43. schôdza

Ďakujem, pani predsedajúca. Ďakujem aj všetkým poslancom, ktorí sledujú túto rozpravu, či už v sále alebo v kanceláriách. Verím, že to má zmysel zápasiť o to, aby sme sa vyjadrili v tejto situácii, kedy Národná rada akoby zlyhávala. Akoby nebolo dosť teda iných prejavov, vskutku táto Národná rada, verte, že mám istý odstup, aby som to mohol posúdiť, je na tom z hľadiska istých zápasov najhoršie od Novembra ´89. Mám tu teraz najmä zápas o vytvorenie právneho štátu. Vždy to u nás nebolo veľmi ružové, vždy sme mali sklon vytvárať stranícku nadvládu a nie nadvládu práva a zákonov. Je to možno dedičstvo slabej demokratickej tradície, je to možno dedičstvo totalitnej strany, ktorá vytvorila takmer dokonalý model nadvlády politickej strany nad celou spoločnosťou. Fakt je ale ten, že s podobnými sklonmi a spádmi zápasí a zápasili aj vyspelé demokracie. Jednoducho politický život sa organizuje cez politické strany a tie musia mať v mnohých prípadoch demokratického ducha, aby sa vzdali určitého podielu moci nad inštitúciami, ktoré z povahy veci majú zostať vládou práva, a preto nepostraničtené.
Národná rada v tomto volebnom období mala dovoliť najviac ústavných sudcov od vzniku Ústavného súdu a hoci krátka taká prestávka pri obsadení Ústavného súdu sa už v minulosti vyskytla, nikdy sa nevyskytol taký prípad, aký prežívame teraz, posledné mesiace. Termín vypršal, vládne strany nevytvorili podmienky na zmenu zákona, ktorá by umožnila nejakým spôsobom predísť tomu, že Ústavný súd bude znefunkčnený. Nevytvorili ani žiadne kroky k opozícii, aby získali dohodu na zvolení ústavných sudcov. Naopak, jedna strana, strana SMER, si predsavzala špecifickú taktiku, buď tam bude náš predseda, alebo nebude nič, lístky proste budeme vhadzovať prázdne alebo neprídeme vôbec voliť. To je naozaj ignorancia povinnosti, lebo my máme ústavnú povinnosť udržiavať ústavné inštitúcie životaschopné, nemôžme si prisvojiť nejakú diktatúru Národnej rady. Máme tu práve jedinú a len jednu inštitúciu, ktorá môže aj zákonom Národnej rady povedať nie, nie ste v súlade s ústavou, a tou inštitúciou je Ústavný súd. Neviem, či si uvedomujete, ale znefunkčnením práve tejto inštitúcie Národná rada prelomila taký, naozaj taký múr, takú bariéru, ktorú prelamovať v demokracii nemožno. Nemožno sa zbaviť tohoto kontrolóra, aj keď my máme právo voliť a posielať pánovi prezidentovi nominácie. Ak to robíme, potom sa Národná rada vymkla z kĺbov. Vymkla sa zo svojho poslania. Zriekla sa nastoľovania právneho štátu a pustila sa na šikmú plochu nastoľovania nadvlády strán nad zákonom. Dokonca nad ústavou, lebo ústava nám prikazuje, aby Ústavný súd sme volili, navolili a odoslali prezidentovi na jeho rozhodnutie.
Je celkom zrejmé, že strana SMER mala, uprednostnila stranícku taktiku, a tak to aj naďalej pokračuje. Ako viete, zápasí v týchto chvíľach vo vlastnej koalícii o to, aby sa volilo tajne, čo by jej umožnilo hľadať podporu aj so stranou ĽSNS – Kotleba alebo s ďalšími poslancami, ku ktorým sa z nejakých dôvodov verejne nechce hlásiť. Čiže už aj samotný spôsob voľby je dôsledkom straníckej taktiky Roberta Fica a jeho strany SMER. Už pri minulej voľbe strana SMER narazila na bariéru, že nie všetci koaliční partneri chcú ísť až za okraj priepasti. Nie všetci chcú sa zapísať do slovenských dejín demokracie tým, že skákali tak ako Robert Fico, ktorý vyhlásil, že chce byť predsedom Ústavného súdu, ako Robert Fico píska. Zdá sa, že môžme stáť aj dnes nad novou etapou vývoja v tomto volebnom období. No ale nechajme sa prekvapiť.
