21. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Ja sa, pán poslanec Dostál, odosobním od tých vašich vyrývačiek a tých hlúpostí, ktoré sú spojené s tým, čo ste práve hovorili k obsahu tohto návrhu zákona. To, že ste na to vy upozornili a že vám dal pán prezident za pravdu, to ešte neznamená, že máte pravdu, lebo o protiústavnosti alebo neprotiústavnosti rozhoduje v prvom rade Ústavný súd, ani nie vy a už vôbec nie pán prezident, ktorý dnes už nie je tou autoritou, ktorá by mohla hovoriť o tom, čo je ústavné, alebo čo je protiústavné. A bližšie sa k tomu vyjadrím možno v rozprave v ďalšom kole, alebo možno aj nie, však o tom nakoniec všetci vedia.
Hovorím, o týchto veciach rozhodne Ústavný súd, pravda, ak sa náhodou pánovi prezidentovi nepodarí Ústavný súd úplne zlikvidovať a stačí, aby nevymenoval ďalších ústavných sudcov, čo z ústavy tiež mal spraviť podľa môjho názoru, však. Alebo podľa vás nemusel preto, lebo pán prezident z hľadiska svojho vzdelania, svojej praxe, svojej funkcie a neviem čoho ešte rozhodol o tom, že jednoducho ústavní právnici, ktorí boli schválení Národnou radou Slovenskej republiky, nespĺňajú kritériá pána prezidenta Slovenskej republiky. Takže keď to takto pôjde ďalej, tak za chvíľu nebudeme mať žiadny Ústavný súd a potom som zvedavý, kto bude hovoriť o ústavnosti a kto ju bude vlastne prakticky napĺňať.

Ďakujem pekne. No, ja by som sa ani nevyjadril k tomu vystúpeniu, len predsa mám len podpis na tom, na tom návrhu. Pán poslanec, je známe teda, že je veľkým obdivovateľom pána prezidenta a predsa si nemohol odpustiť príležitosť, aby teda nám vyložil svoje podľa môjho názoru, odpustite, pán kolega, insitné predstavy o tom, ako to vyzerá v sfére oceňovania ľudí, kolektívov. prípadne iných subjektov v tejto sfére. Je neuveriteľné. jak vážne sa tam postavíte a verejne rozprávate o tom, že predsa nemôže byť cena iného, že musí dať povolenie prezident, keď predsa boli donedávna štyri roky udeľované ceny predsedu Národnej rady. Dokonca boli priame prenosy na STV2 vo verejnoprávnej televízii z týchto, z udeľovania týchto cien a mali spoločenskú hodnotu a boli ocenené dramaticky významnejšie osobnosti ako tie, ktoré možno oceňuje pán prezident.
Takže rovnako máme cenu ministra kultúry, na ktorý dostávame všetci, všetci pozvánky, to znamená, neviem, ako pán kolega teda hovorí, že môžu byť obecné a neviem aké vyznamenania, keď v danom prípade je jednoducho cena.
U nás v Štiavnici sme teraz odovzdávali geológom, odovzdával minister hospodárstva ceny so všetkým. No tak toto vystúpenie má akú hodnotu, pán kolega? Čo to tu vyprávate tej verejnosti nezmyselne. Keď teda, veď podporujte prezidenta, ak chcete, nech sa páči, ale nie takýmito veľmi, veľmi nekorektnými údajmi, ktoré úplne sú v rozpore s realitou.

Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec Dostál, ja som si myslel, že budete hovoriť o morálke, o povinnosti platiť dane, o nemožnosti odpočítať si DPH a iných veciach a vy tu zatiaľ hovoríte o kačkách. Mne sa nepáči, keď vy dávate kačky a husi a podobné zvieratá do jedného radu s pánom prezidentom, hoci asi to je váš názor.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. No, pozoruhodný historický odkaz, ktorý dokonca i v totalite, ako ilustruje cena Klementa Gottwalda, štátna cena, mohla byť udeľovaná po súhlase prezidentom a prvým tajomníkom ÚV KSČ Novotným, nedalo sa to bez jeho súhlasu. A to, prosím, hovoríme o totalite, keď rodná strana hádam mohla robiť všecko, ale aspoň zachovala dekórum.
Tvorcovia slovenskej ústavy, nech si už o nich myslíme čokoľvek, očividne aspoň toto zachovali. Samozrejme, totalita umožňovala udeľovať i neštátne ceny. Sám som ako mladý lekár hrával a beznádejne prehrával turnaj o Pohár ROH Fakultnej nemocnice, keď proti mne nastúpilo silné mužstvo neurológie s Traubnerom v bráne a Varsikom a Penerom v útoku. Pener je dodnes lekárom národného mužstva futbalového, boli do dobrí futbalisti, lepší ako my dermatológovia. Ale okej, nenapadlo ROH nazvať to štátnou cenou. Potom, samozrejme, prišla sloboda a začali sa oprávnene udeľovať Divadelné dosky a tiež to nikto nenazval štátnou cenou, hoci je to vážna kultúra, veľmi dôležitá vec, ale sú to dosky.
