31. schôdza

Ďalšia v rozprave, pani spravodajkyňa. Nech sa páči, pani poslankyňa Grausová.

Ďakujem, ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, teraz mi napadla jedna vec teda, ktorá, hovoríme tu stále o ženách, nezabúdajme aj na mužov, aj na otcov týchto zabíjaných detí. Častokrát sú to tí, hoci konečné rozhodnutie je na žene, áno, ale častokrát sú to aj muži, otcovia, ktorí jednoducho svoje dievča alebo svoju partnerku vydieraním pošlú na potrat. Sú to možno aj manželia, ktorí nechcú to dieťa a tak ďalej a tak ďalej, čiže do budúcna, ešte ja sa k tomu ešte vrátim v ďalšom príspevku, ale nezabúdajme, že, aj na vinu mužov, nielen žien.
Ja ako lekárka by som sa chcela dotknúť v prvom rade z medicínskeho hľadiska. Dovoľte, aby som vám, keďže mnohokrát sa používa na lekárov teda slovo, teda používa v súvislosti s lekármi Hippokratova prísaha, dovoľte, ja by som začala od toho medicínskeho a začala by som Hippokratovou prísahou v pôvodnom znení a tá znie: "Prisahám pri Apolónovi, bohovi lekárstva, pri Aeskulapovi, Hygiei a Panacei aj pri všetkých bohoch a bohyniach a dovolávam sa ich svedectva, že túto prísahu a tieto záväzky budem podľa svojich síl a svedomia poriadne dodržiavať.
Svojho učiteľa v tomto umení si budem rovnako ctiť ako vlastných rodičov a vďačne mu ponúknem všetko potrebné, ak si to vyžiada nutnosť. Jeho potomkov budem pokladať za vlastných bratov a keď sa budú chcieť vyučiť tomuto umeniu, vzdelám ich bez nárokov na odmenu aj akékoľvek záväzky. Svojim synom aj deťom svojho učiteľa, aj žiakom, ktorí sa slávne zaviazali lekárskou prísahou, umožním, aby sa zúčastňovali na výučbe aj na prednáškach, aj na celej vede. Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a každým bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy nedám na toto podnet."
A teraz táto dôležitá veta, ktorú povedal už Hippokrates. "Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu."
Hippokrates bol pohan, nebol ani katolík, ani evanjelik, ani žiadneho iného kresťanského vierovyznania.
Ďalej pokračujem: "Svoj život a svoje umenie budem vždy chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. Sám neuskutočním rez u nijakého chorého, ktorého trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným v tomto odbore. Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem tam len s úsilím pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia. Zrieknem sa túžby po zmyslových pôžitkoch, či so ženami, či s mužmi, či so slobodnými, či s otrokmi." V tomto myslel v dome svojho pacienta.
"Keď pri svojej lekárskej praxi zbadám alebo vypočujem niečo, čo by malo zostať tajomstvom, o súkromnom živote ľudí všetko zamlčím a ako tajomstvo aj uchovám.
Ak budem túto prísahu dodržiavať a poriadne spĺňať, nech sa mi dožičí žiť navždy šťastne, nech sa dožijem úcty všetkých ľudí a nech sa radujem z plodov svojho umenia. Ak ju však poruším alebo poškvrním, nech sa mi stane pravý opak."
Tak toto bola Hippokratova prísaha v pôvodnom znení.
Dovoľte, aby som prečítala aj dnešnú verziu Hippokratovej prísahy a ta znie takto: "Sľubujem v mene ľudskosti, humanizmu a lásky k blížnemu svojmu a dovolávam sa svedectva všetkých, s ktorými sa vo svojej praxi stretnem, že budem tento lekársky sľub dodržiavať.
Všetkých svojich učiteľov, ktorí mi úprimne odovzdajú svoje znalosti, si budem vážiť ako svojich rodičov a urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som ich mohol dôstojne nasledovať. Ak sa aj ja stanem učiteľom, odovzdám svoje umenie len tým, ktorí sa zaviažu k dodržiavaniu tohto sľubu s predsavzatím ho naozaj a vážne dodržiavať.
Spôsob môjho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia k úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred krivdou a pred každým bezprávím. Neprepožičiam svoj stav k eutanázii, ale vynasnažím sa svojou starostlivosťou o chorých tak, aby nemali dôvod pomyslieť na ukončenie svojho života.
Zdržím sa konania a podpory činov, ktoré nie sú v súlade s týmto sľubom, a podľa svojho vedomia a svedomia zdržím sa konania, ktoré by viedlo k strate života nenarodeného dieťaťa.
Svoj život a lekársky stav budem viesť v čistote a tak, aby som nijako neznižoval dôstojnosť lekárskeho poslania.
