17. schôdza

Ďakujem pekne. Ja len na úvod, že všetci sme tu noví, väčšina z nás je tu nových, niektorí predkladáme zákony na riešenie rómskeho problému, niektorí o nich len hovoríme.
Pani kolegyňa, nemôžem súhlasiť s jednou vecou, čo ste vraveli, že starostovia majú byť nápomocní a treba od nich nejaké tie informácie, rady. Tam je ten veľký problém, že v obciach, kde je zastúpená rómska komunita, starostovia nie sú objektívni, pretože v dnešnej dobe sú, bohužiaľ, rómske hlasy častokrát rozhodujúce. A hovorím bohužiaľ preto, pretože starostovia v týchto obciach nie sú ochotní robiť tzv. také že nepopulárne kroky.
Len veľmi stručne vám poviem príklad. Bola obec, kde bol 8 rokov starosta, ktorý im dal svätý pokoj. Nebudili ich, ráno za nich zamestnanci obecného úradu podpísali takú prezenčku na tie aktivačné práce, malé obecné služby alebo neviem čo všetko možné, 8 rokov mali pokoj. Potom tam nastúpila iná starostka, ktorá ich zrazu začala každé ráno naháňať po osade, každé dve hodiny ich kontrolovala, či vykonávajú prácu, ktorú im zadelila, museli tam byť do pol štvrtej alebo neviem do ktorej presne. No tak samozrejme sa jej to vypomstilo tým, že v ďalších komunálnych voľbách títo voliči urobili tzv. kolotoč, vynášali hlasovacie lístky a takýmto spôsobom túto zlú starostku, ktorá ich nútila, si dovolila ich nútiť, aby robili nejakú prácu, tak jednoducho ju prehlasovali.
Čiže na starostov by som sa veľmi neobracal, oni častokrát sú radšej ticho, lebo sú to hlasy.

Ďakujem za slovo. Moje prvé pracovné miesto bolo práve na Luníku 9, ktorý ste spomínali. Osemnásť rokov som učil na škole, kde je táto menšina. Priznám sa, som skeptik na hocijaké opatrenia. Ťažko sa totižto prevychová neprevychovateľné. Za tých celých osemnásť rokov v tej obci, kde som učil, bolo s tou menšinou, aj nie so všetkými, ale veľkou časťou, iba jedine sa to podarilo novému farárovi, čo osobne považujem za menší zázrak. Ďakujem za slovo.

Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Remišová, áno, je to častokrát na samospráve a smutné je, že my tu môžeme prijať sebalepší zákon, akýkoľvek, pokiaľ nie je spolupráca zodpovedného, zodpovedného starostu alebo starostky, tak sa nám to všetko rozsype.
Pán poslanec Pčolinský, to je sčasti odpoveď aj na vás. Ja s vami úplne súhlasím, máme kopec starostov a primátorov, ktorí sa stali rukojemníkmi voličov z tých segregovaných rómskych osád. To je ťažko povedať. Potom máme zase veľmi kvalitných starostov, ktorých by bolo najlepšie naklonovať, ale s týmto my proste nepohneme, hej. Tam ten volič sa k tomu musí postaviť zodpovedne a musí jednoducho voliť takého, ktorý nie je populista a nepôjde mu proste iba o zachovanie si tej stoličky, ale ako v rámci toho štvorročného volebného obdobia aj niečo naštartuje, minimálne naštartuje.
No, pán poslanec Mazurek a pán poslanec Mizík, ja som si najprv myslela, že na vás vôbec nebudem reagovať, ale je tam na čo reagovať. Viete, ja sa vôbec nečudujem, že ľudia na východe sú znechutení a že proste neveria v riešenia. Tých sľubov bolo naozaj povedaných už strašne veľa, vlastne všetky vlády od 89. alebo samostatného Slovenska, proste sľubovali, že s tým pohnú, nikto nič neurobil. To sčasti súvisí s tým, čo som povedala, že na tom si nemôžete získať body. Vy môžte iba začať nejaké riešenia. Ale ja sa čudujem tým ľuďom, že veria tomu, čo im sľubujete vy, lebo to sú skratkovité a nereálne riešenia, jednoducho. Pretože každý, kto hovorí, že to dokáže vyriešiť zajtra, klame. A chápem, že kde zlyhávame my, tak tam potom nastupuje fašizmus. A je naša úloha, aby sme to nejakým spôsobom zvrátili.

