40. schôdza

Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce niekto zaujať stanovisko?
Nech sa páči, pán podpredseda vlády.

Ďakujem pekne. Veľmi sa teším, že sa teda našiel v tomto pléne niekto, kto to dokázal tak podrobne naštudovať, lebo naozaj je to veľmi špecifický zákon, takže ďakujem aj jednému aj druhému pánovi poslancovi. Podobné otázky teda dostávam od iných subjektov, nechcem povedať, že presne tie isté, ale veľmi podobné, skoro presne tie isté a preto si ich oceňujem lebo sú veľmi trefné, lebo vidno, že ten, kto ten zákon číta, má tie otázky úplne rovnaké. Ale aby to pochopili aj možno ostatní, ctené dámy poslankyne, páni poslanci, lebo ide o špecifický zákon.
Zákon o informačných, alebo keď to poviem, že zákon o informačných technológiách vo verejnej správe prichádza preto, lebo poslednýkrát sme mali túto zákonnú úpravu urobenú v roku 2006 a doba sa zmenila. A prichádza aj preto, lebo keď si vezmete akékoľvek kritiky na informáciu verejnej správy, vždy sa obracajú na to, že bola preinvestovaná zhruba miliarda eur v priebehu viac ako desiatich rokov a občan, prijímateľ, ktorý nie je súčasťou fungovania štátnej správy, ktorá robí s týmito technológiami, očakáva tento výsledok. Áno, sme vo fáze, keď sa po rokoch a rokoch investovali prostriedky do tých agendových systémov, do tých backOFFICE, do toho, čo nevidno. Investovalo sa tam preto, a nebudem hodnotiť mieru efektívnosti a neefektívnosti v jednotlivých projektoch, investovalo sa preto, aby sme vedeli dôjsť teraz do štádia, keď sa vie všetko to, čo sa vytvorí, všetky registre, prepojenie vrátane centrálnej správy referenčných údajov, aby sa to vedelo poskytnúť občanovi.
No a iste ste zaregistrovali, že od 1. 9. tohto roka prichádzajú prvé výsledky, ktoré sa týkajú bežného života občanov a podnikateľov, a to je to, že register z obchodného, živnostenského registra alebo výpisy listu vlastníctva si nemusí pri požiadavkách akýchkoľvek nosiť. Od 1. 1. nemusí nosiť výpisy z registra trestov a v roku 2019 chceme uviesť ďalšie dokumenty alebo výpisy, ktoré doteraz občania musia pri vybavovaní akýchkoľvek svojich záležitostí so štátom nosiť, a to sú potvrdenia o návšteve školy, milión a pol kusov ročne, potvrdenia o nedoplatkoch na daňovom, sociálnom alebo zdravotnom poistení. No a na to, aby sme do tejto fázy mohli dôjsť, na to, aby sme do tejto fázy mohli dôjsť, sa muselo vytvoriť všetko to mohutné vzadu, čo občan nevidí a teraz prichádzajú prvé výsledky.
Hovorím to preto, lebo to, čo bolo nainvestované, sa konečne teraz dáva do realizačnej fázy a tie výsledky budú pokračovať a finále, ktoré chceme dosiahnuť, je to, aby keď akýkoľvek údaj o občanovi má štát, niektorá z jeho inštitúcií, aby ho iná inštitúcia pri vydávaní potvrdení alebo pri vybavovaní akýchkoľvek žiadostí od neho žiadala. To je finále teda, keď raz štát, ministerstvá alebo orgány verejnej moci, to znamená orgány, ktoré dávajú rozhodnutia, ktoré sú pre občana záväzné, aby si mohli tieto údaje zdieľať a aby ho od občana nevyžadovali.
A teraz by som veľmi krátko prebehol niektoré vaše poznámky, čiže zdrojové kódy a open source a poznámka k tomu, že open source nebude povinné pre všetkých. V súčasnosti máme na rozličných našich inštitúciách, na orgánoch verejnej moci máme situáciu, keď štát nevie prebrať správu týchto informačných systémov práve kvôli tomu, že mu nie sú poskytnuté zdrojové kódy. Zákon hovorí teraz o tom, že akákoľvek ďalšia investícia do týchto systémov bude, pokiaľ je to možné, musieť využívať open source licencie. To znamená, aby sa nám nestalo to, že štát ostane vyšachovaný a vlastne niekto, kto ten zdrojový kód má, sa stane trvalým prevádzkovateľom na večné časy, alebo že bude žiadať za tieto, zdrojový kód, také financie, ktoré budú pre štát úplne neefektívne.