Našou povinnosťou je strážiť v Národnej rade to, za čo nás a kvôli čomu nás poslanci sem poslali, a to je predovšetkým vykonávať ústavné povinnosti Národnej rady, aj ako jednotliví poslanci, aj ako poslanecké kluby a politické strany. Vláda strán, nadvláda strán potláča vládu zákona. Ak hovoríme o únose štátu, to je taký poetický pojem, ktorý, keď premeníme na drobné, tak ho vidíme v týchto minútach. Teraz prebieha to, čomu sa hovorí únos štátu. Pod týmto literárnym pojmom nie je skryté nič iné ako nadvláda politických strán. A to totiž za to, že politické strany pred nejakými rokmi, nie je tu priestor na to, aby som až taký exkurz vám, vás ním obťažoval, že by sme to celé popísali, ale politické strany začali mať vo vnútri negatívnu selekciu, vlastne ľudia, ktorí sa bránili určitým nelegálnostiam, určitým protekčnostiam, určitému, určitej hre na hrane alebo za hranou zákona, tí z tých strán postupne mizli, a či je to jedna, druhá alebo tretia strana, začali sa podobať na eseročky. V tejto chvíli citujem môjho tribúnového kolegu Milana Kňažka, ktorý s týmto označením odišiel, áno, z SDKÚ. To bola samozrejme strana, ktorá nemala demokratické riziká, aspoň neboli, neboli v tej dobe nejako viditeľné, ale Milan Kňažko identifikoval jej chorobu, meníte sa z politickej strany, čiže organizácie stvorenej pre službu verejnosti, na eseročku. Istú dobu strany, ktoré sa takto menili, boli ešte stále iba parazitmi na štáte. Spomeňte si, že sa rada používal termín, že to je akási chobotnica, ktorá sa prisala na prostriedky štátu a disponuje ich "našim" ľuďom. Lenže dnes sme, obávam sa, už za touto hranicou. Chobotnica sama sa stala štátom. Už nie je prisatá, pretože sa mení na mafiánsky štát. Nie je to vôbec absurdný názov, aj keď je, každému z nás ako patriotovi sa z duše bridí, keď ho počujeme. Ale ak sa strany stanú partokratickými, potom sa stanú eseročkami, potom sa prisajú na štát ako chobotnica a potom splynú so štátom a sami sa stanú štátom, tak veru tento odpudivý obraz o mafiánskom štáte už nie je niečo, čo by sa nedalo vysloviť a čo by bolo bezmedzne prehnané. Nie je to prehnané, stojíme na hranici premeny na mafiánsky štát.
Isteže nemusíme si každý jeden teraz vnucovať predstavu, že my, čo tu sedíme, no zrovna vy, čo tu teraz v tejto chvíli sedíte, mám pevné presvedčenie, že máte záujem práve o to, aby Ústavný súd bol sfunkčnený. A jeden z momentov, kedy strany chcú pohltiť štát cez Ústavný súd, aby tento moment nenastal a aby táto záchranná brzda pred zneužívaním moci, aj moci Národnej rady, aby táto záchranná brzda bola obnovená
A ešte jedna poznámka. Všetky roky, ktoré doteraz môžme sledovať Ústavný súd, aj vy spolu so mnou, aj naši občania, ktorí nás sem poslali, potvrdzujú, že kľúčovou otázkou pri takom systéme Ústavného súdu, aký tu stále máme, je osobná integrita a osobná česť jednotlivých ústavných sudcov. To nie sú figúrky do počtu, tam každý jeden sudca v senáte môže zvrátiť rozhodnutie, môže, naopak, vytvoriť z Ústavného súdu naozaj záchranu demokracie. Preto je na mieste o nich hovoriť a je na mieste aj v tejto chvíli sa usilovať zvoliť čo najviac čestných, zodpovedných ľudí do Ústavného súdu.
Ďakujem, dámy a páni, a pamätajme, že každá jedna takáto chvíľa sa môže raz posudzovať ako prelom v príbehu demokracie na Slovensku.

Milé dámy a páni, vážená pani predsedajúca, dovoľte, aby som uviedol návrh novely ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Túto novelu ústavy predkladajú poslanci Marian Kotleba, Rastislav Schlosár, Martin Beluský, Milan Mazurek a ja, teda Milan Uhrík.
Cieľom tejto legislatívnej zmeny, tejto novely ústavy je odstránenie druhej vety z čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá znie, že: "Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky." Odstránením tejto vety chceme zvýšiť suverenitu Slovenskej republiky a vrátiť, vrátiť rozhodovanie o kľúčových kompetenciách v maximálnej možnej miere naspäť národnému parlamentu.
Toľko, toľko na úvod, ďakujem pekne a poprosím, do rozpravy by som sa prihlásil potom ako prvý.

Ďakujem za slovo, vážená pani podpredsedníčka. Páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona.
Návrh ústavného zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnym pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor, s tým, aby prerokoval návrh zákona v druhom čítaní do 7. mája 2019. Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní.
