14. schôdza

Ďakujem pekne. Takže, vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, poslanci, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj má určil za spravodajkyňu k tomuto návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií a zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady, Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj, Výbor Národnej rady pre sociálne veci a Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 5. mája 2017 a gestorský výbor do 9. mája 2017.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. Uvedomujem si, že teraz budem hovoriť o niečom, do čoho sa len ťažko niekto z vás dokáže úplne vžiť, pretože si týmito situáciami nemusíte prechádzať. Buďte radi. Pokiaľ nemáte žiadne trvalé ťažké zdravotné postihnutie, mnohé veci si uvedomovať ani nikdy nebudete, aj keď budete takýchto ľudí okolo seba mať a tieto problémy vnímať.
Trvalé zdravotné postihnutie zmení prístup k životu. Buď sa snažíte prežiť, alebo to vzdáte. Poviem vám, dá sa s tým celkom slušne žiť, pokiaľ na to máte podmienky. A tu narážame na problém. Naša spoločnosť je k bariéram stále veľmi ľahostajná. Nestačí bezbariérovosť deklarovať len v zákone alebo v dohovore, treba k tomu tak aj pristupovať a to najlepšie bez zákona. Len vtedy to bude mať zmysel a len vtedy to splní účel.
Doterajšia pani ombudsmanka predložila za svoje obdobie niekoľko správ, kde monitorovala bariéry prevažne fyzického prostredia v budovách. Na pretrase sa ocitli úrady práce, školy, nemocnice aj policajné stanice. Ak máte pocit, že vo svojich správach preháňala, tak vás môžem ubezpečiť, že ani náhodou. Aj pri rozhovore so zamestnancami kancelárie som pochopila, že sa téme nielen venovali, ale hlavne ju aj pochopili a správne. Aj zo správy vidno, že zamestnanci kancelárie sa v konečnom dôsledku ocitli v pozícii odborníkov na bezbariérovosť, lebo, povedzme si pravdu, tu len málokto tuší, čo bezbariérovosť vlastne znamená a prečo ju máme akceptovať. No aj preto, aby nám nevznikli zbytočné náklady na sociálny systém a aby sa čo najviac ľudí mohlo zapojiť do spoločnosti a prispievať svojím dielom k spoločným hodnotám, aj preto treba bariéry odstraňovať. A dá sa to.
Aby ste si mohli mnohé situácie lepšie predstaviť, budem sa snažiť vám ich predstaviť na konkrétnych príkladoch. Keďže tento návrh zákona je namierený predovšetkým na zdravotnícke a školské zariadenia, budem sa venovať predovšetkým im.
Určite ste už mnohí museli absolvovať pobyt v nemocnici a aj niekoľko poslancov tu už párkrát muselo použiť napríklad barle. A možno vtedy ste si povedali, že, chvalabohu, že je to len nakrátko. Ja mám tých skúseností s hospitalizáciou možno ďaleko menej ako vy. Chvalabohu, hovorím si aj ja, ale nemám ich menej len preto, že som žiadny problém riešiť nemusela, ale hlavne preto, že do tých nemocníc sa človek na vozíku len veľmi ťažko dostane a len veľmi ťažko sa mu tam prežíva. Aby som nepreháňala, prežiť sa tá nemocnica síce dá, ale nič to nehovorí o dôstojných podmienkach. Aj preto, rovnako ako aj mnohí zdravotne postihnutí, aj ja odmietam pobyt v nemocnici a vyhýbam sa mu vždy, keď sa to len dá. V správach sa hovorí predovšetkým o fyzických bariérach a to ešte pred tým, ako vôbec nejaké trebárs vyšetrenia absolvujete, ale vôbec sa v správach nehovorilo o zdravotnej starostlivosti, aká sa vlastne ľuďom so zdravotným postihnutím dostáva. A pritom to je cieľom návštevy zdravotníckych zariadení, nielen sa do nich dostať. Pritom dostať sa do takýchto zariadení je niekedy takmer nemožné. Ak by sme riešili skutočnú zdravotnú starostlivosť, aká sa zdravotne postihnutým ľuďom dostáva, tá situácia by bola ešte zúfalejšia. A tak pekne po poriadku. Keď som sa pýtala ľudí, koľko zdravotníckych zariadení ľudia považujú za dostupné, tak, resp. za nedostupné, tak mi odpovedali, že nedostupné je celé Slovensko, 80 % Liptova a najmenšie číslo, ktoré som dostala, bolo trištvrte Slovenska. Asi taká je realita.
Poviete si, že to sú pocity. Ale presne takto pocitovo sa vyjadroval pred týždňom minister Kaliňák na moju otázku o bezbariérových parkoviskách. My totiž nemáme žiadne poriadne štatistiky a potom to takto vyzerá. Ľudia majú pocit, že sa robí dosť, že tých opatrení sa robí dosť, ale realita je niekde úplne inde. Keď sa bavíme napríklad o tých parkovacích miestach, ktoré som spomínala, pre zdravotne postihnutých sú aj tieto kľúčové. Či sú to školské zariadenia alebo sú to predovšetkým zdravotnícke zariadenia, kde majú ľudia s pohybom vážny problém. Skúste napríklad zaparkovať pred poliklinikou v Ružinove. Vyhradené miesta tam síce sú, ale sú na prelome chodníka a cesty, čiže človek s vozíkom sa tam dosť ťažko dostáva. To je ten lepší prípad. Ale druhá vec je, že mnohé parkoviská obsadzujú súkromné spoločnosti a tie teda vôbec nemajú záujem na tom, aby sa tam dostal každý človek, ktorý potrebuje, lebo je to zase všetko len o peniazoch. A tak napríklad vybaviť si parkovaciu kartu pred Ružinovom vám trvá dva týždne. Náhodné vyšetrenie a zaparkovanie na vozičkárskom mieste ani náhodou. Už aj samotné cesty a chodníky, ktoré pred nemocnicami sú a pred zdravotníckymi zariadeniami, svedčia o úrovni nášho zdravotníctva. Väčšinou sú to jedna diera za druhou.
Ale v poslednej dobe som si začala všímať jeden pomerne zaujímavý úkaz. Keďže predsa len tých bezbariérových riešení nám občas pribúda a napríklad také vstupné rampy a vchody už sa dosť často považujú za základné riešenie a teda niekde aj sú, začala som si všímať, ako ich ľudia využívajú. Keď som aj minule bola v jednej nemocnici, zistila som, že na tejto rampe bolo naozaj husto. Pretože do vchodu do nemocnice viedlo možno 20 – 25 schodov, a mnoho ľudí, ktorí naozaj majú ťažkosti s pohybom, ťažko chodili, mali barle, túto rampu, ktorá bola teda oveľa dlhšia, využívali a prešli radšej po nej. Jednoducho je to pohodlnejšie. Rovnako takúto vec som spozorovala aj na miestnom úrade, kde tá rampa bola osadená veľmi účinne a neprekážala v prostredí, bola, viedla najkratšou cestou k ďalším schodom a ľudia, aj zdraví ľudia si vybrali radšej cestu po rampe a nie po schodoch.
