14. schôdza

Pani poslankyňa, vaši dvaja predrečníci, a čo je dôležité, kolegovia z opozície mali naozaj počúvateľné prejavy. Pán Krajniak mal veľmi pragmatický prístup k vládnemu návrhu zákona, resp. k riešeniu, ktoré má viesť k zrušeniu amnestií. Pán Heger napriek mladému veku mal doslova štátnický prejav k diskusii medzi koalíciou a opozíciou. Už to vyzeralo na takú konštruktívnu opozičnú šnúru, no a potom ste vystúpili vy.
Škoda.

Vážená pani poslankyňa, ja som si naozaj s veľkým záujmom vypočul váš prejav a ja len dúfam, že ste si ho nepísali vy, že vám ho písal nejaký asistent. A myslím si, že, že je to tak aj z toho štýlu, lebo sa vám to aj ťažko čítalo. A toho asistenta treba, myslím si, že aj vymeniť. Ja by som chcel len povedať takých pár postrehov, ktoré ma zaujali na vašom diskusnom príspevku.
Pani poslankyňa, nie je dôležité, či pán Sulík vedel, či ho niekto natáča v Kočnerom byte, alebo nie. Dôležité je a to je to najpodstatnejšie, že tam chodil a o čom tam rozprával, že s pánom Kočnerom riešil voľbu generálneho prokurátora. Skúste si predstaviť, že toto by urobil teraz predseda Danko, tak by ste zvolávali na námestie protesty a burcovali republiku, že sa s mafiánmi stretáva alebo so záujmovými osobami, ktoré sú na mafiánskych zoznamoch, predseda, druhý najvyšší ústavný činiteľ.
Ďalej. Myšlienku zaradiť zrušenie milosti pre Michala Kováča ml. vyslovil v prvom čítaní pri prerokovaní jeho zákona pán Budaj, keď Kotlebovci povedali, že zahlasujú v druhom čítaní za novelu tohto zákona, teda za zrušenie Mečiarových amnestií z dielne pána Budaja, pokiaľ tam bude toto. Čiže pán Budaj vyslovil súhlas s týmto, a preto sa to tam aj zapracovalo.
Ale tá najviac, tá najdôležitejšia vec, čo ma najviac pobavila, je to, že spochybňujete právomoc Ústavného súdu posudzovať ústavnosť zákonov, ktoré schváli Národná rada. Pani poslankyňa, prosím vás, dajte si do Googlu, koľko zákonov Ústavný súd posúdil ako protiústavných, ktoré boli schválené v tejto Národnej rade bez ohľadu na to, aká bola vláda. (Potlesk.)

Pani poslankyňa Cigániková, je normálne, že ľudia môžu mať názor na dôležité veci z našej histórie bez ohľadu na to, koľko mali vtedy rokov, alebo dokonca či vtedy žili, alebo nežili. Ja napríklad mám veľmi jasný názor na holokaust, hoci som vtedy nežil. Niekto nemá, lebo nežil. (Potlesk.)
A tá myšlienka, že parlament nemôže všetko, aj podľa môjho názoru platí. Parlament naozaj nemôže všetko. Otázka je, čo je to, čo parlament nemôže. Podľa môjho názoru parlament nemôže odstrániť demokratický poriadok, demokratický systém, základné práva a slobody. To by malo byť materiálne jadro ústavy, na ktoré by nemal siahať nielen zákonodarca, ale ani ústavodarca.
Otázka je, či môže, alebo nemôže zrušiť amnestie. Podľa môjho názoru, pokiaľ amnestie boli udelené spôsobom, akým boli udelené Mečiarove amnestie, boli pošliapaním princípov právneho štátu, tak to parlament ako ústavodarca urobiť môže.
A nebola si jediná, kto vyslovil pochybnosti o tom, či je dobré riešenie zveriť Ústavnému súdu možnosť zvrátiť rozhodnutie ústavodarcu v takejto veci. Nikto z nás nespochybňuje, že Ústavný súd má právo preskúmavať súlad zákonov s ústavou. Toto je ale niečo úplne iné. Niečo, kde Ústavný súd môže zabiť návrat k spravodlivosti, a je normálne, že vzhľadom na jeho zloženie máme pochybnosti o zvolenom riešení a o tom, kam to povedie.

