17. schôdza

Ďakujem pekne.
Pán poslanec Dostál, nevystupoval som za poslanecký klub, takže to je jedna nepresnosť. A ani som vo svojom vystúpení nesnažil sa nejakým spôsobom hovoriť o znížení DPH, hovoril som hlavne o tom odvodovom zaťažení. A moja otázka smerovala k predkladateľovi, že či si myslí, že keby vláda v budúcnosti pristúpila k zníženiu tohto odvodového zaťaženia, že či je presvedčený o tom, že by sa to automaticky premietlo do vyšších platov u zamestnancov.
Pani poslankyňa Kiššová, ja som konkrétne pomenoval jednu vec, ktorú ste, ktorú som čítal vo vašom článku, a to, že ste tvrdili, že zamestnávateľ a zamestnanec majú na pracovnom trhu rovnako silnú pozíciu. Ja z vlastnej skúsenosti a zo skúseností mnohých ľudí o tomto presvedčený nie som vôbec, práve naopak.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dovoľte mi reagovať na vystúpenia oboch rečníkov. Prihlásil som sa z toho dôvodu, že kolega Mihál, ktorý už je jediný prihlásený do rozpravy, bude vystupovať v prospech návrhu, takže k nemu asi nejak komentovať nebude treba. A teda chcel som aj, aby obidvaja kolegovia mali možnosť sa prípadne vyjadriť, ak ešte budú chcieť. Takže dovoľte mi vysvetliť možno viaceré veci k tomu, čo tu zazneli.
V prvom rade chcem zdôrazniť, že tento návrh a nápad nepochádza ani z mojej hlavy, ani z hlavy kolegu Mihála, to hovorím, nie aby som sa vyhováral, naopak, ja som veľmi hrdý, že sme ten návrh predložili, a zatiaľ tá diskusia ma nepresvedčila o inom, ale pretože toto naozaj nie je otázka nejakej intelektuálnej alebo inej márnivosti. Tento návrh pochádza od hnutia alebo, neviem, jak to nazvať, iniciatívy Pracujúca chudoba, ktorú zhodou okolností založil bývalý člen SaS, ale to je iná téma, a pochádza z Rakúska inšpirovaný, kde teda v legislatíve sú tieto veci ustanovené. Nás to zaujalo a zdalo sa nám to vhodné a verím, že to aj vhodné je a pokúsim sa vysvetliť prečo.
Začnem vystúpením pani Kiššovej. Pani Kiššová povedala pomerne veľa konkrétnych argumentov, ktoré sa dajú tým pádom aj na ne reagovať, takže sa im budem venovať trošku obsiahlejšie. V prvom rade ona hovorila, že nie je správne vyvolávať dojem, že podnikatelia sú tí zlí, ktorí ako chcú len ľuďom ubližovať. Ja s ňou úplne súhlasím, a preto sa nikdy ani taký dojem nesnažím vyvolať. Myslím si, že podnikatelia sú úplne rovnaká skupina ako všetky ostatné skupiny obyvateľstva v tom, že sú medzi aj hlúpi, aj múdri, aj dobrí, aj zlí, aj akékoľvek ľubovoľné slová nájdeme, a práve som aj v tom úvodnom vystúpení, na ktoré kolegyňa nereagovala, ale možno, myslím, neviem, či tu bola vtedy, myslím, že nebola, vysvetľoval, že práve ten, kto vyvoláva triednu vojnu, kde sa stavia proti sebe zamestnancov a zamestnávateľov, je ten, kto podľa mňa robí chybu, pretože takú triednu vojnu zamestnávatelia musia prehrať, keďže sú v menšine. A aj som tu citoval tvojho vlastného predsedu pána Richarda Sulíka, ktorý podľa mňa práve takú vojnu vyvoláva svojimi citátmi, kde hovorí o tom, že zamestnávateľ, ktorý dobrovoľne platí viac, je hlupák a filantrop a jedine bude platiť lepšie, viac, ak k tomu bude donútený, napríklad hrozbou odchodu zamestnancov. To sú práve podľa mňa výroky, ktoré vyvolávajú pocit, že pokiaľ tvrdá ruka buď trhu, alebo štátu nezasiahne, tak zamestnávateľ je prirodzený zdierač. Ja si to nemyslím a hovorím to ako dlhoročný zamestnávateľ, že to tak je.
Povedala si, Jana, že čo je zlé na tom, nechať sa dohodnúť? No nič. Ja s tebou úplne súhlasím. My chceme nechať sa dohodnúť, my len hovoríme o podmienkach ponuky. V tejto krajine a vo všetkých vyspelých krajinách je pomerne podrobne regulovaná napríklad reklama, ale to nebráni spotrebiteľovi ísť si potom kúpiť do obchodu. V tejto krajine je, pomerne sú prísne regulované a v mnohých iných všetkých vyspelých finančné služby, za akých okolností sú ponúkané a tak ďalej atď. To znamená, samotný fakt, že obídeme ponuku, ešte nehovorí nič o tom, že by sme nejakým spôsobom zakazovali zmluvnú voľnosť. Nech sa dohodnú. Nech sa dohodnú, len my chceme, aby zamestnanec bol lepšie informovaný a aby mal v tom tým mierne posilnené postavenie, v tom vyjednávaní.