No stále máme dosť takých budov, a tu nehovorím len o nemocniciach, zdravotníckych zariadeniach, ale aj o školách, kde sa napríklad tieto rampy stavajú len k vedľajšiemu vchodu, sú na kľúč, sú nedostupné alebo ťažko dostupné a tým pádom často neplnia svoj účel. Takéto riešenia nie sú najšťastnejšie, lebo veľmi to predlžuje čas, ktorý človek potrebuje, a niekedy naozaj komplikuje život.
Často sa tiež vidí ako riešenie schodisková plošina. To je zvlášť, ja mám pocit hlavne u nás na Slovensku veľmi obľúbené riešenie, že kde sú schody, to zachráni schodisková plošina. Ale nie je to pravda, pretože môžem vám povedať iks príkladov schodiskových plošín, na ktoré som sa ani ja nedostala. Napriek tomu, že na to mám právo, napriek tomu, že je to pre mňa určené, len preto, že nespĺňajú nosnosť, len preto, že ich nevedia obsluhovať, len preto, že sú uzamknuté, len preto, že nejde elektrika, len preto, že prší a rôzne iné dôvody. A presne tieto schodiskové plošiny sú riešenia naozaj len v najkrajnejšom prípade, kedy naozaj už žiadne iné riešenie neexistuje. Lenže u nás sa dávajú schodiskové plošiny aj tam, kde sú pre samotných vozíčkarov nedostupné. Máme pocit, že máme problém vyriešený. A nemyslí sa tu potom na tie ostatné skupiny ľudí, ako sú mamičky s kočíkmi alebo teda rodičia s kočíkmi, ktorí tak isto sa chcú dostať, a tým tie schodiskové plošiny určené nie sú. Sú to možno seniori, ktorí tiež by sa radšej schodom vyhli. Pre nich určené nie sú. A tak je to určené len pre veľmi úzky okruh ľudí a tým pádom tieto riešenia sú veľmi drahé.
Keď sa vrátim ešte konkrétne k nemocniciam, tak aj v správe ombudsmanky sa hovorí, že človek so zdravotným postihnutím si nemôže zdravotnícke zariadenie vyberať podľa kvality poskytovaných služieb alebo blízkosti k jeho bydlisku alebo tam, kde sa zdržiava, ale musí si ich vyberať podľa dostupnosti. Pretože to číslo je naozaj nízke. Nielenže (rečníčka si odkašľala), pardon, má problém nejaké vhodné zdravotné zariadenie aj nájsť, ale má vôbec problém, aby mu niekto poradil. U nás neexistujú informácie o tom, ktoré zdravotnícke zariadenia dostupné sú, ktoré nie sú, kde zdravotnú starostlivosť dostanete a kde nie. A napriek tomu, že síce aj v interpelácii mi uviedli, že zdravotná starostlivosť je, každý má právo na túto zdravotnú starostlivosť a je dostupná pre všetkých, nie je to úplne pravda. A tak pacient so zdravotným postihnutím svoje úplne bežné zdravotné problémy často odkladá, keďže sa už do ambulancie nedostane alebo často je liečený na diaľku. A keď sa už do ambulancie dostane, tak nezriedka je privítaný otázkou: a čo my tu s vami? Je pravda, že kým v nemocniciach sú možno tie priestory stále ešte také, povedzme si, veľkolepejšie, hlavne v tých, v tých nemocniciach z minulosti a že po samotných chodbách možno nie je problém sa pohybovať, v bežných zdravotníckych zariadeniach ambulanciách je to už často problém. Ordinácie sú malé, chodby sú malé, čakárne sú malé a samozrejme nedostupné. A ako som už spomínala a budem to opakovať niekoľkokrát, hlavným cieľom každého pacienta nie je dostať sa do ambulancie, ale dostať adekvátnu zdravotnú starostlivosť. Keď sa bavíme o tom, že čo vlastne dostupné nie je, tak často v tých ambulanciách nedostanete základné, naozaj základné vyšetrenie. Idete na možno prehliadku, pravidelnú zdravotnú prehliadku, kde každému zmerajú hmotnosť. Skúste sa opýtať vozičkára, koľkokrát ho vážili. Pravdepodobne vám povie, že, ako je to aj v mojom prípade, to sú vždycky len naozaj čísla, ktoré si ja práve vymyslím. Ak nehovoríme o tom, že niektoré, niektoré, niektoré vyšetrenia si vyslovene vyžadujú tie údaje na to, aby vám vedeli dať relevantné výsledky.
Naše ministerstvá sa často rady odvolávajú na národný program, Národný program rozvoja životných podmienok ľudí so zdravotným postihnutím, ktorý vlastne má riešiť alebo má implementovať Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. No aj tento národný program, ktorý práve možno rieši aj tú debarierizáciu a mal by riešiť, sa posúva len veľmi pomaly. Národný program totižto nemá pevne stanovené termíny a tie, ktoré tam, ak nejaké tam sú, aj sa, tak sa zvyčajne posúvajú a možno udávajú sa v päťročniciach. Takýmto tempom sa naozaj ďaleko nedostaneme.
Keď sa bavíme napríklad o nepočujúcich, rovnako ma zarazila informácia z národného programu, resp. z tých záverečných odporúčaní, alebo, resp. keď sa bavíme o vyhodnocovaní tohto národného programu, tak bolo uvedené v tejto správe, že lekári a sestry vždy uplatňujú špeciálny prístup v komunikácii. Zdravotnícky personál pristupuje k pacientovi s postihnutím empaticky, hovorí pomalšie s výraznou artikuláciou, aby im pacient videl do tváre. Takýto prístup postačuje, je tam uvedené, nakoľko hluchonemí, nepočujúci a nedoslýchaví majú dobrú schopnosť odčítavania z pier. A ja myslím, že aj toto je trošku tiež na zváženie, lebo vieme predsa, že každý má problém vôbec vysloviť, aký problém má, a nieto ešte nepočujúci. A aby nedošlo k dezinformáciám, potrebuje predsa len špecifickú formu komunikácie, na čo by mali aj tie zdravotnícke zariadenia byť pripravené a tak isto by mali vedieť odporúčať, kde takýto človek takúto špeciálnu starostlivosť dostane.
Často riešime problémy tak, že sa tvárime, že nie sú. Potom máme tu veľmi špeciálnu skupinu, a to sa týka tak zdravotníckych zariadení, ako aj škôl, ktoré sídlia v historických budovách. A tak sa často stretávame s tým, že kvôli pamiatkarom ich debariérizovať nevieme. Toto, táto výhovorka je na Slovensku veľmi populárna. Áno, priznajme si, že ani za iných okolností by sme s tým veľa neurobili. Pretože školy, mnohé školy nie sú, nie sú historické pamiatky, a napriek tomu sa nedebariérizujú. Nemocnice v historických budovách by za takýchto okolností naozaj byť nemali, ak toto má byť dôvod. Veď prioritou zdravotníctva, a opäť sa vraciam k tomu, čo som už dvakrát povedala, by mal byť človek a jeho zdravie a nie záchrana a ochrana kultúrnej pamiatky. I keď je prinajmenšom zvláštne, že v zahraničí môžeme vidieť historické budovy, ktoré veľmi ohľaduplne debariérizované sú.
