14. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Rád by som informoval o schôdzi ústavnoprávneho výboru, zajtra o 8.30. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Chcem informovať kolegov z výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, že zasadnutie výboru bude zajtra o 12.00 hodine.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, začnem ešte raz tým, že vysvetlím teda, o čo nám ide v tejto predkladanej novele zákona.
Povedala by som, že navrhujeme v nej tri dôležité body, ktoré sa týkajú záchrany stacionárov na Slovensku ako jedného z komunitných riešení alebo z ambulantnej formy poskytovania sociálnej služby.
Ide nám o to, aby sa obsadenosť miesta, zriadeného miesta znížila z 80 na 60 hodín na mesiac. Aby sme rozdelili stacionáre podľa odkázanosti a podľa toho určili aj počet odborného personálu. Navrhujeme pri III. a IV. stupni odkázanosti deväť odborných pracovníkov, teda pri deviatich klientoch jedného odborného pracovníka a pri V. a VI. stupni ostáva nezmenený počet, tak ako je v novele, šesť klientov na jedného odborného pracovníka.
Takisto navrhujeme kvôli poskytnutiu finančného príspevku rozdelenie stacionárov v tomto, v tejto veci na stacionáre, ktoré ak poskytujú službu deťom... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár Béla, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, keby ste chvíľku počkali.
Páni poslanci, budem vás upozorňovať po mene. Pán poslanec Antal, pán poslanec Vážny, pani poslankyňa Pfundtner, rušíte.
Nech sa páči (potlesk), môžte pokračovať.

Jurinová, Erika, poslankyňa NR SR
Ďakujem veľmi pekne. Naozaj sa veľmi zle rozpráva, zle sa človeku sústredí na to, čo chce povedať. Takže ďakujem za kľud v miestnosti.
Takže tretí bod. V treťom bode sa venujeme finančnému príspevku pre stacionáre, ktorý navrhujeme rozdeliť zvlášť pre deti alebo inú sumu pre deti... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Bugár Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec Beblavý!

Jurinová, Erika, poslankyňa NR SR
... a inú sumu pre dospelých. Pre dospelých ponechávame príspevok vo výške 184 eur, tak ako to je dodnes. A pre zariadenia pre deti alebo pre stacionáre, ktoré sa venujú službám pre deti, navrhujeme príspevok vo výške 280 eur. To sú tri body, ktoré sa týkajú vyslovene záchrany stacionárov, denných stacionárov. A posledný bod, ktorý sme zaradili k oblasti sociálnych služieb, a týkajú sa vyslovene zariadení pre seniorov a zariadení opatrovateľskej služby, je opäť zvýšenie finančného príspevku pre tieto zariadenia alebo teda pre klientov týchto zariadení, a to z dnešných 320 eur na 435 eur.
Začnem tým posledným bodom. Už od septembra alebo od jesene minulého roku sledujeme, že práve tieto zariadenia, teda zariadenia pre seniorov a zariadenia opatrovateľskej služby, majú veľké problémy s udržateľnosťou svojich služieb. Určite si spomínate, alebo každý z nás, predpokladám, že videl v televízii rôzne relácie, šoty, skrátka, kde sa poskytovatelia sociálnych služieb nevedia domôcť svojich práv v tom zmysle, že vláda každoročne dvíha minimálnu mzdu a na druhej strane príspevok, ktorý pochádza od štátu, sa nejakým spôsobom voči tomu nereguluje. Je stále stanovená, už od prijatia zákona od roku 2004 je suma, ktorá sa poskytuje na jedného klienta v tomto zariadení, stále 320 eur. Uvedomte si, koľkokrát sa už zvyšovala minimálna mzda. Veľakrát, naozaj veľakrát a im stále, náklady sa im dvíhajú, ale, bohužiaľ, nevedia, z čoho by to mali vykryť, ak chcú, aby klienti to vedeli aj uplatiť. Nemôžme si zakrývať pred problémom oči. Určite každý viete, že tie príspevky, ktoré berú zariadenia v okolí Bratislavy, sú už teraz na dostatočne vysokej výške a hádam nikto nechce, aby do týchto zariadení nemal prístup každý jeden občan.
