nevyhnutný. Každý krok k spravodlivosti si vyžaduje obetu, utrpenie, boj, vytrvalé úsilie a vášnivý záujem zapálených ľudí. A toto je práve tá chvíľa, kedy zápal za spravodlivosť môžeme preukázať činmi. Nie je to chvíľa politikárčenia, vzájomných súbojov, útočenia, ale chvíľa, kedy sa všetci môžeme svorne postaviť za spravodlivosť.
Predpokladá to však aj ústretovosť zo strany vládnej koalície. Náš návrh koalícia nepodporí. My sme boli pripravení podporiť aj koaličný návrh. Predložili sme päť návrhov na zlepšenie, a ak koalícia chce, aby sme verili, že nám všetkým, ako tu sme, ide o rovnaký, ten istý, ušľachtilý cieľ, tak si myslím, že by naše návrhy mala podporiť. Ináč to bude z jej strany pretvárka a, žiaľ, možno Mečiarove amnestie skončia tak ako doteraz, zabudnuté a zametené niekde pod koberec.
Ďakujem.

Pani poslankyňa mala odvahu menovať sudcu Ústavného súdu a ja chcem len dodať, že naozaj je to naše trápenie a naša povinnosť hovoriť otvorene, že mali sme a máme prokurátorov, ktorí zametajú kauzy pod koberec, namiesto aby strážili zákonnosť. Mali sme a má..., mali sme šéfa tajnej polície, ktorý namiesto aby občanov chránil, tak sa zdá, že ich unášal. No a máme dnes sudcu Ústavného súdu, ktorý v tejto sále bol schopný hlasovať za vylúčenie a odvolanie poslanca, ktorý pred nimi stál a potvrdzoval, že nikam nechce odísť, znásilnil ústavu takpovediac za bieleho dňa a pred celou verejnosťou. Jak sa, preboha, mohlo stať, že ten človek je na Ústavnom súde?! Vy sa dožadujete, že máme mať rešpekt k Ústavnému súdu. Ja skláňam hlavu pred inštitúciou Ústavného súdu, ale ten, túto otázku nám nikto nemôže zobrať. Ako sa tento človek ocitol už desiaty rok na Ústavnom súde?

Presne k tomu mieri aj moja faktická poznámka. Tí istí politici a právnici, ktorí tvrdia, že amnestie sú nezrušiteľné a bránia ich zubami-nechtami, tvrdili kedysi, že je v poriadku, ak je poslanec Národnej rady František Gaulieder zbavený mandátu. A vieme, ako to skončilo. Pán Gaulieder v Štrasburgu vysúdil pol milióna korún, vyhral v spore so Slovenskou republikou.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, sme naozaj vo veľmi dôležitej chvíli a na prvý pohľad sa môže zdať, že už bolo povedané všetko a že všetci vedia všetko. A aj napriek tomu si myslím, že to pravda nie je. Ani my poslanci parlamentu sme si neni istí, či máme všetky potrebné informácie o veciach a skutočnostiach, o ktorých máme rozhodovať.
Zdá sa mi, že sme si už príliš zvykli na to, že sme dva protiľahlé tábory, ktoré sú nezmieriteľné a nemôžu mať jednotný názor. A predsa sme dospeli k tomu, aby sa tieto tábory zjednotili aspoň na názore, že Mečiarove amnestie sa zrušiť musia. Len je zvláštne, že k tomuto zjednoteniu názoru prišlo až teraz, tak náhle. Odrazu po takmer dvadsiatich rokoch a mnohonásobnom odmietnutí poslaneckých návrhov na zrušenie Mečiarových amnestií prišla s vlastným návrhom vláda Slovenskej republiky, vláda, ktorú vedie Robert Fico, ktorý desaťročia bojoval proti nápadu zrušiť Mečiarove amnestie. Nepochybne je za touto zmenou názoru MOST - HÍD a pani ministerka a jeho členstvo v Mečiarovej vláde. Sotva sa však dozvieme presnú motiváciu, prečo, ako, vďaka komu a kvôli komu sme sa do tejto situácie dostali.