A keďže sa časy posunuli, za našej mladosti to tak možné nebolo, ale existujú skutočne význačné ocenenia udeľované veľmi demokraticky priamym hlasovaním prítomných, sa napríklad, ak sa nepletiem, udeľovali kdesi na nádvorí internátu v Mlynskej doline významné ocenenie Miss mokré tričko. Samozrejme, i to je namieste a ozaj to bolo demokraticky prijaté hlasujúcimi, ale opäť nikoho nenapadlo nazvať to štátnou cenu. Pretože akokoľvek napadáte kolegu Dostála, je to limitované ústavou... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Ja budem veľmi stručný. Chcem sa len poďakovať pánovi poslancovi Dostálovi, že zosumarizoval to, o čom nám tu už niekoľkokrát hovoril. A takisto ďakujem pánovi prezidentovi, že vecne a jasne poukázal na problémy spočívajúce v tomto zákone. A o to viac ma mrzí, že sa stáva útokom poslancov vládnej koalície, pretože aj o tom by mala byť Národná rada, aby sme si hlavu štátu na tomto mieste trošku viacej ctili.

Ďakujem. Mňa len v tomto duchu napadá, že štandardne ak napríklad športovci alebo iní ľudia bojujú o ceny, tak používajú pravidlá fair play a jednoducho za svoj výkon dostávajú ocenenie prvé, druhé alebo tretie miesto. Jedine parlament a jedine politika dokáže vygenerovať to, že dva alebo tri politické tábory idú proti sebe bojovať cenami. Budem sa v rozprave venovať presne tomuto momentu, kedy sme podľa mňa každého nového laureáta Dankovej alebo Ficovej ceny, pretože tak si ich budú ľudia pamätať, budú vystavení tomu, že jednoducho budú skôr dehonestovaní týmito cenami, ako odmenení.
To, že ste k tomu dali aj finančnú odmenu, snažíte sa alebo snažia sa nejakým spôsobom zakryť to, že s honorom a s ocenením sa jednoducho politicky nebojuje. A obávam sa, že táto debata presne pri tomto skončí, že tu budeme mať cenu Dankovu a cenu Ficovu. A myslím si, že v histórii cien a oceňovaní Kiska je mimo tohto, pretože aj prezidenti pred ním udeľovali presne na základe zákona a na základe ústavy ceny. A tak to malo aj zostať.

Pán poslanec, ja sa dotknem len vašich záverečných slov, ktoré sa dotýkali 28. októbra a to, že váš návrh zákona neprešiel. Chcel by som vám pripomenúť, že v rokoch 2010 až 2012 ste tiež ako súčasť vládnej koalície predkladali, aby bol štátny sviatok 28. október. Boli ste súčasťou vlády a neprešiel vám vo vašej vládnej koalícii. Pretože ste sa nevedeli ani v jej vnútri dohodnúť medzi vami a pánom Kaníkom, že koho návrh zákona má prejsť. Tak tu neobviňujte teraz súčasnú vládnu koalíciu, že 28. október neschválila. To iba toľko k tomu.
A ešte čo sa týka tých účastí na mítingoch v rámci predvolebnej kampane. Ja pevne dúfam, že nebudeme počuť o tom, že v priebehu zasadnutia parlamentu aj opoziční kandidáti na županov, ktorí sú tu, nebudú využívať potom ten priestor, ktorý sa im dal, pretože sú tu aj takí a sú aj medzi vami vo vašich radoch a tiež momentálne tu v parlamente nesedia. (Reakcia navrhovateľa: "Ale stoja.")

Ďakujem za kolegom, á, ďakujem kolegom za reakcie, budem reagovať na kolegov z vládnej koalície. Začnem od konca.
Pán poslanec Senko, hovoríte o tom, že vyčítam poslancom vládnej koalície, že návrh na vyhlásenie 28. októbra za štátny sviatok neprešiel a že teda neprešiel ani vtedy, že keď my sme boli vo vládnej koalícii v rokoch 2010 až 2012. No neprešiel, ja som nikomu nič nevyčítal, ale teda oceňujem, že ste dokázali vybrať to podstatné z môjho vystúpenia.