Takže to je dôvod, prečo sme sa rozhodli zahnúť do oblasti úprav sociálnych služieb práve aj výšku poskytovaného príspevku v zariadení pre seniorov a opatrovateľskej služby. Už v návrhu štátneho rozpočtu sme podávali pozmeňovací návrh, ktorý by vykryl práve straty alebo možnože to, čo bude tento rok chýbať. Ešte to nie sú straty, alebo teda ony podnikajú so stratou, tie neziskové organizácie sú stále v strate, hej, stále sa potrebujú dofinancovať, ale skrátka aby tento rok, keďže už vyčerpali všetky možné zdroje ako vykryť tieto mínusy, tak žiadajú, veľmi tuho žiadajú, aby im bol zvýšený príspevok. Možnože im by stačilo, ak by zvýšili formou dotácie jednorazovej, keďže vieme, že sa pripravuje nový zákon o sociálnych službách. Doteraz neboli ich žiadosti vypočuté a ministerstvo sa stále správa, akoby oni boli tí zlí, tí, ktorí zneužívajú finančné prostriedky. Tu by som len upozornila, že tu máme x iných zariadení, ktoré sa nevenujú seniorom a ktoré dokážu zneužívať finančné prostriedky. Tak hlavne výzva na ministerstvo, aby riešilo svoje kontrolné mechanizmy k tomu, aby sa nezneužívali prostriedky. Ale ak sa vrátime k zariadeniam pre seniorov a zariadeniam opatrovateľskej starostlivosti, tam je evidentné, že ony, ak vyčerpali všetky zdroje, im môže sa veľmi ľahko stať, že nebudú vedieť ufinancovať túto službu a budú nútené ukončiť pôsobenie tejto služby. Ak si spomeniete, pár rokov dozadu sa menil, menil, zadefinovanie alebo funkcia, zadefinovanie niektorých služieb. Už vtedy na to upozorňovali zariadenia poskytujúce sociálne služby a hovorili o tom, že len kvôli tomu, že prišla vládna novela, budú musieť preregistrovávať svoje služby na iný druh. Toto asi nemá byť zmyslom pôsobenia ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Takže skrátka našou snahou je teraz, aby tento rok sa našla ešte finančná injekcia na to, aby mohli fungovať v kľude ďalej zariadenia, ktoré sa naozaj starajú o ľudí, o občanov, ktorí nie sú občanmi tretej kategórie. Sú to normálni, rovnocenní občania a štát má zabezpečiť alebo zagarantovať pomoc týmto občanom.
Keď sa vrátime k stacionáru, na poslednej schôdzi parlament schválil novelu zákona o sociálnych službách, ktorou chcel klepnúť po palcoch nepoctivým zriaďovateľom denných stacionárov. Je takým verejným tajomstvom, že takéto zariadenia začali po zavedení tejto služby vyrastať ako huby po daždi. Získať povolenie od VÚC-ky nebol absolútne žiaden problém. A tak veľakrát i fiktívna činnosť stacionárov bola pre niektorých jedincov výborným zdrojom príjmu. Nesmieme však zabúdať, že každoročne nám do systému odkázanosti pribúda množstvo ľudí. Ročne máme viac ako 55-tisíc ľudí, ktorí sú odkázaní, ktorí sú len v domácej starostlivosti. A štát by sa mal vedieť rozhodnúť, či pôjde cestou pomoci formou ambulantných služieb, a to znamená, nastaviť podmienky tak, aby tu vedeli fungovať ambulantné sociálne služby, alebo zaťažiť štát investovaním do zvyšovania počtu miest v celoročných zariadeniach. Pripomeniem, že v denných stacionároch je niečo cez 3-tisíc alebo bolo niečo cez 3-tisíc v zariadeniach sociálnych služieb, mám na mysli zariadenia pre seniorov a opatrovateľskej služby, tam je cez 15-tisíc verejných aj neverejných. Takže je to naozaj nepomerne menej v denných stacionároch, ľudí, ktorí sa nachádzajú. A malo by byť práve snahou štátu o rozvoj ambulantných služieb, ktoré sú menšou záťažou pre štát.
Ak ministerstvo odkazovalo na to, že niekto klame a podvádza, ministerstvo musí mať nastavené kontrolné mechanizmy tak, aby takéto konanie odhalilo a okamžite konalo, aby nenechalo takéto zariadenia fungovať celé štyri roky. Aj keď vieme, že najväčší problém nastal vtedy, keď pribudli do tejto služby aj seniori. Neberieme však ako férové a určite ani nie ako spravodlivé riešenie plošnú likvidáciu služby pre občanov, čo novelou, ktorú zaviedlo ministerstvo len na minulej schôdzi, bude dochádzať.
Treba si uvedomiť, aký zmysel malo zriadenie služby denných stacionárov. Denný stacionár má za úlohu odľahčiť rodine, ktorá sa stará o svojho zdravotne ťažko postihnutého člena rodiny alebo odkázaného člena rodiny a odkázanému zabezpečiť rozvoj či udržanie jeho schopnosti a zručnosti, aby vydržal čo najdlhšie vo svojom prirodzenom najčastejšie rodinnom prostredí. Je zodpovednosťou štátu, aby využíval verejné financie čo najefektívnejšie vzhľadom práve na pomoc občanom. Táto služba je jednou z lacnejších a efektívnejších foriem pomoci rodinám. A ministerstvo urobilo čo? Niežeby sa vysporiadalo s fiktívnymi poskytovateľmi, ale zmenilo fungovanie tak, že aj zriaďovatelia poskytujúci kvalitnú službu začali mať reálne problémy s fungovaním.
Podávame novelu, ktorá zmierni následky vládnych zmien s čo najvyšším zreteľom na kvalitu poskytovanej služby a čo najvyšším zreteľom pre ľudí využívajúcich túto službu. Treba si uvedomiť, že takáto služba je zameraná viac na prevenciu a udržanie zdravotného stavu.