Momentálne to vyzerá takto. Opozícia znovu predložila návrh na zrušenie amnestií, ktoré dodnes traumatizujú spoločnosť a diskusia prebiehala v rovine áno - nie až donedávna, kedy sa udialo viacero významných vecí, ktoré situáciu zmenili, a to:
- smrť prezidenta Kováča otvorila priestor a umožnila významným osobnostiam znova verejne pomenovať neudržateľnú situáciu a krivdu, osobnú aj spoločenskú;
- opakované predloženie poslaneckého návrhu Jána Budaja sa stretlo v čase s uvedením filmu a zároveň občianskym pohybom, ktorý vyvolal petíciu, vieme, že dnes bola uzavretá táto petícia s počtom 84 127 podpisov;
- a vláda prišla s vlastným návrhom, ktorý na prvý pohľad a pre tých, čo sa nevyznajú v ústavnom práve, chce akoby to isté, zrušiť Mečiarove amnestie a dovoliť vyšetriť únos prezidentovho syna a súvisiace skutky.
Ani ja nie som ústavný právnik a je mi veľmi ťažko dať či nedať za pravdu odborníkom, jednotlivcom alebo skupinám, o ktorých odbornosti nemám dôvod pochybovať.
Keďže poslanecký návrh bol na stole dávnejšie a aj niektorí koaliční partneri mu deklarovali podporu, chcela by som počuť odpovede na nasledujúce otázky: Čo vás viedlo k tomu, že ste vypracovali nový návrh? Len to, že ste z prestížnych dôvodov nemohli podporiť poslanecký návrh? Alebo bolo treba vypracovať iný postup, ktorý by eliminoval riziká poslaneckého návrhu? Aké sú to podľa vás riziká?
Druhý okruh otázok. V diskusiách sa veľmi často opakuje argument, že vládny návrh povedie k oslabeniu suverenity ústavodarného a zákonodarného zboru, keď ho podriadi názoru Ústavného súdu a zmení tak pomery a rovnováhu deľby moci v štáte. Aké je stanovisko predkladateľa k tejto výhrade?
Tretí okruh. Veľmi často sme boli a stále sme svedkami, že spravodlivosť u nás nie je slepá a až príliš často a nápadne nemeria všetkým rovnakým metrom. Ako vyvrátite obavu, že Ústavný súd zložený z politických nominantov, ba dokonca nominantov Vladimíra Mečiara, to sme tu už niekoľkokrát počuli dnes, bude rozhodovať nezávisle a objektívne?
A posledný, štvrtý okruh. Ako máme rozumieť tomu, že po dvadsiatich rokoch odmietania zrušenia Mečiarových amnestií je odrazu nevyhnutné pristúpiť k skrátenému legislatívnemu konaniu? Máme veriť tomu, že skrátené legislatívne konanie nie je úskok, ktorý môže viesť k spochybneniu a zastaveniu celého procesu?
A čo sa týka milosti prezidenta Kováča, v zásade vôbec nemám problém s tým, aby boli zrušené rovnako ako amnestie. Existuje však niekoľko vecí, ktoré ma tu vyrušujú. Zdá sa mi, ako by sme tým, že Mečiarove amnestie a Kováčove milosti dávame do jedného vreca, zároveň hovorili, že sú na tom rovnako, že, ľudovo povedané, bol jeden za osemnásť a druhý bez dvoch za dvadsať. A to predsa nie je pravda. Už mnoho právnikov nám vysvetlilo rozdiel medzi amnestiami a milosťami. Naposledy aj pán Kresák to veľmi dobre vysvetlil. Preto by sme nemali strácať čas opakovaním právnických argumentov. Vo vecnej rovine si však myslím, že ani morálne nie je vhodné tieto dve veci podmieňovať. Nič nemôže byť hroznejšie, ako teroristický akt, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou spáchali štátne orgány s posvätením najvyšších štátnych predstaviteľov.
