17. schôdza

Ďakujem za slovo. Tak chcela by som sa v prvom rade vyjadriť, že materské školy sú predprimárne vzdelávanie a každopádne patria do celkového vzdelávania. Ak sme sa dotkli predprimárneho vzdelania, musíme vlastne povedať, že problém je v tomto v materských školách s dotáciami na prípravkárov. To znamená, čo uhradiť za tie peniaze, ktoré prídu v rámci štátnych dotácií. Čiže nie je to problém len vzdelávania žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale je to problém našich prípravkárov a našich pani učiteliek, ktoré pracujú v týchto materských školách. Problém je s nevyrovnanými platmi učiteliek materských škôl, ktoré, v minulosti stačilo na to, aby vzdelávali, skončili strednú školu, teraz je predprimárne vzdelávanie súčasťou vysokoškolského vzdelávania, a teda robí to veľký rozdiel, žena, ktorá má odučené tridsaťpäť rokov a v rámci predprimárneho vzdelávania má častokrát nižší príjem ako teda mladá žena, ktorá príde s vysokoškolským vzdelaním. Čiže to je potrebné, aby sme si uvedomili pred predprimárnym vzdelávaním, a tiež dostupnosť voľných miest predprimárneho vzdelávania a v jednotlivých regiónoch. A taktiež, že pomôcky, žalúzie a ďalšie veci, na ktoré sa skladajú rodičia. To znamená, nemáme problém len so žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia, problém majú aj matky, ktoré dávajú teda deti do materských škôl, ako aj učitelia, ktorí tam učia.
V skratke, ak sa môžem vyjadriť, tak aby sa mohol uskutočniť tento návrh zákona, z môjho pohľadu je potrebná motivácia rodičov, ktorá bude kľúčová. To znamená, aby sme motivovali efektívne. Tiež mám za to, že rodičia týchto detí by mali pracovať v rámci pozitívnej diskriminácie v nejakom sociálnom podniku a to by ich motivovalo dobrovoľne dávať deti do materských škôl.
Čo sa týka toho obmedzenia tri roky, ja mám za to, že trojročné deti, ak som si zobrala materskú školu, ktorá funguje v Spišskej Novej Vsi popri teda osade, tak dlhoročné skúsenosti sú v tom, že malé deti často plačú, pretože tam funguje tzv. opičia láska, a pokiaľ tá rómska matka vidí, že to dieťa plače, akonáhle to urobí dvakrát, trikrát, už to dieťa do materskej školy nedáme. Ak to uvidí tiež možno násilím, že tam má chodiť, tak bude to problém, preto si myslím, že musíme klásť dôraz práve na motiváciu týchto rodičov, aby tieto deti dali do tých materských škôl.
Celkom sa mi vidí otázka štvor- aj päťročných detí a ak by bolo potrebné, tak ročný odklad. Čo sa týka fungovania nultého ročníka, má úplne iný režim a práve pre žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia sa javí ako nie veľmi dobrá alternatíva, pretože ten nultý ročník už funguje ako systém školský, a predsa len to dieťa sa cíti v materskej škole bezpečnejšie. Takže súhlasím s tým, aby skôr bola podporená dochádzka dlhšia v materskej škole ako teda potom v samotnej škole ako nultý ročník.