Pani podpredsedníčka, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem. Milé dámy, vážení páni, vážení občania, ktorí to sledujú, v čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je napísané, že "právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky". Čo táto veta znamená v praxi?
V praxi táto veta znamená to, že je úplne jedno, čo schváli Národná rada Slovenskej republiky, je úplne jedno, na čom sa uznesú poslanci Národnej rady, dôležité je vždy v prvom rade to, čo chce Európska únia, Európsky parlament alebo, respektíve Európska komisia. Jednoducho orgány Európskej únie. Je absurdné, že ako poslanci Národnej rady pri predkladaní návrhov zákonov do Národnej rady musíme všetci vypĺňať takzvanú doložku vybraných vplyvov. A to len potvrdzuje to, že tá Európska únia skutočne je nadradená zákonom Slovenskej republiky, kde v tejto doložke každý z nás musí zaškrtnúť, že áno, predložený návrh zákona je v súlade s právom Európskej únie. Pretože ak nie je, tak automaticky máme ako predkladatelia problémy a takýto návrh zákona nemusí byť zapracovaný do legislatívy.
Európska únia naozaj má nadradené právo v rámci aj národnej legislatívy. Potvrdilo sa to v predchádzajúcich dňoch, kedy Európska komisia pozastavila účinnosť zákona o odvodoch pre obchodné reťazce. Nech je tento návrh zákona akýkoľvek, ja nebudem teraz hodnotiť, či dobrý, alebo zlý, ale jednoducho pravda je taká, že Národná rada Slovenskej republiky prostredníctvom vládnej koalície schválila návrh zákona, schválila návrh zákona, zákon a Európska komisia povedala, že tento zákon proste nebude platiť. A neplatí to, čo povedala Národná rada, ale platí to, čo si povedala Európska komisia. To len svedčí o tom, že Európska únia prostredníctvom Komisie rozhoduje naozaj vo všetkom.
A to sa netýka len nezmyselnej byrokracie na čele so smernicou o ochrane osobných údajov, GDPR. Ale veď si len spomeňme na časy, keď sme vstupovali do Európskej únie, Európska únia vtedy mala viacero požiadaviek ešte pred tým, ako nás prijala za členov. V prvom rade sme dostali ako Slovenská republika kvóty na jednotlivé komodity, dostali sme kvóty na cukor, to znamená, koľko ton cukru sa môže v rámci Slovenskej republiky vyrobiť, aby, božechráň, neboli náhodou diskriminovaní zahraniční potravinári, zahraniční poľnohospodári, ktorí sa sem plánovali natlačiť. V rámci dotácií na poľnohospodárstvo slovenskí poľnohospodári dostali oveľa nižšie dotácie a stále aj dostávajú v porovnaní so západnými krajinami Európskej únie.
Keď sme vstupovali do Európskej únie, Európska únia mala požiadavky, takzvanú bájnu liberalizáciu trhov. V skutočnosti to znamenalo likvidáciu strategických odvetví a privatizáciu týchto podnikov. Spomeňme si, že sme v rámci, v rámci prestupových rokovaní museli súhlasiť. že odstavíme časť jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice, čím sa z energeticky sebestačnej krajiny stala razom krajina energeticky závislá. Dostali sme povinnosť zliberalizovať strategické odvetvia, v praxi to znamenalo sprivatizovať slovenské strategické podniky do zahraničia. Museli sme sprivatizovať elektrárne, plynárne, vodárne, všetky tieto podniky, ktoré kedysi plnili štátnu kasu Slovenskej republiky, z ktorej sa financovalo slovenské školstvo, slovenské zdravotníctvo, prešli do rúk západných investorov a dnes sa s viac ako miliardou eur na dividendách na ziskoch vynášajú zo Slovenska peniaze na Západ a nefinancuje sa slovenské školstvo, slovenské zdravotníctvo z týchto strategických podnikov, ale financuje sa nemecké zdravotníctvo alebo talianske školstvo, lebo napríklad elektrárne patria Talianom.
Európska únia rozhoduje tak isto aj o zahraničnej politike. Všetci dobre vieme a mnohí nesúhlasíme s tými protiruskými sankciami, nebol to výmysel Slovenskej republiky, bol to výmysel práve Európskej únie, Európskej komisie. Ale čo je najhoršie? Na jednej strane tu máme politikov, ktorí rozprávajú o tom, že ako nebudú podporovať protiruské besnenie, konkrétne Robert Fico vo videu na Slavíne, ale následne ten istý Robert Fico potom v Európskej rade hlasoval za predĺženie protiruských ekonomických sankcií. To isté aj Peter Pellegrini, ktorý tiež povedal, že on nepodporuje protiruské sankcie, ale následne, keď sa dostal do, keď teda rokovala Európska komisie, tak tiež hlasoval za predĺženie, opakované predĺženie protiruských sankcií. A keď sa ho novinári pýtali, že, pán Pellegrini, prečo ste hlasovali za predĺženie protiruských sankcií, keď s nimi na domácej slovenskej pôde oficiálne nesúhlasíte, tak povedal, že on nechcel rozbíjať jednotu Európskej únie. Čiže pod zámienkou nejakej servilnosti opäť hlasoval za niečo. Jednu vec robí v Bruseli a druhú vec rozpráva, bohužiaľ, mnohým naivným občanom Slovenskej republiky, ktorí nemajú čas alebo záujem sledovať politické dianie detailne a potom uveria, uveria aj sladkým rečiam.
