23. schôdza

Ďakujem pekne. Pán minister, tiež to neberte osobne, však viete, že ja vás mám celkom rád, dá sa s vami normálne baviť, ale čo čakáte, že vás budeme chváliť, opozícia? Však jasné, že budeme kritizovať, jasné, že sa budeme sťažovať, jasné, že budeme poukazovať na to, že to nie je zlé. Však hádam nečakáte, že vás budeme chváliť? To je jedna vec.
A druhá vec. No, spomínali ste tu, že Kauflandy a reťazce a neviem čo. A čo s tým nič nerobíte? Od roku 2004, odkedy sme v tej Európskej únii, ktorá za to všetko môže, to je 14 rokov, 13 rokov, veď 10 rokov vládnete vy, vaša strana! Desať rokov posledných vládnete vy! Od 2012 až 2016 ste vládli sami, úplne sami, mohli ste robiť, čo len chcete a čo ste urobili? Za tie štyri roky dokopy nič a pred voľbami ste prišli s nejakými sociálnymi balíčkami. Veď ako, vy máte tú moc, nie opozícia, vy máte tú moc, ak vám vadí nejaký agrobarón, ak vám vadí nastavenie, aké je, ak viete, že v tých Kauflandoch a v Tescách a neviem kde sa tam predáva sajrajt, treťotriedny tovar, ktorý v západnej Európe vyhadzujú, ale u nás sa to predáva veselo, veď s tým niečo urobte! Veď vy vládnete, nie my, vy vládnete.
Čiže ja by som skôr privítal, že keď, nebuďte prekvapený, že keď sa niekto postaví a vás kritizuje, veď je to normálne, veď je to štandardná opozično-koaličná politika, hej? Ale nevyhovárajte sa na neviem čo, na reťaze, nevyhovárajte sa na Kaníka, že, preboha, však Kaník, ja už ani neviem, že ten chlap existuje, to je úplná mŕtvola politická, ale ešte stále vy máte tendenciu sa vyhovárať na obdobia Dzurindových vlád a Radičovej vlády... (Prerušenie vystúpenia časomerom)

Pán poslanec Kvorka.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán minister, chcem sa ti poďakovať za vystúpenie a vysvetlenie, pretože názory našich opozičných kolegov sú vždycky zamerané jednostranne. V tomto prípade je potrebné si uvedomiť, že ten pes zakopaný je niekde inde. Pán minister veľmi správne pomenoval a povedal, keď začal hovoriť tuná o voľakýchsi pozemkových barónoch. Veľmi dobre vieme, že keď prišlo k zmene, tak štátne podniky; štátne majetky prešli privatizáciou a poľnohospodárske družstvá prešli transformáciou. A tu vznikli veci, o ktorých by sme mohli polemizovať, a myslím si, že tých pozemkových barónov by sme aj vo vašich radoch našli niekoľko. Len by sme sa museli pozrieť detailne vám na prsty a poukázať a ukázať to, čo ste podokazovali. A teraz sa tuná hráte na voľakýchsi svätuškárov a moralistov a chcete nám tuná hovoriť o voľačomsi.
Samozrejme, že pán minister bude hovoriť o financiách, veď je financmajster, čo iné je? Pozerá sa na štátny rozpočet z pohľadu financií. A za veci, ktoré sa tuná dejú niektoré, on absolútne nemôže. Nie je možné, aby on zasahoval do vecí, ktoré sú dané dačím iným, pretože sú v úplne v iných vlastníckych vzťahoch. Tuná sú už vlastnícke vzťahy postavené v mnohých prípadoch na takej báze, že nie je možné do toho zasahovať. A ako príklad choďte len medzi bežných ľudí, veľmi dobre vieme, že poľnohospodárska pôda, používaných je 90 % v nájme, a opýtajte sa tých vlastníkov pôdy, ako sa narába s ich pôdou, aké majú oni ťažkosti pri presadzovaní, aby dostali svoje dividendy alebo aby to bolo správne dané na, do pravej miery, tak ako je to potrebné.

Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Shahzad, nech sa páči.

Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja asi prejdem rovno k veci. Budem sa baviť o prevažne dvoch témach, ktoré sa, samozrejme, týkajú – ako každý rok – zdravotne postihnutých.