Môj postoj je preto jasný. Tento zločin mal byť objasnený a vysvetlený a Vladimír Mečiar tomuto celkom cielene a úmyselne svojimi amnestiami zabránil. Ak chceme zrušiť milosti prezidenta Kováča, urobme to následne a nezávisle. Už aj preto, že dnes ani len nevieme presne, koľko milostí bolo udelených, a živí sa domnienka, že prezident udelil milosť svojmu synovi, aby ho chránil. Dobre vieme, že to bolo pravdepodobne inak, ale ak hovoríme iba o milosti pre prezidentovho syna, krivíme skutočnosť, zahmlievame a ovplyvňujeme verejnú mienku. Ak chceme byť poctiví, vyriešme seriózne najprv amnestie a potom sa po dôkladnej príprave pustime do milosti, ktoré boli udelené prezidentom v prípade Technopol všetkým omilosteným.
A na záver ešte niekoľko slov. Vo verejnej diskusii sa ozvali niektoré hlasy, ktoré hovorili, že návrat témy Mečiarových amnestií zbytočne rozdeľuje a traumatizuje spoločnosť, že máme iné starosti, ktoré treba riešiť, že máme riešiť iné veci, iné veci, ktoré trápia ľudí. Mnohí si nevedia predstaviť, čo na to, čo sa to vlastne stalo. Niektorí si možno myslia, že to vymysleli filmári alebo novinári, a naozaj mnohí sa nepamätajú na tie udalosti, lebo vtedy ani nežili. Obludný argument "ja neviem, lebo som vtedy nežil" použil v inej súvislosti dokonca aj jeden poslanec v Národnej rade, Národnej rady v diskusii, v jednej diskusnej relácii televíznej, v priamom prenose sa dopustil dokonca popierania holokaustu. Bolo to v nedeľu.
Aj udalosti, ktoré sa diali v divokých 90. rokoch, možno pripadajú mnohým ako neskutočné, a preto nevidia dôvod, prečo sa tým zaoberať, prečo sa snažiť odkryť zločiny, ktoré stále ovplyvňujú aj našu prítomnosť. Jedným zo svedkov a obetí tých obludností bol bývalý poslanec František Gaulieder, ktorý bol protiprávne zbavený mandátu za čias premiéra Mečiara a predsedu Národnej rady Gašparoviča. To, čo sa mu stalo minulý týždeň, bol strašný šok. Určite nemožno predbiehať vyšetrovanie, ktoré pracuje aj s podozreniami usmrtenia a obmedzovania osobnej slobody, ale až príliš pripomína rukopis zločinov obdobia, ktoré by sme chceli mať už za sebou. Ale snažiť sa skráteným legislatívnym konaním rýchlo vybaviť Mečiarove amnestie a mať to akože čím skôr za sebou, neprispeje nijako k objasneniu všetkého, čo sa dialo a možno stále deje.
Na úplný koniec si dovolím iba pripomenúť, že naozaj to, čo nás najviac trápi, celú opozíciu, je tá rýchlosť, s akou to chcete mať "spláchnuté", že teda prečo tak neuveriteľne trváte na tom skrátenom legislatívnom procese, ale to už je asi neskoro, lebo už bol schválený. A druhá vec, prečo chcete nadradiť Ústavný súd nad zákonodarnú moc? Súdna moc má svoje postavenie v našej republike, ale bola by som veľmi rada, keby sa možno podarilo celkovo súdnej moci pracovať tak, aby mali ľudia v ňu dostatočnú dôveru. Chcela by som veriť, že to, čo sme dostali, bude ešte možné pozmeniť, upraviť tak, aby s tým naozaj celá opozícia mohla súhlasiť. Ale podľa toho, čo sme doteraz počuli, ako sa jednalo s kolegami aj na grémiu alebo na iných rokovaniach, veľká chuť meniť predložený návrh zrejme nie je. Takže všetko zostáva veľmi otázne, ale je pravdou, že toto je prvá príležitosť po mnohých rokoch, kedy majú šance byť Mečiarove amnestie zrušené, a zároveň veľká príležitosť, aby sa už nikdy viac aj o nich nehovorilo.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Čo sa týka milostí pána exprezidenta Kováča, či vieme, alebo nevieme, koľko ich vlastne bolo, a tak ďalej, no vieme. V kauze Technopol ich bolo 6, všetkých 6 je riadne zaarchivovaných v prezidentskej kancelárii v archíve, ja som si ich vyžiadal, nie je problém, vieme uviesť dátum, kedy boli udelené, čísla konania, takže všetky informácie sú riadne, riadne k dispozícii a dajú sa zapracovať do tohto návrhu na zrušenie amnestií a milostí, ak bude vôľa.

