40. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, ctený pán podpredseda, ctené dámy, vážení páni, dovoľte mi, aby som teda uviedol zákon za svojho kolegu ministra spravodlivosti, ktorý je práve teraz na ceste zo zahraničnej služobnej cesty a možno ma ešte stihne vystriedať.
Na rokovanie Národnej rady predkladám teda návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov, tlač 1264. Návrh zákona bol vypracovaný na základe úlohy B 11 z uznesenia vlády Slovenskej republiky, kde v návrhu celoštátnej stratégie odpory, pardon (povedané s úsmevom), ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, ďalej ho budem nazývať iba stredisko, má v súčasnosti postavenie slovenskej národnej inštitúcie pre ľudské práva, ako aj postavenie národného orgánu na podporu rovnakého zaobchádzania v zmysle antidiskriminačných smerníc Európskej únie a v zmysle antidiskriminačného zákona.
Účelom predloženého návrhu je posilnenie postavenia strediska tak, aby bol v najväčšom možnom súlade s medzinárodnými štandardami, tzv. Parížskymi princípmi. Zároveň, aby sa, predloženým návrhom zákona sa teda precizuje aj kompetencia strediska v postavení Equality bodies.
Predlžený návrh zákona je vypracovaný v súlade s Parížskymi princípmi, s odporúčaniami akreditačnej subkomisie Globálnej aliancie národných ľudskoprávnych inštitúcií, s odporúčaniami Európskej komisie o štandardoch, ako aj s odporúčaniami ďalších orgánov. Je v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi Slovenskej republiky, nálezmi Ústavného súdu, medzinárodnými zmluvami, ktorými sme viazaní a súčasne je v súlade s právom Európskej únie.
Návrh zákona nebude mať negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy, ktorý je však rozpočtovo zabezpečený a, bude mať, pardon, bude mať negatívny vplyv, ktorý je však rozpočtovo zabezpečený a bude mať tiež pozitívny sociálny vplyv. Návrh zákona nebude mať vplyv na informatizáciu spoločnosti, služby verejnej správy pre občana, životné prostredie, ani na podnikateľské prostredie. Podrobnosti sú uvedené v doložke vybraných vplyvov a príslušných príloh a doložky vybraných vplyvov.
Tento návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania. Dňa 18. decembra 2018 bol prerokovaný Legislatívnou radou vlády a vláda Slovenskej republiky ho prerokovala a schválila na svojom rokovaní 9. januára 2017.
Ďakujem pekne za pozornosť. Skončil som a poprosím vás o podporu tohto návrhu zákona. Ďakujem.

Dobrý deň prajem (rečníčka odzdravila navrhovateľa).
Vážený pán podpredseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ako spravodajkyňa určená navrhnutým gestorským výborom pre ľudské práva a národnostné menšiny v súlade s § 73 rokovacieho poriadku predkladám informáciu k uvedenému návrhu zákona pod tlačou, ktorý je pod tlačou 1264.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1330 navrhujem, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny ako gestorský výbor. Odporúčam, aby návrh zákona výbory prerokovali do 22. marca 2019, resp. gestorský výbor do 25. marca 2019.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu, do ktorej sa prvá hlásim.

Nedávno som navštívila Slovenské národné stredisko pre ľudské práva a debatovali sme práve aj o tomto novom zákone. S pánom ministrom sa určite aj stretnem a určite mu bude aj, bude informovaný o tom, o čom by som chcela s ním ďalej rokovať k tomuto zákonu. Týka sa to takých dvoch bodov. Navrhujem, navrhujem zosúladiť predloženie správy o činnosti s termínom, ktorý je spoločný aj pre pani verejnú ochrankyňu práv, ktorý by bol spoločný so správou pani verejnej ochrankyne práv. A tiež sa chcem vyjadriť aj k spôsobu výberu členov rady, ktorá sa predtým nazývala správna rada.
Stredisko, čo sa týka správy o činnosti, stredisko tak píše návrh zákona, každoročne má do 31. mája predložiť Národnej rade Slovenskej republiky správu o stave dodržiavania ľudských práv, vrátane oblastí nediskriminácie v Slovenskej republike za predchádzajúci kalendárny rok. Zdá sa mi, že by bolo celkom vhodné, aby tento dátum, tento termín odovzdania tejto správy bol rovnaký, teda v prvom kalendárnom štvrťroku do 31. marca, tak ako to má verejná ochrankyňa práv. Zdôvodňujem preto, že by mohla byť k týmto správam zlúčená rozprava tu v pléne. Mohli by sme sa vyjadrovať, poslanci, alebo aj tak porovnávať, alebo resp. dopĺňať si jednu správu s druhou. Takže toto dávam na zváženie pánu ministrovi.
A taký ten druhý, druhá vec, ktorá ma tam nejak zaujala, je, že zavádza sa týmto návrhom zákona nový spôsob výberu členov rady a novými subjektami, ktoré, ktorí menujú po jednom členovi, sú okrem iných aj napríklad komisár pre deti spoločne s komisárom pre osoby so zdravotným postihnutím. To je podľa mňa veľmi, veľmi dobré.
A ďalej návrh zákona, v dôvodovej správe sa hovorí o tom, že každý z týchto subjektov predloží pred vymenovaním člena rady výboru návrh dvoch kandidátov na člena rady. A z týchto kandidátov na člena rady zvolí príslušný výbor jedného z dvojice navrhnutých kandidátov. Príslušný výbor je práve výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorému predsedám a preto ma zaujíma, že ten ďalší proces, tá ďalšia logistika, že čo ďalej. Čo bude, ak sa, čo bude ďalej, ak sa napríklad výbor neuznesie a nezvolí ani jedného z každej dvojice navrhnutých kandidátov, aký bude postup, nové návrhy, alebo navrhovateľ potom dodá jedného, dvoch? Jednoducho myslím si, že by mal byť, mal byť tento proces detailnejšie opísaný už v návrhu zákona, aby nedochádzalo zbytočne k nejakým individuálnym si vysvetleniam, čo ďalej s týmto robiť.