Ďalšia otázka bola, že čo má robiť zamestnávateľ, ak hľadá viacero ľudí na viacero pozícií. No, povedzme povedal si, že 10 ľudí na štyri typy pozície. Na pomerne jednoduché, napríklad ku každej tej pozícii do zátvorky dať to rozpätie, to je, myslím si, že asi tá najjednoduchšia vec, čo sa dá spraviť, ale nechal by som na zamestnávateľa, čo spraví, ale naozaj tento typ argumentov už skôr pripomína potom snahu umelo niečo hľadať.
To isté platí aj o ďalšom argumente, že výsledkom môže byť aj nižšia mzda, lebo teda údajne na základe toho zamestnanec, ktorý by si inak zapýtal viac, akceptuje menej, lebo tým, že išiel na interview s takouto ponukou, už nejak prirodzene zakceptoval, že dostane menej. To bol, ak som to správne pochopil, tvoj argument. Priznám sa, že mu vôbec nerozumiem. Pretože zamestnanec, ktorý je rozhodnutý, že chce minimálne 1 200 eur, môže ísť na inzerát, ktorý povie, že ponúka sa minimálne 1 000 eur. Ak má napríklad pocit, že tam môžu ponúknuť aj viac a potom si to aj vypýtať, inak to neakceptovať. Oproti dnešnej situácii bude však vo výhode, že si bude môcť lepšie odhadnúť, ktoré zamestnania to ponúkajú a ktoré ponúkajú nižšiu ako jeho sumu a nebude musieť chodiť na tie inzeráty, kde tá vzdialenosť je podľa neho príliš veľká. Lebo, opakujem, tento zákon ponúka alebo vymedzuje len minimum, nie maximum. Ten, kto si chce na interview vypýtať viac, bude to môcť urobiť.
Hovoríš, že bude to vyvolávať veľmi zlé vzťahy vnútri zamestnávateľov, ak zamestnávateľ bude musieť niekoho konkrétneho preplatiť, keď ho bude chcieť získať, a zverejnenie vysokej tejto mzdy v tom inzeráte vyvolá veľmi zlú krv vo vnútri zamestnávateľa. No, filozoficky to, čo niekto volá zlú krv, by som ja nazval korektné zaobchádzanie s existujúcimi zamestnancami a priznám sa, že tiež tomu ako manažér som tomu často čelil a nemyslím si, že cesta je nutné v tom oklamávať svojich existujúcich zamestnancov, najmä ak sú dlhoroční lojálni ľudia v tíme, ale to je menej podstatné ako to, že tento zákon nič také nevynucuje.
Po prvé, zamestnávateľ, ak je naozaj v takejto situácii, tak skôr predpokladám, že použije buď služby headhunting agentúry, alebo inej formy, ktorá neobsahuje inzerát.
Po druhé, keby aj inzerát chcel z nejakého dôvodu použiť, tak bude môcť tam dať, nebude musieť dať až takú super vysokú sumu, ale dá túto minimálnu, ale povie, že je tam rozpätie a tak ďalej atď. Takže tých nástrojov má v ruke pomerne veľa.
Povedala si, že nie je na tom nič zlého, ak podnikatelia optimalizujú svoje náklady tým, že neplatia rovnaké sumy ľuďom, alebo teda nechcú platiť viac, ako musia, ako si ten zamestnanec vypýta. No súhlasím, ale rovnako je v poriadku, ak zamestnanci optimalizujú svoje výnosy a my im v tom chceme pomôcť tým, že budú mať k dispozícii viac informácií.
Povedala si, že neprekvapuje ťa, že 84 % ľudí je za tento návrh, lebo keby sme zaviedli zákon, že sa bude platiť 1 000 euro mesačne prémia, tak za to bude 100 % ľudí, resp. 100 % mínus samotní zamestnávatelia. No dovolím si oponovať. Po prvé súhlasím v tom, že samotná popularita návrhu nie je a nikdy nemôže byť tým najdôležitejším argumentom, a preto aj v našom návrhu jednak sme to nezisťovali vopred, zisťovali sme to až po jeho predložení, lebo nás to naozaj nezaujímalo, a aj pri jeho dnešnom uvádzaní to vždy uvádzam možno v treťom alebo štvrtom rade. Takže určite súhlasím s tým, že keby celá argumentácia bola alebo hlavná argumentácia na tomto mala stáť, že je to populárne, tak by som s tým nesúhlasil.
Ale je to zaujímavý argument, najmä ak zistíme aj podľa toho prieskumu, teda PAS-ka, teda nie my, ale PAS-ka, že rovnaký počet podnikateľov bol voči tomuto návrhu pozitívne naladený, ako negatívne naladený. To už hovorí niečo o tom, že to asi nie je problém toho, že by len zamestnancom sa to páčilo.
A spýtala si, súhlasíš, že treba sa spýtať tých, čo tomu rozumejú, personalistov, manažérov. Tak po prvé v priebehu procesu výberu ľudí podľa mňa rozumejú všetci v tom, že ho všetci niekedy absolvovali aj na jednej, aj na druhej strane, niektorí na oboch stranách a je podľa mňa prejavom neprípustného elitárstva tvrdiť, že mu rozumejú len tí, čo sú zamestnanci HR alebo personalizmu. Rozumie mu každý zamestnaný a pracujúci človek, ktorý sa o prácu uchádzal. Ale dovolím si ťa informovať, že keď sa minulý rok realizoval internetový prieskum o tejto zmene, tak 72 % personalistov s ním vyjadrilo súhlas. Takže to je len teda k tej skupine, o ktorú sa ty chceš opierať.
