Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ďakujem aj svojim predrečníkom Ondrejovi Dostálovi, ktorý túto tému uchopil najmä z toho právneho a ľudskoprávneho hľadiska, ale aj kolegovi pánovi poslancovi Budajovi, ktorý bol akýmsi predskokanom toho, čo ja by som chcela teraz v rozprave predniesť.
Budem sa opierať v mojej, v mojom príhovore k tomuto návrhu zákona, resp. k vám, aby ste ho podporili, budem sa opierať o argumenty, ktoré som si vytiahla z viacerých jazykovedných štúdií, ktoré boli k téme prechyľovania ženských priezvisk zverejnené na pôde Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra. A tam, kde to považujem za potrebné, si dovolím aj citovať jednotlivé odborné stanoviská.
Na úvod si dovolím zasadiť tému do stručného historického kontextu ako v rovine jazyka, tak aj v rovine spoločenskej. Obe roviny totiž v tejto téme spolu úzko súvisia a v tomto súzvučím s pánom kolegom Budajom.
Priezvisko sa síce vo všeobecnosti definuje ako dedičné meno rodiny, avšak v súčasnosti ide o zadefinovanie mena rodiny, ktoré sa už môže, ale nemusí následne dediť u potomkov, a teda už nevyjadruje automaticky takú dlhú dedičnú líniu ako kedysi. Toto moderné chápanie priezviska podporuje súčasné znenie zákona, ktorý párom umožňuje vybrať si pri uzavretí manželstva meno, pod akým bude rodina formálne vystupovať. A to troma spôsobmi: Buď sa budú obaja volať po manželovi, buď po manželke, alebo si každý z nich ponechá vlastné meno, pričom majú právo zvoliť si aj priezvisko budúcich potomkov. Avšak ak si manželia zvolia spoločné priezvisko po manželovi, musí byť toto meno v ženskom tvare doplnené o koncovku -ová.
Napriek spomínanej modernizácii je pri povinnom prechyľovaní ženského priezviska stále otázne, do akej miery je toto pravidlo výsledkom vývoja v oblasti jazyka a ustálenia tejto podoby v jazykovom systéme a do akej miery je zároveň aj akousi stereotypnou ozvenou dnes už prekonaných spoločenských konvencií, v rámci ktorých sa kedysi žena počas sobášneho aktu vydala nielen de iure, ale v zásade aj de facto do rúk manžela.
Živý odborný diskurz ohľadom prechyľovania ženských priezvisk dokazuje, že aj medzi jazykovedcami panujú rozpory v hľadaní odpovedí na otázku, či jazyk dostatočne odráža moderné chápanie postavenia ženy v manželstve a právo jednotlivca na slobodné vyjadrenie svojej vlastnej identity. Viacerí jazykovedci zastávajú názor, že prechyľovanie ženských priezvisk je v našom jazykovom systéme dôležitým nástrojom nielen na prenos informácií o osobe, ktorá je nositeľkou priezviska, vďaka tej prípone vieme, že ide automaticky o ženu, ale aj na identifikáciu ďalších významov, ktoré sú pre porozumenie v komunikácii dôležité. Z týchto dôvodov sa prikláňajú k tomu, aby bolo zachované status quo.
Naproti tomu ďalšia skupina jazykovedcov hovorí, že na zaryté lipnutie na povinnom prechyľovaní nie je žiaden dôvod, a preto by mala byť jazykovo aj právne uznaná možnosť používať aj iné tvary ženského priezviska bez koncovky -ová. Argumentujú, že jazyková prax ukazuje, že sa už aj tak deje, aj bez formálneho uznania, pretože jazyk sa vyvíja spontánne a ľudia sa dostávajú v bežnom živote do situácií, kedy je pre nich neprechyľovaná podoba ženského priezviska výhodnejšia, napríklad ak sa rozhodnú pracovať alebo žiť v zahraničí. Zároveň argumentujú, že v praxi vidno, že ženské priezviská v mužskom tvare nespôsobujú ľuďom v komunikácii problémy, ktoré by znemožňovali vzájomné porozumenie. Považujú preto za prirodzené, ak sa jazykové pravidlá a právne normy upravia tak, že budú túto novú realitu kopírovať.
