Ďakujem pekne. Vážené dámy, vážení páni, podľa iniciatívy Inakosť sa 52 percent LGBT ľudí na Slovensku za posledný rok cítilo osobne diskriminovaných alebo ako obete obťažovania. Podľa rovnakého výskumu Agentúry Európskej únie pre základné práva z roku 2013 až 86 percent LGBT ľudí na Slovensku si spomína na negatívne komentáre alebo šikanovanie spolužiakov a spolužiačok za ich sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu.
Existujú však podporné organizácie a činnosti. No Slovensko je jednou z 13-tich krajín Európskej únie, ktorá nemá žiadny právny štatút pre partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Nedostatkom štatútu nemajú osoby rovnakého pohlavia prístup k právam a možnostiam heterosexuálnych párov.
Verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová na 7. ročníku Dúhového PRIDU v Bratislave vo svojom prejave vyjadrila okrem iného, že Slovenská republika je v situácii, keď nerešpektuje práva párov rovnakého pohlavia. No reálne problémy zažívajú nielen partneri rovnakého pohlavia, ale aj dlhoroční partneri rôzneho pohlavia. Preto je tento náš návrh rodovo neutrálny.
Veľkým problémom je napríklad usporiadanie majetku po úmrti jedného z partnerov, kde napriek závetu sa môžu o dedičstvo prihlásiť rodinní príslušníci a nastávajú vleklé súdne spory. Ľudia žijúci v partnerskom spolužití nepožívajú ani minimálnu zákonnú ochranu. Nemôžu nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie partnera alebo ho v chorobe ošetrovať.
Náš návrh prináša len minimálnu zmenu a je nepochybné, že pre ľudí žijúcich v partnerskom spolužití je toho treba urobiť oveľa viac. My ponúkame v tejto chvíli len dedenie, nahliadanie do zdravotnej dokumentácie a ošetrovanie počas choroby.
Moji dvaja drahí priatelia ma oslovili s prosbou, aby som sprostredkovala ich názor vám všetkým, u ktorých sa uchádzame o podporu tohto návrhu. Veria, že ich slová vo vás prebudia záujem a potrebu v tejto problematike nastoliť konečne zmeny. Moji priatelia Danko a Roman žijú spolu v usporiadanom harmonickom vzťahu už 25 rokov. Ruku na srdce, kolegovia, koľkí z nás sa za tú dobu stihli rozviesť či zamotať vo viacerých komplikovaných vzťahoch. Títo dvaja páni sú príkladom vernosti a vo svojej podstate konzervatívneho prístupu k životu. Ich túžbu prehovoriť ku vám preto veľmi rada napĺňam. Vypočujte si ich slová.
"Vážená Národná rada Slovenskej republiky, sme dvaja muži po päťdesiatke. Nie sme ničím mimoriadni ani zaujímaví. Sme občanmi Slovenskej republiky. Žijeme tu a obaja pracujeme. Nikdy sme sa aktívne neangažovali v politike, neboli sme členmi nijakého hnutia ani aktivistami žiadnej lobistickej skupiny. Jediné, čo robíme pravidelne, je, že o sebe píšeme na blogoch a takto sprostredkovávame svoj životný príbeh každému, koho zaujíma. Snažíme sa ľuďom ukázať, že homosexuálni občania sú normálni ľudia, ktorí len dostali do vienka iné sexuálne zameranie ako majorita, ale v zásadných veciach sa nelíšia prakticky v ničom, čo by sa malo dotýkať majority ako takej.
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sme sa rozhodli, že budeme spolu zdieľať všetky radosti i starosti spoločného života vo vzájomnej láske a úcte. Na začiatku nášho vzťahu sme mali za sebou dosť skúseností a prežitkov, aby sme vedeli, že život vo dvojici je to, po čom túžime, a že chceme jeden s druhým byť a spoločne zostarnúť. Darí sa nám jedno i druhé. Nemáme potrebu naše partnerstvo idylizovať, vyzdvihovať ho či chváliť sa ním. Nie je prečo. Ale želáme si, aby bol na Slovensku zavedený inštitút životného partnerstva. Čím sme starší a pribúdajú problémy, ktoré prináša vek, tým viac si uvedomujeme, že je síce skvelé, že nám vzťah vydržal, zároveň však cítime stále väčšiu potrebu po zábezpeke zo strany štátu, ktorá by nám uľahčila ďalší život, aby sme to mali jednoduchšie, hlavne v ťažkých situáciách, ktoré nás vo vyššom veku môžu zastihnúť, a mohli by sme sa v takých chvíľach oprieť o jasne definované pravidlá vo vzťahu k príslušným inštitúciám.