Tá jediná výnimka, ktorá tam je, ale záleží od individuálneho posúdenia, sa môže týkať kritickej infraštruktúry. Takže ide o kritickú infraštruktúru, ale určite budeme mať priestor na to, aby sme to vo výboroch, ale aj s odborníkmi, ktorí tento zákon pripravovali, prediskutovali, aby ste, aby sme jasne vedeli, keď máme situáciu v kritickej infraštruktúre, ktorá open source nemôže použiť, čoho sa to týka a prečo.
Tak isto, čo sa týka proof of concept a špecifických situácií, naozaj tento zákon reaguje na to, čo v priebehu tých desať rokov sa vytvorilo a v akom sme stave. Aj preto náš úrad by mal mať funkciu aj riadenia kvôli tomu, aby sa nám nevytvárali a nevznikali a neinvestovalo sa v orgánoch verejnej moci do informačných systémov spontánne, určite na základe najlepšieho vedomia a svedomia, ale aby to bolo organizované. To znamená, aby sa neinvestovalo tak, aby potom v budúcnosti neboli problémy pri zdieľaní dát, pri prepájaní systémov. Čiže musí to byť koordinované, aby sa nám nestalo, že nám budú vznikať kvalitné informačné systémy, ktoré v konečnom dôsledku neprinesú konečný efekt poprepájania a zdieľania dát v rámci celého štátu.
Čo sa týka nákladov, ktoré sú v doložke vplyvov, áno, ten prvý návrh je tam necelých 500-tisíc eur na posilnenie o viac ako zhruba 12 ľudí. Predpokladáme ale, a to hovorím otvorene, že tie náklady na realizáciu tohto zákona v budúcnosti môžu byť aj vyššie, ktoré sa budú týkať ostatných orgánov verejnej moci. Na druhej strane poviem veľmi otvorene, čo to, aký efekt to môže priniesť štátu. Len zavedenie týchto štyroch výpisov, ktoré si nebudú musieť občania sami vybavovať, tak ako to bolo doteraz, ale ich bude zdieľať štát, prinesú ročne ušetrených viac ako 13 miliónov eur pre občanov a podnikateľov, ktorí žiadali. To znamená, áno, nebude to úspora štátu ako takého, ale bude to úspora občanov, z ktorých daní teda, a firiem, z ktorých daní žijeme. A okrem tých 13 miliónov eur je v tom aj napríklad šesťsto, viac ako 600-tisíc hodín času, ktoré museli stráviť pri vybavovaní týchto potvrdení na úkor svojej práce a rodiny, atď. Čiže ide o veľkú úsporu nielen času, ale aj financií pre, pre obyvateľov.
Ešte by som sa vrátil k tomu, čo je možno vždy kritické, a to je verejné obstarávanie. A teda máme ambíciu nastaviť aj pravidlá vo verejnom obstarávaní informačno-komunikačných technológií. Prebieha pomerne živá diskusia. Prebieha živá diskusia medzi zástupcami subjektov firiem a organizácií, ktoré ich zastupujú. A možno tí, ktorí sa venujete informačným technológiám, ju vnímate. Našou ambíciou je, aby výsledok, ktorý chceme pretaviť do praxe a ktorým sa budú musieť riadiť orgány verejnej moci, bolo o tom, aby obstarávanie bolo jasne zadefinované, aby tam bola čo najmenšia miera subjektívnosti. A možno to, čo ste zachytili a o čom sa najviac hovorí, je tzv. delenie zákaziek. Sme za to, aby sa zákazky delili do takej miery, aby každé delenie zákazky vytváralo stále funkčný celok. A prirovnal som to laicky k motorovému vozidlu, k autu, ktoré má skoro každý, alebo ktoré má, verím, že už väčšina obyvateľov. My môžeme deliť zákazku len do tej miery, kým to má zmysel. Aj keby sme mali možnosť si sami skonštruovať automobil a vyšlo by nás to lacnejšie, určite by to nikto z nás neurobil, lebo by to nemuselo fungovať ako celok, nemali by sme záruky, servisné zmluvy, servisné, teda servisné záruky a mnoho ďalších komponentov.