Keď sa bavíme o, napríklad o technickom vybavení nemocníc, to je takisto veľmi zúfalé. Len ťažko nájdete, už aj keď možno nájdete pár bezbariérových izieb, ich bezbariérovosť je však tiež otázna. Nebýva samozrejmosťou, aby sme našli v nemocniciach polohovacie postele, o zdvíhakoch často vôbec nepočuli, madlá na chodbách, bez problémov zapratané lavičkami a rôznymi inými doplnkami. A keď sa bavíme aj o tých bezbariérových izbách, tak ich počet nie je ani zďaleka dostačujúci.
Keď som spomínala alebo teda myslím, že mi tu, aj minule tu pani kolegyňa Vaľová vyčítala, že čo by sme chceli, čo ja by som chcela, aby boli všetky školy debariérizované, že samospráva na to nemá peniaze, tak ja by som sa chcela opýtať, že ako sú na tom tie nové budovy, ktoré by už debariérizované byť mali. Moja skúsenosť, bohužiaľ, je taká, že ani pri týchto sa nedodržujú všetky zásady a aj pri týchto budovách sa úplne pokojne vyhláška o požiadavkách na technické vybavenie ignoruje. A tak by som bola veľmi rada, keby aspoň na tieto budovy boli prísne kritériá. A to sa bavíme naozaj aj o tých školách a nemocniciach.
Keď som hovorila o technickom vybavení nemocníc, tak musím spomenúť aj personálne vybavenie. Len máloktorý personál vie u nás narábať naozaj so zdravotne postihnutými ľuďmi a manipulovať s nevládnym človekom. Je to, je to naozaj nedôstojné niekedy, akým spôsobom sa k týmto ľuďom správajú. A to nehovorím, že, že je to len vina personálu samotného, to je už chyba systému. Pretože oni naozaj nemajú tie informácie. Keď nepôjdem rovno do nemocníc, ale môžem vám povedať rovno osobné skúsenosti z letiska, kde to, čo bežne robí asistenčná služba vo svete, u nás robí záchranná služba. A oni netušia, ako majú narábať s človekom, a pokiaľ vy to neviete a pokiaľ vy im to neviete pretlmočiť, tak s vami naozaj narábajú nedôstojne a narábajú s vami naozaj iba ako s vecou.
Aj toto by sa práve preto malo zlepšiť, tie možnosti, aké sú, tých je už neskutočne veľa. Každú chvíľku sa dajú úplne bežne pozrieť videá, akým spôsobom manipulovať s nevládnym človekom. Aj s takým, ktorý vám nevie povedať, či ho niečo bolí alebo nebolí. Jednoducho, jednoducho tie spôsoby sú v dnešnej dobe naozaj veľmi sofistikované.
Keď som spomínala tie, tie príklady, ako sa robia úpravy v dnešnej dobe, nedá mi nespomenúť, že aj v nových priestoroch som natrafila na prístup, kde síce bola hneď vo vestibule bezbariérová toaleta, ale bola plná vozíkov. A keď som sa bola opýtať, že prečo, tak mi povedali, že nie je problém, že oni mi to vypracú, ale že tie vozíky, sa pri stavbe budovy nerátalo s tým, že tam tie vozíky niekde pri vstupe musia byť. A že nemali ich kam dať a že to je jediný priestor, ktorý našli, bezbariérovú toaletu, kde ich proste musia umiestniť. A ja im hovorím, že, že ale to je čo za prístup? Veď ten človek, ktorý je na vozíku, potrebuje možno oveľa rýchlejšie dostať, mať voľný tento priestor a nie ešte si prosiť, aby mu to niekto prišiel uvoľniť. A navyše sa mi to zdá tak isto nedôstojné, pretože ktorý z vás príde na informácie povedať, že ide na toaletu. Rovnako, v rovnakom duchu bolo, je aj, sú aj vodiace línie pre nevidiacich, s ktorými sa síce počíta a od vchodu krásne sú, vedú k jej informačnému okienku, problém však je, že toto informačné okienko je asi trvalo zavreté a informácie sa podávajú úplne na inom mieste. Ako to ten nevidiaci má vedieť?
Takže takéto my máme riešenia, že aj tie, ktoré, s ktorými sa ráta a s ktorými tá budova ráta, tak ich nevieme využívať. A tak keď sa bavíme naozaj o tých nemocniciach a zdravotníckych zariadeniach, sú nočnou morou každej osoby so zdravotným postihnutím a väčšinou osoby, ktoré sú odkázané na pomoc, si žiadajú pomoc sprevádzajúcej osoby. Aj preto treba rátať aj s takouto možnosťou, aby mohol či rodinný príslušník alebo niekto blízky alebo osobný asistent doprevádzať takúto osobu a mal aj tento dôstojné podmienky v zdravotníckom zariadení. To sme už hovorili k inému návrhu zákona, že my si naozaj už nosíme aj tento personál so sebou, pretože, a to tak bolo vždy a zatiaľ sa na tom asi meniť nič nebude, či sa to ministrovi práce páči alebo nie. Jednoducho tie podmienky tam nemáme. Ja viem, že lusknutím prsta sa bezbariérovosť zabezpečiť nedá. Ale nahovárať si, že bezbariérové riešenia sú drahé, je, nie je správne. Drahé je existovať v bariérových.
Toto som sa venovala teraz nemocniciam. Teraz sa budem chvíľku venovať školám, už o čosi menej. Školská dochádza je pre naše deti povinná, pre všetky. Nikoho nemožno od tejto povinnosti oslobodiť, to hovorí školský zákon. Ani deti so zdravotným postihnutím, ktoré v rámci vzdelávania narážajú na jeden problém za druhým. Paradoxom je, že najväčším problémom, najväčší problém nie sú, nie sú problémy vyplývajúce z ich nevzdelávateľnosti, ale problémom väčšinou sú bariéry. Aj v týchto inštitúciách sa nedá hovoriť o slobodnom výbere. Neustále sa prispôsobujeme možnostiam a na prvom mieste sa vždy sleduje prístupnosť, fyzická prístupnosť, keď hovoríme o ľuďoch s telesným postihnutím, a až potom riešime záujem dieťaťa.
A napríklad také školy špecifického zamerania, ako keď už sa bavíme napríklad o stredných školách, ktoré, akými sú napríklad umelecké školy, práve tieto by mali byť všetky dostupné, lebo tých nie je zas až tak veľa, a žiak, študent, dieťa so zdravotným postihnutím nemá potom šancu na týchto školách študovať.
Je fajn, že sa školy prispôsobujú, často urýchlene aspoň tým, že sa prispôsobí trieda, že sa hľadá nejaké riešenie a že proste už pre konkrétneho študenta. Lenže väčšinou sa v tomto riešení nepokračuje. Skončí to tým, že žiak ostane a s ním aj celá trieda počas celého štúdia v jednej triede napriek tomu, že všetci ostatní sa niekde presúvajú a ďalšie kroky sa nepodnikajú. A tak nemala by sa robiť ústretovosť len voči jednotlivcom, ale malo by sa hľadať také riešenie, ktoré vyhovuje viacerým, a mala by sa sprístupňovať celá škola, pretože to nie je len, len o samotnom vyučovacom procese, to je aj o návšteve a to je aj o školskej jedálni, to je aj o telocvični, to je aj o knižnici, to je o školskom klube, to je o rôznych iných formách, kde sa to dieťa dostane počas školského vyučovania. Ak dieťa nemôže chodiť spolu s ostatnými spolužiakmi na obed, do družiny, vyčleňuje sa z kolektívu. A ak dieťa musí všade chodiť s nejakými prekážkami, vždy musí hľadať iné cestičky a sprevádza ho neustále rodič alebo nejaká dospelá osoba, rovnako ho to oddeľuje od tých ostatných spolužiakov.
