2. schôdza

Dobrý deň prajem. Pán predsedajúci, milí kolegovia poslanci, noví, starí, verím, že cieľom môjho príspevku je poskytnúť takú moju analýzu a môj pohľad teda k programovému vyhláseniu vlády Slovenskej republiky, a to hlavne k problematike v sociálnej oblasti, ktorej sa venujem 16 rokov. Svoj príspevok vyjadrím k opatreniam podpory rodiny, k nezamestnanosti a k sociálnej politike.
Čo sa týka oblasti podpory rodiny, tak čo považujem za dôležité, je povedať, že vláda sa zaviazala podporovať rodinu ako základnú bunku spoločnosti a pri tvorbe legislatívy bude zvažovať jej vplyv na manželstvo a rodinu. Myslím, že to je veľmi pozitívne, avšak do jednotlivých opatrení na podporu rodiny sa nezapracovali ukazovatele, ktoré by verejnosť mohla rýchlo a efektívne vyhodnocovať. Chýba vypracovanie takej koncepcie rodinnej politiky. Ja netvrdím, je potrebné objektívne povedať, že v rámci tej rodiny sú veci trošku tam, trošku tam, ale možno do budúcnosti uceliť tú koncepciu rodinnej politiky z konkrétnych ukazovateľov, ktoré by vedela verejnosť vyhodnocovať, je iba zvýšenie materskej, no prorodinné opatrenia, ktoré by sa týkali väčšieho počtu rodín, ako napríklad zvýšenie daňového bonusu alebo tzv. rodinné poistenie, či zvyšovanie prídavkov na deti, sa do priorít podpory rodine nedostalo.
Mne osobne vadí, že do opatrení na podporu rodiny nebola zapracovaná koncepcia centier včasnej intervencie ako koncepčná pomoc pre rodiny, kde sa narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením. Keďže 16 rokov sa venujem problematike, tak vidím obrovský nárast diagnózy autizmus. Posledné štyri roky každé tretie dieťa, ktoré bolo prijaté do zariadenia nášho, malo diagnózu autizmus, a teda naozaj ak sa vám narodí dieťa a fyzicky vidíte, že je zdravé, tak sa tešíte a zrazu jeho sociálnym vývinom vidíte, že čosi nie je v poriadku, že ten očný kontakt nie je v poriadku, tak tie rodiny sa stávajú naozaj zúfalými a vlastne tie centrá včasnej intervencie, určite ste videli aj ples bol na to, aby teda sa otvárali, ale chýba mi taká koncepcia tej včasnej intervencie v rámci Slovenska zo strany štátu, hoci treba objektívne povedať, že teda služba včasnej intervencie je súčasťou sociálnych služieb, ale metodicky a finančne ešte nie je prepracovaná do takej bázy, aby teda koncepčne riešila situáciu, kde sa narodí to dieťa do tej rodiny, a mnohokrát sa stáva, že práve otcovia nezvládnu tú situáciu, odchádzajú od tej ženy a ona zostáva sama s tým zdravotne znevýhodneným dieťaťom a s veľmi nízkym príjmom.
Čiže to ma trošku mrzí, ale teda ja verím, že budeme diskutovať aj s pánom ministrom a také veci z praxe teda zapracujeme aj do legislatívy. Taktiež mi chýba, že sa vláda nezaviazala zrušiť krátenie príspevku za opatrovanie dieťaťa so zdravotným postihnutím, ktoré navštevuje zariadenie na viac ako 20 hodín týždenne. Ak zobereme do úvahy, že naozaj častokrát tá mama sedí v škole s tým dieťaťom, lebo chýbajú asistenti, a keď chce ísť dieťa ešte do ambulantných služieb, tak sa stáva, že napriek tomu, že je teda v prítomnosti dieťaťa, tak sa jej kráti ten príspevok, lebo spočítava sa to, čo trávi dieťa v škole a následne v ambulantných službách, čo, si myslím, že naozaj v starostlivosti o deti, a hlavne deti maloleté so zdravotným postihnutím by v 21. storočí nemalo byť. Lebo ak si uvedomíme, že aké ťažké je si nájsť čas, keď máme zdravé deti, ako ten čas vlastne si má nájsť ten rodič, ktorý sa neustále stará o to zdravotne znevýhodnené dieťa, a potom sú to kauzy ako v Poprade, kde pol verejnosti bolo proti tomu, a aby ten rodič bol teda zatknutý, a polovica riešila jeho dôvody, prečo to urobil. Ale podstatné je to, že nevytvárame to prostredie, aby teda psychicky to zvládli aj tí rodičia, nielen tie deti. Takže to by bolo vlastne taký môj prídavok aj do podpory rodiny práve, kde sa narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením.