Čo je ale horšie, Európska únia prostredníctvom svojich nariadení pretláča na Slovensko aj prvky sociálneho inžinierstva. Netýka sa to len tej gender ideológie, kde už pojem muž a žena nie sú viazané fyziologicky, ale sú to len nejaké sociálne konštrukty. Netýka sa to len pretláčania LGBT agendy do legislatívy, do médií, do zábavného priemyslu prostredníctvom dokonca už aj kvót, ale týka sa to napríklad aj imigračnej krízy, imigrantov. Veď si len spomeňme na hlasovanie o povinných kvótach pre prijímanie imigrantov, boli to imigranti z Afriky a z Ázie najmä, z Blízkeho východu, do jednotlivých členských Európskych štátov a hlasovali opäť za to aj slovenskí europoslanci. Teraz nedávno, minulý týždeň bola v Európskom parlamente bolo schválené uznesenie o Afričanoch v Európe. Európsky parlament prostredníctvom svojho uznesenia usúdil, počúvajte dobre, usúdil, že Afričania, 15 miliónov Afričanov už, černochov žijúcich v Európe, údajne nemá, nemá dostatočné práva, že sú diskriminovaní, sú zastúpení málo v médiách, sú zastúpení málo v politike, sú zastúpení, majú menší alebo zlý prístup k bývaniu, nežijú v dôstojných podmienkach, ich deti dokonca dostávajú v školách horšie známky, neviem, prečo, ale teda údajne preto, že asi sú diskriminovaní alebo čo, a teda Európsky parlament prišiel s návrhom uznesenia, že toto všetko treba zmeniť a vyzval Európsku komisiu a členské štáty, aby pracovali na vypracovaní stratégií, plánov ako ešte viac týchto Afričanov, teda černochov konkrétne, zaradiť do, do svojich národných štruktúr. To znamená, že má sa vytvoriť napríklad na školách takzvaný mesiac černošskej histórie, kde sa Slováci, slovenské deti budú učiť menej o slovenskej národnej histórii, ale viac sa budú venovať práve histórii Afričanov. Má sa vytvoriť eurofond v nejakej výške, minimálne za miliardu eur, lebo menšie eurofondy sa nevydávajú, nevytvárajú, pre podporu bývania obyvateľov Afriky, teda Afričanov žijúcich v Európe. Majú sa zaviesť mnohé opatrenia na to, aby bolo viac černochov zastúpených v médiách, v politickom živote, skratka, vo všetkých, vo všetkých významnejších funkciách, aby mali aj slovenské deti dostatok černošských vzorov. Tieto všetky nariadenia, tieto všetky nariadenia sú platné aj pre Slovensko aj práve vďaka tomuto nešťastnému čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí, že sú nadradené zákonom Slovenskej republiky, sú nadradené zákonom Slovenskej republiky. V praxi to platí, to znamená, že Slovensko musí nielenže prijímať opatrenia, s ktorými samé súhlasí, ale musíme prijímať, a čo je horšie, opatrenia, aj tie, s ktorými nesúhlasíme. A čo je úplne najhoršie, dokonca aj tie, ktoré nám škodia, ktoré sú v priamom rozpore so záujmami Slovenskej republiky, priamom rozpore so záujmami obyvateľov Slovenska.
Miera zvrchovanosti Slovenskej republiky v súčasnej Európskej únii, mnohí to nevedia, je ale oveľa nižšia, než aká bola napríklad v Československej socialistickej republike. V orgánoch Európskej únie má Slovenská republika zastúpenie, v orgánoch Európskej únie, tým myslím Európsku komisiu, Európsky parlament, Radu Európskej únie alebo Európsku radu, má Slovenská republika zastúpenie jedno až tri percentá. Úplne marginálne zastúpenie, z ktorého je evidentné, je evidentné, že nedokážeme nič presadiť a na základe väčšinového princípu dokážeme byť veľmi prehlasovaní prakticky v akýkoľvek otázkach. Týka sa to najmä otázok, ktoré patria do takzvanej výlučnej právomoci Európskej únie, to je napríklad colná politika alebo nastavenie pravidiel hospodárskej súťaže. Alebo sa to týka potom právomocí, ktoré patria takzvanej spoločnej právomoci Európskej únie, to je napríklad poľnohospodárstvo alebo oblasť sociálnej politiky.