Kratučko by som sa dotkla ešte situácie, ktorá súvisí veľmi s dennými stacionármi, a to so zdravotníckou vyhláškou, ktorá takisto platí už od októbra minulého, nie – od októbra? – od októbra minulého roku. Táto zdravotnícka vyhláška, áno, veľmi potichu bola prijatá, dokonca sme boli zhrození, keď sme zistili, že s veľkou podporou úradníkov ministerských, priam oni boli, tí úradníci ministerskí, boli priamo tí, ktorí do vyhlášky dávali stvrdzujúce podmienky, ale v takom duchu, že ani len prechodné ustanovenia neboli ochotní akceptovať tak ako pri iných druhoch a typoch sociálnych služieb. Toto považujeme za naozaj veľmi nekorektné, pretože už vtedy mali na ministerstve informácie od priamych poskytovateľov sociálnych služieb, že takto postavené podmienky budú pre mnohých likvidačné.
A tak sa aj stalo. Nielenže sú likvidačné, ale stáva sa, stalo sa, že dokonca, príklad, tí, ktorí boli nútení kúpiť si lôžka, oddychové lôžka, hej, mohli to byť aj kreslá rôzneho druhu, si ich nakúpili, požičali sa na to peniaze a dnes už ministerstvo zisťuje, že naozaj úplne bezhlavo a hlúpo požadovalo podmienky, ktoré sú dnes v zdravotníckej vyhláške platné. A vieme, že zdravotnícka vyhláška sa opäť otvára, kde sa zjemňujú práve tie napadnuté ustanovenia. Takže koniec koncov to, čo mali donedávna ešte povinnosť stacionáre nakupovať, ja neviem, rozširovať možnože aj kapacitu svojich zariadení priamo budovaním, na čo uvažovali, akým spôsobom zoženú finančné prostriedky, zdá sa, že toto pominie a bude opäť vyhláška vrátená do voľnejšieho stavu. Nechcem povedať, nie, zle som sa vyjadrila, voľnejšieho, ale proste nebude tak tvrdo nastavená voči práve denným stacionárom.
Takže toto je opäť dôkaz, ako nesprávne postupuje ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, ako neodborne a úplne nekoncepčne pripravuje dokumenty, ktoré sa týkajú zariadení súvisiacich práve s ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Môže nám byť z toho akurát do plaču, všetkým. Nevraviac o tom, čo zažívajú poskytovatelia a, samozrejme, aj klienti s nimi.
Poslednú vec, ktorú spomeniem, je, že ministerstvo ako keby samo nevedelo, akým spôsobom má informovať poskytovateľov týchto služieb. Jedno hovorí na seminároch, ale v skutočnosti im to nikto písomne nepotvrdí, to, čo sa hovorí na seminároch. Čo si o tom môžu tí poskytovatelia myslieť? Čo si môžu myslieť o tom všetkom klienti týchto zariadení, ktorí sa obávajú, že o službu, ktorá im môže priniesť rozvoj, môžu prísť. Je to naozaj nehanebné, akým spôsobom sa správa ministerstvo. A to bol hlavný dôvod, prečo sme sa rozhodli podať novelu zákona o sociálnych službách, ktorou chceme zachrániť denné stacionáre, ktoré poskytujú ambulantnú službu sociálnej služby, áno, ambulantnú službu, tak.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Tak ja trošku objasním problematiku v denných stacionároch a teda možno poviem genézu, prečo vznikli, kde sa uberali a možno takú zástupnú úlohu ministerstva pri tejto problematike.
Denné stacionáre, ich pôvodná myšlienka a filozofia bola, že ide o preventívny nástroj práve podpory rodiny, ktorá sa stará o ťažko zdravotne postihnutého člena domácnosti. Cieľom bolo vlastne udržať čo najvyšší možný stupeň schopnosti, ako telesný, tak aj duševný, u toho konkrétneho rodinného člena tak, aby tá rodina sa dokázala o neho starať v domácom prostredí čo najdlhšie. Práve tento typ sociálnej služby mal podporovať rodinu na komunitnom princípe. To znamená, že ak vy zabezpečíte počas dňa na niekoľko hodín starostlivosť o takého člena rodiny, tak odľahčí sa rodina a tým pádom ho nemusíte presúvať do pobytových foriem starostlivosti, ktoré sú jednak pre štát drahé a na druhej strane sa narúšajú väzby medzi konkrétnou rodinou a teda tým členom.
Ja chcem povedať, že jedna vec je zneužívanie denných stacionárov, ktoré teda vznikali, druhá vec je možno aj dôvod, prečo v posledných rokoch tie stacionáre nám vystúpili číslami. Práve v roku 2016 a 2017 ich bolo najviac, ale treba si pomenovať aj východiskovú situáciu. V roku 2015 bolo opatrovaných v domácom prostredí cca 58-tisíc ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím, z toho v stacionároch, to znamená, že týmto ľuďom počas dňa pomohli stacionáre, v počte 3 167 miest. To znamená, veľmi malý pomer k tomu, koľko ľudí je v domácom prostredí.