Čo sa týka politiky zamestnanosti, tak v súvislosti s politikou zamestnanosti mi chýba konkrétne riešenie pre zapracovanie opatrení, ktoré by uľahčilo zaradiť sa na trh práce rodičom maloletých detí. O tom už hovorili kolegyne aj včera, aj dnes. Naozaj tá mama, ktorá buď je na trhu práce, alebo vstupuje po materskej na trh práce, je tak skryto diskriminovaná, lebo keď sa zamestnávateľ na ňu pozrie, že teda mám tri deti, tak asi ťažko, ťažko ju preradí na nejaké pozíciou lepšie miesto, lebo predpokladá, že bude teda maródovať s tými deťmi a tak ďalej. Takže to, to je tá vec, ktorá sa mohla teda dostať do programového vyhlásenia vlády, aj keď nespochybňujem, že teda určite to aj pán minister vidí. Budeme sledovať aj kroky, ako, ako sa to teda ošetrí. Tiež vnímam tak dobre, že vláda jednu z kľúčových úloh si stanovila znížiť vysokú nezamestnanosť a zvlášť mladých ľudí, ale posilnením aktivačných schém formou európskych iniciatív, čo je určite prínosom, ale ak berieme do úvahy to, že tá udržateľnosť po projektoch je tak na 20 %, tak musíme si, musíme si povedať, že programové vyhlásenie vlády sa veľmi nevenuje tomu obdobiu po skončení čerpania európskych fondov, aby sme sa nastavili tak, že teda tie pracovné miesta, ktoré vytvoríme na začiatku možno umelo, dokázali udržať aj po skončení dotácií. Ja rozumiem a mohli by ste mi namietať, že sa prijali rôzne opatrenia pre zamestnávateľov, ktoré by mali zlepšovať prostredie pre zamestnávanie ľudí, ale myslím si, že práve k problematike zamestnávania mladých ľudí by bolo možno najlepším riešením nižšie daňové zaťaženie pri zamestnávaní mladých ľudí a určite aj menšou byrokraciou. OSN naozaj hovorí o strašných číslach, ktoré hovoria, že naozaj tá demografická krivka u nás klesá. Budeme mať ľudí v roku 2100 v priemernom veku 50 rokov, takže nenechajme tých mladých odchádzať z našej krajiny a skúsme vlastne to riešiť teda cez nižšie daňové zaťaženia.
Čo sa týka riešenia dlhodobej nezamestnanosti regionálnej, tak sa teším teda, že chce posilniť tvorbu nových pracovných príležitostí cez malé a stredné podnikanie, lebo keby každý nový podnikateľ prijal ešte jedného človeka, ktorý bude pracovať, tak myslím si, že by sme tie pracovné miesta dokázali aj udržať takou prirodzenou cestou, no aj keď skončia teda eurofondy. No obávam sa toho, že práve slabšie regióny, z ktorého som aj ja, hoci nie je vymenované medzi tých, nepatrí medzi tých 12 prioritných okresov, ktoré pomenovala vláda ako zaostalejšie. Tam je tiež veľmi ťažké, tým, že sa zvyšuje minimálna mzda, teda legislatíva neráta so znižovaním mzdových nákladov zamestnávateľa na jedno pracovné miesto. Je problém udržať tie, tie pracovné miesta. Nechystá sa ani v programovom vyhlásení vlády prehodnotiť vypočítavanie zdravotných a sociálnych odvodov. Nízkopríjmoví živnostníci majú naďalej platiť minimálne odvody, aj keď ich vymeriavací základ je pod minimom, a to častokrát nám aj budú vyčítať, že teda naozaj tým malým sa nepomáha. Možno by bolo potrebné uvažovať a dávam do pozornosti, sú to ťažké opatrenia, ja si to uvedomujem, ale myslím si, že to je jediná cesta po, po skončení eurofondov, ako teda ísť ďalej.