Čiže delenie zákaziek áno, ale iba do racionálne únosnej miery. Ale naozaj tam teraz prebieha čisto odborná diskusia. Máme ju rozdelenú na dve základné skupiny, ktorá jedna hovorí pomerne striktne, druhá necháva istú mieru subjektivity od zákazky k zákazke. A verím, že sa odborníci dohodnú, a to bude súčasťou toho, ako bude teda verejné obstarávanie informačno-komunikačných technológií prebiehať. A keď teda tento zákon prejde, a prosím vás o jeho podporu, tak teším sa na diskusie, ktoré budeme môcť viesť, lebo naozaj je tých otázok omnoho, omnoho viacej, ktoré prichádzajú, ale z prostredia nielen užívateľov, ale aj tých, ktorí všetky tieto systémy implementujú.
Ďakujem pekne.

Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Nasleduje prvé čítanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov. Vládny návrh zákona má parlamentnú tlač 1264. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1330.
Pán minister spravodlivosti je na zahraničnej služobnej ceste, takže poprosím opäť pána podpredsedu vlády, aby návrh, aby vládny návrh zákona uviedol.

(Rokovanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov, tlač 1264.)

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, ctený pán podpredseda, ctené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som teda uviedol zákon za svojho kolegu ministra spravodlivosti, ktorý je práve teraz na ceste zo zahraničnej služobnej cesty a možno ma ešte stihne vystriedať.
Na rokovanie Národnej rady predkladám teda návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov, tlač 1264. Návrh zákona bol vypracovaný na základe úlohy B 11 z uznesenia vlády Slovenskej republiky, kde v návrhu celoštátnej stratégie odpory, pardon (povedané s úsmevom), ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, ďalej ho budem nazývať iba stredisko, má v súčasnosti postavenie slovenskej národnej inštitúcie pre ľudské práva, ako aj postavenie národného orgánu na podporu rovnakého zaobchádzania v zmysle antidiskriminačných smerníc Európskej únie a v zmysle antidiskriminačného zákona.
Účelom predloženého návrhu je posilnenie postavenia strediska tak, aby bol v najväčšom možnom súlade s medzinárodnými štandardami, tzv. Parížskymi princípmi. Zároveň, aby sa, predloženým návrhom zákona sa teda precizuje aj kompetencia strediska v postavení Equality bodies.
Predlžený návrh zákona je vypracovaný v súlade s Parížskymi princípmi, s odporúčaniami akreditačnej subkomisie Globálnej aliancie národných ľudskoprávnych inštitúcií, s odporúčaniami Európskej komisie o štandardoch, ako aj s odporúčaniami ďalších orgánov. Je v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi Slovenskej republiky, nálezmi Ústavného súdu, medzinárodnými zmluvami, ktorými sme viazaní a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.
Návrh zákona nebude mať negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy, ktorý je však rozpočtovo zabezpečený a, bude mať, pardon, bude mať negatívny vplyv, ktorý je však rozpočtovo zabezpečený a bude mať tiež pozitívny sociálny vplyv. Návrh zákona nebude mať vplyv na informatizáciu spoločnosti, služby verejnej správy pre občana, životné prostredie, ani na podnikateľské prostredie. Podrobnosti sú uvedené v doložke vybraných vplyvov a príslušných príloh a doložky vybraných vplyvov.
Tento návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania. Dňa 18. decembra 2018 bol prerokovaný Legislatívnou radou vlády a vláda Slovenskej republiky ho prerokovala a schválila na svojom rokovaní 9. januára 2017.
Ďakujem pekne za pozornosť. Skončil som a poprosím vás o podporu tohto návrhu zákona. Ďakujem.

Dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil navrhnutý gestorský výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny, predsedníčke tohto výboru poslankyni Anne Verešovej.

Dobrý deň prajem (rečníčka odzdravila navrhovateľa).
Vážený pán podpredseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ako spravodajkyňa určená navrhnutým gestorským výborom pre ľudské práva a národnostné menšiny v súlade s § 73 rokovacieho poriadku predkladám informáciu k uvedenému návrhu zákona pod tlačou, ktorý je pod tlačou 1264.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1330 navrhujem, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorský výbor. Odporúčam, aby návrh zákona výbory prerokovali do 22. marca 2019, resp. gestorský výbor do 25. marca 2019.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu, do ktorej sa prvá hlásim.

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som dostal dve písomné prihlášky. Za klub SaS pani poslankyňa Zimenová, potom je prihlásený pán poslanec Oto Žarnay. Ale o slovo požiadala spravodajkyňa.
Nech sa páči.

