40. schôdza

Vážené kolegyne a kolegovia, na stole máme zákon týkajúci sa médií. Dlhú dobu badať neuveriteľný posun vo fenoméne nazývanom periodická tlač a agentúrne spravodajstvo. Prapôvodný zmysel novín a ďalších médií bol poskytovať informácie. No mediálne prostredie sa radikálne zmenilo. Reči o nezávislých novinách sú iba utópiou. Nezávislé noviny sú príliš závislé na určitých finančných skupinách. Nezávislí novinári sú až príliš závislí na finančných skupinách. No kde je problém? No už som ho menoval. Finančné skupiny v pozadí všetkých médií.
Obrovský kapitál našich finančných skupín či korporácií zo zahraničia isto nebol vrazený do ovládnutia mediálneho trhu Slovenska kvôli objektívnemu informovaniu. Oligarchovia potrebujú médiá na svoje presadzovanie tzv. svojich ekonomických záujmov, ktoré presadzujú cez svoju ideologickú líniu. Čo je tragédia na Slovensku, scénu ovládlo zopár skupín rovnakého razenia. Hry na pravých, ľavých, liberálno-pravých, liberálno-ľavých, modrých, žltých, bielych, sú len hrou, je to len jedna Rubikova kocka.
Ja sa chcem zaoberať v tejto rozprave ideologickou líniou, ktorá slúži na odstránenie ideových nepriateľov, ktorí majú potenciál, možný potenciál ohroziť ich bezostyšné hrabanie a hrabanie, hromaždenie a hromaždenie majetku. Aj keď je taká jediná istota, vďakabohu, že skončia buď v hline, alebo v urne, alebo buď v nebi, alebo buď v pekle, to všetci máme rovnako. Práve toto hrabanie stojí v pozadí nebezpečnej neférovosti niektorých médií, špiny, ohovárania. Ako sa dehonestujú v médiách, ako sa dehonestuje v médiách a človek nemá možnosť obrany. Aj keď teoreticky má, je to prakticky nemožné, tak to vám predvediem. Začnem príkladom zo zajtrajška. Je to príklad z parlamentu, nie z médií, ale podobne to chodí aj v médiách.
Včera som povedal neodškriepiteľný fakt, a to, že Kiska sa bratríčkuje s Porošenkom, ktorý podporuje neonacistické batalióny. Je to fakt. Je to holý fakt. Nemeniteľný fakt. Fakt neodškriepiteľný. Odpoveďou mi bolo, že žijem v bubline, ktorá je úplne obludná a je plná nenávisti a zvrátenosti. Fakt je zvrátenosť. Ďakujem.
Čo sa stáva? Reálne pomenúvate fakty a čo sa nestane? Ste extrémista, ste pravicový radikál, ste fašista. Nuž, ako sa môžte brániť? Pomenujete asociálov, ste extrémista, rieši vás súd. Pomenujete zločiny migrantov a uvediete aj konkrétne prípady, ste extrémista a fašista a konšpirátor. Toto je veľmi zaujímavé. Poviete to isté, čo povedali Nelson Mandela a Desmond Tutu, obidvaja černosi, obidvaja nositelia Nobelovej ceny, a tu na Slovensku dostanete tisíc eura pokutu a médiá vás osočia, že ste extrémista a že ste sa neospravedlnil za svoje neľudské extrémistické výroky, že ste bol arogantný a tak ďalej a tak ďalej. Aby som bol úplne konkrétny, jeden príklad z novín. Portál Aktuality, autor Ladislav Bariak mladší, "Kotlebovci dostali pokutu za rasistické reči". Ďakujem pekne. Teda aj Nelson Mandela je rasista, keď to isté povedal, čo Kotleba, čo Kotlebovci.