Ak moje vedomosti nebudú stačiť na liečenie chorého, odovzdám ho do rúk kolegom schopným to urobiť tak, aby to bolo na jeho úžitok.
Nech budem liečiť kohokoľvek, nebudem robiť rozdiely podľa farby pleti, náboženstva či spoločenského postavenia a vyhnem sa akéhokoľvek konania, ktoré by ma uvrhlo do podozrenia z bezprávia alebo ublíženia. Zrieknem sa konania, ktoré by sa mohlo stať dôvodom na moje vydieranie spôsobom, ktoré by mohlo viesť k poškodeniu práva pacienta.
Zaväzujem sa dodržiavať lekárske tajomstvo vrátane tajomstva, ktoré sa dozviem o súkromí ľudí pri hľadaní diagnózy. Lekársku diagnózu s identifikáciou osoby odovzdám len lekárovi, ktorý ju bude bezvýhradne potrebovať k ďalšiemu liečeniu a k úžitku chorého.
Na vedomie beriem a vyslovujem presvedčenie, že ak tento sľub budem po celý život dodržiavať, stanem sa lekárom i človekom šťastným, čo bude k úžitku mne i ostatným. Ak sa svojho sľubu zrieknem, alebo ho poruším, zriekam sa aj svojho lekárskeho umenia či poslania."
Tak toto bola Hippokratova prísaha v pôvodnom znení a Hippokratova prísaha v dnešnej verzii.
A dovolím si teraz ísť teda znova, teda venovať sa čiste medicínskemu hľadisku. Chcem sa v prvom rade zamerať na najmodernejšie vedecké dôkazy modernej embryológie, biológie a medicíny, ktorá hovorí, teda na základe týchto najnovších poznatkov modernej embryológie, biológie a medicíny sú tieto výsledky: Ľudské embryá sú od samého počiatku ľudskými bytosťami, ktoré hoci sú mladšie, majú rovnakú identitu ako staršie ľudské bytosti, ktorými sa postupným vývojom stanú. Ľudské embryá nie sú nejakým ďalším orgánom matky, ako je srdce, oblička alebo dokonca slepé črevo. Ľudské embryá nie sú ani neusporiadaným zhlukom buniek, k tomu ja podotýkam, tak ako si myslím, že ani my dospelí v momente ani nikto z vás tu nie je nejakým zhlukom buniek, aspoň dúfam. Ľudské embryo je plnohodnotným žijúcim členom druhu homo sapiens v najranejšej fáze svojho prirodzeného vývoja. Pokiaľ nedôjde k jeho vážnemu poškodeniu alebo nie je násilne pozbavené života, bude sa táto ľudská bytosť v embryonálnom štádiu vďaka vnútornému nasmerovaniu a riadeniu vlastných organických funkcií, bude sa vyvíjať do ďalšieho, zrelšieho vývojového štádia, ktorým je štádium plodu.
Fáza embrya, plodu, dieťaťa a dospievajúceho sú štádiami vo vývoji ľudskej bytosti, ktorá svoju existenciu započala ako jednobunkový organizmus – zygota a ak nenastanú nejaké problémy, postupne sa vyvinie do dospelosti. Ľudské embryo je teda ľudskou osobou a zaslúži si plný morálny rešpekt. Lekári Patrick Steptoe a Robert Edwards, ktorým sa ako prvým podarilo uskutočniť oplodnenie v skúmavke, z ktorého sa dňa 25. júla 1978 narodila Louise Brownová, popisujú embryo ako mikroskopickú ľudskú bytosť vo veľmi včasnom štádiu vývoja. Uvádzajú, že ľudská bytosť v embryonálnom štádiu vývoja prechádza kritickým obdobím vo svojom živote. Začína byť úžasne usporiadaná, spúšťa svoje vlastné biochemické procesy, rastie a rýchlo sa pripravuje na implantáciu do maternice.
Dovolím si teraz zacitovať teda z toho, čo povedali títo dvaja páni Robert Edwards a dr. Steptoe o svojom, teda o dieťatku počatom v skúmavke. Takto, keď Edwards spomína na Louise Brownovú ako na jednu či dve bunky v Petriho miske hovorí, povedal: "Louis bola nádherná vtedy, keď to boli len tie dve bunky, a je nádherná i dnes, ako narodená."
Od vedy sa môžme dozvedieť, čo je to embryo. Z filozofického hľadiska sa môžeme dozvedieť, čo je morálne dovolené v prípade ľudských embryí a čo už morálne dovolené nie je. Etika ľudských embryí sa v tomto prípade nijako nelíši od etiky zaobchádzania s menšinami alebo ľuďmi závislými od starostlivosti iných. Tak ako ľudské bytosti môžu rozumom pochopiť, že je morálne zlé a nespravodlivé niekoho diskriminovať z dôvodu jeho rasy, takisto by sme mali rozumom pochopiť, že je zlé a nespravodlivé diskriminovať niekoho pre jeho vek, pre jeho veľkosť, vývojové štádium, umiestnenie a či podmienky závislosti od druhých a že je morálne nesprávne a diskriminačné chovať sa k embryonálnym ľudským bytostiam, ako by boli menej ľudské.