Nedávno som navštívila Slovenské národné stredisko pre ľudské práva a debatovali sme práve aj o tomto novom zákone. S pánom ministrom sa určite aj stretnem a určite mu bude aj, bude informovaný o tom, o čom by som chcela s ním ďalej rokovať k tomuto zákonu. Týka sa to takých dvoch bodov. Navrhujem, navrhujem zosúladiť predloženie správy o činnosti s termínom, ktorý je spoločný aj pre pani verejnú ochrankyňu práv, ktorý by bol spoločný so správou pani verejnej ochrankyne práv. A tiež sa chcem vyjadriť aj k spôsobu výberu členov rady, ktorá sa predtým nazývala správna rada.
Stredisko, čo sa týka správy o činnosti, stredisko tak píše návrh zákona, každoročne má do 31. mája predložiť Národnej rade Slovenskej republiky správu o stave dodržiavania ľudských práv, vrátane oblastí nediskriminácie v Slovenskej republike za predchádzajúci kalendárny rok. Zdá sa mi, že by bolo celkom vhodné, aby tento dátum, tento termín odovzdania tejto správy bol rovnaký, teda v prvom kalendárnom štvrťroku do 31. marca, tak ako to má verejná ochrankyňa práv. Zdôvodňujem preto, že by mohla byť k týmto správam zlúčená rozprava tu v pléne. Mohli by sme sa vyjadrovať, poslanci, alebo aj tak porovnávať, alebo resp. dopĺňať si jednu správu s druhou. Takže toto dávam na zváženie pánu ministrovi.
A taký ten druhý, druhá vec, ktorá ma tam nejak zaujala, je, že zavádza sa týmto návrhom zákona nový spôsob výberu členov rady a novými subjektami, ktoré, ktorí menujú po jednom členovi, sú okrem iných aj napríklad komisár pre deti spoločne s komisárom pre osoby so zdravotným postihnutím. To je podľa mňa veľmi, veľmi dobré.
A ďalej návrh zákona, v dôvodovej správe sa hovorí o tom, že každý z týchto subjektov predloží pred vymenovaním člena rady výboru návrh dvoch kandidátov na člena rady. A z týchto kandidátov na člena rady zvolí príslušný výbor jedného z dvojice navrhnutých kandidátov. Príslušný výbor je práve výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorému predsedám a preto ma zaujíma, že ten ďalší proces, tá ďalšia logistika, že čo ďalej. Čo bude, ak sa, čo bude ďalej, ak sa napríklad výbor neuznesie a nezvolí ani jedného z každej dvojice navrhnutých kandidátov, aký bude postup, nové návrhy, alebo navrhovateľ potom dodá jedného, dvoch? Jednoducho myslím si, že by mal byť, mal byť tento proces detailnejšie opísaný už v návrhu zákona, aby nedochádzalo zbytočne k nejakým individuálnym si vysvetleniam, čo ďalej s týmto robiť.
To je všetko. Ešte som si všimla, samozrejme, aj pripomienky subjektov, ktorí sa vyjadrovali v pripomienkovacom konaní a preto budem veľmi rada s pánom ministrom hovoriť, aby sme tento zákon, tento návrh zákona čo najlepšie vyprecizovali.
Ďakujem pekne.

Nech sa páči, pani poslankyňa Zimenová.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, Slovenská republika má vzhľadom na prijatie viacerých záväzných ľudskoprávnych dokumentov povinnosť proaktívne ochraňovať a napĺňať ľudské práva. Tomu má v krajine napomáhať inštitucionálna architektúra viacerých subjektov zriadených na ochranu a podporu ľudských práv, v rámci ktorej by mala byť zabezpečená nielen potrebná vyváženosť v zastúpení jednotlivých špecifických ľudskoprávnych tém, ale aj vysoká miera participatívnosti a rozmanitosti participujúcich aktérov v jednotlivých témach.
Ľudskoprávne inštitúcie by teda mali byť schopné spolupracovať, ako s orgánmi verejnej moci, tak aj s občianskou spoločnosťou reprezentovanou mimovládnymi organizáciami. Zriaďovať vnútroštátne inštitúcie na ochranu ľudských práv a zabezpečiť ich funkčnosť je špecifickým záväzkom štátu v oblasti ľudských práv. Štát pritom musí pre činnosť týchto inštitúcií vytvárať vhodné podmienky na to, aby mohli byť vysoko profesionálne, dostatočne financované a skutočne nezávislé. To, akým spôsobom sú jednotlivé ľudskoprávne inštitúcie v štáte kreované, kto má stáť v ich čele, ako je v nich realizovaný samotný výkon činností a do akej miery je garantovaná ich odbornosť, objektívnosť a transparentnosť, predurčuje celkovú funkčnosť inštitucionálnej architektúry na ochranu ľudských práv v štáte.