Ak máte v domácom prostredí 58-tisíc a v stacionároch máte 3-tisíc, je jasné, že, a ak sa nepomôže takejto rodine, tak o rok, dva, do troch rokov predpokladáme my odborníci, že sa dostanú do pobytových foriem, pretože rodina to nezvládne. Čiže východisko bolo nielen z toho, že tie stacionáre naberali obrátky od roku 2012 postupne viac a viac a možno ministerstvo alebo možno aj úradníci mali za to, že ide o zneužívanie. Tam si treba povedať aj ďalšiu vec, že v roku 2016 nám prišlo do systému vyše 2-tisíc ľudí nad 80 rokov. A tí ľudia sa museli niekde premietnuť, a to bolo hlavne v starostlivosti na tom komunitnom princípe. To znamená, že v tých denných stacionároch sa nám začali objavovať aj ľudia, ktorých už teda tá rodina nezvládala, alebo počas dňa už bola tak za tie roky vyčerpaná, že prísunom takého veľkého množstva ľudí nad 80 rokov sa enormne zvýšil počet ľudí v denných stacionároch.
Čiže na jednej strane sa to prisudzuje zneužívaniu, na druhej strane je potrebné povedať, že do systému pristúpilo 2-tisíc ľudí, ktorí potrebovali pomoc práve na komunitnom princípe, lebo ináč by museli ísť do klasických pobytových zariadení, ako zariadenie pre seniorov alebo zariadenia opatrovateľskej služby, ktoré, ako hovorila aj kolegyňa Jurinová, sú pod obrovským tlakom, lebo taktiež za posledné tri roky sa tam dostali ľudia, ktorí majú ťažké diagnózy, to znamená, sú v bdelej kóme, alebo ľudia, ktorí sú ležiaci, a v minulosti to bola nejaká štvorka, stupeň odkázanosti a teraz je tam, väčšina, šestka. To znamená, tie denné stacionáre naozaj začali sanovať ten veľký príval tých ľudí a nešlo len o zneužívanie stacionárov ako takých, ale o tlak tých rodín, aby vydržali ešte čo najdlhšie v tom domácom prostredí.
Na základe toho, samozrejme, je možné aj odôvodniť, že v posledných rokoch nám stúpa aj počet detí s vrodenou vadou. Pokiaľ v roku 1995 sme mali na tisíc zdravo narodených detí 24 detí s vrodenou chybou, v roku 2015 sme už mali na tisíc zdravo narodených detí 36 detí so zdravotným znevýhodnením. To znamená, tlak na stacionáre prichádza nielen z pohľadu seniorov, ale aj detí so zdravotným znevýhodnením.
Ďalšia skupina, ktorá sa nám objavovala v stacionároch, boli deti, ktoré ukončili povinnú školskú dochádzku v rámci špeciálneho školstva a ostali doma. A ak tá mama chcela ostať psychicky v poriadku, tak musela nejakým spôsobom riešiť situáciu tým, že dala aspoň na štyri hodiny denne to dieťa do denného stacionára.
Sú to tri veci, ktoré naozaj ovplyvnili nárast počtu ľudí, ktorí chceli byť umiestnení v denných stacionároch. Čiže nešlo len o konkrétne zneužívanie tejto služby, ale naozaj objektívne sa nám zvýšil počet detí so zdravotným znevýhodnením, seniori a deti, ktoré ukončili špeciálne školstvo a nemohli sa uplatniť na trhu práce ani v chránených dielňach.
Ide o problém, ktorý teda má svoje objektívne dôvody, a nemôžme sa domnievať, že sa vyrieši tak, že sprísnime alebo odstrihneme stacionáre úplne zo systému sociálnych služieb. Lebo čo nastane? Pokiaľ my nepodporujeme rodinu, ktorá má ťažko zdravotne postihnutého člena, buď to seniora, alebo dieťa, tak sa nám navýšia finančné prostriedky v pobytových službách. Už teraz avizujú zariadenia pre seniorov a zariadenia opatrovateľských služieb, že majú tam ťažké stavy, že nemajú voľné kapacity na prijatie, a vznikne nám naozaj kolaps systému v tom, že my nenecháme tých ľudí v rodinnom prostredí a len počas dňa im dáme lacnejšiu službu, ktorá je lacnejšia, teda z ekonomického pohľadu zo strany štátu, ale, naopak, my ich necháme vyšťaviť sa, lebo ostane naozaj len málo stacionárov. A tým, že tá rodina bude vyčerpaná a povie, že už jednoducho nedokáže zvládnuť ten nápor, tak ich posunie do pobytových, a tam len uvidíme, koľko stojí teda, koľko stoja sociálne služby a v akých rozsahoch.
Ja chcem povedať, že len za rok 2015 máme 1 278 329 ľudí, ktorý poberá starobný dôchodok, invalidný dôchodok aj dôchodok v mladosti. Sú to informácie zo Sociálne poisťovne. To je riziková skupina, ktorú ak nebudeme riešiť na komunitnom princípe, to znamená, cez denné stacionáre, dostane sa nám naozaj hlbšie do peňaženky, lebo sa nám títo ľudia postupne ocitnú v pobytových službách.
