45. schôdza

Pán poslanec Gröhling.

Pán kolega, ďakujem. Ja si stále kladiem iba jednu otázku, ktorú ste hovorili aj vy, že kto je spokojný s týmto návrhom zákona. Myslím si, že iba ministerstvo, pretože tá petícia, ktorá stále koluje po internete, kde už je viac ako 20-tisíc ľudí podpísaných, tak to sú tí ľudia, ktorých sa to reálne bude týkať, a tí sú reálne nespokojní s týmto návrhom zákona.
My sa môžme stále rozprávať, tak ako to bolo počas druhého čítania, že aké sú tam problémy. Tento návrh zákona reálne predpokladá zvýšenie výdavkov z rozpočtov miest a obcí. A tieto výdavky nie sú kryté a nie sú kryté ani v rámci rozpočtu verejnej správy.
Ďalšia vec je tam, že splnomocňuje ministerstvo na vydanie etického kódexu pedagogického odborného zamestnanca. My ten etický kódex reálne ešte nemáme, my ideme niečo schvaľovať v zákone, ale my ten etický kódex nemáme. A ja som ešte nezažil, aby ministerstvo vymáhalo nejaký etický kódex. Toto vždy robia stavovské organizácie a tak by to malo byť.
Tak ako si aj ty spomínal, vznikajú tam množstvo, množstvo ďalších kategórií, podkategórií a kariérových pozícií.
Možno ešte spomeňme jednu vec, ktorá v tomto návrhu zákona alebo v tomto zákone predkladá, že organizácie riadené ministerstvom budú môcť poskytovať kvalifikačné vzdelávanie. Čo znamená, ako keby sa tá kompetencia odoberala vysokým školám. Tak ja neviem, že kto teraz to vzdelávanie robí lepšie, že či to robí lepšie vysoké školy, alebo to robia lepšie priamo riadené organizácie, keďže vieme, aký je stav vzdelávania alebo aká je kvalita vzdelávania v rámci kreditových príplatkov.
A tu už sme znova pri tých kreditových príplatkoch, že reálne my prídeme k tomu, že bude podnet na Ústavný súd, keď prelomíte veto prezidenta, a Ústavný súd nebude mať inú možnosť, ako rozhodnúť to, že narúšate právnu istotu a narúšate jednotlivé právne istoty ľudí, ktorí nadobudli kreditové vzdelávanie a tieto príplatky od roku 2012, kedy neboli... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou pán poslanec Sopko.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ďakujem za všetky faktické pripomienky a som veľmi rád, keď na mňa reagujú kolegovia a kolegyne poslanci, pretože mám nejakú spätnú väzbu. To som mimochodom bol vždy rád aj pri tabuli na vyučovacej hodine. Čo by to bolo za učiteľa, keby nemal rád spätnú väzbu.
K tým konkrétnym výhradám: proces demokratizácie, obmedzovanie. Myslím si, že práve vyžadovanie určitej spätnej väzby zo strany pedagógov, keď môžu dať spätnú väzbu riaditeľovi na zriaďovateľa, je nejakým obmedzovaním jeho právomoci. Pretože si myslím, že práve ten riaditeľ, ktorému mimoriadne záleží na dobrom kolektíve, by mal byť práve vďačný, ak mu túto spätnú väzbu vedia poskytnúť. Práve naopak. On predtým sa tým aj veľa dozvie.
Je veľmi dôležité zároveň aj povedať, že, iste zachytil som aj v minulosti, že sú tu určité rozpory, ako keby riaditelia tvrdili niečo iné ako samotní učitelia. Ale de facto aj tu sa dá nájsť dohoda, pretože každému z nich, každému z nich by malo ísť o to, aby organizácia, ten mikrokozmos, v rámci ktorého fungujú a kde má byť centrom všetkého toho snaženia práve dieťa, by malo fungovať čo najefektívnejšie. Je to práve o tom, aby sme im nechali, nech si tie kritériá často, a pravidlá, nastavujú aj sami.
Čo sa týka opozície a veľa návrhov. Neviem, či je rozumné porovnávať konkrétnu jednu vetu, ktorá sa niekam dopíše, s niekoľko desaťstranovými pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré som bol svedkom aj v minulosti pri vládnych návrhoch zákonov. Každopádne môžem si túto konkrétnu výhradu vziať k srdcu a budem sa snažiť ešte v budúcnosti, sa snažiť vyškrtávať veci, ktoré by mohli byť problematické na pravej školskej legislatíve.

Ďalší v rozprave, pán poslanec Žarnay, nech sa páči.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi prihovoriť sa vám z pozície vášho kolegu, poslanca Národnej rady, ale aj učiteľa, človeka, ktorý dlhé roky vykonával túto profesiu s láskou a v presvedčení, že jeho voľba tak náročného povolania bola správnou.