Ďakujem pekne za tvoje vystúpenie. Ty si sa pýtala v tvojom vystúpení, že čo sa stane s Ústavným súdom a s jeho dôveryhodnosťou, že či to má vládna koalícia na zreteli.
No práve v tom je vtip, zlý vtip toho vládneho návrhu zákona, pretože s ním sa nestane nič. Ústavný súd je totižto na míle vzdialený od občanov. A nie preto, že sa nachádza v Košiciach, ale tam pre bežného občana robia ústavní sudcovia bez tvárí. Bežný občan sa už naučil napríklad napísať nám mail, keď sa mu nepáči, ako sme hlasovali. Pýta sa, prečo sme tak hlasovali. Tvrdí nám, že nás už nebude voliť, pretože sme takýmto spôsobom vyjadrili jeho názor. My máme ten postih, ale Ústavný súd nie je závislý na tom, či ho nejaký občan bude voliť, alebo nebude voliť, pretože občania si jednoducho ústavných sudcov nevolia. Takže Ústavnému súdu, pokiaľ zruší zrušenie Mečiarových amnestií, sa nestane absolútne nič. A v tom je ten alibizmus toho vládneho návrhu zákona, že ešte stále pre, pre bežného občana sú tam naozaj ľudia bez tváre. A ja by som odporučila občanom, aby si od dnešného dňa pravidelne študovali tváre ústavných sudcov na Ústavnom súde, lebo to budú tí, od ktorých bude závisieť, či Mečiarove amnestie skutočne budú zrušené, alebo ich zrušenie, alebo snahy o ich zrušenie budú navždy pochované.
Ďakujem.

Ďakujem. Podľa mňa tvoj prejav mal tú možnosť, že keďže sme sa priklonili k 17.00 hod., tak sa tu objavili zástupy hlasovaniachtivých poslankýň a poslancov, a preto možno prišli aj tieto útoky z môjho pohľadu dosť odboku. Pretože ak na teba niekto reaguje spôsobom, že koľko ústavných zákonov posudzoval Ústavný súd, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavou, tak kľudne môžeš v reakcii povedať, že nula. Pretože o tom sa tu dnes bavíme, lebo ústavný súd neposudzuje súlad ústavy s ústavou. To chcú zaviesť teraz naše kolegyne a kolegovia, a to v bode pri rušení Mečiarových amnestií.
A druhá vec. Spomínala si historické fakty a mne sa začína dosť úsmevne preberaná história, kto kedy žil, a ak nežil, k čomu sa môže a nemôže vyjadrovať. Ja mám názor na 1918. rok, mám rovnaký názor na alebo mám názor na ’45. aj ’44., mám názor aj na ’48. rok, aj ’68. Nežil som, ale myslím si, že v ’48. bol komunistický puč, v ’45. skončila vojna, v ’44. nastalo Slovenské národné povstanie a v 1918., či 28., alebo 30. októbra, mohla vzniknúť Československá republika. Sú to dni, kedy som nežil, ale mám názor, že Slovenská republika minimálne v 20. storočí mala v týchto míľnikoch histórie výrazne navrch a formovalo to aj to, že dnes tu sedíme. Takže kľudne hovor svoje názory na historické udalosti. Je to dokonca veľmi potrebné.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Chcel som ti tiež poďakovať za tvoje vystúpenie, Janka. Je pravdou, že to, čo sa nazýva jadro ústavy, sa v rôznych jurisdikciách posudzuje inak. A keby na Slovensku sme mali taký Ústavný súd a takú ústavu, ako majú naši susedia Česi, tak by napríklad bolo v rozpore s ohniskom ústavy, s jadrom ústavy aj skrátenie poslaneckého mandátu prostredníctvom ústavného zákona o skrátení volebného obdobia, tak ako k tomu došlo v súvislosti s pádom Radičovej vlády. Čiže iný kraj, iný mrav. My tu bojujeme o oveľa základnejšie veci.