Keďže legislatíva, ktorá bola prijatá vládnymi poslancami na poslednej schôdzi zapríčinila to, že finančný prostriedok sa nebude vyplácať na klienta, ale na miesto, urobí väčšiu záťaž teda na konkrétneho poskytovateľa a on, pokiaľ teraz poskytoval službu desiatim klientom, zoberie si do stavov pätnásť klientov, aby dostal ten istý príspevok ako doteraz. Pretože samozrejme, že ide o ľudí chronicky chorých, lebo spravidla to využívajú deti so zdravotným znevýhodnením, ľudia s päťkou, šestkou odkázanosťou. Pokiaľ tam boli dvojky, tie už nám zo systému vypadli, tak stane sa to, že ten poskytovateľ zoberie namiesto desať pätnásť alebo dvadsať, takže kvalitnú službu nedostaneme, čo sme chceli poriešiť týmto zákonom, zrušíme si komunitný princíp starostlivosti, kedy je najlacnejšie pre štát, aby bol v rodinnom prostredí. To znamená, predraží sa systém starostlivosti o ťažko zdravotne postihnutých ľudí a vznikne tlak na pobytovky.
My preto navrhujeme, aby v pôvodne prijatej novele, minulý mesiac bola schválená, 80 hodín, aby ten konkrétny človek chodil do zariadenia, my navrhujeme 60. Podľa odborných činností, ktoré má denný stacionár poskytovať, je potrebné, aby sa poskytovala táto činnosť pre konkrétneho klienta 60 hodín, aby nám nechradol, aby nám nešiel s odkázanosťou dole. Lebo pokiaľ vy tú službu budete dávať pätnástim a budú si chodiť, jeden deň príde, druhý deň nepríde, potom príde iný klient, len aby ste dostali ten istý príspevok ako poskytovateľ, tak nedostanú také odborné služby, aby ich udržali v tom pásme odkázanosti ako doteraz. Preto nám budú chradnúť a dostanú sa nám ďalej. Navrhujeme, aby teda išli sme na tých 60 hodín mesačne. Myslíme si, že nenútilo by to poskytovateľov prijímať viac klientov. Tí by dostali kvalitnejšiu službu a myslím si, že by sme predišli aj zneužívaniu. Lebo keď šesťdesiat hodín má ísť mesačne do denného stacionára, tak nie je to zneužitá služba, ale naozaj sa dajú tie odborné činnosti nastaviť na to, aby za tých šesťdesiat hodín vám ten človek neklesol na nižšiu úroveň.
Taktiež navrhujeme, že pokiaľ v tých stacionároch môžu byť aj tretí a štvrtý stupeň odkázanosti, tak v podstate by sme mohli znížiť počet na počet zamestnancov na klientov, lebo ináč je starať sa o päťku a šestku, stupeň odkázanosti, kde by sme ponechali, tak ako to ministerstvo navrhlo, šesť klientov na jedného zamestnanca, ale pokiaľ máte trojku a štvorku a tí ľudia chodia, zbytočne je to postavené ako tlak na poskytovateľa, a tam navrhujeme naozaj deväť klientov.
Tie stacionáre navrhujeme zmeniť podľa toho, pre akú cieľovú skupinu teda poskytujú svoje služby. Je rozdiel poskytovať sociálnu službu v dennom stacionári dieťaťu a iné seniorovi. Pokiaľ máte dieťa, tak aj tie terapie, aby ho udržali v jeho rozvojovom pásme, musia byť nastavené úplne ináč, biofeedback a podobné metódy, kde udržujete mozog, ako u seniora, a preto potrebuje ten poskytovateľ aj teda vyšší príspevok. A hlavne chcem povedať, že ide hlavne o deti s piatym a šiestym stupňom odkázanosti. A preto navrhujeme, aby zo 180 euro, čo denné stacionáre dostávanú finančný príspevok, to išlo na 280, čo je o 100 eur mesačne viac. Ale na druhej strane, ak tam máte deti, aby naozaj dostali tú kvalitu, ktorú majú dostať, je potrebné zaplatiť aj ten odborný personál, aj tie odborné terapie, ktoré sú nastavené v prospech práve detí, kedy sa ešte rozvíjajú, ešte môžte u nich vydupať tú najvyššiu možnú úroveň. Týchto stacionároch je možno len jedna tretina z tých všetkých, ktoré existujú na Slovensku, a nešlo by o finančnú čiastku, ktorá by bola likvidačná. A preto si myslíme, že investovať do toho znamená pre náš štát to, že to bude lacnejšie, lebo ak ten rodič nezvládne starostlivosť o to dieťa, pošle ho do pobytovej formy, ktorá bude pre štát naozaj drahá, a jednoducho si to nemôžme dovoliť. A tie citové väzby na tú rodinu sa úplne strácajú. Prvé je to týždenná forma a nakoniec ostanú na celoročných pobytoch, kde sa stráca tá pointa, prečo tie stacionáre majú pomáhať tej pôvodnej rodine.
Nielen zvýšiť príspevok za opatrovanie, ale naozaj podporiť služby na komunitnom princípe. A dnes ich máme, len denné centrum, to sú bývalé kluby dôchodcov a denné stacionáre a nič iné pre seniorov nefunguje. Pre deti je to ešte domov sociálnych služieb pre ambulantnú formu starostlivosti. A pokiaľ chceme, aby čo najdlhšie ostali v rodine, musí to byť kombinácia – príspevok za opatrovanie a ambulantné služby. A tým pádom nám ten človek ostane čo najdlhšie v rodine a bude to najlacnejšie pre štát.
