38. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený predsedom výboru za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 25. januára 2019 a gestorský výbor do 29. januára 2019.
Vážený pán predsedajúci, skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem. Takže k tomuto nášmu návrhu by som povedala zhruba toľko, že o potrebe zmeny zákona o Audiovizuálnom fonde hovoríme v strane SaS už pomerne dlho. Ešte v júni tohto roku sme mali v pláne podať návrh novely, ktorým sme chceli riešiť niektoré čiastkové veci, o ktorých sme presvedčení, že by tak mali vo svete verejných financií fungovať. Ale už vtedy sme mali na mysli, že túto tému treba riešiť oveľa komplexnejšie a že popri zákone o Audiovizuálnom fonde bude potrebné rozprávať aj o potrebe zmien v iných oblastiach, napríklad o efektívnosti financovania RTVS, o vyberaní koncesií, poprípade ich zrušení, o zmluve so štátom, ktorú štát každý rok podpisuje s RTVS a tak ďalej, pretože aj tieto veci veľmi úzko s pôvodnou filmovou a televíznou tvorbou súvisia.
K tejto diskusii však ani nedošlo, pretože takmer ihneď po zverejnení nášho zámeru predstaviť zamýšľané zmeny sa zdvihla hlučná vlna odmietavých reakcií zo strany producentov, ktorá nás prakticky v zárodku zavalila lavínou kritiky a dokonca výsmechu, a to nás iba utvrdilo v tom, že sme zrejme brnkli na mimoriadne citlivú strunu. Predsa len bol to, bol to opozičný návrh, ktorý mohol prejsť bez povšimnutia, on však vyvolal takúto prudkú reakciu a my sme pochopili aj z toho, čo teda študujem, čo mám možnosť zisťovať, ako táto oblasť funguje, tak ma to utvrdilo v tom, že v rozdeľovaní verejných financií v oblasti audiovízie skrátka fungujú isté stereotypy, ktoré sú zrejme pohodlné, zabehané a meniť ich nebude až také jednoduché. Napriek tomu, že vo vnútri toho systému sú nefunkčné a naozaj veľmi pochybné, veľmi pochybné veci, o ktorých, mne to tak vychádza, všetci aj vedia, ale ich tak ticho tolerujú, možno, možno v strachu, že by sa porušila akási krehká rovnováha, ktorá je ako-tak nastavená a v ktorej si každý, kto sa v tom za tie roky naučil tak chodiť, tak si tam nájde určité svoje výhody.
My v SaS ani ja osobne do tohoto okruhu nijako nepatríme, tak nemáme zábrany znova a z takého nadhľadu a možno aj bez ohľadu na to, či sa to proste filmovým producentom páči alebo nie, vysloviť nahlas svoj názor, že skrátka každý, kto používa alebo požíva možnosť pracovať, teda pracovať za verejné zdroje v podstate, na ktoré sa všetci skladáme svojimi daňami, každý, teda aj oni, musia strpieť potrebnú mieru kontroly a že žiadna branža sa nesmie stavať do role nejakej privilegovanej vrstvy, ktorej sú daňoví poplatníci na jednej strane dobrí na to, aby sa im poskladali na honoráre, ale už im nestoja za to, aby im účelnosť vynaložených zdrojov aj skontrolovali. A tým nemyslím nič zlé, iba hovorím stále o kontrole použitia verejných zdrojov.
Človek by si mohol povedať, že čo také sa vlastne deje, veď pri pohľade zvonka sa zdá, že je všetko v poriadku, slovenskej filmovej tvorbe sa po tých rokoch stagnácie v minulosti konečne ako-tak darí. V roku 2017 sme mali dokonca rekordný počet zrealizovaných filmov, ba aj divákov prišlo na slovenské filmy rekordne veľa, tak kde je teda problém. No áno, vždy si môžeme povedať, že by to mohlo byť ešte aj horšie, veď aj také nemocnice, železnice, čokoľvek predsa funguje, lekári liečia, vlaky jazdia a filmári filmujú. Avšak hlbší pohľad pod pokrievku v tejto oblasti nám ukazuje, že podpora audiovízie by mohla byť oveľa účinnejšia, než je dnes.
Inými slovami, že za vynaložené peniaze by sme mohli mať ešte lepšie výsledky a nemusela by to byť len náhoda, zhoda náhod, že sa zrovna v tom roku 2017 postretali všetky tie dobré filmy, ktoré sa tam aj zrealizovali, že zaznamenali úspech. Lebo ten rok 2017 bol práve taký, buďme radi zaň, ale už asi rok 2018 nám ukáže, že takáto žatva či už v počte filmov, alebo v ich kvalite bola zrejme výnimka, bodaj by to tak nebolo. Ale mohlo by sa tak stať, to znamená, mohlo by sa stať, aby sme mohli mať viac výsledkov za tie isté peniaze, ak by sa práve v tom fonde nediali pochybné veci a ak by tam fungovala spravodlivá a otvorená súťaž. A mohlo by sa tak stať, ak by sme konečne prestali doplácať práve na minulosť a jej staré väzby, v ktorých je naša audiovízia stále, akoby stále zakliata.
A ako to myslím? No myslím to tak, že všetci vieme, že v minulosti sa na filmovej tvorbe podpísali tie divoké 90. roky a Mečiarova privatizácia, ktorá začala vlastne proces rozkladu výroby filmov na Kolibe. Štúdia a ateliéry boli rozkradnuté, technika aj personálne zázemie totálne zdecimované a výroba filmov sa ocitla na kolenách. Má to na svedomí doslova zopár konkrétnych ľudí a myslím, že celá branža vie, ktorí to sú. A niektorí z nich sedávali a dokonca aj sedávajú aj v tejto sále. V slovenskej kinematografii sa následne rozhostilo také všeobecné rozčarovanie z toho, že štát dáva na filmy málo peňazí, ale v skutočnosti to neboli vôbec malé sumy grantov, ktoré boli prideľované na filmovú tvorbu, a niektoré boli vo výške aj niekoľkých miliónov korún. Smola bola tá, že mnohé z dotovaných filmov neboli vôbec dokončené, takže tie výsledky nebolo navonok až tak vidno a z pohľadu zvonka tá filmová tvorba naozaj teda veľmi stagnovala.
