19. schôdza

Ďakujem kolegom za reakcie. Na tie zahranično-agentské, asi ťažko by som vedel niečo povedať. Nielen preto, že od koho pochádzajú, ale aj ako boli formulované.
Teda pánovi poslancovi Mizíkovi som, som nerozumel vôbec, čo chcel povedať, ale tak asi je to moja chyba.
Zaujalo ma vyjadrenie pani poslankyne Grausovej, že fašistický štát nebol fašistický. No, v zákone o ÚPN sa napríklad píše v preambule, že Národná rada Slovenskej republiky, majúc na pamäti vlastenecké tradície boja slovenského národa s okupantmi, fašizmom a komunizmom..., tak nie je mi jasné, že aký boj s fašizmom, ak nie bol slovenského národa v Slovenskom národnom povstaní proti fašistickému režimu slovenského štátu.
A teda § 8 ods. 1 písm. a): „Úlohy zverené ústavu štátom sú najmä:
a) vykonávať úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody, hlavne analyzovať príčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu a ich ideológií“ a tak ďalej.
No, akého fašistického režimu asi, ak nie fašistického režimu slovenského štátu v období rokov 1939 až 1945? Nezaregistroval som, že by ste chceli ten zákon zmeniť v tejto časti. Ak nie, tak súhlasíte s tým, že vojnový slovenský štát z roku 1939 až ’45 bol fašistický a máme to napísané priamo v zákone.
Čo povedal pán poslanec Osuský, kolektívne orgány, aj ja si myslím, že sú horšou cestou ako individuálny štatutárny orgán, ale ak to chcú schváliť z dôvodu, že im ide o to, že, že je to lepšie, tak to môžu schváliť aj s mojím pozmeňujúcim návrhom a bude jasné, že im ide o vec, nie o... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dámy a páni, na stoloch máme projekt novelizácie, ktorý, ako už tu viacerí povedali, ale musím to len potvrdiť, je novelizáciou, ktorá je účelová. Cieľom je teda odstrániť šéfa verejnoprávnej inštitúcie. Metóda známa z 90. rokov, metóda, ktorej ste sa vy ako koalícia predsa len doteraz ubránili. Je to prvá takáto novelizácia.
Napríklad riaditeľ televízie, ktorý žal kritiku aj verejne od samotného premiéra, predsa len dokončil svoj mandát bez toho, že by sa umelo menil zákon o RTVS, ako sa to stávalo v 90. rokoch. Ako by sa nám teda vrátili v tejto jednej chvíli metódy z 90. rokov, akási zášť, ktorá je taká naliehavá, že nemôže sa dočkať konca mandátu tam zvolaného predsedu správnej rady.
ÚPN je jedna z našich mála verejnoprávnych inštitúcií, nemáme až tak veľa verejnoprávnych inštitúcií. A je možno aj jediná, ktorá sa, ktorej sa doposiaľ takéto účelové zákony netýkali. Ale zas si treba priznať, že zažíva to ÚPN po prvý raz práve zato, že nevznikla v 90. rokoch. Vznikla až v tomto storočí a bolo by dobré uchrániť ju pred tým návratom tých metód. Zaslúžila by si túto dobu alebo, alebo nazvem to eufemisticky, takú dobu rozumu, kde sa k verejným inštitúciám chovávame pragmaticky, realisticky a hodnotíme ich podľa práce, nie stranícky a nie so straníckymi cieľmi. To značí ale, že chcelo by to nejakú chvíľu na zhodnotenie spoločenského prínosu a efektivity práce ústavu aj oprávnenosti nejakých doterajších alebo budúcich legislatívnych pravidiel, ktoré, nikto netvrdí, že boli nastavené pri jej zrode tak, že by sa nedali meniť. Ale boli nastavené s cieľom, že predseda správnej rady je štatutárom a ako taký riadi ústav. Tí ostatní sú skôr v pozícii kontrolórov, neriadia, ale kontrolujú, dávajú podnety a konajú teda v zmysle, v zmysle zákona. Vieme, že sú nominovaní z rôznych politických zdrojov, o to, o to ťažšie si predstaviť, že by mohol takýto kolektív riadiť čokoľvek.
Ja by som na chvíľu, ale naozaj teda na chvíľu, lebo však rokovací poriadok mi ani nejaké dlhšie úvahy neumožňuje, sa vrátil ešte k tým časom vzniku zákona o ÚPN. Už som taký pamätník, že som bol teda aj pred tými pätnástimi rokmi zhodou okolností v Národnej rade, nie som tu tak často, ale teda vtedy sa to nejak takto podarilo. A bol som podpísaný spolu s Langošom pod týmto návrhom zákona. Spoločne potom poslanci vtedy museli ešte aj prelomiť veto prezidenta, ktorý si zákon neprial, vrátil ho. A na chvíľu by som si doprial aj takú ilúziu, že dnes tu sú aj ľudia, ktorým nejde len o výmenu predsedu, ale naozaj považujú túto verejnú inštitúciu, ktorá dostáva aj nejaké tie financie, za užitočnú a chceli by zlepšiť jej prácu.
Takže ak sa hovorí, niektorí hovoria, že ÚPN sa za Krajňáka spolitizovalo, vyčíta sa mu napríklad uverejnenie výtvarného diela známeho výtvarníka Ruda Sýkoru na titulnej stránke časopisu. No ale to bolo umelecké dielo. To nebola štúdia ani stanovisko a už vôbec nie predsedu, predsedu ÚPN. Iní hovoria zase, že sa ide spolitizovať súčasnou iniciatívou SNS, ale používať termín spolitizované ÚPN je tak trochu nezmysel.