Prvou veľkou témou, ktorú si doteraz stále nikto nevšíma, je neustále odstraňovanie bariér. Čítala som si správu aj Najvyššieho kontrolného úradu a jedinú zmienku som tam našla, že ocenili, že sa odstraňuje dostupnosť škôl. Ale, samozrejme, vieme, aká je realita. Mali sme tu správu ombudsmanky, ktorá veľmi výrazne kritizovala, ako to v našich školách vyzerá a ako vyzerajú inštitúcie z hľadiska bezbariérovosti, a za rok, myslím si, že k žiadnym nápravám nedošlo, ani náznak toho, že by sa niečo malo riešiť.
Slovenskú republiku zaväzuje dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ako aj sedem rokov platná stratégia Európskej únie ohľadom prístupnosti. Rovnako máme Národný program rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím a minulý týždeň bolo prijaté uznesenie na pôde Európskeho parlamentu k rýchlejšiemu riešeniu prístupnosti, len u nás sa nič nerobí. A keď hovorím, že nič, tak naozaj nič.
Máme Národný program rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím, ktorý ale akoby nemal rozpočet. Nie je tam, nemáme, neviem sa nikde dopátrať k tomu, koľko prostriedkov bolo k jednotlivým bodom vyčlenených. Možnože sú niekde skryté v rozpočte, len nikto mi nevie dať nejakú ucelenú informáciu. Napriek tomu, že máme hlavné kontaktné miesto, tam nič také neriešia. Ani jedno ministerstvo nepovažuje túto problematiku za tak závažnú, aby si nárokovalo vyčleniť finančné prostriedky na túto oblasť. Neexistuje u nás žiadny národný plán na debarierizáciu a ak sa nejaké finančné prostriedky objavili, tak sa objavili len na ministerstve školstva, kde bol, kde sme mali program na odstránenie stavebných bariér prostredníctvom rozvojových projektov, to bolo v sume 300-tisíc, ale v rozmenení na drobné to znamená, že maximálna suma projektu bolo 15-tisíc. To v žiadnom prípade nemôže byť nijaké ucelené riešenie debarierizácie žiadnej školy. To si môžu dovoliť urobiť maximálne nejakú nájazdovú rampu, zakúpiť možno jednu schodiskovú plošinu alebo urobiť možno nejakú bezbariérovú toaletu. Ale o skutočnom odstraňovaní, komplexnom odstraňovaní bariér, nemôže byť ani reč.
Dokumenty síce máme, plány síce sú, ale žiadne normy sa nedodržujú, nemáme tu žiadne sankcie, nemáme tu žiadne kontrolné mechanizmy. Napríklad novelizácia stavebného zákona už prišla na pretras, ukončila sa alebo teda oddialila sa, je zatiaľ v nedohľadne. Keď som sa na to pýtala, všetci sa spoliehajú len na to, že zase to raz príde, možno v roku 2019, ale ja nie som presvedčená o tom, že budeme, že dokážeme tam pretlačiť tie zmeny, ktoré naozaj potrebujeme na to, aby sme tú prístupnosť skutočne dosiahli. Ak máme nejaké plány na debarierizáciu, tak, alebo teda na zlepšenie prístupnosti všeobecne, keď sa nebavíme len o fyzickej prístupnosti, nemáme žiadne termíny, to pokračuje, to som tu hovorila aj pred rokom a platí to aj dnes. Stále sa presúvajú všetky, všetky body sa presúvajú z roka na rok, nič sa nerieši, naozaj nič, a výsledkom je, že ak sa tu postaví nejaká budova, ako je napríklad budova ministerstva zahraničných vecí alebo teda dostavba areálu, tak je úplne, ale že úplne bariérová. A ministerstvo má na svojej stránke informáciu, že nieže tú bezbariérovosť neriešili, oni ju riešili, ale oni si tam úplne s kľudným svedomím napíšu, že bezbariérovosť je vyriešená schodolezom.
Nehnevajte sa, ale žijeme v 21. storočí, to ste kde videli, že schodolez je bezbariérové riešenie?! Kto môže využiť schodolez? Chcela by som vidieť, koľkokrát tam na tej recepcii tento schodolez použili. Keď sa pozrieme k susedom do Českej republiky, tam majú vládny program už od roku 2005. Hovorila som to, myslím, že aj takto presne pred rokom. My sme sa zase nikam neposunuli.
Samotná Národná rada sa tento týždeň chválila tým, aká je bezbariérová. No nie je! V žiadnom prípade Národná rada bezbariérová nie je, pretože to, že sa nainštaluje niekde schodisková plošina, neznamená, že ja ju viem použiť. Ja sa napríklad v tejto chvíli nedostanem z tejto sály, takže o čom to je, tá bezbariérovosť?