Zákaz zabíjania a právo na život človeka sú tie najzákladnejšie práva, ktoré sú nadradené všetkým ostatným ľudským právam, či už získaným, alebo priznaným. Bojovníci za spravodlivosť a dodržiavanie ľudských práv by mali byť, a týmto ich aj vyzývam, by mali byť nekompromisní pri obrane každého ľudského života, predovšetkým toho bezbranného, akým je ľudské embryo a akým je ľudské dieťa. Ľudský život by mali ochraňovať od jeho počatia až po prirodzenú smrť. Embryo totiž nie je totožné s telom matky. Je to úplne nový, kompletný ľudský jedinec, ktorý nie je časťou ničoho. Riadi si svoje vlastné procesy rastu a vývoja. Embryo obsahuje v sebe genetické naprogramovanie a epigenetické vlastnosti nutné k tomu, aby táto nová ľudská bytosť riadila svoj vlastný biologický vývoj. Embryo má aktívnu schopnosť samostatného vývoja smerom k dospelosti s využívaním informácií, ktoré si nesie.
Všetci vedeckí embryológovia a vývojoví biológovia, ktorí sú spoločnými autormi štandardných učebných textov z ich odboru, sa zhodujú v tom, že označujú oplodnenie ako začiatok ľudského života a ľudské; začiatok ľudského indivídua. To znamená, že ľudské embryo je plne žijúci člen druhu homo sapiens v najranejšom štádiu jeho prirodzeného vývoja. Pokiaľ nie je vážne poškodené alebo zbavené vhodného životného prostredia, bude sa embryonálna ľudská bytosť vďaka riadeniu svojich vlastných integrálnych organických funkcií vyvíjať smerom k nasledujúcemu zrelšiemu vývojovému štádiu, k fetálnemu štádiu, následne k detskému, dospievajúcemu a dospelému štádiu.
Keďže embryológovia, najmodernejšia veda dokázala na základe vedeckých poznatkov, že život človeka začína oplodnením, vyplýva z toho, že norma zakazujúca zabíjanie neplatí iba v prípade, keď je zabíjanie vyvolané nepriateľstvom, nenávisťou alebo hnevom. Zabíjanie je zakázané a musí byť zakázané i v prípadoch, keď je motivované tými najlepšími úmyslami, pretože aj cieľ, ktorý môže byť akokoľvek dobrý, ak zvolíme zabíjanie ako prostriedok, tak je náš úmysel v rozpore s integrálnym ľudským rozvojom a naplnením. Cieľ nesvätí prostriedky. Právo na život sa nezískava a nestráca tým, kde a v akej situácii sa nachádzame. Naopak, platí, že toto právo, právo na život prináleží ľudským bytostiam vo všetkých okamihoch ich života. V žiadnom prípade nie iba v priebehu istých štádií ich života či za istých okolností, alebo vďaka ďalším akcidentálnym vlastnostiam.
Všetky ľudské bytosti majú zvláštnu hodnotu, vďaka ktorej sú subjektami ľudských práv, ktoré im prináležia vďaka tomu, čím sú, že sú ľudskými bytosťami. Ak by potraty, resp. zabíjanie nenarodených detí, aby som sa presnejšie vyjadrila, boli morálne prijateľné preto, že ľudské embryá a plody postrádajú podobnú schopnosť typicky ľudských mentálnych funkcií, boli by sme logicky zaviazaní k názoru, že ak máme súhlas rodičov, môžeme rovnako zaobchádzať aj s novorodencami. Embryá, plody, novorodenci a batoľatá sú úplné ľudské bytosti, aj keď ešte nedospelé. Vedci dokázali, že všetky ľudské embryá bez ohľadu na ich vek a spôsob vzniku sú ľudskými bytosťami.
Zavádzajúce by bolo tvrdenie, že nespravodlivosť voči embryám je iba súkromnou záležitosťou, ktorá nie je vhodná pre verejnú politiku. Právny štát je povinný zákonmi ochraňovať všetkých svojich občanov a zabezpečiť im dodržiavanie ich ľudských práv, aby boli rovnaké; aby bolo rovnaké zaobchádzanie so všetkými ľuďmi a nie iba s niektorými.
Návrhom tohto zákona sledujeme podstatu tohoto rovnocenného prístupu. Veľa sa hovorí o práve ženy na svoj život, o práve ženy na svoje telo. Právo ženy na svoje telo končí okamihom počatia nového života. Keďže nový organizmus, ktorý oplodnením začal, je nová individualita, o ktorej živote alebo smrti už žena nemôže rozhodovať. Žena má právo sa rozhodnúť nepočať dieťa, ale ak už došlo k počatiu, nemá právo tento nový ľudský život zabiť, pretože to nie je nejaký jej ďalší orgán alebo prívesok, nie je to jej srdce, nie je to jej oblička, nie je to jej slepé črevo ani nejaký zhluk buniek, nie je to nádor a nie je to ani boľavý zub, ktorý stačí vytrhnúť a je pokoj. Je to jej dieťa, či to už ona chce, alebo nechce.
Zatiaľ ďakujem za pozornosť.

