19. schôdza

Len poďakujem kolegovi za podporné stanovisko k mojej rozprave. Ďakujem.

Vážený pá predsedajúci, vážený predkladateľ, milí kolegovia, vypočuli sme si vo viacerých bodoch zdôvodňovania kolegu Laurenčíka podporné stanovisko Úradu verejného zdravotníctva. Som lekár a, samozrejme, je zrejmé, že doba sa posunula. Boli kedysi časy, keď sa zo spadlých napoleonských vojakov, ktorí boli plytko pochovaní na pláňach pri Borodine na jar, keď sa roztopili ich telá i zem, mohli dostávať do spodnej vody týfové bacily alebo niečo podobné. Ale denný obraz toho, čo vidia obyvatelia iks obcí a mestečiek a miest na Slovensku je to, že keby som mal jedno euro za každý dom, kde žijú ľudia, dospelí i deti, a ktorý je menej ako 50 metrov od najbližšieho hrobu za plotom cintorína, tak na tomto pulte sú kilá a centy eur. Jednoducho realita je taká, že nikto v tejto krajine nezomiera na to, že 50 metrov a menej od jeho domu je niekto pochovaný. Nie je nikto ohrozený, nie je mi známy – a neviem, komu je – jediný prípad ohrozenia verejného zdravia z pochovania kohokoľvek, napríklad na cintoríne v Prievoze, ktorý je len úzkou cestou tretej triedy vzdialený od obklopujúcich celý pozemok domov.
To znamená, že vlastne novelizujeme niečo, čo z podstaty veci nemá zmysel. A táto novela je podobne ako to, o čom sme hovorili pri smutnom prípade dieťaťa vytrhnutého z rodičovskej, reálne rodičovskej starostlivosti a odoslaného na Maltu, jednoducho vec, kde sa nedá povedať, že tým pomáhame len liberálnym starostom alebo nejakým iným prekliatym neoliberálom, ale že tým riešime možno problém mnohých starostov, ktorých nemálo reprezentuje stranu SMER.
To znamená, že toto je absolútna ukážka, ako povedal kolega Laurenčík, nepolitického zákona, ktorý je, dá sa povedať, predložený, súc zriadený ničím iným ako zdravým rozumom, poňatím o pokroku medicíny v stave infektológie, poznatkov patológie a podobne a podobne. To znamená, načo máme siahať niekomu na jeho náboženské presvedčenie, keď časy, keď Edgar Allan Poe písal príbehy o pochovanom zaživa, sú literárnou minulosťou. Boli takí ľudia, ktorí si dávali telefón do rakvy, keby sa náhodou prebrali, ale hádam pripusťme, že toto by nemalo byť podkladom pre zákonné riešenia. Krajné riešenie ako nám známym bojovníkom proti upírom hovorí tradícia, je bukový kolík zaostrený a prerazený cez srdce upíra. Ale chcem teda povedať opäť vážne, že toto je ukážka novely, ktorá vracia zdravému rozumu miesto v zákonnosti.
Ďakujem.

Cintorín a pochovávanie ľudí patrí jednoducho k životu, je to súčasťou miest a najmä v starších sídlach často cintoríny sú v strede obcí, neďaleko kostolov, kde výstavba sa prirodzeným spôsobom prisunula až ku kostolu. Nikomu cintorín nevadí, cintorín je pietnym miestom, kam chodia za svojimi zomrelými predkami, ale aj často na prechádzku vychutnať alebo vycítiť ten pokoj, ktorý tam je. A naozaj vytvárať ochranné pásmo v takýchto už urbanizovaných územiach je číry nezmysel. Tiež ma oslovili niektorí ľudia v súvislosti s týmto zákonom, kde dodatočne v územných plánoch bolo potrebné začleniť aj toto ochranné pásmo a vlastne dochádza k nezmyselnému vstupu do majetkových práv ľudí, ktorí tam možno mali rodinný dom a hneď vedľa záhradku, kde teraz vlastne nemôže nič realizovať, žiadnu výstavbu. Nemá to žiaden, žiaden význam.
Možno tam, kde by boli zdroje pitnej vody ako studne, čo dnes už je veľmi málokde, všade sú mestské vodovody, takže ani to hygienické hľadisko nemá svoje opodstatnenie. Treba mať úctu, samozrejme, ale tá sa dá vyriešiť aj bez ochranného pásma.