ÚPN sa zrodil ako inštitúcia, ktorá je výrazom politickej vôle, je vlastne jediným výrazom alebo jedným z mála strážcov niektorých častí našej ústavy. Zrodil sa ako verejnoprávna inštitúcia, ktorej poslaním je byť a zostávať nositeľom politického, presnejšie povedané, demokratického posolstva. A totiž že režimy medzi rokmi ’39 a ’89 boli nedemokratické, po väčšinu času diktátorské, ba dokonca teda až totalitné. ÚPN vznikol, aby skúmal a zverejňoval zločiny, zločiny týchto režimov. Prečo by to mal robiť vôbec? No preto, lebo tie režimy, ako aj logika hovorí, si svoju zločinnosť nepriznávali. Trvali pol storočia, ale disponovali veľmi modernou masovou propagandou, ktorou maskovali svoje zločiny. Používali moderné metódy manipulácie s verejnou mienkou a používali cenzúru. Kombináciou týchto metód dosiahli, že vlastne občania, ktorých sa bezprostredne nedotkli tieto brutálne metódy totality, mali ilúziu normality. Aspoň im ju núkali, túto ilúziu normality.
Je to, dámy a páni, na nás ľuďoch vskutku zvláštne a jedinečné a možno až obdivuhodné, ako si vieme pomôcť aj v zlých životných situáciách a ako prežívame aj v režimoch, ktoré by mali vyvolať zúfalstvo a beznádej. Uvedomil som si to ako politický väzeň. Áno, aj v cele sa ľudia tešia z pekného rána a z kúska plesnivého chlebíka, môžu snívať. Počúval som krásne plány aj takých väzňov, ktorí z tej vyšetrovačky išlo onedlho do cely smrti. A verím, že ešte ani tam nestratili túto úžasnú ľudskú schopnosť, a to je schopnosť nájsť zmysel a nádej aj v beznádeji a zúfalstve.
Dokážeme sa sami stať slepými k ťažkostiam, ak sú neprekonateľné. Je to náš spôsob prežitia, každého jedného človeka. Dokážeme si zmeniť uhol pohľadu na realitu a žiť s tým problémom a ťažkosťami aj vtedy a tam, kde niektorí by povedali z tých lepších podmienok, že tam sa ani žiť nedalo. Táto schopnosť pomáha ľuďom žiť, prežiť, mať deti, dúfať v lepšiu budúcnosť a nám Čechom a Slovákom v tejto vtedy v spoločnej republike pomáhala prežívať riziká oboch tých totalít, riziká poníženia a strasti.
Ale dnes nám tá istá schopnosť, ktorú sme vtedy použili na svoje prežitie, pre pokoj svojich rodín, pre aký-taký normálny život, dnes nám často bráni priznať si, že to bolo na neprežitie. Pre tých, teda najmä povedzme ktorí, ktorí tiež už pozabúdali, pripomeniem pár faktov. Ešte mi ten, tá časomiera to umožňuje.
Zoberte si tie fakty o postavení človeka v tých dvoch totalitách. Nikto, ani ten, ktorý bol príslušník tej vládnucej strany, nemal istotu života, nemal istotu majetku, nemal istotu, že jeho rodiny budú prežívať normálny život. Či už niečo dokázal, alebo vlastnil, alebo či si v živote niečo naplánoval, štát, resp. strana, resp. totalitná moc to mohla roztrhať ako, a zbúrať ako domček z karát.
Veľa občanov totalitných štátov bolo diskriminovaných. A to nebolo, keď poviem, že veľa, prakticky boli diskriminovaní všetci. Diskriminovaní boli dokonca aj tí, čo diskriminovali. To znamená raz pre vieru, inokedy pre rasovú alebo triedny pôvod. Ďalší boli diskriminovaní pre vzdelaných alebo majetných rodičov, iní pre sexuálnu orientáciu, ďalší pre národnosť a tak ďalej a tak ďalej. Mnohí boli pre akúkoľvek z týchto odlišností, z týchto, z týchto, z týchto vlastností alebo postojov prenasledovaní, väznení alebo aj zabití. Pre vieru, pre rodičov, pre kritiku vlády.
Je povinné pripomenúť, že sme nemali slobodu pohybu, že sme sa nesmeli slobodne spolčovať, a to najmä za komunizmu, dokonca ani spolčovať v mene obživy seba a svojich rodín prácou, svojím remeslom alebo podnikavosťou. Nesmeli sme slobodne tvoriť, slobodne hovoriť. Obe totality nás násilne opakovane ožobračovali o majetky. A špeciálne vybraté skupiny nielenže ožobráčili, ale vyvážali, hoci boli právoplatnými občanmi štátu. Museli odísť preč z vlasti na viac-menej istú smrť, jedni do nacistických lágrov, druhí do sovietskych gulagov.