Ďakujem za slovo. Tak chcela by som sa v prvom rade vyjadriť, že materské školy sú predprimárne vzdelávanie a každopádne patria do celkového vzdelávania. Ak sme sa dotkli predprimárneho vzdelania, musíme vlastne povedať, že problém je v tomto v materských školách s dotáciami na prípravkárov. To znamená, čo uhradiť za tie peniaze, ktoré prídu v rámci štátnych dotácií. Čiže nie je to problém len vzdelávania žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale je to problém našich prípravkárov a našich pani učiteliek, ktoré pracujú v týchto materských školách. Problém je s nevyrovnanými platmi učiteliek materských škôl, ktoré, v minulosti stačilo na to, aby vzdelávali, skončili strednú školu, teraz je predprimárne vzdelávanie súčasťou vysokoškolského vzdelávania, a teda robí to veľký rozdiel, žena, ktorá má odučené tridsaťpäť rokov a v rámci predprimárneho vzdelávania má častokrát nižší príjem ako teda mladá žena, ktorá príde s vysokoškolským vzdelaním. Čiže to je potrebné, aby sme si uvedomili pred predprimárnym vzdelávaním, a tiež dostupnosť voľných miest predprimárneho vzdelávania a v jednotlivých regiónoch. A taktiež, že pomôcky, žalúzie a ďalšie veci, na ktoré sa skladajú rodičia. To znamená, nemáme problém len so žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia, problém majú aj matky, ktoré dávajú teda deti do materských škôl, ako aj učitelia, ktorí tam učia.
V skratke, ak sa môžem vyjadriť, tak aby sa mohol uskutočniť tento návrh zákona, z môjho pohľadu je potrebná motivácia rodičov, ktorá bude kľúčová. To znamená, aby sme motivovali efektívne. Tiež mám za to, že rodičia týchto detí by mali pracovať v rámci pozitívnej diskriminácie v nejakom sociálnom podniku a to by ich motivovalo dobrovoľne dávať deti do materských škôl.
Čo sa týka toho obmedzenia tri roky, ja mám za to, že trojročné deti, ak som si zobrala materskú školu, ktorá funguje v Spišskej Novej Vsi popri teda osade, tak dlhoročné skúsenosti sú v tom, že malé deti často plačú, pretože tam funguje tzv. opičia láska, a pokiaľ tá rómska matka vidí, že to dieťa plače, akonáhle to urobí dvakrát, trikrát, už to dieťa do materskej školy nedáme. Ak to uvidí tiež možno násilím, že tam má chodiť, tak bude to problém, preto si myslím, že musíme klásť dôraz práve na motiváciu týchto rodičov, aby tieto deti dali do tých materských škôl.
Celkom sa mi vidí otázka štvor- aj päťročných detí a ak by bolo potrebné, tak ročný odklad. Čo sa týka fungovania nultého ročníka, má úplne iný režim a práve pre žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia sa javí ako nie veľmi dobrá alternatíva, pretože ten nultý ročník už funguje ako systém školský, a predsa len to dieťa sa cíti v materskej škole bezpečnejšie. Takže súhlasím s tým, aby skôr bola podporená dochádzka dlhšia v materskej škole ako teda potom v samotnej škole ako nultý ročník.
