19. schôdza

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, pokračujeme v popoludňajšom rokovaní šiesteho dňa 19. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky v prerušenej rozprave v prvom čítaní o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách (tlač 663).
Pán minister ako predkladateľ sedí už na svojom mieste.
A písomne prihláseným do rozpravy bol pán poslanec Antal, ktorému týmto dávam slovo. Nech sa páči.

[Pokračovanie rokovania o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov, tlač 663.]

Ďakujem pekne, pani predsedajúca.
Vážený pán minister, ak dovolíte, aj keď tento zákon alebo novela zákona 448/2008 sa prioritne venuje financovaniu sociálnych služieb a rozpracováva alebo mení systém financovania sociálnych služieb, avšak otvárajú sa aj iné ustanovenia tohto zákona a dovolil by som si, dovolil by som sa práve dotknúť niektorých ustanovení, ktoré v súčasnosti trápia – a výrazným spôsobom trápia – mestá a obce. A ja si osobne myslím, že by to malo trápiť trochu aj ministerstvo. A to je, a to sú terénni sociálni pracovníci a komunitní sociálni pracovníci.
Ako dobre viete, naša strana dostala alebo teda sa venuje tejto problematike aj cez nášho splnomocnenca vlády pre rómske komunity, ale nielen cez neho, a práve túto oblasť považujeme za určitú výzvu, kde chceme posunúť, kde sa chceme posunúť. Dnes sociálni pracovníci, ktorých definuje zákon o sociálnych službách a nielen zákon o sociálnych službách, pôsobia v obciach, kde je situácia skutočne najviac vypuklá, kde sa doslova nedokážu komunity samé o seba postarať.
Sú viaceré typy teda sociálnych pracovníkov, a to je terénny sociálny pracovník a komunitný sociálny pracovník. Pozitívne vnímam, že došlo k prerozdeleniu kompetencií medzi TSP a komunitnými, keďže v minulosti sa výkon aktivít nedelil. Všetko robili terénni sociálni pracovníci a bolo to neúmerné zaťaženie preto, lebo tá zaostalosť ľudí v osadách vo všetkých oblastiach je veľká. A terénni sociálni pracovníci boli fyzicky, ale aj mentálne vyťažení. Čiže tu to pozitívne vnímam, že v minulosti došlo k tomu rozdeleniu.
Terénny sociálny pracovník pracuje priamo v teréne s ľuďmi. Poskytuje priamu asistenciu ľuďom, vypĺňa im šeky, stará sa o deti, vodí ich na pracovné pohovory. Komunitný pracovník zase poskytuje skupinové služby, napríklad tréningy, podujatia a tak ďalej.
Väčšinou, väčšinou sú títo pracovníci financovaní cez európske štrukturálne fondy. Podmienky vykonávať túto; alebo podmienky, možnosť vykonávať túto prácu ustanovujú zákon o sociálnej práci, to je 219, a zároveň aj zákon o sociálnych službách, 448. Práve druhý z nich je teraz na rokovaní a chceme využiť to a požiadať, aby sme niečo v tejto oblasti urobili ešte práve pri tomto otvorenom zákone.
Tieto zákony určujú, že TSP a KSP, budem to v skratke rozprávať, lebo sú to dlhé názvy, môže vykonávať len človek s diplomom zo sociálnej práce II. stupňa. Na Slovensku takýto študijný odbor, pokiaľ viem, spĺňa len jedna alebo maximálne dve školy. To znamená, len absolventi týchto škôl a konkrétnych odborov môžu vykonávať TSP a KSP, pričom ale väčšina absolventov tejto školy, nebudem ju schválne menovať, nechce sa zaoberať terénnou prácou. Jednak táto škola je v meste, kde ten problém takýto vypuklý nie je a študujú tam väčšinou z okolia, čiže oni nechcú sa sťahovať tam, kde my potrebujeme terénnych pracovníkov a komunitných sociálnych pracovníkov.
Pravdaže zákon 219 určuje určité výnimky z týchto podmienok, najmä pre psychológov, pedagógov, právnikov, ktorí pred rokom 2015 vykonávali túto prácu, ale, žiaľ, nestačí nám to. Je to málo. Kvôli týmto ľuďom alebo kvôli týmto podmienkam veľa ľudí dnes vypadlo zo systému a čo je najhoršie, vypadli nám zo systému ľudia, ktorí to dlhodobo a úspešne robili. Toto považujem za najväčší problém, že práve ľudia, ktorí to dlhodobo a úspešne robili, žiaľ, dneska túto prácu nemôžu vykonávať.