V Európe len malá časť krajín prežila také dve totality trvajúce pol storočia, ako prežili Česi a Slováci. Tí západnejší mali možno okupáciu nacistických vojsk, ale nepoznajú komunistickú totalitu. Tí východnejší úplne od nás, tí mnohí, najmä, najmä v zauralských územiach zase nezažili vpád nemeckých vojsk. My sme žili ten všedný, nie vojnový život pod dvomi totalitami. Nadlho tie režimy zobrali ľuďom aj osobnú dôstojnosť, o občianskej zrelosti ani hovoriť. A slovenská spoločnosť podobne ako iné postkomunistické spoločenstvá za to dnes, podnes platí akési politické retribúcie. Áno, my stále za to platíme. Naše dôchodky smiešne oproti susednému Rakúsku, naše neusporiadané pomery v riadení štátu, korupcia, zlyhávanie inštitútov štátu, áno, aj tá téma, o ktorej teraz rozprávame. Mnohé štáty nepotrebujú ústav pamäti národa. Tu ale sme v celkom inej situácii.
ÚPN nevznikol, dáma a..., dámy a páni, a, prosím, obraciam sa aj na pána predkladateľa a jeho kolegov, aby bol nezaujatým uchovávateľom artefaktov. To nie je a nemôže byť niečo, ako múzeum egyptského umenia. ÚPN vznikol ako inštitút sebaobrany demokracie pred recidívou totalít. Preto každý, kto hovorí, že ÚPN vystupuje hodnotiaco a že má politický kontext, iba potvrdzuje to, čo ÚPN má robiť. Máme hádam v ústave zakotvené demokratické zriadenie? Ak ho máme a ak to ako republikáni a demokrati aj vnímame, tak predsa sme odporcovia totalít. Alebo nie? Máme o tom pochybnosti? Sme napoly odporcovia a napoly nie? Malo by sa to vyvažovať? Mali by sme občanom hovoriť, že čiastočne vlastne boli tie totality netotalitami?
Áno, aj ako jeden z poslancov, ktorí sa podpísali pod zákon o ÚPN, som bol politicky v spore s mnohými tými, čo vyrovnanie s minulosťou iba falošne omieľali. Bol som v spore s tými, čo zneužívali archívy ŠtB v politickom boji. Viem podať svedectvo, ako zneužila moc federálneho ministerstva vnútra dokumenty a archívy ŠtB na zastrašovanie politikov na Slovensku, ako bezohľadne sa kompromitovali stúpenci zvrchovanosti a slovenskej štátnosti. To nie je žiaden problém preukázať a je moja povinnosť to aj o tom svedčiť.
Dnes je veľkým paradoxom, že o tomto veľkom zneužití archívov a o masívnom porušení občianskych práv smelšie hovoria už aj v tom Česku, ale u nás aj o tomto iba mlčíme. Ale napriek tomu sa tých pätnásť rokov ukázalo, že sme sa nemýlili, ak sme hlasovali za vznik Ústavu pamäti národa, a nemýlime sa, ak jeho existenciu hájime aj dnes, pretože politický vývoj aj inde vo svete ukazuje, že prenášať z generácie na generáciu politickú skúsenosť, sociálnu skúsenosť, kultúrnu skúsenosť z takého ataku na ľudskosť a humanitu, aké predstavuje totalita, je obrovská a ťažká úloha.
Preto ÚPN nemôže fungovať iba tak, že by totality archivoval, ako som už spomínal, ako múzeum. A už vôbec nesmie fungovať tak, že by totality hájil. Jeho úlohou bolo a je otvárať oči nám, ktorí sme totality zažili, ale, ale stále aj podnes v nás sú rezíduá nebývalej modernej a systémovej propagandy. A prakticky stále sa mi potvrdzuje, že s tým aj komunistickým, alebo fašistickým režimom má jasno najmä ten, na koho dopadla ich päsť. Ale v momente, keď sa povedzme jeho ani jeho bezprostrednej rodiny táto päsť nedotkla, už sme každý náchylný si hovoriť, no veď nebolo to také strašné a tí ľudia možno preháňajú, možno nebolo toľko zabitých na železnej opone, možno nebolo až na toľko tisíc rokov odsúdených politických väzňov. Ale bolo, páni a dámy, bolo.
ÚPN je nám v niečom aj nepríjemný, pretože, samozrejme, ukazuje aj zlyhania, ukazuje aj slabosť a zraniteľnosť ľudí, ktorí pod tlakom totalitnej moci uhýbali, nehali sa vydierať, zastrašiť. Napriek tomu iba vtedy bude hodnoverné naše svedectvo o totalitách, keď budeme hovoriť pravdu aj o svojich prehrách a zlyhaniach. Snažím sa to robiť aj ja osobne, hoci viete, že nie je to ľahká vec. Faktom je, že boli sme strašení veľmi účinne, oblbovaní veľmi účinne, že nás držali za drôtami ako chovnú zver, že z nás robili zbabelcov, že z nás robili milióny zlomených orwellovských non hrdinov, slovenských Winstonov a slovenské Júlie z románu „1984“. Je to, pripomínať tieto doby je potrebné a nevyhnutné pre udržanie politického obsahu našej ústavy a kontinuitu hodnôt, na ktorom bola Slovenská republika založená. A tá bola, chvalabohu, založená na ideáloch slobody a demokracie.
Ak by sme to napríklad na tejto schôdzi, kde priamo na začiatku sa oslavovala tá ústava, boli schopní zabudnúť, tak by sme naozaj boli komickí. Musíme to pripomínať a udržiavať našu sociálnu pamäť práve tak, ako je potrebné uchovávanie a ukazovanie utrpenia v Osvienčime a iných moderných totalít. Tie totiž nemuseli byť poslednou anomáliou. Ako vidíme, žiadne, ani najtrpkejšie a najnespravodlivejšie utrpenie jednotlivca nemusí poučiť mladšiu generáciu, čo mučená nebola, nepríde to poznanie len tak samovoľne, len zato, že sa to udialo, len zato, že komunistická alebo fašistická totalita padla. Nemusela skončiť, môže sa vrátiť.