Čo je podmienka pre to, aby teda tento návrh zákona mohol byť uplatňovaný, je prítomnosť špeciálnych pedagógov. V rámci toho sme rozprávali aj s pani riaditeľkou, ktorá dlhodobo pracuje v takejto škôlke a naozaj hovorí, že je potrebné, aby sa na tieto deti išlo pomalšie a iným metrom a veľmi by privítali, aby aj v rámci výziev to vykonávali špeciálni pedagógovia, pretože oni to nestačia, alebo teda nemajú až také skúsenosti v rámci učebných osnov ako oni. A taktiež zabezpečenie stravy v rámci sociálnej oblasti, keďže pracujem v tejto oblasti, patrí do existenčného minima jedno jedlo denne. Ja si myslím, že ak by tie deti boli najedené a dostali teplú stravu, len by sme zabezpečili teda tzv. existenčné minimum v spojitosti s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny.
Na čo ešte chcem poukázať, je každopádne motivácia spojená s terénnou prácou. Chcem povedať, že komunitná sociálna práca dnes funguje len v rámci projektov, existuje veľmi málo a neviem, či vôbec existujú miesta, kde komunitná sociálna práca sa financuje z rozpočtov miest a obcí. A ja kričím a dávam veľký výkričník, čo to bude, ak skončia eurofondy.
Ďalší náznak k tomu, aby sme na predprimárne vzdelávanie napojili ďalšie vzdelávanie, a teda ak hovoríme o tom, že je potrebné tie deti reálne diagnostikovať alebo riadne spoznať, či naozaj ide o mentálnu retardáciu, alebo ide teda o dôsledky sociálne znevýhodneného prostredia, musím poukázať na to, že aj deti, žiakov teda zo sociálne znevýhodneného prostredia učí v rámci integrácie bežný učiteľ, vzdeláva, tieto deti vzdeláva podľa osnov špeciálnych základných škôl, pričom bežný učiteľ učí úplne podľa iných osnov, a teda môže tam upravovať hodnotenie. Ide to pomalšie alebo s asistenciou, ale teda ak zaradíme dieťa ako žiaka so sociálne znevýhodneným prostredím, hneď musíme v rámci školských zákonov rešpektovať to, že pôjde podľa osnov špeciálnej základnej školy, na čo sa mnohokrát zabúda.
A poslednú vec, ktorú by som rada spomenula, je diagnostika. Stávajú sa veci, že v rámci metodických pokynov, ktoré dostali hlavne v Prešovskom kraji, aby teda dávali pozor a rozdeľovali deti, či majú mentálnu retardáciu alebo nemajú, sa stáva to, že určujú im tzv. výraznú zaostalosť, čo špeciálna pedagogika ani, ani v podstate vzdelávanie ako také nepozná, a zabudli na druhú vec, že po roku nedávajú opäť rediagnostikovať tie deti. To znamená, ak chce zarobiť bežná škola na takýchto deťoch, tak si ho nedá jednoducho rediagnostikovať a je to dieťa buď integrované, alebo nikto sa nestará o to, akým učivom v konečnom dôsledku skončí, alebo teda ide teda do špeciálnej školy, kde tiež sa opäť nerediagnostikuje, a teda nevieme povedať naozaj, že či teda tá výrazná zaostalosť bola zo sociálne znevýhodneného prostredia, alebo ide o nejakú formu mentálnej retardácie.
Ak by sme chceli načať problematiku diagnostických procesov, na to by mi bolo potrebné aspoň 20 minút. Aj to je vec, ktorú ak otvoríme, musíme si uvedomiť jednu dôležitú vec, že z priemeru sa nám stane nadpriemer. A tomu musíme vlastne podísť tým, že zmeníme celý systém vzdelávania, a to je veľmi dôležitý aspekt pri týchto zákonoch, ktoré prijímame.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Gaborčáková, vy ste vo svojom prejave spomenuli jeden problém, ktorý účelovo opomínajú televízie, rádiá, noviny, jednoducho každý. A to je ten problém, že v roku 2020 končí Slovensku možnosť čerpať zdroje z prostriedkov Európskej únie. Vy ste sa pýtali, čo to bude pre Slovensko znamenať. No tie prostriedky teraz tvoria v príjmovej časti slovenského rozpočtu viac než 3 mld. eur, to znamená, deficit by nám mal vzrastnúť skoro na dvojnásobok. Preto, práve preto sa vláda, ale aj veľká časť opozície tomuto problému vôbec nevenuje. Pretože, keď príde ten rok 2020, tak už aj tie posledné argumenty, prečo ešte zotrvať v tom potápajúcom sa Titaniku, zvanom Európska únia, úplne padnú.