Som plne za to, aby výnimky boli určené. Je predsa z môjho pohľadu nezmysel, že zákon nám bude takto zapraxovaných ľudí a zvlášť, ak ide napríklad o Rómov, ktorí chcú pracovať v tejto komunite, bude takýmito prísnymi podmienkami vylučovať. Nezamestnaný Róm sa nevie dostať do projektu, a tak si vylepší svoju finančnú situáciu, hoci chce, hoci vie, hoci pozná komunitu, resp. nevie si ani urobiť diplom, teda nemôže sa zamestnať kvôli tomu, že nemá diplom.
Čo je najhoršie, obce majú dnes obrovské problémy nájsť ľudí do projektov, nakoľko v určitých okresoch, napríklad Rimavská Sobota, už fyzicky neexistujú voľní ľudia, ktorí by spĺňali podmienky na vykonávanie tejto práce. V obci Barca zamestnali slepého dôchodcu po tom, čo rok a pol iného človeka so správnym diplomom nenašli.
Ja by som vás chcel, pán minister, veľmi pekne požiadať, aby sme v rámci druhého čítania dokázali nejakým spôsobom upraviť tento zákon 448 v oblasti predpokladov, kvalifikačných predpokladov, a ja poviem aj návrh, tak, aby sme dokázali veľmi rýchlo dostať ľudí do terénu, aby začali pracovať s komunitou. Ja poviem, keďže mám určitú zodpovednosť za mesto Žiar nad Hronom a som ten primátor, ktorý sa chce venovať tejto problematike, mám aj osadu, ktorej sa venujem, a, žiaľ, hrozí nám to, že ak my do štyroch mesiacov nenájdeme vedúceho komunitného centra, projekt budeme musieť zavrieť. Komunitné centrum v osade, ktoré sme zriadili, táto investícia bude zmarenou investíciou, žiaľ, lebo sa nám po niekoľkokrát nepodarilo nájsť kvalifikovanú; teda osobu, ktorá spĺňa kvalifikačné predpoklady.
Ja by som bol za rozšírenie výnimiek z kvalifikačných predpokladov a dať väčšiu šancu alebo váhu skúsenostiam oproti obyčajnému papieru. Uznať aj iné odbory, ako je sociálna práca, ktoré majú charakter sociálnej práce. Veď dnes nám sociálnu prácu študujú na, alebo teda vzdelávajú na viacerých vysokých školách. Urobiť, možno dorobiť diplom zo sociálnej práce počas vykonávania tejto pozície, zmeniť podmienky už prebiehajúcich projektov. Toto posledné, čo som povedal, nepotrebuje nejakú veľkú legislatívnu zmenu. Tu zastávam názor zavedenia výnimky aj akéhosi prechodného obdobia, aby sa mohli minimálne navrátiť tí, ktorí museli odísť, resp. ktorí pred 1. 1. 2015 nerobili TSP a teraz by už mohli byť, mať nejakú prax, lebo si dorábajú aj vzdelanie.
Náš pán splnomocnenec požiadal o práve úpravu týchto ustanovení, žiaľ, nedostalo sa nám to do zákona, hoci akčné plány nízkorozvinutých regiónov a uznesenie vlády určujú úlohu pre ministerstvo zmeniť tieto kvalifikačné podmienky.
Nechceme však, aby to mohol robiť ktokoľvek, kto si povie, že viem pracovať v komunite, chcem pracovať s komunitou, ale chceme v prvom rade, aby to mohli robiť skúsení ľudia s dlhoročnou praxou, ľudia z terénu a ľudia, ktorí sa dovzdelajú počas výkonu práce, pričom pred rokom 2014 to títo ľudia často robili s úspechom a robili to možno aj desať rokov. My sme ich týmto spôsobom vyradili z týchto činností. A čo by bolo asi najlepšie, keby sme dokázali dovzdelávať tých, ktorí to robiť aj chcú. Predsa nemôže sa stať, že neskúsený absolvent, hoci kvalifikačne zodpovedá, bude riadiť dlhoročných tereňákov, ktorí tam pôsobili desať rokov. To by sme došli do veľmi zlej situácie a skutočne tá autorita takejto osoby asi by nebola taká, aká by mala byť.