Kvôli článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa zo Slovenskej republiky stala de facto kolónia západných krajín, ktorá už nemá ani len vlastnú suverenitu, zákonodarnú moc, pretože naozaj platí to, čo sa povie v Bruseli. Kvôli tomuto článku máme zničenú suverenitu, máme, potláča sa národná hrdosť, národná identita, poľnohospodárstvo je zničené. Slovenské podniky, slovenský priemysel je v troskách. Veď sa len pozrite, prosím vás, okolo seba! Už nevidíte vo svojom okolí ani jeden, ani jeden väčší významnejší podnik, ktorý by bol v slovenských rukách. Všetko je buď sprivatizované zahraničným investorom, zahraničným podnikateľom, alebo sú to už priamo zahraničné podniky, ktoré sem, ktoré sem prišli zo Západu.
Zavedenie čl. 7 ods. 2, čo je na tomto ale najviac také tragické, by som povedal, je to, že tento vlastizradný článok bol do Ústavy Slovenskej republiky zavedený nie kvôli tomu, že by to od nás chcela Európska únia, ale kvôli tomu, že naši ctení "páni poslanci" v tom čase sa jednoducho chceli zalíškať Európskej únii, zalíškať Bruselu a toto, túto vetu do Ústavy Slovenskej republiky zaviedli dobrovoľne. A to dokonca dva roky, viac ako dva roky pred tým, než Slovensko vstúpilo do Európskej únie. Ja tu mám pri sebe výpis hlasovania Národnej rady Slovenskej republiky, kedy sa zavádzala, zavádzala táto veta o nadradenosti európskych zákonov nad zákony Slovenskej republiky. Bolo to 23. februára v roku 2001, hlasovanie o 18.00 hodine 43 minúte a za hlasovalo 90 poslancov, proti 57. Za hlasovali napríklad, celý klub SDK, pán poslanec Budaj, ktorý tu pred chvíľou rozprával o ochrane štátnosti a demokracie, hlasoval celý klub SDĽ na čele s pánom poslancom napríklad Maňkom. Hlasoval za to klub SMK, Béla Bugár. Hlasovala za to Strana občianskeho porozumenia, SOP, Peter Kresák. Hlasoval za to klub KDH, Hrušovský, Mikloško, Palko, Záborská. Hlasoval za to pán poslanec Osuský, pán poslanec Šebej a mnohí ďalší, ktorí sedia aj v súčasnosti v Národnej rade Slovenskej republiky. Čiže z tohto pohľadu je to absolútne nepochopiteľné, prečo dva roky pred tým, než Slovensko vôbec vstúpilo do Európskej únie, chcel byť niekto pápežskejší ako pápež a dobrovoľne, dobrovoľne si do Ústavy Slovenskej republiky zaviedol vetu o vlastnej podradenosti Bruselu, bez toho aby Slovensko ešte bolo členským štátom Európskej únie.
My preto žiadame odstránenie tejto vety z Ústavy Slovenskej republiky, lebo naozaj je to hlava chobotnice, hlava ryby, z ktorej smrdí všetko ostatné. Kým je tento článok v Ústave Slovenskej republiky, tak nemôže byť ani reči o tom, že Slovenská republika je suveréna, hrdá a môže byť aj ekonomicky sebestačný prosperujúci štát. Táto veta jednoznačne svedčí o tom, a dokazuje to, že v rámci Európskej únie sme sa dostali len na úroveň a na pozíciu akejsi kolónie. A preto žiadame odstránenie tejto vety z Ústavy Slovenskej republiky. Túto vetu nemajú ani zďaleka, ani zďaleka všetky štáty Európskej únie vo vlastných ústavách, má ju len Slovenská republika a niekoľko iných štátov, ktoré sa z nejakých dôvodov chceli zalíškať alebo teda vopchať do priazne Bruselu. Keď to nemajú ostatné krajiny, tak si myslím, že to nemusí mať ani Slovenská republika.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní. Odcitujem problémovú časť ústavy. "Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky." Pýtam sa, je to ešte nezávislý štát, ak nad zákonmi nášho štátu sú predpisy zo zahraničia?
