26. schôdza

Pán poslanec Budaj, môžte reagovať.

Jasné. K tomu pokutovaniu, však tam sa dá nielenže pokutovať, ale aj trestať za ohrozenie verejného zdravia, to je trestný čin.
Za druhé, pán Antal, plánom obchodníkov, ktorí sú v pozadí vládnucich strán, a to nielen týchto, ale teda bývalo to aj v minulosti, ja neviem a nechcem posudzovať, či vy musíte rozumieť, len hovorím, máme sa snažiť im rozumieť, prechádzať im, aby sa spolu s dobrými cieľmi neprijímali toxické legislatívy, ktoré vytunelovávajú štátny rozpočet. Aj sa opakovane prijímajú v tomto parlamente také legislatívy, viete aj vy a viem aj ja. A strana MOST bola jedným zo strážnych psov, ktoré tu dávali signál a bojovali za to, aby sa takéto legislatívy neprijímali. Ja chcem veriť, že na strane MOST sa táto hodnota nezmenila, a tej sa dovolávam.

Pán poslanec Poliačik, ďalší vystupujúci v rozprave.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Jednu vec, ktorú veľmi nerád by som tu ministerstvu upieral, je dobrý zámer, hej? Stávalo sa nám tu v minulosti, že sa prijímala narýchlo legislatíva, ktorá mala maskovať nedostatok kompetencie. V tomto prípade to nie je úplne až tak. Ale je obrovské riziko toho tzv. tunelového videnia, lebo ja som dnes ráno rozprával o tom, aký veľký počet, na aký, na ako veľkom rozsahu máme environmentálnych záťaží na Slovensku. Tak poďme si to teraz rozmeniť na drobné.
Tá prvá vec je, že kto sú vlastne vlastníci pozemkov, na ktorých tieto environmentálne záťaže sú. Častokrát sú to ľudia, ktorí boli okradnutí komunistickým režimom o validnú pôdu, o validnú továreň, o niečo, čo malo pre nich cenu, buď oni alebo ich rodiny, ich rodičia alebo starí rodičia. A keď to v exekúciách, keď to potom v reštitúciách dostali naspäť, tak to bolo bezcenné a zaťažené environmentálnou záťažou, hej? To sa nám stalo.
A títo ľudia doteraz mali možnosť v prípade, že by Slovenská republika pod tlakom aj európskej legislatívy, aj teda verejného záujmu, na ktorý sa celý čas odvolávame, bola prinútená svoje vlastné hriechy alebo komunistickej minulosti našej naprávať, tak mohli za to dostávať primeranú cenu a aspoň, a z toho bezcenného kusu zamoreného územia mohli aspoň niečo mať. Lebo štát by prišiel a povedal, ja to od vás kúpim. Tak ako sa to deje teraz a koniec koncov vrakunská skládka je presne ten prípad, že štát prišiel a povedal, my si to od vás prenajmeme alebo kúpime, aby sme tam mohli spraviť poriadok.
To, že v prípade Vrakune nie je na druhej strane úplne kooperatívny partner, môže byť pravda, neviem, hovorí sa, že je, neviem posúdiť, ja som pri tom nebol, ale voči ďalším 1 900 možným vlastníkom pôdy pri 1 900 ďalších environmentálnych záťažiach môžeme štát teraz postaviť do výhodnejšej pozície pri vyjednávaní o budúcej cene, než tomu bolo doteraz. To znamená, že minister Sólymos stojí v lese a cez ten tunel pozerá na koniec a tam sú tí nešťastní Vrakunčania, ale plný les môže byť nešťastných ľudí, vlastníkov pozemkov a pôdy, ktorým bola ukradnutá komunistickým režimom, ktorí v dôsledku tohto vyvlastňovacieho zákona za ňu dostanú menej peňazí, lebo sa dostávajú pri vyjednávaní o cene do nevýhodnejšej pozície.
No takto akože, samozrejme, že štát sa o tú pôdu nebude biť. Ale predpokladáme taký vývoj, že aj kvôli zvyšujúcemu sa tlaku občianskej spoločnosti, aj kvôli zvyšujúcemu sa tlaku Európskej únie bude v budúcnosti štát tlačený do toho, aby sa svojich environmentálnych záťaží zbavoval. A na to bude musieť nejakým spôsobom vysporiadať pozemky, na ktorých tie environmentálne záťaže sú. A ja hovorím, že dnešní vlastníci týchto pozemkov sa na základe zákona, ktorý dnes prijímame v zrýchlenom legislatívnom konaní, dostávajú do nevýhodnejšej pozície a môžu dostať menej peňazí, než tomu bolo doteraz. Práve kvôli tomu, že nad nimi bude visieť Damoklov meč a budúci minister, ktorý zďaleka nemusí byť taký charakter ako ten dnešný, môže povedať: viete čo, tak nepredáte, tak my to vyvlastníme a nebudete mať z toho nič. Takže prvýkrát im to ukradli, vrátili im to nepoužiteľné a špinavé, a potom im to zoštátni štát, aby tam mohol vykonať nápravu, ale ten hriech tej prvotnej krádeže a ten hriech toho, že im to vrátili nepoužiteľné, napravený nebude.
A to je presne ten ústavnoprávny rozmer celej tejto veci, a to je presne tá vec, kde sa máme rozprávať nielen o ochrane verejného záujmu. My sa máme rozprávať aj o ochrane ústavných princípov. A jeden z ústavných princípov je, že keď nie je nutné šiahnuť na majetok iného, tak mu ho nechávam. A v prípade, že má zaň dostať primeranú náhradu, tak mu ju dám. Čo pri dobrej vôli, tak bolo doteraz a mohlo byť v budúcnosti, ale ak tam bude vôľa zlá, tak ešte raz, štát týmto získava výhodu na svoju stranu, lebo budúci minister životného prostredia, ktorý bude vyjednávať pri ďalších 1900 rôznych záťažiach, alebo dajme tomu iba 900 alebo 800 z nich, môže každému jednému majiteľovi tej špinavej pôdy, s ktorou on už si nepodeje nič, povedať: vieš čo, nepredáš za päť, vyvlastním a nebudem ti musieť za to dávať nič. A on bude platiť potom ten štát iba tú cenu tej sanácie, ale pôvodný majiteľ pôjde s dlhým nosom. Čo je podľa mňa obrovský problém tohto zákona, obrovský.