Treba tiež pri dlhodobej nezamestnanosti, s ktorou sa chce vysporiadať vláda, brať do úvahy aj fakt, že jadrom ľudí, ktorí sú evidovaní ako dlhodobo nezamestnaní, je skupina obyvateľov z rómskych osád. Vychádzajúc z Atlasu rómskych komunít, z ktorého vieme, koľko ľudí v segregovaných osadách býva, zároveň vieme aj to, koľko detí počas nasledujúcich štyroch rokov dosiahne plnoletosť, získame údaj o počte ľudí, ktorým musíme pomôcť na trh práce. Ak zoberieme toto do úvahy, musíme si uvedomiť neskôr aj udržateľnosť tých pracovných miest. Ak zoberieme, že naozaj sú to nízkokvalifikované pracovné sily, a ten zamestnávateľ si ich bude chcieť teda nechať v stavoch bez príspevku z eurofondov, bude to veľmi náročné, aj keď pán minister na výbore už spomínal, že zrejme práve v tejto oblasti pôjdu cestou sociálnych podnikov, ktoré nebudú mať charakter ako tie, ktoré sa trošku pomýlili z cesty, na ktoré boli vedené, ale tá pozitívna diskriminácia by mohla byť cestou, ale, ale určite len začiatkom, čiže, čiže ísť na motiváciu skôr do, v tých odvodových zaťaženiach a k zníženiu mzdových nákladov skôr v tejto oblasti.
Ďalej chcem len pripomenúť, že riešenie problému súvisiaci so zamestnávaním ľudí so zdravotným znevýhodnením v chránených dielňach, ktoré predkladali rôzne stavovské organizácie, sa v programovom vyhlásení vlády nenachádzajú. Z toho neviem veľmi usúdiť, či táto cieľová skupina, ktorá chce pracovať, ale má objektívne prekážky, ktoré im zamedzujú reálne participovať na trhu práce, sa nedostala do pozornosti. Pre zamestnávateľov sú títo znevýhodnení uchádzači o zamestnanie rovnako neatraktívni a príspevky pre zamestnávateľa boli poslednou legislatívou upravené, takže nastáva vo mne taká dilema, či aj toto nie sú ľudia, ktorí by potrebovali pozitívnu diskrimináciu, a to v tom, že ak dávame šancu nízkokvalifikovaným pracovným skupinám, ktoré tvoria vysoké percento dlhodobej nezamestnanosti, mali by sme zvážiť aj nad tým a ja samotná mám v komplexe sociálnych služieb, ktoré vediem, chránenú dielňu a máme tam schizofreničku, ktorá pracuje na dve hodiny, a vyzerá to tak, že teda po skončení projektu, ktoré som, ktorý som implementovala počas štyroch rokov zo švajčiarskeho finančného mechanizmu, pôjde preč, pretože príspevok z úradu práce sa začal krátiť podľa toho, na koľko hodín pracuje. Ale musím povedať, že práve ľudia so schizofréniou v tých svojich stavoch niekedy urobia až nadmieru dosť, keď vydržia v pracovnom pomere dve hodiny. Jej príbuzní z domáceho prostredia povedali, že naozaj jej zdravotný stav sa zlepšil, počas troch rokov nemala atak, ktorý sprevádza schizofréniu. A preto je naozaj potrebné zvážiť, či tie chránené dielne na jednej strane naozaj zneužívajú príspevky, ale na druhej strane možno vidieť tú šancu pozitívne diskriminovať týchto ľudí a možno vytvoriť aj takú kontrolu tých vecí, lebo zase dielne neprežijú, ak naozaj budeme robiť kroky, kedy budeme znižovať príspevok na osobu, ktorá robí na kratší čas, ale na druhej strane má objektívnu diagnózu na to, že viac vydržať, nevydrží pracovať.