Socializmus deklarujeme ako nedemokratické a diktátorské zriadenie, napriek tomu také ustanovenie o prednosti cudzích právnych predpisov v Ústave Československej socialistickej republiky nenájdeme. Často počúvame, že Československá socialistická republika bola v područí Sovietskeho zväzu, bola okupovanou krajinou. Pochádzam z rodiny, ktorá bola v tých časoch označená za politicky nespoľahlivú, a ako mladý človek som sa musel vyrovnávať s dôsledkami z tohto vyplývajúcimi. Ak si pozrieme vtedajšiu socialistickú ústavu, bolo tam všetko možné. Písalo sa tam o súdružskej spolupráci so Sovietskym zväzom a ostatnými krajinami svetovej socialistickej sústavy. Ale nikde sa tam nepísalo o prednosti zákonov Sovietskeho zväzu. Socialistická ústava nemala v sebe nič o nadradenosti predpisov Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, známej pod skratkou RVHP, nad zákonmi Československa. K tomu ešte treba dodať, že ani Sovietsky zväz, ani RVHP nám sem nevnucovali kvóty na migrantov a požiadavky na ich nadštandardné zabezpečenie. To sa ľahko môže udiať práve na základe tohto problémového článku ústavy. Môžete namietnuť, že u nás nemajú prednosť zákony Nemecka, ani Francúzska, ale zákony únijné. Zatiaľ. Dovolím si tu podotknúť, že keď sa staneme takzvaným zdravým jadrom Európskej únie, tak nám budú nadradené aj zákony Nemecka, aj Francúzska.
Na Slovensku musia platiť výlučne a len slovenské právne predpisy. Tu nejde len o stránku národnej suverenity, tu ide aj o praktickú stránku veci. A tu sa opäť vrátim do minulosti k socializmu. Takmer v každej verejnej knižnici nájdete Zbierku zákonov z čias socializmu. Spravidla sa jedná o viac či menej hrubú knihu, kde sú jednotlivé čiastky viazané po rokoch. Čo rok, to kniha spravidla. Koľko novelizácií alebo nových zákonov tu len my schválime za rok? Koľko kníh by to bolo? Ako sa v tom má radový občan alebo živnostník či podnikateľ vyznať? A do toho tu máme odsek demokratickej Ústavy Slovenskej republiky, ktorý určuje, že ak je slovenský zákon v nesúlade s niečím v Únii, tak platí to únijné. Občan tak dnes nemá právnu istotou, ak koná podľa slovenského zákona. Občan by dnes teda podľa platnej ústavy Slovenskej republiky mal poznať v prvom rade predpisy Európskej únie, nakoľko majú prednosť, a až potom zákony, ktoré tu schvaľujeme. Pokiaľ platí tento článok ústavy, tak aj my tu v parlamente pôsobí nie ako nezávislé ústavodarné zhromaždenie, ale ako akási koloniálna samospráva vydávajúca všeobecne záväzné nariadenie. Dnes máme šancu to zmeniť.
Ďakujem za pozornosť.

Vážené kolegyne, kolegovia, vážená pani predsedajúca, začnem otázkou. Je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát? No uvažujme! "Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát." Tak je to uvedené v prvom článku, v prvom odseku a v prvej vete ústavy. Pýtam sa, je to naozaj tak? Pýtam sa ešte raz, je to naozaj tak? Pretože článok 7 odsek 2 popiera aj zvrchovanosť, aj demokraciu, aj právny štát. Popiera všetky tri základné postuláty uvedené v prvom článku v prvom odseku a v prvej vete. Vysvetlenie je naozaj, div divúci, veľmi a veľmi jednoduché.
Po prvé. Aká je to zvrchovanosť, keď právo EÚ, dokonca v našej ústave je to určené, je nadradené pred slovenskými zákonmi? Je toto zvrchovanosť? Nie. Aká je to demokracia, keď predpisy EÚ, ak sú vydané formou nariadenia, majú automatickú platnosť na území Slovenskej republiky? To, kto na Slovensku sa demokraticky rozhodol v hlasovaní v parlamente či v referende o takýchto veciach? Hovorím vám, že nik. Je to automatická platnosť nariadenia. Aký je to, po tretie, aký je to právny štát, keď tu rozhoduje cudzie právo? A dokonca v prípade nerešpektovania cudzieho práva nám hrozia paušálne pokuty 886-tisíc eur a úžernícke "výpalné," za každý deň omeškania zaradenia EÚ predpisov do nášho prostredia.