To je všetko. Ešte som si všimla, samozrejme, aj pripomienky subjektov, ktorí sa vyjadrovali v pripomienkovacom konaní a preto budem veľmi rada s pánom ministrom hovoriť, aby sme tento zákon, tento návrh zákona čo najlepšie vyprecizovali.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, Slovenská republika má vzhľadom na prijatie viacerých záväzných ľudskoprávnych dokumentov povinnosť proaktívne ochraňovať a napĺňať ľudské práva. Tomu má v krajine napomáhať inštitucionálna architektúra viacerých subjektov zriadených na ochranu a podporu ľudských práv, v rámci ktorej by mala byť zabezpečená nielen potrebná vyváženosť v zastúpení jednotlivých špecifických ľudskoprávnych tém, ale aj vysoká miera participatívnosti a rozmanitosti participujúcich aktérov v jednotlivých témach.
Ľudskoprávne inštitúcie by teda mali byť schopné spolupracovať, ako s orgánmi verejnej moci, tak aj s občianskou spoločnosťou reprezentovanou mimovládnymi organizáciami. Zriaďovať vnútroštátne inštitúcie na ochranu ľudských práv a zabezpečiť ich funkčnosť je špecifickým záväzkom štátu v oblasti ľudských práv. Štát pritom musí pre činnosť týchto inštitúcií vytvárať vhodné podmienky na to, aby mohli byť vysoko profesionálne, dostatočne financované a skutočne nezávislé. To, akým spôsobom sú jednotlivé ľudskoprávne inštitúcie v štáte kreované, kto má stáť v ich čele, ako je v nich realizovaný samotný výkon činností a do akej miery je garantovaná ich odbornosť, objektívnosť a transparentnosť, predurčuje celkovú funkčnosť inštitucionálnej architektúry na ochranu ľudských práv v štáte.
V mojom príspevku sa preto chcem venovať najmä tomu, ako majú byť garantované tieto tri dôležité princípy na pôde Slovenského národného strediska pre ľudské práva, odbornosť, objektívnosť a transparentnosť. K rozšíreniu kompetencií strediska za účelom získania statusu A medzinárodnej akreditácie ľudskoprávnych inštitúcií sa povenujem len okrajovo. Hoci práve snaha zvýšiť rating strediska sa javí byť v predloženom návrhu prioritou, resp. hlavným motívom novely zákona. Ja sa však domnievam, že stredisko má oveľa vážnejšie problémy, ktoré, žiaľ, návrh zákona nerieši dostatočne.
Moja kritika predloženého návrhu zákona je výsostne odborného charakteru. Nie je vedená motívmi koalično-opozičného politického boja, a preto dúfam, že ju predkladatelia nezmietnu v závere rozpravy zo stola ako neopodstatnenú.
Ľudským právam sa venujem dlhodobo a ako členke parlamentného ľudskoprávneho výboru mi veľmi záleží na kvalitnom procese ich ochrany v našej krajine. Som presvedčená, že inštitúcie na ochranu ľudských práv treba nastaviť tak, aby fungovali zmysluplne a efektívne, a to bez ohľadu na to, ktoré strany sú aktuálne pri moci. Považujem to za dôležité, obzvlášť v čase, keď viacerí predstavitelia politických strán verejne avizujú, že do budúcna majú ambíciu posilňovať v krajine štátnu moc a občiansku spoločnosť sa už dnes snažia paralyzovať.
Skutočnosť, že Slovenská republika má zatiaľ evidentnú snahu podporovať inštitúcie na ochranu ľudských práv, považujem za veľké pozitívum. Na škodu veci však je, že Slovensko stále nemá jasnú víziu, ani ucelenú koncepciu komplexnej architektúry ľudskoprávnych inštitúcií s racionálne rozdeleným a efektívne vyváženým výkonom a že kroky, ktoré v tejto oblasti robí, sú zvyčajne iba čiastkové odpovede na tlak okolností a nie výsledok zrelej úvahy. Príbeh Slovenského národného strediska pre ľudské práva vrátane tohto aktuálneho návrhu novely zákona, ktorým bolo stredisko zriadené, je toho názorným príkladom. Dovoľte mi v krátkosti zarámcovať tento príbeh stručným historickým kontextom.
Keď po prijatí Parížskych princípov začala Organizácia spojených národov v jednotlivých krajinách presadzovať vznik národných ľudskoprávnych inštitúcií, vznikla takáto inštitúcia aj na Slovensku pod názvom Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. To, že stredisko plní úlohu národnej ľudskoprávnej inštitúcie v zmysle Parížskych princípov, nevyplýva zo zákona, ktorým bolo stredisko v roku 1993 zriadené, ale z medzinárodnej zmluvy s OSN, ktorú Slovensko podpísalo až následne v roku 1994.
Po posúdení miery súladu strediska s Parížskymi princípmi udelila stredisku medzinárodná koordinačná komisia pre národné ľudskoprávne inštitúcie status B, ktorým potvrdila jeho čiastočný, ale nie úplný súlad s danými princípmi. V nasledujúcich rokoch bola Slovenská republika opakovane vyzývaná, či už danou komisiou, alebo jednotlivými výbormi OSN, aby zabezpečila zvýšenie efektivity strediska, ale najmä aby posilnila jeho politickú a finančnú nezávislosť. Vo viacerých hodnotiacich správach sa tiež opakovane konštatuje, že stredisko nie je dostatočne zabezpečené po stránke personálnej a technickej.
S podobnými výzvami sa na Slovensko obracia opakovane aj Európska komisia. Tá tak robí z toho dôvodu, že postupom času poverila Slovenská republika stredisko aj plnením úloh, ktoré Slovensku vyplývajú aj z ľudskoprávnych smerníc Európskej únie. Na výkon týchto úloh sa v jednotlivých krajinách zriaďujú tzv. inštitúcie na ochranu rovnosti. Tieto inštitúcie majú napomáhať implementácii politík štátu na ochranu znevýhodnených skupín, upozorňovať na prípadné zlyhania v tejto oblasti a podieľať sa na procese nápravy. Na to, do akej miery jednotlivé národné inštitúcie na ochranu rovnosti napĺňajú svoje záväzky, reaguje komisia svojimi správami a odporúčaniami, ktoré adresuje aj Slovensku.