Keď si zoberieme ďalšiu vec, napríklad v súvislosti s predsedníctvom sa rekonštruovali cesty vlani vo veľkom, nerekonštruovali sa žiadne chodníky. Ak sa rekonštruujú, rekonštruujú sa niektoré prechody, ale nerekonštruujú sa kompletné trasy napríklad. Čiže vy sa síce dostanete na jednej strane, na druhej strane nič. Spôsobuje to obrovské problémy vôbec, ako sa presúvať po bežných cestách, po bežných chodníkoch, lebo naozaj takéto riešenia nie sú komplexné. A napríklad pozerala som si kapitálové výdavky, kde všade asi by sa mohlo investovať do stavieb, nenašla som tam nič relevantné, samozrejme, a je mi to ľúto, pretože rovnako tak sme sa tiež len pred pár dňami dozvedeli, že napríklad ministerstvo vnútra nemá ani na opravu svojich výťahov. Ja som bola napríklad na jednej policajnej stanici, kde mala som si tuto ísť robiť diplomatický pas a nevedela som sa dostať na pracovisko, pretože bolo na prvom poschodí a povedali mi, že výťah tam už nefunguje rok. Tak to kde žijeme?
Síce som povedala, že môžeme pochváliť aspoň ministerstvo školstva za to, že aspoň nejaké prostriedky tam boli, aspoň tých 300-tisíc, ale kto rozhoduje o týchto peniazoch? Keď sa schvaľujú projekty, na to som sa špeciálne pýtala, či v komisii, ktorá tie projekty na debarierizáciu schvaľuje, či v nej sedia nejakí odborníci na stavebné úpravy. Samozrejme, sú to len všetko odborníci na vzdelávanie. Rovnako tak projekty podávajú samotné školy, ktoré robia väčšinou možno riaditelia, učitelia, to tak isto nie sú odborníci na debarierizáciu. Oni to riešia len naozaj takým možno veľmi svojským spôsobom každý, pretože nikto nevie vlastne, akým spôsobom a čo majú robiť. Takto sa debarierizácia robiť nedá.
Ja by som veľmi chcela, aby sme už konečne našli nejaké, nejaký spôsob, alebo aby sa konečne chytila nejaká inštitúcia toho, že tá debarierizácia sa bude posúvať a bude si toto ministerstvo, momentálne sme na ministerstve práce možno, ktoré zastrešuje zdravotne postihnutých, bude si žiadať na takýto účel aj finančné prostriedky. Zatiaľ nemáme nič.
Ani tento štátny rozpočet, ktorý tu dnes máme, do života osôb so zdravotným postihnutím nič zásadné neprinesie. A tak sa pýtam, pán minister; neviem, či ma počúva pán minister (reakcia ministra); kedy vyčleníte aj na debarierizáciu aspoň jeden milión konečne. Pretože je to naozaj smutné, že sa tu bavíme len o smiešnych peniazoch. A nebavme sa len, ja som tu napríklad navrhovala tento rok alebo predkladala som návrh zákona, ktorý riešil napríklad byty spôsobom, aby to nezaťažovalo štátny rozpočet, pretože tu naozaj ľudia so zdravotným postihnutím nemajú ani kde bývať. Podpora, ktorá sa poskytuje zo štátneho fondu rozvoja bývania, je tiež len pre pár osôb, je to zamerané len naozaj na podporu, je to na súkromné vlastníctvo, ale kde sú nájomné byty, kde sú mestské byty, kde je proste možnosť bývať dôstojným spôsobom? Taká tu neexistuje.
Keď si zoberieme samotný Národný program rozvoja životných podmienok osôb so zdravotným postihnutím, je tam množstvo bodov, kde tie finančné prostriedky by naozaj bolo potrebné mať. Bez toho sa jednoducho nič riešiť nedá. Miesto toho môžem tu spomenúť nejaký ďalší bod, ktorý sa síce netýka debarierizácie, ale týka sa podpory rozvíjania služieb špeciálnych pedagógov a predovšetkým podpory zdrojových centier špeciálnopedagogických poradenstiev. Momentálne sa hovorí o tom, aby sa ušetrilo 2,6 milióna, že sa bude krátiť koeficient. To naozaj všetku zodpovednosť treba hádzať na tie rodiny, naozaj si všetko musia hradiť z vlastných vreciek? Naozaj sa nenájdu takéto smiešne prostriedky z pohľadu štátneho rozpočtu na to, aby sa podporovali aspoň, aj keď sú to súkromné centrá, ale sú to veľmi dôležité inštitúcie, ktoré pomáhajú rodinám neostať na kraji spoločnosti a my sa tu bavíme o tom, že ich fungovanie má byť ohrozené? Tak na čo máme tento národný program, keď ani tie jednotlivé body, ktoré tam v ňom sú, sa nenapĺňajú?