Ďalším argumentom, ku ktorému sa veľká časť z tejto skupiny jazykovedcov prikláňa, sú zdôvodnenia z oblasti antropológie a sociológie. Tie nás upozorňujú na to, že hoci koncovka -ová, s dlhým á, nie je z jazykového hľadiska vyjadrením vlastníckeho vzťahu, vo významovej rovine môže ľuďom podprahovo podsúvať obsah, ktorý kedysi reálne bol s touto podobou mena úzko previazaný, a to, že vydajom a prijatím manželovho mena sa žena stáva akoby jeho majetkom. Koniec koncov ešte aj dnes nevestu obvykle vedie k oltáru otec, muž, ktorý ju budúcemu manželovi do rúk fyzicky odovzdá. Tento pre nás už len dojímavý akt mal kedysi hlboký praktický význam, ktorý vonkoncom nebol iba symbolický. Vydaj kedysi skutočne znamenal úplne odovzdanie sa mužovi, vzdanie sa dovtedajšieho života slobodnej ženy a úplnú oddanosť novým povinnostiam a koncovka -ova a neskôr -ová, s dlhým á, tento fakt administratívne potvrdzovala.
Preto ak by sme chceli dotiahnuť túto úvahu do absurdných dôsledkov, mohli by sme pokojne argumentovať, že lipnutie na prechyľovanie ženských priezvisk môže byť u niektorých ľudí ešte aj dnes vedené presvedčením, že manželka manželovi jednoducho patrí a početné prípady domáceho násilia na území Slovenska nám napovedajú, že minimálne v týchto prípadoch by sme neboli ďaleko od pravdy.
Samozrejme, zástancovia takéhoto názoru sa mýlia ako v rovine jazyka, tak v rovine právnej i sociálno-etickej, avšak pod kožou zažité tradície racionálnu úvahu neraz prebijú. Preto možno pokojne vysloviť hypotézu, že pomýlené predstavy o asymetrickom postavení ženy v manželstve v našej spoločnosti prežívajú možno aj vďaka povinnému prechyľovaniu ženských priezvisk. Tieto pomýlené predstavy sú v našej spoločnosti živené rodovými stereotypmi, ktoré sú v slovenskej kultúre silno zakorenené a koncovka -ová s nimi akosi inštinktívne súzvučí bez ohľadu na to, že z hľadiska súčasného jazyka ju v žiadnom prípade nemožno považovať za vyjadrenie vlastníckeho vzťahu muža voči žene.
Odhliadnuc od faktu, že v slobodnej demokratickej spoločnosti nie je možné vlastniť žiadnu osobu, pretože všetci sú slobodné bytosti rovné v právach a povinnostiach, z jazykového hľadiska vyjadruje vlastnícky vzťah len prípona -ova, s krátkym a, mužova, vojakova, predsedova. Pravdou však je, že súčasná koncovka -ová, s dlhým á, vznikla postupne práve z pomenovaní, v ktorom istý druh vlastníckeho vzťahu predsa len zrejmý bol.
Prechyľovanie ženských priezvisk sa na slovenskom území vyvíjalo od 13. storočia, kedy sa v rozvíjajúcej feudálnej spoločnosti začala vyžadovať predovšetkým pri administratívno-právnych úkonoch presnejšia identifikácia osoby. Tzv. prímená a prídomky, z ktorých sa neskôr vyvinuli dnešné priezviská, sa spočiatku nededili, ale postupne sa stávali dedičnými a tak vytvárali kontinuitu rodín a rodov. Dvojmenný pomenovací systém s prechyľovaním priezvisk vydatých žien bol bežný už pred uzákonením dedičných priezvisk počas jozefínskych reforiem. Prechyľovanie ženských priezvisk má teda na Slovensku dlhú tradíciu a hoci bol, boli motorom vývoja jazyka v tejto oblasti najmä administratívne požiadavky, vecnou podstatou bola snaha identifikovať osobu, teda ženu ako tú, ktorá žije pod strechou konkrétneho muža, či už otca, alebo manžela.
Niektorí lingvisti na obranu prechyľovania v tejto súvislosti uvádzajú, že predsa ani v minulosti nešlo o vyjadrenie majetníckeho vzťahu muža voči žene, ale len o vyjadrenie rodovej línie dôležitej v súvislosti s predkami a potomkami. Keď sa však obzrieme späť do histórie a bez príkras skúmame dôsledky prísneho rozdelenia mužských a ženských rolí patriarchálnej spoločnosti čias minulých, jasne vidíme, že jazyk verne odrážal nielen administratívne požiadavky doby, ale aj spoločenské predstavy o postavení muža a ženy v rodine.
