40. schôdza

Pani poslankyňa Dubačová do rozpravy, nech sa páči.

Vážené kolegyne, kolegovia, práve preto, že sme tu už právo na odpoveď v našej legislatíve nie tak dávno zavedenú mali, musíme uvažovať nad dôvodmi, kvôli ktorým ho kolegovia navrhujú zaradiť do tlačového zákona opäť. Musíme uvažovať nad tým, či je niekoho ego nad verejným záujmom. Musíme uvažovať nad tým, či sa opäť len niektorí verejní funkcionári nechcú ukrývať vo svojej komfortnej zóne a keď vyšteknú, tak iba po svojom. Ja netvrdím, že kritika na kvalitu novinárskej práce, ktorá zjavne motivuje predkladateľov zákona, niekedy nie je oprávnená. Lenže my nie sme normalizátori. A toto je slobodná krajina.
Ak chceme kvalitnejšie médiá, pozrime sa na to z opačnej strany, z opačného pohľadu. Hľadajme možnosti, ako môžeme systematicky podporovať rozvoj mediálneho prostredia, ako môžeme vo verejnom záujme podporovať kvalitnú žurnalistickú tvorbu, ktorá môže posunúť celú našu spoločnosť. Hovorme o nástrojoch, ktoré pomôžu postaveniu novinárov. Hovorme o nástrojoch, ktoré prinesú finančné zdroje aj zo štátnej kasy na to, aby sa mohla kvalitná žurnalistická tvorba na Slovensku rozvíjať. Aj tak môžeme znížiť ekonomický tlak na médiá a prispieť ku skvalitňovaniu mediálneho prostredia, ku skvalitňovaniu práce novinárov a ich výsledných výstupov.
Aj preto sme v strane SPOLU – občianska demokracia spolu s kolegami pripravili balík zákonov v rámci rekonštrukcie štátu na ochranu a podporu kvalitnej novinárskej práce. Uznávam, že pri veľa sporoch, do ktorých sa aj vy tu viacerí kolegovia s novinármi dostávate, je to možno chyba na oboch stranách, lenže my sa nemôžeme správať v modernej demokratickej spoločnosti ako diktátori. Informačné prúdy sa nezastavia. Zem sa neprestane krútiť. Našou úlohou je snažiť sa otočiť rotáciu planéty a treba jej pomôcť v čo najlepšom behu. Ak sa posunieme smerom, o ktorom hovorím, potom môžeme očakávať, že novinári nebudú pracovať tak rýchlo, budú mať priestor pracovať na témach hlbšie a budú tak aj pre vás, kolegovia, odbornejšími partnermi.
To je ale len jeden z krokov. Tým ďalším, a opäť musím apelovať na niektorých konkrétnych predstaviteľov nášho verejného života, je ich prístup k novinárom a k médiám. Dnes som to, už tu v pléne aj sa o tom zmieňovala. Drvivá väčšina novinárov z relevantných médií si robí svoju prácu poctivo a slušne. Skutočne si myslím, že by sme nemuseli mať na stole žiadne právo na odpoveď, keby sa kompetentní často nestavali k novinárom tak, ako sa stavajú. Keby sa kompetentní najvyšší predstavitelia tohto štátu nevyhýbali otázkam novinárov, keby odpovedali hneď pravdivo a úplne, tak ako sa v otvorenej spoločnosti patrí, a potom som presvedčená, že by sme tú situáciu dnes vnímali úplne inak.
Povedala som, že toto je slobodná krajina. Aspoň sa teda väčšina z nás v tejto sále snaží, aby ňou stále bola. Ak médiá neprávom zaútočia a nemajú pravdu, aj dnes sú v legislatíve nástroje, ktoré zaručujú, že ak súdy uznajú ich chybu, zaplatia za ňu. Ak médiá zaútočia a nemajú pravdu, v dnešnej dobe nie je nič jednoduchšie, ako verejne a nahlas tú pravdu povedať.
Vážené kolegyne, kolegovia, skúsme zvyšovať kultúru komunikácie, kultúru médií najskôr sami od seba. Toho priestoru je neúrekom. Až keď vyčerpáme všetky slušné spôsoby, až potom sa môžeme začať baviť o akýchkoľvek reguláciách. Lenže my sme sa v prípade niektorých jednotlivcov nepriblížili ani len ku snahe o slušné spôsoby komunikácie.
Ďakujem.