Ďakujem.
S faktickými poznámkami osem, ukážete mi ďalej? Osem, posledný pán poslanec Kecskés. Končím možnosť prihlásiť sa.
Nech sa páči, pán poslanec Uhrík.

Natália, v úvode si spomínala ten argument, ktorý často používajú aj takí tí oponenti alebo kritici sprísňovania potratovej politiky, a to ten, že o ženách by mali rozhodovať len ženy a kto sme my, že sa ideme do toho montovať. Samozrejme, tento argument je často pritiahnutý za vlasy, pretože je jasné, že na splodení a výchove dieťaťa sa podieľajú, samozrejme, aj muži a nemala by to byť len žena, ktorá by mala ako jediná rozhodovať o tom, či si dieťa ponechá, alebo neponechá, lebo zoberme si prípad, kedy otec dieťaťa chce to dieťa mať a žena sa rozhodne ísť na potrat, lebo si povie, že ona sa necíti byť pripravená, lebo si chce ešte užívať mladosť. Čiže nielen ženy by o tomto mali rozhodovať. A nielen muži by o tomto mali rozhodovať, ale malo by sa o tom nejakým spôsobom rozhodovať spoločne.
To, že o ženách by mali rozhodovať len ženy, je rovnako absurdné tvrdenie ako to, že o podnikateľoch by mali rozhodovať len podnikatelia, o starých ľuďoch len starí ľudia, o deťoch by mali potom rozhodovať len deti, čo sa my dospelí ideme starať do záležitostí detí. O mužoch by potom mali rozhodovať, samozrejme, len chlapi, čo sa čo ženy majú starať do toho, ako muži budú žiť. Čiže takáto argumentácia je naozaj scestná. A o tomto veľmi chúlostivom, citlivom probléme by mali rozhodnúť nielenže ani ženy, ani muži, ale v súčasnej legislatíve o tom rozhoduje plénum Národnej rady Slovenskej republiky, to znamená, budú rozhodovať o tom poslanci zložení zo žien, samozrejme, aj z mužov spoločne. Čiže takto k tomu treba pristupovať.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Kotleba.

Ja som pôvodne chcel vo faktickej reagovať na teba, ale tie myšlienky, čo si tam povedala, sú tak silné, že časovo by som sa musel neskutočne obmedzovať. Takže ja som si potom zobral slovo a budem mať krátky príspevok ako reakciu na tvoje vystúpenie.

Pán poslanec Mora.

Natália, je dobré, že si na začiatku svojej rozpravy prečítala Hippokratovu prísahu, a teda tým, ako by sa mali doktori správať a čoho sa držať. Každopádne som presvedčený o tom, že nie všetci doktori, a to som naozaj silne presvedčený, sa stotožňujú s vykonávaním potratov. A verím tomu, že veľa z nich využíva aj tú výhradu vo svedomí, aby sa nemuselo zúčastniť, zúčastňovať takejto genocídy a zabíjania nenarodených detí.
Bohužiaľ, samozrejme, sú aj takí doktori, ktorí s tým problém nemajú. Tam je to podľa mňa hlavne asi otázka peňazí. A to je asi aj taká paralela, ako to je s novinármi. Máme novinárov, ktorí robia svoju prácu radi a hrdo kvôli tomu, že chcú prinášať občanom objektívne informácie. Potom máme druhú kastu novinárov, ktorí to robia vyslovene len a len pre peniaze a sú schopní napísať absolútne, absolútne všetko. Toho príkladom sú vlastne aj všetky tie protislovenské médiá, SME, Denník N a .týždeň a neviem ktorý, a takisto aj všetky tie mimovládne organizácie, ktoré vyzývajú poslancov nehlasovať, resp. hlasovať proti tomuto zákonu na ochranu nenarodených detí.
Chvalabohu, máme tu plénum Národnej rady, ktoré by malo, presne tak ako povedal aj Milan Uhrík, rozhodovať o týchto veciach, pretože nie sú to oni, ktorí majú o tom rozhodovať, ale práve sú to poslanci zvolení občanmi Slovenskej republiky, ktorí majú dať nejaký rámec tomuto všetkému a zadať mantinely, čo sa môže a čo nie, lebo potom by tu bola anarchia.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Mazurek.