To, že sa na Slovensku spája výkon dvoch medzinárodných ľudskoprávnych platforiem do jednej inštitúcie v podobe Slovenského národného strediska pre ľudské práva, nie je nič výnimočné. Podobne to funguje aj vo Švédsku či vo Veľkej Británii. Problém však vidím v tom, že takéto nastavenie prináša so sebou dilemy, s ktorými sa vlády na Slovensku nevedia tak elegantne vyrovnať, ako v spomínaných krajinách. Pri tejto kritike narážam najmä na pokrivenú slovenskú optiku nazerania štátnej moci na princíp nezávislosti. Totiž viaceré novely zákona, ktorým bolo stredisko v roku 1993 zriadené, postupom času značne zdeformovali jeho postavenie, kompetencie, aj činnosti, a to až do takej podoby, že v istej chvíli začalo byť stredisko akoby predĺženou rukou vlády v procese realizácie jej vládneho programu. Do veľkej miery za to môže spupnosť vlád ostatných období, ktoré nectili dostatočne ducha ľudskoprávnych dokumentov na medzinárodnej úrovni a ktoré sa usilovali mocensky si podmaniť ešte aj ľudskoprávny priestor. Nepochopenie základných princípov ľudskoprávnej agendy na úrovni štátnej moci zapríčinilo dlhodobú paralýzu strediska pri hľadaní rovnováhy medzi rozdielnymi očakávaniami, ktoré do neho vkladajú nadnárodné inštitúcie. Totiž kým OSN požaduje od národnej ľudskoprávnej inštitúcie maximálnu mieru nezávislosti od štátnej moci, Európska komisia od inštitúcie na ochranu rovnosti očakáva o čosi vyššiu mieru spolupráce s výkonnou mocou pri nastavovaní ľudskoprávnych politík a pri riešení konkrétnych problémov.
Vo vyspelých demokraciách s tradíciou kultivovanej verejnej diskusie a s dlhoročnou praxou participatívneho dizajnovania a napĺňania verejných politík, akými spomínané Švédsko aj Veľká Británia bez pochyby sú, to nerobí veľké problémy. Slovensko je však krajinou, v ktorej sa dodnes nenastolila vzájomne rešpektujúca rovnováha a zmysluplná spolupráca medzi vládnou mocou a občianskou spoločnosťou, a kde sa dokonca boj medzi týmito dvoma prísne oddelenými svetmi aktuálne zostruje.
Preto si nie som istá, či je dobrý nápad pokračovať v danej trajektórii a zotrvávať na požiadavke spoločnej inštitúcie pre výkon síce podobných, no v konečnom dôsledku nie úplne totožných úloh v ľudskoprávnej oblasti, ako to predpokladá predložený návrh zákona.
V analytickej správe o činnosti a postavení Slovenského národného strediska pre ľudské práva z roku 2011 boli načrtnuté viaceré možné riešenia spomínanej dilemy. Medzi nimi aj rozdelenie aktuálnych kompetencií medzi stredisko a úrad verejného ochrancu práv. Stredisko sa malo transformovať na inštitúciu pre ochranu rovnosti, ktorá by spolupracovala s vládou v súlade s európskymi smernicami. Kompetencie v oblasti národnej ľudskoprávnej inštitúcie v zmysle Parížskych princípov mali prejsť na úrad verejného ochrancu práv.
Ja osobne sa prihováram za realizáciu tohto scenára, v ktorom by mala podstatná časť kompetencií strediska prejsť radšej na úrad ombudsmana, resp. ombudsmanky. Takéto riešenie by mohlo priniesť reálne zefektívnenie a sfunkčnenie činnosti strediska a zároveň by mohlo byť prvým krokom k premyslenejšej, lepšie vyladenej architektúre inštitucionálneho zabezpečenia ochrany ľudských práv a základných slobôd v Slovenskej republike.
Ďalšie otázniky sa mi vynárajú pri posudzovaní predloženého návrhu zákona z hľadiska posilnenia princípu odbornosti v stredisku. Odbornosť ľudskoprávnych inštitúcií veľmi úzko súvisí so spôsobom výberu ich vedenia a s činnosťou personálu, ako aj s nastavením kontrolných orgánov. Príkladom dobrej praxe v tejto oblasti je napríklad Dánsko. Dovolím si preto na dánskom modeli ilustrovať, ako veľmi je predstava slovenskej vlády o zabezpečení odbornosti na pôde strediska pre ľudské práva od tej skutočne dobrej praxe vzdialená.
V Dánsku riešia odborné zastúpenie v spoločnej ľudskoprávnej inštitúcii prostredníctvom dvoch hlavných orgánov: rady a výboru. Rada pozostáva z dvanástich členov, v ktorých jedna polovica je volená výborom a druhá akademickou obcou. Vo výbore majú široké zastúpenie mimovládne organizácie, ktoré sú činné v oblasti ľudských práv, čo prispieva k väčšej expertíze a špecializácii inštitúcie. Okrem týchto dvoch orgánov kreovaných v zmysle Parížskych princípov má dánska ľudskoprávna inštitúcia aj tzv. radu pre rovné zaobchádzanie, ktorá zosobňuje inštitúciu na ochranu rovnosti pre zabezpečovanie úloh, ktoré Dánsku vyplývajú z prijatých európskych smerníc.
Ako je v predloženom návrhu zákona posilnená odbornosť Slovenského národného strediska pre ľudské práva? Žiaľ, o konkrétnych krokoch na posilnenie odbornosti strediska sa z návrhu nedozvieme nič. Nevieme, kto bude v stredisku v skutočnosti pracovať, iba z dôvodovej správy sa dozvedáme, že v súvislosti so zabezpečením všetkých navrhovaných činností sa predpokladá personálne posilnenie strediska o sedem zamestnancov s priemerným mzdovým výdavkom 1 266 eur. Požiadavky na odbornosť, pracovné zaradenie, ako aj na konkrétnu pracovnú náplň si však môžeme iba domýšľať.