Ten zoznam takýchto projektov, ktoré získali podporu z ministerstva kultúry vtedy ešte pred vznikom Audiovizuálneho fondu, som študovala a na moje počudovanie bol naozaj veľmi dlhý a suma, ktorú sa, ktorá sa na to vynaložila, rozhodne nebola malá. Nebudem spomínať len toho neslávne známeho Jánošíka za desiatky miliónov korún, ktorý sa vôbec nedokončil, resp. až po rokoch, aj to za cenu, že ho súkromná spoločnosť predala do Poľska, ale aj niektoré neskoršie projekty, napríklad taký dokumentárny film Keby, ktorý z rezortu kultúry získal a následne aj použil takmer 4 mil. korún, avšak ďalšie prostriedky už producent nezohnal, takže film sa vtedy neukončil. Alebo napríklad aj projekt producenta Patrika Pašša Prelietavé šťastie Aničky Jánošíkovej, na ktorý jeho spoločnosť TRIGON PRODUCTION v roku 2002 dostala na vývoj pol milióna korún bez ďalšej realizácie, a mnoho, mnoho ďalších. Ak by niekto chcel tie zoznamy študovať, tak ony sa dajú nájsť v archíve napr. internetovej verzie časopisu film.sk, ktorý tam má články z mnohých rokov dozadu a je to naozaj zaujímavé, zaujímavé čítanie. Takže tie nedokončené alebo možno podľa mňa aj protekčné projekty odčerpali peniaze, ktoré by možno vedeli lepšie využiť iní producenti, lepšie, ak by mohli súťažiť vo férovej súťaži.
No a aj preto sa v roku 2009 umelecká obec pozerala na zriadenie Audiovizuálneho fondu s veľkou nádejou, že sa na Slovensku konečne vo filmovom priemysle čosi zlepší. No, bohužiaľ, už hneď úvod nevyšiel, Marek Maďarič, bývalý minister kultúry, ponechal pri príprave tohto zákona zrejme príliš voľnú ruku televíznym producentom, ktorí zaň najviac lobovali, a iniciatíva patrila najmä spomínanému Patrikovi Paššovi, ktorý sa stal aj prvým predsedom správnej rady fondu a hneď v prvom roku fungovania hodnotenia projektov jemu samotnému a jeho podpredsedníčke fond pridelil 20 %, jednu pätinu všetkých prostriedkov na ich vlastné projekty, pričom jeho firme TRIGON PRODUCTION schválil sedem projektov. No filmárska obec sa, samozrejme, vtedy vzbúrila a viac ako 80 filmových tvorcov poslalo otvorený list ministrovi Maďaričovi. Medzi podpísanými kritikmi boli aj napríklad Peter Kerekes, Zuzana Mistríková, Marek Šulík, známe osobnosti filmového priemyslu, a oni všetci žiadali sprísnenie, sprísnenie kritérií hodnotenia projektov aj kritérií pre členstvo v komisiách. A ak dnes to isté od fondu žiadame my, zožíname za to kritiku. Pre mňa nepochopiteľné.
Audiovizuálny fond sa vtedy uzavrel, samozrejme, pred kritikou, minister Maďarič si zodpovednosť nepripúšťal a niektorých členov správnej rady vymenil až nový minister Krajcer, lenže tie možné, to možné ovplyvňovanie, prideľovanie financií v prospech spriaznených produkčných firiem zo strany členov správnej rady, riaditeľa či priamo členov komisií, tak ono to zostalo nad fondom stále ako téma visieť a ten problém s nezávislým hodnotením v Audiovizuálnom fonde iba dokresľuje argument, ktorý už niekoľkokrát zaznel, že keď hodnotia môj projekt ako člena komisie, tak vyjdem za dvere.
Ak hovorím o tom, že tá naša audiovízia je akoby stále uväznená v nejakých starých väzbách, tak mám na mysli najmä to, že, alebo aj to, že napríklad toľko spomínaná firma TRIGON Patrika Pašša sa napriek tejto svojej minulosti dodnes v systéme drží, a to mimoriadne úspešne, a dokonca od vzniku fondu, presnejšie za roky 2010 až 2018, je najväčším poberateľom grantov a z fondu v priebehu týchto rokov získala dotácie vo výške bezmála 4,5 mil. eur. To je pre mňa naozaj nepochopiteľné, že tým istým producentom, ktorí jeho konanie v roku 2009 kritizovali, dnes toto neprekáža.
Zopakujme, že je to proste človek, ktorý ešte pred vznikom fondu získaval státisíce korún vtedy na dielo, ktoré nedokončil, po založení fondu ako predseda správnej rady získal zhodou náhod pre sedem svojich projektov pätinu celého rozpočtu fondu, proti čomu sa 80 producentov vzbúrilo, a dnes je široko-ďaleko stále najväčším poberateľom dotácií v sume 4,5 mil. eur za posledných osem rokov.
No, druhým najväčším poberateľom je JMB Film & TV Production Milana Stráňavu. To je ďalší nepochopiteľne privilegovaný človek, ktorému sú schvaľované žiadosti aj napriek preukázateľným lapsusom nielen teraz, na ktoré sme poukázali my, napr. pri projekte Generál, ale aj v minulosti. Spomeňme jeho projekty Dunajská sága, Kováč spod lesa, tie mali problémy zase v RTVS, ale to je jedno, je to audiovízia, ak by sme, ak by sme na to neupozornili, tak tento človek by možno s pomocou štátnych inštitúcií, čiže Audiovizuálny fond a RTVS, len cez tento jeden jediný projekt Generál by bol schopný za niekoľko rokov vytiahnuť zo štátnej kasy viac ako 2 mil. eur, a pritom by možno ten film nikdy nevznikol, ako vieme, kedy sa začalo jeho nakrúcanie, že sa vlastne v podstate nezačalo, kedy malo, čím pádom nemal mať nárok. Nevieme, ale možno by vznikol, ale vznikla by nejaká jeho pozliepaná varianta, lebo producent totižto nemá ďalších koproducentov, ktorých pri žiadosti deklaroval, že sú zabezpečení, že to bude veľkofilm s rozpočtom 4,5 mil. eur. No, papier tuším znesie naozaj všetko a vrhá to veľmi, veľmi zlé svetlo na hodnotiteľov, ktorý na takéto niečo buď naleteli, alebo niečo mi navráva, že to mohli schváliť aj vedome.
Aby to nebolo málo, tak firma TRIGON Patrika Pašša okrem dotácií, ktoré poberá, úspešne nabehla aj na systém 20-percentných vratiek z podprogramu, z iného podprogramu, podpora filmového priemyslu, na ktorý som upozornila v rozprave k rozpočtu. To je zase spätná dotácia, ktorú Audiovizuálny fond vypláca zo svojho rozpočtu, o ktorú môžu žiadať investori produkcie filmov, pri realizácii ktorých prefinancujú na území Slovenska minimálne 150-tisíc eur, pričom na sumu tejto dotácie nie je žiaden horný limit. Firma TRIGON napríklad na seriál Inšpektor Max získala takto z fondu 316-tisíc a v rade má nastúpené ďalšie dva projekty, ďalšie dve žiadosti – Nikdy sa nevzdaj a Exorcista – za ďalších 490-tisíc. Spolu s nimi sú tam, samozrejme, aj ďalší žiadatelia, zhruba dvadsiatka ich je tam, ktorí sa touto formou uchádzajú o bezmála 11 mil. eur na vratkách, ktoré, ako tvrdím teda, nie sú pod kontrolou. A ak by to bola hocijaká iná suma, tak štát na základe zákona Mareka Maďariča by ich musel pripraviť do rozpočtu, pretože by mali na ňu zákonný nárok.