V mojom príspevku sa preto chcem venovať najmä tomu, ako majú byť garantované tieto tri dôležité princípy na pôde Slovenského národného strediska pre ľudské práva, odbornosť, objektívnosť a transparentnosť. K rozšíreniu kompetencií strediska za účelom získania statusu A medzinárodnej akreditácie ľudskoprávnych inštitúcií sa povenujem len okrajovo. Hoci práve snaha zvýšiť rating strediska sa javí byť v predloženom návrhu prioritou, resp. hlavným motívom novely zákona. Ja sa však domnievam, že stredisko má oveľa vážnejšie problémy, ktoré, žiaľ, návrh zákona nerieši dostatočne.
Moja kritika predloženého návrhu zákona je výsostne odborného charakteru. Nie je vedená motívmi koalično-opozičného politického boja, a preto dúfam, že ju predkladatelia nezmietnu v závere rozpravy zo stola ako neopodstatnenú.
Ľudským právam sa venujem dlhodobo a ako členke parlamentného ľudskoprávneho výboru mi veľmi záleží na kvalitnom procese ich ochrany v našej krajine. Som presvedčená, že inštitúcie na ochranu ľudských práv treba nastaviť tak, aby fungovali zmysluplne a efektívne, a to bez ohľadu na to, ktoré strany sú aktuálne pri moci. Považujem to za dôležité, obzvlášť v čase, keď viacerí predstavitelia politických strán verejne avizujú, že do budúcna majú ambíciu posilňovať v krajine štátnu moc a občiansku spoločnosť sa už dnes snažia paralyzovať.
Skutočnosť, že Slovenská republika má zatiaľ evidentnú snahu podporovať inštitúcie na ochranu ľudských práv, považujem za veľké pozitívum. Na škodu veci však je, že Slovensko stále nemá jasnú víziu, ani ucelenú koncepciu komplexnej architektúry ľudskoprávnych inštitúcií s racionálne rozdeleným a efektívne vyváženým výkonom a že kroky, ktoré v tejto oblasti robí, sú zvyčajne iba čiastkové odpovede na tlak okolností a nie výsledok zrelej úvahy. Príbeh Slovenského národného strediska pre ľudské práva vrátane tohto aktuálneho návrhu novely zákona, ktorým bolo stredisko zriadené, je toho názorným príkladom. Dovoľte mi v krátkosti zarámcovať tento príbeh stručným historickým kontextom.
Keď po prijatí Parížskych princípov začala Organizácia spojených národov v jednotlivých krajinách presadzovať vznik národných ľudskoprávnych inštitúcií, vznikla takáto inštitúcia aj na Slovensku pod názvom Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. To, že stredisko plní úlohu národnej ľudskoprávnej inštitúcie v zmysle Parížskych princípov, nevyplýva zo zákona, ktorým bolo stredisko v roku 1993 zriadené, ale z medzinárodnej zmluvy s OSN, ktorú Slovensko podpísalo až následne v roku 1994.
Po posúdení miery súladu strediska s Parížskymi princípmi udelila stredisku medzinárodná koordinačná komisia pre národné ľudskoprávne inštitúcie status B, ktorým potvrdila jeho čiastočný, ale nie úplný súlad s danými princípmi. V nasledujúcich rokoch bola Slovenská republika opakovane vyzývaná, či už danou komisiou, alebo jednotlivými výbormi OSN, aby zabezpečila zvýšenie efektivity strediska, ale najmä aby posilnila jeho politickú a finančnú nezávislosť. Vo viacerých hodnotiacich správach sa tiež opakovane konštatuje, že stredisko nie je dostatočne zabezpečené po stránke personálnej a technickej.
S podobnými výzvami sa na Slovensko obracia opakovane aj Európska komisia. Tá tak robí z toho dôvodu, že postupom času poverila Slovenská republika stredisko aj plnením úloh, ktoré Slovensku vyplývajú aj z ľudskoprávnych smerníc Európskej únie. Na výkon týchto úloh sa v jednotlivých krajinách zriaďujú tzv. inštitúcie na ochranu rovnosti. Tieto inštitúcie majú napomáhať implementácii politík štátu na ochranu znevýhodnených skupín, upozorňovať na prípadné zlyhania v tejto oblasti a podieľať sa na procese nápravy. Na to, do akej miery jednotlivé národné inštitúcie na ochranu rovnosti napĺňajú svoje záväzky, reaguje komisia svojimi správami a odporúčaniami, ktoré adresuje aj Slovensku.