Návrh zákona tiež nijako neupravuje spôsob, akým má stredisko do budúcna spolupracovať s externým prostredím, či už s akademickou obcou alebo s expertmi v neziskovom sektore. Nikde som v ňom nenašla ani ambíciu nastoliť na Slovensku konečne akúsi rovnováhu v architektúre viacerých ľudskoprávnych inštitúcií.
Pozornosť sa v návrhu zákona sústredí najmä na dozorný orgán, ktorý má však v oblasti reálneho výkonu strediska oklieštené kompetencie. Inými slovami, návrh zákona nijako neupravuje, ako má stredisko pracovať. Upravuje však pomerne podrobne, kto má na činnosť strediska dozerať. Pritom už v spomínanej analýze činnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva sa pri posudzovaní zmysluplnosti a efektívnosti tejto inštitúcie konštatuje, že v stredisku je nevyhnutné riešiť najmä nedostatočnú odbornú a personálnu kapacitu strediska, nevyhovujúcu štruktúru kreovania riadiacich a dozorných orgánov, a ich nečinnosť pri odstraňovaní nedostatkov.
V analýze sa výslovne uvádza, že ak má stredisko fungovať dobre, treba vykonať zmeny nielen na úrovni dozorných orgánov, ale aj na úrovni vedenia strediska a inak treba nastaviť aj vnútorné procesy jeho fungovania. Nuž tak sa na to poďme pozrieť, ako sa s týmito úlohami navrhovateľ zákona vysporiadal.
Ako som už spomínala, návrh zákona sa sústreďuje najmä na zmeny na úrovni dozorného orgánu. A aj to veľmi povrchne a čisto formálne, ak ho porovnám s oveľa zmysluplnejšími návrhmi, ktoré boli zverejnené v spomínanej analýze. V tej analýze sa totiž okrem iného navrhovalo namiesto doterajšej správnej rady zriadenie dvoch nových orgánov. Tým prvým mala byť dozorná rada, v ktorej by bola zabezpečená pluralita paritným zastúpením členov za verejnú správu a za občiansku spoločnosť a v ktorej mala byť zároveň garantovaná aj vysoká odbornosť jej členov. Tým druhým malo byť expertné kolégium, ktoré malo pokrývať obsahovú a koncepčnú stránku činnosti strediska. A čo sa z týchto návrhov ocitlo v návrhu zákona? Nič.
V návrhu zákona sa akurát mení názov správnej rady na radu a znižuje sa počet jej členov z deväť na sedem a mení sa výber, spôsob výberu členov rady. Musím povedať, že ide o zmeny k horšiemu. Zo subjektov, ktoré môžu navrhovať členov rady, napríklad úplne vypadli právnické fakulty, ktoré doteraz mohli menovať až štyroch z deviatich členov rady. Namiesto toho má po novom menovať jedného člena advokátska komora. Po novom však majú menovať ďalšieho jedného člena spoločne ZMOS a Združenie samosprávnych krajov. Prosím vás pekne, tieto združenia majú akú expertízu v ľudskoprávnej oblasti? Taktiež mi uniká zmysel menovať ďalšieho jedného člena tlačovo digitálnou radou Slovenskej republiky. Veď novinári majú možnosť kontrolovať činnosť strediska úplne iným spôsobom.
A do tretice, komisárka pre osoby so zdravotným znevýhodnením a komisárka pre deti majú navrhnúť tiež jedného spoločného kandidáta. To má aký zmysel? Ako sa majú dohodnúť na jednom zástupcovi, keď oba úrady majú úplne odlišnú ľudskoprávnu agendu? Nehovoriac o absurdnej predstave, že komisárka Tomanová bude ochotná hľadať spoločnú reč s komisárkou Stavrovskou.
Poďme ďalej. Podľa návrhu zákona každý z oprávnených subjektov navrhne na jedného člena rady dve mená. Zoznam osemnástich navrhnutých mien, resp. deviatich dvojíc mien kandidátov príde potom do parlamentného ľudskoprávneho výboru a členovia výboru sú povinní vybrať z každej dvojice jedno meno. Tu je tá odpoveď pre kolegyňu Verešovú. Ak by sa náhodou členom výboru ani jeden kandidát z danej dvojice nepozdával, podľa môjho názoru - opravte ma, kolegovia právnici, ak sa mýlim - majú smolu. Jedného musia aj tak menovať. To má aký zmysel takýto výber, v ktorom členovia výboru nemajú žiadne právo žiadať od nominujúcich subjektov lepších kandidátov?
Zároveň sa ale v návrhu zákona parlamentný výbor zaväzuje požiadavkou, aby výber kandidátov zabezpečil nezávislosť a pluralitné zastúpenie odborníkov pôsobiacich v oblasti ľudských práv a v oblasti nediskriminácie tak, aby reflektovali rôzne zložky spoločnosti. A to ako máme v tom ľudskoprávnom výbore urobiť, keď nám mená nadiktujú subjekty, ktoré v skutočnosti nemajú v oblasti ľudských práv žiadnu expertízu?
A teraz sa pozrime na to, kto má byť v stredisku riaditeľom, teda osobou najpovolanejšou skvalitniť samotný výkon strediska. V spomínanej analýze sa odporúča voľba riaditeľa strediska Národnou radou Slovenskej republiky z kandidátov navrhovaných Radou vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, akademickou obcou, odbornou verejnosťou a mimovládnymi organizáciami. To pripomína vážnosť výberu kandidáta napríklad do funkcie verejného ochrancu práv.
