23. schôdza

Ďakujem.
Nech sa páči, posledný v rozprave pán navrhovateľ, pán poslanec Dostál, nech sa páči.

Ďakujem. Prihlásil som sa do rozpravy, aby bola prípadne ešte možnosť reagovať, ktorá už nie je, keby som to využil ako záverečné slovo, a chcel by som reagovať teda najmä na kolegu Petráka.
Asi som mal na úvod ja povedať, že som poslancom mestského zastupiteľstva v Bratislave a v mestskej časti Bratislava-Staré Mesto, rovnako ako kolegovia mali povedať, že sú mestskí poslanci v Bratislave a v Košiciach, a pán Petrák, že je starostom, a, a aby teda nevznikli náhodou pochybnosti, že, že hovoríme, že hovoríme teda v nejakom svojom záujme posilniť alebo jednu, druhú stranu. Ak keď teda verím, že nikto z nás to nehovoril preto, že je aktuálne poslancom alebo starostom, ale preto, že je to, že je o tom úprimne presvedčený, že by to tak malo alebo v prípade pána Petráka nemalo byť. Teda budem reagovať na kolegu Petráka a som rád, že niekto z vládnej koalície k tomu vystúpil a povedal svoj názor a povedal, prečo nesúhlasí alebo s čím v našom návrhu nesúhlasí.
My to nestaviame tak, že dobré zastupiteľstvo a zlý, nekompetentný starosta. Tak to tam nie je napísané, a tak sme to ani nikdy, nikdy nepovedali. Faktom je, že niekedy dochádza ku konfliktom medzi, medzi týmito dvoma orgánmi samosprávy a za kratší koniec obvykle ťahajú poslanci, nie starosta. A za kratší koniec ťahajú poslanci aj pri zmenách zákona o obecnom zriadení, pretože od roku 1990, ak sa niečo zmení na vzťahu týchto dvoch orgánov, tak sa zmení v prospech starostu, nie v prospech zastupiteľstva.
A nie je to ani v polohe, ako pán poslanec Petrák hovoril, že nekompetentné zastupiteľstvo, tak ho treba vyvažovať nejakými občanmi, ktorí budú môcť chodiť na komisie alebo vystupovať na zastupiteľstve, ani tak to nie je. My rešpektujeme demokraciu, rešpektujeme, že starosta a zastupiteľstvo majú mandát od občanov, majú právo rozhodovať. To právo nemajú aktivisti, ale otvorenosť a transparentnosť predsa nie je protikladom demokracie. Je predpokladom a prirodzenou súčasťou demokracie. To, že sa občania aj tí občania, ktorí nie sú nikým zvolení, majú právo vyjadriť k tomu, čo sa deje v ich štáte, alebo k tomu, čo sa deje v ich obci či meste, je predsa úplne prirodzené, správne a demokratické. Ale opakujem, nie priama demokracia, participácia, transparentnosť, otvorenosť a potom to rozhodnutie urobí buď starosta, alebo zastupiteľstvo podľa toho, kto, kto to má v náplni v zmysle zákona.
Nesúhlasil by som aj s tou nerovnosťou zbraní, že teda aktivisti používajú nejaké sociálne siete, letáky a neviem čo, je vo vzťahu predstaviteľov moci, či už samosprávnej, alebo, alebo štátnej, nerovnosť vo vzťahu k občanom, pokiaľ ide o zbrane. Ale tá nerovnosť zbraní je v prospech ľudí, ktorí sú pri moci, ktorí sú v samospráve, ktorí rozhodujú. Tí aktivisti môžu niečo kritizovať, môžu niečo niekam napísať na Facebook, ale rozhoduje buď starosta, alebo zastupiteľstvo. A aj ten priestor v médiách obvykle dostávajú predstavitelia moci oveľa väčší, nevpraviac o tom, na úrovni samosprávy často fungujú nejaké obecné noviny, ktoré si vydáva samospráva, a tam teda žiadna rovnosť zbraní nie je. Tam vo väčšine prípadov má oveľa väčší priestor a v tomto prípade najmä starosta, alebo keď už, tak poslanci, ale aktívni občania nie.
