Takže keďže som vám predstavila návrh zákona, na ktorý teda nebol čas len pre to, aby som oponovala ministrovi Richterovi, ale bol čas na to, aby sme si povedali, čo na Slovensku chceme. Chceme, aby tí rodinní príslušníci, ktorí majú ťažké zdravotné postihnutie, boli v kombinácii buď s príspevkom za opatrovanie alebo s terénnou opatrovateľskou službou alebo s ambulantnými službami doma, alebo chceme, aby nám odchádzali do pobytových služieb, ako to bolo v čase socializmu, kde teda sa presúvali do kamenných domov? A toto je vec neakceptovateľná v Európe, pretože deinštitucionalizácia, ktorá je postavená práve na prirodzenom prostredí každého človeka, ktorý má rovnaké práva, ale aj povinnosti ako človek, ktorý je zdravý, si kladie za cieľ, aby čím viac ostal v rodinnom prostredí.
To znamená, že de facto de jure naučíme rodiny, aby odsúvali svojho ťažko zdravotne postihnutého člena do pobytových služieb, na ktoré niet peňazí. Ak to spravujú vyššie územné celky, vedia, však aj kolegyňu máme, čo to všetko obnáša. Je potrebné vlastne každopádne spravovať budovy, vždy personál, ten je nespokojný, odchádza, lebo je málo zaplatený. Toto sú nekonečné problémy tých pobytových služieb. A aj keď je, neviem aký, nadštandardné to zariadenie, nikdy, nikdy nenahradíme rodinné prostredie. Nikdy nenahradíme to, že sa o mňa stará moja dcéra. Nikdy nenahradíme to, že ja som matka toho dieťaťa a že aj chodím do práce na štyri hodiny denne, aj teda mám ho v domove sociálnych služieb na ambulantnú formu na nejaké štyri hodiny, keď ja som v práci, nikdy, nikdy nedokážeme nahradiť to, načo je človek stvorený, a to byť jeho v prirodzenej rodine a teda aj znižovať náklady štátu na takúto starostlivosť.
Fungovanie denných stacionárov na Slovensku je ohrozené. Na túto skutočnosť upozorňovali poskytovatelia sociálnych služieb už koncom minulého roka. Mestá, obce odmietajú financovať tieto sociálne služby, pretože mali na jednej strane uzatvorené rozpočty a teda nemali vyčlenené peniaze podľa zákona od 1. 1. 2018 platného, ale sú to aj problémy miest a obcí, ktoré hovoria, že majú málo podielových daní na to, aby spravovali toľko ľudí s odkázanosťou, ktorí pribúdajú rok čo rok do systému, do systému sociálnej pomoci.
Keďže vieme, že počet hospitalizácií podľa aj ročenky zdravotníckej u ľudí nad 63 rokov a u ľudí nad 82 rokov sa nám navyšuje, je zrejmé, že sa opakujú. U toho konkrétneho človeka je potrebné, aby sme prepojili dlhodobú starostlivosť tak, aby ten človek ostal v domácom prostredí, ale bol pod kontrolou odborníka, aby následne sa nám opakovane nedostával do systému zdravotnej starostlivosti, kde ak sa dostane 5-, 6-krát a dostane sa opäť do rodinného prostredia, kde vy nezvladávate starostlivosť o toho konkrétneho človeka, samozrejme, že ho odsúvate do pobytovej služby. Ja nehovorím, že nebude potrebné do budúcnosti aj stabilizovať a sieťovať pobytové služby, ktoré rozplánujeme v našom štáte. Máme rodné listy ľudí. Vieme, čo nás čaká, vieme, aký je zdravotný stav ľudí v našom štáte a vieme predpokladať, ako sa to bude všetko uberať, ale jednoducho momentálne je potrebné povedať, že mestá a obce nechcú financovať ambulantné sociálne služby z podielových daní, lebo majú za to, že jednoducho tých peňazí tam nemajú toľko, aby vedeli zabezpečiť starostlivosť o minimálne odkázaných ľudí, keď nehovoríme o ľudí, ktorí sa ocitli v kríze a v chudobe. O tom sa akože ani nechcem baviť, na to urobím ďalšiu novelu, ktorá sa bude práve týkať toho, aby sa nám necyklila chudoba, aby nepoberali len zbytočné dávky, ktoré neriešia nič, len prehlbujú ich chudobu, dostávajú človeka do nedôstojnej polohy. Je to celé zle nastavené v našom štáte, že potom naozaj ľudia sa cítia ako keby ukrivdení, že nikto im nechce dať pomocnú ruku, pretože sociálne služby v našom štáte, ambulantné, terénne, absolútne nie sú postavené na princípoch, systematicky, ale čo dá Európska únia. Toto je výsledok nastavenia služieb pre občana Slovenskej republiky, ktorý sa ocitne v núdzi alebo je teda ťažko zdravotne postihnutý.