Som si vedomý toho, že je možno potrebné upraviť obidva tieto zákony, ale ja si myslím, že to vieme urobiť aj v druhom čítaní. Ja, ak dovolíte, by som povedal náš návrh, ktorým by sme sa chceli uberať, a to by bolo upraviť ustanovenie § 84 ods. 4, kde si myslíme, že základné sociálne poradenstvo a pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov by mala vykonávať fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské vzdelanie I. stupňa alebo vysokoškolské vzdelanie II. stupňa v študijných odboroch zameraných na sociálnu prácu alebo sociálne služby a poradenstvo alebo má uznaný diplom alebo doklad o takom vysokoškolskom vzdelaní rozhodnutím podľa osobitného predpisu alebo má vyššie odborné vzdelanie získané absolvovaním vzdelávacieho programu akreditovaného podľa osobitného predpisu v študijných odboroch zameraných na sociálnu prácu a sociálnoprávnu činnosť alebo akreditovaný vzdelávací kurz v oblastiach uvedených v písm. a) v rozsahu najmenej 150 hodín.
Zároveň by sme boli radi, keby sa dostalo aj do zákona to, čo som hovoril, aby sme vrátili naspäť ľudí, tých, ktorí to robili ešte pred účinnosťou zákona. A teda naša predstava je taká, aby to mohla vykonávať fyzická osoba, ktorá k 31. decembru 2017 vykonávala v trvaní najmenej dvoch rokov pracovné činnosti, ktoré svojím charakterom zodpovedajú sociálnej práci podľa tohto zákona, a budú sa tým pádom považovať, sa považuje od 1. januára za sociálneho pracovníka, ak spĺňa podmienku získaného vysokoškolského vzdelania II. stupňa alebo má uznaný doklad o takomto vysokoškolskom vzdelaní rozhodnutím podľa osobitného predpisu, absolvoval akreditovaný kurz v rozsahu najmenej 150 hodín. A za asistenta sociálnej práce, ak spĺňa podmienky získaného vysokoškolského vzdelania I. stupňa alebo má uznaný doklad o takomto vysokoškolskom vzdelaní rozhodnutím podľa osobitného predpisu, absolvoval akreditovaný vzdelávací kurz v oblasti sociálnej práce v rozsahu najmenej 150 hodín, a za asistenta sociálnej práce, ak spĺňa podmienky získaného odborného vzdelania v študijných odboroch zameraných na sociálnu prácu, sociálne služby a poradenstvo alebo sociálnoprávnu činnosť.
Chcem vás ešte raz veľmi pekne poprosiť, pán minister, aby sa vaši ľudia nad tým zamysleli a skúsili sme to dostať ešte do druhého čítania, tak aby sme neohrozili projekty, ktoré sú rozbehnuté aj z európskych štrukturálnych fondov.
Ak dovolíte, jednu poznámku k tomu, k tej aktuálnej novele zákona. Dávam na zváženie, či je potrebné, aby sa komunitný plán sociálnych služieb prehodnocoval jedenkrát do roka, či to nestačí raz za štyri roky. Lebo ja si myslím, že nič také závratné sa za jeden rok v tom komunitnom pláne neudeje a jednoducho to len bude spôsobovať veľkú administratívnu záťaž najmä v období, kedy mestá a obce pripravujú svoje rozpočty na ďalší rok.
Ďakujem pekne a žiadam ešte raz o zamyslenie sa nad týmto návrhom. Ďakujem pekne.

Ďakujeme pekne, pán poslanec.
Ako ďalšia v rozprave vystúpi pani poslankyňa Simona Petrík. Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pani predsedajúca.
Vážené kolegyne a kolegovia poslanci, dovoľte mi vystúpiť k takzvanej jasličkovej časti novely o sociálnych službách, keďže práve riešeniu tejto časti novely som sa venovala posledný rok. A musím povedať, že som veľmi prekvapená, pán minister, že ste pri svojom úvodnom slove nepovedali ani slovo o tejto časti novely, ktorá je z môjho pohľadu veľmi dôležitá pre mnohé skupiny občanov na Slovensku, a preto ja túto prácu za vás rada urobím. A poďme sa teda spolu pozrieť na jasličkový zákon.