Druhý okruh, ku ktorému sa pán Petrák vyjadril, zástupca starostu, že sme to nepochopili, že zástupca má zastupovať, zastupovať starostu. K tomu dve veci. My nenavrhujeme, aby zastupiteľstvo volilo niekoho napriek starostovi. Navrhujeme systém, že starosta navrhne, zastupiteľstvo zvolí. Čiže rozloženie, rozloženie tej zodpovednosti. A keď si starosta nikoho takého nenájde, tak nebude, nebude nikto zvolený. A, samozrejme, že možno uvažovať aj o inom systéme, že zástupca starostu by bol plne v rukách starostu. Ale potom, potom načo, načo má byť z poslancov? Potom by bol lepší model, že tak ako v Amerike sa volí prezidenta a viceprezident, tak sa bude voliť primátor a viceprimátor a priamo občania si zvolia, že toto je ten, kto bude najbližšie štyri roky zastupovať starostu alebo, alebo primátora, a keď sa mu niečo stane, tak nastúpi na jeho miesto. Je možné aj taký systém, ale to by bol ďalekosiahlejší zásah, do ktorého sme nechceli ísť.
Postavenie hlavného kontrolóra, no áno, hlavný kontrolór má byť nezávislý. Ale čo sa dnes píše v zákone, hlavného kontrolóra volí a odvoláva obecné zastupiteľstvo, nie starosta. Úlohy hlavného kontrolóra: hlavný kontrolór predkladá obecnému zastupiteľstvu, nie starostovi, raz za 6 mesiacov návrh plánu kontrolnej činnosti. Predkladá správu o výsledkoch kontroly priamo obecnému zastupiteľstvu na jeho najbližšom zasadnutí, nie starostovi. Predkladá obecnému zastupiteľstvu najmenej raz ročne správu o kontrolnej činnosti, nie starostovi, je povinný vykonať kontrolu, ak ho o to požiada obecné zastupiteľstvo, nie starosta. Práve toto chcete zmeniť vládnou novelou. A teda, mimochodom, ani hlavní kontrolóri, ktorí majú tiež svoju organizáciu, neboli prizvaní k tomu, aby sa podieľali na príprave vládneho návrhu novely zákona o obecnom zriadení, napriek tomu, že sa dožadovali, napriek tomu, že ten návrh v medzirezortnom pripomienkovom konaní pripomienkovali, nebolo, nebolo ich pripomienkam vyhovené. A ten podstatný problematický bod - možnosť úkolovania hlavného kontrolóra starostom - tam ostal.
A na záver, teda aby som aj dokumentoval, že nebolo to z vody uvarené, nie je to návrh pre návrh, umenie pre umenie, tak sa chcem poďakovať všetkým, ktorí sa podieľali na príprave tej hromadnej pripomienky, ktorá bola základom pre poslanecký návrh novely zákona. A spomeniem len tých, ktorí, ktorí na tom aktívne pracovali, a dúfam, že na nikoho nezabudnem. A sú to aj ľudia, ako som spomínal, ľudia, ktorí majú o tom teoretické vedomosti, ale aj ľudia z praxe. Vladimír Špánik, ktorý je predsedom Združenia občanov miest a obcí Slovenska a zároveň poslancom obecného zastupiteľstva vo Vinodole, Marián Seman, právnik a občiansky aktivista, člen ZOMOS, Dušan Sloboda, analytik Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika, Martin Kollárik, projektový manažér, výskumník Inštitútu SGI, politológ, a teda pracovník Ústavu verejnej politiky Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK, Richard Drutarovský, poslanec Mestského zastupiteľstva Prešov, Jozef Mečiar, aktivista a bývalý zástupca primátora mesta Šaľa, Vladimír Dulla poslanec Miestneho zastupiteľstva Bratislava-Karlova Ves, člen Správnej rady ZOMOS, Peter Uhlár, člen Správnej rady ZOMOS, poslanec Obecného zastupiteľstva Zlatá Baňa, Dušan Chrastina, revízor ZOMOS, bývalý hlavný kontrolór mesta Vrútky, Adrián Macko, hlavný kontrolór mesta Krupina, Milena Veresová, poslankyňa Mestského zastupiteľstva Šaľa a hlavný kontrolór obce Šoporňa, a Ivan Kuhn, poslanec Mestského zastupiteľstva Rožňava a analytik Konzervatívneho inštitútu. Čiže bolo to kolektívne dielo a vychádzalo z praxe, z reálnych problémov.
Chápem, že pohľad starostu a starostov je iný ako pohľad poslancov a aktivistov, to je, to je úplne legitímne, ale opakujem, nie je to teória, sú to reálne praktické problémy, ktoré sa snažíme naším návrhom riešiť.
Ďakujem za pozornosť.

Keďže pán predkladateľ ešte umožnil faktické, tak teraz trošku z iného súdka. Domnievam sa, pán kolega, že vážnejší než spôsob voľby viceprimátorov, vicestarostov, ktorý sa naozaj dá diskutovať, že kedy aké obchody sa pri tom robia, ja som zažil aj jeden, aj druhý a môžem vám povedať, že aj v tom minulom spôsobe sa dalo nájsť veľa problémov.