Je tu, ďalší bod je možno zamestnávanie, chránené pracoviská, nie je tam, nie je možné vôbec vybudovať chránené pracovisko, pretože sú všetky viazané možno na vlastníctvo.
Ďalej tu máme ďalší veľký problém, problém, no. Najvyšší kontrolný úrad sa vyjadril rovnako pozitívne o zvýšení výdavkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a to v zmysle, že sa zvýšil príspevok na opatrovanie. Áno, kompenzácie sa zvýšili len v tomto smere. Lenže kompenzácie, to sú aj ďalšie finančné príspevky. Okrem toho, že sa zvýšil príspevok na opatrovanie, a okrem toho, že je sľúbené, že sa bude zvyšovať naďalej, bude sa zvyšovať napríklad až od septembra, ak máme správnu informáciu. Prečo je to práve september, prečo to nie je už skôr a prečo sa to robí v etapách, prečo tí ľudia nemôžu dostať tú výšku minimálnej mzdy už oveľa skôr? Je predsa jasné, že v podstate za tie roky, kedy sa tento príspevok na opatrovanie nehýbal vôbec a odvíjal sa od valorizácií napríklad dôchodkov, mnohým sa tie príspevky na opatrovanie znižovali, to znamená, že finančné prostriedky sa tam šetrili v podstate na príspevku na opatrovanie. Rovnako sa znížil počet poberateľov príspevku na opatrovanie. Toto sú prostriedky, ktoré sa tam ušetrili, a napriek tomu, že to vyzerá pekne, že sa to teraz všetko navýšilo, ale za tie roky sa na opatrovateľoch určite aj niečo ušetrilo.
Ďalšie príspevky na kompenzáciu, tie sa nezvyšovali a zjavne sa ani neplánujú zvyšovať, napríklad príspevok na osobnú asistenciu. Ten sa momentálne dostáva do štádia, kedy bude na úrovni minimálnej hodinovej mzdy. Za túto sumu to už robiť nebude naozaj nikto. Nie je to zamestnanecký pomer, to znamená, je tam problém zase s tými odvodmi a za 2,78, kedy minimálna mzda na hodinu bude 2,76, je táto činnosť naozaj v ohrození. Pritom ešte keď sa naposledy zvyšoval tento príspevok, tak sa konečne sa zvýšil na takú prijateľnú úroveň v tom čase, predtým znovu dlhé roky v útlme, dlho sme na to tlačili, kým sa príspevok zvýšil. Teraz sa deje úplne to isté, nemáme žiadne systémové opatrenie, žiadnu naviazanosť na nejaký, na niečo iné, ako je životné minimum, pretože životné minimum sa nezvyšuje a vďaka tomu aj príspevok na osobnú asistenciu ostáva stále na rovnakej úrovni. A tak sa dostávame do problémov všetci, ktorí sme na tento príspevok na osobnú asistenciu odkázaní. Jednoducho môžete nám dávať peniaze, keď nemáme osobných asistentov, nemáme ich komu dávať.
Ešte asi posledná vec, ktorej by som sa dotkla, je financovanie sociálnej inklúzie a kedy mnoho vecí sa financuje alebo teda aj rovnako sa financujú mnohé veci stále zo štrukturálnych fondov. Vo veľkej miere mnoho nástrojov, mnoho opatrení sa financuje zo štrukturálnych fondov. Akým spôsobom sa bude toto financovať po skončení týchto možností, kedy už nebudeme mať, nebudeme mať príspevky z Európskej únie, kedy už nebudeme mať žiadne zdroje, kde bude ministerstvo a kde budú ministerstvá hľadať zdroje na takéto krytie, či sú to aktívne opatrenia trhu práce alebo podobne? Toto všetko sa bude zase riešiť na poslednú chvíľu.
A napríklad, tak isto v správe NKÚ sa písalo, že je tam nedostatočné financovanie detských domovov, a to napríklad znamená to, že niektoré finančné príspevky – ako napríklad na mzdy – sa zvyšujú, ale stopnú sa finančné príspevky na prevádzkovú réžiu. Ale pokiaľ sa bavíme o takejto starostlivosti, kde je nutná aj nejaká réžia, tak jednoducho bez toho, aby sa zvýšili komplexne všetky finančné zdroje alebo teda podpora všetkých finančných zdrojov, to nejde. A takýmto spôsobom fungujú aj ostatné segmenty.