Čo sa týka sociálnej politiky, tak v oblasti sociálnej politiky sa do priorít dostali vytvorenie 100-tisíc pracovných miest, zavedenie inštitútu bankrotu, podpora najmenej rozvinutých okresov, sprístupnenie poskytovania dávok, podpora práce ľudí v zaostalých komunitách, dôstojné uplatňovanie sociálneho dialógu, primerané zvyšovanie mzdy, uplatňovanie kolektívneho vyjednávania.
Čo mne osobne chýba v prioritách, je jasne zadefinovaná koncepcia riešenia odkázanosti do budúcnosti. Síce programové vyhlásenie, objektívne je potrebné povedať, že hovorí o zadefinovaní prepojenia zdravotných a sociálnych služieb či o prehodnotení odkázanosti, alebo ponúka, ale teda neponúka komplexný balík pre riešenie problematiky. Ja určite by som videla túto ťažkú problematiku tak, že je potrebné spracovať taký akčný plán a jednu koncepciu, ktorá nás predpripraví do budúcnosti aj vzhľadom na tú štatistiku, čo som hovorila, vlastne OSN, že v roku 2100 budeme mať ľudí s priemerným vekom 50 rokov, kde sa predpokladá vlastne, že naozaj môže ísť o ľudí, ktorí budú dlhodobo pripútaní na lôžko, ak zobereme aj ten aspekt pribúdania duševných chorôb alebo autizmu ako takého. Je potrebné sa pozrieť na tú koncepciu z takého, z takých troch dimenzií spracovať ten akčný plán.
Po prvé určite zaviesť, nielen prehodnotiť jednotné posudzovanie lekárskej a posudkovej činnosti lekármi s druhou atestáciou posudkového lekárstva, lebo naozaj dneska posudkoví lekári sú ľudia s prvou atestáciou, posúva sa zákon, aby teda to, to posudkové lekárstvo s tou druhou atestáciou ešte nemali, lebo v konečnom dôsledku by nemal kto posudzovať. Ale tam zase je objektívne povedať aj to, že nedostaneme tam lekárov, ktorí nebudú za to ohodnotení minimálne tak, ako sú v ich ambulantnej praxi, alebo teda v špecializovanom, ako špecialisti keď sú, vtedy môžeme vlastne aj tým občanom povedať, že je to jednotné, robia to odborníci, samozrejme, nechať tie kontrolné mechanizmy na to, aby sa mohli odvolávať. Ale myslím, že by to bolo aj čistejšie aj pre vládu, aj pre teda tých, ktorí budú nastupovať možno v ďalšej vláde, aby, sú to ťažké veci, keď sa ľudia sťažujú hlavne zo zdravotne znevýhodnených, že im nechcete pomáhať, a možno naozaj vytvoriť tú koncepciu tak, aby na jednej strane sa kryli aj odborníci, aby nevstupovali do tých konfliktov medzi ľuďmi, a tí ľudia sa cítili bezpečne, že to odborníci teda preposudzovali. V tej koncepcii každopádne by malo byť zavedenie dávky v odkázanosti ako štátnej dávky, ktorá by bola súčasťou posudzovania, a človek by bol posúdený, následne by z toho vychádzali..., určitý balík peňazí, ktorý by tá rodina mohla použiť buď pre domáceho opatrovateľa, alebo teda na sociálnu službu. Ak to rodina nedokáže urobiť doma a dokáže to urobiť jeden komplex teda sociálnych služieb, tak by sa po..., teda použilo to na to.
A tretia vec, ktorá by mala do tej koncepcii byť spracovaná, je každopádne otvoriť poistenie a hlavne nemocenské, kde by časť promile, ale to je teda taká, taká do budúcnosti vízia alebo vlastne uvažovanie nad tým, časť, časť toho nemocenského poistenia venovať práve tomu, že sa bude človek predpripravovať poistením pre budúcu udalosť, a to by bola dlhodobá odkázanosť človeka.