To, že sa na Slovensku spája výkon dvoch medzinárodných ľudskoprávnych platforiem do jednej inštitúcie v podobe Slovenského národného strediska pre ľudské práva, nie je nič výnimočné. Podobne to funguje aj vo Švédsku či vo Veľkej Británii. Problém však vidím v tom, že takéto nastavenie prináša so sebou dilemy, s ktorými sa vlády na Slovensku nevedia tak elegantne vyrovnať, ako v spomínaných krajinách. Pri tejto kritike narážam najmä na pokrivenú slovenskú optiku nazerania štátnej moci na princíp nezávislosti. Totiž viaceré novely zákona, ktorým bolo stredisko v roku 1993 zriadené, postupom času značne zdeformovali jeho postavenie, kompetencie, aj činnosti, a to až do takej podoby, že v istej chvíli začalo byť stredisko akoby predĺženou rukou vlády v procese realizácie jej vládneho programu. Do veľkej miery za to môže spupnosť vlád ostatných období, ktoré nectili dostatočne ducha ľudskoprávnych dokumentov na medzinárodnej úrovni a ktoré sa usilovali mocensky si podmaniť ešte aj ľudskoprávny priestor. Nepochopenie základných princípov ľudskoprávnej agendy na úrovni štátnej moci zapríčinilo dlhodobú paralýzu strediska pri hľadaní rovnováhy medzi rozdielnymi očakávaniami, ktoré do neho vkladajú nadnárodné inštitúcie. Totiž kým OSN požaduje od národnej ľudskoprávnej inštitúcie maximálnu mieru nezávislosti od štátnej moci, Európska komisia od inštitúcie na ochranu rovnosti očakáva o čosi vyššiu mieru spolupráce s výkonnou mocou pri nastavovaní ľudskoprávnych politík a pri riešení konkrétnych problémov.
Vo vyspelých demokraciách s tradíciou kultivovanej verejnej diskusie a s dlhoročnou praxou participatívneho dizajnovania a napĺňania verejných politík, akými spomínané Švédsko aj Veľká Británia bez pochyby sú, to nerobí veľké problémy. Slovensko je však krajinou, v ktorej sa dodnes nenastolila vzájomne rešpektujúca rovnováha a zmysluplná spolupráca medzi vládnou mocou a občianskou spoločnosťou, a kde sa dokonca boj medzi týmito dvoma prísne oddelenými svetmi aktuálne zostruje.
Preto si nie som istá, či je dobrý nápad pokračovať v danej trajektórii a zotrvávať na požiadavke spoločnej inštitúcie pre výkon síce podobných, no v konečnom dôsledku nie úplne totožných úloh v ľudskoprávnej oblasti, ako to predpokladá predložený návrh zákona.
V analytickej správe o činnosti a postavení Slovenského národného strediska pre ľudské práva z roku 2011 boli načrtnuté viaceré možné riešenia spomínanej dilemy. Medzi nimi aj rozdelenie aktuálnych kompetencií medzi stredisko a úrad verejného ochrancu práv. Stredisko sa malo transformovať na inštitúciu pre ochranu rovnosti, ktorá by spolupracovala s vládou v súlade s európskymi smernicami. Kompetencie v oblasti národnej ľudskoprávnej inštitúcie v zmysle Parížskych princípov mali prejsť na úrad verejného ochrancu práv.
Ja osobne sa prihováram za realizáciu tohto scenára, v ktorom by mala podstatná časť kompetencií strediska prejsť radšej na úrad ombudsmana, resp. ombudsmanky. Takéto riešenie by mohlo priniesť reálne zefektívnenie a sfunkčnenie činnosti strediska a zároveň by mohlo byť prvým krokom k premyslenejšej, lepšie vyladenej architektúre inštitucionálneho zabezpečenia ochrany ľudských práv a základných slobôd v Slovenskej republike.
Ďalšie otázniky sa mi vynárajú pri posudzovaní predloženého návrhu zákona z hľadiska posilnenia princípu odbornosti v stredisku. Odbornosť ľudskoprávnych inštitúcií veľmi úzko súvisí so spôsobom výberu ich vedenia a s činnosťou personálu, ako aj s nastavením kontrolných orgánov. Príkladom dobrej praxe v tejto oblasti je napríklad Dánsko. Dovolím si preto na dánskom modeli ilustrovať, ako veľmi je predstava slovenskej vlády o zabezpečení odbornosti na pôde strediska pre ľudské práva od tej skutočne dobrej praxe vzdialená.