Ďakujem pekne za pozornosť.

19.
Na vystúpenie pani poslankyne s faktickou poznámkou ako jediná pani poslankyňa Gaborčáková. Nech sa páči, môžte.

Ďakujem za slovo.
Pani kolegyňa, spomenula si príspevok na osobnú asistenciu. Ja podporujem to, čo si povedala, lebo posledné tri roky nebol tento príspevok valorizovaný a teraz sa zvýšil o 2 centy, čiže z 2,76 na 2,78. A problém je naozaj nájsť ľudí a hlavne ak ide o osobnú asistenciu, ktorá sa poskytuje krátky čas. To znamená, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny schváli ten čas tej osobnej asistencie na hodinku, dve. Vtedy nedokážeme vlastne nájsť človeka, aby nám túto asistenciu vlastne robil. Hlavne je to u detí, ktoré dochádzajú do škôl a je to vlastne za dochádzkou do školy, to znamená, že nedokážu nájsť človeka, ktorý by si na jednej strane platil daň a tak ďalej, odvody, lebo ak tá asistencia nie je nad 138 hodín, tak v podstate si musí ten človek platiť aj odvody. Tak som za to, aby sme buď urobili poriadok v tých kompenzáciách, alebo jednoducho urobili tú hodinovú mzdu ináč, pretože naozaj hrozí tým deťom, ale aj ľuďom, ktorí majú slabšiu dotáciu hodín tej osobnej asistencie, že skutočne budú odrezaní vlastne od existencie spoločenskej.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Shahzad, chcete mať? Nie, ďakujem pekne.
Takže, pán poslanec Marosz, nech sa páči, môžte vystúpiť v rozprave.

Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, dámy a páni, dovoľte mi, aby som sa vyjadril k návrhu zákona roka, rozpočtu verejnej správy, špeciálne ku kapitole ministerstva dopravy.
Pri pohľade na návrh rozpočtu tohto rezortu som si nebol istý, či ide o kalkuláciu výdavkov na dopravu a dopravnú infraštruktúru na Slovensku, alebo o nejakú dopravnú tajničku. Zahmlievanie, neúplné číselné zostavy, všeobecné a nič nehovoriace popisy dát v tabuľkách, ani náznak toho, že by sa ministerstvo pokúšalo vysvetliť veľké medziročné zmeny v konkrétnych výdavkových tituloch. To sú základné charakteristiky rozpočtu kapitoly ministerstva dopravy. Chýbajú tam konkrétne zmienky o najdôležitejších projektoch, respektíve ťahoch dopravnej infraštruktúry, tak ako je to napríklad v národnom programe reforiem. Rozpočet by mal obsahovať zmienky o tom, čo sa stavia, prečo sa to stavia a akú hodnotu za peniaze to ľuďom prináša. Ak rozpočet tieto náležitosti neobsahuje, potom je podľa mňa iba zhlukom nič nehovoriacich čísel a nesplnenou domácou úlohou.
Najzásadnejšie posolstvo, ktoré rozpočet dopravy vysiela, je, že rezort nie je schopný v dostatočnej miere čerpať zdroje na výstavbu dopravnej infraštruktúry. Citujem z návrhu rozpočtu: V kapitole ministerstva dopravy a výstavby sa rozpočtujú na rok 2018 výdavky v celkovej sume 1,18 mld. eur, čo v porovnaní so schváleným rozpočtom roku 2017 predstavuje zníženie o 974 mil. eur, teda až o 45,3 %, priznáva ministerstvo dopravy v návrhu rozpočtu. Ešte viac sa tento stav prejavuje pri cestách a železniciach. Na cestnú a železničnú infraštruktúru na rok 2018 sa rozpočtujú výdavky vo výške 881 mil. eur, čo v porovnaní so schváleným rozpočtom roku 2017 predstavuje zníženie o 1,07 mld. eur, t. j. o 54,7 percenta.