A ako vyzerá voľba riaditeľa strediska v návrhu zákona? Výkonného riaditeľa strediska vymenúva predseda správnej rady, po novom už len rady, na základe výsledkov výberového konania. Koniec, hotovo. Jeden z tých siedmich veľmi čudným spôsobom povyberaných a nominovaných členov rady bude môcť riaditeľa jednoducho vymenovať. Žiadne odborné nominácie, žiadne verejné vypočutie kandidátov na funkciu riaditeľa, kde by museli jasne preukázať nielen vysokú mieru odbornosti v ľudskoprávnej problematike, ale aj hodnotové nastavenia a morálne kvality. Podľa tohto návrhu zákona stačí vybrať niekoho, kto má vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, je bezúhonný a bol najmenej päť rokov aktívne činný v oblasti ľudských práv.
Zmeny, s ktorými sem vláda prichádza, nijako podľa mojej mienky negarantujú zlepšenie činnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva. A o to by nám všetkým malo ísť v prvom rade. Nie o formálnu novelu, ktorou stredisku pridáme zopár nových činností, aby sa mohlo uchádzať o získanie statusu A v rámci medzinárodných kritérií. Naopak, vašou, vážená vláda, aj našou úlohou je vytvárať na Slovensku také ľudskoprávne inštitúcie, ktoré dokážu reálne zabezpečiť očakávaný výkon na tej najvyššej úrovni a ktoré sa budú vo svojich činnostiach komplementárne dopĺňať tak, aby bola spomínaná architektúra ľudskoprávnych inštitúcií na Slovensku rozumne a efektívne vyvážená. Tento návrh zákona podľa mojej mienky nič z toho nezaručuje. Takže pekne poprosím pána ministra, navrhujem stiahnuť zákon a pokúsiť sa vyriešiť to znova a lepšie.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vážená pani poslankyňa, povedali ste niečo, čo môžem považovať za klamstvo a v lepšom prípade za nevedomosť. Povedali ste totiž, že sa niekto snaží vytláčať občiansku spoločnosť. Však vaša tzv. občianska spoločnosť, to je poniektoré mimovládky, neziskovky, sú prešpikované úplne vo všetkých sférach štátu. Napríklad v kultúrnych, školských, vedeckých inštitúciách, dokonca sú aj v NAKA. Vaša tzv. občianska spoločnosť má svoje ideologické školenia na školách, už tam prenikla a masívne v pracovných tímoch distribuuje svoje brožúry všade. A to, že ste spomínali Švédsko, Anglicko, to je úplná absurdita či tragédia. Mestá Anglicka a Švédska sú už teraz polokalifátom. Na každom rohu zavíja meluzín a vy osobne choďte sa tam večer poprechádzať sama, že? Na vlastnej koži uvidíte reálny stav ľudského práva ženy na život. Takže vyskúšať. Zážitkové poznanie.

Ďakujem, pani poslankyňa Zimenová. Nastolila si vo svojej, vo svojom vystúpení otázky, ktoré sa majú riešiť v prvom čítaní, respektíve možno, možno ešte pred prvým čítaním. Tieto, tieto témy mali byť dôkladne rozdiskutované už vo fáze prípravy zákona, možno ešte pred medzirezortným pripomienkovým konaním, pretože aj v medzirezortnom pripomienkovom konaní býva už neskoro na zásadnejšie zmeny v návrhoch zákonov, a teda to, na čo si upozornila, pokiaľ ide o architektúru, aj o kompetencie, aj o spôsob kreovania, sú veci, ktoré, obávam sa, že veľmi ťažko pôjde opraviť až, až v druhom čítaní nejakými pozmeňujúcimi, pozmeňujúcimi návrhmi. A kvitujem, že si zdôraznila význam diskusie, význam dialógu a len tak drobnú, drobnú, drobné poľutovanie v tejto súvislosti vyslovím, že tak ako pri predchádzajúcom alebo predpredchádzajúcom bode kolegovi Grendelovi tu chýbala pani ministerka Saková, ktorá ten bod mala predkladať, tak mne tu chýba, že tu teraz nie je pán minister Gábor Gál, lebo potom by tá debata, predpokladám, mohla mať aj inú úroveň, ako nejaké konšpiračné bludy produkované vo faktických poznámkach z fašistického tábora a mohol by pán minister aj vecne zareagovať na tie výhrady, ktoré, pripomienky, ktoré si prezentovala vo svojom vystúpení. Takže v tomto prípade si myslím, že zvlášť je škoda, že tu teraz nie je a že sme prípadne ten bod nepresunuli na čas, keď tu bude.

Ďakujem. Pán poslanec Dostál, budem reagovať iba na vás, na predchádzajúceho rečníka sa neoplatí reagovať. Je pravda, že tá debata o tom, ako má vyzerať stredisko pre ľudské práva a akými činnosťami má byť poverené, tá prebiehala veľmi dlho, ešte za čias, keď sedela na ministerstve pani ministerka Žitňanská. Ja napríklad som dúfala, že aj ona sa zapojí do tejto debaty, lebo by som rada aj s ňou konzultovala. Viem, že tie debaty boli, tie diskusie, odborné diskusie, pred týmto podaním návrhu boli, boli naozaj veľmi plodné a boli, boli veľmi široké, a preto ma mrzí, že vláda veľmi zbrklo podľa môjho názoru sem predložila návrh zákona, ktorý nezodpovedá výsledku týchto debát, a preto navrhujem, aby sa tento návrh zákona stiahol z rokovania a aby ho vláda prepracovala.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ochrana ľudských práv a nediskriminácia nie je lokálnou záležitosťou s ohľadom na základné ľudské práva. Okrem toho, že tento globálny problém prekračuje akúkoľvek územnú špecifikáciu bez ohľadu na ekonomickú a sociálnu vyspelosť, je potrebné neustále dbať na dodržiavanie práv a povinností v súvislosti s ľudskými právami a nediskrimináciou jednak zo strany inštitúcií verejnej správy, ako aj na skupinovej či individuálnej úrovni. Keďže o jednoznačnosti potreby ochrany nie sú žiadne pochybnosti, dôležité je nájsť vhodné spôsoby a formy, ako ich priebežne uskutočňovať.