Vážnejší je ten fakt, že tí vicestarostovia, viceprimátori spravidla nemajú žiadne kompetencie. Je to potom výsledok len nejakej, politických vzťahov a tie peniaze, ktoré dostávajú, nesmerujú k tomu, že by bol zlepšený výkon, že by ten primátor nebol uštvaný a že by on láskavo niektoré kompetencie prenechal. Posledné roky aj v takom veľkom meste, ako je Bratislava, sa kompetencie medzi viceprimátorov nedelia a jednoducho všetko drží v hrsti jeden človek.
Ďalším vážnejším problémom je, že sa stratila v tom procese, ktorý ste veľmi správne pripomenuli, že postupne sa obhryzáva poslanecký zbor a zvyšuje sa moc toho jedného štatutára. Ešte vážnejším problémom je, že ten štatutár dostal plne do rúk zostavenie štruktúry úradu a tým pádom môže nafukovať aj výdaje úradu, personálne výdaje. To sa aj v Bratislave stalo, ten úrad sa enormne zväčšuje. Aj oproti minulému volebného obdobiu je znovu o nejakých 10-20 % väčší a to nie je zanedbateľný počet. Čiže nie je, primátor nemá žiadne problémy spovedať sa niekomu, že ako hospodárne vie riadiť mesto. Jednoducho zväčšuje ten úrad nad, nad možnosti rozpočtu a rozpočet to jednoducho zo zákona musí zaplatiť.
Myslím, že tu sú len dva... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, cieľom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní, ďalej len školský zákon, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 317/2009 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, je cieľom zabezpečiť logopedickú starostlivosť u detí a žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou, ďalej umožniť činnosť školského logopéda v materských školách a v základných školách a po druhé zadefinovať povinnosti logopéda a školského logopéda, čo v závere napomôže k zdravému vývoju dieťaťa a jeho príprave na život v spoločnosti.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, a s právom Európskej únie.
Pán predsedajúci, v zmysle rokovacieho poriadku zároveň žiadam prihlásiť sa do rozpravy ako prvá.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre vzdelávanie za spravodajcu k tomuto návrhu zákona. Predkladám informáciu k tomuto návrhu.
Návrh spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov tak na strane ministerstva financií, ako aj na strane Národnej rady.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 v rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, ktorý zároveň má byť gestorským výborom. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní výbory prerokovali do 26. januára 2018 a gestorský výbor do 29. januára 2018.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja by som chcela povedať niekoľko slov v súvislosti s predkladaným návrhom zákona, školského zákona.
Ja som už predmetný zákon predkladala na aprílovej schôdzi, ktorý bol síce nielen o logopédoch, ale v tom balíčku boli aj školské uniformy a záležitosti týkajúce sa problematiky osemročných gymnázií. A v súčasnosti na túto novembrovú schôdzu predkladám tento návrh zákona opätovne, teda vystáva logicky otázka, že čo ma k tomu viedlo a čo konkrétne obnáša.
Keďže táto problematika logopédov je veľmi zaujímavá nielen z pohľadu odborníkov, pretože v súčasnosti tú problematiku treba riešiť, ale najmä z pohľadu detí, ktorých sa to týka, ktoré trpia nejakou formou, narušenou formou komunikácie, lebo majú komunikačné problémy, a taktiež aj rodičov, tak som sa rozhodla venovať v súčasnosti na novembrovej schôdzi výlučne pozornosť problematike logopédov. A teda predkladám tento zákon len z hľadiska odstránenia týchto nedostatkov, ktoré v súčasnosti existujú.
Na Slovensku čoraz viac detí trpí nejakou narušenou komunikačnou schopnosťou a napríklad dyslália ako jedna z porúch v podstate znamená to, že dieťa niektoré hlásky nevyslovuje, prípadne ich zle vyslovuje alebo si ich zamieňa. Táto porucha sa nielen z môjho pohľadu ako napríklad rodiča, ktorý má obdobný problém, ale aj z pohľadu iných odborníkov javí byť ako veľmi závažná. Je potrebné ju včas zachytiť, pretože takáto porucha, dyslália, môže aj signalizovať napríklad nejakú formu vývinovej poruchy, môže signalizovať povedzme poruchu sluchu, prípadne nejakú neu..., nejaké iné neurologické ochorenie.
Ak je teda reč dieťaťa niečím nápadná, čiže vykazuje isté nedostatky, mala by byť, malo byť dieťa neodkladne vyšetrené a následne by mala byť zabezpečená nejaká logopedická intervencia. Čiže keď som sa začala o túto problematiku viacej zaujímať a začala som s rodičmi o tomto diskutovať, tak som zistila, že je enormný záujem a enormná podpora takéhoto návrhu zákona naprieč celým Slovenskom. Z tohto dôvodu som teda diskutovala o tejto problematike nielen s logopédmi, ale aj s odborníkmi, ktorí povedzme prednášajú alebo pôsobia na vysokých školách, alebo pôsobia v rozličných centrách špeciálneho pedagogického poradenstva.