A dôvod prečo sa o tom opakovane rozprávame pri diaľniciach, pri každej jednej tej tzv. významnej investícii, je ten, že vďaka tomu tunelovému videniu, pri ktorom teraz minister Sólymos stojí v lese a na konci vidí nešťastných Vrakunčanov, nevidí všetky ostatné možné scenáre, ktoré môže tento krok spôsobiť. A ja úplne rozumiem tomu, že chcete pre tých Vrakunčanov čo najrýchlejšie urobiť čo najlepšiu vec. Tomu stopercentne rozumiem. Len dôvod, prečo existuje medzirezortné pripomienkové konanie a dôvod prečo existujú klasické lehoty na prijímanie legislatívy, je, aby vám niekto strčil ruku do toho tunela a povedať, bacha, bacha, Laci, tam môže byť problém. A vaši úradníci na ministerstve to robiť nebudú. Tým dáte úlohu a oni to napíšu a oni to sem donesú.
Ďalšia vec je, že, iba jeden príklad za všetky, mení sa v tomto návrhu v zákone o envirozáťažiach § 2 ods. 8. Doteraz ministerstvo malo nielen povinnosť zapisovať vlastne po ukončení sanácie alebo po objavení záťaže, túto environmentálnu záťaž do zoznamu environmentálnych záťaží, ale boli tam ešte povinnosti týkajúce sa všetkých príslušných stavebných konaní, atď., to sa teraz škrtá, neviem prečo. Rozumiem tomu, že ministerstvo má záujem zbavovať sa povinností, ale znovu, ak tá povinnosť tam zabezpečovala, že... Ak potrebujete presne vedieť, tak vám to prečítam. Je to, doteraz § 2 ods. 8 hovoril, že ministerstvo po ukončení identifikácie environmentálnej záťaže bezodkladne zabezpečí jej zápis do informačného systému environmentálnych záťaži, zašle informáciu o ukončení identifikácie na zápis do katastra nehnuteľností a oznámi o ukončení identifikácie do 15 dní od zápisu do katastra nehnuteľností vlastníkovi nehnuteľnosti, užívateľovi, a ak vlastník nie je súčasne jeho užívateľom, alebo správcovi, na ktorej sa nachádza environmentálna záťaž. To znamená, že doteraz bolo ministerstvo v povinnosti oznamovať ľuďom, ktorí užívajú, že čo sa tam deje. A toto je vyškrtávané teraz a nahrádza sa to iba tým, že bude povinnosť zabezpečiť zápis do registra envirozáťaží. To znamená, že tá komunikácia s vlastníkom, používateľom alebo správcom vlastne tam už nebude. Vy nahrádzate ako keby povinnosť štátu oznámiť, že čo sa deje na jeho majetku tým, že sa to bude zapisovať iba do univerzálneho registra, kde v podstate on bude mať ako keby teraz povinnosť si to vyhľadávať. Čo v kombinácii s predbežnou držbou v podstate jemu úplne berie informácie a jednak kontrolu nad tým, že čo sa s jeho majetkom deje. Kde, nadväzujúc na kolegu, ktorý hovoril predo mnou, ešte s tým, že vlastne predbežná držba ako inštitút nie je doriešená, na Ústavnom súde si tiež môžte založiť na budúce problémy. A to je ďalší dôsledok, to je ďalší dôsledok toho, že tu máme to. No vy to máte tiež na rováši, pán Žiga, to sú vaše veci, tu tiež. Tak by som sa toľko nesmial.
To je ďalší dôsledok presne toho, že vystane pred nami, že vystane pred nami problém, a my hľadáme najjednoduchšie, najrýchlejšie riešenie, ale zasahovať do ústavných princípov, ktoré sú vlastne základom nášho práva a šiahať na právo ľudí zaobchádzať s vlastným majetkom, je, môže byť dynamitná škvrna na skle, že škvrna zmizne, len neviem, čo sa stane potom s tým sklom.
Ako som povedal dnes dopoludnia, dnes bez ohľadu na to, čo si o tom myslí opozícia, s vysokou pravdepodobnosťou tento zákon prejde do druhého čítania a zajtra zrejme prejde aj druhým čítaním, aj tretím, a potom ale v tej chvíli sa, pán minister, spúšťajú hodinky. A vy budete musieť do konca tohto roku dokázať, že to stálo za to. Lebo ak sa dostaneme do situácie, že v novembri, napr. kvôli tomu, že malá EIA nevyjde a bude potrebné robiť veľkú, vy budete ešte stále stáť a takto mlieť prstami, tak ste zasiahli do ústavného poriadku Slovenskej republiky, zobrali ste ľuďom práva bez toho, aby ste dali legitímny dôvod, a nepomohlo vám to ani v tej jedinej veci, kvôli ktorej sa to robí.
Takže ešte raz. Úplne kvitujem dobrý zámer, beriem motiváciu riešiť problém, len upozorňujem na veľké riziká. To prvé riziko je, že to v legislatíve znovu vytvára priestor na oslabenie pozície majiteľov tých pozemkov dnes. To je ten prvý. A ten druhý je, že ostatné procesy, ktoré sa paralelne spúšťajú popri stavebných konaniach a popri verejnom obstarávaní, môžu svojimi lehotami nakoniec ten proces tak natiahnuť, že ani to skrátené legislatívne konanie vám nakoniec nepomôže. Preto akože ja vám držím palce kvôli Vrakunčanom, ale nerád by som videl negatívne dôsledky, ktoré som práve pomenoval, zo zmeny tohto zákona v budúcnosti.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. S faktickými poznámkami traja poslanci, končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Antal, nech sa páči.