V mnohých krajinách takéto stimuly síce tiež existujú, ale všade sú presne stanovené podmienky, za akých sa dajú získať, ale hlavne je tam horná hranica, aby aj štátny rozpočet, aj producenti vedeli, na čo sa môžu pripraviť. U nás výsledná suma žiadostí bude každý rok pre ministra financií prekvapenie.
Takže mňa zaujíma, že či toto naozaj tí ostatní producenti nevidia, nemôžu si pred tým predsa zakrývať oči len preto, lebo sa obávajú o systém, ktorý aj im umožňuje nakrúcať filmy za štátne peniaze. Prispôsobia sa iba preto, lebo veď oni tiež chcú predsa nakrúcať film. To predsa nie je správne.
Ten hodnotiaci proces, to znamená to, komu a za akých podmienok sú granty prideľované, teda ale nie je podľa nás jediná riziková vec v podpore filmovej tvorby cez Audiovizuálny fond. Dlhodobo upozorňujem najmä na problémy v celkovom financovaní a následnej kontrole vyúčtovania projektov. A tie sa najvypuklejšie ukázali práve na financovaní filmu Generál, kde sa dali veľmi názorne odhaliť, keďže tie problémy tam boli naozaj že exemplárne, tam akoby pán Stráňava stratil akékoľvek zábrany a akoby si bol už zrejme sebaistý, že jemu sa nič stať nemôže, a tie vyúčtovania sú naozaj katastrofa. Avšak ak by sme vybrali ktorýkoľvek iný projekt, tak zistíme, že ten netransparentný systém financovania a kontroly sa opakuje všade. Takže nie je pravda to, z čoho sme boli obvinení, že s vaničkou vylievame aj dieťa, že je to len jeden projekt, ale inak všetko funguje výborne. Nie.
Pravda je taká, že kontrola realizácie projektov a dodržiavanie zmlúv sú viac ako benevolentné všade. Audiovizuálny fond nevie, nevie, aké faktúry vlastne akceptuje. Našli sme príklady faktúr, na ktorých sa bežne uvádzajú formulácie, fakturujeme vám stavebné práce alebo realizačné práce v hodnote xy eur, tisíc eur, bez toho, že by tam boli doložené výkazy, koľko prác, koľko hodín, koľko ľudí na tom pracovalo, aký materiál sa použil na tie kulisy, na tie, neviem, čo sa tam deklaruje. To obsahové vyúčtovanie chýba, nebolo nám dodané, ani keď sme oň výslovne žiadali podľa zákona 211, pod rúškom rôznych výhovoriek a alibi, ale nakoniec aj kontrola dozornej komisie dokázala, že jednoducho pochybenia boli, a veľké.
Takže skontrolovať ten projekt akýkoľvek aj z vnútra, z fondu, a nieto ešte zvonka, z verejnosti, si vyžaduje vysoké úsilie a dovolím si tvrdiť, že všetky zmluvy vykazujú rovnaké príznaky chýbajúcej kontroly. Je to najmä preto, že ten systém je nastavený tak, že to umožňuje. Žiadatelia v snahe zvýšiť svoje šance na získanie podpory totiž často podávajú viacero osobitných žiadostí na ten istý projekt, ktorý je iba rozdelený na viaceré cykly, pričom každý je posudzovaný ako samostatný projekt. A na tieto samostatné diela, tieto samostatné diela, tie nikto akoby neposudzuje ako súčasť nejakého jedného výsledného diela, nikto medzitým nerieši súvislosti a ak je jeden projekt nesplnený napríklad v čase, že nemôže byť riadne vyúčtovaný napríklad ten druhý, nemal by byť, ktorý by naň mal nejako logicky a obsahovo nadväzovať, takže napriek tomu, že sú teda akceptované vyúčtovania, tak je to často len formálne, na papieri, ktorý znesie všetko.
A preto v našom návrhu pracujeme iba s jedinou žiadosťou na projekt ako celok, to znamená vrátane všetkých jeho cyklov. Tiež zásadne znižujeme byrokraciu a náklady na podanie žiadosti a výrazne z sprehľadňujeme možnosť jeho ďalšej kontroly.
Ďalším problémom je dnes aj to, že ak žiadateľ podá viacero žiadostí na ten istý projekt a jednotlivé komisie posudzujú tieto žiadosti v rôznych podprogramoch osve, tak žiadosti tohto žiadateľa nemusia uspieť všade a zároveň tie komisie môžu schváliť aj nižšiu dotáciu, než žiadateľ požaduje. A takéto, by som povedala, čiastkové alebo čiastočné uspokojenie žiadosti môže rozkolísať rozpočet toho výsledného diela a žiadateľ ho musí prerábať, napasovávať na novú situáciu, no a to môže ohroziť realizáciu a tým aj výslednú kvalitu toho diela. Tieto zmeny rozpočtu v priebehu realizácie vedú potom k viacnásobným zmenám a doplneniam zmlúv, čo je horšie, ak je nesúlad v ich časových alebo vecných súvislostiach a to, toto naozaj zneprehľadňuje tú kontrolu projektu ako celku, o ktorom hovorím. Po niekoľkých takýchto zmenách ste skrátka taký zamotaný v tých zmluvách, že neviete potvrdiť na 100 %, či nejaká faktúra mohla alebo nemohla byť vyúčtovávaná ako oprávnený výsledok k jednému alebo druhému projektu. Formálne možno, ale obsahovo asi ťažko.
Preto v našej novele navrhujeme, aby sa absolvoval iba jeden schvaľovací proces, pre projekt ako celok, ako som už povedala, avšak tento schvaľovací proces by bol realizovaný v dvoch krokoch. V prvom kroku by zhodnotila umeleckú kvalitu diela umelecká komisia a v druhom kroku posúdi technicko-odborná komisia rozpočet. Ono sa to deje aj dnes, toto posudzovanie aj ako umeleckej, tak technickej alebo rozpočtovej finančnej kvality toho diela, akurát je to v jednej komisii; my navrhujeme rozdeliť to na dve trojčlenné komisie.
Ale čo je podstatné, komisie budú mať možnosť tú dotáciu schváliť alebo neschváliť vo výške uvedenej v žiadosti. To znamená, nebudú mať možnosť tú žiadanú dotáciu ďalej meniť. Týmto chceme pritlačiť na kvalitu prípravy rozpočtu a na zreálnenie tých jeho finančných požiadaviek vo vzťahu k umeleckému zámeru, lebo ak dnes niekto žiada dotáciu napr. vo výške 100-tisíc na nejaký film, nejaké dielo, ale tá komisia mu schváli povedzme iba polovicu, tak to svedčí o tom, že buď ten rozpočet nebol nastavený reálne a bol nadsadený a ten producent sa uspokojí aj s polovicou, alebo o tom, že tá komisia nevedela nejak kompetentne zhodnotiť, že áno, práve tých 100-tisíc je tá suma, ktorú tento projekt potrebuje. Takže obe tieto alternatívy svedčia buď o nekompetentnosti producenta, alebo hodnotiacej komisie posúdiť alebo odhadnúť reálnosť rozpočtu. Týmto by sme pritlačili na to, aby tie rozpočty boli nastavené reálne, kvalitne a aby komisia ich buď schválila, alebo neschválila.