To sú možno tie také tri základné veci, ktoré by sa mali objaviť v koncepcii. Ja verím, že ľudia, ktorí pracujú na ministerstve, teda chápu, že toto sú atribúty, ktoré je potrebné riešiť, ale ak ich nedáme do jednej koncepcie, budeme mať problémy v každej z toho odvetvia, a preto ja vlastne tak povzbudzujem, aby sme naozaj otvorili tú koncepciu dlhodobej odkázanosti a pripravili prostredie pre budúce generácie. Veľmi ma potešila aj vec, že teda vláda sa zaviazala vytvoriť podmienky pre profesijné zabezpečenie výkonu sociálnej práce, čo hodnotím ako pozitívne, avšak chýbajú mi opatrenia, ako chce zabezpečiť financovanie profesijnej sociálnej práce, ktorá patrí k najmenej ohodnoteným profesiám v tomto štáte.
Možno by bolo dobré, ak by tam v tom programovom vyhlásení vlády bolo spomenuté, že sa vytvorí nejaký, nejaká kategorizácia, kde sa stanovia určité kritériá pre možno zaťaženosť v tej sociálnej práci a následne finančné ohodnotenie. Ak to chceme urobiť, a naozaj aby to neostalo len na papieri, je to tiež proces, lebo ak si uvedomíme, že sociálna práca má svoju pôsobnosť v štátnej správe, v samospráve a u verejných poskytovateľov, naozaj vznikne pomerne rovnaký problém, ako je to so sestrami, kde jedným dokážeme pridať, ale iným zase nedokážeme pridať a, a, a tie trenice idú, čiže naozaj tí ľudia si zaslúžia ohodnotenie. Ja som veľmi rada, že pán minister to dostal teda do programového vyhlásenia vlády, ale treba popracovať naozaj na tej koncepcii, ako to, ako to urobiť s nejakým akčným plánom do určitého termínu v určitých sumách, a rozprúdiť diskusiu aj teda v štátnej správe, samospráve, a teda aj verejných poskytovateľov. Neviem si dosť dobre ja predstaviť, lebo zavedenie toho, lebo už teraz ako sme, ako tu bolo avizované, je, je problém teda s financovaním sociálnych služieb u verejných a neverejných poskytovateľov, je to dookola problém. Máme tu aj predstaviteľov vyšších územných celkov a naozaj podľa mňa často teda im búchame na dvere, aby teda podporili aj neverejných poskytovateľov, lebo máme dlhoročnú tradíciu starostlivosti o týchto ľudí, ale naozaj ľudia ich tlačia aj teda k cestám, aj k iným náležitostiam a ten objem peňazí v tých sociálnych službách je vždy malý. A preto naozaj vítam zapracovanie do programového vyhlásenia vlády to, že teda nebude robiť rozdiel medzi verejným a neverejným poskytovateľom sociálnych služieb, a teda naozaj sa budeme vedieť trošku lepšie stabilizovať aj na tom trhu práce, trošku viac odmeniť aj ľudí, ktorí naozaj pracujú u neverejných poskytovateľov. Ale určite rovnako to je aj u verejných poskytovateľov.
Čo mi možno chýba v programovom vyhlásení vlády, je, možno nejaké kroky, ako sa bude zabezpečovať aplikácia štandardov kvality v sociálnych službách, zákon, ktorý má platiť v oblasti štandardov sociálnych služieb, bol s účinnosťou posúvaný. Začne platiť 1. 1. 2018, tam sa kladú dôraz na rôzne aspekty, ale naozaj jeden z nich je aj personálny rámec štandardov, kde klientom musíte prisúdiť určitý alebo priradiť teda určitý počet zamestnancov odborných, neodborných, a problém nastane vtedy, ak teda naozaj sa to, čo je deklarované v programovom vyhlásení vlády, nedostane zrovnoprávnenie financovania verejných aj neverejných poskytovateľov. My nebudeme mať z čoho teda zabezpečiť tie štandardy v oblasti personalistiky a môže sa stať, že naozaj ak prídu kontrolné mechanizmy na štandardy, aj napriek tomu, že sa snažíme robiť kvalitnú a odbornú prácu, budeme vyhodnotení, že sme nesplnili štandardy. Takže možno aj a aj tu mi chýbajú trošku také kroky, ak chceme pomôcť tým ľuďom, lebo nejde o to, že či prežijú alebo neprežijú neverejní poskytovatelia, ale ide o to, že ak chceme pomôcť tým ľuďom, tak naozaj mnohokrát si ľudia zámerne vyberajú aj cirkevné organizácie s víziou, že teda ak sú veriaci, tak tomu ich príbuznému neublížia, nenechajú ho ležať len tak bez pomoci, tak bolo by dobré aj teda ten postup dodržať.