Pred župnými voľbami sa poslanci vládnej koalície, ale aj minister dopravy pán Érsek všemožne snažili o uvoľnenie tzv. dlhovej brzdy. Tvrdili, že nemáme dostatok prostriedkov na výstavbu diaľnic, rýchlostných ciest a železníc. Návrhom rozpočtu na budúci rok sa však sami usvedčili, že nie sú schopní čerpať ani len tie prostriedky, ktoré majú k dispozícii. Je veľmi zarážajúce, že ministerstvo dopravy na jednej strane volá po väčšom zadlžovaní našich detí a na druhej strane nie je schopné kvôli chabému plánovaniu prípravy a výstavby diaľnic a železníc minúť ani len to, čo dostane od ministerstva financií. Na diaľnice a rýchlostné cesty je na budúci rok rozpočtovaných iba 97 mil. eur, teda 8-krát menej ako v roku 2015, keď končilo predchádzajúce programové obdobie pre eurofondy. Na nasledujúce dva roky plánuje ministerstvo minúť po 307 mil. ročne, čo je hlboko pod želaniami, ktoré vládni politici prezentujú, keď volajú po uvoľnení dlhovej brzdy, ktorá by viedla k výraznému zadlžovaniu budúcich generácií.
Príčiny súčasného stavu, že prečo sa teda stavia pomaly a zároveň sa pomaly čerpajú peniaze v doprave, je viacero. Spomeňme si aspoň niektoré z nich. Pri výstavbe diaľnic rozhodujú stereotypy a subjektívne presvedčenia politikov, záujmy vplyvných dodávateľov a vášne nahnevaných motoristov. Chýba nám seriózne dopravné plánovanie založené na dopravných, ekonomických a sociálnych dátach a podkladoch. Nereálne vysoké očakávania, ktoré sú živené vyhláseniami politikov, ale aj vládnymi dokumentmi. Takmer polovica z diaľničných plánov, ktoré si páni politici naobjednávali za cca 18 mld. eur, je prezentovaná ako prioritné projekty. To sa nikdy nedá naplniť. Len pre porovnanie, o akej sume sa bavíme. Dnes rokujeme o návrhu štátneho rozpočtu, ktorý počíta na budúci rok s príjmami takmer 14 mld. eur.
Ďalšou príčinou tohto stavu je honba za zlými cieľmi. Ministri dopravy sa pretekajú, kto rozostavia alebo odovzdá viac kilometrov diaľnic, namiesto hodnoty za peniaze a udržateľného rozvoja mobility. Koncepcia aj plány výstavby sa zúžili na wishlisty, ktoré slúžia propagande vlády a to bez reálneho napojenia na štátny rozpočet. Médiá odprezentujú smelé plány, zdroje sa nevyčlenia ani pri rekordnom raste príjmu štátu a frustrácia ľudí, ktorým sa sľubuje a sľubuje, len narastá.
Ďalšou príčinou tohto stavu je nezáujem strážiť primeranosť a náklady navrhovaných riešení, za dostupné zdroje sa potom postaví menej. Máme priveľký počet pripravovaných projektov diaľnic a rýchlostných ciest namiesto toho, aby sa sústredili kapacity a zdroje na projekty s reálnou šancou na financovanie v horizonte do päť alebo desať rokov, a tým pádom sa finančné aj ľudské zdroje trieštia na desiatky projektov, ktoré končia doslova v šuflíku. Pripravuje sa všetko a nič.
Ďalšou príčinou, potreba aktualizácie starých EIA alebo zanedbané či oneskorené posudzovanie odklonu oproti pôvodne posúdenej trase. Negujú sa snahy o vyššiu účelnosť a efektívnosť vynakladania zdrojov. Vedenie ministerstva dopravy aj lobisti dodávateľov odmietajú konštruktívnu kritiku. Heslo "najdrahšia diaľnica je tá, ktorá nie je postavená", politikov nediskvalifikuje, naopak, úspešne ním bagatelizujú plytvanie. Ak sa po dlhých rokoch nezačneme vážne zaoberať tým, čo som teraz načrtol, potom tému nízkej schopnosti ministerstva dopravy čerpať peniaze na diaľnice a rýchlostné cesty môžeme znovu a znovu rozoberať aj pri schvaľovaní rozpočtu na budúci a ďalšie roky.
Ďalším vážnym problémom v doprave, ktorý som si všimol pri čítaní návrhu rozpočtu, je trestuhodné zanedbávanie a podfinancovanie údržby a opráv ciest prvej triedy, ktoré sa prejavuje výraznou degradáciou, skrytým dlhom a potrebou nákladných rekonštrukcií. Nové rýchlostné cesty sú vnímané ako jediná možnosť pre kvalitnú dopravu, čo zďaleka nie je pravda. Cesty prvej triedy sú vo výraznom tieni diaľnic a rýchlociest. Pritom už takmer 10 rokov sa podiel ciest prvej triedy v zlom až havarijnom stave pohybuje od 40 do 50 percent. Dnes máme na Slovensku takmer 3 300 km ciest prvej triedy. Z nich približne 1 040 km je v nevyhovujúcom stave a takmer 230 km v havarijnom stave. Veľmi zlá situácia je aj v prípade mostov na cestách prvej triedy. Vlani bolo až 320 z celkového počtu 904 mostov v zlom až havarijnom stave. Ministerstvo dopravy hovorí, že na to, aby sa tento stav nezhoršoval, je potrebné mať aspoň 80 mil. eur ročne. V tomto návrhu rozpočtu však ráta len so sumou 40,5 mil. eur. A to nielen na budúci rok, ale aj na nasledujúce dva roky. Na opravy a údržbu dávame pritom iba 1,1 mil. na kilometer štvorcový, čo je iba 41 % z úrovne v Českej republike. Česi dávajú 2,6 mil. eur na kilometer štvorcový.