Jasličkový zákon vstúpil do platnosti 1. marca 2017 a po pol roku ho tu máme zas. Pol roka diskriminoval rodičov, deti a strašil zriaďovateľov. Tento polrok bol z môjho pohľadu úplne zbytočný. Na nedostatky jasličkového zákona som upozorňovala ešte počas jeho schvaľovania pred rokom, podávala som pozmeňujúce návrhy, spolu s Alianciou súkromných škôlok a jaslí sme spisovali petície, dokonca sa do toho vložil pán prezident, na záver sme tridsiati štyria poslanci podali podnet na Ústavný súd, aby sme si to teda zrekapitulovali všetko.
Domnievam sa, že práve toto podanie na Ústavný súd je dôvodom, prečo sme sa teraz dočkali ďalšej novely novely. Konanie pred Ústavným súdom totiž visí nad ministerstvom ako Damoklov meč a ak by mi dal Ústavný súd za pravdu, ministerstvo by bolo prinútené novelu stiahnuť, čo by pravdepodobne bolo veľké verejné poníženie. Som rada, že to na niečo bolo. Po ďalšom pol roku a vyše tisíckach pripomienok, ako už spomenula moja kolegyňa Gaborčáková, ktoré sa teda netýkali len tej jasličkovej časti, ale tak či tak takéto obrovské množstvo pripomienok v rámci MPK som hádam ani za svoju teda pomerne síce krátku politickú kariéru nezažila pri žiadnom zákone. Ale dočkali sme sa teda opravy. Môžem povedať, že k lepšiemu. Ministerstvo totiž prišlo s novelou, ktorá mení presne tie ustanovenia, ktoré sme napádali na Ústavnom súde.
Nerozumiem však, prečo sme si museli prejsť celým týmto prácnym procesom. Slovensko má príliš veľa problémov na to, aby sa desiatky ľudí, či sú to úradníci, zriaďovatelia jaslí až po poslancov, rok venovali oprave jedného nepodareného zákona. Pýtam sa, prečo ministerstvo práce nepočúvalo rodičov, zriaďovateľov a poslancov počas riadneho schvaľovania jasličkového zákona.
Čo sme teda dosiahli a v čom naša vláda ustúpila, v čom nie a aké zmeny to pre rodičov a deti znamená? Dovoľte mi, aby som vám o nich teda povedala.
V prvom rade aj deti nepracujúcich rodičov budú jasličkármi. Hurá! Do jaslí budú môcť dať po novom svoje deti aj nezamestnaní rodičia. Ministerstvo teda pristúpilo na to, aby aj deti rodičov, ktorí nepracujú alebo sa nepripravujú na zamestnanie, mohli dať svoje deti do jaslí. Diskriminácia nezamestnaných sa však úplne neruší, pretože prednosť na miesto v jasliach budú mať stále deti zamestnaných a študujúcich rodičov pripravujúcich sa na zamestnanie. Je to teda istý posun k lepšiemu, ale domnievam sa, že všetky deti by mali mať právo na rozvoj bez ohľadu na to, či ich rodičia pracujú alebo nepracujú. Preto som pripomienkovala návrh, aby medzi deťmi sa žiadne rozdiely nerobili.
Druhá vec, v ktorej ministerstvo ustúpilo nášmu tlaku, je fakt, že deti budú môcť zostať v jasliach až do konca školského roka, respektíve do 31. 8., aj keď dovŕšia alebo aj po dovŕšení troch rokov veku. Pôvodne by deti, ktorým zle vychádzajú roky a dosiahli by tým pádom vek tri roky v rozmedzí od septembra do decembra, museli opustiť jasle k 31. decembru a od januára by na cca toho pol roka do nástupu do škôlky rodina musela hľadať pre dieťa nové, alternatívne umiestnenie alebo opäť zostať doma, minimálne teda jeden z rodičov. Na tento nonsens som upozorňovala už od leta 2016. Tak konečne to na ministerstve vypočuli. Ak si spomeniete, jasličkový zákon mal ambíciu napomôcť zosúlaďovaniu rodinného a pracovného života. To pán minister častokrát opakoval. Toto opatrenie by však spôsobilo presný opak a aj ho spôsobuje aktuálne. Rodičia by nevedeli čo pol roka s dieťaťom a dieťa by muselo zasa si zvykať nakrátko na nový kolektív.