Ďakujem.

Ďakujem opozičným kolegom veľmi pekne za podporu. A ešte som chcela povedať, že čo som nestihla, ešte som nestihla prečítať dve strany, prečo je Budajov návrh pre mňa lepší. Ale veľmi dôležité pre mňa je ten moment, že práve ak schválime koaličný návrh, môže sa stať, že tie amnestie budú navždy pochované. A to práve preto, lebo Ústavný súd raz a navždy rozhodne, zatiaľ čo o Budajovom návrhu môžeme hlasovať znova a znova, napríklad aj keď sa zmení, zmení konštelácia v parlamente, práve preto sa veľmi obávam hlasovať za. Nechcem byť spolutvorcom toho, aby naozaj sme už o tomto nemohli rozhodovať.
No a čo sa týka kolegov z vládnej koalície, no čo na to povedať, kolegovci, sedela som tu celú dobu, počúvala každého jedného diskutujúceho, zapisovala som si poznámky. Zodpovedne som sa snažila prísť na to, aké rozhodnutie je správne, lebo mi na tom záleží. A od vás príde výsmech. Áno, typické. Kým ja som tu sedela a počúvala, vy ste sedeli v bufete. Úplne typická, pani Vaľová, vy vždy perlíte, napriek svojmu veku, ale toto bolo že extra. Tak áno, priznávam, ja som mladá, ale učím sa byť múdra. Tým, že tu sedím, tým, že počúvam, tak aspoň sa o to snažím. Verím, že raz sa mi to podarí. Vy ste zrelšia, povedzme to tak, a múdrosti sa učíte hore v bufete. Takže prosím vás, tieto výčitky si nechajte pre svojich kolegov. Tak len toľko som chcela.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Pán predseda, dávam návrh, aby Národná rada rozhodla o tom, že o tomto bode programu budeme rokovať aj po 19.00 hod. vrátane hlasovania.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážení páni poslanci, vážené panie poslankyne, Remiáš, Gaulieder, Serbin, je to, príbeh, ktorý počúvame, je aj o menách a dovoľte, aby som predniesol príspevok k historickému, historickým udalostiam práve z pohľadu jedného človeka, ktorého si, ktorého si nesmierne vážim... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcom.)

Hrnčiar, Martin, podpredseda NR SR
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, poprosím kľud v rokovacej sále.

Marosz, Ján, poslanec NR SR
Chcem predniesť postrehy človeka, ktorého si nesmierne vážim, a práve preto si ho vážim, lebo v tom čase dokázal nezlomne bojovať proti režimu, proti mečiarizmu a dokázal si poctivo plniť svoju profesionálnu a stavovskú povinnosť. Tento človek vo svojej skromnosti nechcel byť menovaný, ale dovoľte, aby som, vypočujte si, prosím, slová, ktoré adresuje tomuto plénu, a dovoľte mi, aby som ich odcitoval:
Prečo by sme mali nepodporiť návrh koalície, ale naopak podporiť návrh pána Jána Budaja na prijatie ústavného zákona, ktorým budú zrušené články z opravovanej tzv. amnestie Mečiara ako zastupujúceho prezidenta v zákone č. 55/1998 z 3. marca ’98 čl. 5 a 6? Nakoľko predmetom diskusie je prípad zavlečenia prezidentovho syna do Rakúska z 31. augusta ’95, pripomeniem znenie článku, ktorý, žiaľ, nesprávne citovali aj niektorí právni experti z radov koalície. Pri interpretácii znenia musíme byť striktne právne prísni. Pán Mečiar v diskusnej relácii klamal, že to bolo rozhodnutie vlády a že ktosi ho len zle uverejnil v Zbierke zákonov, a preto bolo potrebné ho opraviť. Nie je to pravda. Bolo to rozhodnutie predsedu vlády a v závere bolo uvedené Vladimír Mečiar v. r., predseda vlády Slovenskej republiky v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky. Článok 6 mal nasledovné znenie: "Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny."