Päť faktických poznámok na vaše vystúpenie, pani poslankyňa. Končím možnosť prihlásiť sa.
Pán poslanec Mazurek.

Pani poslankyňa, úplne zbytočné vystúpenie, plné nárekov, ktoré nemajú žiadne opodstatnenie v realite. Ale ja sa vám ani nedivím. Byť taký veľký miláčik médií, ako ste vy sama, tak tiež tu chodím a ospevujem jedno médium za druhým, jakí to sú úžasní, veľkí, hrdí bojovníci za demokraciu, práva všetkých ľudí bez rozdielu. A ak ďalej a tak ďalej.
Hovorili ste napríklad o tom, že ak dôjde k nejakému konfliktu politika s novinármi, tak je chyba väčšinou na oboch stranách. A ja sa vás chcem opýtať, akú chybu robím ja, že médiá neodvysielajú to, čo im hovorím, aj keď im hovorím opakovane, že klamú. Akú chybu som v tomto prípade zrobil, hej? Znovu sa vrátim k tomu príkladu: "Mazurek hádzal dlažobné kocky." Koľkokrát ste to čítali? Možnože ste to aj vy sama povedali, vy sami povedali, a opakovane xy-krát do médií odpoveď: klamete, nie je to pravda, ospravedlňte sa mi, jednoducho šírite bludy. Akú chybu robím ja? Neviem. Ale dobre, v pohode.
Hovoríte, že v legislatíve sú dostatočné nástroje na to, aby sa politik bránil. Viete, koľko žalôb som už podal na naše slávne médiá? Naše v úvodzovkách. Trvá to minimálne rok, kým sa súd vôbec rozhýbe, kým vám, kým vás vyzve, aby ste zaplatili nejaký správny poplatok, potom jedna výzva, druhá výzva, ten sa môže vyjadriť, henten sa môže vyjadriť, prejde pokojne dva-tri roky, odkiaľ, odkedy sa vec stala. A čo potom politik už môže po tých dvoch-troch rokoch robiť, keď dávno kauza je zabudnutá a už sa nemôže brániť?
Úplne fantastický príklad: Marian Kotleba býva v dome, ktorý mu kúpila strana. Vedeli novinári, že klamú. Vedeli, že to nemajú ako dokázať, ale bez hanby to pustíme úplne všade. Potom sa dokázala pravda po roku a pol. Po roku a pol museli priznať, ale rok a pol bola celá slovenská verejnosť zavádzaná a novinári neurobili nič pre to, aby napravili tieto lži, ktoré šírili. A hovoríte, že nie je nič ľahšie ako otvorene povedať pravdu a vyvrátiť tieto klamstvá. Tak sa skúste zamyslieť nad tým, akú má Ľudová strana Naše Slovensko pozíciu na to, aby otvorene niečo povedala, keď nás nepozývajú vôbec nikde, lebo sú to obyčajné novinárske hyeny.

Pán poslanec Farkašovský.

Ďakujem. Pani kolegyňa, použili ste slovo normalizátori vo svojom prejave a to je pre mňa jasná známka toho, že ide o politizovanie témy. A o tejto téme by sme nemali politizovať, ale mali by sme ju vecne riešiť. Súhlasím s vami v jednom, že by sme mali smerovať aj naše úsilie, aj novinári samotní by mali smerovať úsilie ku kvalitnej žurnalistickej tvorbe. Súhlasím, venovať treba viac pozornosti asi výchove žurnalistov, tam si myslím, že náš vzdelávací systém dosť zaostáva, ale na druhej strane ak sa dostane do praxe aj dobre erudovaný a dobre vzdelaný novinár, tá redakčná prax ho veľmi často a veľmi rýchlo pokazí.
Spomenuli ste aj otázky novinárov. Samozrejme, každý novinár má právo klásť otázky, veď je predĺženou rukou verejnosti a reprezentuje svojich čitateľov, divákov a poslucháčov. Otázky by však mali byť vecné a korektné. Často sú však účelové a provokačné s cieľom nie získať informáciu, ale nachytať politika alebo verejného činiteľa. Takže otázka sa dá položiť aj oznamovacím tónom, ale aj provokačným tónom, čo iba potom generuje pocit konfliktnosti na oboch stranách. Tomu by sme mali predchádzať a myslím si, že toto svojím spôsobom bude riešiť aj navrhovaná novela. Ďakujem.