O práci učiteľov dlhodobo v spoločnosti prevláda mýtus, že je poslaním a nedá sa porovnávať s inými dobre platenými zamestnaniami. Tí, ktorí tento názor radi zdieľajú a rozširujú, sa stali buď obeťami svojich nesprávnych úsudkov a ilúzií o akomsi socialistickom modeli školstva, v ktorom sa učiteľ na úkor vlastnej rodiny odovzdával plne svojej práci a ešte aj v popoludňajších hodinách ju vykonával zadarmo, alebo nepochopili, že dnes žijeme v dobe, keď učiteľ odmieta byť v pozícii fackovacieho panáka, s ktorým si ministerstvo a iné kompetentné orgány môžu robiť, čo sa im zachce.
Odpor veľkej časti učiteľskej obce, ktorý vyvolal nový zákon o pedagogických zamestnancoch, je toho dôkazom. Učitelia už nechcú, aby niekto rozhodoval o tak dôležitých veciach, týkajúcich sa ich ďalšieho odborného rastu, ako aj postavenia v zmysle tézy: "O nás bez nás." Aj napriek ich výzvam, pripomienkam a výhradám voči konkrétnym ustanoveniam, ktoré nový zákon prináša, zostal ich hlas nevypočutý, resp. neakceptovaný. V duchu zaužívanej formuly: "Nech si hovoria, čo chcú, my si aj tak presadíme svoje," sa predkladatelia návrhu striktne držali vlastných predstáv o tom, ako má školstvo a vzdelávanie pedagógov v ďalších rokoch vyzerať. Nenechali sa nikým a ničím presvedčiť, že mnohé veci v navrhovanom zákone sú sporné a priam škodlivé. Nepochybne si boli istí, že im aj navzdory odporu zo strany kritikov zákon napokon hladko prejde.
Rovnako nepochybujem, že aj napriek tomu, že prezident Slovenskej republiky zákon vetoval a vrátil ho späť do parlamentu, predkladatelia s podporou koaličnej väčšiny poslancov neustúpia, a keďže sú zrejme presvedčení o vlastnej neomylnosti a dokonalosti, budú i napriek protestom učiteľskej obce i napriek petícii proti tomuto zákonu, ktorú podpísalo vyše 20-tisíc ľudí, tvrdohlavo zotrvávať na svojej pozícii a stanovisko prezidenta zmetú zo stola ako kus toaletného papiera.
A toto je práve tá arogancia moci, s ktorou celé desaťročia politici narábajú v pristupovaní k požiadavkám a problémom učiteľov na Slovensku. Za 26 rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky nebol vo funkcii hádam ani jeden minister školstva, ktorý by vzišiel z radov regionálneho školstva a rozumel problémom obyčajných radových učiteľov. Ani jeden minister, ktorý by si sám na vlastnej koži vyskúšal odučiť čo i len jeden mesiac na základnej či strednej škole so všetkým, čo k tomu patrí. Pretože učiteľská profesia nie je len o odbornej príprave a vzdelávaní sa, ako sa nám tu snažia neustále podsúvať intelektuáli z vedeckej oblasti v postavení ministrov školstva, teoretici odrezaní od reálneho bežného života učiteľa, experimentátori, ktorí bez priamej empirickej skúsenosti posudzujú možnosti a kvalitu práce pedagógov v regionálnom školstve. Učiteľská profesia v sebe zahŕňa ďaleko viac, než si títo vysoko erudovaní odborníci, ktorí predtým pôsobili na vysokých školách, vedia predstaviť.
Ale na to sme si už na Slovensku zvykli. Na školstvo je každý odborník a každý mu rozumie. A učiteľ je stále v roli (pozn. red.: správne "v role") testovacieho prototypu, s ktorým sa po každej výmene vlády či ministra školstva narába ako s hlinou, z ktorej treba vymodelovať hotový výrobok zodpovedajúci predstavám jeho tvorcu.
Rovnako to platí aj v prípade mnohých teoretikov na oblasť školstva, ktorí by najradšej prepustili väčšinu učiteľov a nahradili ich svojimi idealistickými hrdinami nových čias. Experimentátorov, ktorí na základe niekoľkých úspešných projektov, realizovaných vo vlastnej réžii, hodnotia prácu väčšiny pedagógov ako zlú, neprofesionálnu, zastaranú, nudnú, nemodernú a podobne.