Vážené kolegyne a kolegovia, ako už povedal predrečník Peter Osuský, o tomto návrhu by sa v podstate dalo povedať to, čo o tom predchádzajúcom, keď sme rokovali o novele zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Aj to isté sa dá povedať o novele zákona o pohrebníctve. Aj tento návrh je systémovo správny, je praktický a je nepolitický. Nemožno tu hovoriť o najlepšom záujme dieťaťa na rozdiel od toho predchádzajúceho návrhu zákona, pretože to rieši úplne inú problematiku, ale vecne prináša lepšie riešenie, ako je súčasný právny stav. Už len z toho dôvodu, že v mnohých obciach a predovšetkým v dedinách dnes často aj v tých ochranných pásmach existujú budovy, v ktorých ľudia žijú, a nie je dôvod, keď jedni tam môžu žiť, aby sme iných obmedzovali alebo iným zakazovali. A spôsobuje to aj úplne praktické problémy typu, že tam je nejaká budova, ale nemožno ju prestaviť alebo zmeniť na nejaký iný účel, pričom vecný dôvod, prečo jeden účel tam môže byť a iný účel pri zachovaní nejakej dôstojnosti nie, nikto nepovedal. A čo som mal a mám možnosť konzultovať, teda zisťovať si povedzme v samospráve, že či vedia, aký je ten dôvod, tak myslím, že sme sa nedopátrali k tomu, že aký je ten dôvod, prečo má byť nejaké ochranné pásmo, nie je to žiadny medzinárodný záväzok, nevyplýva to z práva Európskej únie, nie sú na to žiadne extra odborné argumenty. Čiže súčasný návrh postráda logiku.
Ten druhý dôvod je praktický a anekdoticky teda môžem zmieniť, že nezávisle od seba sme sa touto myšlienkou zaoberali viacerí predkladatelia, ktorí sme sa potom spojili v tomto návrhu, pretože sme dostali podnety z praxe od rôznych ľudí, ktorí na tento problém narazili, a to ako od občanov, tak od samospráv, lebo jedným aj druhým tento zákon, tak ako je dnes naformulovaný, spôsobuje problémy.
Zákon alebo návrh zákona je nepolitický, čiže by nemusel vzbudiť odpor poslancov vládnej koalície, okrem tej už tu dnes spomínanej tradície, že sa opozičné návrhy odmietajú. V tomto prípade dokonca boli už pred predložením návrhu zákona rokovania aj s časťou koaličných poslancov a zdalo sa, že vecne nemajú s týmto návrhom problém, tak som veľmi zvedavý na zajtrajšie hlasovanie. Ale opäť je to kvapka po kvapke, kamienok po kamienku a myslím si, že tento zákon sa zmení a že si to uvedomia aj poslanci vládnej koalície.
Posledná vec, ktorú by som chcel povedať, je porovnanie s Českou republikou. Zákon o pohrebníctve, ktorý platí na Slovensku, hovorí o ochrannom pásme vo vzťahu k pohrebiskám a vo vzťahu ku krematóriám. Hovorí o tom, že v ochrannom pásme sa nesmú povoľovať a ani umiestňovať budovy okrem budov, ktoré poskytujú služby súvisiace s pohrebníctvom. Nesmú umiestňovať. Tá česká právna úprava vychádza trochu z iného princípu. Tiež sa zmieňovala o ochrannom pásme, ale hovorila iba o tom, že stavebný úrad môže v tomto ochrannom pásme zakázať alebo obmedziť stavbu stavieb, ich zmeny alebo činnosti, ktoré by boli ohrozené prevádzkou verejného pohrebiska alebo by mohli ohroziť riadnu prevádzku verejného pohrebiska alebo jeho dôstojnosť. Čiže na Slovensku musí alebo zakazuje sa a v Českej republike tá úprava a teraz nepoviem, že je alebo bola, že môže obmedziť. A dokonca aj táto, nazvem to voľnejšia a voči občanom a samosprávam priaznivejšia úprava je už minulosťou, lebo v máji český parlament schválil novelu zákona o pohrebníctve a ochranné pásma z neho úplne vypadli vo vzťahu ku krematóriám aj pohrebiskám.
Za seba hovorím, že ja by som preferoval takúto úpravu, keby sa ochranné pásma úplne zrušili. My ideme na to postupnejšie, navrhujeme opatrnejšiu a menej zásadnú zmenu spočívajúcu v tom, že dáme obciam možnosť, aby v prípade, že to zodpovedá miestnym podmienkam, ochranné pásmo v okolí pohrebísk alebo krematórií zadefinovali. Takže tiež apelujem na prítomných koaličných poslancov nemnohých, aby zvážili možnosť podpory tohto zákona, s ktorým si myslím, že vecný problém by nemali mať. Ak ho majú, tak by som rád počul, že aký je, lebo vecný problém tam naozaj nevidím a vecný dôvod odmietnuť tento zákon podľa môjho názoru neexistuje.
Ďakujem.