Keďže mestá a obce odmietajú financovať tieto služby, tak sú ohrozené stacionáre. A teda už k januáru bolo uzatvorených 80 denných stacionárov a vyše 2400 ľudí ostalo v domácom prostredí. A to sme v marci. To sme v marci. Ešte to ťahajú niektorí v ambulantných službách, v DSS-kách, RHS-kách, v denných stacionároch s tým, že niekomu ťukne, že takto v našom štáte sa nedá zabezpečiť starostlivosť o ľudí, ktorí sú v domácom prostredí a ktorí potrebujú štyri hodiny odbremeniť tú rodinu. Zatiaľ je to 2400 ľudí podľa dostupných informácií SocioFóra, ale ja následne dám štatistiky ministerstva práce, kde poukážem ešte na väčšie rozdiely, ktoré vznikajú práve v tomto roku, a čo nás bude čakať aj naďalej.
Ministerstvo sa teda zasiahnuť nechystá, lebo trvá na tom, že je to kompetencia miest a obcí a to je ich problém, že teda to hovoria. A v podstate oni s tým nič nemajú, oni dajú odkázanosť a nech sa každý stará o seba. Ale tak to v dobrej rodine nefunguje, že mama povie: tak toto je otcova robota a ty môžeš byť špinavý, hladný, lebo keďže otec na teba nedal peniaze, tak nebudeš jesť, nebudeš mať oblečenie a tak ďalej. Tak to v normálnom štáte nefunguje. A preto, ak je problém so ZMOS-om, že nechce teda financovať alebo nemá z čoho, lebo druhý odkaz je, že nemá ani z čoho financovať teda sociálne služby, tak je potrebné nastaviť nový systém fungovania sociálnej pomoci v tejto krajine. A to je už o iných rozhovoroch, o iných kompetenciách, o inej rekonštrukcii, ktorú má priniesť ministerstvo. A tváriť sa, že sa ma to netýka, lebo je to problém miest a obcí, je minimálne neodborné.
Ja som požiadala ministerstvo podľa zákona 211/2009 o slobodnom prístupe k informáciám na rôzne otázky, kde som sa aj pýtala, aký počet odkázaných ľudí na Slovensku je umiestnených v zariadeniach sociálnych služieb s pobytovou formou a koľko s ambulantnou formou. Odpoveďou ministerstva bolo, že pobytovou formou, čiže celoročnou a týždennou, do obdobia 31. decembra 2016, to bolo 38 849 miest a počet miest v zariadení sociálnych služieb s ambulantnou formou k 31. decembru 2016 bolo 7669. To znamená zaokrúhlene 39 000 pobytových, 8000 denných, ktoré sú lacnejšie. Neskutočný nepomer, neskutočný, 31-tisíc miest máme viac na pobytovej službe. Ja nehovorím, ak je to potrebné, ak by to bolo potrebné a systém by fungoval v štáte, nemám s tým problém. Ale pokiaľ viem, že sme odstrihli jednu časť fungovania systému sociálnej pomoci, obávam sa, že sú tam ľudia, ktorí túto službu nemusia mať zabezpečenú len preto, lebo nemajú bývanie, hej, ako náhrada bývania. To je vlastne jedna vec.