V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na znenie článku 7: "Toto rozhodnutie sa nevzťahuje na osoby, ktoré boli v posledných desiatich rokoch právoplatne odsúdené za úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia slobody alebo ktoré boli v posledných desiatich rokoch prepustené z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý im bol uložený za úmyselný trestný čin s výnimkou tých, na ktoré sa hľadí ako by neboli odsúdené." To znamená, druh amnestie abolíciu bolo možné aplikovať len na známych páchateľov.
Dňa 7. júla 1998 Vladimír Mečiar vyhlásil rozhodnutie predsedu vlády Slovenskej republiky o amnestii uverejnené v Zbierke zákonov pod číslom 214/1998, v ktorom doslovne uviedol, v záujme odstránenia sporov o výklad rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 vyhlásil čl. 1 a čl. 2, a ten sa mal vzťahovať na zavlečenie a znel: "Nariaďujem, aby sa nezačínalo a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré by mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením Ing. Michala Kováča, narodeného 5. decembra 1961 do cudziny, ku ktorému malo dôjsť 31. augusta 1995."
Obe tieto rozhodnutia sú právnym paškvilom, a ak by sudcovia postupovali v súlade so zákonom, nebolo by potrebné realizovať toto zasadnutie v parlamente a prípad by bol už dávno skončený. Faktom je skutočnosť, že ani jedno znenie tzv. amnestie sa nevzťahuje na skutok zavlečenia prezidentovho syna do cudziny. Skonštatoval to aj druhý senát Ústavného súdu v Košiciach vo svojom rozhodnutí z 18. augusta 1999 č. 90/99, pričom nepoukázal na jednu závažnú skutočnosť, že ani prezident svojím rozhodnutím nemôže zabrániť vyšetreniu trestného činu, ktorý má byť amnestovaný. Mečiar svojím rozhodnutím chcel amnestovať podozrenie z trestného činu a celé znenie tak bolo koncipované. V súlade so svojimi výrokmi počas rokov ’95 až ’97 sa snažil všetkých ľudí presvedčiť, že nedošlo k tomuto skutku a že išlo o samoúnos. Tak načo potom niečo amnestovať, čo nebolo trestným činom?
Takzvaná Mečiarova amnestia nebola jediná, v histórii existencie bývalého Československa a vždy bola udeľovaná pri významných príležitostiach, a nie preto, že po skončení mandátu prezidenta Ing. Michala Kováča staršieho dňa 2. marca ’98 prešli právomoci prezidenta na vládu a tá v osobe Mečiara vyhlásila rozhodnutie, ktoré malo povahu zakrývania trestnej činnosti, na ktorej sa podieľali príslušníci štátneho orgánu Slovenskej republiky, ako to konštatoval aj rakúsky súd pri rozhodnutí, ktorým nevydal prezidentovho syna na ďalšie konanie do Nemecka.
Nie je pravdou, že Ústavný súd v Košiciach rozhodol, že amnestiu nie je možné zrušiť. Vo svojom rozhodnutí z 28. júna 1999 č. 30/99, uverejnenom pod č.59/99, konštatoval, že súčasťou práva prezidenta nie je aj oprávnenie akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutia o amnestii už uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Ústavný súd rozhodoval vtedy na podklade návrhu 37 poslancov vedených Tiborom Cabajom a zaoberal sa rozhodnutím, ktorým Mikuláš Dzurinda z 8. decembra 1998, ktorý vypustil články z tzv. amnestií Mečiara vzťahujúce sa na referendum a zavlečenie. Ak to platí teda pre amnestie Dzurindu, platí to aj pre amnestiu Mečiara zo 7. júla 1998. Okrem toho druhý senát Ústavného súdu vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že všetky tieto rozhodnutia sú platné, pretože Ústavný súd ich výkladom nemôže zrušiť, ako to nebude môcť urobiť ani Európsky súd pre ľudské práva v prípade prijatia ústavného zákona o zrušení amnestií Národnou radou Slovenskej republiky.