Čo je podmienka pre to, aby teda tento návrh zákona mohol byť uplatňovaný, je prítomnosť špeciálnych pedagógov. V rámci toho sme rozprávali aj s pani riaditeľkou, ktorá dlhodobo pracuje v takejto škôlke a naozaj hovorí, že je potrebné, aby sa na tieto deti išlo pomalšie a iným metrom a veľmi by privítali, aby aj v rámci výziev to vykonávali špeciálni pedagógovia, pretože oni to nestačia, alebo teda nemajú až také skúsenosti v rámci učebných osnov ako oni. A taktiež zabezpečenie stravy v rámci sociálnej oblasti, keďže pracujem v tejto oblasti, patrí do existenčného minima jedno jedlo denne. Ja si myslím, že ak by tie deti boli najedené a dostali teplú stravu, len by sme zabezpečili teda tzv. existenčné minimum v spojitosti s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny.
Na čo ešte chcem poukázať, je každopádne motivácia spojená s terénnou prácou. Chcem povedať, že komunitná sociálna práca dnes funguje len v rámci projektov, existuje veľmi málo a neviem, či vôbec existujú miesta, kde komunitná sociálna práca sa financuje z rozpočtov miest a obcí. A ja kričím a dávam veľký výkričník, čo to bude, ak skončia eurofondy.
Ďalší náznak k tomu, aby sme na predprimárne vzdelávanie napojili ďalšie vzdelávanie, a teda ak hovoríme o tom, že je potrebné tie deti reálne diagnostikovať alebo riadne spoznať, či naozaj ide o mentálnu retardáciu, alebo ide teda o dôsledky sociálne znevýhodneného prostredia, musím poukázať na to, že aj deti, žiakov teda zo sociálne znevýhodneného prostredia učí v rámci integrácie bežný učiteľ, vzdeláva, tieto deti vzdeláva podľa osnov špeciálnych základných škôl, pričom bežný učiteľ učí úplne podľa iných osnov, a teda môže tam upravovať hodnotenie. Ide to pomalšie alebo s asistenciou, ale teda ak zaradíme dieťa ako žiaka so sociálne znevýhodneným prostredím, hneď musíme v rámci školských zákonov rešpektovať to, že pôjde podľa osnov špeciálnej základnej školy, na čo sa mnohokrát zabúda.
A poslednú vec, ktorú by som rada spomenula, je diagnostika. Stávajú sa veci, že v rámci metodických pokynov, ktoré dostali hlavne v Prešovskom kraji, aby teda dávali pozor a rozdeľovali deti, či majú mentálnu retardáciu alebo nemajú, sa stáva to, že určujú im tzv. výraznú zaostalosť, čo špeciálna pedagogika ani, ani v podstate vzdelávanie ako také nepozná, a zabudli na druhú vec, že po roku nedávajú opäť rediagnostikovať tie deti. To znamená, ak chce zarobiť bežná škola na takýchto deťoch, tak si ho nedá jednoducho rediagnostikovať a je to dieťa buď integrované, alebo nikto sa nestará o to, akým učivom v konečnom dôsledku skončí, alebo teda ide teda do špeciálnej školy, kde tiež sa opäť nerediagnostikuje, a teda nevieme povedať naozaj, že či teda tá výrazná zaostalosť bola zo sociálne znevýhodneného prostredia, alebo ide o nejakú formu mentálnej retardácie.
Ak by sme chceli načať problematiku diagnostických procesov, na to by mi bolo potrebné aspoň 20 minút. Aj to je vec, ktorú ak otvoríme, musíme si uvedomiť jednu dôležitú vec, že z priemeru sa nám stane nadpriemer. A tomu musíme vlastne podísť tým, že zmeníme celý systém vzdelávania, a to je veľmi dôležitý aspekt pri týchto zákonoch, ktoré prijímame.
Ďakujem.