Pani poslankyňa, tak ja teraz neviem, počúval som vás pozorne, chcete alebo nechcete zrušiť tie amnestie? Hovoríte o jednote, na druhej strane tvrdíte, že ten náš spôsob, ktorý je nami predkladaný, nie je ideálny, dobrý. Na záver prejavu potom poviete, že je tu šanca zrušiť tie amnestie. Tak sa už, prosím vás, rozhodnite, jednoducho povedzte, áno, ideme do toho, nie, nejdeme do toho. Ja teda nepoznám poslednú fázu rokovaní medzi koalíciou a opozíciou, pretože tou je poverený, myslím, predseda Národnej rady, ale myslím si, že namiesto toho, aby sme tu teraz diskutovali o tom, či skrátené legislatívne konanie, alebo dokonca prejudikovali rozhodnutie Ústavného súdu, by sme sa mali vrátiť za rokovací stôl, respektíve tí, ktorí to majú urobiť, a naozaj nájsť riešenie.
Toto je asi jediná odpoveď na akékoľvek otázky, ktoré tu boli položené.

Ďakujem pekne. No áno, pán poslanec Tomáš, veľmi by sme boli radi, keby sa podarilo zrušiť Mečiarove amnestie. A boli by sme zároveň veľmi radi, ak by ste nejako rozptýlil všetky pochybnosti, ktoré práve s kolegami máme. A máme ich len na základe vami predneseného, myslím vládnej koalície predneseného návrhu zákona, ústavy alebo návrhu ústavy, alebo zmeny ústavy a zákona o sudcoch. Takže ak by ste chceli tomu dopomôcť, tak možnože tie rokovania by boli naozaj konštruktívne v tom, že by sme videli, že máte záujem hrať hru naozaj opozično-koaličnú, ale vy to furt hraníte. Buď všetko, alebo nič. Ale takto sa spolupráca nijakým spôsobom nerobí.
Rovnako sme to videli pri novele zákona o rokovacom poriadku. Hodili ste niečo na stôl a povedali ste, buď to prijmete, alebo neprijmete, nám je to jedno. Vtedy ste si vystačili sami. Ale tunák mi chýba z vašej strany nejaká snaha o naozajstnú spoluprácu. Zatiaľ vidím len gesto, dali sme vám to na stôl, to vám musí stačiť, že chceme naozaj tie amnestie zrušiť, ale my naozaj nemáme dostatočnú dôveru v to, že váš úmysel je úplne čistý.
Ďakujem.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy, vážení páni, môj prejav bude mať tri časti. Pozriem sa na túto problematiku zo spoločenského hľadiska, zo štátoprávneho hľadiska a z prakticko-politického hľadiska.
Čo sa týka spoločenského hľadiska, viacerí ľudia sa ma spýtali, načo chceme riešiť a zaoberáme sa v tomto pléne 20 rokov starou vecou. Nemáme iné problémy? Nie sú tu aktuálne sociálne problémy ľudí, dôchodcov, mladých rodín? Moja odpoveď na túto otázku bola vždy tá istá. My neriešime 20 rokov starú vec, my riešime výsostne aktuálnu a súčasnú vec a tou je beztrestnosť. My tu riešime to, čo ľudí neuveriteľným spôsobom irituje, a to je fakt, že niektorí ľudia tam hore si môžu dovoliť úplne všetko a zostanú beztrestní. Môžu ukradnúť 100 mil., 200 mil. a nič sa im nestane. Na druhej strane, keď človek nezaplatí 5-eurovú daň, tak mu príde exekútor a bude platiť pokutu. Čiže z toho spoločenského hľadiska my riešime aktuálnu vec a to je beztrestnosť. Už tu nesmú byť rovní a rovnejší, nikto nesmie byť nad zákonom. Bez ohľadu na to, či to bol premiér alebo či to bol šéf tajnej služby.