Tretia markantná zmena oproti aktuálnemu stavu je, že zmiešané zariadenia, ktoré sa teda starajú o deti aj do troch rokov, aj nad tri roky, budú môcť fungovať bez toho, aby sa museli zapisovať do registra sociálnych služieb, ktorý zaviedla pôvodná novela. Ale to len v prípade, že v tomto zariadení bude podiel detí mladších ako tri roky maximálne 25 percent. Na jednej strane to zachráni existenciu takzvaných detských centier, ktoré spravidla mávajú menej alebo len niekoľko detí mladších ako tri roky, na druhej strane tieto centrá tým pádom stále zostávajú bez akejkoľvek kontroly a nebude možné u nich garantovať kvalitu, ktorá bola jedným z hlavných faktorov vzniku novely. A keďže ich je na Slovensku pomerne veľa, takýchto detských centier zmiešaných, kvalitné zariadenia budú ponechané v jednom koši s tými nekvalitnými. Opäť jedno nedotiahnuté opatrenie.
Ďalšia zmena sa týka detských skupín. Ja ich tak pomenúvam, pretože, neurazte sa, ale starostlivosť o deti do troch rokov terénnou formou sociálnej služby je z môjho pohľadu zbytočne dlhý a neohrabaný názov. Čo sa zmenilo, je, že sa podarilo zvýšiť maximálny počet detí v takejto detskej skupine z troch na štyri, čo je stále bezpečný počet detí, o ktoré sa jeden dospelý, napríklad u seba doma, dokáže postarať a zároveň tým významne klesnú náklady rodičov na túto službu.
Tu sa ale pýtam inú otázku: Načo je nám všetkým táto kozmetická zmena, keď takmer nikto nevie, že tieto mnou a Českou republikou napríklad nazývané detské skupiny vôbec v zákone máme? V novele sú opísané veľmi vágne. Zo strany ministerstva neprebehla žiadna informačná kampaň, žiadna tlačovka. Doteraz som nevidela žiadnu brožúru, ktorá by jasne a zrozumiteľne vysvetľovala, ako majú postupovať tí, ktorí by si doma chceli zriadiť takúto detskú skupinu, napríklad niekde na dedine. Keby som si sem do pléna mohla doniesť vizuálne pomôcky, čo nemôžem, doniesla by som vám sem na ukážku brožúru z českého ministerstva sociálnych vecí práve o detských skupinách. Takto sa totiž robí informačná kampaň, ktorá má za úlohu po prvé oboznámiť občanov o nových možnostiach a po druhé motivovať ich, aby ich využívali. Pre porovnanie, v Českej republike je aktuálne zriadených viac ako 300 detských skupín a rozbehol sa aj ich pilotný projekt mikrojaslí. Toto všetko sa u nás zrejme udeje až vtedy, keď príde minister alebo ministerka, ktorý bude mať skutočný záujem o situáciu rodín na Slovensku a vytvorí poriadnu koncepciu rodinnej politiky.
Poďme teraz na to, čo sa nezmení. Nezmení sa vzdelávanie. Vzdelávanie sa pre deti v jasliach nebude musieť poskytovať. Tie isté dvojročné deti, ktoré navštevujú jasle, budú v podstate diskriminované v porovnaní s dvojročnými deťmi v škôlkach, pretože tie sú podľa školského zákona vzdelávané povinne. A to len preto, že celá táto oblasť jaslí spadla pod rezort ministerstva sociálnych vecí, ktoré, keď môžem citovať štátneho tajomníka Ondruša, "nemá kompetenciu zavádzať vzdelávanie". Okej, dobre vedieť, že na Slovensku sa občan nedožije medzirezortnej spolupráce, ktorá by vyriešila mnoho absurdít.
Novela zákona spravila aj jeden krok späť, a to kvôli intervencii detskej ombudsmanky Tomanovej. Pre jasle, kde sú deti do jedného roka, čiže veľmi maličké deti, ustanovuje povinnosť mať prítomného zdravotníckeho pracovníka, a to z dôvodu bezpečnosti. Bezpečnosť detí to síce nezvýši, ale službu to určite predraží. Zariadení pre tak malé detičky u nás nie je veľa. Ale, samozrejme, môžu sa vyskytnúť prípady, kedy túto službu rodina potrebuje. Táto služba sa teraz stane pre nich oveľa nedostupnejšou z finančných dôvodov, pretože zaplatiť zdravotnú sestru bude znamenať pre zariadenia podstatne vyššie náklady. Každý, kto má doma malé dieťa, predsa tiež nemá pri sebe zdravotnú sestru. Ak by sa, nedajbože, niečo v jasliach naozaj stalo, zdravotná sestra so sebou nemá také zdravotnícke vybavenie pre okamžitý zásah a aj tak by bolo potrebné volať rýchlu zdravotnícku pomoc. Okrem toho vyštudovaná zdravotná sestra automaticky nerovná sa zároveň osoba, ktorá je spôsobilá starať sa o tak maličké deti. Teda nútiť zariadenia zamestnávať tento typ zamestnanca je z môjho pohľadu úplná zbytočnosť a ukazuje to na neznalosť reálnych potrieb rodín a ich detí.