Dlhodobé podfinancovanie teda vedie k deštrukcii ciest a potrebe nákladných rekonštrukcií. Tým, že sa jednotky riadne neopravujú, predražuje sa ich údržba a obnova v budúcnosti. Tento skrytý dlh, teda suma, ktorá bude potrebná na obnovu zdegradovaných ciest prvej triedy, dosahuje dnes astronomické 2 mld. eur. Aby sa tento dlh neprehlboval, je potrebné urýchlene začať odstraňovať najvypuklejšie bodové závady na cestách prvej triedy. Ide najmä o rekonštrukcie kapacitne nevyhovujúcich križovatiek či úpravy menších odbočení alebo budovanie preložiek.
My navrhujeme, aby sa v nasledujúcom roku zvýšil tento výdavok na cesty prvej triedy zo súčasných 40,5 mil. eur v nasledujúcom roku na 60, v roku ´19 na 80 a v ´20 takisto na 80 mil. eur. Keď sa opýtate, že kde na to vezmeme, napríklad riaďme sa tým, čo sa píše v Národnom programe reforiem na rok 2017. Tam sa píše, že revízia výdavkov na dopravu identifikovala významný priestor pre zvyšovanie efektívnosti výdavkov. Efektívnejšie výdavky prinieslo najmä lepšie meranie výsledkov v oblasti hodnotenia, prioritizácia prípravy investičných projektov alebo napríklad dáme konkrétny príklad teraz, aj dneska sa pán minister bude chváliť, že otváral, strihal pásku na D3, Strážov - Brodno, tento úsek, kde jeden kilometer stál 63 mil. eur. Pôvodne len archeologický prieskum na 4,5-kilometrovom úseku mal stáť 15 450 eur, záverečný účet je 901 660 eur. To znamená, že len na jednej malej 4,5-kilometrovej diaľnici, ktorá ide vo väčšej časti nad Hričovskou priehradou a v tuneli, dokázali vyplytvať 886 210 eur za archeologický prieskum. Napríklad tu by, pán minister, ste sa mohli pýtať, že čo tam teda také vzácne našli, a nech to ukážu celému štátu, že kde tieto prostriedky minuli.
Uvedené problémy sú dôsledkom absencie reálnej dopravnej politiky v podmienkach Slovenska, reálneho plánovania priorít a absencie dopravného plánovania založeného na kvalitných dopravno-inžinierskych podkladoch, ktoré by vychádzali z hodnotení ekonomickej efektívnosti zohľadňujúcej predpokladané sociálne, ekonomické a environmentálne prínosy i náklady a boli by založené na kvalitnom dopravnom modeli. Modelovanie však musí byť objektívne a nie na princípe, povedz mi, aký výsledok chceš, aby som ti namodeloval a ja ti ho namodelujem, čo je v súčasnosti na ministerstve dopravy bežná prax.
Aj úrad podpredsedu vlády pre investície si všimol chaos pri príprave dopravnej infraštruktúry na ministerstve dopravy. Medzi hlavné odporúčania tejto implementačnej jednotky na Úrade vlády, ktorá hodnotila plnenie opatrení z revízie výdavkov, to je ten projekt Hodnota za peniaze, sa uvádza výzva: "Urýchliť prípravu podmienok pre prioritizáciu investičných projektov v doprave so zohľadnením schválených metodík. Začať práce na definovaní okruhu údajov potrebných pre skvalitnenie dopravného posúdenia prioritných projektov." Znamená to, že nielen že sa poriadne neplánuje, ale ministerstvo dopravy nemá ani len prijaté kritériá, na základe ktorých chcú určiť priority, čo, kedy a za akých podmienok treba stavať.