K tomu prenášaniu skúseností jednej generácie na druhú je treba cieľavedomé úsilie oboch tých strán, tých mladých, čo vtedy nežili, aj nás, ktorí sme, žiaľ, museli tú dobu prežiť, cieľavedomé úsilie, ale najmä pomoc inštitucionálna, a to v tomto prípade je ÚPN. V porovnaní s podobnými organizáciami v zahraničí, či už je to Nemecko, alebo aj povedzme Poľsko, ale aj Česko, je náš ÚPN naozaj chudobný brat. Málo ľudí, málo peňazí, dodnes nemá budovu, je to trpená inštitúcia, ale jeho, jeho hlas stále znie. A znie aj voči mocných ľuďom.
Ja som nemal nejaké extra ilúzie o, o ÚPN, pretože už ani neviem presne, ako sa vymieňajú tí ľudia a kto je čí kôň, ale postoj, aký zaujali v kauze Babiš, získal rešpekt aj u menej pozorných divákov, než som ja, a možno aj v susednom Česku, pretože sa postavili proti človeku, politickej moci, mediálnej moci, finančnej moci a trvali na svojom práve svedčiť o minulosti.
Sekundy mi odbíjajú, takže prosím, ak chcete napríklad, vy vo SMER-e, aby vám verili, že chcete odstrániť tiene ľudáckych a fašistických, fašistickej minulosti v Banskej Bystrici, alebo v SNS, ak chcete, aby sme naozaj brali Slotu ako minulosť, ktorá, ktorá sa už nevráti, nevracajte metódy, ktoré boli v časoch Mečiara a Slotu. A MOST... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
... MOST by nemal byť mostom k rehabilitácii totalít ani ustupovania tlakom.
Poslanci a poslankyne, zišli sme sa... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec, uplynul čas.
Ďalším vystupujúcim v rozprave je pán poslanec Heger. (Reakcia z pléna.) Aha, teda, pardon...

Tak aspoň, prosím vás, poďakovanie mi dovoľte vysloviť.
Tak práve som začal vetu, že, vážené poslankyne a poslanci, apelujem na vás, aby ste radšej otvorili debatu o tom, čo ÚPN, teda v čom sa má naozaj zlepšiť, a verte, kým sa tá debata uskutoční a pripraví sa skutočne dobrý zákon o ÚPN, tak bude dosť času na to, aby sa vyslovili aj výhrady k tomu, k tým dielčím konfliktom, ktoré sa v ústave vyskytli.

Úplne súhlasím s tou záverečnou vetou, že naozaj ak sa chceme baviť o tomto ústave, tak by to malo byť úplne iným spôsobom, a ten dialóg by mal byť úplne ináč vedený, a nie takouto nejakou pseudonovelou.
Ja by som chcel poukázať práve na tú, na ten samotný názov a doplniť aj to, čo odznelo v rozprave, že je to Ústav pamäti národa, veľmi konkrétneho úseku, a táto pamäť je veľmi dôležitá, aby bola objektívna. A vieme, že ešte stále nie je veľa vecí, ktoré boli odhalené z tejto pamäti, a toto je asi, myslím si, že to je najkľúčovejšie, čo musíme brať do úvahy, keď sa rozprávame vôbec o Ústave pamäti národa, o tom, čo s ním ideme urobiť. Pretože niekedy môžeme a ja mám z tej rozpravy, aj z tých argumentov niekedy pocit, že ideme tu manažérsky ako keby niečo tak upratať, ale vôbec nemyslíme na to, na čo tento ústav má slúžiť a ako to môže zasiahnuť do práve jeho práce.
A mne sa práve preto páčila aj tá myšlienka, ktorá odznela, ktorú ste povedali, pán kolega, to je, že ten, že to je inštitút sebaobrany demokracie pred recidívou totality. Že toto podľa mňa veľmi dobre vystihuje a toto by sme mali mať stále na pamäti, pretože to je niečo, čo ešte teda tí, ktorí to zažili, si to pamätajú a nesú tú myšlienku, a je ťažké odovzdať následky histórie novej generácie o to prácnejšie a o to dôležitejšie.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán Budaj, chcem vám pripomenúť, aj teraz sú ľudia prenasledovaní. Tentoraz sú prenasledovaní a dehonestovaní ochrancovia tradičnej rodiny, ochrancovia kresťanskej viery, ľudia, čo bránia krajinu pred barbarskými hordami migrantov. A týmto ľuďom nadávajú poniektorí darebáci do fašistov. Hovoríte o totalite. Aj teraz je totalita, oligarchie a dlhových šialencov, ktorých chráni politický nástupca ŠtB, to je NAKA.