Výsledkom týchto sedení je teda návrh zákona, ktorý je oproti aprílovej schôdzi doladený. Sú tam vychytané takpovediac, takpovediac všetky tie muchy a je to zákon, ktorý v podstate mení tú situáciu nasledovne. V praxi to znamená, že doteraz to bolo tak, že dieťa navštevuje nejakú škôlku, v nejakých pravidelných intervaloch navštevuje túto škôlku logopéd, ktorý urobí nejakú diagnostiku, vstupnú diagnostiku všetkých detí, a v tých prípadoch u tých detí, kde je to potrebné, toto dieťa následne dostáva odporúčanie, aby tak ako doteraz v sprievode rodiča navštevovalo nejaké centrum v časovom horizonte cca raz za dva týždne, keďže tie čakacie doby sú tam také, aké sú. Čiže je to nepravidelné, tá frekvencia návštev a následnej logopedickej intervencie nie je dostatočne intenzívna na to, aby sme boli schopní odstrániť nejaký nedostatok. A navyše je k tomu všetkého, je to aj spoplatnené.
Keď odabstrahujeme od toho ekonomického hľadiska, že teda berme to tak, že každý chceme svojmu dieťaťu to najlepšie, teda máme a dáme na to tie finančné prostriedky, stále z pohľadu odborného tá intervencia je nedostačujúca. Čiže náš návrh zákona, školského zákona je o tom, že my chceme, aby, logopéd ako doposiaľ škôlku navštívi, tak ako doposiaľ urobí tú logopedickú intervenciu, avšak následne náš návrh zákona umožňuje pôsobenie školského logopéda priamo v prostredí škôlky. To značí, že dieťa, ktoré to potrebuje, má túto logopedickú intervenciu intenzívnu, pravidelnú a najmä v prirodzenom prostredí škôlky, čo je fantastická vec. A mám to zdokumentované na základe vlastnej skúsenosti, ale aj na základe skúseností iných rodičov a ich reakcií.
Samozrejme, je tiež dôležité povedať, že toto dieťa teda pracuje pod dozorom školského logopéda na dennej báze, ale v pravidelných intervaloch je konzultovaná činnosť školského logopéda s logopédom v nejakom centre, ktorý robí takpovediac odbornú gesciu, dohliada, aký progres to dieťa robí a či je táto intervencia z odborného hľadiska správna.
Ako posledné by som chcela v tejto súvislosti na tomto mieste povedať už len jednu vec, a síce že cieľom tohto nášho návrhu zákona, a hovorím to aj preto, lebo táto obava vzišla z mojich konzultácií s odborníkmi, návrh nášho, alebo teda návrh školského zákona v žiadnom prípade nechce nejako marginalizovať alebo podceňovať pôsobenie niektorej z tých skupín zainteresovaných odborníkov, pretože, vysvetlím veľmi stručne a jednoducho, v podstate sa to dá chápať ako nejaká triáda, nejaký trojuholník. Čiže máme školských logopédov, ktorí pôsobia v prostredí materskej škôlky, máme logopédov, ktorí pôsobia v nejakých centrách špeciálneho pedagogického poradenstva, a máme klinických logopédov, ktorí už v podstate sa dajú definovať na úrovni zdravotníckeho personálu, ktorý rieši nejaké zásadné a, povedala by som, ťažké narušené schopnosti komunikovať dieťaťa.
My naším zákonom nechceme nikoho nejako spochybniť, odsunúť na okraj záujmu alebo nejako bagatelizovať ich odborné pôsobenie. Práve naopak, náš návrh zákona by bol nastavený tak, aby každá jedna táto zložka bola v súčinnosti, aby spolupracovali s jedným jediným cieľom, a síce pomôcť deťom, ktoré túto, túto poruchu komunikácie majú. Čiže máme logopéda, školského logopéda, ktorý bude pôsobiť v škôlke, bude logopéd, ktorý bude robiť nejakú odbornú gesciu, a máme klinických logopédov, ktorí by teda sa venovali ozaj ťažkým prípadom poruchy reči, ktoré nie sú možné alebo nie sú teda odstrániteľné v prostredí, v prirodzenom prostredí škôlky.
Verím teda na záver, že tento náš návrh zákona, keďže má ľudský podtón, a nie politický podtón, že nájde pochopenie naprieč politickým spektrom a že ho podporíte.
Ďakujem.