Dohovor nás viaže nielen k fyzickej prístupnosti, ale aj na poskytovanie rôznych foriem živej asistencie a sprostredkovania vrátane sprievodcov, predčítateľov a profesionálnych tlmočníkov posunkového jazyka. Všetci však vieme, aká je situácia. Nie je dostatok finančných prostriedkov ani na asistentov. Táto požiadavka nie je nárokovateľná. A možno aj toto mne, práve tento problém, ktorý sa nám tu vynára s asistentami učiteľa, o ktorom sa dosť veľa hovorí v poslednej dobe, ukazuje jednu vec, že ukazuje, koľko asistentov už začína byť potreba, koľko ich už máme. To sú čísla, ktoré sú k dispozícii, a to sú čísla aj teda v eurách, teda náklady, ktoré si títo asistenti vyžadujú. A tu sa ukazuje, že pokiaľ tie informácie máme, tak možno sa s tým dá aj nejakým spôsobom kalkulovať. Kdežto keď tie údaje nemáme a keď nemáme počty, koľko detí kde je, koľko detí chce ísť do školy, koľko detí by chcelo študovať na rôznych formách škôl, tak sa nedajú robiť ani opatrenia.
Ak si ani zriaďovatelia neuvedomujú dostatočne, prečo by mali žiakov a študentov so zdravotným postihnutím prijímať, treba im to neustále pripomínať, pretože toto práve kritizovala ombudsmanka vo svojich správach, že jednoducho školy samotné nepovažujú toto za kľúčový problém. Žiakov so zdravotným postihnutím nemajú, lebo nemajú podmienky, ale ani ich mať nikdy nebudú, ani si to nekladú za priority.
Tu sa v mnohom presunuli kompetencie na samosprávy alebo na vyššie územné celky, ale málo sa dozerá na to, akým spôsobom sa tieto kompetencie napĺňajú. A už vôbec sa nesleduje, ako to vplýva napríklad na celkové začleňovanie zdravotne postihnutých detí v školskom systéme, aké majú možnosti.
A aj preto je tu tento návrh zákona. Tento návrh zákona vôbec nie je zložitý, má len určiť zodpovednosť a resp. zodpovednú inštitúciu, ktorá práve takéto veci bude sledovať a nejakým spôsobom nad nimi dohliadať, aby sa potom na základe nich dali robiť opatrenia.
Rovnako pri školách máme aj iné zariadenia, ako sú napríklad internáty. Na jednej strane sa škola debariérizuje, ale pokiaľ je internátna a nie sú debariérizované internáty, znovu ju môžu navštevovať len zdravotne postihnutí z okolia. A takto by sme mohli pokračovať.
Školy v prírode. Nakoľko sú debariérizované? Lebo aj toto je o selekcii, ak dieťa nemôže sa zúčastniť školského výletu, ak nemôže ísť spolu so svojimi spolužiakmi na niekoľkodňový pobyt v škole prírode, lyžiarsky zájazd, čokoľvek, tak ostáva niekde na okraji.
A ja osobne, aj tak, ako to bolo spomenuté v správach ombudsmanky, som sa stretla s tvrdeniami na školách, keď som sa zúčastňovala monitoringu na vysokých školách, že tvrdili, že pokiaľ budú mať študenta so zdravotným postihnutím, nie je problém, podmienky prispôsobia. Ale neprispôsobia, to nie je v silách žiadnej školy zrazu prispôsobiť všetky podmienky. Oni ich prispôsobia len pre tých mobilnejších, keď sa bavíme o telesnom postihnutí, alebo ich prispôsobia pre tie ľahšie formy zdravotného postihnutia, ale neprispôsobia ich pre tie ťažšie formy. A toto je problém, toto treba riešiť úplne na inej úrovni a dlhodobo. V praxi sa preto stáva, že ak aj či už na strednú alebo vysokú školu nastúpi študent so zdravotným postihnutím, často svoje štúdium predčasne ukončuje, lebo tam na to nemá podmienky. A toto nie je chyba študenta, ale je to chyba systému.
Ak sme sa bavili o školách a pamiatkach, tak pre mňa bolo zarážajúce, že som naozaj našla na škole, jednej vysokej škole, majú usmernenie, že jednoducho historický charakter budovy neumožňuje zaistiť osobe so zdravotným poistením, pardon, postihnutím neumožňuje zaistiť počas prijímacieho konania podmienky také, aby tam mohla byť, neumožňuje štúdium. A to znamená, že sa škola jednoducho prispôsobovať nebude. Neviem, či toto je potrebné zakotvovať do nejakých usmernení.
Ďalšou formou vzdelávania je napríklad celoživotné vzdelávanie. Mnohí sa vzdelávame v profesiách a s tým mám takisto osobné skúsenosti. Keď som proste, nebolo možné si nájsť jediný, nevedela som nájsť, našla som možno jednu jedinú jazykovú školu v Bratislave, ktorá bola bezbariérová. Kde som sa ja mohla rozhodovať o cene alebo o spôsobe výučby? Nemala som na výber, mala som len jednu jedinú školu.
Takisto sú to mnohé semináre, mnohé školenia, ktoré mnohí zamestnanci absolvujú, ale zdravotne postihnutý človek sa musí uspokojiť iba s upravenou kanceláriou, lebo jednoducho s týmto sa neráta.
Keď sa bavíme o školách, tak školy sú často volebné miestnosti a sú to často nedostupné volebné miestnosti. To znamená, tu človek nielenže nemôže voliť a je odkázaný na prenosnú urnu, ale nemôže byť ani členom volebnej komisie. Aj na toto sa zabúda, že tu nejde len o základné právo, ktoré má, a teda to odvoliť, ale rovnako by sa mohol zúčastniť na ďalšom priebehu volieb ako člen volebnej komisie. A to sa týka aj nemocníc a škôl. V mnohých školách by mohli byť zamestnaní ľudia so zdravotným postihnutím. S týmto sa takisto nepočíta a berú sa len ako žiaci, pacienti a podobne. Takisto tu môže byť mnoho rodičov so zdravotným postihnutím a takisto si chcú skontrolovať svoje dieťa, ako sa mu darí, pretože mnoho rodičov sa ocitne na vozíku po úraze, v dôsledku choroby a už ďalej akoby nemali nárok dozerať na svoje dieťa.
Každý šiesty človek má zdravotné postihnutie. Na svete. Na Slovensku štatistiky asi nemáme, ako mnoho iných ďalších, máme len štatistiky o poberateľoch invalidných dôchodkov. S tým, že každý šiesty človek má zdravotné postihnutie, ide o najväčšiu minoritu. Aj preto jej treba venovať náležitú pozornosť. Treba vytvárať také podmienky, aby sa všetci ľudia mohli zapájať v čo najväčšej miere do bežného života a neboli odkázaní len na sociálnu pomoc a štátne dávky. A to sa dá len prostredníctvom vytvárania prostredia pre všetkých.