Pán poslanec Jarjabek a pán poslanec Hrnko svojimi útokmi na prezidenta Andreja Kisku sa výrazne teda odklonili od toho, o čom som ja hovoril, ale v poriadku, iba potvrdzujú, že to, čo sa deje voči pánovi prezidentovi, je iba špinavá kampaň.
Ale pán poslanec Číž označil za insitné, ako sa ja postavím k rečníckemu pultu, ale ja som hovoril o ústave, hovoril som o argumentoch, ktoré boli obsiahnuté v rozhodnutí pána prezidenta, a vy ste hovorili o nejakom televíznom vysielaní a o tom, že sa, že ste odovzdávali ceny v Banskej Štiavnici, naozaj toto bola veľmi neinsitná faktická poznámka, veľmi oceňujem.
A, pán poslanec Jarjabek, povedali ste, že sa skúsite odosobniť od vyrývačiek, no, veľmi ste sa neodosobnili, keď ste hovorili o pánovi prezidentovi. Ale teda zaujalo ma na tom niečo iné. Niekto vysloví pochybnosť o tom, či je schvaľovaný zákon v súlade s ústavou a vy miesto toho, aby ste argumentovali a proti argumentom postavili nejaké vlastné argumenty, iba myknete plecami a poviete, však rozhodne Ústavný súd. No takto toto je naozaj úcta k ústave. Gratulujem! (Reakcia z pléna.)

Ďakujem. Musí priznať, že z hľadiska témy udeľovania štátnych cien alebo štátnych vyznamenaní som bol veľmi zvedavý, ako táto téma dopadne. Bol som veľmi zvedavý, pretože na výbore som, kultúrnom výbore som vyjadril isté pochybnosti, že nerobíme dobre, nerobíme dobre z titulu toho, že už prvý gombík nebol o jednu dierku zle zapnutý, ale rovno o všetky. Pretože ak toto plénum má ambíciu, legislatívnu ambíciu zaviesť nejaký spôsob udeľovania ceny, kde hovoríme o poli cti, o poli odmeny a chceme vysielať nejaký signál do spoločnosti, toto predpokladá nejakú základnú dohodu. Ale my sme svedkami politického zápasu. Politického zápasu, kto udelí lepšiu cenu a kto si môže alebo nemôže dovoliť s ňou udeliť aj nejaký finančný obnos.
Vážení páni a dámy, okrem toho, že laureáti nových cien, každý jeden si bude pamätať tento typ debaty, tento typ zápasu, sme alebo toto plénum si vzalo dve historické mená - Alexander Dubček a Jozef Miloslav Hurban. Myslím si, že ich historický odkaz si nezaslúži to, aby sme v pléne parlamentu predvádzali politický zápas za, na jednej strane za vládu a za parlament a na druhej strane za prezidentskú kanceláriu alebo naopak.
Kedy, sa pýtam, kedy sa máme zjednotiť, ak nie vtedy, keď hovoríme o honore cti a odmeňovaní, nemali by sme náhodou zo spoločnosti nájsť tie osobnosti, ktoré si bez akejkoľvek polemiky zaslúžia štátne ceny alebo štátne vyznamenania? Nemali by sme náhodou tu pred tým, ako takýto proces rozbehneme, sa dohodnúť, že mohli by sme udeľovať vyznamenania s tým, že neexistuje žiadny protivietor, že tu nebude platiť koalícia a opozícia, že tu nebude platiť to, kde pri mnohých politikárčeniach sa dostávame napriek tomu, že do spoločnosti zasejeme zhodu a bude všetkým jasné, prečo a načo bola udelená cena, ešte aj pri tejto téme jednoducho ide o hlúpe hádky.
To, čo spomína prezident, do bodky som sa pýtal aj na výbore. Nie sme náhodou mimo ústavného rámca? Štátne vyznamenania alebo štátne ceny, nechcem používať, mne sa nepáči moc tá metafora, osobne ju pririekam, o kačkách, spropagoval ju kolega Erik Tomáš, ale myslím si, že na základe právnej argumentácie tu existuje dôvodná pochybnosť alebo dôvodné podozrenie, že sme mimo ústavný rámec. Pri udeľovaní cien nie sú dôležitejšie témy, pri ktorých si naozaj potrebujeme osvojiť nejaký typ argumentácie a baviť sa o najlepšom možnom riešení tu v pléne parlamentu, ale osobne adresujem proste výzvu všetkým kompetentným, prestaňme sa hádať o tom, akým spôsobom sú udeľované štátne ceny.
Devalvácia udeľovania cien štátom nie je téma nová, vždy tu bola debata, ten, kto vyberal ceny alebo osobnosti, ktoré vyberal, čí to náhodou nerobí politicky účelovo a je jedno, akého sme mali prezidenta, niekto súhlasil, niekto nesúhlasil, ale aspoň sme mali základné základy, bázu, že to robí teda hlava štátu a tí, ktorí spochybňovali, alebo tí, ktorí drukovali, jednoducho nemali protiargument, rozhodla hlava štátu, v januári boli štátne ceny udelené a tak ako rozhodla hlava štátu, tak to šlo.