Pravdou je, že európske krajiny sú v tomto smere veľmi dôsledné a od polovice 20. storočia dosiahli veľký pokrok v tejto oblasti. Môžeme povedať, že patríme k nim a progres je viditeľný, len škoda, že ešte stále nie je dostatočne citeľný. Slovenská republika viazaná medzinárodnými zmluvami a dohovormi zriadila zákonom č. 308/1993 Z. z. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva ako samostatnú právnickú osobu patriacu do rozpočtovej kapitoly ministerstva spravodlivosti. Toto stredisko od roku 2004 pôsobí ako slovenský antidiskriminačný orgán pre posudzovanie zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona. Uspokojili sme sa so strohým a okliešteným zákonným vyjadrením a pre občana je to ďalšia formálna inštitúcia, o ktorej buď nemá informácie, alebo ak aj nejaké získa, vie o konkrétnom probléme, mu to v konečnom dôsledku nepomôže vyriešiť alebo aspoň získať podporu a spôsob, ako môže problém riešiť. A nie je to len osobná skúsenosť občanov, ktorá svedčí o formalizme, ale každý, kto disponuje zdravým rozumom, sa po prečítaní zverejnenej správy o činnosti strediska napríklad za rok 2017 minimálne pozastaví nad činnosťou tohto strediska s celoslovenskou pôsobnosťou.
V uvedenej správe sa okrem iného uvádza, že stredisko prijalo 70 podnetov, z ktorých bolo deväť odôvodnených podľa antidiskriminačného zákona a podalo dve žaloby v danom roku. Uskutočnilo (zaznievanie gongu), uskutočnilo deväť prevenčných vzdelávacích aktivít pre ústredné orgány štátnej správy i pre verejnú správu, kde na dvoch, a to pre Magistrát hlavného mesta Bratislava boli štyria účastníci a pre ministerstvo hospodárstva, kde bolo osem účastníkov na základe vlastnej ponuky. Celkovo stredisko uvádza 125 vzdelávacích aktivít na základných a stredných školách a 23 na pôde rôznych inštitúcií s celkovou účasťou 3 933 ľudí, z toho 53 aktivít, čiže 36 % v Bratislavskom kraji, no v Prešovskom kraji sedem aktivít, to je len 5 % a v Košickom kraji päť aktivít, čo sú len 3 %.
V rámci pôsobenia na sociálnych sieťach na Facebooku stránka, ako citujem: "Stránka strediska na sociálnej sieti Facebook si za rok 2017 upevnila svoje postavenie a získala 254 lajkov. Ku koncu roka 2017 stredisku bolo kliknutých 440 lajkov a za rok 2017 stredisko zdieľalo na sociálnej sieti Twitter 94 príspevkov a od založenia účtu nadobudlo 59 sledujúcich. Od minulého roku tak stredisko získalo takmer 20 nových sledujúcich." Toto sú skutočne smerodatné údaje o činnosti strediska.
Ďalej stredisko vypracovalo a následne prostredníctvom svojho webového sídla zverejnilo celkovo 22 odborných stanovísk vo veciach súvisiacich s porušením zákazu diskriminácie, z toho 12 identifikovalo chránený dôvod. Autorsky a edične pripravilo a vydalo 5 titulov, ktoré boli zverejnené na jeho webovom sídle, všetky sú správy hodnotiace a výskumná a jednu detskú maľovanku.
Vo výročnej správe o hospodárení za rok 2017 stredisko uvádza záväzný limit dotácie zo štátneho rozpočtu na rok 2017 na financovanie jeho činnosti v sume 553 242 eur na bežné výdavky, z čoho na základné platy bolo čerpané vo výške 183 306 eur, odmeny boli čerpané vo výške 21 925 eur, na poistné a príspevok do poisťovní bolo čerpaných vo výške 83 472 eur, čo je celkom 288 703 eur, čiže 52,18 % z celkového finančného limitu, ktorý bol kompletne vyčerpaný a žiadne iné príjmy uvedené nie sú.
Z pohľadu občana, bežného človeka, sa Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, ak má vôbec o ňom vedomosť, javí ako formálna inštitúcia za viac ako pol milióna eur ročne bez akéhokoľvek pozitívneho dopadu na riešenie jeho problémov a bez schopnosti priniesť mu v budúcnosti prostredníctvom svojej prevenčnej činnosti či reálnej pomoci želateľné výsledky.
Ako poslanec Národnej rady som osobne niekoľkokrát intervenoval v prospech občanov, ktorých práva boli pošliapané a domáhali sa spravodlivosti. Zväčša išlo o učiteľov, ktorí sa na svojom pracovisku stretávali s bossingom, či inými formami diskriminácie. Napriek počiatočnému záujmu zo strany predstaviteľov strediska pre ľudské práva vypočuť si ich problémy ani v jednom prípade stredisko nepokračovalo vo veci a vyhodnotilo sťažnosti podávateľov ako neopodstatnené alebo nepreukázateľné. Osobne som sa stretol s riaditeľkou strediska a hovoril s ňou nielen o daných prípadoch, ale aj o nedostatočnom zviditeľňovaní sa strediska, ktoré okrem pár ľudí na Slovensku zrejme nikto nepozná. Bolo mi povedané, že stredisko väčšinou robí osvetovú činnosť, v rámci ktorej na školách organizuje diskusie o šikanovaní žiakov, či iných formách diskriminácie. Ani raz sa však pracovníci strediska nestretli s učiteľmi v zborovniach, aby si vypočuli ich názory týkajúce sa bossingu či mobingu a ponúkli im pomocnú ruku pri riešení týchto problémov. Riaditeľka strediska to zdôvodnila tým, že riaditelia škôl im bránia v tom, aby vstúpili na ich pôdu a mohli si vypočuť názory učiteľských kolektívov. A bez súhlasu riaditeľa školy pracovníci strediska nemôžu svojvoľne vstupovať na pôdu školy. Poradil som jej, aby tak robili cez zriaďovateľov škôl, ktorí majú viac možností, ako presvedčiť riaditeľov škôl o potrebe a dôležitosti sledovať vzťahy v kolektíve, zlepšovať psychickú klímu na pracovisku a predchádzať tak vzniku sociálnopatologických javov. Výhovorky na nedostatočné personálne zabezpečenie strediska či finančnú poddimenzovanosť, v tomto prípade neobstoja.