Čím viac dát sa snažím získať o zdravotne postihnutých v tejto krajine, tým viac zisťujem, prečo tak pomaly napredujeme. My ich jednoducho nemáme. A keď nemáme štatistiky, nemáme ani problém.
A platí to aj o školách a nemocniciach. Máme štatistiky, koľko je nemocníc, máme ich, napríklad všeobecných nemocníc 64, špecializovaných 43, kúpeľov máme napríklad 21, všetkých škôl máme okolo 6 600, vysokých škôl 32, ale nemáme čísla, koľko z nich je naozaj bezbariérových. Ak nemáme údaje, koľko takýchto škôl a nemocníc alebo zdravotníckych zariadení máme a kde sa nachádzajú, nevieme riešiť mnohé situácie.
A práve preto veľmi som, veľmi privítala odporúčanie pani ombudsmanky, ktorá navrhuje zaviesť kompetencie pre ministerstvo školstva a ministerstvo zdravotníctva, aby nad touto situáciou v školách a v zdravotníckych zariadeniach dozerali. Keď som sa zaujímala aj o to, ako je napĺňaný Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím a keď som sa pýtala na hlavnom kontaktnom mieste, ktoré je na ministerstve práce, zistila som, že ich aktivity sú nedostatočné. Žiaľ, my máme aj sekundárne kontaktné miesta na každom jednom ministerstve, ktoré sú určené na implementáciu Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ale tieto sekundárne miesta sú často iba formálne. A napriek tomu, že som niekoľkokrát žiadala, aby si aktualizovali aj zoznam pracovísk, ktoré na stránke ministerstvo práce má, neviem, či tak doteraz urobili, a ja mám úplne iné kontakty po niektorých prípadoch, ako majú oni.
Aj preto navrhujeme, aby práve toto kontaktné miesto, ktoré zrejme by malo nejakú funkciu mať, ale niektoré o tých svojich funkciách ani nevedia, navrhujeme, aby práve tieto kontaktné miesta mali v zodpovednosti alebo mali možnosť dozerať na túto kompetenciu či už z ministerstva školstva alebo ministerstva zdravotníctva.
No a na záver už by som povedala len, len niekoľko slov. Mnohí volajú po zmene stavebného zákona. Stavebný zákon sa už aj otvoril pred niekoľkými rokmi a tento proces sa zastavil, odložil sa, predpokladám, myslím, že na rok 2019, ale táto zmena je tak zložitá a tých, tých navrhovaných zmien je tak veľa, že je veľmi ťažké tento stavebný zákon uchopiť. Aj preto asi treba začať s nejakými jednoduchšími krokmi, a to zaoberať sa tým, ako fungujú vyhlášky, ako fungujú rôzne usmernenia, výnosy na ministerstvách aj v tomto smere, aj čo sa týka odstraňovania bariér, a systematicky zisťovať, aká je realita a čo sa dá vlastne, ktoré kroky sa reálne dajú urobiť. V opačnom prípade nám tu ešte stále bude vznikať veľa bariér aj v nových budovách. Toto odporúčanie ombudsmanky na zmenu kompetenčného zákona je naozaj veľmi jednoduché a môže byť veľmi určité.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Tiež som presvedčená o tom, že zmeny treba robiť postupnými krokmi a práve ak by sa podarilo schváliť takúto úpravu, ktorú máme v predkladanej novele, to znamená, že dať kompetencie ministerstvu zdravotníctva a školstva, tak je to znova krôčik dopredu. Je naozaj nemysliteľné, aby v dnešnom svete nebola možná zdravotná dostupnosť, nebola dostupná zdravotná starostlivosť alebo vzdelávanie naozaj pre všetkých. Je to smutný príklad Slovenska.
A ešte, ak si hovorila o stavebnom zákone. Sama viem, keď sa minulé volebné obdobie zdalo, že bude prijatá, tak bude prijatý nový stavebný zákon. Hneď ako teda prišiel do parlamentu, sme sa začali zaujímať o bezbariérovosť v tomto stavebnom zákone, mali sme pripravené, s pomocou akademikov, samozrejme, niektoré ustanovenia, ktoré by bolo potrebné zmeniť. A čo ma najviac trápi, tak ministerstvo dopravy nebolo ochotné akceptovať zmeny, ktoré by naozaj výrazne vedeli zlepšiť možno potom budúcnosť niektorých budov práve vplyvom stavebného zákona.
Takže ďakujem pekne za všetky príklady, ktoré si, Silvia, uviedla a je to znakom malosti, že ešte v dnešných časoch nie sme schopní a ochotní akceptovať prítomnosť zdravotne postihnutých ľudí a boria sa naozaj s niesmiernymi problémami, ktoré im znepríjemňujú život a priam znemožňujú. Znemožňujú vzdelanie a zdravotnú starostlivosť častokrát, čo všetci máme ako niečo úplne bežné aj samozrejmé. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Moja reč nebude dlhá, skôr, skôr chcem hovoriť o vlastnej skúsenosti. Na chránených pracoviskách, ktoré sme zriadili v našej neziskovej organizácii, pracuje 50 % invalidov. Jedným z nich je aj Janko, mladý muž, 30-ročný muž, ktorý je na invalidnom vozíku a je zdravotne postihnutý od narodenia, veľmi ťažko zdravotne postihnutý od narodenia. Napriek tomu bolo možné ho integrovať, naozaj nepripravili sme alebo nevytvorili sme pracovné miesto preto, aby sa tam hral, ako som raz počula z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny o chránených dielňach, ale naozaj toto pracovné miesto môže kedykoľvek obsadiť ktokoľvek z nás jednoducho zdravých ľudí. To znamená, že takýto človek, takýto zamestnanec je tam potrebný. Mám teda bohaté skúsenosti s takýmito ľuďmi, dokonca aj z rodiny.
Keď sme tohoto Janka zamestnávali, tak si pamätám, že keď podpisoval pracovnú zmluvu, tak mal slzy v očiach, pretože napriek tomu, že vyštudoval strednú školu a veľmi sa úfal, že bude pracovať, tak napriek tomu akosi kdesi v srdci tomu neveril. Takže bol dojatý. Pracuje v chránenej dielni už 4 či 5 rokov.
Ale chcem povedať, že ja som bola presvedčená ako zdravý človek, ja som bola presvedčená, že tie bariéry sú odstránené, a hneď sa ukázalo pri vstupe do našej kancelárie, do sídla organizácie neziskovej, som povedala, máme bezbariérový prístup, Janko, keď prídeš, tam je bezbariérový prístup. Ja som si naozaj neuvedomila, ja som si ho nikdy neuvedomila za tie roky, ten jeden jediný malý schodíček. Taký nízky, nebol vysoký a ja som si ho nikdy neuvedomila. Takže je to pravda. A to isté sa stalo ešte, aj keď sme ho aj zamestnávali v tom turistickom informačnom centre, ktoré je v rámci cukrárne, v rámci toho chráneného pracoviska, tak úplne rovnako som hovorila, že tam je bezbariérový prístup. A opäť tam bol jeden malilinký prah, malý schodíček. V nových budovách, v nových budovách nedávno postavených.