Programové vyhlásenie vlády takmer vôbec nerieši prepojenosť rezortov zdravotníctva a sociálnych služieb v oblasti starostlivosti o dlhodobo chorých, pričom je potrebné objektívne povedať, že o dlhodobých lôžkach v nemocniciach, o ktoré sa v oblasti zdravotníctvo programové vyhlásenie vlády opiera, sa riešia, no nie je to rovnaký aspekt života dlhodobo chorých na lôžku, ako ich riešia sociálne služby. Oni na nich pozerajú z iného aspektu, možno čo sa týka vlastne aj starostlivosti, dlhšie, ako keď sú v zdravotníckom systéme. Chýba mi pri sociálnej oblasti a v sociálnej politike možno prepojenosť práve s tým, ako by sa dalo zabezpečovať. Ja viem, že v zdravotníctve je strašne veľa problémov, ale ak otvárame teraz krízový manažment práve v zdravotníctve, nemali by sme opomínať práve dlhodobo chorých a ležiacich na lôžkach, aby sme dostali do prepojenia sociálneho a zdravotníckeho systému, to mi chýba. Taktiež sa tam neobjavuje v tom programovom vyhlásení vlády jeden aspekt. V sociálnych zariadeniach poskytujeme aj teda zdravotnícke úkony. V súčasnosti je to nejakých deväť úkonov, ktoré, neviem, či existuje nejaké sociálne zariadenie na Slovensku, ktoré by si vedelo od zdravotnej poisťovne teda náležite dať uhradiť tieto zdravotnícke úkony, pretože sú výberom natubizované tak, že teda veľmi málo sa používajú v zariadeniach sociálnych služieb. Neviem, či je to účelom, aby sme si nemohli refundovať nejako tie náklady v spojitosti so zdravotníckymi úkonmi, ale je potrebné otvoriť ten katalóg, ako sa to bude diať, a naozaj začať diskutovať, len ja poviem len taký príklad.
Podávame lieky hlavne u detí s detskou mozgovou obrnou, ktoré majú tendenciu sa dostať do epileptického záchvatu už len tým, keď sa jeden kýve a ten druhý zboku na to prizerá, tak sa stáva, že teda dostane to dieťa epileptický záchvat a my mu podávame liek. Je to zdravotnícky úkon, za normálnych okolností v zdravotníctve za tento úkon dostane tá sestra úhradu, v sociálnych službách to nie je. My to napriek tomu robíme a musíme spĺňať aj štandardy ohodnotenia sestier v tých sociálnych službách, a preto naozaj ak nebudú tiecť tie peniaze aj formou týchto zdravotníckych úkonov do sociálnych služieb, ja, ja sa obávam toho, že úroveň kvality a prepojenosti zdravotných a sociálnych služieb bude klesať na nižšiu úroveň a tie štandardy nenaplnia to, čo náš občan má dostať, a to teda kvalitnú sociálnu službu.