Inštitúcia takéhoto charakteru jediná svojho druhu a postavenia na Slovensku by mala mať ako prvoradý záujem šíriť informácie o svojej činnosti, aby sa o nich dozvedelo čo najviac ľudí, ale byť aj dostatočnou oporou pre tých, ktorí sa ocitli v bezvýchodiskovej situácii a potrebujú pomoc. Žiaľ, výsledok na základe mojich osobných skúseností je taký, že všetci tí, ktorým som poradil, aby sa obrátili na stredisko pre ľudské práva, boli sklamaní z liknavosti a alibizmu pracovníkov strediska, ktorých podnety postupne zametali pod koberec. Keby mohli, určite by nám radi porozprávali o svojich skúsenostiach. Na stredisko sa už nikto z nich nikdy viac neobráti.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, konečne po dlhých apeláciách tu máme návrh zákona, ktorý aspoň čiastočne rieši adekvátne zmeny nielen v existencii a fungovaní Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ale aj jeho poslaní a kompetenciách. Jeden zo zásadných dôvodov, prečo tieto zmeny nastávajú, však nie je to, o čom som hovoril pred chvíľou, ale to, že stredisko má dodnes akreditačný status B. Ten sa udeľuje štátom, ktorý národné, ktorých národné ľudskoprávne inštitúcie sú len čiastočne v súlade s Parížskymi princípmi. Status stredisko získalo od medzinárodného výboru pre inštitúcie ľudských práv ICC ešte v roku 2007 a zachovalo si ju aj v marci 2014, keď výbor ICC opäť poukázal na jeho nedostatky, napr. pokiaľ ide o možnosti strediska predkladať správy a odporúčania týkajúce sa akejkoľvek veci o ochrane a podpore ľudských práv na Slovensku vláde, parlamentu alebo iným orgánom, či podporovať súlad národných predpisov záväzkami vyplývajúcimi z medzinárodných dokumentov, ku ktorým Slovenská republika pristúpila. A keďže v medzinárodnom meradle máme záujem získať status A, bolo potrebné po dvanástich rokoch pristúpiť konečne ku zmenám.
Takže z uvedeného vyplýva, že nie stav ľudskoprávnej ochrany vôbec a funkčnosti daného strediska, ale zmena medzinárodného statusu je primárnym účelom, čo potvrdzuje aj všeobecná časť dôvodovej správy, kde je uvedené, citujem: "Účelom predloženého návrhu zákona je vytvorenie súladu právnej úpravy slovenskej národnej inštitúcie pre ľudské práva s požiadavkami rezolúcie č. 48/134 Valného zhromaždenia OSN z 20. decembra 1993 o národných inštitúciách na presadzovanie a ochranu ľudských práv, tzv. Parížske princípy." Pripomienkové konanie, ako uvádza doložka, no aj samotní aktéri, ako sú mimovládne organizácie, ktoré podali hromadnú pripomienku, či centrum samotné uverejnené na stránke slov-lex.sk nebolo dostatočné.
Návrh zákona, ako bolo deklarované, bol vypracovaný v súlade s Parížskymi princípmi, ktoré v sebe zahŕňajú šesť hlavných kritérií:
1. čo najširší mandát založený na univerzálnych štandardoch ľudských práv, vrátane dvojitej zodpovednosti za podporu, ale aj ochranu ľudských práv zahŕňajúcej všetky ľudské práva,
2. nezávislosť od vlády,
3. nezávislosť garantovanú ústavou a právom,
4. adekvátne vyšetrovacie právomoci,
5. pluralizmus prostredníctvom členstva a efektívnej spolupráce,
6. adekvátne ľudské a finančné zdroje.
Pri pohľade na navrhnuté zmeny v zložení, kreácii a kompetenciách rady vrátane úpravy jej názvu, doby trvania mandátu jej členov a dôvody pre odvolania z rady, explicitné vyjadrenie kompetencií centra a jeho úloh, spôsobu výberu výkonného riaditeľa, jeho kompetencií i vymedzenia základných predpokladov pre vymenovanie za člena rady i výkonného riaditeľa by sme mohli nadobudnúť dojem, že boli riadne splnené všetky kritériá Parížskych princípov. Nie je to však tak.
Ako uvádza dôvodová správa k všeobecnému politickému odporúčaniu EKRI č. 2, orgány pre rovnosť, citujem: "Orgány pre rovnosť musia byť nezávislé predovšetkým od štátu, aby mohli riešiť problematiku rovnosti, diskriminácie a intolerancie spôsobom, ktorý považujú za vhodný, bez zasahovania z akejkoľvek strany. Nezávislosť je nevyhnutným predpokladom efektívnosti a vplyvu orgánov pre rovnosť."
Už samotný fakt, že jedného člena rady vymenúva predseda vlády, i keď na základe návrhov mimovládnych organizácií, sa javí nedodržiavaním kritérií a nezávislostí od vlády. Nehovoriac o tom, že nezávislosť tohto druhu inštitúcií je zaručená aj finančnou nezávislosťou. Je na zváženie, či každoročné schvaľovanie finančných prostriedkov pre stredisko, ako aj pre verejného ochrancu práv, je práve vhodným riešením, pretože takto sú tieto inštitúty závislé na rozhodnutí výkonnej a následne aj zákonodarnej moci. Prijateľnejším riešením by bolo zákonné percentuálne stanovenie objemu financií z HDP, čo by zaručovalo vyššiu stabilitu nezávislosti.