Pán poslanec Senko.

Pani poslankyňa, právo na odpoveď má svoj význam a myslím si, že dosť veľký v súvislosti s tým, že je to istý opravný prostriedok v období, keď je verejnosť informovaná nie celkom pravdivo, alebo keď je poškodená aj povesť nejakej osoby. Práve preto ho možno zaviedli do svojho právneho systému aj rôzne krajiny Európskej únie, aj tie, ktoré sú v našich očiach demokratické. A my sme si podľa tohto možno aj v predchádzajúcom období z ich legislatívy aj brali vzor.
Áno, v roku 2011 bol zmenený tlačový zákon, ktorý bol v platnosti od roku 2008, a možno povedať, že práve ten tlačový zákon dával verejnosti aj reálne vymožiteľné právo na uverejnenie opravy nepravdivých informácií. Bol počas jeho pôsobnosti robený aj prieskum, myslím si, že to bolo v denníku SME, študentmi jednej vysokej školy, kde sa zistilo, že počas 10 mesiacov jeho trvania v tom období o túto žiadosť požiadalo 28 čitateľov a iba jeden politik. Čiže malo to svoj význam a verejnosť sa naučila narábať s týmto inštitútom.
Takže ja by som to nespochybňoval, pretože ozaj verejnosť má právo na presné informácie a toto je opravný prostriedok k tomu, aby sa k pravdivejšej informácii verejnosť dostala.

Pani poslankyňa Vaľová.

Ďakujem veľmi pekne. Ja ešte raz opakujem, nechápem, čo také sa v tomto zákone deje. No predsa nič. Jednoducho ak ten novinár napíše pravdu, tak potom daný človek, ktorý vlastne, alebo ak nenapíše pravdu, tak ten človek, ktorý bol poškodený, tak sa obráti a povie tak isto svoj názor. Alebo, respektíve väčšinou sa stáva, že ani nedostane priestor tento človek. A je to jedno, či je to politik, či je to starosta, či je to akýkoľvek zamestnanec.
A prečo by mal čakať niekto rok alebo dva na súd, keď mu pošpinia rodinu, vymyslia si príbeh, keď mu zdehonestujú možno aj pracovné možnosti? Prečo by mal čakať na súd? Prečo by nemohol povedať svoj názor, že takto to nie je. Čo také v tomto zákone sa deje? Ja nechápem.
Ja opäť zopakujem ten Denník N, škoda, že tu kolega nie je, ktorý povedal, že keď občania kúpili a dali do schránok. No ja pochybujem, že Denník N, ktorý vychádza 2- alebo 3-tisíc kusov, niekto 12-tisíc kusov z občanov kúpi, čo stojí nejakých, okolo 10- až 12-tisíc euro, chcem toho občana vidieť, bez akéhokoľvek záujmu a nahádže do všetkých schránok v meste v Humennom. A na titulnej strane je samozrejme primátorka Vaľová a denník sa polovičku venuje Vaľovej. Ako urobili dotlač v Denníku N? To, čo niekto stál pri tlačiarni a vedel čo bude? Nie, lebo dopredu objednali články. Lebo ja keď si chcem dať dotlačiť nejaký výtlačok, tak musím dopredu vedieť, čo v ňom je. Však predsa nedám za to 10-tisíc eur. Bez toho, aby sa niečo spýtal, aby dali možnosť niečo povedať.
Takto sa správajú naše médiá, doslova si pripravujú, keď si zoberú niekoho na mušku, doslova vykonštruujú príbehy, prípady a veľmi dobre vedia, že emócie na ľudí pôsobia. Takže prečo by ani človek nemohol povedať, ako to on vidí zo svojej strany?