Už asi tiež, nie, nerozprávam až tak dlho, ale ešte by som sa chcela zastaviť aj pri projektoch opatrovania. Pán minister naozaj vážne povedal na výbore, ktorý sme mali, že teda nevie, ako to bude, lebo vlastne tie projekty z tých európskych fondov vlastne mali byť len takým ako keby sekundárnym, sekundárnou výpomocou samosprávam k tomu, aby teda to opatrovanie prebiehalo. No stávajú sa z toho kauzy, lebo zaviazali sme sa pri tých ľuďoch starých a chorých, že teda naozaj v rámci tých projektov ich budeme opatrovať, ale problém je to, že musíme otvoriť opatrovanie ako také, a to práve či už cez bytových asistentov, alebo profesionálnych opatrovateľov, čo by sa rozdeľovalo podľa odkázanosti, a aby sa nestávalo to, že ľudia hlásia alebo hovoria, že sa zneužíva opatrovateľská služba. Zase v koncepcii odkázanosti prepracovať opatrovateľskú službu, ktorá by teda súvisela a bola zaradená do viacerých druhov, a jeden z nich by bol tá služba opatrovania v domácnosti, kde by bola vysoká odkázanosť toho človeka, a teda išla by tam reálne úhrada. A potom sú to ďalšie, ľahšie formy, ľahšie z nášho pohľadu, aby sme to hovorili seniorovi, ktorý si už ťažko umyje okno alebo prestáva jesť, lebo povie, že sa mu neoplatí variť, chradne na zdraví, dostáva sa nám do zdravotníckeho systému, tak naozaj tie, tie veci v oblasti tých, tých programov sa nepoužívajú na to ako sekundárne. A to prečo? Lebo nám zlyháva tá primárna úroveň a profesionálne zaangažovanie, ako riešiť opatrovanie seniorov podľa druhov a podľa stupňov odkázanosti. Ak by sme vyriešili to, tak možno tie, tie programy, kde, kde naozaj možno je potrebné povedať, že ide niekedy aj o pochybenia, kde sa do..., nemôžu prihlásiť dlhodobí poskytovatelia týchto služieb do výzvy, tak jednoducho toto zlyháva a riešime úplne iné veci, a nie prioritne tie, ktoré by sme mali. Keby sme poriešili opatrovanie ako koncepčný a principiálny problém, neriešili by sme teda možno toho, čo sa zneužíva, čo sa nezneužíva.
Ja naozaj zo svojich odborných skúseností budem nápomocná, ak teda požiadajú o moje skúsenosti. Myslím si, že ľudia si to už zaslúžia, všetci pred voľbami sme sľubovali, ako im budeme pomáhať. Ja pevne verím, že sa spojíme a že pomôžeme tým, ktorí to najviac potrebujú, tým najzraniteľnejším ľuďom, ktorí si nedokážu pomôcť, a pri tom všetkom, ako ideme teda čerpať nemalé peniaze z Európskej únie, naozaj máme dlhodobo fajn ukazovatele v ekonomickom raste. Kedy, keď nie teraz?! Pozrime sa koncepčne, pripravme sa na tie veci, vykričme sa medzi sebou, ale pomôžme tým ľuďom, ako sme im sľubovali.
Ďakujem pekne za pozornosť a prajem pekné dni v parlamente. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci. A ďakujem pani poslankyni za jej fundované a odborné vystúpenie a som veľmi rád, že máme takúto posilu v parlamente, odborníčku, zriaďovateľku zariadenia, ktorá nepochybne bude v oblasti sociálnych služieb silnou persónou, a teším sa na to, že bude ako opozičná poslankyňa pripomienkovať a dávať návrhy k tomu, čo plánuje pán minister práce sociálnych vecí Richter urobiť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani poslankyňa, za vystúpenie. Aj ja sa veľmi teším na spoluprácu akože ľudí z praxe, podľa mňa to treba, lebo viete, o čom hovoríte, to bolo vidieť z toho vášho prejavu.
Ja by som sa dotkla dvoch vecí. Centrá včasnej intervencie, to je typický príklad toho, čo sa stane, keď si povieme, že ten papier znesie všetko, a vieme vyšperkovať tú našu legislatívu, ale vzápätí neurobíme nič, my to dáme len na ten papier. Ako financovanie sme nenastavili vôbec, takže oni prežívajú vďaka donorom, sponzorom a ešte neviem komu všetkému, ale tak trochu ma teší, že sa, aj my sa staneme sponzormi centier včasnej intervencie, pretože som v rokovaní s Kanceláriou Národnej rady Slovenskej republiky, a požiadala som ich, aby sme ich vybavili aspoň počítačmi, pretože tu ich je veľa a teraz sa budú vyraďovať, a to sú všetko veci, ktoré by oni mohli získať, keď už nič iné teda.