Okrem toho prvý senát svojím rozhodnutím ohľadom bývalého námestníka riaditeľa Svěchotu, ktorým zrušil uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia pre trestný čin zavlečenia, porušil zákon, pretože len prokurátor môže podľa Trestného poriadku zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia, naviac konať v rozpore s vlastnou, naviac konal v rozpore s vlastnou judikatúrou, z ktorej jednoznačne vyplýva, že Ústavný súd nemá takéto oprávnenie. Veď ani neuviedol ustanovenie, podľa ktorého rozhodol, pretože také neexistuje. Dotyčný predseda senátu Ústavného súdu v Košiciach potom pôsobil ako právnik v HZDS.
V dôvodovej správe k návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 v znení neskorších predpisov, sa tiež uvádza, že návrh ústavného zákona sa predkladá podľa § 27 zákona č. 400/2015 o tvorbe právnych predpisov. Z uvedeného dôvodu nebol návrh zákona predmetom medzirezortného pripomienkového konania. Prezident republiky podľa článku 102 písm. 1 podľa pôvodného znenia ústavy mal oprávnenie udeľovať amnestiu, odpúšťať a zmierňovať tresty uložené trestnými súdmi a nariaďovať, aby sa trestné konanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo, a zahladzuje tresty. Podľa čl. 11 Trestného poriadku sa trestným konaním rozumie konanie podľa tohto zákona.
Prezident Michal Kováč správne vo svojom rozhodnutím nariadil zastaviť trestné stíhanie, nie konanie a za nedbanlivostný trestný čin s trestom odňatia slobody... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predsedajúci, vážené plénum, milí kolegovia, na začiatku chcem povedať, že nerozprávam tu za žiadnu politickú stranu, za žiaden politický klub, hovorím tu v zmysle paragrafu, teda článku ústavy o tom, že poslanec je v svojom konaní samostatný a neprináleží mu dávať príkazy, a teda môže v tomto zmysle aj vystupovať.
Predovšetkým by som chcel povedať jednu vec. Bol som človek, ktorý tieto veci z autopsie v parlamente prežil a zažil. Nikto ma nemôže obviniť z toho, že by som bol nejakým stúpencom Mečiara, práve naopak. S Mečiarom sme od začiatku mali mnohé, mnohé rozpory, najmä v tom, o tom, ako treba vykonávať politickú moc, a treba aj povedať to, že mnohé veci, ktoré chcel Mečiar presadiť, napríklad vylúčenia, vylúčenie Kňažka z parlamentu, som ja svojou aktivitou zamedzil a zamedzil aj to, aby mohla vzniknúť nejaká koalícia trvalá s SNS, a bol som aj medzi tými, ktorí v marci 1994 pripravovali aj uskutočnili odvolanie Mečiarovej vlády, a bol som stúpencom tej dočasnej vlády Vladimíra Moravčíka a počas celého ďalšieho obdobia som bol v opozícii voči Mečiarovej politike a treba aj povedať, že do určitej miery Mečiar bol aj iniciátorom skazy mojej prvej politickej kariéry, ktorá skončila v roku 1998. Takže nikto ma nemôže obviniť, že by som bol nejakým stúpencom Mečiara alebo jeho politiky.
Čo by som však chcel povedať, je, že ako človek, ktorý od začiatku pracoval na vytvorení ústavného systému tejto republiky, od začiatku pracoval na tom, ako a akým spôsobom sa má organizovať tento štát, som jeden z tvorcov ústavy, musím jasne a jednoznačne povedať, že nepodporím ani zrušenie Budaja, ani to, čo predkladá vláda, pretože odo mňa nikto nemôže chcieť, aby som rušil a búral ústavný poriadok, ktorý som staval. Takže v tomto zmysle nepodporím ani jedno, ani druhé. Niccolo Machiavelli svojho času povedal niečo podobné, neviem to presne, hej, zakaždým trošku inak tu citujem, ale zmysel je asi taký, že nikdy sa nevracaj riešiť staré krivdy, pretože poškodeným krivdu neodčiníš a nové krivdy narobíš. Tohoto by sme sa mali držať a základný princíp je, že 22 rokov je dosť na to, aby sa už tým prestali zaoberať politici a venovali sa tomu historici, pretože historický výskum bude ten, ktorý skutočne povie pravdu o tom, nie to, ten verejný lynč, ktorý sa tu dnes organizovaný tlačou a televíziou vykonáva a uskutočňuje, ale skutočnú pravdu o tom, čo, kedy, kto, ako zneužíval svoje právomoci.