Ďakujem za pozornosť.

Pani kolegynka, vypočul som si vás z titulu toho, že táto téma sa týka aj samosprávnych krajov a jedna alebo dve veci ma zaujali v tom vašom príspevku a chcel by som sa spýtať teda na to.
Povedali ste, že sme v súčasnej dobe svedkami nárastu počtu ľudí so stupňom odkázanosti, teda sociálnej odkázanosti šesť v denných stacionároch. Nedáva mi to súvis a neviem si to predstaviť, lebo ak je objektívne spracovaný posudok sociálnej odkázanosti a ten človek dostane stupeň šesť, tak väčšinou ide o veľmi, veľmi ťažký prípad a neviem si predstaviť umiestnenie takéhoto človeka do denného stacionára. To znamená, ráno tam má prísť a poobede, popoludní má ísť zase domov. Takže bol by som rád, keby ste to upresnili, alebo možnože išlo o nejaké nedorozumenie, lebo naozaj je to z môjho pohľadu dosť nepredstaviteľná situácia. Alebo teda potom sa môže, môže byť ešte taká vec, že teda nám narastá počet účelových posudkov sociálnej odkázanosti zo strany miest a obcí s účelom alebo s cieľom sa zbaviť týchto ľudí a jednoducho ich niekam za každú cenu umiestniť, v tomto prípade do denných stacionárov. Takže či ste sa na to pozerali aj z tohto pohľadu, lebo je to dosť možné, a odkedy sa tieto veci dali na obce a mestá, tak je to, žiaľ, veľmi negatívna prax. A keďže to nepodlieha nejakej verejnej kontrole, tak je to dosť často zneužívané.
A potom by som sa už rád dotkol iba tej vašej myšlienky ohľadom kapacity tých zariadení, kde musím povedať, že tú kapacitu nie je možné nejako upravovať a jednoducho ten prevádzkovateľ sa jej musí držať, pretože kapacita je určená vždy príslušným rozhodnutím, ktoré je ale potvrdené alebo schválené Úradom verejného zdravotníctva. Čiže to nie je len tak. A keď má nejaké zariadenie, ja neviem, 15 ľudí, tak tých 15 ľudí musí dodržať.
Ďakujem pekne.

Mne sa páčilo, ako si, pani kolegyňa, zdôrazňovala komunitný princíp tejto služby. Naozaj je faktom, že ak sa štát vyberie spôsobom podpory komunitných služieb, to znamená, aj práve, aj tieto ambulantné služby sú takýmto, tak štát v podstate na tom môže ušetriť. Môže to mať veľmi pozitívny efekt pre štát. Naopak, ak sa rozhodne práve likvidáciou týchto stacionárov alebo všeobecne ambulantných služieb ísť, teda touto cestou likvidácie, tak na to doplatí finančne. Bude to pre štát oveľa väčšia záťaž, ak budú ľudia umiestnení v pobytových službách.
Prvoradá by jednoznačne mala byť kvalita. A tam súhlasím úplne s tebou, že pokiaľ sa stanovili podmienky pre poskytovateľov tak, aby stacionáre mali snahu zobrať čo najviac klientov, tunak možno čiastočne zodpoviem, že áno, kapacita zariadenia je stanovená na nejaký počet klientov alebo na počet zriadených miest, ale tu sa bavíme o tom, že ak je stanovený počet zriadených miest, tak tie stacionáre budú nútené si to vykryť väčším počtom klientov, keďže oni naozaj chýbajú častejšie ako zdraví ľudia. Takže budem veľmi rada, keď sa podarí vyrokovať pre stacionáre reálne podmienky, za ktorých budú vedieť fungovať, za ktorých budú vedieť poskytovať kvalitnú službu. Lebo všetkým by nám malo ísť o to, aby sa neposkytovalo aj zo zdravotného poistenia viac financií, ako by bolo nutné. A práve aj pôsobením denných stacionárov sa to zníženie zdravotných financií zo zdravotníctva môže unížiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem ti, kolegyňa, za to, že si nám takto odborne predstavila tento návrh zákona. Viem, že si v tejto oblasti doma, že tomu rozumieš. Viem aj, že si chodila naozaj na ministerstvo, aby si komunikovala ohľadne tohto návrhu. Viem, že si sa hnevala, keď v zákone sociálnych služieb ministerstvo prijalo tieto rôzne obmedzenia. Takže viem, že si spravila kus cesty a že naozaj chceš túto tému stále niesť, pretože je to potrebné.
Mne je ľúto, že ministerstvo koná vždy tak, že keď vidí niekde nejaké pochybenie, tak príde s návrhom zákona, kedy sprísni alebo dokonca zruší služby alebo inštitúcie. Ja to viem práve z chránených dielní a z chránených pracovísk, že keď vidia nejaké porušovanie zákona práve pri chránených pracoviskách, tak namiesto toho, aby naozaj si vykonávali dobre kontrolnú činnosť a šli po tých, ktorí zneužívajú tieto služby, robia nekalé činností alebo robia zlú činnosť, tak nie je to o tom, aby zrušili toho jedného individuálneho konkrétneho, ale nie naopak, kosí sa po všetkých, kosia všetkých a prijímajú sa unáhlene, rýchlo novely zákonov, ktoré potom v podstate dokonca zlikvidujú, takto by som až povedala, tých, ktorí vykonávajú činnosť poctivo, čestne a v prospech občanov Slovenska.