A teraz jedna odborná otázka, z odborného súdka. Keďže ste bol pri vzniku Ústavu pamäti národa, tak by som sa chcel opýtať, sú tam tie rôzne kategórie spolupracovníkov a nespolupracovníkov. Videl som veľa spisov, čo si ľudia vyžiadali, to boli ľudia, ktorí boli ako pozorované osoby a nepriateľské osoby. A títo ľudia mi ukázali svoje spisy a udávali ich výhradne KTS-ka a TS-ka, to je kandidát tajnej spolupráce alebo tajný spolupracovník, a dôverníci, a oni to posúvali agentom. Čiže KTS-ka, TS-ka a dôverníci sú teraz daní medzi ľudí, ktorí neboli vedomými spolupracovníkmi. Tak by som prosil odpoveď.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja sa len dotknem takého malého fragmentu z vystúpenia kolegu Budaja, kde hovoril o zneužívaní materiálov pre politický boj. A dotknem sa výkriku, ktorý doľahol iste k jeho ušiam, keď doľahol k mojim, ktorý tvrdil, že však to bola demokracia.
Autorom výkriku je ten, ktorý o pár minút na to umravňoval kolegu Budaja, aby dodržiaval časový limit, to znamená, že výberovo si volí možnosť, kedy smie porušovať rokovací poriadok a kedy na ňom trvá. A tu je presne ten bod. Je našou tendenciou zvaľovať dianie na systém. Však bola demokracia. Demokracia nemá ani ruky, ani nohy, ani jazyk, ani nič podobné. Demokracia umožňuje voľbu ľudí, demokratickú voľbu. Čo potom tí ľudia demokraticky zvolení s mocou, ktorú takto získajú, robia, je výslovne na ich triku. A je úplne úbohé hovoriť o demokracii ako príčine čohokoľvek, pretože to, čo sa z nej stane, dobré alebo zlé, je vždy vecou tých, ktorí sú demokraticky zvolení. Tak ako to bolo s Hitlerom, tak ako to bolo s komunistami a tak ako to bolo s každým, ktorý vyšiel na začiatku z demokratických volieb.
Takže zvaľovať to na demokraciu skutočne je nonsens a ku cti Tomáša Garrigua Masaryka musím uviesť jeden jeho citát, ktorý presne o tomto hovorí: „Tak tú demokracii už máme, teď ješte ty demokraty.“ A o tomto to presne je.

Ďakujem za slovo. Pán Budaj, a vám nepripadá súčasná doba ako novodobá, začiatok novodobej diktatúry, keď sú prenasledovaní ľudia za svoj názor, na ktorý majú podľa Ústavy Slovenskej republiky právo, keď sú vyznamenávaní udavači typu Benčík, to vám nepripadá ako totalita?
Chcem povedať, áno, hovorili ste o vysťahovaní a ja neviem čo v totalitných režimoch. Áno, po roku 1945 bola časť slovenskej inteligencie vyvraždená, časť bola, jedna tretina bola v lágroch, pracovných táboroch a v rôznych, vo väzeniach na množstvo rokov. Časti inteligencie zlomili pri tomto väznení a mučení chrbtovú, chrbtovú kosť, veľká časť zahynula, zomrela na následky mučenia a väznenia, takže áno, ja súhlasím s tým, že boli ľudia takto trápení v totalite. A ešte chcem povedať jednu vec, že ja dúfam, že keď raz, ak raz nastane, možno nastane aj spravodlivosť vo svete alebo v tejto Slovenskej republike, tak ja dúfam, že na smetisko dejín a do takýchto ústavov pamäti národa, kde sa bude skúmať, budú skúmať zločiny, že budú zaradení aj mnohí dnešnej a všetkých vlád Slovenskej republiky, aj mnohí poslanci a aj zahraniční agenti, ktorí teraz kopú, ktorí sú trójskymi koňmi západných mocností na Slovensku.

My, ktorí dnes sa cítime, tu i tam to každý hovoríme, v strašnej situácii a prenasledovaní, by sme mali vážiť slová, pretože v hroboch tie kosti tých umučených politických väzňov jednej aj druhej totality sa pri týchto našich slovách, nás dobre živených poslancov, čo sa tu môžme na seba navzájom osočovať, rozdrapovať, tie kosti sa obracajú, keď nás počúvajú, tieto rúhačské reči.
Za druhé, pokiaľ ide o kategórie, selekcia tých kategórii bola absolútne politické rozhodnutie, to nemá nič s odbornou ani s historickou realitou, v skutočnosti, odborne vzaté, spoluprácu s ŠtB robili predovšetkým všetci členovia strany, však ŠtB bola ich úderná päsť, a potom teda ak chcete ísť podľa kategórii, tak ktorákoľvek kategória spolupráce, v skutočnosti pravda sa dá zistiť iba výskumom, nie z evidencií.

Vážené kolegyne, kolegovia, ja teda nezvyknem vystupovať, skôr vystupujem teda k zákonom z rezortu financií, hospodárstva, ale musím povedať, že nedalo mi už v tomto druhom čítaní, nechal som v prvom čítaní vystúpiť kolegov a vystúpili veľmi dobre a čakal som, alebo teda som nejak dúfal, že teda tento zákon to nedá do toho druhého čítania, ale je tu a naozaj uvedomujem si, že to neni len taký obyčajný zákon. Trošku som prekvapený aj tou účasťou na tomto rokovaní. Samotná dlhová brzda, keď sme rokovali o dlhovej brzde, tak tu bolo viacej poslancov, neviem, či to bolo spôsobené tým, že teda do debaty sa ostro zapájali hlavne župani, ale v každom prípade aj to možno svedčí o tom, že si možno neuvedomujeme úplne, čo tento zákon môže spôsobiť.