Musím vám ale povedať a sklamať vám, že prvý, ktorý použil tajnú službu proti svojmu politickému protivníkovi, bol prezident Kováč, ktorý cez SIS-ku nasadil legalizanta do kabinetu Vladimíra Mečiara. Dal sledovať premiéra vlády Slovenskej republiky tajnou službou. A potom to, samozrejme, pokračovalo tak, ako to pokračovalo, nechcem nejakým spôsobom obhajovať tých alebo tých, ale nazvať toto zločinným režimom mečiarizmu, ako to nad truhlou nebohého Kováča povedal prezident Kiska, je skutočne nehoráznosť. Bola taká doba, hľadali sme v prechodnom období možno aj limity, kam môžeme ísť a čo dosiahnuť. Netreba to ospravedlňovať, treba to vysvetľovať, ale človek, ktorý pokladá za vzor demokracie pána Erdogana a Turecko za vzorový štát demokratický alebo ktorý na východe podporuje režim v Kyjeve, nazvať to, čo bolo u nás, zločinným režimom, je skutočne nehorázne, a preto často sa hovorí, myslím, že to je z Biblie, ale nie som si istý, že nepočúvaj, čo hovorí, ale kto to hovorí.
A pozrime sa, kto nám tu hovorí, kto nám tu chce kázať. Tí, ktorí začali ten zničujúci boj vo vnútri VPN, ktorý viedol k rozdeleniu VPN, a prehrali ten zápas, chcú teraz, aby sme my za nich vyriešili ich problémy. Preboha, kde sme to? To, čo ten, teraz riešime, to je len jeden problém vo vnútri VPN-ky, politického subjektu, ktorý vznikol v roku ’89, a tak sa tí ľudia pohádali, tak sa nenávidia, že ani smrť si nevedia odpustiť. A to máme my riešiť? Za toto má trpieť slovenský ústavný poriadok? Za toto máme vytvárať precedensy, ktoré nám môžu zlomiť krk v budúcnosti? Keď sa budovalo Kosovo, to je unikátne, nebude precedens, dnes máme Abcházsko, dnes máme Južné Osetsko, dnes máme Krym a čudujeme sa, že všetci hovoria, však už sa to stalo raz.
Takže podľa môjho názoru, a apelujem tu na vás, že spravodlivosť nie je možné budovať ináč ako prostredníctvom práva a zákona. V minulosti - a teraz hovorím ako historik - sa stalo ix 500 udalostí, kde honba za spravodlivosťou stála životy tisíce, tisíce a ďalšie tisíce nevinných ľudí, pretože spravodlivosť, ktorá je mimo zákona, ktoré je mimo práva, nie je spravodlivosť, je lynč.
To a teraz je tá posledná vec, na ktorú by som chcel upozorniť, čo sa dnes deje, že herci hovoria, ako majú poslanci napĺňať zákony, že publicisti, zas sa nám objavili noví mňačkovia, noví špicelovci, ktorí hovoria, že treba Clementisa, Horákovú popraviť, opäť sa nám schádzajú závodné rady a výbory, ktoré hovoria, ako máme nakladať so svojím mandátom. Kde sme sa to dostali, páni?! Toto sú 50. roky ako vyšité a s tým, nehnevajte sa, nemôžete so mnou rátať, že by som sa na takomto niečom zúčastnil. Príliš si vážim česť, svoje meno, zákon a spravodlivosť a ako historik vám hovorím, ako vy, rozhodnutie, to bude na vašom, na vás, ale história bude hodnotiť každého jedného, tu jak sedíme, a ten odsudok alebo ten súd bude tvrdý.
Ďakujem za pozornosť.