Čo sa týka štátoprávneho hľadiska, Tomáš Garrique Masaryk hovorieval, že štáty vznikajú na nejakých ideách a zanikajú so zánikom ideí, na ktorých vznikli. Nuž povedzme si, na akej idei vznikla Slovenská republika v roku 1993. Na akej idei ju Vladimír Mečiar zakladal, keď ešte 2 roky pred vznikom Slovenskej republiky vykrikoval, že my tých Čechov do federácie dokopeme? Na akej idei asi tento štát zakladal Vladimír Mečiar, keď ešte po voľbách v lete 1992 dúfal v posilnenie svojej vlastnej moci na Slovensko, na Slovensku s tým, čo Klaus volal "ale s Českom ako poisťovňou", aby sa mu bezpečne vládlo? Čo to bola tá idea, na ktorej Vladimír Mečiar postavil tento štát? Ja sa obávam, že to bola iba idea osobnej moci a zvýšenia osobnej moci. Žiaľ, kvôli tomu sa nechal nakoniec Vladimír Mečiar k samostatnosti dokopať. Verím a viem, že veľa občanov Slovenskej republiky si úprimne želalo samostatnosť Slovenska, ja to rešpektujem, faktom ale je, že ten najvyšší činiteľ v tom čase presadzoval a zaoberal sa iba ideou vlastnej moci. Táto idea bola určujúca na Slovensku až do roku 1998 a únos prezidentovho syna a vražda Róberta Remiáša sú len v línii zachovania osobnej moci nejakého človeka obklopeného ďalšími ľuďmi. Zrušením amnestií dokážeme, že my, ktorí tu sedíme, si predstavujeme tú štátnu ideu Slovenskej republiky nejako inak, že nemá byť založená iba na moci niekoho, ale má byť založená na spravodlivosti. Ako hovoril svätý Augustín, štát, ktorý nie je založený na spravodlivosti, sa skôr alebo neskôr zmení iba na bandu zlodejov. A každý z nás si môže povedať, či chce mať štát postavený na ideále spravodlivosti alebo ideále moci a ideále bandy zlodejov. Ja chcem štát, ktorý má nejaký ideál a tým ideálom je spravodlivosť.
Tretia rovina, o ktorej chcem hovoriť, je čisto politicky praktická. Viackrát tu padlo, že nemáme istotu, či vládna koalícia myslí tento svoj návrh vážne. A ja s tým súhlasím, nemáme žiadnu istotu a dokonca ako konzervatívec k tomu dodávam, že by som sa mal riadiť pravidlom "v pochybnostiach nekonaj". Faktom však je, že mám dve istoty. Prvou je, že ak nepodporíme vládny návrh na zrušenie amnestií, opozičný návrh neprejde. Druhou istotou je, že aj keď je to pokus o zrušenie amnestií, je to jediný reálny pokus, ktorý momentálne na stole máme.
Keď som vystupoval v tomto pléne prvýkrát, tak som povedal, že som presvedčený, že úlohou politika, lídra je hľadať v ľuďoch to najlepšie, čo v nich je, a pomôcť im to prejaviť. Ja chcem veriť, že tento návrh myslíte vážne.
Druhá praktická poznámka. Viacerí kolegovia tu spomínali, že je zbytočne zapojený Ústavný súd do riešenia tejto problematiky. No neviem, či táto pripomienka veľmi obstojí, pretože my nevieme z tohto parlamentu zabrániť žiadnemu podozrivému v otázke únosu alebo vraždy Roberta Remiáša, aby sa individuálne obrátil na Ústavný súd. To znamená, my nedokážeme zákonom vypojiť Ústavný súd, zabrániť mu, aby o tejto veci rozhodoval. A tak si kladiem otázku, skôr alebo neskôr bez ohľadu na našu vôľu to na tom Ústavnom súde môže skončiť. Je to naozaj pre nás až taká závažná zaťažkávajúca podmienka, že sa za tento návrh nedá hlasovať? My nevieme ovplyvniť, či Ústavný súd nejaký podnet prijme alebo neprijme. Myslím teraz individuálny podnet. Som si takmer istý, že nakoniec tak alebo onak Ústavný súd o tejto kauze rozhodovať bude.