Ďakujem za slovo. Prečo niektorí rodičia nedávajú deti do škôlok? Niektorí rodičia nedávajú deti do škôlok aj preto, že častokrát dochádza ku krvavým sporom medzi rôznymi ich klanmi, rodinami v osadách a prenáša sa to potom aj do škôlok a škôl. Čiže jeden klan nechce dať tam, lebo ho tam budú biť, druhý takisto nedá, už je to. Totižto tam každá fajta nenávidí tú druhú, navzájom sa tlčú kolíkmi, niekedy aj sekerami.
A k tej mentálnej zaostalosti. Čo sa dá čakať, keď generácie sa krížia, generáciami sa krížia bratranci so sesternicami? Podmienené je to ešte aj alkoholom a tak ďalej.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem mojej kolegyni Soni Gaborčákovej, ktorá otvorila jednu dôležitú tému, a tou je špeciálne školstvo. Ja som schválne túto tému nenačala pri tomto zákone, ale áno, je to dôležitá téma. Je dôležité aj to, čo povedala, že tie deti treba rediagnostikovať a treba sa pozerať na to, že či máme tie správne nástroje na diagnostiku a rediagnostiku, aby tieto deti zbytočne v špeciálnych školách sme nedržali.
A čo sa týka špeciálne rómskych detí, tak stačí sa pozrieť na Rómov, ktorí napr. odišli do Veľkej Británie. Deti tam chodia riadne do školy, rodičia sú zamestnaní, a tie deti nemajú v školách žiadny problém. Tu ich dávame do špeciálnych škôl. V Anglicku prosperujú, vedia anglicky a sú štandardnými žiakmi vo Veľkej Británii. Čiže asi to nebude v tom, že vo všeobecnosti by bola rómska populácia hlúpejšia, preto ju musíme en bloc celú dať, teda nadpriemerne veľký počet žiakov z rómskej komunity dať do špeciálnych škôl.
Takže súhlasím, že tento problém treba riešiť, ale je komplexný, a treba sa pozrieť, rediagnostika, diagnostické nástroje a na to, akým spôsobom sú deti do špeciálnych škôl zaraďované.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Tiež chcem oceniť príspevok mojej poslaneckej kolegyne. Som veľmi rád, že tu spomenula terénnu sociálnu prácu, mimoriadne dôležitú v komunitách, o ktorých sa tu bavíme. Bolo tu spomenuté meno pána Ledeckého ako takého príkladu. Ja si pamätám rozhovor s ním a kde uvádzal jeden z prvých nultých krokov, ktorý urobil, je, že zaviedol alebo dal, umožnil, aby jednoducho do tých osád im bola privedená teplá voda, aby boli naplnené základné hygienické potreby. Pretože je síce pekné ich budiť, ale pokiaľ ich neumyjeme a tak ďalej, tak máme potom problém.
A tiež ďakujem za to, že sa tu spomenul problém diagnostiky. Depistáž momentálne je na veľmi, veľmi málo, slabo rozvinutá v materských školách. Bez ohľadu na to, či sa to deje tu alebo aj v celej populácii. Len v rámci projektov, keď sa podarilo dostať špecialistov na jednotlivé školy, sa vôbec v niektorých, na niektorých materských školách takáto masová depistáž začala vykonávať. Ja som niektoré spisy aj videl. A pri tejto príležitosti mi nedá nespomenúť, keďže som v kontakte s odborníkmi z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, že my musíme sa pozrieť na spôsob, akým sa diagnostika robí. Nielen diagnostika, ale aj rediagnostika, či tie dané diagnózy zodpovedajú plne všetkému, čo sa tam nachádza.