Ako som povedala, dnes je spoločenská situácia úplne iná. Ženy a muži sú formálne rovnoprávni. No napriek tomu sa ešte aj dnes v našej spoločnosti nájdu muži, ktorí považujú ženy za svoj majetok, čo treba brať do úvahy ako jeden z legitímnych dôvodov, pre ktorý niektoré ženy odmietajú používať priezvisko s príponou -ová. Viacerí jazykovedci sa voči takémuto argumentu ohradzujú a bagatelizujú vôľu žien používať priezvisko v nezmenenej forme mužského rodu napríklad tým, že ju považujú iba za módny výstrelok. To je však hrubé zjednodušenie problému, ktoré by mohli dotknuté ženy považovať dokonca až za znevažujúce, keďže sa opiera o stereotypnú predstavu ženy ako iracionálnej, nestálej, módnym trendom podliehajúcej bytosti.
Ďalší lingvisti argumentujú, že zdôrazňovanie sociálno-etického významu pri riešení problematiky vlastných mien je tzv. extra lingválnou motiváciou, ktorej síce neupierajú isté racionálne jadro, ale považujú ju skôr za okrajovú, pretože je podľa nich limitovaná neodborným prístupom. Dokonca si kladú otázku, ako napríklad Iveta Valentová z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, citujem, "či na základe názorov a pocitov niekoľkých žien zo sociolingvistických ankiet, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou nemajú znalosti o vývine pomenúvania osôb a zväčša nemajú skúsenosti s fungovaním neprechýlených foriem priezvisk žien v bežnej komunikácii, treba meniť právne normy a pravidlá spisovného jazyka", koniec citátu.
Nuž, ja osobne sa prikláňam k názoru, že jazyk je živý nástroj komunikácie, ktorý nie je vytesaný do kameňa, ale flexibilne reaguje na vývoj spoločnosti a zároveň ju významne ovplyvňuje. Jazyk má obrovskú moc nielen odrážať realitu, ale ju aj utvárať. Preto s vyššie uvedeným vyjadrením pani Valentovej nemôžem súhlasiť ani ako vyštudovaná lingvistka, ani ako učiteľka slovenčinárka, ani ako poslankyňa.
Ako lingvistka som presvedčená, že jazyk principiálne umožňuje aj také používanie ženských priezvisk, ktoré nie je v súlade s tradíciou, a ako poslankyňa som presvedčená, že je našou povinnosťou prijímať také zákony, ktoré život ľuďom uľahčujú a nie komplikujú. Taktiež sa domnievam, že je úplne jedno, koľko žien volá po možnosti neprechyľovať priezvisko, ale používať s manželom spoločné meno v rovnakom tvare. Podstatné je, že po tejto zmene volajú a majú na to racionálne a praktické dôvody, ktorým máme my zákonodarci načúvať.
Preto ma veľmi teší, že na Slovensku sú aj takí jazykovedci, ktorí považujú voľbu ženy ohľadom formy priezviska za legitímnu a nevidia žiadny problém v tom, aby popri sebe existovali obe formy ženských priezvisk: prechyľované aj neprechyľované. Práve o tento odborný názor sa pri predkladaní návrhu zákona opieram. Napríklad Jaroslava Kmiťová z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra na podporu používania neprechyľovaného priezviska uvádza, citujem, že sa tým "nijako nenarúša systém jazyka a ani úspešnosť komunikácie", koniec citátu. Argumenty, že v komunikácií pri neprechyľovaných priezviskách nastane chaos, lebo nebudeme vedieť, či ide o ženu alebo o muža, nepovažuje za relevantné. Naopak, pripomína, že výskumy potvrdili, citujem, že používateľky a používatelia neprechýlených mien aktivujú tú časť mentálnych schopností, ktoré umožňujú používať priezvisko bez prípony rovnako dobre ako priezvisko s príponou. Dodáva zároveň, že pri úsilí uzákoniť používanie oboch tvarov nejde o snahu potlačiť alebo zrušiť prechyľovanie v slovenskom jazyku, ale o rozvíjanie nových vyjadrovacích možností, teda o využitie komunikačného potenciálu slovenského jazyka.
Vážené kolegyne, kolegovia, citované stanovisko považujem za jeden z dôležitých argumentov, o ktoré sa pri predkladaní tohto návrhu opierame, a chcem veriť, že toto moje odborné vysvetlenie dokáže rozptýliť prípadne pochybnosti niektorých kolegýň a kolegov a potvrdiť zmysluplnosť tohto návrhu zákona.
Ďakujem vám za pozornosť.