A v poslednom rade mi dovoľte uviesť, že zamestnávatelia už dneska niektorí to používajú a ako to vidíme aj teraz v čase, by som povedal, väčšieho boomu pracovného trhu, ten počet stúpa. Takže je pravda, že nejaké percento, myslím, že je to okolo 20 %, ale môžem sa mýliť, už to spontánne zhruba robí v ponukách práce, takže nejde o nejaký výnimočný jav. To aj naznačuje, že asi to nie je až tak problematické pre tých zamestnávateľov. Ale, áno, väčšina zamestnávateľov dnes uprednostňuje, buď si to neuvedomujú a neriešia to, alebo uprednostňujú stratégiu, kde si myslia, ako som to čítal aj v úvode svojho príspevku, keď som zákon uvádzal, že prečo neušetriť, keď môžem, a prečo nedotlačiť toho zamestnanca k niečomu, keď môžem. V tomto smere naozaj náš návrh posilňuje postavenie zamestnancov, a preto sa dá aj očakávať, že posilní mzdy, keď aj ako som uviedol v úvode, najväčšie posilnenie sa bude týkať tých, ktorí majú dnes najslabšie postavenie na trhu práce. To znamená žien, menšín, mladých ľudí a podobne a najmenej to asi pomôže asi ľuďom, ktorí už dnes majú vysoké platy a exkluzívne postavenie. Takže súhlasím, že ten dopad nebude úplne rovnomerný.
Pokiaľ ide o pána poslanca Kéryho, ďakujem mu za jeho vystúpenie v tom, že bolo pomerne vecné, aj keď občas si tam neodpustil nejaké také osobnejšie podkopávania, ale však sme v parlamente, je to v poriadku. Dovoľte mi však povedať, že ten argument, že nie je možné to podporiť, lebo je to podľa neho v nesprávnom zákone, je, špeciálne musím povedať, z predstaviteľa strany SMER taký celkom zaujímavý, lebo ak sa niektorá strana, by som povedal, nekafre s legislatívnou čistotou v tejto Národnej rade, tak je to strana SMER. Už len protizákonné používanie skrátených konaní, ktoré tu máme približne raz za mesiac, je toho najlepší dôkazom. To znamená, ja som ešte nezažil situáciu, keby by legislatívnotechnická diskusia odradila stranu SMER od toho, aby hlasovala za niečo, za čo skutočne hlasovať chce. Preto sa aj musím domnievať, že, a najmä, keďže v tom prípade ten argument navyše nie je úplne presný, že je ten motív iný, ale k tomu sa vrátim.
Pán poslanec hovorí, že chybou je dávať to do zákona o nelegálnej práci, je to treba dať do zákona o službách zamestnanosti. Musím povedať, že v zákone o nelegálnej práci je to preto, že je to zákon, ktorý definuje pojem ponuka práce a má o tom osobitný paragraf, preto v absencii osobitného zákona sa nám to zdalo ako legislatívne najlepšie miesto. Súhlasím, že optimálne miesto to nie je, lebo optimálne miesto v súčasnej legislatívne neexistuje, optimálne miesto v súčasnej legislatívne by bol osobitný predpis, teda zákon o ponukách práce. Keby sme tu však s takým zákonom prišli, myslím, že kolegovia, najmä zo SaS, by ma oprávnene vyhnali z tejto snemovne, pretože robiť kvôli takejto veci osobitný zákon by naozaj nebolo namieste, hoci legislatívne by to bolo najčistejšie, naozaj, ale vecne by to, aj symbolicky by to bola podľa mňa hlúposť. Takže v situácii, keď nechceme robiť osobitný predpis, tak vznikla otázka, kam to dať. Ani zákon o službách zamestnanosti na to nie je vhodný, ani tento zákon na to nie je vhodný, ale ani Zákonník práce na to nie je úplne vhodný a pokúsim sa vysvetliť prečo.
Zákon o službách zamestnanosti je primárne o službách zamestnanosti. To, že v jednom bode sa riešia niektoré antidiskriminačné ustanovenia ponúk práce, z neho ešte nerobí dobrý zákon na toto, lebo je to zákon o inom. A, pán poslanec, vy ste mi citovali úvodné ustanovenia zákona o nelegálnej práci, aby ste dokázali, že podľa vás to nie je vhodný. Ja by som teraz rovnako mohol citovať úvodné ustanovenia zákona o službách zamestnanosti a dokázať vám, že ani tam to neni vhodné podľa toho úvodného paragrafu. Máte pravdu v tom, že nie je to vhodné nikde, otázka je, kde je to najmenej nevhodné.
Pokiaľ ide o Zákonník práce, tam sme rozmýšľali, že to dať. To bolo prvé, čo nás napadlo, len Zákonník práce je po prvé zákon tzv. kódexového typu a tie ponuky práce tam práve definované nie sú, ani sa tam nepoužívajú. V celom Zákonníku práce nenájdete slovo ponuka práce v žiadnej forme. Preto sme zvolili to riešenie, ktoré, pán poslanec Dostál sa naňho pýtal, že dať tam odkaz, aby práve bolo jasné, že je oprávnený aj ten druhý zákon to definovať, ale dať tú samotnú ponuku tam, kde už je definovaná, to je v § 4 zákona o nelegálnej práci.