No a ešte ma veľmi zaujalo to, čo ste hovorili, príspevok na opatrovanie v prípade zdravotne postihnutých detí. To by som vás normálne vyzvala na spoluprácu, že by sme spoločne predložili taký návrh zákona. Ja už som sa o to v minulosti pokúsila, mne záležalo na tom, aby rodičia, ktorí opatrujú svoje ťažko zdravotne choré dieťa, v prípade, keď je hospitalizované, neprišli o ten príspevok na opatrovanie, lebo častokrát ja som riešila konkrétne prípady, kedy nemocnica vydala potvrdenie, že ten rodič napriek tomu, že dieťa bolo v nemocnici, napr. na onkológii, sa staral o to dieťa. Oni tam chodili od rána do večera, 24 hodín denne, lebo nemocnica to nie je schopná poskytnúť. A predstavte si, že aj v takomto prípade, dokonca po smrti toho dieťaťa tento štát ako hyena bol schopný vymáhať spätne od tých rodičov príspevok na opatrovanie.
Takže veľmi máte v tomto partnera, ak sa dohodneme, že by sme spoločne išli do takejto iniciatívy, ja sa budem veľmi tešiť.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Som rád, že mám ďalšieho člena do východniarskej platformy Národnej rady, a dúfam, že nás bude viac, pretože vidím, že aj pani kolegyňa rozprávala veci najmä z praxe, nie nejaké teoretické poučky. A je to veľmi dôležité, aby nám poslancom ostal taký nejaký triezvy pohľad na vec a hlavne aby sme počúvali ľudí.
Je totižto pravda, ako ste spomínali, že štát roky kašle na rodiny so zdravotne ťažko postihnutými deťmi a ich nejaké finančné, ich finančná podpora zo strany štátu je nepostačujúca. Teraz nehovorím len o posledných vládach Roberta Fica, ale hovorím všeobecne o vládach, ktoré tu doteraz boli, či to bola pravica alebo ľavica. Jednoducho tento problém je dlhodobo zanedbávaný a bavíme sa tu o skupine, teraz ja neviem presné číslo, možno kolegyňa Nicholsonová bude vedieť, ja neviem, možno 100-tisíc ľudí. To znamená je to obrovská skupina, ktorá čaká na pomoc, už včera som o tom rozprával.
Taktiež som rád, že ste spomínali odchod ľudí do zahraničia, pretože práve východné Slovensko je charakteristické tým, že v každej tretej rodine je niekto, kto pracuje v zahraničí a podporuje tú rodinu zo zahraničia finančne, čo nie je normálny stav.
A už len dodám na záver, ja sa teším na spoluprácu nielen s kolegami z opozície, ale aj, zistil som, že veľmi vecne sa viem baviť aj s kolegami z koaličných strán, veľmi vecne, najmä s východniarmi.
Čiže, vážení, východniarska platforma asi vznikne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani poslankyňa, vážení opoziční kolegovia, pred dvomi mesiacmi som sa radila aj ja k vám, a preto musím povedať, že vaše snaženie o ozaj odborné, vecné a pragmatické vystúpenia sú mi veľmi sympatické. A vaše také bolo. So záujmom som si vypočula a určite si vypočujem aj ďalšie návrhy na zlepšenie situácie a kvality života na Slovensku.
Vymenovali ste však obrovskú paletu problémov, ale aj návrhov. Ja neberiem váš entuziazmus na ich prípadné uskutočnenie, ale ruku na srdce, sme ľudia z reálneho života a to množstvo prác, čo tu bolo vymenovaných, zabezpečí prácu nielen pre túto vládu, ale podľa mňa aj pre ďalšie vlády. Treba však veľmi jasne povedať, že vládny program je vypracovaný na štyri roky, a preto musí mať a aj má reálne ambície, reálne kroky na toto obdobie. Preto nerobme z programu vlády strategický dokument na vyriešenie možno všetkých problémov sveta a na neviem koľko rokov dopredu, ale skúsme byť trošku triezvejší.
Pani poslankyňa, vaše vystúpenie mi bolo ozaj veľmi sympatické a dovolím si vás preto ubezpečiť, že určite nemusíte pochybovať o dobrej vôli poslancov koalície, ako aj členov vlády podľa možnosti pomôcť každému, kto je na to odkázaný a je v ťažkej situácii. A myslím si, že zo strany pána ministra práce, sociálnych vecí a rodiny je tiež rozhodne vôľa riešiť aj vami akcentované problémy.