Zaujímavosťou je, že medzi podmienkami prijatia do Európskej únie nebolo prijatie takéhoto ústavného článku. Niekto urobil nadprácu, ako bolo povedané, bol pápežskejší ako sám pápež. Asi mu veľmi záležalo, aby sme boli týmto de facto a de jure závislé na niekom inom a nie sami na sebe. Vieme, kto to bol. Bol to pelotón vedený jedným cyklistom. Tento cyklista, cyklista naozaj a cyklista aj s veľkým C, ako bola jeho prezývka, naše mužstvo nechal v pelotóne klesnúť na spodné priečky. Tento pelotón vedie a riadi niekto iný. Ten cyklista prijal pravidlo, ktoré mu určuje ostať vzadu a byť riadený inými. Tento tzv. dispečer bombardovania Juhoslávie docielil to, že sme sa týmto článkom stali obyčajnou kolóniou silnejších hráčov. Tento článok môže naordinovať hocijaký nezmysel odporujúci vôli väčšiny obyvateľov bez ich demokratického rozhodnutia, bez ich súhlasu presadiť skutočnosti, ktoré nám nevyhovujú, škodia, sú proti nášmu presvedčeniu, viere, tradíciám a zvykom. Neraz, naozaj neraz tu v parlamente som poukazoval na škodlivosť tohto článku ústavy, ktorý dehonestuje právo na Slovensku, dehonestuje náš štát na podradnú kolóniu, dehonestuje naše práva, našu hrdosť.
Na záver by som len povedal, čo je zlé a pochádza od zlého, je potrebné zrušiť. Toto si myslím o článku 7 odsek 2.
Ďakujem.

Ďakujem. Je mi ľúto, ale v tých, ešte počas bývalého totalitného Československa u nás bola, teda v bývalom totalitnom Československu bola servilnosť veľmi známa. Častokrát ľudia robili nadprácu, teda verejní funkcionári voči Sovietskemu zväzu. A ja si viem veľmi dobre predstaviť tých, ktorí robia nadprácu teraz voči európskej byrokracii a voči Spojeným štátom, že keby sa prevrátila politická situácia a znova by tu bol Sovietsky zväz, tak by boli prví, ktorí by utekali servilne a robili znova tú istú nadprácu, ktorú teraz robia voči Bruselu a voči Spojeným štátom. Ďakujem.

Porovnávať Európsku úniu a Sovietsky zväz je neadekvátne, neprimerané a nezodpovedajúce skutočnosti. Právo Európskej únie má prednosť pred právom členských krajín. Vyplýva to z povahy Európskej únie, vyplýva to z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a je to súčasťou vyhlásenia o prednosti, ktoré bolo prijaté, myslím, pri Lisabonskej zmluve.
Môžete to navrhnúť, samozrejme, ale ak chcete navrhnúť, aby právo Európskej únie nemalo prednosť pred právom členských krajín, tak mali by ste navrhnúť vystúpenie z Európskej únie. Lebo nijako inak také spoločenstvo ako Európska únia nemôže fungovať, ako to, že sú zadefinované nejaké kompetencie. V rámci tých kompetencií časť kompetencií vykonávajú členské štáty, časť vykonávajú orgány Európskej únie, na veľmi veľkú časť tých rozhodnutí naďalej platí konsenzuálne rozhodovanie, ale keď sú tam tie rozhodnutia prijaté, keď Európska únia vydá nejaký právne záväzný akt, tak musí byť právne záväzný. Čiže je to nepoctivé z vašej strany. Nemá zmysel vypúšťať to zo slovenskej ústavy. Aj keby sme to vypustili zo slovenskej ústavy, tak to bude naďalej platiť. Bude to platiť preto, lebo to vyplýva z nášho členstva v Európskej únii. A pokiaľ chceme byť členskou krajinou Európskej únie, tak to musíme rešpektovať.
Ja za seba hovorím, že chcem, aby Slovensko aj naďalej bolo členskou krajinou Európskej únie, lebo je to v životnom záujme Slovenskej republiky. A v takom prípade to musíme rešpektovať. Čiže navrhnite vystúpenie z Európskej únie, nie vypustenie toho článku zo slovenskej ústavy.

Ďakujem za slovo. Pán Dostál, v jednej veci ste sa veľmi sekol. Ja som neporovnával Sovietsky zväz vo svojej rozprave. O Sovietskom zväze som nepovedal ani slovo. Hovoril ste od veci a pani predsedajúca vás mala upozorniť, že nereagujete na predrečníka. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, Európska dohoda o pridružení uzavretá medzi Slovenskou republikou a Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi bola podpísaná dňa 4. októbra 1993 a po skončení ratifikačného procesu v členských štátoch spoločenstva nadobudla platnosť 1. februára 1995.
V zmysle dohody sa malo konať zbližovanie existujúcich a budúcich právnych predpisov Slovenskej republiky a zabezpečovanie postupnej kompatibility, teda zlučiteľnosti slovenského práva s právom spoločenstiev. Z týchto dôvodov bolo neskôr do Ústavy Slovenskej republiky zakomponované nové znenie čl. 7 ods. 2, ktoré aj v súčasnosti znie: "Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády (...)." Takáto novela Ústavy Slovenskej republiky úplne podriadila Slovenskú republiku právu Európskej únie, čím sa dostala do rozporu s čl. 1 ods. 1, ktorý znie: "Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo." (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, prepáčte, že vás prerušujem, nerada to robím.