Pán kolega, aj súčasný geologický zákon poznal inštitút pri geologických prácach dočasného obmedzenia vlastníckeho práva, a to sa aplikovalo aj pri sanáciách. Alebo predpokladám, že sa aplikuje pri sanáciách týchto pozemkov, kde nie je potrebné vydávať stavebné povolenie, kde nedochádza k trvalému zásahu akoby do daného územia a dochádza k inej sanácii. Tu však je evidentné, že toto tá sanácia nebude, že tu je potrebné vydať stavebné povolenie, a teda ten právny vzťah k pozemku, či už kúpou alebo v tomto prípade vyvlastnením, bude musieť nastať. Pravdaže ministerstvo nebude chcieť v každom jednom prípade vyvlastňovať. Načo by to robilo? Stojí to kopec peňazí a vie použiť písm. b) tohto nového 32 a), kde je obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, alebo zriadiť a obmedziť, zrušiť právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Čiže a keď aj dôjde k inštitútu akéhosi vyvlastnenia, ako aj v prípade, vravím, stále sa budeme vracať k tej vrakunskej skládke, tam tí ľudia, pokiaľ mám správne alebo to, čo prezentoval pán minister na výbore, nedostávajú nula, lebo ten pozemok má reálnu hodnotu nula. Dostávajú cenu ako keby pomaly tam nebola tá záťaž alebo teda, že sa zohľadňuje nejakým spôsobom normálna cena tej nehnuteľnosti, čiže sa im to len neberie. Tam ale niektorí chcú skutočne ako keby tam bolo, ja už neviem ani čo. Čiže v princípe ten postup asi bude ten krajný, niekde, že do vyvlastnenia nadobudnutie vôbec vlastníckeho práva aj kúpou, tam kde nebude treba, tam asi predpokladám, že ministerstvo nebude vynakladať finančné prostriedky.
Ďakujem.