Ďalšia vec. Pýtala som sa, koľko občanov v Slovenskej republike má teda navrhnutú formu kompenzácie – peňažný príspevok za opatrovanie. To znamená, že musí ísť o odkázanosť V, VI, ale príspevok v súčasnosti nemá vyplácaný z rôznych dôvodov. Čiže okrem tých oficiálnych štatistík, ktoré vedú úrady práce, sociálnych vecí a rodiny a ktoré sa chvália, že idú zvyšovať príspevok za opatrovanie, máme 10 122 osôb, ktoré sú opatrované a teda spĺňajú náležitosti V. alebo VI. stupňa, ale nepoberajú ani cent. To znamená, je to ďalšia veľká ťažoba, 10-tisíc ľudí, ktorí skôr či neskôr, ak nebudú mať ambulantnú službu, nám skončia zbytočne v pobytových službách, lebo to nezvládnu. Nedostávajú na neho príspevok na opatrovanie, neexistujú ambulantné služby, lebo štát ich likviduje. Kam inam ho mám dať? Ja viem, že on, ten môj otec alebo mama nepatrí do tej pobytovky, ale teda má už nejakú demenciu, aby si niečo neurobil počas dňa, tak jednoducho zabezpečím mu pobytovú službu. A tie pobytové sú drahé. Ten starý človek sa tam trápi. No načo je toto dobré, mi povedzte? Kto tento systém podporuje? Kto, komu toto vyhovuje?! Komu?! Je to pre ľudí zle, konkrétnych ľudí, ktorí trpia, trpia v tých zariadeniach. Jednoducho, lebo sa cítia, že ich opustila tá rodina, ale tá rodina nemá inú možnosť, keď zarábajú minimálne mzdy, aby sa dokázali o neho postarať. Desaťtisíc ľudí takto máme. Desaťtisíc ľudí.
Taktiež osobnú asistenciu 2 265, ale z rôznych dôvodov, keďže sú tam násobky, atď., to je ďalšie. Čiže už máme 13-tisíc ľudí, ktorí nedostávajú ani cent a potrebujú pomoc, kde skončia v pobytových službách, ktoré už teraz, pomer 39-tisíc : 8-tisíc, proste celé zlé, celé zle.
Ďalšia vec. Pýtala som sa, aký je finančný príspevok, bol teda poskytnutý v roku 2017, prejdené stacionáre, a aký príspevok bude poskytnutý v roku 2018 zo strany ministerstva. Takže v roku 2017 ministerstvo poskytlo finančný príspevok pre 73 denných stacionárov v RmS poskytovateľov s kapacitou 1 410 miest a pre 293 denných stacionárov neverejných poskytovateľov s celkovou kapacitou 7 697 miest. Spolu 366 žiadostí pre 9 107 miest. To znamená, že v roku 2017 ministerstvo podporilo 9 107 miest. V roku 2018, ako to bude? Pýtala som sa na rok 2018, aká je stratégia, že či ako minimálne, aj keď je ich málo, lebo ja si myslím, že viac by ľudia mali byť v ambulantných službách ako teda v pobytových službách. A za rok 2018 poskytne finančný príspevok verejným a neverejným poskytovateľom sociálnych služieb v dennom stacionáre spolu pre 278 denných stacionárov na kapacitu 5 909. To znamená, 3-tisíc miest dole. Nie 2 400, čo som vám hovorila na začiatku. Podľa týchto odpovedí z ministerstva 3-tisíc ľudí nám ostane doma. Do roka, do dva, bác, do tri, vám hovorím, že sú v pobytovkách. A my nemáme, nemáme kapacity. Aj keď budeme mať kapacity, je to drahé pre tých ľudí, je to nehumánne, je to nerodinné. Toto nás čaká, toto mám z ministerstva, to nie sú moje výmysly.