Ďalšia navrhovaná zmena sa týka o tom, teda toho, že dnes má Audiovizuálny fond možnosť rozhodnúť sa, je tam taká možnosť, že či pre formu podpory pre tie schválené projekty zvolí dotáciu, pôžičku alebo koprodukčný vklad. Tá možnosť síce dnes je, ale v drvivej väčšine volí dotáciu. Na prieskume, ktorý sme mali v Audiovizuálnom fonde, mi bolo povedané, že už by sa to malo meniť a že už sami by teda radšej sa prikláňali k tým koprodukciám, ale ide to veľmi pomaly.
Ten systém, ktorý je dnes, že dostanete dotáciu ako žiadateľ, tak zabezpečuje, že vlastne ten prijímateľ tú dotáciu používa na úhradu svojich nákladov, v ktorých má zahrnuté všetky svoje výdavky vrátane honorárov, takže on je vlastne ako keby v tých svojich nákladoch zahojený, ale už v prípade komerčného zhodnotenia, ak je to dielo úspešné, tak potom vlastne celý ten prípadný výnos zo vstupného alebo z toho úspechu zostáva mu vo vačku ako bonus. Na strane Audiovizuálneho fondu ako donora je tá dotácia vlastne vždy iba výdavkom a ani v prípade komerčného úspechu toho diela vlastne sa mu nič nevracia naspäť.
A náš návrh hovorí, že aby projekty, ktoré majú rozpočet vyšší ako 500-tisíc, tak aby jedinou možnosťou participácie fondu na tom bol koprodukčný vklad. A ide nám o to, aby sa peniaze, ktoré fond vloží do projektu, čiastočne alebo v ideálnom prípade aj úplne, v ešte ideálnejšom aj so ziskom vrátili; vrátili, ak teda ten projekt bude komerčne úspešný. Ak nie, zostáva to vo forme príspevku, ktorý sa teda nevráti. Prijímateľ koprodukčného vkladu bude mať v nákladoch zahrnuté všetky svoje výdavky na realizáciu diela vrátane honorárov tak ako doteraz, avšak v prípade úspešného obchodného zhodnotenia diela sa o ten prípadný výnos s fondom podelí podľa vopred nastavených koprodukčných podielov, tak ako je to napríklad v prípade RTVS. Malo by byť. Do Audiovizuálneho fondu sa tak časť vynaložených vkladov vráti späť a v ideálnom prípade, ako vravím, môže dokonca zaznamenať zisk, ak budú projekty mimoriadne úspešné.
V roku 2017, v tom úspešnom roku, bolo na slovenských filmoch v kinách okolo 1,5 mil. divákov, tak ak by mal fond z obchodného zhodnotenia len predaja vstupeniek za tieto slovenské filmy z každého diváka čo i len jedno euro, tak znova to mohli byť ďalšie zdroje, ktoré, o ktoré by sme mohli byť v tomto roku bohatší a mohli byť uspokojení aj ďalší žiadatelia.
A posledná navrhovaná zmena sa týka podmienky, ktorú musia žiadatelia pre získanie dotácie splniť, a tou je zabezpečenie časti rozpočtu aj z iných než verejných zdrojov. Prijímatelia ich však dnes dokladajú, že majú takéto koprodukčné zdroje, iba čestnými prehláseniami a pri podávaní žiadostí, pričom už v priebehu realizácie a po podpise zmluvy nie je, nie sú tlačení, aby ich preukázali aj fyzicky, aby doniesli fyzické koprodukčné zmluvy, bankové zábezpeky, nejaké výpisy z banky, ktoré teda preukazujú, že naozaj ide o seriózny koprodukčný vklad. A na transakcie spojené s realizáciou diela nemusia ani používať osobitný bankový účet a priebeh vecného plnenia faktúr, o ktorom som hovorila, v tom čase je teda opäť veľmi náročný na kontrolu a najmä teda na tie, pri rozdelení projektu na viaceré cykly a viacnásobné dotácie.
Naša úprava stanovuje, aby boli žiadatelia povinní najneskôr v čase podpisu zmluvy, je tam dostatok času od žiadosti po podpis zmluvy, vierohodne preukázať zabezpečené vklady z iných zdrojov. To znamená zmluvami, bankovými zábezpekami, schválenými pôžičkami a tak ďalej a budú mať tiež povinnosť viesť všetky prostriedky na podporené dielo na osobitnom bankovom účte a zriadiť doň pasívny prístup pre zástupcov fondu, aby vedeli transakcie kontrolovať. Zvyšujeme tým transparentnosť a možnosť efektívnej kontroly použitia vynaložených verejných zdrojov.
Takže, vážené dámy a páni, to je, dúfam, vyčerpávajúce vysvetlenie dôvodov aj obsahu nášho návrhu, ktorý ponúkame ako náš príspevok k spravodlivejšiemu financovaniu alebo k téme spravodlivejšieho financovania kultúry. A naším cieľom je, aby sa eliminovala možnosť strácania peňazí zo systému, ku ktorému dnes nekontrolovateľne dochádza. A producenti, ktorí by sa možno tiež radi zapojili do férovej súťaže, tak strácajú šance na získanie dotácie na úkor – a nazvem to tak, ako to cítim –, na úkor starých štruktúr.
Ubezpečujem všetkých producentov aj filmárov a odkazujem im touto cestou, že mojím záujmom nie je zničiť podporu audiovízii ani ohroziť film, ako som bola označená, ale práve naopak, vylepšiť možnosti jeho financovania, sprehľadniť systém a nastaviť v ňom spravodlivé podmienky a dôslednú kontrolu, tak aby sa uplatnili naozaj kvalitné projekty vo férovej súťaži a aby sme ako diváci mali vo výsledku viac kvalitných filmov, ktoré vzniknú po naozaj dobrej príprave. Máme tu množstvo talentovaných tvorcov, ktorí čakajú na rovnaké príležitosti, na rovnosť šancí. Stačí sa len otvoriť a zdynamizovať. A myslím si, že aj starí bardi musia podať pomocnú ruku novej generácii a nesmú si uzatvárať systém iba pre seba alebo najmä pre seba a iba preto, lebo v tom vedia chodiť, keďže si tie podmienky sami nastavovali.
Takže verím, že aj týmto príspevkom som vniesla možno spätne viac svetla do tejto problematiky, do toho, ako sme to mysleli aj v tom júni a aj pre tých, ktorí do toho možno zvonka nevidia, nevidia, o čo presne ide, a že som možno lepšie objasnila naše motivácie a náš spôsob rozmýšľania aj pre tých, ktorí sa profesionálnemu filmu venujú.