Ďakujem za slovo. Možno by som objasnila, ten šiesty stupeň odkázanosti sú hlavne deti a mladí ľudia, ktorí, tie deti, ktoré sú od narodenia zdravotne ťažko postihnuté. Potom sú to mladí ľudia, ktorí skončili špeciálne školstvo alebo boli integrované. A hlavne pribudli ľudia nad 80 rokov, kedy ide o chronické diagnózy a tým pádom sú posúdení na šiesty stupeň.
Máte pravdu, podľa mňa vôbec by nemali byť v stacionári zadelené päťky, šestky, lebo ak ide o komunitný princíp, tak mali rozdeliť tie stacionáre úplne iným kľúčom. Ale, bohužiaľ, teda toto neurobili a následne sa to nedá teraz nejako vyčistiť, lebo je tam ako štvorka, tak aj päťka, tak aj šestka, dokonca trojka bola, aj dvojka, a tým pádom vzniká problém a hádžeme to, ako keby tam boli len nižšie stupne odkázanosti. Ale hlavne v menších mestách je to problém, lebo keďže nemajú iný typ sociálnej služby, tak práve využívajú takúto službu aj ľudia so šiestym stupňom odkázanosti.
Čo sa týka posudkového systému, podľa mňa tiež nie je dobre nastavený. Je potrebný zjednotený posudkový systém sociálno-zdravotný a hlavne jednotný. A čo sa týka tej kapacity, tak ide o to, že kapacitu musíte dodržiavať, len ide o to, že v jednu hodinu tam nesmie byť viac ľudí, ako je stanovená kapacita. Ale pokiaľ ich prerozdelia do iných hodín, tak je to možné točiť, tých ľudí dookola. A tak to vlastne aj robia, aj budú robiť, ak ich budeme k tomu tlačiť a tí ľudia nedostanú to, čo majú dostať, ale v podstate ten príspevok dostanú rovnakí poskytovatelia.

Už ide, dobre, ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Ja by som mala niekoľko informácií, možno doplnila, možno zopakovala moje kolegyne, s ktorými sme sa týmto stacionárom venovali pomerne intenzívne posledné mesiace aj pred prijatím novely zákona o sociálnych službách a ešte aj po nich až dodnes. A v podstate sa im stále venujeme.
Ako to už moja, ako to už moja kolegyňa Erika Jurinová spomenula na začiatku, stacionáre naozaj bojujú s nedostatkom informácií. Stacionáre nechcú ignorovať zákony a snažia sa im prispôsobiť, len, žiaľ, nedostávajú tie informácie včas, nedostávajú ich v takej podobe, aby vedeli, ako sa skutočne majú zachovať, a to ich niekedy stavia do veľmi neistej situácie. Prakticky nikto z tých stacionárov, ktoré sa na mňa obrátili konkrétne, nemal problém s novelou ako takou. Zmenila sa síce podmienka 80 hodín na jedno zriadené miesto, ktoré v okamihu, keď zistili, že je to na zriadené miesto a nie na klienta, prakticky sa vedeli podľa toho zariadiť. Napriek tomu my navrhujeme stále tých 60 hodín na jedno zriadené miesto, pretože, moje kolegyne to už spomínali, my predovšetkým chceme stacionáre motivovať, aby naozaj v tom stacionári boli klienti aspoň tých 60 hodín, aby dostali takú starostlivosť, ktorá ich bude niekam posúvať. A teda aby to nebolo naozaj len na tom počte klientov, ktoré budú v zariadení točiť. Súčasná novela toto nijakým spôsobom neošetruje.
Ďalšia vec, s ktorou majú stacionáre trochu problém, ale zase len informačný, je stupeň odkázanosti dva. Od 1. marca tam už tento stupeň nepatrí, ale stacionáre vlastne nevedia, ako sa majú zachovať voči tým klientom, s ktorými majú zmluvu. Na už spomínaných seminároch dostali informáciu, údajne, že v stacionároch byť nemôžu naďalej. Na ministerstve tvrdia opak. Klienti, ktorí zmluvu majú, tam môžu byť kľudne počas roku 2017. Žiadali sme ministerstvo práce, aby aj túto informáciu upresnili na svojej stránke, aby zverejnili, ako to skutočne je a neodkazovali stacionáre len na informácie na seminároch. Rovnako sme žiadali, aby zverejnili aj informáciu o počte klientov na, resp. počte hodín na jedno zriadené miesto, teda že nejde o počty hodín pre jedného klienta, ale môže to byť aj viac klientov.