Preto si myslím, že to legislatívne riešenie je technicky úplne v poriadku, a považujem na ňom postaviť nejaké odmietnutie za nie úplne kóšer a zároveň chcem poďakovať pani kolegyni Kiššovej, že na rozdiel od kolegu Kéryho to odmietla otvorene. Proste nehrala tento typ hry, proste povedala, nesúhlasím, lebo toto, a to je podľa mňa fajn, ako nemusíme sa zhodnúť, na toto sme 150, a nie úplne sa, musím povedať, že som stotožnený s tým, že je to fajn, ale potom musím nájsť dôvod, aby vám som to nemohol podporiť.
Napriek tomu, a tam, pán poslanec, musím povedať, že v závere, neviem, či chtiac, alebo nechtiac, ste sa prezradili, alebo možno ste sa neprezradili, možno to naozaj bolo premyslené, vy ste vlastne pomenovali tú stratégiu vlády. Nie je možné, aby poslanec Mihál a Beblavý presadili tento zákon, nebodaj im to pomohlo politicky, preto tento zákon musí byť zamietnutý, a preto ako vládny zákon sem príde, lebo to je jediná politicky prijateľná forma pre vás. To je podľa mňa to skutočné posolstvo. A ak si myslíte, že je nepravdivé a ak si myslíte, že chcete ukázať, že to tak nie je, lenže naozaj máte vecný problém, tak vám tu namieste dávam verejnú ponuku, že som ochotný, a hovoril som o tom ráno ... (pozn. red.: rýchlo vyslovené) Mihálom, sme ochotní tento návrh stiahnuť a sme ochotní v spolupráci či už s vami, alebo s ministerstvom úplne v pohode dopracovať tak, aby ste s ním technicky boli spokojný a môžme ho aj predložiť spoločne, ja s tým nemám žiadny problém. A chcem sa vás ale spýtať, že či pre vás je to prijateľné. Lebo ja si myslím, že skutočná odpoveď, že to nie je prijateľné pre vás, lebo zákony môžu byť buď koaličné, alebo tu byť nemôžu. Toľko k tomu.
Posledná vec k pánovi kolegovi Kérymu, lebo on sám to teda otvoril, a to je otázka zníženia daňového, odvodového zaťaženia. No, pán kolega, ak máme situáciu, kde dnes z minimálnej mzdy, z každého eura zvýšenia minimálnej mzdy, ktoré zamestnávateľ zaplatí na cene práce, 58 centov odtečie do verejných rozpočtov a len 42 centov odtečie tomu človeku, tak to je podľa mňa zo strany štátu bohapusté zderstvo, to sa inak nedá nazvať. A to, že to tak je, nevyplýva žiadnym spôsobom od Boha, ale vyplýva to z toho, že vy kontinuálne nastavujete daňové, odvodové mechanizmy tak, že tie nízke príjmy sa čoraz viac odvodňujú. Je na to, a nielen nízke, ale aj tie stredné potom, ale to je teraz iná téma, to znamená, že tam naozaj je vážny problém, ktorý treba riešiť a jeho najlepšie riešenie podľa mňa by naozaj bolo to, čo sme navrhli s kolegom Mihálom, nie v tomto zákone, ale zatiaľ ako verejný návrh, aby nezdaniteľné minimum základu dane bolo na úrovni minimálnej mzdy očisteného o sociálne odvody a aby aj odvodová odpočítateľná položka zo zdravotných odvodov bola na úrovni minimálnej mzdy, pretože to by znamenalo, že človek, ktorý robí za minimálnu mzdu, by síce platil sociálne odvody a základné zdravotné odvody by sa platili zaňho tiež, aby, samozrejme, mal prístup k sociálnemu systému, ale štát by z jeho výplaty nezobral 58 %, ale oveľa, oveľa menej.
Zároveň ja chcem položiť konkrétnu otázku, či si myslím, že ak sa zníži daňové, odvodové zaťaženie práce, že ľuďom stúpnu čisté mzdy, áno, matematicky to tak nevyhnutne musí byť, pokiaľ si nemyslíte, že zamestnávatelia si zavolajú zamestnancov a dokážu ich prinútiť k tomu, aby si sami dobrovoľne znížili mzdu, ktorú majú v pracovnej zmluve uvedenú, čomu, myslím, neveríte a práve, ako ste sám pred chvíľou hovorili, dneska už, chvalabohu, nie sme na Slovensku v takom bode.
Zároveň na záver mi dovoľte povedať, že vy ste povedali veľmi pekne a jednoducho, že na Slovensku máme dva, sme mali dva problémy nezamestnanosť a výšku miezd a ste rád, že už máme len jeden, to je výška miezd. No, v krajine, ktorá má najvyššiu nezamestnanosť z Visegrádskej štvorky a ktorej nezamestnanosť je takmer dvojnásobok priemeru Visegrádskej štvorky, je to podľa mňa, ako povedal kedysi klasik, radosť mierne predčasná. Nezamestnanosť niekde okolo deviatich percent je veľmi vysoká nezamestnanosť a len o niečo vyššia viedla napríklad vo Francúzsku k tomu, že prezident Hollande povedal, že nemôže ani znovu kandidovať na prezidenta, lebo sa mu nepodarilo tú úroveň vo Francúzsku, ktorá je o niečo vyššia, ale nie významne, znížiť za svojho funkčného päťročného obdobia. To znamená, že za tých okolností by som ešte tú vojnu proti nezamestnanosti neuzatváral nejakým víťazstvom, lebo zatiaľ to môže byť trošku aj Pyrrhovo víťazstvo. Ja chápem v dobrom, čo ste chceli povedať, že tie mzdy už sú to, čo ľudia vnímajú, dneska viac, ale nezabúdajme aj na tých 300-tisíc ľudí, ktorí ešte stále prácu nemajú, hoci si ju hľadajú.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. V prvom rade ďakujem veľmi pekne, že tá reakcia bola vecná a bola k veciam, ktoré som naozaj konkrétne hovorila, čo je tu občas také celkom cenné a vzácne. Skúsim začať odspodu.