Áno, pri takomto nepochopení a necitlivom vnímaní náročnej práce učiteľov sa nemôžeme čudovať, že učitelia navyše pri nedostatočnej finančnej motivácii sú frustrovaní a každú snahu zasahovať do ich práce a života zhora bez rešpektovania ich názoru považujú za hrubé zasahovanie do ich práv.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, učitelia nie sú ťažné kone spoločnosti, ktoré sa po každej výmene vládnej garnitúry dajú vymeniť za iné, silnejšie, mladšie, lepšie osedlané. Nikto nepochybuje o tom, že školstvo na Slovensku potrebuje zmeny, ale necitlivými krokmi, ktoré sú nadiktované zhora a nerešpektujú názor väčšiny učiteľskej obce, dosiahneme pravý opak. Zo školstva začnú odchádzať aj tí, ktorí boli doposiaľ presvedčení o správnosti rozhodnutia stať sa pedagógom a svoju prácu mali radi.
Zákon o pedagogických zamestnancoch, ktorý tak bezbolestne prešiel cez parlament, až ho napokon musel prezident Slovenskej republiky vrátiť späť na opätovné prerokovanie, je len dôkazom toho, ako sa z pozície nadradenosti pristupuje k záujmom a názorom tisícov učiteľov na Slovensku. Veď s týmto zákonom je spokojné hádam len ministerstvo a časť koaličných poslancov, ktorá ho politicky prikryla. A z protestujúcich učiteľov tak znovu urobili len fackovacích panákov ako výsledok vlastnej spupnosti a nadutosti.
Tým, ktorí tento zákon navrhli a podporujú, nestačí, že si spoločnosť učiteľov zotročila a urobila z nich bezduché bábky, ktorých náplňou práce má byť len poslúchať nadriadených, rodičov, žiakov, rešpektovať každú nezmyselnú zmenu v zákonoch, meniť systém zabehnutej práce podľa toho, ktorý nový experimentátor zasadne do ministerského kresla, ohýbať chrbty pred svojimi nadriadenými a nechať sa šikanovať, otrocky dodržiavať nezmyselné príkazy a nariadenia, nemať sa kde sťažovať, nakoľko učitelia nemajú právo mať ani svojho školského ombudsmana, v obave s následkom potláčať v sebe snahu odhaľovať nespravodlivosť či nezákonnosť a napokon nemať radšej ani vlastný názor, pretože aj tak oň nikto nestojí.
Táto spoločnosť degradovala učiteľa do úlohy štatistu, pasívneho vykonávateľa mocenských a politických rozhodnutí. Devalvovala nielen hodnotu vzdelania, ale samotnú učiteľskú profesiu. Z kvalitnej a poctivej práce tisícov učiteľov vytvorila v očiach verejnosti obraz neschopných jedincov, ktorí nielenže nevedia učiť a sú príčinou upadajúceho vzdelania na Slovensku, ale nedokážu sa ani brániť, presadiť svoj názor, byť rovnocenným partnerom, ktorého spoločnosť rešpektuje a váži si ho.
Učitelia oprávnene bojujú za svoje práva. Je namieste plne podporiť ich záujem a dôsledne vypočuť ich hlasy. Každý deň totiž bojujú nielen o svoju existenciu, ale i o našu spoločnú budúcnosť. Vzdelávajú a vychovávajú tých, ktorí raz o nás budú rozhodovať i v týchto poslaneckých laviciach. Vyvíjajú enormnú snahu odovzdať im všetko, čo budú potrebovať pre život. Napriek tomu máme ešte mnoho škôl, ktoré aj v 21. storočí fungujú a existujú na úrovni socialistických čias, či už svojím vybavením, vyučovacími postupmi, prístupom k žiakom i rodičom a najmä k prístupom k nim, učiteľom. A to nielen verejnosťou, ale aj vedením školy. Zákony sú pre niektorých riaditeľov i zriaďovateľov len trhacím kalendárom. O morálnom kredite a vzore v takýchto prípadoch nemôže byť ani reči.
A učiteľ? Ten bojuje o svoje postavenie a práva v spoločnosti, v škole s mnohými rodičmi, ktorí po absolvovaní vlastného primárneho vzdelávania sú nepochybne najväčšími odborníkmi na školstvo a vedia, ako majú učitelia pristupovať k vzdelávaniu ich dieťaťa. Bojuje so systémom, aby napríklad mohol učiť z učebníc, ktoré sú prínosom pre danú skupinu žiakov v danej lokalite, a nie ich brzdou, bojuje o zachovanie a uživenie rodiny, bojuje o udržanie vlastnej integrity, aby ako vyhorený zamestnanec neskončil ako psychiatrický pacient.