A ja som veľmi vďačný všetkým predrečníkom, ktorí vystupovali a jasne poukazovali a bránili tu, bránili tu hodnoty, pretože myslím si, že to je práve to, o čom pri tomto zákone ide. Ide tu o hodnoty. Nejde tu o peniaze, ako zvykne hovoriť pán Soták, že pri niektorých veciach ide iba o peniaze, tak tu nejde o peniaze, tu ide naozaj o hodnoty. A práve pre mňa ako možno takého laika z tohto, z tejto oblasti o to viac rezonuje a úplne až si tak hovorím, že toto je veľký výkričník, pretože aj veľkí ekonómovia hovoria, že história je veľmi dôležitá pre budúcnosť krajiny, pre budúcnosť národa. Oni sami vychádzajú, ekonómovia, pri svojich nových teóriách, vychádzajú často z histórie a z histórie, z poučenia sa z histórie prinášajú nové teórie na to, ako formovať ekonomiku a hospodárstvo a rozvoj krajín, ktorý je, ekonomika je veľmi dôležitá pre rozvoj krajín. A preto je podľa mňa dôležité si tú históriu sledovať a je dôležité, aby tá história bola pravdivá, pretože ak založíte hypotézu na zlých predpokladoch, tak vyjdú zlé výsledky a idete zlým smerom.
A to je práve to, čo je, o čom, prečo je tento, tento ústav tak kľúčový. Prečo je tak kľúčové, aby sme odhalili tú objektívnu pravdu o tomto kľúčovom období, ktoré je tu, a vidíme, že sa pretavuje, že ešte dnes stále pôsobia vplyvy toho predchádzajúceho režimu na, na Slovensko, a preto je tak dôležité, aby sa to odhalilo. A mohli by sme povedať, že áno, dalo sa čakať, že príde takýto moment, kedy zrazu už tento ústav začne byť nepohodlný, lebo už prišlo na rad odhaľovanie určitých vecí, ktoré má dopad aj na súčasné dianie politické, a už to začína byť nepohodlné. A tí ľudia, ktorí to robia, sú o to viac nepohodlní, lebo sú neobmedzení, sú nedotknuteľní, ako sme aj dnes počuli, že nie možné, aby takíto ľudia boli nedotknuteľní. Svojím spôsobom, ak by si nerobili svoju prácu dobre, áno, ale ak si svoju prácu robia dobre, že sú nezávislí a že naozaj odhaľujú veci tak, ako sú, tak, ako boli, tak, ako ich našli, a tak, ako aj pán Budaj hovoril, že treba k tomu nielen nejaký výpis, ale aj nejakú analýzu a proste vedieť to spracovať, tak to je práve to, čo tento ústav musí plniť ako veľmi, veľmi dôležité.
A ja preto s nejakou takou nádejou som sa snažil alebo chcel som vystúpiť aj kvôli tomu, aby som možno prehovoril aj k vám kolegom, ktorí budeme o tom hlasovať, do svedomia, a uvedomujúc si, že tuto naozaj nejde len o nejakú technickú konštrukciu tohto zákona alebo tohto ústavu, že tu urobíme nejaké malé doťahovanie skrutiek. Tu s kolegom Galekom sme pred časom mali rozpravu o ÚRSO, čo mi veľmi pripomína teraz túto debatu, lebo tiež to bolo také predstavené: „Á, to bude také neškodné, to len tak trošku tu upraceme, viete, no tak nefungoval ten pán Holjenčík, jój, no tak ten to pokazil, musíme sa tak trošku poistiť, aby sa už také niečo neopakovalo.“ A zrazu vidíme úžasný, veľký zásah. A kto naozaj tomu trošku rozumie a sa zaujíma, tak zistí, že toto neni len také malé opravenie, že zrazu je tento úrad regulácie sieťových odvetví pod vládou a tá má proste džojstik v ruke a už si to riadi.
Vidíme ďalšie ÚVO. Dnes o pol piatej bude rozprava a potom hlasovanie a tiež si môžme pomyslieť, však bude, predpokladám, k tomu rozprava, môžme tam si povedať o tom, do akej miery naozaj tento úrad je, by som povedal, nezávislý, ale to sú presne, toto sú také tie technické, ale tento je ešte o to dôležitejší. Ešte o to dôležitejší, aby nebol len tak uprataný mimo pozornosť ľudí a stalo sa s ním niečo také, že: „Ó, tak tuto len konštrukčne to trošku upraceme, hlavne nech sa pomaličky naňho zabudne, hlavne, nech veľa toho nerozpráva, hlavne nech sa stratí z pozornosti ľudí.“ Práve naopak! Tento ústav musí byť jeden ten, ten symbol, ktorý, ku ktorému budú pozerať všetci ľudia, a budú sa pýtať, povedzte nám viac, chceme rozumieť viac, chceme mať viacej dôkazov o predchádzajúcom režime, o tom, čo sa deje, kto ešte dnes z tých ľudí stále pôsobí a akým spôsobom. A preto podľa mňa je tak dôležité, ako sa postavíme aj k tomuto zákonu a ako sa postavíme k samotnému ústavu.
Ja by som chcel sa zamerať na dve veci, ktoré mňa tak zaujali. A ten prvý, asi ten principiálny aj v tej argumentácii, že ideme urobiť tzv. kolektívne vedenie, kolektívne vedenie pod nejakým rúškom teda systémových zmien, ale však povedzme si na rovinu, to je čisté upratovanie.