Ak tento zákon prejde parlamentom, nová právna úprava teda po novom začne platiť od 1. 1. 2018. Dovtedy deti nezamestnaných rodičov nie sú do škôlok prijímané a sú diskriminované. To sa aktuálne deje. Medzi rodičmi a zriaďovateľmi jaslí zostal obrovský pocit neistoty a chaosu, čím sa teda majú vôbec riadiť. Považujem za zastaralý pohľad, že ministerstvo len prijme zákon a potom čaká, že občania a úrady si ho všetci preštudujú a automaticky sa ním začnú riadiť. Ja verím, že povinnosťou moderného štátu je komunikácia s dotknutými skupinami. Z praxe viem, že zriaďovatelia majú problém pochopiť, čo všetko musia zmeniť a aké nové doklady pre registráciu jaslí majú podľa nového zákona doložiť. Ten zákon je naozaj skutočne veľmi obsiahly a komplikovaný. Mnohí mi píšu. Taktiež na VÚC panuje chaos. Úradníci si pýtajú doklady, ktoré podľa najnovšej novely zákona si pýtať nemôžu a podobne. Ministerstvo s nimi zrozumiteľne nekomunikuje, úradníci na VÚC majú kraj od kraja rôzne požiadavky a poskytujú protichodné informácie a inštrukcie. Prípadne radšej odporučia zariadeniam zatiaľ nič nerobiť alebo tým, ktorí sa len chystajú napríklad začať podnikať v tejto oblasti, radšej odporúčajú v tomto momente nezačať.
Na záver chcem povedať, že napriek chybám, ktorých sa minister Richter pri tomto zákone dopustil, je pravda, že ich teraz aspoň čiastočne napráva. Žiaľ, neskoro a nedostatočne. Zákon už teraz negatívne ovplyvňuje životy mnohých ľudí. Nemali by zákony robiť presný opak? A preto nemôžem a nebudem hlasovať za tento návrh.
Ďakujem pekne.

S faktickou poznámkou jeden pán poslanec, pán poslanec Mizík, končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Nech sa páči.

Ďakujem za slovo.
Medzi vašimi niektorými konštruktívnymi postrehmi ma veľmi, ale veľmi doviedlo do úžasu, doviedli do úžasu vaše slová o diskriminácii nezamestnaných. Však na Slovensku sú diskriminovaní práve pracujúci ľudia. Oni zo svojich daní živia nezamestnaných, častokrát takých, čo ani nechcú sa zamestnať. Od rána kávička, cigaretka, vlastné vínko v osádke. Prečo by mali deti pracujúcich rodičov, prečo by nemali mať prednosť deti pracujúcich rodičov?
Ďakujem za slovo.

S reakciou na faktickú poznámku pani poslankyňa Petrík. Nech sa páči.

Ja len krátko zareagujem. Ja tu teraz neporovnávam pracujúcich a nepracujúcich, ktorí majú na to aké právo. Skrátka všetci sme ľudia s rovnakými právami a pokiaľ aj nepracujúci ľudia majú na to, aby si zaplatili zariadenie, poviem vám príklad, existujú matky alebo rodičia, ktorí majú zdravotné, veľmi seriózne zdravotné problémy. Liečia sa napríklad z rakoviny, sú v rekonvalescencii a nemôžu z tohto dôvodu pracovať a zároveň majú malé deti a nevládzu sa fyzicky o ne starať. Tak toto je presne napríklad jedna skupina ľudí, ktorá by presne toto potrebovala a sú to nepracujúci ľudia. A pokiaľ si to vedia zaplatiť, nemalo by to im byť odopierané.

Ako ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Mihál.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, vážení prítomní, začnem jedným číslom. Počet vznesených pripomienok 950, z toho zásadných 638. A v podstate by som mohol aj skončiť.
Ďakujem.