O praktických dôvodoch zavedenia statusu registrovaného partnerstva na Slovensku sa hovorí veľa. Dedenie, nahliadanie do zdravotnej dokumentácie, vyživovacia povinnosť či vdovský dôchodok. A sú to naozaj veľmi dôležité veci, ktorých bagatelizovanie nie je na mieste. Oveľa menej sa však ozrejmujú dôvody emocionálne a tie sú pritom minimálne tak dôležité ako tie praktické. A možno práve my, ktorých láska je spoľahlivo preverená rokmi vzájomného súžitia, by sme o tých emocionálnych dôvodoch vedeli rozprávať najlepšie. Nie je to len o tom, že registrované partnerstvá na Slovensku chceme tak, ako chce malé dieťa hračku, po ktorej túži. My registrované partnerstvo potrebujeme tak, ako keď sa muž a žena rozhodnú žiť svoj život spoločne a potrebujú svoj vzťah spečatiť pred ostatnými, chcú aj na verejnosti a pred týmto štátom vystupovať ako oficiálni životní partneri. Presne túto potrebu máme aj my. Je to hlboko intímna potreba, ktorú určite pochopia všetci tí, ktorí sa vzali z lásky v prostredí prívetivom, podporujúcom a prajnom. Je veľa heterosexuálnych dvojíc, ktoré tvrdia, že k spoločnému životu a láske žiadny papier nepotrebujú. Oni však majú možnosť voľby. My nemáme žiadnu možnosť slobodného rozhodnutia. Pred týmto štátom aj v očiach mnohých, hlavne konzervatívne zameraných občanov sme vlastne cudzí ľudia. Naše vzťahy sú v ich očiach menejcenné, povrchné, ba dokonca choré či nenormálne aj po desaťročiach spoločného života vo vzájomnej láske a úcte v dobrom i v zlom, v zdraví i v chorobe.
Áno, sú to tie najtradičnejšie hodnoty. My obaja sme vlastne konzervatívni a zhodne si myslíme, že téma životných partnerstiev má veľmi ďaleko od liberálnej. Je to téma, ktorá vlastne podporuje inštitút manželstva, vyzdvihuje zásady vernosti a trvalého súžitia dvoch ľudí. A práve preto je túžba po zoficiálnení partnerského stavu podľa nás výsostne konzervatívna. Ak túžime po registrovaných partnerstvách, tak vlastne svorne vyhlasujeme, ako zásadne si vážime manželstvo a akú úctu u nás požíva. Teda žiadne oslabovanie či devalvovanie, skôr naopak.
Emocionálna stránka manželstiev je pre majoritu presne tak dôležitá, ako je identicky dôležitá aj pre naše partnerstvá. Preto je veľkou chybou zľahčovať ju, či dokonca ju považovať za úplne nedôležitú a tvrdiť, že naše vzťahy sú povrchné. Je to zovšeobecňovanie, ktoré k ničomu nevedie.
Téma registrovaných partnerstiev sa v posledných rokoch veľmi spolitizovala. Pritom napríklad my dvaja sme sa snažili byť čo najdôslednejšie nestranní. Neváhame zastať sa každého, komu je podľa nás ubližované, či už kvôli sexuálnej orientácii alebo viere. Matka jedného z nás je hlboko veriaca a urážanie LGBTI je podľa nás rovnako neprijateľné ako urážanie veriacich. Registrované partnerstvo nie je inštitút, ktorý potrebujú politici či lobistické skupiny. Ony sú len akýmisi sprostredkovateľmi našich potrieb a snov. V konečnom dôsledku je tento inštitút pre nás, obyčajných ľudí, ktorí po ňom túžime. Sme presvedčení, že keď ľudia zistia, že schválením príslušných statusov sa nič negatívne neudialo, spoločnosť si na tieto zmeny rýchlo privykne a konečne sa napätie, ktoré tu nastalo, zmierni.