Vytvorila sa situácia podobná situácii v 50. rokoch minulého storočia. V periodickej tlači, v novinách bol vytvorený triedny nepriateľ systému. Dostal meno diverzant, kulak, spiatočník, tmár a sionista. V súčasnosti je vytvorený tiež nepriateľ systému. Dostal meno extrémista, fašista, konšpirátor a antisemita. V 50. rokoch v novinách tzv. pracovné kolektívy a jedinci žiadali odsúdenie triedneho nepriateľa, spiatočníka, ktorý nechcel nasledovať svetlé zajtrajšky pod vedením robotníckej triedy hrdinského Sovietskeho zväzu a socialistického tábora. V súčasnosti v novinách a v agentúrnych správach žiadajú kolektívy, teraz zamaskované pod pláštikom takých či onakých neziskoviek, mimovládok, inštitútov a jednotlivcov a potom tzv. užitočných idiotov tiež odsúdenie a potrestanie tzv. extrémistov a konšpirátorov, ktorí nechcú nasledovať svetlé zajtrajšky Európskej únie, európskeho jadra a hrdinského Bruselu a Európskej únie pod vedením hrdinskej Merkelovej a hrdinsky bojujúceho Jeana-Claude Junckera, ktorý bojuje ťažký boj so všetkým alkoholom sveta, ktorý chce zničiť osobne.
V 50. rokoch bol v novinách vychvaľovaný sovietsky úderník, robotník a kolchozník a ich prínos pre výstavbu socializmu, čo bola hlúposť, ale bola to norma. V súčasnosti v novinách sú vychvaľovaní prišelci z Afriky a Blízkeho východu, to znamená, diplomovaní inžinieri, lekári a jadroví fyzici ako prínos pre rozvoj starnúcej populácie Európy a oživenie ekonomiky, čo je tiež hlúposť, ale keď to človek pomenuje, dostane titul fašista a extrémista.
Tak v 50. rokoch, ako aj v súčasnosti sa vytvorí ideológia, vytvoria sa vnútorní nepriatelia, sú prenasledovaní, špinení a súdení. A kto je tá ruka, čo spúšťa mechanizmus? No predsa v minulosti pero a v súčasnosti klávesnica počítača novinára. Vtedy aj dnes mal a má novinár dve možnosti. Mal a má dve možnosti: nebyť indoktrinovaným alebo samoscenzurovaným otrokom vládcu. Ešte raz pripomeniem meno Bariak mladší a jeho výrok, potom Arpád Soltész, ktorý hovorí o bielej spodine. Cíti sa niekto z vás ako biela spodina?
Ďalej v tejto rozprave zazneli slová ako náhubkový zákon. Preboha, kde to žijete, páni poslanci a pani poslankyňa zo SAS-ky?! Náhubkový zákon zaviedla Žitňanská, vy ste zaň hlasovali.
Pán Osuský vo svojej diskusii povedal, že noviny Republika zdochla. Bolo to nepekné vyjadrenie. Ja som mečiarovskú Republiku nečítal, možnože dvakrát, aby som sa priznal. Ja som čítal druhú Republiku. To boli noviny Miroslava Sládka.
A teraz, prečo zdochla Republika a prečo nezdochli iné noviny, súčasné, protežované? Tak spolumajiteľ ESET-u daroval 1,2 milióna eur Denníku N. Anton Zajac sa volal, tuším. Prispel i na Progresívne Slovensko, tú správnu, vyvolenú stranu.
A na záver by som chcel povedať, ešte raz, prečo som napríklad nezažaloval toho Ladislava Bariaka mladšieho? Je to také úsmevné, v obci, kde som učil, jeden taký dosť smiešny asociál mal prezývku Bariak. Keď sa prišiel hádať do školy alebo za rodičmi alebo za mnou, v zime prišiel, na jednej nohe čižma a na druhej šľapka s dajakým vtáčikom alebo s čím.
Ďakujem za slovo.

Vážené kolegyne, kolegovia, práve preto, že sme tu už právo na odpoveď v našej legislatíve nie tak dávno zavedenú mali, musíme uvažovať nad dôvodmi, kvôli ktorým ho kolegovia navrhujú zaradiť do tlačového zákona opäť. Musíme uvažovať nad tým, či je niekoho ego nad verejným záujmom. Musíme uvažovať nad tým, či sa opäť len niektorí verejní funkcionári nechcú ukrývať vo svojej komfortnej zóne a keď vyšteknú, tak iba po svojom. Ja netvrdím, že kritika na kvalitu novinárskej práce, ktorá zjavne motivuje predkladateľov zákona, niekedy nie je oprávnená. Lenže my nie sme normalizátori. A toto je slobodná krajina.