Ty si, pán poslanec, vyslovil taký predpoklad, že to, že niektorí zamestnávatelia to začali spontánne robiť, pretože tu tá diskusia vo verejnosti je, je pre teba znakom toho, že je to dobrý nápad. No podobnú analógiu by som mohla použiť aj ja, keby som povedala, že to, že to tí zvyšní nerobia, by mohlo byť zase znakom, že to nie je dobrý nápad, ale asi by som ju nevyslovila.
Potom si spomenul, že som povedala, že ste sa mali pýtať tých, čo tomu rozumejú, a že teda tomu rozumejú všetci. Ja som sa asi zle vyjadrila, ak som to tak povedala, tak sa ospravedlňujem, ja som chcela povedať, že tí, čo rozumejú procesu náborov a inzerovaniu. Lebo hovoríme tu o nejakom povinnom nastavení uvádzať nejaké údaje do inzerovania, čiže v procese inzerovania, a chcela som povedať, že tí, čo rozumejú procesu, vedia ako ten proces prebieha, vedia, akým spôsobom vzniká mzdová politika, odmeňovacia politika, ako sú tieto rozhovory vedené, ako sa potom vyjednáva, lebo to nie je úplne tak, že si tam tí dvaja sadnú a potom si plácnu, ono to má, samozrejme, aj nejaké, nejaké hodnotovejšie procesy v sebe.
Potom si povedal, že aj zamestnanci optimalizujú, s týmto úplne súhlasím. Samozrejme, zamestnanci optimalizujú, a napriek tomu im nejdeme zo zákona prikazovať, že keď sa uchádzajú o nejakú pracovnú pozíciu, musia do toho svojho uchádzacieho nejakého formuláru niečo povinne uvádzať zo zákona. Nič také im neprikazujeme.
Potom si spomenul, že to, že ja vnímam negatívne... Aha, už nestihnem. Tak môžme si to asi potom vydiskutovať.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Od pravicového politika by som čakal, že keď zavádza k tým stovkám regulácií ešte nejakú ďalšiu, tak minimálne navrhne dve iné zrušiť a alebo dodá celý zoznam ďalších regulácií a povie, že venujme sa tomuto, ako tieto regulácie obmedziť. To, že niečo môže byť dobrý nápad, neznamená, že sa to musí stať povinnosťou. Možno keď má niekto šedivé vlasy a nafarbí si ich nahnedo, tak môže to byť preňho dobrý nápad, ale neznamená, že musíme schváliť zákon, že kto má sivé vlasy, tak si ich musí prefarbiť nahnedo.
Tiež trošku ten zákon obracia naruby ten princíp, že kto zverejňuje cenu. Lebo je to podobné, ako keby sme prikázali všetkým, čo si idú niečo nakúpiť do potravín, aby uvádzali, neviem, chcú si kúpiť mlieko, chlieb, vajcia, aby prišli do potravín s tým, že uvedú dopredu cenu, za akú sú ochotní kúpiť chlieb, mlieko, vajcia, namiesto toho, aby to uvádzal obchod.
Čiže ja nevidím dôvod, prečo takýto zákon, zákon podporiť. Naozaj som tam nezaregistroval dôvod, prečo by takéto niečo malo byť povinné.
Ďakujem.

Pán poslanec Beblavý, ja som síce reagoval faktickou poznámkou na vystúpenie pána kolegu Kéryho zo SMER-u, a teda čiastočne som mu dal za pravdu, ale tie dôvody, prečo nepodporím váš návrh, nepovedal pán poslanec Kéry, ale, ale teda sú obsiahnuté alebo boli obsiahnuté vo vystúpení pani poslankyne Kiššovej, a teda v tom, v tom, aké výhrady ona prezentovala.
Ale predsa len aj tá legislatívna čistota ma zaujíma a nedostal som na to celkom odpoveď. Chápem, že legislatívne najčistejšie riešenie by bol nový zákon a to by mohol byť problém, ale teda nerozumiem tej potrebe otvárať Zákonník práce a dať tam odkaz, že vecne to bude upravené v osobitnom, v osobitnom predpise, ktoré sa tam ani nemenuje, lebo však v kódexoch nie sú odkazy, tak je tam iba odkaz, že to bude niekde inde upravené.
Zákonník práce je zákon z roku 2001 a bol 36-krát novelizovaný a 1-krát pozmenený nálezom Ústavného súdu, to je viac ako 2-krát ročne sa mení nejaký kódex, ktorý by mal byť stabilný a ktorý by na rozdiel od bežných zákonov mal vykazovať ešte väčšiu, väčšiu stabilitu a mení sa minimálne 2-krát do roka, a teda chápem, že niekedy vznikne potreba presadiť nejakú, nejakú zásadnú zmenu alebo aj menej zásadnú, reagovať na nejaký drobný problém, ale, ale toto, čo tu vy navrhujete, mi príde ako úplne, úplne samoúčelné. Pretože ak by tam ten článok 1 nebol a bolo by to upravené iba v článku 2, tak sa vecne dosiahne presne to, čo chcete. Ale to je len taká, vravím, legislatívnotechnická výhrada, nie je to podstata môjho postoja k tomuto návrhu.