Ďakujem.

Dve faktické poznámky.
Nech sa páči, pani poslankyňa Milanová.

Pekne. Ja si nesmierne cením tú odvahu, s akou Renáta stúpila na túto pôdu audiovízie, lebo povedzme si tak, že tie skostnatené štruktúry tam naozaj sú. Nemusíme si motať nejaké medové motúzy popod fúzy. A aj sa mi páčilo, že teda sa priznala strana SaS, že to vnímanie tejto problematiky je také ekonomicko-technokratické alebo teda technické.
Čo je pravda – a na tom sa všetci zhodneme, Audiovizuálny fond je dobrá vec, lebo myslím si, že ministerstvo samotné by všetky tieto veci ohľadom produkcie a tvorby filmov nevedelo sprocesovať tak ako tento samostatný fond. Ale pravda je, že tu fungujú stereotypné schémy, že kontrolné mechanizmy, ktoré fond má, sú nedostatočné, že doteraz, pokiaľ tam nebol poslanecký prieskum, nefungovala krížová kontrola zmlúv medzi fondom a medzi RTVS, čo teda si myslím, že je taká základná vec, ktorá tam dávno mala byť.
A z toho, čo si nám teraz vyčerpávajúco predniesla, ja zatiaľ veľké pripomienky nemám, samozrejme, musím sa aj ja ešte dopodrobna na všetko pozrieť. Ale čo veľmi kvitujem, je napríklad myšlienka zriadenia osobitného účtu, kde by všetko transparentne sme mohli vidieť. Lebo naozaj tam je problém práve pri tom osobnom vklade, ktorý v podstate sa povie, že je, aj sa nejakým spôsobom možno zdokladuje, ale nakoniec nie všetko je vždy tak, ako vyzerá, a ten osobný vklad je taký veľmi otázny častokrát.
A taktiež ten hodnotiaci proces, ako som už povedala, ten už teraz vieme, že nie je... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne. Tak ja budem pokračovať. Ja by som sa chcela dotknúť vecí, na ktoré mi asi nevyjde čas v rozprave. V podstate by som len chcela opraviť takú vec. Producenti, keď sa domáhali, aby sa naozaj sprísnili podmienky Audiovizuálneho fondu, tak sa im to aj podarilo, pretože je dôležité povedať, že ten Audiovizuálny fond doznal zmien a naozaj sa postupne dotvára od toho začiatku. A to je veľmi dôležité pripomenúť.
Ja teda by som sa v túto chvíľu chcela dotknúť len prerozdeľovania ako peňazí pre Audiovizuálny fond. My nerozdeľujeme štátne peniaze, ale zdroje, na ktoré sa skladá štát a audiovizuálny priemysel. Preto nemôže o týchto financiách rozhodovať iba samotný štát. A hneď aj uvediem, že Audiovizuálny fond teda ako verejnoprávna inštitúcia sa, na tomto jeho financovaní sa podieľa RTVS 5 % z reklamných príjmov, súkromné televízie 2 % z reklamných, teda svojich hlavných príjmov, kiná 1 % z ceny každej vstupenky, distributéri 1 % z príjmov za distribúciu, prevádzkovateľ VoD 0,5 % z príjmov za poskytovanie, prevádzkovatelia retransmisie 1 % z príjmov za retransmisiu, producenti z príjmov z filmu vo výške percent, ktoré tvorí dotácia a podiel na nákladoch, a aj štát, samozrejme, priamo určenou v zákone. Čiže toto je veľmi dôležité povedať, aby celé tieto informácie boli komplexné, o ktorých aj pani poslankyňa Kaščáková hovorila. A aby teda keď povieme a, aby sme dopovedali aj to b. A ostatné poviem v rozprave, pravdepodobne po prestávke.
Ďakujem.

Ďakujem za tieto technické pripomienky. Najskôr k Natálii. Tak to technokratické vnímanie, ktoré si spomenula, nie je to len technokratické vnímanie. Ako SaS je možno strana ekonómov, ale my sa naozaj pozeráme na to z pohľadu verejných financií. My chceme, aby tu rozkvitala kultúra, aby mala dobré podmienky pre svoj rozvoj. Ale na druhej strane sme správcami verejných financií, my politici. A tvrdíme, že ak niekde tie verejné financie dávame, tak tí poberatelia, ktorí ich prijímajú, proste musia strpieť určitú mieru kontroly. A to je celé, čo hovoríme. Malo to byť transparentné a to použitie nemôže byť proste bezbrehé.
A čo sa týka zdrojov, kolegyňa Dubačová, ktoré pritekajú do Audiovizuálneho fondu. No áno, sú tam iné zdroje. Veď to je princíp vlastne toho fungovania fondu, arm´s length alebo tej predĺženej ruky alebo predĺženého ramena. A zmyslom takýchto fondov je, aby doň mohli pritekať aj iné zdroje. Ale gro peňazí, ktoré sa tam dnes rozdeľujú, sú štátne, sú verejné. Aj RTVS je verejná inštitúcia. To znamená, že to sú všetko verejné zdroje. A tie peňaženky občanov, z ktorých to ide, sú stále tie isté. To znamená, že stále je to platené proste z peňaženiek ľudí. A nás ako zriaďovateľov tejto štátnej inštitúcie, lebo je to štátom zriadená inštitúcia, tak musí zaujímať práve tá kontrola, ako je s tými prostriedkami občanov, ako sa s nimi nakladá. A o ničom inom tento náš zákon nie je, len o tom, aby sa to sprehľadnilo a aby sa eliminovali prípady ako napríklad Generál. Ale to nie je naozaj jediný prípad a nechcela by som sa venovať teda iba jemu v tomto prípade.

Ďakujem veľmi pekne. Pozdravujem aj ja našich milých seniorov, nestihla som zatlieskať, lebo som už bola na ceste. (Potlesk.)
Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som sa vyjadrila k navrhovanej novele zákona o Audiovizuálnom fonde.
Tento návrh predstavuje zásadné zmeny v súčasnom systéme, ktoré zo základného úradníckeho pohľadu môžu prinášať aj rozumné mechanizmy, no vcelku a vo výsledku prinášajú a vytvárajú viac prekážok. Neodrážajú totiž prax filmovej tvorby. Niektoré zmeny, ako komerčná návratnosť investície, sú už aj na istých úrovniach realizované, treba len komunikovať so samotnými producentami a tvorcami.
S niektorými úpravami sa dá súhlasiť, ako napríklad s tými, že povinné prílohy, žiadosti o podporu; že z povinných príloh sa vypúšťajú doklady, ktoré nie sú nevyhnutné pre posúdenie žiadosti, a ich predloženie sa bude požadovať až v prípade schválenia a podpory projektu, čím sa dá znížiť administratívna záťaž pre žiadateľov i fond ešte v etape podávania žiadosti.
Dobrý deň, pán kolega.
Isté časti návrhu, však... (Reakcia z pléna, vstup predsedajúceho.)