Ak chceme kvalitnejšie médiá, pozrime sa na to z opačnej strany, z opačného pohľadu. Hľadajme možnosti, ako môžeme systematicky podporovať rozvoj mediálneho prostredia, ako môžeme vo verejnom záujme podporovať kvalitnú žurnalistickú tvorbu, ktorá môže posunúť celú našu spoločnosť. Hovorme o nástrojoch, ktoré pomôžu postaveniu novinárov. Hovorme o nástrojoch, ktoré prinesú finančné zdroje aj zo štátnej kasy na to, aby sa mohla kvalitná žurnalistická tvorba na Slovensku rozvíjať. Aj tak môžeme znížiť ekonomický tlak na médiá a prispieť ku skvalitňovaniu mediálneho prostredia, ku skvalitňovaniu práce novinárov a ich výsledných výstupov.
Aj preto sme v strane SPOLU – občianska demokracia spolu s kolegami pripravili balík zákonov v rámci rekonštrukcie štátu na ochranu a podporu kvalitnej novinárskej práce. Uznávam, že pri veľa sporoch, do ktorých sa aj vy tu viacerí kolegovia s novinármi dostávate, je to možno chyba na oboch stranách, lenže my sa nemôžeme správať v modernej demokratickej spoločnosti ako diktátori. Informačné prúdy sa nezastavia. Zem sa neprestane krútiť. Našou úlohou je snažiť sa otočiť rotáciu planéty a treba jej pomôcť v čo najlepšom behu. Ak sa posunieme smerom, o ktorom hovorím, potom môžeme očakávať, že novinári nebudú pracovať tak rýchlo, budú mať priestor pracovať na témach hlbšie a budú tak aj pre vás, kolegovia, odbornejšími partnermi.
To je ale len jeden z krokov. Tým ďalším, a opäť musím apelovať na niektorých konkrétnych predstaviteľov nášho verejného života, je ich prístup k novinárom a k médiám. Dnes som to, už tu v pléne aj sa o tom zmieňovala. Drvivá väčšina novinárov z relevantných médií si robí svoju prácu poctivo a slušne. Skutočne si myslím, že by sme nemuseli mať na stole žiadne právo na odpoveď, keby sa kompetentní často nestavali k novinárom tak, ako sa stavajú. Keby sa kompetentní najvyšší predstavitelia tohto štátu nevyhýbali otázkam novinárov, keby odpovedali hneď pravdivo a úplne, tak ako sa v otvorenej spoločnosti patrí, a potom som presvedčená, že by sme tú situáciu dnes vnímali úplne inak.
Povedala som, že toto je slobodná krajina. Aspoň sa teda väčšina z nás v tejto sále snaží, aby ňou stále bola. Ak médiá neprávom zaútočia a nemajú pravdu, aj dnes sú v legislatíve nástroje, ktoré zaručujú, že ak súdy uznajú ich chybu, zaplatia za ňu. Ak médiá zaútočia a nemajú pravdu, v dnešnej dobe nie je nič jednoduchšie, ako verejne a nahlas tú pravdu povedať.
Vážené kolegyne, kolegovia, skúsme zvyšovať kultúru komunikácie, kultúru médií najskôr sami od seba. Toho priestoru je neúrekom. Až keď vyčerpáme všetky slušné spôsoby, až potom sa môžeme začať baviť o akýchkoľvek reguláciách. Lenže my sme sa v prípade niektorých jednotlivcov nepriblížili ani len ku snahe o slušné spôsoby komunikácie.
Ďakujem.