Ďakujem pekne, začnem od konca.
Pán poslanec Dostál, milý Ondrej, ja som sa to už pokúsil vysvetliť, že tá zmena Zákonníka práce bola práve legislatívnotechnická snaha vystužiť potom to použitie v inom zákone. Poviem úprimne, myslím, že si absolvent práva, aj keď taký skôr celoživotného vzdelávania, takže teraz to vnímam, že využívaš svoju vzdelávaciu prevahu nado mnou, lebo ja právnik nie som, na to mám svojich ľudí. Ale pokiaľ mi to teda vysvetľovali, tak dali tam do toho Zákonníka práce to splnomocnenie práve preto, aby to bolo legislatívne čisté. Ale priznám sa, že netrúfam si až na tejto úrovni legislatívnej techniky s tebou diskutovať, takže beriem, že si to vyhral na body.
A pokiaľ ide o to, čo povedal Jožo Rajtár. Jožo, priznám sa, väčšine tých metafor som nerozumel, takže neviem na ne reagovať, ale rozumel som tomu, čo si hovoril na začiatku, že ti tam chýba aj to rušenie regulácií. A musím sa priznať, že to považujem za veľmi dobrý bod. Ja by som povedal takto. Legislatívne je pomerne ťažké teraz akože kombinovať takéto veci, ale myslím, že tá myšlienka pracovať aj s tým, čo vieme skôr znížiť, obmedziť, zrušiť, myslím z hľadiska toho, čo sa deje, je podľa mňa dobrá a beriem ju od teba. Možno by som ja len doplnil to, že okrem rušenia regulácií podľa mňa je dôležité robiť aj lepšie a funkčnejšie regulácie, lebo keď sme zmenili spôsob regulovania hypoték, tak sme naštartovali súťaž na trhu a nebolo to, že by sme ich robili menej, ale jednoducho sme len ako keby postrčili ten existujúci stav, ale napriek tomu súhlasím s tebou, že na Slovensku je regulácií, aj nefunkčných, priveľa, takže určite je to, je to dobrá, je to dobrá pointa.
No a, Jani, pani Kiššová, myslím, že tá diskusia už bola veľmi dobrá a produktívna, aj keď sa nezhodneme, samozrejme, na tom výsledku.
Ja len poviem na záver, že naším cieľom bolo stransparentniť trh práce a jeho cenotvorbu, ale - a ja som to opakovane povedal - aj posilniť postavenie zamestnancov a to sa tým zákonom naozaj posilňuje, a preto sa dá očakávať aj to, že by vzrástli o niečo mzdy najmä v tých skupinách, ktorým by to najviac pomohlo.
Ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka, vážené dámy a páni, bavíme sa tu o tom, a to ja chápem ako hlavnú tému, ako zvýšiť platy na Slovensku. Tento návrh zákona pána kolegu Beblavého je takým malým krôčikom k tomu, aby sa to mohlo podariť. To, čo ma prekvapuje a šokuje, je, že tu zo strany SMER-u a SaS počúvam len argumenty, ako sa to nedá. Ako sa to nedá takto urobiť, ale žiadny iný návrh, ako sa to dá urobiť, nepredložili. Tak si povedzme, aký je reálny stav na Slovensku.
Mnohí ľudia sú prekvapení, keď taký väčšinový názor, alebo teda veľmi rozšírený je, že za komunizmu bolo ľuďom ekonomicky lepšie. Mnohí sa nad tým pozastavia, že ako je to možné, však ľudia mali doma jeden čiernobiely televízor a jazdili tak maximálne Škodou 105S alebo 120L. Dneska majú ľudia doma laptopy, televízory, mobily, jazdia oveľa lepšími autami, v televízii pred rokom ´89 sme mali dva štátne kanály, dneska ich môžme mať stovky. Ako je to možné, že sú v tomto štáte ešte ľudia, ktorí si myslia, že za komunizmu sa žilo ekonomicky lepšie?
No lenže z pohľadu väčšinu ľudí je to pravda. Je to pravda v tom, že miera ekonomickej slobody, ktorú ľudia mali, bola u väčšiny ľudí za komunizmu lepšia. Bohužiaľ, tak to je. Pretože väčšina ľudí netúžila ani pred rokom ´89, ani dnes podnikať, väčšina ľudí netúžila po tom mať vilu na Kanárskych ostrovoch alebo na Seychelách, pretože si to aj tak nikdy nebudú môcť dovoliť.
Ale keď si vezmeme rodinný rozpočet, to, čo každá slovenská rodina vydáva a musí míňať každý mesiac, tak ja som si dal tú námahu a spočítal som, že na Slovensku dnes priemerná slovenská rodina, a to upozorňujem priemerná, čiže v skutočnosti väčšina rodín je na tom ešte horšie, vydáva na nevyhnutné výdavky 81 % rodinného rozpočtu; 81 % rodinného rozpočtu dáva priemerná slovenská rodina iba na, ľudovo povedané, šeky a splátky úverov. Pre zaujímavosť 3 % na alkohol a tabak, 6 % na rekreáciu a kultúru. Tak ako sa má cítiť väčšina slovenských domácností a rodín, keď musí každý mesiac žiť iba, ľudovo povedané, z ruky do úst?