Dnes sme zaviedli, že budeme mať Ficovu a Dankovu cenu. Myslíte si, skutočne si myslíte, že niekto tie ceny bude ľudovo alebo v spoločnosti nazývať inak ako Ficova a Dankova cena? Ja osobne si myslím, že nie, že sme ublížili tomu, že tento štát, Slovenská republika, dokáže si všimnúť dôležitých, šikovných ľudí, ktorí buď pracujú, alebo priniesli nejaký význam pre demokraciu alebo právny systém, a že títo ľudia mali byť ocenení so všetkou štátnou vážnosťou. Nepozerajme sa, kto je doteraz na tých ústavných postoch, nepozerajme sa na Kisku, na Fica ani na Danka. Dohodnime sa a povedzme, že prvý občan do budúcna, prvý občan má toto právo a opýtajme sa ľudí, tak ako sa ich pýtame, kto tým prvým občanom bude. Rozhodnú voliči a či sa nám to páči, alebo nie, tak tento úrad, najvyšší ústavný úrad bude mať túto jedinú právomoc.
To, že sme to rozpustili do Národnej rady, na vládu a na prezidenta, nerobíme dobre, devalvujeme, devalvujeme úroveň štátnej ceny a tým devalvujeme aj význam štátu, Slovenskej republiky. Obávam sa, že takéto činy by sme si mali odpustiť, pretože, a zapakujem to, mohla nastať téma, boli to iniciátori z hľadiska, alebo z radov poslancov, že by sa všetko, čo má právne vzdelanie alebo nejaký kultúrny cit, alebo spoločenský z prezidentskej kancelárie, z Úradu vlády, možno aj z ministerstva kultúry, keďže to gestoruje kultúrny výbor, a aj z pléna Národnej rady alebo z nejakej delegácie, alebo z vedenia Národnej rady, jednoducho sadli a dohodli sa na tom, akým spôsobom bude zmenený zákon o vyznamenaniach. Či tam teda budú pustené všetky tri inštitúcie a národu by sme predali dohodu, dohodu, že v Slovenskej republike sa najvyšší ústavní činitelia vedia dohodnúť, vedia dohodnúť na dobrej veci a tá vec znamená, že nájdeme medzi sebou ľudí, ktorí sú hodní vysokých štátnych cien. Urobili sme zle, pretože nie tí ľudia, ktorí budú odmeňovaní, ale my sami tu na základe hádok a na základe toho, čo aj píše pán prezident, že sme mimo, podľa jeho názoru, ústavného rámca a že túto právomoc jednoducho by sme nemali dávať iným ústavným inštitúciám, sme takpovediac obišli a vydali zlý signál.
Dúfam, že táto téma do budúcna bude uzavretá takým spôsobom, že táto bazálna spoločenská a dôležitá otázka bude vyriešená spôsobom, že máme hlavu štátu, máme prvého občana republiky a má on mať právomoc, či to bude ktokoľvek, právomoc udeľovať vysoké štátne ceny či vyznamenania. Hranie sa so slovíčkami v tomto prípade nemá čo robiť.
Preto aj z hľadiska pochybnosti nad ústavným rámcom si dovolím stotožniť sa s výhradami prezidenta a umožniť tomuto procesu to, čo žiadam do budúcna, a to je dohoda na tom, akým spôsobom Slovenská republika bude šikovných, možno aj chrabrých, nebojím sa toho slova, občanov, ktorí nás významne presahujú, odmeňovať. Myslím si, že tá zhoda v rámci politického spektra aj tu v pléne Národnej rady, tak ako s vládou a prezidentom, je jednoducho pre Slovensko potrebná. Tento signál vydajme, vieme sa dohodnúť, tento signál nech vydá Národná rada Slovenskej republiky prijatím zákona, pretože takýto signál očakáva aj verejnosť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Táto debata je naozaj trápna a scestná. Debatu o vyznamenaniach beriem, debata je debata preto, lebo sa debatuje, a táto debata má ale chorý začiatok. Prečo má chorý začiatok? Lebo ju inicioval prezident Kiska, ktorý už nemá čo vyčítať, nemá čo vracať na prerokovanie. Keď má niečo vrátiť, tak nech vráti sám seba na pumpu USA.
A čo sa týka pán Danka, nech si vymyslí hoc aj cenu zelenej výložky, takto sa už devalvovalo udeľovanie vyznamenaní u nás.
Ďakujem za slovo.