Ale kolektívne vedenie? Kolegovia, kolektívne vedenie? Vy rozumiete manažmentu, rozumiete správu organizácií? Veď, všetky, veľkí, všetci ľudia, ktorí píšu o vedení, o vodcovstve, o líderstve, však si to otvorte, tie knihy, kolektívne vedenie, však to je nonsens! To je úplne nezmysel, ako samotná táto myšlienka, už nehovoriac o tom, že nás to vracia späť do minulého režimu. Lebo kolektívne vedenie spôsobuje čo? Kolektívnu vinu! A to sme tu už mali! A vieme, ako to pôsobilo, aké stopy to zanechalo a čo to vlastne prinieslo. Takže už len keby som chcel z toho, odhliadnuc od toho, aký dôležitý je tento ústav, a chcel by som teda sa zamýšľať nad to, že akým vynálezom ste prišli, a prídete s vynálezom kolektívneho vedenia, tak už to samo osebe vás musí prebudiť a povedať si, tak prepáčte, ale toto je akože úplne vedľa. To fakt potom nerozumiete tomu, čo to znamená viesť organizáciu, a chcete zaviesť a medzi deväť ľudí. Takže to je, to je úplne, toto samo mi hovorí o tom, že ako účelový, ako účelový je ten zákon.
Po druhé, čo by som chcel povedať, je ten rozmer politickej odvolateľnosti, lebo opäť, ja myslím, že vždy musíme čítať každý zákon v určitej súvislosti a časovej súvislosti k tomu, čo sa, čo sa deje. Prečo práve dnes potrebujeme riešiť ÚPN, keď máme na stole problémy v zdravotníctve, problémy v sociálnych veciach, problémy v doprave? Prečo zrazu je tak dôležité nejakým spôsobom riešiť ÚPN? Opäť tu hovoríte ľuďom na jednej strane, že nie je dosť peňazí na cesty a podobne. Ale aké sú vaše priority, keď máte čas sa baviť o ÚPN? Veď to zas opäť, opäť to poukazuje na to, že je to účelové, že potrebujete upratať, lebo vám je niekto nepohodlný. A keď je nám niekto nepohodlný, tak musíme vymyslieť, ako ten systém zmeniť na to, aby sme si tam dali, aby sme si to nastavili tak, ako nám to vyhovuje. Čiže zase je to len politické upratovanie.
Práve preto, že tento Ústav pamäti národa, a myslím, že to je najkľúčovejšie z toho názvu, že je to pamäť, že má odhaliť tú pamäť a má udržať to, čo sa v histórii stalo, je to, čo môže byť tak iritujúce a možno aj tak nebezpečné. A preto, tak ako sme už aj s kolegyňou Pfundtner sa bavili počas jej pozmeňujúceho návrhu, je dôležité, aby tí ľudia, ktorí sú vybraní do toho ústavu, aby práve naopak, mali tú nedotknuteľnosť, ale aby boli veľmi odborne a kvalifikovane vybratí, aby dokázali, aby sme videli, že sú schopní na to obdobie, na ktoré budú vyberaní, niesť túto svoju zodpovednosť, a práve preto potrebuje aj tú svoju, ako to nazvala, nedotknuteľnosť, aby nemohli byť ovplyvňovaní, aby nemohli pod rúškom alebo hrozbou toho, že bude odvolaný, ak nebude robiť tak ako treba, podľa požiadaviek zhora, tak toto im berie slobodu. A tento ústav, ak chce odhaľovať aj nepríjemné veci z histórie, tak musí mať túto svoju slobodu, musí mať túto svoju nedotknuteľnosť práve v tom, čo všetko môže otvárať. Takže tu je tiež opäť tá hodnota.
Ako my sa tu nebavíme o technike, ale my sa tu bavíme o tom, čo to môže priniesť, a myslím si, že práve čas, kolegovia a kolegyne, ktorí ste to navrhli a zrejme si to dneska schválite, tak čas vás bude súdiť a čas ukáže vaše, vaše úmysly a pán Hrnko sa už modlí, už teraz sa modlí, už som normálne počul, jak zvolal meno Pána Ježiša aj Panny Márie, už teraz sa modlí, lebo si je vedomý, že ten zákon nebude dobrý. Takže výborne, pán Hrnko, akože páči sa mi tento váš prístup. To len tak na, na rozptýlenie. (Povedané so smiechom.) Pán Hrnko, ďakujem, takže... Však idete po mne, takže budete mať dosť priestoru na to, aby ste spomenuli všetko, čo treba. Som rád, že pôjdete po mne, lebo som zvedavý na to, čo poviete, snáď som vám aj ja ešte pridal do toho, a že budete vedieť nám to lepšie vysvetliť. Takže ja, toto je ďalšia vec, ktorá je pre mňa nepochopiteľná a ktorá mne jasne ukazuje na to, že tuto, to, čo, jedno je to, čo sa hovorí, a druhé je to, čo sa v skutočnosti chce tým zákonom dosiahnuť.