V Dánsku riešia odborné zastúpenie v spoločnej ľudskoprávnej inštitúcii prostredníctvom dvoch hlavných orgánov: rady a výboru. Rada pozostáva z dvanástich členov, v ktorých jedna polovica je volená výborom a druhá akademickou obcou. Vo výbore majú široké zastúpenie mimovládne organizácie, ktoré sú činné v oblasti ľudských práv, čo prispieva k väčšej expertíze a špecializácii inštitúcie. Okrem týchto dvoch orgánov kreovaných v zmysle Parížskych princípov má dánska ľudskoprávna inštitúcia aj tzv. radu pre rovné zaobchádzanie, ktorá zosobňuje inštitúciu na ochranu rovnosti pre zabezpečovanie úloh, ktoré Dánsku vyplývajú z prijatých európskych smerníc.
Ako je v predloženom návrhu zákona posilnená odbornosť Slovenského národného strediska pre ľudské práva? Žiaľ, o konkrétnych krokoch na posilnenie odbornosti strediska sa z návrhu nedozvieme nič. Nevieme, kto bude v stredisku v skutočnosti pracovať, iba z dôvodovej správy sa dozvedáme, že v súvislosti so zabezpečením všetkých navrhovaných činností sa predpokladá personálne posilnenie strediska o sedem zamestnancov s priemerným mzdovým výdavkom 1 266 eur. Požiadavky na odbornosť, pracovné zaradenie, ako aj na konkrétnu pracovnú náplň si však môžeme iba domýšľať.
Návrh zákona tiež nijako neupravuje spôsob, akým má stredisko do budúcna spolupracovať s externým prostredím, či už s akademickou obcou alebo s expertmi v neziskovom sektore. Nikde som v ňom nenašla ani ambíciu nastoliť na Slovensku konečne akúsi rovnováhu v architektúre viacerých ľudskoprávnych inštitúcií.
Pozornosť sa v návrhu zákona sústredí najmä na dozorný orgán, ktorý má však v oblasti reálneho výkonu strediska oklieštené kompetencie. Inými slovami, návrh zákona nijako neupravuje, ako má stredisko pracovať. Upravuje však pomerne podrobne, kto má na činnosť strediska dozerať. Pritom už v spomínanej analýze činnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva sa pri posudzovaní zmysluplnosti a efektívnosti tejto inštitúcie konštatuje, že v stredisku je nevyhnutné riešiť najmä nedostatočnú odbornú a personálnu kapacitu strediska, nevyhovujúcu štruktúru kreovania riadiacich a dozorných orgánov, a ich nečinnosť pri odstraňovaní nedostatkov.
V analýze sa výslovne uvádza, že ak má stredisko fungovať dobre, treba vykonať zmeny nielen na úrovni dozorných orgánov, ale aj na úrovni vedenia strediska a inak treba nastaviť aj vnútorné procesy jeho fungovania. Nuž tak sa na to poďme pozrieť, ako sa s týmito úlohami navrhovateľ zákona vysporiadal.
Ako som už spomínala, návrh zákona sa sústreďuje najmä na zmeny na úrovni dozorného orgánu. A aj to veľmi povrchne a čisto formálne, ak ho porovnám s oveľa zmysluplnejšími návrhmi, ktoré boli zverejnené v spomínanej analýze. V tej analýze sa totiž okrem iného navrhovalo namiesto doterajšej správnej rady zriadenie dvoch nových orgánov. Tým prvým mala byť dozorná rada, v ktorej by bola zabezpečená pluralita paritným zastúpením členov za verejnú správu a za občiansku spoločnosť a v ktorej mala byť zároveň garantovaná aj vysoká odbornosť jej členov. Tým druhým malo byť expertné kolégium, ktoré malo pokrývať obsahovú a koncepčnú stránku činnosti strediska. A čo sa z týchto návrhov ocitlo v návrhu zákona? Nič.
V návrhu zákona sa akurát mení názov správnej rady na radu a znižuje sa počet jej členov z deväť na sedem a mení sa výber, spôsob výberu členov rady. Musím povedať, že ide o zmeny k horšiemu. Zo subjektov, ktoré môžu navrhovať členov rady, napríklad úplne vypadli právnické fakulty, ktoré doteraz mohli menovať až štyroch z deviatich členov rady. Namiesto toho má po novom menovať jedného člena advokátska komora. Po novom však majú menovať ďalšieho jedného člena spoločne ZMOS a Združenie samosprávnych krajov. Prosím vás pekne, tieto združenia majú akú expertízu v ľudskoprávnej oblasti? Taktiež mi uniká zmysel menovať ďalšieho jedného člena tlačovo digitálnou radou Slovenskej republiky. Veď novinári majú možnosť kontrolovať činnosť strediska úplne iným spôsobom.