Ďakujem. S faktickými poznámkami štyria poslanci, ukončujem možnosť hlásiť sa.
Nech sa páči, pán poslanec Mazurek.

Pani poslankyňa Gaborčáková, vy ste vo svojom prejave spomenuli jeden problém, ktorý účelovo opomínajú televízie, rádiá, noviny, jednoducho každý. A to je ten problém, že v roku 2020 končí Slovensku možnosť čerpať zdroje z prostriedkov Európskej únie. Vy ste sa pýtali, čo to bude pre Slovensko znamenať. No tie prostriedky teraz tvoria v príjmovej časti slovenského rozpočtu viac než 3 mld. eur, to znamená, deficit by nám mal vzrastnúť skoro na dvojnásobok. Preto, práve preto sa vláda, ale aj veľká časť opozície tomuto problému vôbec nevenuje. Pretože, keď príde ten rok 2020, tak už aj tie posledné argumenty, prečo ešte zotrvať v tom potápajúcom sa Titaniku, zvanom Európska únia, úplne padnú.

Pán poslanec Mizík.

Ďakujem za slovo. Prečo niektorí rodičia nedávajú deti do škôlok? Niektorí rodičia nedávajú deti do škôlok aj preto, že častokrát dochádza ku krvavým sporom medzi rôznymi ich klanmi, rodinami v osadách a prenáša sa to potom aj do škôlok a škôl. Čiže jeden klan nechce dať tam, lebo ho tam budú biť, druhý takisto nedá, už je to. Totižto tam každá fajta nenávidí tú druhú, navzájom sa tlčú kolíkmi, niekedy aj sekerami.
A k tej mentálnej zaostalosti. Čo sa dá čakať, keď generácie sa krížia, generáciami sa krížia bratranci so sesternicami? Podmienené je to ešte aj alkoholom a tak ďalej.
Ďakujem za slovo.

Pani poslankyňa Remišová.

Ďakujem mojej kolegyni Soni Gaborčákovej, ktorá otvorila jednu dôležitú tému, a tou je špeciálne školstvo. Ja som schválne túto tému nenačala pri tomto zákone, ale áno, je to dôležitá téma. Je dôležité aj to, čo povedala, že tie deti treba rediagnostikovať a treba sa pozerať na to, že či máme tie správne nástroje na diagnostiku a rediagnostiku, aby tieto deti zbytočne v špeciálnych školách sme nedržali.
A čo sa týka špeciálne rómskych detí, tak stačí sa pozrieť na Rómov, ktorí napr. odišli do Veľkej Británie. Deti tam chodia riadne do školy, rodičia sú zamestnaní, a tie deti nemajú v školách žiadny problém. Tu ich dávame do špeciálnych škôl. V Anglicku prosperujú, vedia anglicky a sú štandardnými žiakmi vo Veľkej Británii. Čiže asi to nebude v tom, že vo všeobecnosti by bola rómska populácia hlúpejšia, preto ju musíme en bloc celú dať, teda nadpriemerne veľký počet žiakov z rómskej komunity dať do špeciálnych škôl.
Takže súhlasím, že tento problém treba riešiť, ale je komplexný, a treba sa pozrieť, rediagnostika, diagnostické nástroje a na to, akým spôsobom sú deti do špeciálnych škôl zaraďované.
Ďakujem.

Pán poslanec Sopko.

Ďakujem za slovo. Tiež chcem oceniť príspevok mojej poslaneckej kolegyne. Som veľmi rád, že tu spomenula terénnu sociálnu prácu, mimoriadne dôležitú v komunitách, o ktorých sa tu bavíme. Bolo tu spomenuté meno pána Ledeckého ako takého príkladu. Ja si pamätám rozhovor s ním a kde uvádzal jeden z prvých nultých krokov, ktorý urobil, je, že zaviedol alebo dal, umožnil, aby jednoducho do tých osád im bola privedená teplá voda, aby boli naplnené základné hygienické potreby. Pretože je síce pekné ich budiť, ale pokiaľ ich neumyjeme a tak ďalej, tak máme potom problém.
A tiež ďakujem za to, že sa tu spomenul problém diagnostiky. Depistáž momentálne je na veľmi, veľmi málo, slabo rozvinutá v materských školách. Bez ohľadu na to, či sa to deje tu alebo aj v celej populácii. Len v rámci projektov, keď sa podarilo dostať špecialistov na jednotlivé školy, sa vôbec v niektorých, na niektorých materských školách takáto masová depistáž začala vykonávať. Ja som niektoré spisy aj videl. A pri tejto príležitosti mi nedá nespomenúť, keďže som v kontakte s odborníkmi z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, že my musíme sa pozrieť na spôsob, akým sa diagnostika robí. Nielen diagnostika, ale aj rediagnostika, či tie dané diagnózy zodpovedajú plne všetkému, čo sa tam nachádza.
A ešte jedna poznámočka. Keď už ideme zadefinovávať špeciálne vzdelávacie potreby niektorých detí, mali by sme si tiež uvedomiť, že žijeme v dobe, kedy každé pomaly dieťa má nejaké ale individuálne vzdelávacie potreby. A tomu by... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou pani poslankyňa Gaborčáková.