Pani poslankyňa, úplne zbytočné vystúpenie, plné nárekov, ktoré nemajú žiadne opodstatnenie v realite. Ale ja sa vám ani nedivím. Byť taký veľký miláčik médií, ako ste vy sama, tak tiež tu chodím a ospevujem jedno médium za druhým, jakí to sú úžasní, veľkí, hrdí bojovníci za demokraciu, práva všetkých ľudí bez rozdielu. A ak ďalej a tak ďalej.
Hovorili ste napríklad o tom, že ak dôjde k nejakému konfliktu politika s novinármi, tak je chyba väčšinou na oboch stranách. A ja sa vás chcem opýtať, akú chybu robím ja, že médiá neodvysielajú to, čo im hovorím, aj keď im hovorím opakovane, že klamú. Akú chybu som v tomto prípade zrobil, hej? Znovu sa vrátim k tomu príkladu: "Mazurek hádzal dlažobné kocky." Koľkokrát ste to čítali? Možnože ste to aj vy sama povedali, vy sami povedali, a opakovane xy-krát do médií odpoveď: klamete, nie je to pravda, ospravedlňte sa mi, jednoducho šírite bludy. Akú chybu robím ja? Neviem. Ale dobre, v pohode.
Hovoríte, že v legislatíve sú dostatočné nástroje na to, aby sa politik bránil. Viete, koľko žalôb som už podal na naše slávne médiá? Naše v úvodzovkách. Trvá to minimálne rok, kým sa súd vôbec rozhýbe, kým vám, kým vás vyzve, aby ste zaplatili nejaký správny poplatok, potom jedna výzva, druhá výzva, ten sa môže vyjadriť, henten sa môže vyjadriť, prejde pokojne dva-tri roky, odkiaľ, odkedy sa vec stala. A čo potom politik už môže po tých dvoch-troch rokoch robiť, keď dávno kauza je zabudnutá a už sa nemôže brániť?
Úplne fantastický príklad: Marian Kotleba býva v dome, ktorý mu kúpila strana. Vedeli novinári, že klamú. Vedeli, že to nemajú ako dokázať, ale bez hanby to pustíme úplne všade. Potom sa dokázala pravda po roku a pol. Po roku a pol museli priznať, ale rok a pol bola celá slovenská verejnosť zavádzaná a novinári neurobili nič pre to, aby napravili tieto lži, ktoré šírili. A hovoríte, že nie je nič ľahšie ako otvorene povedať pravdu a vyvrátiť tieto klamstvá. Tak sa skúste zamyslieť nad tým, akú má Ľudová strana Naše Slovensko pozíciu na to, aby otvorene niečo povedala, keď nás nepozývajú vôbec nikde, lebo sú to obyčajné novinárske hyeny.

Ďakujem. Pani kolegyňa, použili ste slovo normalizátori vo svojom prejave a to je pre mňa jasná známka toho, že ide o politizovanie témy. A o tejto téme by sme nemali politizovať, ale mali by sme ju vecne riešiť. Súhlasím s vami v jednom, že by sme mali smerovať aj naše úsilie, aj novinári samotní by mali smerovať úsilie ku kvalitnej žurnalistickej tvorbe. Súhlasím, venovať treba viac pozornosti asi výchove žurnalistov, tam si myslím, že náš vzdelávací systém dosť zaostáva, ale na druhej strane ak sa dostane do praxe aj dobre erudovaný a dobre vzdelaný novinár, tá redakčná prax ho veľmi často a veľmi rýchlo pokazí.
Spomenuli ste aj otázky novinárov. Samozrejme, každý novinár má právo klásť otázky, veď je predĺženou rukou verejnosti a reprezentuje svojich čitateľov, divákov a poslucháčov. Otázky by však mali byť vecné a korektné. Často sú však účelové a provokačné s cieľom nie získať informáciu, ale nachytať politika alebo verejného činiteľa. Takže otázka sa dá položiť aj oznamovacím tónom, ale aj provokačným tónom, čo iba potom generuje pocit konfliktnosti na oboch stranách. Tomu by sme mali predchádzať a myslím si, že toto svojím spôsobom bude riešiť aj navrhovaná novela. Ďakujem.