Oveľa závažnejší problém spôsobuje stacionárom vyhláška, ktorá tu už bola niekoľkokrát spomínaná, vyhláška ministerstva zdravotníctva 210/2016, ktorá platí od októbra 2016. A spočíva, boli tam, najväčší problém robili dve požiadavky. Jedno bolo počet tých lôžok spomínaných, ktoré už bolo, ktoré už spomínala kolegyňa Erika, a to, že sú súčasná podoba vyžaduje na každého klienta lôžko, avšak už aj ministerstvo práce komunikuje, že bude stačiť len polovica týchto lôžok na klienta. Samozrejme niektoré stacionáre už majú presne počet lôžok na klientov, niektoré čakajú, kedy bude platiť vyhláška, a nevedia, ako sa majú zachovať, pretože ministerstvo práce od nich vyžaduje potvrdenie, že spĺňajú požiadavky vyhlášky ministerstva zdravotníctva. Vyhláška ministerstva zdravotníctva, ktorá by mala upravovať tento počet lôžok, je stále niekde v procese riešenia. Kedy bude a či vôbec bude, nikto nevie.
Ministerstvo práce si dokonca do svojich, do požiadaviek zakotvilo dodržiavanie podmienok ministerstva zdravotníctva, ale vlastne ani nevedia, čo všetko tam má byť a či ministerstvo alebo teda či úrady verejného zdravotníctva a akým spôsobom toto vedia deklarovať. Úrady verejného zdravotníctva dávajú od toho ruky preč. Ony nemajú kapacitu na to, aby teraz skontrolovali všetky stacionáre, či spĺňajú vyhlášku ministerstva zdravotníctva. A teda neviem, na základe čoho ministerstvo práce bude posudzovať, či tieto podmienky spĺňajú alebo nespĺňajú?
Tiež to bola podmienka 3m2 na jedného klienta, čo mnohé, samozrejme, stacionáre z priestorových dôvodov mohli riešiť jedine tak, že museli znížiť kapacitu zariadenia. To v niektorých prípadoch je ľahšie, v niektorých ťažšie. Stacionáre sa s tým vysporiadavajú. V zásade nemajú s tým žiadny problém, vravím, pokiaľ tie stacionáre a tie stacionáre, s ktorými komunikujeme, im naozaj ide aj o tých klientov, takže nemajú problém dodržiavať tieto podmienky. Problém však nastáva, keď zistíte, že stacionáre sú naozaj v priestoroch, ktoré nie sú bezbariérové, a znovu aj vďaka tejto vyhláške, ktorá pre stacionáre nemá prechodné obdobie, už vlastne musia mať tieto podmienky splnené. Ak bolo zariadenie schválené pred októbrom 2016 a bolo to aj v priestoroch, ktoré bezbariérové neboli, teraz len veľmi ťažko dokážu z takýchto bariérových priestorov bezbariérové urobiť. A toto je problém práve, ktorý, si myslím, sa bude spájať onedlho aj s jasľami, pretože v zákone sa iba hovorí, že niečo má byť debariérizované, a nie je povedané, ako, kto to bude kontrolovať a čo to vlastne všetko má obsahovať.
Chcela by som pripomenúť, že stacionáre sú zariadenia ambulantného typu, ktoré by naozaj malo ministerstvo práce vo veľkej miere podporovať, pretože tieto formy sú naozaj najlacnejšie a umožňujú klientom stále zotrvávať v prirodzenom prostredí. No zdá sa, že my máme nastavené opäť všetko len na financie. Svedčí o tom aj to, že ministerstvo práce vôbec netuší, koľko ľudí je v ktorých stupňoch odkázanosti. Proste túto štatistiku nevedie. Má len počty klientov, má počty stacionárov a vie, v akej výške pridelil dotácie. Samozrejme, keď sa zvyšuje počet klientov doteraz, na ktorých sa tie dotácie získavali, tak tá suma veľmi rýchlo narastala. A k tomuto jedine smerovali všetky tie opatrenia, ktoré doteraz robili. A aj keď ministerstvo tvrdí, že im nejde o to, aby poškodzovali klientov nejakým spôsobom, či už tie stupne odkázanosti dva alebo nejakým spôsobom nechcú diktovať klientom, koľko hodín budú tráviť v stacionároch, naopak, myslím si, že robia málo pre to, aby keď im už naozaj ide o dobro tých klientov, aby poskytovali čo najviac informácií, ktoré by prevádzkovateľom sociálnych služieb alebo teda stacionárov, denných stacionárov pomohli viesť čo najkvalitnejšie tieto zariadenia.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Pani kolegyňa, hovorila si, že sa zvýšil – no, finančný? – no, že štát platí viac teda za tie stacionáre, no ale stále si uvedomme, že ide aj teraz, aj pri tom všetkom, ako sa hovorí o tom zneužívaní, o 3-tisíc klientov v porovnaní s 15- alebo 16-tisícami ľudí, ktorí sú v pobytových službách dokopy. Takže je to aj tak nepomerné číslo. Alebo keď si to porovnáme s tým, že v odkázanosti je ročne 55-tisíc ľudí, tak 3-tisíc, to je úplne nič oproti tomu, koľko ľudí zostáva v starostlivosti a bez možnože nejakej pomoci štátu. Tak podľa mňa stále neobstojí tá podmienka, že ministerstvo išlo takýmito tvrdými, tvrdými opatreniami na likvidáciu denných stacionárov, namiesto toho, aby rozvíjalo ambulantné služby, ktoré sú aj tak veľmi slabo rozvinuté na Slovensku. Ďakujem pekne.