Neexistuje taká štatistika či prieskum, ktorý by poukazoval na to, že by v krajinách, kde bol zavedený inštitút partnerstiev LGBTI, akejkoľvek formy, narástla rozvodovosť, uzatváralo sa menej manželstiev, či by sa dokonca znižovala fertilita. Nič také sa neudialo. Obavy mnohých sú možno pochopiteľné, ale úplne bezpredmetné. Proste štatistiky jednoznačne poukazujú na to, že nedošlo k nijakej negatívnej zmene. Ľudia, ktorí žijú v dlhodobých a harmonických partnerstvách, lepšie prospievajú po stránke psychickej i fyzickej, dožívajú sa vyššieho veku, sú aktívnejší a výkonnejší. Aj na toto existujú prieskumy a štatistiky. A aj preto je dôležité, ako sa aj k LGBTI vzťahom postaví táto spoločnosť. Prvok, ktorý je progresívny pre konkrétnu skupinu, ktorá je plnohodnotnou súčasťou spoločnosti a neškodí jej zvyšku, je progresívnym prvkom pre celú spoločnosť. Žijeme v nej, pracujeme pre ňu, zveľaďujeme ju tak ako ostatní, prispievame do štátneho rozpočtu. Možné obavy z negatív, ktoré by mohli nastať, sú síce pochopiteľné, nesmú však byť dôvodom prečo nové nezavádzať. Jedná sa o dlhodobo neudržateľný spôsob ako sa brániť pokroku, ktorý však významne zvyšuje napätie a polarizuje spoločnosť. A to si už vybralo svoju daň.
V posledných rokoch s veľkým znepokojením sledujeme vývoj spoločnosti vo vzťahu k LGBTI občanom. Sústavné odkladanie, bagatelizovanie našich problémov na strane jednej a démonizovanie na druhej strane, prehadzovanie si ich ako horúci zemiak z jednej vládnej garnitúry na druhú spôsobilo, že vzťah majority k LGBTI menšine, ktorý mal ešte donedávna pozitívny vývoj, sa veľmi zhoršil.
Situáciu sústavne zhoršujú predstavitelia politického i spoločenského života, či predstavitelia cirkvi. Ich výroky a hodnotenia nehľadajú riešenia, častokrát sú akurát poplatné politickým bodom a vlastnej ideológii. Majú cieľ sústavne narúšať snahy o zavedenie progresívnych zmien. Pre ľudí ako sme my sú nesmierne urážlivé a ponižujúce. Podobne sa, žiaľ, aj mnohí z LGBTI komunity stávajú čím ďalej viac kritickí najmä vo vzťahu ku konzervatívnej časti spoločnosti a najmä k veriacim. Ľudia sú urážaní, osočovaní pre svoju vieru, ktorá je pošliapavaná a označovaná za patologickú a nenormálnu. Proste identická odpoveď jednej deštrukcie na druhú. Navzájom sa urážame, šliapeme si po dôstojnosti, niet v nás žiadne zmilovanie, pochopenie a snaha o pokoj. Oveľa radšej siahame k argumentom, ktoré druhú stranu urážajú, ako by ju mali o niečom presvedčiť. Toto už konečne musí prestať. Nesmieme donekonečna živiť neznášanlivosť a nevraživosť, lebo nás pohltí. Urobí z nás zlých a zatrpknutých či cynických ľudí.
Uvedomme si, že v tejto spoločnosti musíme navzájom vedľa seba žiť a že donekonečna prekračovať intímne a osobné zóny druhých s cieľom ubližovať a zraňovať bude mať za následok ďalšiu koncentráciu napätia, až kým nedôjde k otvoreným konfliktom. Naša spoločnosť musí nastaviť pravidlá tak, aby sloboda jedného končila presne tam, kde začína sloboda iného. Samozrejme, že sa to zďaleka netýka len LGBTI vo vzťahu s ich odporcami v majorite, ale všetkých oblastí života.
Vážená Národná rada, zmena nepríde sama. Ako právoplatní občania tohto štátu vás preto žiadame, začnite sa konečne seriózne venovať týmto problémom a vôbec všetkým problémom našich ľudí, pri ktorých dochádza ku konfliktným situáciám z dôvodu viery, rasy, národnosti či etnika alebo sexuálnej orientácie. K tomu vám obaja želáme veľa trpezlivosti, ústretovosti a schopnosti naslúchať."
Vypočuli sme si slová mojich dvoch veľmi dobrých rodinných priateľov, ktorí vám možno svojimi slovami sprostredkovali to, aký život musia žiť práve vďaka tomu, že my politici, my poslanci, my ministri sa nevenujeme ľuďom, ktorí naozaj v tejto spoločnosti žijú a prinášajú hodnoty. Myslím, že je najvyšší čas to urobiť. A ako upozorňujem, nie je tento návrh len ústretovým k právam LGBTI, ale aj k tým ľuďom, ktorí, napríklad vdovy, vdovci, rozvedení, nemajú chuť vstúpiť do silného manželského zväzku, ktorý upravuje náš zákon a ktorý chráni naša ústava. Toto je minimálna zmena, ktorá prinesie len minimálne zábezpeky v ochrane práv ľudí v našej krajine.
Ďakujem pekne.