A viete dobre, že mňa táto téma zaujíma a som bytostné spätá s tými ľuďmi, ktorí trpia. A ja to tu teda musím hovoriť, že nemôžme vedieť čo pravá ruka, čo robí ľavá ruka. Musíme ten systém nejako nastaviť, aby v prvom rade sa ľudia cítili dobre v našom štáte, že všetci sme tu pre nich, ľaví, praví, strední, ja neviem čo. Jednoducho ostať čo najdlhšie doma. V roku, napríklad príkladom je Prešovský samosprávny kraj, ktorý v roku 2006 vymazal z registra 57 denných stacionárov a z toho 8 stacionárov bolo vymazaných v priebehu teda, v priebehu, nie na konci roka a 49 stacionárov bolo vymazaných k dátumu 31. decembra 2016. Teraz budú ďalšie výmazy. Teda v roku 2017 bolo vymazaných celkovo 29 denných stacionárov, z toho 20 stacionárov bolo vymazaných v priebehu roka a 9 stacionárov vymazaných k 31. decembru 2017. Košický samosprávny kraj, ktorý s Bratislavským samosprávnym krajom v roku 2030 bude, bude sa pýšiť jedným prvenstvom, a to prestarnúcim obyvateľstvom, Košický a Bratislavský kraj, tento eviduje zrušenie – v Košickom kraji v roku 2016 štyri stacionáre a v roku 2017 už 28 stacionárov. To znamená, na to ide počet miest, ktoré boli zaregistrované.
Bola vykonaná kontrola z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny počas letných prázdnin na denné stacionáre a ja som sa pýtala teda ministerstva, na základe akých závažných dôvodov, teda aké závažné dôvody tam vznikli, ktoré by naznačovali výmaz denných stacionárov. A ministerstvo určilo takých 5, z toho dva dôvody boli také, že teda nesplnili podmienku bezbariérovosti zariadenia a tiež, že boli zistenia a z neho vyplývajúce podľa právneho názoru, ministerstva podľa právneho názoru ministerstva práce nevytvorené hygienické podmienky. To znamená, obe, obe dôvody sú pod kompetenciou hygieny. Ministerstvo nie je oprávnené v tomto prípade tieto dôvody rátať ako dôvody pre výmaz alebo pre to, že nespĺňajú podmienky. Toto je záležitosť Úradu verejného zdravotníctva a nie ministerstva práce. To znamená, my ako naše ministerstvo práce môže kontrolovať na základe toho, že nespĺňajú personálne, aj to zistili, zase treba objektívne povedať, že teda aj personálne, aj odborne, ale minimálne v týchto dvoch dôvodoch neoprávnene postupovali, keďže kontrolovali hygienické, hygienický stav, ktorý môžu len pracovníci hygieny kontrolovať. Nemôžu to povedať, že mne sa zdá, že toto nie je bezbariérové alebo že táto sprcha nie je dobre postavená. Toto ministerstvo nesmie vykonávať. A podľa mojich informácií, kde boli kontroly, aj sa stávalo pri verejných poskytovateľoch, dokonca kde sú prevádzkovatelia starostovia, hovorili, že teda nevidela sa im sprcha alebo sa im nevideli záchody, čo je naozaj doména hygieny.
Čo sa týka príspevku na prevádzku, ja som už spomínala, že teda požiadala som ministerstvo na základe informácií, ktoré boli medializované, prečo mestá a obce teda neposkytujú príspevok na prevádzku denným stacionárom, lebo príspevok pre denné stacionáre sa skladá z príspevku na prevádzku a z príspevku na odkázanosť. Keďže príspevok na prevádzku im dané obce nezaplatia, tak sú nútení vlastne zatvárať tie zariadenie nie preto, aby boli nekvalitné, ale nemajú jednu časť financovania jednoducho za sebou. A preto som sa pýtala, lebo pán minister tu hovoril, že akože sú povinní a sú povinní a sú povinní. Nie sú povinní, mám teda odpoveď ministerstva práce, ktorý povedal, že len ak si mesto a obce, obec objedná služby u denného stacionára, dostanú príspevok na prevádzku. Ak si neobjedná, darmo tí ľudia potrebujú v tej obci, darmo ten občan, biedak, potrebuje tú starostlivosť, no nedostane ten prevádzkový poriadok, lebo obec povie: no ja nemám z čoho, preto ja si neobjednám u teba poskytovateľa. Nielen preto, že nechce, že sa mu nevidí ten poskytovateľ, ale že nemá z čoho uhradiť, a preto jednoducho ten príspevok na prevádzku ten poskytovateľ konkrétny nemá.