Glváč Martin, podpredseda NR SR
Poslanec Budaj, poprosím kľud.

Dubačová, Viera, poslankyňa NR SR
Isté časti návrhu však vyvolali nevôľu v kultúrnej obci a najviac medzi samotnými filmármi. Napríklad zmena ods. 4 v § 22, zavedenie do praxe to, že rozpočet projektu, ktorý schválila komisia, bude záväzný. Film je však výsledkom tvorivého procesu. Na začiatku vy neviete predpokladať, ako sa jeho vznik bude presne vyvíjať, či v priebehu natáčania nebudete musieť zmeniť personál – od dodávateľov, hercov až po režiséra. Budete potrebovať modernejšiu techniku alebo zmenu lokácie. Je až nemožné vytvoriť projekt, ktorý by mal presne určené všetky výdavky, pretože množstvo z nich sa nedá na 100 % predpokladať zo začiatku.
Ja teraz prečítam, dnes je, alebo teda včera, článok, režisér Peter Bebjak momentálne spracováva na podklade Wetzlerovej knihy film o úteku Wetzler, Vrba z Osvienčimu. Príprava takéhoto projektu, teraz citujem: Najmä zozbierať všetky materiály trvá veľmi dlho. Vychádza z Wetzlerovej knihy, dôležité sú podklady, to, čo je napísané na papieri, potrebujete pretaviť do filmu. Musíte si to naštudovať, zistiť veci. Chodievali sme do Osvienčimu, stretávali sme sa s historikmi, s ľuďmi, robili sme výskum, aby bol film čo najvieryhodnejší. A čo je najdôležitejšie, bolo treba zohnať peniaze a je to historický film, kde dve tretiny sa odohrávajú v Osvienčime. Toto všetko, celý tento proces, samozrejme, trvá dva-tri roky. Medzitým, budem pokračovať, nadviažem, je to úsilie dvoch-troch rokov, ktorému sa venujete. Obiehali sme všetky fondy, naše, český, poľský, luxemburský, teraz riešime nemecký. Chceli by sme, aby všetky postavy vo filme rozprávali jazykom, ktorým reálne hovorili. Nemecké postavy nemecký jazyk, poľské postavy poľským jazykom, aby to boli herci, ktorí sú z toho prostredia. Toto je vznik filmu.
Ja doporučujem všetkým ľuďom do budúcnosti, mne to osobne veľmi pomohlo, sama som divadelná režisérka, viem, čo je tvorba, ale doporučujem knihu Miloša Formana Co já vím. Keď som si tú knihu prečítala, bolo to po revolúcii, a v podstate Miloš Forman tam veľmi podrobne opisuje, ako naozaj vzniká film, ako trebárs natáčali scénu vo filme Vlasy, ktorú natáčali v Central parku a zrazu prišla zima a mali tam tí tanečníci byť ako v letnom oblečení a z úst im išla para, pretože bola zima. Naraz bolo treba tento problém riešiť, takže museli všetkým tým stovkám komparzistom, vymýšľal v tú chvíľu niekto, že dajú si do úst, neviem, kocku ľadu alebo niečoho, už si nepamätám presne, čo to bolo, aby im v čase spevov a rozprávania nevychádzal, nevychádzala z úst para.
Ja chcem povedať, že na toto, toto sú náklady, ktoré naraz naskakujú, nabiehajú. Do toho išli ďalšie veci. Ale to len na takýchto detailoch vidíte, že ten film je skutočne, skutočne živý mechanizmus a v období, keď vy podávate žiadosť na fond, vy máte túto predstavu, o ktorej tu aj pán režisér Bebjak hovorí, ale už len napríklad v tomto konkrétnom filme museli postaviť celý Osvienčim. Postavili ho kdesi tu pri dedinke Láb, aby mohli, aby vytvorili ako keby autentické prostredie toho koncentračného tábora, čo boli zase ďalšie nemalé náklady. A vy ešte v procese toho filmu hľadáte možno aj priestory priamo v nejakom koncentračnom tábore, jednáte s tými ľuďmi, či vás tam pustia, či tam môžete natáčať, potom vlastne v procese musíte zistiť, že si musíte tú dedinu postaviť, ten koncentračný tábor teda celý a zrazu sa vám zvýšia náklady alebo zmenia náklady. Do toho sa stane, že vám herec ochorie, nejaké úmrtie, alebo si vymyslí, že táto postava je vlastne Nemec a mal by ju hrať nemecký herec, ale on má doňho obsadeného slovenského herca. Čiže opäť prichádza k istej zmene, čo súvisí aj so zmenou honoráru, pretože ten herec má iné náklady, pretože cestuje z Nemecka a podobne ako. Toto je film.
Ja ešte v takej krátkosti len chcem povedať, že ja rozumiem vám ako z ekonomického hľadiska. Ako chápem, že rozumiete tomu aj výrobe topánky. Topánka sa vyrába, materiál je nejaká podrážka, na tridsaťsedmičku nohu dáme za 50 centov podrážku, vyrežem ju, potom niečo tam našijem, dám tam kožu, vyrobím topánku, stálo ma to 20 euro, ja ju predám za 30 euro, čistý zisk 10 euro, výborne.
Keď som zakladala Divadlo z pasáže a robila som inscenáciu, ja viem, že po šiestich rokoch robenia umeleckej divadelnej inscenácie sa ma pýtali: "A čo produkujete?" Ja vravím: "Divadelnú inscenáciu s postihnutými hercami." A vtedy prišiel za mnou zhodou okolností pán ekonóm a on mi povedal: "Veď vy prežijete, vyrábajte papuče." A naozaj, ja som tak premýšľala, ja som bola z toho dosť zarazená, som si vravela, to Slovensko je tak nekultúrna krajina, rozumiete, že ten produkt je predsa divadelná inscenácia, ktorá má krajinu meniť, poľudšťovať, ktorá má s tými postihnutými oslovovať to Slovensko: Buďme ľudia, buďme lepší, toto sú naše životy, takto žijeme, uzatvorení v ústavoch. Na vtedy ešte ministerstve kultúry si mysleli, že keď sú to postihnutí herci, tak ich kostýmy, normálnej herečke stojí tisíc korún, tak pre postihnutých to bude 200 korún, však sú to postihnutí. A proste tento pohľad na kultúru a na tvorbu u nás stále zostal.
No a ešte sa vrátim k tomu, keď mi radili, aby sme vyrábali papuče, tak naozaj naša, chúďatko, naša pani v dielňach, vedúca dielne aj teda skutočne urobila ekonomicky presne, ako sa tá papuča vyrába, aj koľko nás to vyjde. Čiže áno, áno, papuču sme vedeli presne zhodnotiť, aj by sme vedeli, za koľko ju predáme. Divadelnú inscenáciu nie. Divadelná inscenácia s postihnutými nás stála istý, istý badžet peňazí, ale ten sme nevedeli napríklad aj, či bude návratný, či na to ľudia budú chodiť, či táto spoločnosť dozrela.