Ja by som ešte chcel poukázať, lebo prišiel aj taký list, dostal sa teda aj ku mne, z Platformy európskej pamäti a svedomia. Je to teda európska platforma takýchto ústavov a vyjadrujú alebo vyzývajú samotného pána predsedu Národnej rady, pána Danka a píšu tu: „Vážený pán Danko, týmto by sme chceli vyjadriť náš nesúhlas s legislatívnou novelou, ktorá môže byť nazvaná lex Krajňák.“ Toto hovorí samotná platforma týchto ústavov, tak zrejme to neni niečo tendenčné, že keď to oni vidia, vidia to ústavy pamäti národov iných krajín, tak to je zrejme dosť zjavné. To ani nejde o to, že čo ja si o tom myslím, ale samotný tento doklad hovorí o tom, že je to dosť zjavné, keď teda títo, ostatné ústavy sa takto vyjadrujú a nazývajú to a dokonca vyzývajú samotného predsedu Národnej rady. Tak to je veľký akt, ktorý tiež hovorí o tom, ako je dôležité, aby tento zákon dnes neprešiel. Aby naozaj bolo naplnené, tá výzva, aby ste ho stiahli, pretože samotná rozprava, to, ako je tu toto spektrum rozčesnuté, keď to tak môžem povedať, ako ste počuli aj závažné pripomienky, ukazuje a odráža aj tú spoločenskú náladu.
Čiže nie je to také, že samozrejmé, že á, tak teraz bez problémov schváľme takýto nenápadný zákon. Lebo opäť, tu nejde o nejaké technikálie toho, ako idete vládnuť. To pochopím, programové vyhlásenie vlády, nastavíte si nejakú víziu a teraz upravujete tie zákony. Hoci aj tam vám vytýkame, ale toto je zákon, ktorý sa netýka naplnenia vášho programového vyhlásenia vlády. Toto sa týka histórie, toho, aby história bola naozaj v plnej, v plnosti odhalená, aby mohla doplniť tú mozaiku, aby naozaj mohla byť objektívna a aby vďaka nej, ako som hovoril aj na začiatku, jednak ekonómovia sa z toho učia, ale pre prosperitu a úspech Slovenska je dôležité, aby sme tú históriu poznali úplne, a máme tú možnosť. A práve týmto vaším krokom, ktorý sa teda snaží zabaliť do toho, že je taký neškodný a je len taký praktický, tak vieme, že v skutočnosti buď toto celé úsilie spomalí, alebo ho úplne zastaví, alebo ho úplne znefunkční.
Takže preto ja sa len pripájam k tej výzve, aby ste stiahli tento návrh zákona, a keď sa chceme baviť o nejakej systémovej zmene, tak sa poďme o nej baviť, širšie spektrum, ktoré má k tomu čo povedať, ktoré vie a rozumie týmto súvislostiam. Ja sa teda medzi nich neradím, ale dnes v rozprave som počul viacerých ľudí, ktorí by mali k tomu čo povedať, aj odborná verejnosť má k tomu čo povedať. Čiže nemôže to, a o to viac, že je to len nejaký poslanecký návrh, nič v zlom. Ale štyria poslanci si povedia, že takto to bude, a teraz zasiahnu do histórie národa. Aký poplach by tu bol, keby sme my len tak si teraz išli povedať, že zasiahneme my do histórie národa a ideme ju prepísať.
Takže, páni kolegovia a kolegyne, ja opäť, aj ja na vás apelujem a nejakým spôsobom sa nádejam, že sa pohne vaše svedomie a uvedomíte si, že tuto nejde len o nejakú nenápadnú novelu, ale že tu naozaj idete urobiť veľký, veľký, veľký zásah do toho, ako môže Slovensko vyzerať o pár rokov, ak znefunkčníme tento úrad, a vy ho naozaj znefunkčníte. Už len keby som povedal vyslovene metodicky, tak to kolektívne riadenie je totálny nezmysel, prepáčte, to je totálny nezmysel.
Po druhé, že vieme, v akých časoch sa nachádzame, vidíme, aké, by som povedal, tlaky alebo aké, zostava, aká zostava je v rámci aj Správnej rady ÚPN, a čo to prinesie a čo bude teda toho aj následkom. Ja už si len zrekapitulujem, či som povedal všetko, čo som povedať chcel, ale zdá sa, že áno.
Ďakujem veľmi pekne za vašu pozornosť.

Ďakujem. Pán kolega Heger, hovoríš o tom, že pán Hrnko sa modlí? Veľmi som zvedavý aj na to, čo nám pán Hrnko povie. Ja som s úžasom dnes zistil z novinového článku, že v zásade za tým všetkým, čo tu riešime, je práve nejaká snaha alebo nejaký vplyv politika pána Hrnka, ktorý, keď bol odvolaný pán Martin Lacko, dostal výpoveď od Ondreja Krajňáka, tak pán Krajňák mal telefonát, kde mu pán Hrnko pohrozil následkami. Takže na jednej strane je tu, je tu naozaj boj a snaha o akési ideologické a politické ovládnutie Ústavu pamäti národa, a bol by som naozaj zvedavý, keby aj k takýmto veciam, ktoré sú medializované, sa možnože pán Hrnko nejakým spôsobom k tomu vyjadril, lebo to sú vážne veci. Ak, ak do chodu takejto inštitúcie zasahujú priamo politici a urobia narýchlo takýto nezmyselný návrh zákona, ktorý, ktorý ak, tak poďme aj RTVS. Prednedávnom sme volili riaditeľa RTVS, tak poďme, zbavme ho funkcie, a nech to riadi nejaká, nejaká, nejaký kontrolný orgán alebo nejaká správna rada. Čiže idú úplne narušiť takúto hierarchiu.
Môže to byť vážny precedens, ak toto bude schválené, aj pre demokratické fungovanie ďalších inštitúcií, takže mali by sme tomu všetkými silami zabrániť. A som rád, že herci, umelci, ale aj tisícky občanov, im to neni ľahostajné a vo svojich výzvach apelujú, aby sme tento nezmyselný zákon neschválili.