Pani poslankyňa, právo na odpoveď má svoj význam a myslím si, že dosť veľký v súvislosti s tým, že je to istý opravný prostriedok v období, keď je verejnosť informovaná nie celkom pravdivo, alebo keď je poškodená aj povesť nejakej osoby. Práve preto ho možno zaviedli do svojho právneho systému aj rôzne krajiny Európskej únie, aj tie, ktoré sú v našich očiach demokratické. A my sme si podľa tohto možno aj v predchádzajúcom období z ich legislatívy aj brali vzor.
Áno, v roku 2011 bol zmenený tlačový zákon, ktorý bol v platnosti od roku 2008, a možno povedať, že práve ten tlačový zákon dával verejnosti aj reálne vymožiteľné právo na uverejnenie opravy nepravdivých informácií. Bol počas jeho pôsobnosti robený aj prieskum, myslím si, že to bolo v denníku SME, študentmi jednej vysokej školy, kde sa zistilo, že počas 10 mesiacov jeho trvania v tom období o túto žiadosť požiadalo 28 čitateľov a iba jeden politik. Čiže malo to svoj význam a verejnosť sa naučila narábať s týmto inštitútom.
Takže ja by som to nespochybňoval, pretože ozaj verejnosť má právo na presné informácie a toto je opravný prostriedok k tomu, aby sa k pravdivejšej informácii verejnosť dostala.

Ďakujem veľmi pekne. Ja ešte raz opakujem, nechápem, čo také sa v tomto zákone deje. No predsa nič. Jednoducho ak ten novinár napíše pravdu, tak potom daný človek, ktorý vlastne, alebo ak nenapíše pravdu, tak ten človek, ktorý bol poškodený, tak sa obráti a povie tak isto svoj názor. Alebo, respektíve väčšinou sa stáva, že ani nedostane priestor tento človek. A je to jedno, či je to politik, či je to starosta, či je to akýkoľvek zamestnanec.
A prečo by mal čakať niekto rok alebo dva na súd, keď mu pošpinia rodinu, vymyslia si príbeh, keď mu zdehonestujú možno aj pracovné možnosti? Prečo by mal čakať na súd? Prečo by nemohol povedať svoj názor, že takto to nie je. Čo také v tomto zákone sa deje? Ja nechápem.
Ja opäť zopakujem ten Denník N, škoda, že tu kolega nie je, ktorý povedal, že keď občania kúpili a dali do schránok. No ja pochybujem, že Denník N, ktorý vychádza 2- alebo 3-tisíc kusov, niekto 12-tisíc kusov z občanov kúpi, čo stojí nejakých, okolo 10- až 12-tisíc euro, chcem toho občana vidieť, bez akéhokoľvek záujmu a nahádže do všetkých schránok v meste v Humennom. A na titulnej strane je samozrejme primátorka Vaľová a denník sa polovičku venuje Vaľovej. Ako urobili dotlač v Denníku N? To, čo niekto stál pri tlačiarni a vedel čo bude? Nie, lebo dopredu objednali články. Lebo ja keď si chcem dať dotlačiť nejaký výtlačok, tak musím dopredu vedieť, čo v ňom je. Však predsa nedám za to 10-tisíc eur. Bez toho, aby sa niečo spýtal, aby dali možnosť niečo povedať.
Takto sa správajú naše médiá, doslova si pripravujú, keď si zoberú niekoho na mušku, doslova vykonštruujú príbehy, prípady a veľmi dobre vedia, že emócie na ľudí pôsobia. Takže prečo by ani človek nemohol povedať, ako to on vidí zo svojej strany?

Ďakujem za slovo. Vážená pani, povedali ste, že toto je slobodná krajina. No ja si myslím, že toto je poriadne zošnurovaná sloboda, Žitňanskej náhubkový zákon, ďalšia náhubková novela Andreja Danka a tak ďalej a tak ďalej. Takto vyzerá zošnurovaná sloboda pre bežných ľudí. Nezošnurovaná sloboda je len pre liberál-fašistov a ďalej predvádzajúcich sa úchylných bláznov na Dúhovom PRIDE pred americkou ambasádou.