Rovnako si nie som istý, či sedem nových pracovníkov - doposiaľ ich stredisko má šestnásť - je dostatočný personálny objem na riadne plnenie úloh v celoslovenskej pôsobnosti, keďže stredisko je dlhodobo personálne poddimenzované a okrem centrály v Bratislave má svoje regionálne kancelárie v Košiciach, v Banskej Bystrici a v Žiline. Regionálne kancelárie, či iné detašované pracoviská nie sú priamo zakotvené v zákone, rovnako ako ich organizačné, hmotné a personálne zabezpečenie, čo je zjavným nedostatkom, pretože by to posilnilo a podporilo nielen širšiu a dôkladnejšiu pôsobnosť, ale i dôveru v túto národnú inštitúciu.
Skutočne intenzívne však vnímam aj skutočnosť, že pri príprave tohto zákona nebola vôľa reálne a jednoznačne upraviť kompetencie, úlohy i participáciu na nich verejného ochrancu práv a strediska, a tým je táto novela iba jednostranne zameraná, čo nezamedzí kolíziám v budúcnosti.
Zmena zákona o Slovenskom národnom centre pre ľudské práva prináša niektoré pozitívne zmeny, ktoré by mali byť samozrejmosťou pre prácu vo verejnom záujme, ako i napr. verejné vypočutie kandidátov na funkciu výkonného riaditeľa, zverejňovanie mena, mien i profesných životopisov týchto uchádzačov, možnosť podávania námietok voči ich kandidatúre, zloženie rady, určenie konkrétnych časových limitov na vyjadrenie, vymenovanie, odstúpenie členov rady, stanovenie kvóra pre uznášaniaschopnosť rady i v špecifickom prípade pri odvolávaní riaditeľa, spôsob kontroly nakladania s finančnými prostriedkami i postih pri nedodržaní platných účtovných pravidiel, ako aj legálna definícia bezúhonnosti a spôsobilosti pre výkon čestnej funkcie člena rady, ako aj výkonného riaditeľa. No ak chceme riešiť, ak chceme naozaj riešiť problém, tak by sme mali komplexne a nielen čiastočne, čo v konečnom dôsledku spôsobí ďalšiu novelizáciu tohto zákona. Mali by sme prihliadnuť na pripomienky ľudí, ktorí prakticky i teoreticky sa problematike ochrany ľudských práv a nediskriminácie reálne venujú a hľadať čo najlepšie východiská pre zlepšenie pôsobenia všetkých týchto inštitúcií pre občana.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ochrana ľudských práv, a pred akoukoľvek formou diskriminácie, je vecou nás všetkých a bolo by veľmi naivné si myslieť, že v rozvinutých spoločnostiach sa tento fenomén vyskytuje v minimálnej miere. Rovnako je naivné si myslieť, že mne sa to nemôže stať. Ak sa viem účinne brániť, som na tom ešte dobre, ale je mnoho ľudí, ktorí to z rôznych dôvodov nedokážu alebo po vyčerpaní všetkých legálnych i finančných prostriedkov, pretože je to vždy nákladné, najmä pri rýchlosti a kvality rozhodovania našich súdov už nevládzu alebo nemôžu. A tu môžeme pre nich niečo podstatné a užitočné urobiť my, pretože ako uvádza dôvodová správa k všeobecnému politickému odporúčaniu EKRI č. 2, citujem: "Ľudia vystavení diskriminácii a intolerancii sa v snahe čeliť nerovnosti stretávajú s mnohými problémami a prekážkami. Mnohí z nich nemajú kapacitu ani prostriedky na uplatňovanie svojich práv. Dôležitou úlohou orgánov pre rovnosť, je pomôcť im pri tom. V druhom kroku títo ľudia často potrebujú osobnú a emocionálnu podporu, aby boli schopní čeliť diskriminácii alebo intolerancii, s ktorou sa stretávajú. V ďalšom kroku potrebujú právne poradenstvo, aby im boli vysvetlené ich práva a možnosti ich uplatňovania. Následne potrebujú právnu pomoc, aby sa mohli obrátiť na verejné aj súkromné inštitúcie, rozhodovacie orgány a súdy s cieľom domáhať sa svojich práv."
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne kolegovi Otovi Žarnayovi za absolútne trefný komentár k tejto problematike. Naozaj toto boli veľmi potrebné slová, pretože čo sa týka Slovenského národného strediska pre ľudské práva, ja som doteraz nepostrehla, že by toto stredisko nejak vehementne spolupracovalo s obrovským množstvom občianskych združení, ktoré suplujú úlohu štátu v tom, že pomáhajú obetiam domáceho násilia, naozaj bojujú proti násiliu na ženách, na deťoch. Množstvo krízových centier, takisto občianske združenia, ktoré robia osvetu v pôrodnej starostlivosti, kde bývajú porušované ženské, ženské práva, ktoré tiež teda patria k ľudským právam. Takže tieto všetky občianske združenia fungujú na nórskych fondoch a čakajú na projektové výzvy, ktoré keď skončia, mnohé z týchto pracovníčok potom nemajú pár mesiacov výplatu a tuto sa pozrieme na stredisko, ktoré má rozpočet fungovania pol milióna eur a z toho v podstate väčšia polovica je len na to, aby to, aby toto stredisko fungovalo, takže to je naozaj, to je naozaj smiešne a nemyslím si, že, že sa tieto skutočnosti touto novelou zmenia.
Takže ďakujem ti, Oto, za tieto slová.

Ďakujem ti, pán poslanec Žarnay, za tvoj príspevok. Išiel veľmi do hĺbky, čo veľmi oceňujem. Predsa len na tom priestore, ktorý máme vymedzený rokovacím poriadkom, sa nedá všetko ohľadom tejto problematiky spomenúť, takže sme sa veľmi doplnili, čo (povedané s úsmevom), čo naozaj veľmi kvitujem, a táto debata naozaj bola veľmi dobrá, bola veľmi odborná a ja očakávam, že ministerstvo zváži všetky tieto naše pripomienky a že naozaj budeme mať ešte príležitosť serióznejšie sa rozprávať o inštitúcii, ktorá má ochraňovať a rozvíjať ľudské práva na Slovensku, lebo to, ako ste to predložili, naozaj tomu nezodpovedá.
Takže, ďakujem pekne, Oto, a bola to výborná debata z mojej strany.