Takže naozaj sa naši spoluobčania, ľudia okolo nás, ktorí sú zdravotne znevýhodnení, stretávajú s bariérami. A ja som si všimla, teda vlastne v tej dôvodovej správe, aj ty si kolegyňa, Silvia, hovorila o tom, že nielen si máme všímať bezbariérovosť, vidíte, ako sama som povedala, že som bola slepá na bezbariérovosť, ale aj prístupnosť, čo je vlastne informačná a komunikačná prístupnosť. Tak toto už je pre naše oči, uši asi už úplne neviditeľné, keďže nie sme ako zdraví vlastne vnímať ani nejaké malé schodíky.
Zaujalo ma vlastne aj zo správ Kancelárie verejného ochrancu, že z 24 skúmaných škôl len 9, len 9 malo prístup, ktorý by vyhovoval invalidom, zdravotne znevýhodneným, a v správe o bezbariérovosti v nemocniciach sa potvrdilo z roku 2016, že sú síce bezbariérové, ale prístupnosť zlyháva. A to je práve to, čo si je potrebné nám začať naozaj veľmi vážne všímať. A dôležité je pre nás si aj uvedomiť to, že naši spoluobčania so zdravotným postihnutím si napríklad lekára vyberajú nie podľa odbornosti, ale podľa absencie fyzických bariér.
Našou motiváciou zamestnávať invalidov bolo, aby sme k nim nepristupovali len na prístupe charity, ale aby sme im dávali rovnaké šance, rovnaké možnosti, rovnaký prístup. Toľko tu rozprávame o rovnosti šancí, ale voči zdravotne znevýhodneným stále pokrivkávame.
No a čo by som nakoniec chcela povedať, že áno, sú tu medzi nami ľudia od narodenia zdravotne znevýhodnení, ale nešťastie naozaj nechodí po horách, ale po ľuďoch, takže v takejto situácii sa môžeme kedykoľvek ocitnúť aj my. A preto pamätajme aj pri hlasovaní o tomto návrhu zákona, že je potrebné počúvať, vnímať. A my ako poslanci sme povinní prijímať také zákony, aby sme dali rovnosť šancí a rovnosť príležitostí všetkým občanom Slovenskej republiky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja skončím tam, kde si ty, Anka, teda začnem tam, kde si ty skončila. Mám obavu, že u nás sa každý bojí zodpovednosti. A práve aj týmto zákonom alebo touto novelou sa dáva zodpovednosť za bezbariérovosť naozaj ministerstvám školstva a zdravotníctva. Hej, je to veľké bremeno, je to veľké sústo možno pre ministerstvá, ale tak ako som povedala už v predchádzajúcom vstupe, že treba ísť krok po kroku. Hovorila si alebo teda z toho, čo si hovorila, mi vyplynulo, že chýba nám možno citlivosť na niektoré, na niektoré momenty, no, ktoré sú dôležité, a na niektoré drobnosti, ktoré sú dôležité pre zdravotne postihnutých. Pre nás sú to drobnosti, ale pre nich sú to naozaj životne dôležité rôzne potreby.
Druhá vec je, že nám častokrát na tých stavebných úradoch, ktoré schvaľujú aj práve tú bezbariérovosť alebo úpravy bezbariérové alebo teda dohliadajú na to, aby každá budova, nová budova bola bezbariérová, aspoň teda tá verejná budova bola bezbariérová, tak nám chýbajú už školení ľudia, ktorí takisto v dobrej vôli a v dobrej viere odsúhlasia projekt, však má to bezbariérové prvky, ale v skutočnosti, keď sa tá budova postaví, tak zistíme, že ani po tej akože bezbariérovej budove sa nemôžu pohybovať ľudia s rôznymi zdravotnými hendikepmi. A práve aj toto bolo dôvodom ľudí, ktorí keď sa pripravoval ten stavebný zákon, ľudí, ktorí sa zaoberali bezbariérovosťou, veľmi tuho upozorňovali na kontrolný mechanizmus, že ten, ten nie je nastavený nijakým spôsobom. Hľadali sa spôsoby, ako by sa tá kontrola mohla robiť, ako by sa mohla prevádzať, ale koniec koncov vždy to skončilo na tom, že však my nemáme dostatok ľudí, ktorí by vedeli efektívne zho... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Ďakujem, Anka, že si spomenula aj chránené pracoviská. Ja som ich zámerne neuvádzala a zámerne som sa zamerala len na tie školy a nemocnice, lebo inak by som tu asi hovorila ešte do večera. Ale je pravda, že chránené pracoviská napriek tomu alebo respektíve práve preto, že sú určené predovšetkým ľuďom so zdravotným postihnutím a ich uplatnenie sa, tak by mali vytvárať tieto podmienky aj čo sa týka bezbariérovosti, a napriek tomu ich podľa mňa nevytvárajú. Pretože aj na toto som sa pýtala na ústredí práce a povedali my, že žiadne štatistiky o tom, koľko sa, koľko finančných prostriedkov sa vynakladá na debarierizáciu chránených pracovísk, nemajú. A zdá sa mi to logické, pretože viem, že na debarierizáciu sa zvyčajne príspevky neposkytujú.
Chcem ešte poznamenať, že naozaj čo je dobré pre, pre nás so zdravotným postihnutím, to je dobré pre všetkých. A aj preto treba, treba naozaj urobiť všetky možné opatrenia na to, aby sa to prostredie trošku skultúrňovalo. A ako som hovorila aj vo svojej reči, nemusí to byť len formou zákonov a sankcií, treba si hlavne uvedomiť, že to je naozaj plus pre každého. Ďakujem.

Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, milá kolegyňa Silvia. Ja by som sa v prvom rade na úvod chcela poďakovať mojej kolegyni Shahzad, že túto tému bezbariérovosti a začleňovania zdravotne postihnutých ľudí prináša medzi nás, že za ňu tak bojuje. A nebojuje len za seba, ale bojuje za všetkých ľudí, ktorí nejaké zdravotné postihnutie majú. A nie je to ľahké, nie je to ľahké ísť s kožou na trh. Nie je to ľahké hovoriť o slabostiach, o tom, čo chýba, o tom, ako potrebujem pomoc, o tom, čo by spoločnosť mohla pre tých ľudí urobiť. Takže veľmi si to cením a ja som veľmi rada, že ju, práve ju ako poslankyňu máme medzi sebou v našom hnutí.
Na Slovensku žije v súčasnosti približne 470-tisíc osôb s ťažkým zdravotným postihnutím, čo predstavuj 9 % z celej populácie. A sme v roku 2016, hovoríme si, že sme vyspelá demokratická spoločnosť, kde sa snažíme vytvárať rovnaké šance pre druhých, a nemôžeme si myslieť, že týchto ľudí pozatvárame do nejakého segregovaného prostredia, do nejakých špeciálnych škôl, do, že skrátka týchto ľudí necháme zatvorených doma a nech si žijú v tom svojom, v tom svojom svete. Dnešná spoločnosť im musí vytvoriť také podmienky, aby pre nich nebol problém sa pohybovať, nebol problém sa začleniť plnohodnotne do spoločnosti. My keď sme hovorili o podpore zdravotne postihnutých, tak mali sme také štyri najdôležitejšie oblasti.