Čo by som vám ešte k tomu dodal? Typický príklad, ako sa správajú médiá, je príklad, ktorý spomínal môj kolega Milan Mazurek. Už ho roky osočujú médiá, že hádzal kamene, ktoré vôbec nehádzal, či dlažobné kocky. Rád by som videl vaše liberálne denníky, ako bičujú, aj ostatné médiá, ako bičujú vášho ideologického súputníka pána Osuského, ktorý dal facku človeku na ulici počas demonštrácie. Keby Mazurek alebo Mizík dali facku svojmu názorovému oponentovi počas demonštrácie, to by ste videli to rošambó. Videli by ste, čo by sa dialo. Takže to je ten dvojitý meter médií. Ďakujem za slovo.

Ospravedlňujem sa. Ja by som teda chcela v krátkosti reagovať a ďakujem za všetky vaše pripomienky, kolegovia.
V prvom rade, pán poslanec Mazurek, robíte jednu jedinú chybu, ste fašista.
Druhé, by som chcela odpovedať, pán Farkašovský, áno, táto téma je predkladaná politikmi v parlamente a je to politická záležitosť. Prosto nech sa tvárime akokoľvek, naozaj je to politická téma, je to politická záležitosť. V tejto krajine sa udiali isté veci a ak si dobre zoberieme aj všetky udalosti, ktoré nasledovali po vražde novinárov, čo sa u nás udialo, aké odkrytia novinári priniesli, čo sa dodnes odkrylo vďaka novinárom v tejto krajine, tak je len prekvapením, že ešte sedí parlament v tejto zostave. Čiže naozaj je to politická záležitosť.
Zároveň vám aj ďakujem za to, že naozaj treba venovať väčšiu pozornosť výchove a vzdelávaniu. Narazili ste aj na žurnalistiky v iných demokraciách, áno, ale tam má demokracia samozrejme inú históriu. U nás v našich demokraciách my máme mladú demokraciu. My ju len budujeme po totalitných režimoch, ktorým naša krajina prešla, tak preto je veľmi dôležité, ešte raz opakujem, je veľmi dôležité, aby sa žurnalistika a aby sa dostala na dôstojné miesto a mala aj dôstojnú podporu a ochranu. Práve udalosti posledných období nás o tom presviedčajú.
A, pani kolegyňa Vaľová, asociácia novinárov napísala a vydala stanovisko, že: "Nevieme o prípade, kedy by politik nedostal relevantný priestor na reakciu. Naopak, časté sú prípady, kedy politici nie sú ochotní odpovedať ani na tie otázky, ktoré dostanú, pričom nezriedka ide o vysokých štátnych funkci..." (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja sa úprimne priznám, že áno, dnes mám so stláčaním gombíkov problém, ale nie je to tak stále. A kým len to a nejde o milióny, tak si myslím, že sa to dá prežiť.
Začala by som osobnou skúsenosťou s novinármi. Takto pred rokom som skladala poslanecký sľub a hneď na druhý deň vyšiel v istom nemenovanom denníku článok, kde bol okrem veľkého titulku podtitulok "V parlamente budú nové tváre, Andrejovi Dankovi po zložení sľubu ani ruku nepodali". Na margo toho, že sme nejakým spôsobom protežovaní. Toto si myslím, že hovorí za všetko. Ten akt bol jasne dokázateľný, bol na fotografiách, ja si ten pocit podanej ruky pamätám, takže absolútne nebolo, žiadna možnosť, že by teda táto informácia bola pravdivá. A rozmýšľali sme nad tým, že čo teda spraviť, aby došlo k náprave. No jedinou možnosťou teda bolo teda využiť právo na opravu. Keď som si pomyslela, že moja babka by videla taký nejaký titulok v novinách, tak už by mi nenapiekla bábovku alebo už by sa so mnou nerozprávala, aj horšie veci sa môžu stať teda, tak využili sme toto právo. Ale tu treba zdôrazniť, že to, čo zaznie prvýkrát, to sa počíta. Už všetko ostatné, čo je zverejnené dodatočne, žiaľ, silu tej prvotnej informácie nemá. To si asi nemusíme klamať.