A to isté vy aj v tom filme, aj keď dnes už naozaj musíme povedať, že vo fonde je, že každý grant nad 30-tisíc je už zaradený do vratkového systému, čo je veľmi dôležité.
A ďalšia vec je, že teda tá produkcia naozaj stojí na zostavenie, nakrúcací plán. A toto všetko zladenie hercov, o ktorom som vravela, zazmluvnenie, zazmluvnenie techniky – zvukovej, kamerovej, špeciálnej, osvetľovacej, rokovania s potenciálnymi koproducentmi, s televíznymi vysielateľmi, zahraničnými koproducentami, prípravy žiadostí na dotácie v zahraničí, príprava žiadostí aj z Eurimages, kde vy vlastne už by ste mali mať partnerov Slovenskú televíziu, mali by ste mať; mali by ste mať podporu zo slovenského fondu, pretože v tom zahraničí je to tak a je to veľmi dôležité. A tých nakrúcacích dní je naozaj podľa závažnosti, je to alebo 24, 25, 45 dní. Naozaj, tento potrebujete čas, potrebujete občas leto, jeseň, zimu, ako som už spomínala režiséra Formana a jeho knihu Co já vím, keď naozaj im vyšiel ten priestor v tých Vlasoch, že mali natáčať letnú scénu a bola zima a zrazu sa im úplne inak menili náklady. No našťastie to Miloš Forman nenatáčal na Slovensku, by to asi nedotočil alebo teda dneska by bol veľmi, veľmi za toto všetko postihovaný.
Chcem ďalej povedať, že, a do toho sa teda rátajú aj tie cestovné, ubytovanie, catering, zálohovania a zostrihy. A potom nastupuje postprodukcia filmu, lebo vy ten film takto pracne natočíte, nakoniec naozaj vám neochorie, nezomrie, vy ten proces tvorby, ja neustále aj v tomto parlamente opakujem, že ak my nebudeme rozumieť proces tvorby, a to či sa týka ekonomiky, či sa to týka školstva, či sa to týka oblasti akéhokoľvek, akéhokoľvek rezortu. Ak nebudeme tvoriví, tak sme v škatuľkách a v chlievikoch, ktoré nás neposúvajú dopredu. A budú nás stále tie naše, naše chlieviky takto búchať po hlave a my sa z toho nedostaneme nikam. A teraz momentálne sme v oddelení kultúry, kde tá tvorba je základom. Tvorba je dar ducha a s tvorbou treba pracovať. A s tým vlastne potom aj naozaj súvisí to, teda ešte sa vrátim, potom po tej tvorbe, keď toto všetko dokážete, ako ten filmový režisér a nezbláznite sa, a ten producent naozaj, ako Peter Bebjak tu teda spomína, že ten film vyjde dva-tri milióny a on musí tie milióny zohnať, aby o tom Wetzlerovi, aby tú knihu dokázal pretaviť do tej filmovej podoby v tejto dobe, ktorá je dnes tak poznačená extrémistami, fašistami, kde túto, tento film potrebujeme, rovnako ako všetky ostatné. My ich potrebujeme, aby tento parlament bol slobodný, aby my sme dokázali oddeľovať pravdu od lží, aby sme dokázali oddeľovať, kto je naším priateľom a kto je nepriateľom, aby sme nevytvárali falošné zväzky s nepriateľmi, s útočníkmi.
Tu si dovolím vlastne aj poďakovať za dnešné prvé odvolanie vlastne ruského diplomata, za čo som veľmi vďačná naozaj, a teda spomínam to aj pri tejto príležitosti, pretože aj o tom je umenie. Ľudia sú zavádzaní a klamaní falošnými médiami, informáciami, hoaxami, o tom je umenie. Preto umenie musíme podporovať a rozumieť mu a rozprávať sa s tvorcami, pretože toto je aj istým spôsobom pre nás veľmi dôležité a kľúčové.
Takže ďalšia, nastupuje postprodukcia a tam nastupujú všetky tie korekcie a obrazové postprodukcie, hudba, zvuk, upútavky. Čiže toto je naozaj veľmi dôležité a tým prvým zdrojom pre tých filmových tvorcov je Audiovizuálny fond a potom ten producent oslovuje domáceho televízneho vysielateľa, zahraničných koproducentov, zahraničné fondy, zahraničné televízie, alebo už teda spomínaný Eurimages a ďalších. A toto potom nasleduje celý ten objem, ktorý sa volá marketing a príprava propagačných materiálov, marketingov filmu, náklady na distribúciu, filmová premiéra, náklady na PR, festivalová premiéra, náklady a materiály k zahraničnej distribúcii filmu. To všetko sú veľmi, veľmi dôležité veci, o ktorých treba hovoriť, a preto ak dávame takúto novelu, tak my musíme rozprávať s tvorcami, so živými tvorcami.
A ešte vám tak na margo spomeniem, že film Jánošík ešte nebol financovaný z Audiovizuálneho fondu, ale to neviem, či si to; hej, si to vravela, to mi asi uniklo.
Takže toto je veľmi dôležité. No a potom; potom ďalší problém je aj vlastne tá komisia, pretože keď si zoberieme, že ten fond audiovizuálny dnes je skutočne živý mechanizmus, ktorý po kritike, presne ako spomínala pani kolegyňa, tých producentov naozaj, on, on sa mení, on sa dotvára. Čiže je to skutočne živý mechanizmus a kompetencia rady Audiovizuálneho fondu, to je veľmi dôležitá kompetencia, ktorá menuje a odvoláva riaditeľa fondu, volí a odvoláva členov dozornej rady, volí a odvoláva členov odborných komisií, schvaľuje koncepcie, zloženie programov, priority, limity pre podporu, výšku povinného spolufinancovania a výzvy. A v súčasnosti je treba povedať, že fond neriadia umelci, ale zástupcovia tých, ktorí sa na financovaní fondu podieľajú. A je tam zástupca ministerstva kultúry, zástupca RTVS, súkromných televízií, kinári a distribútori, prevádzkovatelia retransmisie, producenti sú dvaja a tvorcovia sú dvaja. Takže ono tam v tomto vidíme naozaj aj priestor.
A na ďalšej strane, ja nespochybňujem a naozaj pokladám za veľmi dôležité, aby, a užitočné, že prebehlo niečo ako poslanecký prieskum, pretože aj nám to otvára oči a ja teda vidím tú prácu v tom fonde práve prostredníctvom rady, a to zlepšovanie s nimi, pracovať na tejto koncepcii, ktorá bola postavená a na ktorej môžu spolupracovať tí filmári, a to ostatné je už naozaj ako keby taký morálny princíp toho, aby sa to očisťovalo a naozaj aby sa nestali, ak pani poslankyňa pravdepodobne tu otvárala, teda otvárala aj témy filmu spomínaného o Štefánikovi, čiže tam ak prichádza k pochybeniam, tak naozaj tie kontrolné mechanizmy sú na to, aby na to poukázali. A potom sa musí aj priamo vo fonde vyvodiť z toho nejaký dôsledok a skutočne urobiť náprava, aby sa to zmenilo, aby sa v budúcnosti takéto veci neopakovali, s čím teda naozaj a hlboko súhlasím.