A do tretice, komisárka pre osoby so zdravotným znevýhodnením a komisárka pre deti majú navrhnúť tiež jedného spoločného kandidáta. To má aký zmysel? Ako sa majú dohodnúť na jednom zástupcovi, keď oba úrady majú úplne odlišnú ľudskoprávnu agendu? Nehovoriac o absurdnej predstave, že komisárka Tomanová bude ochotná hľadať spoločnú reč s komisárkou Stavrovskou.
Poďme ďalej. Podľa návrhu zákona každý z oprávnených subjektov navrhne na jedného člena rady dve mená. Zoznam osemnástich navrhnutých mien, resp. deviatich dvojíc mien kandidátov príde potom do parlamentného ľudskoprávneho výboru a členovia výboru sú povinní vybrať z každej dvojice jedno meno. Tu je tá odpoveď pre kolegyňu Verešovú. Ak by sa náhodou členom výboru ani jeden kandidát z danej dvojice nepozdával, podľa môjho názoru - opravte ma, kolegovia právnici, ak sa mýlim - majú smolu. Jedného musia aj tak menovať. To má aký zmysel takýto výber, v ktorom členovia výboru nemajú žiadne právo žiadať od nominujúcich subjektov lepších kandidátov?
Zároveň sa ale v návrhu zákona parlamentný výbor zaväzuje požiadavkou, aby výber kandidátov zabezpečil nezávislosť a pluralitné zastúpenie odborníkov pôsobiacich v oblasti ľudských práv a v oblasti nediskriminácie tak, aby reflektovali rôzne zložky spoločnosti. A to ako máme v tom ľudskoprávnom výbore urobiť, keď nám mená nadiktujú subjekty, ktoré v skutočnosti nemajú v oblasti ľudských práv žiadnu expertízu?
A teraz sa pozrime na to, kto má byť v stredisku riaditeľom, teda osobou najpovolanejšou skvalitniť samotný výkon strediska. V spomínanej analýze sa odporúča voľba riaditeľa strediska Národnou radou Slovenskej republiky z kandidátov navrhovaných Radou vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, akademickou obcou, odbornou verejnosťou a mimovládnymi organizáciami. To pripomína vážnosť výberu kandidáta napríklad do funkcie verejného ochrancu práv.
A ako vyzerá voľba riaditeľa strediska v návrhu zákona? Výkonného riaditeľa strediska vymenúva predseda správnej rady, po novom už len rady, na základe výsledkov výberového konania. Koniec, hotovo. Jeden z tých siedmich veľmi čudným spôsobom povyberaných a nominovaných členov rady bude môcť riaditeľa jednoducho vymenovať. Žiadne odborné nominácie, žiadne verejné vypočutie kandidátov na funkciu riaditeľa, kde by museli jasne preukázať nielen vysokú mieru odbornosti v ľudskoprávnej problematike, ale aj hodnotové nastavenia a morálne kvality. Podľa tohto návrhu zákona stačí vybrať niekoho, kto má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, je bezúhonný a bol najmenej päť rokov aktívne činný v oblasti ľudských práv.
Zmeny, s ktorými sem vláda prichádza, nijako podľa mojej mienky negarantujú zlepšenie činnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva. A o to by nám všetkým malo ísť v prvom rade. Nie o formálnu novelu, ktorou stredisku pridáme zopár nových činností, aby sa mohlo uchádzať o získanie statusu A v rámci medzinárodných kritérií. Naopak, vašou, vážená vláda, aj našou úlohou je vytvárať na Slovensku také ľudskoprávne inštitúcie, ktoré dokážu reálne zabezpečiť očakávaný výkon na tej najvyššej úrovni a ktoré sa budú vo svojich činnostiach komplementárne dopĺňať tak, aby bola spomínaná architektúra ľudskoprávnych inštitúcií na Slovensku rozumne a efektívne vyvážená. Tento návrh zákona podľa mojej mienky nič z toho nezaručuje. Takže pekne poprosím pána ministra, navrhujem stiahnuť zákon a pokúsiť sa vyriešiť to znova a lepšie.
Ďakujem za pozornosť.