Vraví sa, že médiá sú siedma veľmoc. A je to tak. A dnes už máme teda popri tých tlačových médiách aj elektronické médiá a tie tlačové majú stále ešte veľkú silu.
To, že tento zákon máme dnes v parlamente, ma svojím spôsobom neprekvapuje, pretože v decembri sa vyjadril pán predseda SMER-u, že takéto čosi asi bude iniciovať, dnes to tu máme čierne na bielom. A ja som zo zvedavosti teda otvorila tento zákon a dôvodovú správu a čo ma ako prvé veľmi prekvapilo, bolo, že chýbal mi tam ten dôvod. Taký, tá dôvodová správa je veľmi tak krehko, nežne napísaná, ale chýbajú mi tam možno nejaké štatistiky, dáta, ktoré by hovorili o tom, koľko možno sťažností sa nevyriešilo, aká je tá skutočná podstata, ktorá teraz v tých médiách funguje. Lebo aj keď tento zákon bol v platnosti od toho roku 2008 do toho roku 2011, tak taktiež tam, teraz zazneli tu nejaké čísla. Podľa mňa sú stále dosť nízke. Teda tento (reakcia z pléna), áno, takže tento inštitút sa síce použil, ale prirodzene aj vydavatelia sa proti nemu bránili a tí, ktorí sa rozhodli ísť súdnou cestou, ako napríklad Ján Slota, ten súdnu cestu využil, hoci trvá dlhšie, ale od Nového ČAS-u za článok vysúdil 20-tisíc. Takže otázka potom je, že či skôr tí politici by nevyužili tú možnosť aj teda, aby na tom ešte vytĺkli, ako využiť len právo na odpoveď.
K tej vecnej stránke. Z môjho pohľadu už dnes tento zákon je spiatočnícky, alebo ide skutočne o prežitok, aj keď chápem v tejto iniciatíve z toho politického hľadiska. Dnes to tu bolo zaznávané, že nepleťme do toho politiku, ale tá politika sa do toho jednoducho pliesť musí, pokiaľ aj pán predseda SMER-u sa netají tým, aký má názor na novinárov. Hovorí to nahlas, skrátka, všetci sme to mali možnosť počuť, novinárska obec mu strpčuje prácu, brojí proti nemu. Z môjho pohľadu by sa možno v tejto veci mohol pozrieť na tie veci triezvo a neuvažovať o tom, že ide o nepravdivé útoky zo strany novinárov, ale skôr o pravdivé skutočnosti, ktoré sa dejú vo vnútri tejto strany.
Čo sa týka toho priestoru v médiách pre politikov, myslím si, že je dostatočný. V roku 2008, keď sa tento zákon vykreoval, vstúpil do platnosti, vtedy ešte tie online médiá neboli také rozšírené, ako sú dnes. Ale dnes už skutočne tí politici môžu využívať rôzne kanály, či už youtuby, facebooky, ten priestor majú neobmedzený, v podstate je veľmi málo regulovaný a môžu si povedať, čo majú na srdci.
Ešte k tomuto by som povedala, že zachytila som informáciu, viem, že je pravdivá, na ministerstve kultúry je vytvorená skupina, ktorá sa zaoberá tvorbou nového mediálneho zákona, ktorý okrem iného teda rieši aj otázku ako zabezpečiť väčšiu ochranu novinárov, a teda aj ako zregulovať ten online priestor, ktorý doteraz regulovaný nemáme. Takže moja otázka znie, že prečo takáto čiastková úprava, prečo sa nepočká teda už na komplexnú úpravu, ktorá aj kvôli smernici Európskej únie musí byť urobená do roku 2020.