A ešte jedna poznámočka. Keď už ideme zadefinovávať špeciálne vzdelávacie potreby niektorých detí, mali by sme si tiež uvedomiť, že žijeme v dobe, kedy každé pomaly dieťa má nejaké ale individuálne vzdelávacie potreby. A tomu by... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za reakcie. V prvom rade chcem povedať, že špeciálne školstvo nie je nepriateľom rómskych detí, a teda stojím si za tým, že ak dieťa má mentálnu retardáciu, tak špeciálny pedagóg je ten najlepší pedagóg pre to dieťa. A ak máme pripravené podmienky na vzdelávanie v bežných školách, tak, a dieťa nemá mentálnu retardáciu, tak samozrejme, aj ja som chodievala do triedy, kde sme mali Rómov a nemala som s tým vôbec problémy a brali sme to ako súčasť nášho života. Nikto sa nad tým nezamýšľal. Takže určite je, nie je dôvod na to, aby sme odsudzovali špeciálne školstvo, ktoré naozaj mnohokrát možno práve zachraňuje tie nedostatky aj rodinného prostredia, ale aj ľahkej mentálnej retardácii, alebo hraničného páska mentálnej retardácie. Ďakujem.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem vám za všetky inšpirácie a podnety. Takisto ďakujem aj kolegom Martinovi Poliačikovi a Lucii Nicholsonovej, ktorí, ako povedali, túto tému priam zdvihli zo zeme. A je to tak, ako povedala pani podpredsedníčka, toto skutočne neni téma, na ktorej by politik získaval politické body, skôr na opačnom, na opačnom postoji tieto politické body si strany získavajú. Stačí si pozrieť vyjadrenia tuto kolegov z ĽS NS alebo aj strany SMER a spôsob ako, ich rétoriky smerom k rómskej problematike.
A keď už som začala túto tému listom týchto dvoch učiteliek, ktoré skutočne, by som bola veľmi rada, keby sa im znovu dostalo, aj tomuto problému, pozornosti, akú si zasluhujú. Ja by som chcela aj zakončiť ich záverom listu, čo povedali.
No a ony na záver toho listu píšu toto a v roku 2012: "Máme obavy, kam až táto, niekde už teraz neúnosná situácia dospeje pri pokračovaní tohto dlhodobo neriešeného a odsúvaného problému a dysfunkčného sociálneho systému. Čoraz častejšie berú spravodlivosť do rúk samotní občania. Politici a vláda dlhodobo ignorujú a alibisticky tolerujú konkrétne problémy súčasnosti, morálny úpadok, sociálnu nespravodlivosť, nevymožiteľnosť práva, pozitívnu diskrimináciu. Reakciou spoločnosti vrátane detí je apatia, neznášanlivosť, vandalizmus, agresivita, rasizmus až neonacizmus, útoky a nenávisť na oboch stranách. Ak naďalej sa bude prehliadať táto skutočnosť, čoraz väčšiu podporu budú získavať v politickom spektre strany blízke krajnej pravici a extrémistické skupiny, ktoré v čoraz väčšej miere podporujú a uznávajú okrem dospelých dokonca aj stále mladšie deti. Naozaj chcete občianske nepokoje či vojnu? Lebo máme pocit, že tam to smeruje."
A toto napísali tie dve učiteľky z Dobšinej v roku 2012. Takže opätovne vyzývam vládnu koalíciu, aby tento problém riešila a aby, teraz vidíme, že to, čo ony napísali, sa o päť rokov neskôr aj uskutočnilo. A ešte raz teda vyzývam vládnu koalíciu, aby tento problém urýchlene riešila, pretože svojou nečinnosťou len podporuje nárast extrémizmu v našej spoločnosti.
Ďakujem.