Musím povedať, že všetky tieto zistenia, ktoré dnes padli ako argumentácia pre to, aby ste podporili tento návrh zákona, je, aby sme si uvedomili, že nemôžme robiť populistickú politiku, musíme ju postaviť na faktoch. A tie faktá som vám dnes povedala, že to, čo sme hovorili aj urobili odbornú konferenciu, kde výstupy mali ísť tak, aby sociálna pomoc v našom štáte pre tých odkázaných a tých ľudí v kríze naozaj fungovala, nebola akceptovaná. Urobila sa taká čiastočná vec, ktorá teda nerieši sociálnu pomoc v rámci prevencie a v rámci krízy v rodinách, a v konečnom dôsledku to nepomáha vôbec rodinám na Slovensku, ktorí buď sa ocitli v kríze, alebo teda majú človeka s odkázanosťou.
A preto dávam teraz apel na všetkých poslancov, iba jedného tu asi máme, dvoch, dvoch, pardon, a pán Kresák je tu vždy. Dobehla si, nič si nepočúvala, pani Kuciaňová. Takže, takže naozaj ja apelujem k tomu, aby ste podporili tento návrh zákona, pretože tým, že ministerstvo urobili financovania podľa stupňa odkázanosti, zisk ušetrí finančné prostriedky, čiže tam vznikne budget, ktorý môže práve použiť na podporu práve nášho návrhu zákona. A keďže každé zariadenie musí vrátiť peniaze aj z neobsadeného miesta, to sú ďalšie peniaze, ktoré ministerstvo ušetrí. A to sú peniaze, ktoré nemôže ministerstvo povedať, že nemá alebo neboli rozpočtované, jednoducho tieto boli, finančné prostriedky sa nájdu.
A ja verím, že každému z nás teraz dochádza postupne, že toto nie je agenda, ktorá má rozdeľovať, ale to je agenda, ktorá má spájať ľudí. A keď nám naozaj ide o vec, aby sme sociálnu pomoc v našom štáte nastavili nielen na krátkodobé ciele, keď, ja neviem, dostanú vianočný príspevok, toto ľudí nenamotivuje, aby sa o toho seniora starali. Ich namotivuje to, že budú mať služby, že môžu ísť do práce, lebo je dostupnosť práce, aby mohli byť zamestnaní, aby nevyšli z pracovného procesu. Toto je cesta. A na to je potrebné minimálne urobiť na začiatku to, čo navrhujem. To nie je populistický krok, je to krok k tomu, aby sme tým ľuďom von pomohli aj v čase krízy, aj z toho, že sa nemáme alebo máme radi. Je to čas, kde dozrie podľa demografie, že musíme pozerať na veci reálne, ako sú, nesmieme sa proste tváriť, že to nie je problém. Áno, je to problém, pomenujme ho, také sú možnosti, ktorou cestou sa vyberieme. Jasné, že možno ľavičiari tak, pravičiari tak, stredopraví tak, stredoľaví tak, ale podstatné je, že vieme všetci, že bude problém vôbec s vyplácaním dôchodkov, že a už vôbec ako sa postarať v zdravotnom systéme o tých seniorov.
A čo s tými deťmi, ktoré sa narodia ťažko zdravotne postihnuté? Nechceme, aby tá mama šla do tej práce? Umožníme jej to aspoň na štyri hodiny. Nech robí v práci, lebo tých voľných miest je. To znamená, že budú sa, budú prichádzať do úvahy aj flexibilné pracovné úväzky a bude sa cítiť ako žena, ktorá má aj zdravé deti. Podchytíme, aby sa nám opakovane cez zariadenia ambulantnej formy, aby sa nám opakovane nedostávali seniori alebo deti do opakovanej hospitalizácie, pretože rodina sama o sebe nevie povedať, že to je problém. Ale ak sa odborník pozrie na to dieťa alebo seniora, tak jednoducho to tam uvidí.
Preto vás prosím, žiadam, aby ste podporili tento náš návrh zákona, ktorý vychádza z praxe. Dala som si opäť záležať, ako vždy, keď niečo predkladám, aby som mala fakty, aby som sa opierala o to, čo v našom štáte nefunguje a aby sme robili to, čo ľudia vonku potrebujú, ale nie populisticky, aby nám to nahralo politické body. Ale tak, aby keď každý jeden z nás, keď stadiaľ odíde, si povedal, že naozaj pomohol tomu človeku, ktorý je odkázaný, alebo rodine, ktorá sa nejakým spôsobom ocitla v kríze.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