Moja tretia pripomienka, individuálne milosti, ktoré Michal Kováč poskytol jednotlivým ľuďom. Mne je naozaj čudné, ako veľmi sa niektorí predstavitelia vládnej koalície bránia tomu, aby bola zrušená milosť nielen Michala Kováča ml., ale aj Kočnera a spol. Faktom je, že argument, ak nebude zrušená milosť pre Kočnera, tak nech nie je zrušená ani amnestia pre páchateľov únosu, podľa mňa neobstojí. Ak nebude potrestaný Kočner, tak nech nie sú potrestaní ani únoscovia? To podľa mňa celkom nesedí. Ja osobne radšej budem, ak budú potrestaní aspoň únoscovia, ako keby nebol potrestaný nikto.
Toto sú moje dôvody, prečo za súčasných okolností a na základe poznania, ktoré mám o tom, aké pripomienky zo strany opozície sú akceptované, som pripravený hlasovať za vládny návrh na zrušenie amnestií. Radšej urobím pokus, ktorý dá šancu spravodlivosti, ako by som zvolil istotu, že nebude urobené nič.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pán kolega, myslím, že ste tiež vystihol určité veci, ktoré aj u mňa rezonujú. Ja tiež chcem mať spravodlivú Slovenskú republiku a tá spravodlivosť by sa mala prejavovať v každej oblasti nášho života.
Hovorili ste, že riešime beztrestnosť, áno, to je aktuálna vec, žiaľ, tých 27 rokov a stále sa musíme k nej vracať. Spomenuli ste svätého Augustína, ja tiež poviem jeden jeho výrok. Povedal, že politika má byť najväčším prejavom lásky k blížnemu. Pýtam sa, kde sme skončili aj vo svetovej, nie iba v slovenskej politike, veď predsa, čo chceš viacej, ako keď ti ľudia dajú dôveru a ty máš ich zastupovať. Či zastupuješ 10-, 50-tisíc, 100-tisíc, milión, ľudia ti dali dôveru. To je najväčší prejav, aký si mohol dostať od občanov, s ktorými momentálne na tomto svete žiješ, a ako to už s tým naložíš, to už je na tvojom svedomí a vedomí, ako sa s tým vysporiadaš.
Žiaľ, musím povedať, že na Slovensku máme asi najväčší problém, ktorý ja vidím, a to je ten, že na Slovensku sa dá kúpiť pravda. Dá sa kúpiť pravda a novinári, ktorí by mali hľadať pravdu, hovoria, že oni ju majú, a tým pádom sa tiež, myslím, trošku uberajú iným, celkom nejakým smerom, s malým "s", kde by mali ísť novinári.
Takže ja si myslím, že máme tu čo robiť a každá, každý počin, ktorý to spravodlivé Slovensko aspoň trošku priblíži k tomu nejakému ideálu, by sme mali podporiť, takže ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán poslanec Krajniak, ďakujem pekne, že konečne tu niekto nerieši politiku, ale povedal, ako to je. Povedal pravdu, že nemôže byť prekážkou zahlasovania, že to pôjde na Ústavný súd. A pôjde to na ten Ústavný súd, raz to pôjde určite, nedá sa teraz, to vieme všetci dobre, alebo teda mali by sme vedieť, že sa nedá to dostať teraz na Ústavný súd, čiže pôjde to na Ústavný súd, buď keď prejde tento koaličný návrh, a bude to do dvoch mesiacov na Ústavnom súde, alebo to pôjde vtedy, keď bude niekto obvinený a ten to podá ako, ako ústavnú sťažnosť, a bohviekedy to bude, za tri, za štyri roky, ja neviem kedy, ale budeme mať aspoň istotu za dva mesiace, že ten Ústavný súd rozhodne alebo nerozhodne aj v zmysle toho návrhu, ako je. Čiže konečne z vášho prejavu, alebo teda sme tu počuli nie politikárčenie, ale realitu, taká, aká je. Ak to má prejsť, tak to prejde len na základe tohto koaličného návrhu a na Ústavnom súde tak či tak to skončí.
Ďakujem.