Keď si vezmeme disponibilný príjem slovenských rodín, disponibilný príjem znamená to, čo ľudia zarobia mínus dane a odvody, veľmi zjednodušene povedané, to znamená to, čo môžu minúť alebo ušetriť, a porovnáme si čistý majetok slovenských rodín v roku 2000 a v roku 2015, tipnite si, o koľko stúpol. Dámy a páni, klesol o 10 %. Pätnásť rokov tu počúvame čísla o zázračnom štatistickom ekonomickom raste, o tom, ako sa naša ekonomika rozvíja, ale slovenské rodiny z toho nič nemajú. Naopak, čistý majetok ich domácností klesol o 10 %.
Čo si myslíte, o koľko sa v tom istom čase slovenské rodiny zadlžili? Zatiaľ čo v pomere k ročnému disponibilnému príjmu bola zadlženosť slovenských rodín v roku 2000 15 %, v roku 2015 to bolo 53 %. To, že domácnosti si vôbec uchovávajú tú životnú úroveň, ktorú mali pred pár rokmi, je financované iba neustálym zadlžovaním slovenských domácností.
Štatistické čísla sú pekné, ale ľudia nie sú čísla. Ľudia nie sú čísla. Preto som rád, pán kolega Beblavý, že ste otvorili túto problematiku týmto spôsobom, pretože si treba uvedomiť, že na Slovensku existuje vzhľadom na výkonnosť slovenskej ekonomiky a produktivitu práce, ktorú slovenskí zamestnanci majú, mzdový deficit na úrovni približne 200 eur mesačne v čistom; 200 eur mesačne v čistom. Keď si porovnáte štandardnú úroveň Európskej únie a úroveň vyplácaných platov vzhľadom na produktivitu práce a výkonnosť ekonomiky a vezmete si slovenskú ekonomiku, tak naši ľudia sú o 200 eur mesačne v čistom podhodnotení. Preto chápem, že pán poslanec Beblavý sa snaží urobiť aspoň takýto malý krok k tomu, aby jednoducho ľudia mali vyššie platy. Samozrejme, že to nebude stačiť, ale pánboh zaplať aj za takýto malý krok, a zo strany SMER-u a SaS tu počúvam, že to sa nedá. Veď čo by tí chudáci zamestnávatelia robili.
Treba sa opýtať tých, ktorí s tým robia, čiže tých personálnych manažérov. No ale predsa je logické, že ten personálny manažér chce čo najnižšie náklady a chce toho človeka najať za čo najnižšiu mzdu. A je predsa logické, že ten zamestnanec chce čo najvyšší plat.
No ale koho záujmy by sme mali chrániť my? Ja si myslím, že ekonomika nie je nejaký odtrhnutý systém, ekonomika štátu, ktorá, hodnotíme jej výkonnosť na základe toho, že či má také číslo, alebo onaké číslo, či má taký rast, alebo onaký rast, ekonomika má slúžiť ľuďom. To znamená, ekonomika je prostriedkom k niečomu. Nie je hodnota sama osebe, ani peniaze nie sú hodnota sama osebe, má to slúžiť ľuďom k tomu, aby minimálne sme im vedeli garantovať, aby vzhľadom na našu ekonomickú výkonnosť, tejto krajiny, žili dôstojne a slušne. Preto by sme to mali riešiť.
Teraz ako ten mzdový deficit vo výške 200 eur dorovnať? Tí, ktorí veria, že trh všetko vyrieši, tí sa spoliehajú na tzv. Kuznetsovu krivku, ktorá hovorí o tom, že keď v čase krízy uvoľníte podnikateľom a zamestnávateľom dane, odvody, jednoducho štát im uvoľní, tak ony narastú, mzdová nerovnosť sa najskôr zväčší, ale potom úplne prirodzene sa to bohatstvo úplne rozpustí aj do tých nižších sociálnych vrstiev. Bohužiaľ, táto teória platila vo svete tak maximálne do polovice 80. rokov, odvtedy neplatí. Prečo neplatí? Pretože trh v čase globalizácie nie je schopný aspoň primerane spravodlivo distribuovať bohatstvo spoločnosti. Prečo je to tak? Samozrejme, že podnikatelia sú dobrí aj zlí, slušní aj neslušní, tak ako každý človek. A ja som presvedčený, že väčšina podnikateľov je tých slušných a takých, ktorí by radi dopriali svojim zamestnancom čo najvyššie mzdy. Lenže jedna vec sa nám za posledných 30 rokov zásadne zmenila a tá vec spočíva v tom, že zatiaľ čo pred tridsiatimi rokmi väčšina zamestnávateľov žila tam, kde žili aj ich zamestnanci, to znamená, mali nejaký vzťah k tomu sociálnemu prostrediu, k regiónu, kde sa vytvárala tá hodnota, a úplne prirodzene ako napríklad Baťa, to je taký dobrý príklad z nášho priestoru, investoval do toho prostredia, bol hrdý na to, že tam postavil aj plaváreň, aj kultúrny dom, aj kino, proste bol na to hrdý a umožňoval svojim zamestnancom, aby čerpali aj iné benefity, nielen tie finančné v podobe mzdy.