Ďakujem. Chcem sa opýtať predkladateľov, tuná je tá lehota tých 24 hodín, a teda pokiaľ nie je, na ktorú nie je daný medicínsky dôvod. To znamená, že teda keď je medicínsky dôvod alebo keď trebárs bude potrebná súdna pitva, dajme tomu, že je rozpor alebo nie je jasné, či ten človek zomrel prirodzenou smrťou, vtedy sa to toho netýka. Dobre som to pochopila? Alebo?
Ďakujem.

Áno, je to tak, ak existuje nejaký dôvod preto, aby nedošlo v tej 24-hodinovej lehote k pochovaniu, tak, samozrejme, že nedôjde, to je logické.

Už len naozaj krátko chcem poďakovať všetkým diskutujúcim, ktorí vystúpili v rozprave. A tým kolegom, ktorí tu nie sú, verím, že teda to počúvali vo svojich kanceláriách, resp. si to vypočujú zo záznamu. Chcem ich teda všetkých vyzvať aj všetkých vás tu, aby ste túto novelu zákona podporili.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Vážená snemovňa, no, jak znie titul známeho filmu s Milanom Kňažkom Dobří holubi se vracejí, ako vravím, nie som možno dobrý holub, ale vraciame sa – nie ja len – s týmto návrhom opakovane. Vraciame sa s návrhom, aby sme si primerane a patrične a teraz to poviem synteticky za všetky tie návrhy, ktoré sa v tomto duchu na tejto pôde prednášali, aby sme si uctili dielo našich predkov, na ktorom stojí i naša dnešná Slovenská republika. Aby sme si uctili vznik štátu, ktorý umožnil Slovákom prežitie, vzkriesenie a rozpätie krídiel, ktorý okrem iného vymedzil naše hranice, čo nie je nepodstatná vec z hľadiska štátnosti, a ktorý dal našej republike obrys, ktorý odvtedy má.
28. októbra vznikol štát, kde prvýkrát sme boli Slovenskom, kde sme neboli ani Felvidékom, ani hornouhorským Okolím, ako to vnímal Štúr, ale kde sme boli Slovenskom, kde sme vykročili z takmer zániku, teda z pozície polozomierajúcej a na ceste k totálnemu zániku, ktorý, musím povedať a nerád to hovorím v súvislosti s bratmi Slovanmi, takmer do tla doviedol k zániku Lužických Srbov. I my by sme boli skončili ako Lužickí Srbi, ako folklórne združenie v najlepšom prípade, s krojmi, s piesničkami, možno s fujarou. A stali sme sa moderným národom, ktorý na konci dvadsaťročia prvej Československej republiky mal vlastných vzdelancov, vlastných profesorov chirurgie, vlastných bankárov a ekonómov, ktorý proste už nemohol byť vymazaný. Preto sa s kolegami – a už neviem po koľkýkrát – prihováram za to, aby sme si, a keďže zákon má platiť od 1. januára budúceho roku, uctili sté výročie vzniku prvej vlasti, slobodnej vlasti Slovákov štátnym sviatkom.
Opakovane a opakovane sa tu hovorilo o úcte k tým, ktorí ho vybojovali. Vybojovali ho Češi i Slováci rukou spoločnou a nerozdielnou. Áno, 28. októbra bol v Prahe Vavro Šrobár a zlí jazykovia hovoria, veď on tam vlastne nikým nevolený nikoho nezastupoval. Nuž, ani v Martine o dva dni neskôr v čase predmobilovom a predtelevíznom a predrozhlasovom sa zhromaždili ľudia, ktorí rovnako nič nezastupovali, ale do dvorany Tatra banky prišli preto, lebo chceli vyjadriť svoj postoj a svoj názor ako občania, ako občania dovtedy Uhorska tam prišli ako vlastenci a vyjadrili svoju vôľu, nevediac ani, žiť v štáte, ktorý dva dni predtým vznikol.