A, pán poslanec Marosz, vy ste spravodajca. Prepáčte, ale máte byť na mieste spravodajcu.
Nech sa páči, pán poslanec.

Beluský, Martin, poslanec NR SR
Pojem zvrchovanosť, ktorá ako prvá definuje Slovenskú republiku, znamená, že moc pochádza od ovládaných, nie od vládcov. Zvrchovanosť ľudu vychádza z ideí, že všetka zákonitá moc pochádza od ľudí, ktorým sa vládne, a nie z nejakého božského či iného externého zdroja. To znamená, že ak má byť Slovenská republika zvrchovaný štát, tak moc musí pochádzať od občanov Slovenskej republiky, ktorí si volia svojich zástupcov do najvyššieho zákonodarného zboru, to znamená, do Národnej rady Slovenskej republiky a volia si v priamych voľbách prezidenta Slovenskej republiky, ktorý potom na základe volieb do Národnej rady menuje vládu Slovenskej republiky.
Článok 7 ods. 2 pritom hovorí, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, teda pred zákonmi, ktoré prijala Národná rada Slovenskej republiky ako občanmi zvolený zákonodarný orgán. Orgán, ktorý dostal od občanov moc na prijímanie zákonov. Občania Slovenskej republiky si nevolia svojich zástupcov do Európskej komisie, ktorá má v Európskej únii legislatívnu právomoc, ale do Európskeho parlamentu, kde sedí 751 poslancov, má Slovenská republika minimálne zastúpenie, teda v súčasnosti iba 13 poslancov. Niet preto pochybností, že čl. 7 ods. 2 je v rozpore s čl. 1 ods. 1, ktorý Slovenskú republiku definuje ako zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Tento článok je v rozpore aj s akoukoľvek snahou občanov Slovenskej republiky, ktorí by chceli referendom vystúpiť z Európskej únie. Predstavme si scenár, že občania Slovenskej republiky vyzbierajú potrebných 350-tisíc podpisov na vyhlásenie referenda. Prezident Slovenskej republiky referendum vyhlási a občania by sa v potrebnej väčšine vyjadrili, že nechcú, aby Slovenská republika zotrvala v Európskej únii. Výsledok tohto referenda by sa vyhlásil ako zákon a vláda Slovenskej republiky spolu s Národnou radou by museli urobiť potrebné kroky k naplneniu tejto požiadavky, ako je napríklad aktivácia čl. 50 Zmluvy o Európskej únii. Na novelizáciu ústavy, kde by sa musel neskôr tento sporný článok odstrániť, je však potrebná ústavná väčšina v Národnej rade Slovenskej republiky. To znamená, minimálne 90 hlasov. Ak by sa však nenašla potrebná väčšina v parlamente, nakoľko poslanci nie sú v zmysle ústavy viazaní žiadnymi príkazmi, mohlo by dôjsť k situácii, kedy Slovenská republika vystupuje, resp. vystúpi z Európskej únie, no napriek tomu má v Ústave Slovenskej republiky definované podriadenie sa nariadeniam Európskej únie. To by bol precedens, na ktorého vyriešenie by bol potrebný široký politický konsenzus, a ten by sa mohol hľadať ťažko. To by predlžovalo nezmyselný stav a z toho by mohlo vychádzať množstvo ďalších problémov.
Nielen kvôli tomu je potrebné toto ustanovenie čl. 7 ods. 2 odstrániť. Nielen kvôli tomu, že by raz mohla Slovenská republika z Európskej únie vystúpiť, ale najmä kvôli tomu, že tento článok Slovenskej republiky je absolútne zbytočný a nadbytočný. Veď pôvodné znenie čl. 7 ods. 2 bolo: "Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou alebo na jej základe preniesť časť svojich zvrchovaných práv na medzinárodnú organizáciu, ktorej je členom, ak to ustanovuje medzinárodná zmluva. Ak takáto medzinárodná organizácia vydáva právne záväzne akty, sú tieto priamo záväzné a majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky." Takéto ustanovenie bolo úplne dostačujúce na to, aby Slovenská republika počas svojho členstva prijímala nariadenie Európskej únii. A zároveň keby z Európskej únie vystúpila, nebolo by potrebné novelizovať Ústavu Slovenskej republiky.
My navrhujeme, aby sa táto veta o podradenosti voči Európskej únii z našej ústavy úplne odstránila a tým sa navrátila vážnosť Slovenskej republiky, aby sa začali potrebné kroky k návratu zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Ďakujem za pozornosť.