Úrad podpredsedu vlády ďalej uvádza: "Kľúčové pre zvýšenie hodnoty dopravných investícií je nastavenie jasných, analyticky podložených investičných priorít vo všetkých sektoroch dopravy a zverejnenie záväzného a pravidelne aktualizovaného investičného plánu rezortu ministerstva dopravy a výstavby. Lepšie plánovanie projektov zároveň zlepšuje zameranie obmedzených kapacít a financií na prioritné projekty."
A ešte zopár takých pikošiek, ktoré samotný úrad podpredsedu vlády uvádza. Štátna firma ZSSK, to je tá, čo často draho a nevýhodne obstaráva rušne alebo lôžkové vozne, mala doslova tú drzosť, že úradu podpredsedu vlády SR odmietla poskytnúť dopravno-ekonomické dáta o železničnej doprave, a z ich stanoviska citujem, zo stanoviska implementačnej jednotky Úradu vlády: "Po termíne a po niekoľkých urgenciách sme dostali zo strany štátnej železničnej firmy zamietavé stanovisko na poskytovanie údajov." Následne po dlhom vymáhaní ZSSK poslala údaje o hospodárení, ktoré však, ako konštatuje podpredseda vlády, pre nedostatočnú granularitu a časový priestor nebolo možné posúdiť. Čiže milióny eur dávame štátnej železničnej firme, ktorá sa ani neunúva ekonomické analýzy poskytnúť podpredsedovi vlády pre investície.
Revízia výdavkov, ktorú na ministerstve dopravy a výstavby uskutočnil Útvar hodnoty za peniaze pre ministerstvo financií, odporúčal rezortu dopravy skvalitniť interné expertné kapacity objednávateľov na ministerstve dopravy na lepšiu formuláciu zadaní, priebežnú a záverečnú kontrolu projektov. Skvalitnenie analytických kapacít na ministerstve dopravy malo zároveň slúžiť na to, aby sa zbytočne neobjednávali drahé externé analýzy, ale aby sa robili "in haus".
A aká bola reakcia ministerstva dopravy na toto odporúčanie? Hneď prvú analytickú úlohu, analýzu dopadov zrušenia takmer 400 km železničných tratí, ktorú dostali od ministerstva financií, si rezort dopravy objednal za 60-tisíc eur od externého dodávateľa. Implementačná jednotka úradu podpredsedu odporúča: "Keďže ide o spoločné opatrenie medzi ministerstvom dopravy, odporúčame dané opatrenia realizovať najmä internými expertnými a analytickými kapacitami ŽSR, ZSSK, ministerstva dopravy a ministerstva financií."
Zo správy podpredsedu vlády sa tiež môžme dozvedieť, že podľa vyjadrenia ministerstva dopravy bol v auguste ´17 vysúťažený expert pre prácu s dopravným modelovaním. Následne bude zriadená interná pracovná skupina na vytvorenie metodiky a štandardov dopravného modelovania, ktorej členom bude aj daný expert. A pritom už v roku 2015 mali zakúpený softvér na modelovanie. Aj toto konštatovanie ukazuje, aký obrovský chaos panuje na ministerstve dopravy. Rezort totiž ani po dvoch rokoch od obstarávania dopravného modelu zistil, že vlastne s týmto modelom ani nikto nevie pracovať a museli si objednávať externého poradcu.
A teraz možno len na záver taká reakcia kolegu. Keď som mu, keď čítal dnes ráno v novinách článok o tom, že za ten úsek D3, ktorý bol otvorený pri Žiline, v tej sume mohli byť postavené dve nemocnice, tak skutočne ide o unikát, ide o najdrahší úsek, dá sa povedať, na svete, kde jeden kilometer stojí takmer 63 mil. eur. My sme za to, aby sa diaľnice, rýchlostné cesty stavali, ale tých plytvaní v rezorte dopravy je strašne veľa.
A z tohto miesta, pán minister, vás naozaj prosíme, aby ste si vybojovali väčší priestor so svojím tímom Útvaru hodnoty za peniaze, aby čím viac projektov dopravnej železničnej infraštruktúry mohlo byť posúdených vašimi analytikmi, ktorí, ako sa ukazuje, majú veľkú váhu v spoločnosti. Ale tým, že majú veľkú váhu, tak sú aj v nemilosti rôznych biznis a záujmových skupín, ktoré sa doslova priživujú ako pijavice na tomto badžete pre dopravné projekty.
Čiže nemôžme súhlasiť s takýmto rozpočtom a tým pádom ho nemôžme v tejto podobe ani podporiť.
Ďakujem za pozornosť.

Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami dvaja.
Pán poslanec Heger.