V prvom rade sme si povedali, že považujeme za veľmi dôležitú podporu rodín s deťmi so zdravotným postihnutím, začleňovanie osôb so zdravotným postihnutím do pracovaného života, nastavenie systému dlhodobej starostlivosti o ľudí odkázaných na pomoc iných osôb a prístupnosť fyzického prostredia dopravy, informácie a komunikácie. Moja kolegyňa, pani poslankyňa Shahzad rieši vo svojom návrhu práve tú poslednú z oblastí - prístupnosť fyzického prostredia dopravy, informácie a komunikácie. To, čo riešime v tomto zákone, je taký malý výsek z obrovského problému, ktorý tu v súčasnosti máme. A ona veľmi krásne popísala ten problém. Len v tom našom malom mikrosvete v rámci Národnej rady, s akými problémami sa stretávala, len keď prišla do Národnej rady, ktorá by mala byť v prvom rade nejakou ukážkou otvorenosti a bezbariérovosti.
Čo sa týka prístupnosti, tak ako už kolegyňa povedala, tak ide o, nielen o odstraňovanie architektonických bariér, ale aj vytváranie informačných systémov, prístupových formátov pre osoby so zdravotných postihnutím, zabezpečenie tlmočenia do posunkového jazyka a univerzálny dizajn, ktorý by vyhovoval aj osobám so zdravotným postihnutím. Čiže navrhovať výrobky, zariadenia, služby a programy tak, aby ich mohli využívať v najväčšej možnej miere všetci ľudia bez nevyhnutnosti ďalších dodatočných úprav. Čiže podľa prístupu tzv. univerzálneho dizajnu. My si naozaj myslíme, že dáme tam jednu rampu a tým sme problém postihnutých ľudí vyriešili, že však máme tam rampu, dostanú sa, fajn. Ale ako upozornila kolegyňa Shahzad, na to, aby oni mohli plnohodnotne fungovať v našej spoločnosti, treba vytvoriť celý systém tzv. univerzálneho dizajnu.
Ja som zažila sama na sebe, áno, keď som mala barle a mala som aj operácie kolena, a vtedy som zistila, aké veľmi ťažké je pohybovať sa, a to som mala len malé a dočasné postihnutie, a zistila som, že aké veľmi ťažké je pohybovať sa po uliciach, po obrubníkoch, po úradoch. Niekde nebol výťah, napríklad na, miestna časť Bratislava – Staré Mesto nemá v budove výťah. Človek, ktorý má barle, a niekedy tie stránky a starí ľudia musia vyjsť na II. poschodie, tak ťažko, horko sa dostane, aby niečo vybavil. Obrubníky som spomínala, a to nielen pre ľudí na vozíčkoch alebo s barlami, ale aj pre starých ľudí, pre matky s kočíkmi. Organizovala, takí občianski aktivisti organizovali ukážku s vozíčkami, že ako prekonávať prekážky na ulici. Tak si každý z nás mohol vyskúšať vozíček. A ja vám poviem, že ja som sa teda nedostala ani na zástavku električky. Nedokázala som na tom vozíčku ani zísť z obrubníka, ani vyjsť na obrubník. Jednak všade bol ten obrubník a o nastúpení do električky ani nehovoriac. Takže skutočne tá, tie možnosti, ktoré zdravotne postihnutí ľudia majú, sú veľmi obmedzené a my sa tvárime akoby si oni mali pomôcť sami.
Takže ešte raz. Veľmi pekne ďakujem. Vítam tento návrh. Podporujeme ho. A ešte raz ďakujeme, že túto problematiku moja kolegyňa Shahzad prináša medzi nás a bojuje za týchto ľudí. Lebo bez toho, ak tu budeme mať skupinu občanov, ktorá sa nebude cítiť v našej spoločnosti dobre, nebude mať vytvorené podmienky na to, aby sa mohla plnohodnotne zapájať do života, do pracovného života, do vzdelávania, tak sa nemôžeme volať vyspelou a civilizovanou spoločnosťou.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Zo začiatku si, Veronika, upriamila pozornosť na to vzdelávanie. Ja by som možnože pripomenula, pochádzam z Oravy a je tam naozaj veľa mladých ľudí, ktorí majú hendikep, s ktorým musia žiť. A spomínam si na pár rozhovorov s rodičmi týchto detí, ako vlastne si nevedia rady, že čo majú vlastne robiť. Je jedna špeciálna stredná škola na Orave, takže tam majú možnosť dávať svoje deti. Ale šikovnejšie deti majú problém na normálnu zdravotnú školu sa dostať. Viem o jednej vozíčkarke za niekoľko rokov, ktorá vyštudovala strednú obchodnú školu, ale iní rodičia, proste, nevedia, že naozaj musia veľa kilometrov, sto kilometrov dieťa svoje voziť, aby sa vlastne nejak dobralo k nejakému vzdelaniu. Že je to fakt hanbou.
A rovnako tu hovorím o stredných školách, ako je ťažko zaradiť ťažko zdravotne postihnutého človeka na strednú školu. A človek by si myslel, že škôlky alebo prvý stupeň, druhý stupeň základných škôl, že by mal byť už samozrejmé, no vôbec nie. Ako integrácia ľudí so zdravotným problémom je na Slovensku veľkým problémom. Hovorím špeciálne o Orave, lebo tam viem, ako tie maminy dobre že v slzách nie sú, že čo budú robiť so svojím dieťaťom, však ono chce chodiť do školy, ono sa chce socializovať a kde, ako sa majú domôcť, aby ich riaditelia naozaj prijali. Ďakujem.

Ďakujem. Ja, Veronika, práve nadviažem tiež na to vzdelávanie, pretože všetky tieto oblasti sú veľmi prepojené. Uvedomujem si, že v mnohých prípadoch bariér nie je len ignorancia ľudí, ale je to predovšetkým nevedomosť. A tá nevedomosť sa práve dá riešiť, práve tým vzdelávaním v tomto smere. A to predovšetkým napríklad vzdelávaním odborníkov, či stavbárov, či projektantov, architektov. Ja som mala minulý týždeň stretnutie s jedným architektom, ktorý pôsobí u nás na Slovensku, ale deväť rokov pôsobil v Kanade. A práve prvé, čo mi povedal, bolo, že tam architekti, ktorí študujú, musia absolvovať jeden deň na vozíku, aby sa vedeli vžiť do situácie, aby vedeli, akým spôsobom sa otvárajú dvere na vozíku, aby vedeli vôbec, akým spôsobom na tom vozíku fungovať. Až potom môžu pochopiť celý zmysel toho navrhovania pre ľudí so zdravotným postihnutím.