Chcem povedať, že tento štát sa stal, a to už som hovoril, keď sme v minulom volebnom období predkladali tento návrh s teraz už nie poslancom Ľudovítom Kaníkom, sa stal korunovaním diela Milana Rastislava Štefánika. My na Slovensku paradoxným spôsobom uctievame jeho smrť, tragickú smrť, ale jeho vklad do našich dejín nie je v jeho smrti, ale v jeho aktívnom diele a to dielo nepochybne i podľa mienky Štefánikovej bol vznik Československej republiky. To, že máme u nás pomerne veľa dní pracovného voľna a i istý počet štátnych sviatkov a istý počet dní, ktoré v súvislosti napríklad s Vatikánskou dohodou sú nie veľmi jednoducho dotknuteľnými, nás viedol k úvahe, aby sme, nezvyšujúc počet štátnych sviatkov, nahradili 28. október ako štátny sviatok tým, že sa 1. september, deň prijatia Ústavy Slovenskej republiky, stane pamätným dňom a celkom reálne si vznik Slovenskej republiky budeme pripomínať štátnym sviatkom v deň jej vzniku, v deň jej vzniku.
Ústava Slovenskej republiky bola potrebný dokument. Je pravda, že odvtedy zažila obdobia, keď bola trhacím kalendárom. Zažila obdobia, keď jej takzvaní tvorcovia z nej skutočne trhací kalendár svojimi aktivitami urobili, zažila len, ak ma pamäť neklame, pri prvej revízii 98 opráv a medzitým prebehli mnohé ďalšie. To neznamená, že to je ústava, ktorú si nemáme vážiť. Je to ústava, ktorou sa riadime, ktorá je základným dokumentom nášho štátu a ktorá si zaslúži svoj pamätný deň. Domnievam sa napriek tomu, že základom zmyslu tej ústavy je vznik štátu, ktorého je ústavou, a preto si nemyslím, že je prejavom neúcty, ak si začneme pripomínať súvislosti okolo vzniku Slovenskej republiky štátnym sviatkom 1. januára.
Nakoniec chcem povedať, že tak ako si 28. októbrom uctíme menovite generála Štefánika, ale i Tomáša Garriqua Masaryka, i Eduarda Beneša, ktorý spolu s mojím prastrýcom Štefanom Osuským sú podpísaní pod Trianonskou dohodou, ktorá nám dala tie hranice, ktoré máme dodnes v zásade, tak pripomína nám i osudy tisícov bojujúcich a iste stovák padlých legionárov, ktorí bojovali u Zborova, pri talianskom Doss Alto, medzi nimi i tí, ktorých poznáme ako významné postavy napríklad slovenskej literatúry, takým bol Jozef Gregor Tajovský, ale i tisíce bezmenných, ktorí napríklad spolu so sokolmi, ktorí prišli z Čiech, urobili z Bratislavy slovenské mesto na počiatku roku 1919. Legionári a sokoli urobili z Bratislavy slovenské mesto a umožnili, aby tam prišla krajinská vláda na čele s Vavrom Šrobárom. Tí všetci si hádam zaslúžia pripomenutie štátnym sviatkom.
Našou snahou bolo vymedziť dejinnú os najrozhodujúcejších zlomových bodov dejín Slovákov 20. storočia. Tým prvým je vzkriesenie 28. októbra 1918, tým druhým je vrátenie sa do rodiny demokraciu a slobodu milujúcich národov v Slovenskom národnom povstaní a tým tretím bol návrat do demokratického sveta 17. novembrom ´89. To, čo naše národy s týmito míľnikmi v ďalšom urobili, nie je nepochybne vina tých míľnikov ani tých dátumov. Boli to vždy momenty, keď sme dostali do rúk demokraciu a slobodu. A myslím si, že všetky tri – a dva z nich už štátnymi sviatkami sú – si zasluhujú, aby aj ten tretí sa štátnym sviatkom stal.
Ďakujem. (Potlesk.)