Dneska ale máme situáciu úplne inú. Majiteľa penzijného fondu, ktorý vlastní pár percent nejakej nadnárodnej spoločnosti a riadi, jeho figu borovú zaujíma, aké majú benefity zamestnanci na Slovensku. Jeho zaujíma iba jedna jediná vec, aký bol vysoký zisk a tým pádom ako sa okrešú náklady. Aké náklady sa okrešú najlepšie? Mzdové náklady sa okrešú najlepšie. Každý kvartál si pozrie čísla a nezaujíma ho žiadny zamestnanec na Slovensku. Zaujíma ho iba zisk a zníženie nákladov.
Ak pán Beblavý hovoril o tom, že nemal by to byť triedny boj medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, ja s tým úplne súhlasím, pretože si myslím, že naši slovenskí podnikatelia a domáci zamestnávatelia sú spolu so zamestnancami na jednej lodi. Na jednej lodi v tom, aby sa chránili pred niečím, čo by som nazval nový triedny boj, a to je jednoducho zápas medzi medzinárodným kapitálom, medzinárodnými nadnárodný korporáciami a finančnými inštitúciami a národnými štátmi v tom, ako sa profit vytvorený v národnom štáte prerozdelí medzi ten nadnárodný kapitál a medzinárodný štát. A v tomto zmysle je úplne jedno, či je to vláda, ktorá potrebuje vybrať od toho nadnárodného kapitálu dane, aby mohla financovať bezpečnosť, zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie občanov, alebo je to domáci zamestnávateľ, ktorý potrebuje byť chránený pred tým tlakom veľkých konkurentov, alebo je to zamestnanec, ktorý chce mať čo najlepšie platy. Toto je téma, ktorej sa musíme strategicky venovať, pretože inak nebudú mať ľudia u nás vyššie platy nikdy.

Ďakujem. Potešilo by ma, keby pán kolega Krajniak k svojmu výroku, že zlé zahraničné korporácie zdierajú našich zamestnancov a že ich nezaujíma nič iné ako zisk, priložil aj nejaké štatistické dáta, ktoré by nám ukázali, že napríklad v nejakých korporáciách, ktoré tu majú svoje pobočky a ktoré majú sídlo niekde v Amerike, že o čo majú nižšie platy zamestnanci ako zamestnanci v slovenských korporáciách, povedzme tí, čo robia pre Váhostav alebo pre iné význačné slovenské firmy. Bolo by to potom, myslím, viac o niečom, ako len o tom, že si tu naháňame nejaké lacné body na zlých cudzincoch. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Krajniak, viackrát ste zdôraznili, že strana SMER - sociálna demokracia, ako aj strana Sloboda a Solidarita sú proti tomuto zákonu a de facto, že sme proti tomu, aby si zamestnanci mohli viac zarobiť. Čo sa týka vášho tvrdenia v súvislosti so stranou SMER - sociálna demokracia, mi to príde ako zlý vtip. Chcem vám pripomenúť, kto neustále zvyšuje minimálnu mzdu, kto hovorí o lepšom postavení odborov, kto menil Zákonník práce v prospech zamestnancov? No predsa bola to strana SMER - sociálna demokracia.
A čo sa týka samotného návrhu zákona, ktorý predkladajú pán poslanec Beblavý a pán poslanec Mihál, ja som už vo svojom vystúpení povedal, že tá myšlienka je veľmi dobrá a že ju podporujem, ale cesta, ktorou sa predkladatelia vydali, nie je podľa mňa správna. Už som to viackrát, tie moje dôvody, uviedol.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Kéry, choďte o tom porozprávať tým živnostníkom, ktorí boli okradnutí pri kauze Váhostav, choďte im o tom porozprávať, ako sa staráte o ich sociálne istoty. Choďte porozprávať tým ľuďom, ktorí dlžia nebankovým spoločnostiam peniaze a prichádzajú o domy kvôli exekúciám, choďte im o tom porozprávať a opýtajte sa ich, že čo si myslia o vašej sociálnej politike. Lebo pre pána Širokého na oddlženie ste peniaze mali ako tento štát, pre ľudí ste ich doteraz nenašli.
Čo sa týka pána poslanca Baránika, ja vám poviem iba jeden jediný príklad, spoločnosť KIA dáva na platy zamestnancov 25 % z toho, čo táto firma získa a utŕži ako produkciu za svoju výrobu. To považujem absolútne za neprimerané. Už len keď si to porovnáte dajme tomu s Volkswagenom, dokonca aj Peugeotom keď si to porovnáte, tak je to úplne neprimeraná suma.
A myslím si, že je našou úlohou nie chrániť tohto zamestnávateľa, ktorý nepochybne produkuje automobily na Slovensku s dostatočnou pridanou hodnotou, aby to preňho bolo ziskové, ale snažiť sa zastať tých ľudí, aby mali čo najvyššie platy. Či chceme, alebo nechceme, väčšina ľudí vždycky bude žiť zo svojej mzdy. A myslím si, že by sme sa ich mali zastať, lebo sú nepochybne v oveľa slabšej pozícii, ako je veľký nadnárodný zamestnávateľ. A keďže oni sa nemôžu brániť voči tomu veľkému nadnárodnému zamestnávateľovi sami, jediný, kto môže robiť protiváhu a držať nejakú rovnováhu, je štát, je vláda alebo parlament. Preto by sme to mali robiť a trpezlivo tú rovnováhu hľadať.