Ďakujem za slovo. Tiež v prvom rade chcem poďakovať kolegyni, že teda otvorila túto problematiku. Možno len tak v skratke a tiež možno z vlastných skúseností chcem povedať, ako sme sa trápili, keď sme začali s našimi deťmi chodievať von z Domu sv. Anny, tak boli rôzne pohľady na nás. Ten svet bol ešte viac nepripravený, ako je teraz. Musím povedať, že je čo dorábať, ale na druhej strane ak si predstavím devätnásť rokov dozadu a ako tu bolo, tak zase nemôžeme povedať, že sa nič neurobilo, lebo myslím si, že záleží aj od ľudí, od takého logického a zdravého sedliackeho rozumu, kde vedia použiť tie peniaze tak, že naozaj ten prístup sa stáva bezbariérovým. Tiež to rozdelím možno do takých štyroch oblastí.
Prvá oblasť je školstvo. Tiež musím povedať, keďže realizujeme službu včasnej intervencie, ktorá sa poskytuje pre rodinu, kde sa narodilo dieťatko so zdravotným znevýhodnením do 7. roku veku života, ľudia a teda rodičia majú problém s integráciou detí. Keď chcú ísť na základnú školu, tak v prvom rade si nevyberajú školu, ktorá možno je lepšia alebo dostupnejšia pri ich bydlisku, ale kvôli tomu, že teda či je alebo nie je bezbariérový prístup. Musím povedať, že naozaj tie školy majú veľmi obmedzenú dostupnosť. A čím je vlastne mestečko možno menšie, tým je to horšie.
A chcem sa naozaj podeliť aj so skúsenosťou, kde na jednej strane sú schodolezy v tých školách, na druhej strane nemaj certifikát na to, aby fungovali, a tým pádom naozaj tie deti sú len v jednej časti budovy, budove a teda aj v jednej triede. A ako si hovorila, kolegyňa, vlastne sú tam niekoľko rokov a mnohokrát je paradoxom to, že sa nedostanú takmer nikdy do úplne iných častí tej školy, ktorú navštevujú deväť rokov. Takže toto je naozaj realita, ktorá je, a s tým by sme mali určite niečo v rámci školstva robiť. Lebo pokiaľ sa hlásime k možnostiam integrácie detí so zdravotným znevýhodnením, či už bol návrh pre hluchonemé deti, ale aj pre iné hendikepované deti, v prvom rade je základné a kľúčové mať bezbariérový prístup. Ak teda, ak toto nie je zabezpečené, tie deti sú odkázané vzdelávať sa v špeciálnom školstve. Možno niekedy stačia úplne lacné záležitosti, ako sú lyžiny, len ich je potrené správne dať na tie schody a pýtať sa tých ľudí, ktorí sú hendikepovaní, akým spôsobom im o pomôže. A nie montovať schodolezy, ktoré v konečnom dôsledku nejdú. A na základe toho vlastne to dieťa nemôže byť integrované do konkrétnej školy. Niekedy to nie je naozaj o peniazoch, ale o zdravom sedliackom rozume a o tom, aby sme sa radili s ľuďmi, ktorí celý život si nesú ten svoj kríž na chrbte, alebo teda s ich rodinnými príslušníkmi.
Je pravdou, že tá bezbariérová škola slúži aj zdravým deťom, a to hlavne, ak majú nejakú, získaný, nejakú chorobu z úrazu. Môj syn si dvakrát minulého roku zlomil tú istú nohu a naozaj som zistila, že polroka nemohol chodiť na obedy. V podstate deti ho vyčlenili, lebo tým, že nebol s nimi v kontakte, tak postupne chodili na krúžky, chodili na obedy spolu a môj syn vlastne bol tak pomimo a nakoniec úplne ho dali nabok, až pokiaľ teda naozaj tú nohu nerozchodil. A to bol len rok. A čo, čo tie deti, ktoré naozaj celý život sú pripútané na ten vozík? A preto, možno len taký základný prístup, aby sa dostali k obedu a spoločne obedovali aj s inými deťmi, je veľmi dôležité, lebo dostávajú sa do centra diania.
Druhá oblasť je kultúra. Ja som vlastne prednášala na jednom seminári bezbariérovosť v prístupnosti múzeí a hradov. Napísala som takú príručku, ako sa majú vlastne správať k ľuďom s autizmom a s mentálnym postihnutím, ak teda prichádzajú do ich priestorov. A samotní tí kasteláni mi vraveli, že je to naozaj niečo praktické a že mnohokrát nevedeli, akým spôsobom urobiť prednášku, ako sa kontaktovať s tými ľuďmi. A možno ten strach mal za dôsledok, že teda tie vstupy pre týchto ľudí tak často nerobievali. Takže naozaj možno zase nie drahá záležitosť, možno skúsenosti praktikov, ktoré sa spíšu, dajú sa do nejakej príručky, a pomôže to ľuďom, ktorí teda robia v jednotlivých profesiách.
Tretia oblasť je zdravotníctvo. Ja potvrdzujem aj, aj zo skúseností rodičov, ktorí majú u nás zverené deti, že problémom sú hlavne ambulancie, také základné, ako je zubár alebo obvodný lekár. Mnohokrát viem, že aj naši klienti museli ísť niekoľko desiatok kilometrov do iného mesta, hoci sme okresné mesto, lebo v podstate zubár nebol v priestoroch, ktoré sú bezbariérové, a vlastne naši klienti sa nemali ako ošetriť. Problém je, že mnohokrát v tých, ktoré boli uspôsobené, ich zase uspávali, čo tiež nie je dobré, lebo sa ubíja, mozgové bunky a oni veci potom často zabúdajú. Takže naozaj možno taká základná vec, ako je vyšetrenie u zubára, môže spôsobiť, ak potrebujete mať len preventívne prehliadky alebo potrebujete ošetriť zub a oni vás dávajú vždy do narkózy, to, že tie deti idú mentálne opäť dozadu.
Takže potvrdzujem, tie ambulancie sú problém. Myslím si, že aj na to by sa malo pozrieť zdravotníctvo, pretože gynekológ, zubár a praktický lekár sú lekári, ktorí naozaj pravidelne poskytujú zdravotnú starostlivosť, nie je to niečo ojedinelé. A, samozrejme, hovorím aj o iných špecialistoch. Ale títo sú alfa a omega, kde aj my potrebujeme častejšie tú starostlivosť ako u iných lekároch.
Takou osobitnou skupinou sú onkologické ambulancie, kde ten človek je v treťom alebo štvrtom štádiu onkologického ochorenia a teda je prepustený z liečby, chodí buď na onkoliečbu, a ak je to v nejakých priestoroch, kde teda dostupnosť je bariérová, je problém, že ten človek je krehký, je ako blato a ešte ho musia ťahať do nejakých vyšších a bariérových priestorov. A ten človek sám v sebe prežíva jednu bolesť toho utrpenia z tej onkologickej choroby a druhú, ako ho musíte manipulovať, aby ste ho dostali na vyššie poschodie. Takže naozaj mali by sme aj zvážiť, že ak máme nejaké špecializované ambulancie, kde máme krehkých pacientov, kde máme trpiacich ľudí, aby sme prispôsobovali aj tú zdravotnícku starostlivosť práve v prospech takýchto ľudí.
Štvrtú oblasť, sú obce a mestá, a to sú obrubníky vysoké a bariérové WC verejné. Takže toto asi toľko.
Ďakujem pekne.