Ďalej, čo vytýkam tomuto návrhu, je, že v novinách môže reagovať prakticky ktokoľvek nielen na nepravdivý výrok, ale aj na pravdivý. To znamená, že ozvať by sa mohol ktokoľvek, kto by mal pocit, že niečo sa ho dotýka. A kým predtým sa muselo vysvetliť aspoň, čo bolo v tom článku zlé, tak teraz táto možnosť akoby tu absentovala, čo neviem, či bol zámer, alebo či sa stalo nejaké nedorozumenie. Skrátka, nemyslím si, že je takto nastavené, je to dobré.
Ďalším bodom je to, že noviny sú v podstate súkromný priestor, a ja si neviem predstaviť, že by niekde, napr. v reštaurácii sme my ako politici vždy museli mať rezervované nejaké miestečko a prišli by sme tam do reštaurácie, že ej, my tu teraz máme právo si ísť sadnúť, dajte nám zadarmo obed, lebo skrátka bolo nám utŕžené na cti. No a ten majiteľ tej reštaurácie by musel vyhodiť tých svojich platiacich zákazníkov, lebo skrátka my by sme si dožadovali to naše právo sa tam posadiť a najesť sa zadarmo. Plus ešte navyše, keby toto nespravil, hrozí mu pokuta.
A to je ďalšia vec, tie pokuty. Ja som na tie pokuty pozerala, rozmýšľala som nad tým, že teda na základe akej sadzby sa stanovili tie výšky tých pokút, je to od 1660 euro do 1980 euro. To len tak ako zo zvedavosti by ma zaujímal ten kľúč, že na základe ktorého boli takto stanovené.
Už len zopár myšlienok na záver. Tento návrh zákona z môjho pohľadu má trošku nábeh na protiústavnosť, pretože stále si myslím a neviem, či je to úplne správne, ale myslím si, že to je aj s rozhodnutiami, s Európskym súdom pre ľudské práva, že verejní funkcionári musia zniesť väčšiu mieru kritiky ako bežní ľudia.
A ešte by som reagovala na to, čo zaznelo v pléne v rámci všetkých faktických poznámok. Pani Vaľová povedala, že niet sa čoho báť, ak píšeme pravdu. Je sa čoho báť, dokonca smrti. Takže myslím si, že toto je celkom ako, v lepšom prípade basy.
Ďalej tu zaznelo, že novinári nie sú ľudia, že sú to nadľudia. Myslím si, že nie sú nadľudia, sú ľudia z mäsa a kostí, s jedným žijem, takže viem, o čom hovorím. Z mojej strany to bude všetko.
Ďakujem.

Pani poslankyňa, ja si nemyslím, že je dôležité, že koľko bolo využitých alebo koľkokrát bolo využité, bol využitý tento inštitút, ale že je tá možnosť, aby sa v prípade, že sa verejnosť dozvie nejaké informácie, ktoré nie sú pravdivé a menia pohľad na inštitúciu, osobu, má možnosť tá inštitúcia alebo osoba tento opravný prostriedok využiť. To je základná filozofia.
So sadzbami sú spojené, samozrejme, aj tá vymožiteľnosť. Treba povedať, že do roku 2011 bolo toľko prípadov, o ktorých som hovoril, v tých desiatich mesiacoch to bolo, tuším len v denníku SME. Ale podstatné bolo, že ho využili a že sa niečo stalo a že verejnosť sa v tom denníku, kde takáto informácia bola zverejnená, v tom istom denníku zrejme tí istí čitatelia, aj keď možno nie všetci, mali možnosť oboznámiť aj s tou druhou stranou a opraviť si možno ten názor. Veci sa dávali, dá sa povedať, na správnu, správnu mieru.
To je jedno, či je to súkromný priestor alebo iný priestor, ale jednoducho ak sa to dotýka osoby a je verejný záujem pre to, aby noviny prinášali predovšetkým objektívne a pravdivé informácie, tak je všetko v poriadku, keď aj tento súkromný priestor bude týmto spôsobom využívaný. Slúži to verejnosti, slúži to občanom práve k tomu, aby dostali podľa možnosti čo najobjektívnejšiu informáciu. Takže ja význam, význam vidím tohto práva na odpoveď a podporujem tento návrh poslancov.