Pán poslanec Pčolinský.

Ďakujem pekne. Martin, ja si myslím, že veľmi dobré a vecné vystúpenie. Pomenoval si mnohé riziká a som rád, že pristupuješ k tomu konštruktívne. A teraz poviem niečo, čo by som nemal hovoriť a hlavne pán Bugár by mal teraz počúvať, ja tento návrh zákona podporím nielen kvôli tomu, že sú veci, ktoré treba naozaj urgentne riešiť a ktoré sa neriešili doteraz, ale podporím tento návrh zákona aj preto, že som presvedčený, že minister Sólymos je jeden z mála, ak nie jediný v tejto vláde, ktorému, dovolím si tvrdiť, že dôverujem. A nie je to človek, u ktorého by som mal niekedy pocit, že ide mu o nejaké bočné úmysly alebo skrýva niečo. Jasné, že niečo asi občas skrýva, ale naozaj pre mňa tento minister je jeden z tých, ktorý, môžem povedať, že mám voči nemu nejakú pomerne vysokú mieru dôvery.
A som rád, že si spomenul vo svojom prejave aj pána ministra Žigu, ktorý tu teraz sedí, pretože on predtým bol ministrom životného prostredia, a vedel by som citovať mnohé interpelácie, ktoré boli na pána ministra podané v minulom volebnom období a boli veľmi diplomatické a všeobecne sformulované odpovede z ministerstva na mnohé veľmi závažné environmentálne záťaže, ktoré sa neriešia tridsať, štyridsať rokov. Napríklad ide o také odkalisko Poša v okrese Vranov, kde je najvyšší výskyt PCB látok na svete, a neriešilo sa to vôbec.

Pán poslanec Bugár.

Ďakujem pekne za slovo. Ja vnímam pozitívne tú snahu, čo ste povedali, pán poslanec Poliačik, že samozrejme fandíte tomu, aby sa to podarilo, len vidíte možnože nejaké úskalia. Úskalia vždy sú. Ja sa čudujem, bohužiaľ, nemohol som, lebo som viedol rokovanie, chcel som reagovať na pána kolegu Budaja, na ktorého nemôžem, ale všeobecne môžem povedať, že sa čudujem niektorým opozičným poslancom, ktorí tu vyvolávajú ducha. Lebo aj vy sám ste hovorili, že samozrejme trošku týmto zákonom, s tými skrátenými konaniami narúšame ústavný princíp, ale musíme povedať prečo. Lebo vždy, či to je napr. obchvat Bratislavy, či to je napr. konkrétne táto skládka, alebo keď chcete, možnože neviete, či sú to, povedzme, snahy rozšíriť jednotkové cesty, sú vždy ľudia špekulanti, ktorí to, čo vy hovoríte, že musí dostať primeranú náhradu, si myslia, že on musí dostať desať- alebo niekoľkonásobne, desaťnásobok toho, čo iní dostávajú, čo, povedzme, súdny znalec stanoví. Lebo si myslí, že tým pádom budem blokovať všetko a mňa nezaujíma štát, nezaujíma záujem ostatných ľudí, či budú piť takú alebo onakú vodu. To znamená, že áno, niekedy musíme siahnuť aj k takýmto návrhom a len kvôli tomu, že sú, prepáčte za výraz, niektorí špekulanti. Možnože tu je len jeden, ja neviem vám povedať, ale viem, že dokonca aj nejaké meno som počul, ale radšej to ani hovoriť nebudem, ktorý si myslí, že budem to brzdiť, kým štát mi nedá viac. Prečo? On má iné práva ako tí ostatní?
A tí, ktorí napr. poprípade môžu byť ohrození touto skládkou, musia trpieť len preto, lebo on si myslí, že z toho vydoluje viac? Takže, my, bohužiaľ, ako štát, musíme siahnuť niekedy aj k takýmto, dá sa povedať, prostriedkom.