A sama teraz si pozerám všetky tie materiály, ktoré prišli, a tie pochybenia z toho, z toho filmu a z toho projektu. Čo ale teda naozaj neznižuje, neznižuje to, že ten samotný film ako taký a tú jeho tvorbu budú posudzovať, musia posudzovať teda odborníci aj ľudia, aj trebárs z tej ekonomickej otáz; pohľadu, ktorí rozumejú, čo to ten film je. Rovnako ako som teda spomínala, že ten odborník z ministerstva práce, keď sme robili tú divadelnú inscenáciu, nám doporučil, aby sme vyrábali papuče. A ja verím teda, že sme sa niekam posunuli trošičku ďalej od tej doby a že my už naozaj dnes chápeme aj ten význam toho, prečo je to dôležité a prečo treba tú filmovú tvorbu podporovať a možno pracovať práve s Audiovizuálnym fondom a s umelcami, aby sa dolaďovali veci priamo v tom fonde a aj tie nastavenia.
Čiže my tu dnes môžeme len povedať, že by sa mi teda žiadala skôr väčšia diskusia a počúvanie tých filmových tvorcov a producentov. Ja určite sa veľmi teším na stretnutie aj s producentmi po tomto filme, ktorý, vlastne po tej Wetzlerovej knihe, pretože ma to veľmi zaujíma, akým spôsobom a kde zohnali ostatné peniaze. Ako teraz som riešila problém a financie aj s pani producentkou filmu Pivnica, ktorá je zadlžená, ktorá vlastne akýmsi spôsobom ma tiež uviedla do tejto problematiky, a ja toto vidím ako zásadný problém, že my musíme viac komunikovať práve s tými tvorcami. Pretože na tej jednej strane je aj to, čo povedala pani Kaščáková, ako kontrolovať a tie verejné zdroje, ale na druhej strane ako my naozaj musíme aj vytvárať priestor, pretože ten film alebo to umenie vytvára hodnoty, ktoré sú nevyčísliteľné a posúvajú Slovensko a posúvajú nás všetkých, lebo všetko toto, čo tu vidíme, je vytvorené a akousi je to hodnotou, ktorá proste pretrváva. Takže to je veľmi dôležité.
Ja som teda naozaj stála aj za rôznymi produkciami filmovými, skôr len také dokumentárne alebo divadelné, a teda naozaj mám úprimný záujem práve pomôcť tejto veci, aby sa dostávali do kín, do kinematografie proste kvalitné veci. A myslím si, že Slovensko má veľmi kvalitných tvorcov a režisérov oceňovaných na zahraničných a medzinárodných festivaloch a stále im ešte nedokážeme vytvoriť adekvátne podmienky, aké by teda naozaj títo tvorcovia mali mať. A ja teda verím, že sa nám spoločne, ale nielen tu v parlamente, ale spoločne práve s tými tvorcami a umelcami podarí systém zlepšiť a vytvoriť také podmienky, aby slovenský film žil a aby reprezentoval Slovensko a pomáhal Slovensku.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Tak teraz sme počuli taký trošku umeleckejší pohľad na vec. Ja ti zaň, Vierka, ďakujem. Spomenula si tam to rozpočtovanie, ktoré teraz vidíš podľa tohto návrhu. Ak by teda malo ísť o projekt ako celok, tak áno, to rozpočtovanie by bolo problematickejšie, lebo, a to sa všetci zhodneme, film je jeden živý organizmus. A naceniť ho tak, aby sme predvídali všetko to nepredvídateľné, sa nám môže zdať byť nemožné.
Ale priznajme si, že v dnešnej dobe ktokoľvek podáva projekt a rozpočtuje ho, tak sumu si trošku nafúkne, lebo pracuje s takou premisou, že musím dať tú sumu vyššiu, lebo mi ju schvália nižšiu. To znamená, teraz niektoré položky bývajú, nazvem to, že nadrozmerné. Týmto opatrením možno by sme dosiahli to, že ten rozpočet bude bližšie tej realite alebo teda aspoň taká je ambícia, takže tá myšlienka je fajn. Ale je pravda, že film so všetkými fázami od vývoja cez produkciu, postprodukciu, následne marketingové záležitosti je živá záležitosť. A teda ja môžem povedať, Jánošík tu bol spomenutý niekoľkokrát, ja som mala možnosť natáčať toho vytunelovaného Jánošíka, áno, pár scén sa natáčalo, tuším Agnieszka Holland aj niektoré tie scény použila, a veľmi by som chcela, aby tak ako film fungoval kedysi s celou tou partiou, ktorá tam bola prítomná, mohol fungovať aj teraz a dopriať nám tú časť umeleckej tvorby, o ktorú sme boli roky ochudobňovaní.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Bol som pri vzniku Audiovizuálneho fondu a môžem len potvrdiť jeho význam. Nerodil sa jednoducho, boli aj sily, ktoré nechceli, aby sa Slovensko zintegrovalo v Európskej únii v tejto kultúrnej oblasti. Fond Eurimages vadí mnohým veľkým aj svetovým producentom, preto aj film v Eurimages je, podporuje verejný sektor, podporuje vznik pôvodnej tvorby.
Som veľmi rád, že pani Dubačová podčiarkla tie aspekty prípravy filmového diela. Hovoril som aj s ľuďmi z filmovej akadémie, naozaj táto fáza prípravy diela, treba si uvedomiť, aj tí, ktorí predkladajú zmenu legislatívy, že v prípade filmu je to odlišné. Všetko prebieha pri filme v príprave a na placi prebieha realizácia. Preto neraz čítate v médiách, že film sa natáčal, ja neviem, 14 natáčacích dní. Tie natáčacie dni sú veľmi drahé, musí sa zísť obrovský kolektív, všetko musí klapnúť, ale tá tvorivá fáza, kedy sa rozhoduje o tom, čo v tom filme bude, ten obsah sa tvorí v tej prípravnej fáze. Treba dať pozor, aby pri týchto sprísneniach sa nevylialo s vaničkou aj dieťa. Tá prípravná fáza je podmienkou vzniku kvalitného diela.

Áno, ďakujem za slovo.
Súdružka neomarxistka Dubačová, vy tým svojím vyškoleným hláskom líštičky viete všeličo povedať. Ja keď som sem prišla do sály, tak som zachytila čosi o nepriateľoch. Akých nepriateľov to tu hľadáte? Šírite tu kolo seba nenávisť, podnecujete k nenávisti a k neznášanlivosti. Naozaj, vy ste skutočná neomarxistka a skutočná extrémistka. A ani vaším hláskom líštičky, hláskom školeným, to nezakryjete.