A čo robíme my? Namiesto toho, aby sme zákonný rámec, ktorý stavia mantinely v ich profesionálnej činnosti, zrealizovali dostatočne široký, jednoduchý, otvorený a podporujúci na pokojný výkon ich tak potrebnej profesie, sme ho skomplikovali. Ba čo viac, my sme im ich už priznané práva pošliapali.
A v tomto sa plne stotožňujem s vyjadrením prezidenta republiky, ktorý parlamentom schválený zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch vetoval. Takto postavený zákon namiesto toho, aby stieral nerovnosti a vytvoril otvorený priestor pre dobrú a kreatívnu prácu prostredníctvom právnej istoty, ten ju jednoducho zotrel tým, že znegoval to, čo už bolo priznané, kreditové príplatky, a tým aj diskriminačne kategorizoval zamestnancov.
Ak sa vzdelávam, odborne rastiem, pracujem na sebe, nie je to len môj osobný záujem, ale aj zákonná požiadavka, ktorú musím ako učiteľ splniť. A ak zamestnávateľ na základe zákona po mne požaduje neustále vzdelávanie a zvyšovanie odbornosti, musí sa to odraziť i na mojom hodnotení, morálnom a najmä finančnom. S povinnosťami sú spojené aj práva, a to nie jednostranne, ako sa nám tu dlhodobo snažia poniektorí nahovoriť, ale aj tu platí reciprocita.
Áno, môžu poniektorí zainteresovaní i tí menej znalí namietať, že učiteľská profesia je o neustálom sledovaní vývinu a sebavzdelávaní, je o neustálej práci na sebe samom, aby bolo čo odovzdávať ďalším generáciám a bolo možné dobre ich pripraviť do života. Súhlasím. Zrušme kredity, príplatky a iné finančné benefity. No jedným dychom dodávam, ale iba za podmienky, že ich tarifné platy nebudú výsmechom, ale skutočným ohodnotením ich práce, spoločenského postavenia a poslania, že samovzdelávanie bude ich nadšeným progresným prístupom a samozrejmosťou a nie zákonnou povinnosťou. Nech nemusia bojovať o svoju existenciu, ale iba za nové poznatky. No pokiaľ tomu tak nie je, nemáme právo im tieto ich legitímne nároky akokoľvek krátiť, obmedzovať či nebodaj rušiť.
Pôvodný návrh tohto zákona obsahoval aj možnosť hodnotenia riaditeľov a vedúcich zamestnancov zo strany pedagógov. Množstvo prípadov z celého Slovenska dokazuje, že situácia na školách v oblasti medziľudských vzťahov nie je dobrá. Naopak. Prípady bossingu pribúdajú a stávajú sa súčasťou každodenného života učiteľskej obce. Hodnotenie nadriadených mohlo zabezpečiť aspoň nejakú demokraciu a reciprocitu na pracovisku, pretože učiteľ v takýchto prípadoch vždy ťahá za kratší koniec. Spravidla sa jeho osud končí buď výpoveďou a dobrovoľným odchodom, alebo rozviazaním pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa zväčša pod zámienkou organizačných dôvodov. Z nejasných dôvodov bol práve tento bod - právo hodnotenia riaditeľov a vedúcich zamestnancov zo zákona - vypustený. Riaditeľ a zriaďovateľ sú tak aj naďalej nepostihnuteľní a zákon nezaručuje učiteľom dostatočnú ochranu pred bossingom. Naopak, zákon zvyšuje právomoci riaditeľa, ktoré brzdia proces demokratizácie školy a môžu viesť k výskytu sociálnopatologických javov.
Etický kódex zákonom určený ako povinná norma správania sa pedagógov ministerstvo doposiaľ nezverejnilo a takýto typ ideového dokumentu nemá právnu silu.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, príprava zákona je proces, ktorý sa riadi určenými pravidlami, medzi ktoré patrí i pripomienkové konanie. To má svoj význam a opodstatnenie, keďže zákonná norma ako súbor pravidiel môže svoje opodstatnenie v praxi potvrdiť len tým, že tí, ktorých sa dotýka, sa s ňou stotožnia. Pokiaľ pripomienky nie sú dostatočne vypočuté a neprebehne následná diskusia, ktorá by mala dospieť aspoň ku kompromisu, ak nie ku konsenzu, ktorý sa premietne do samotného zákona, tak potom celý legislatívny proces je len formálnou fraškou ako v prípade vetovaného zákona.
Postačovalo by zjednodušiť byrokratické postupy, počúvať verejnosť, umožniť vyjadriť sa širokému spektru ľudí, ktorí majú čo k danej problematike povedať, a nielen preferovať vybranú úzku skupinu tzv. vyvolených. Dôležité je podporiť kreatívnu diskusiu a na základe tohto pripraviť novú úpravu systému. To chce, samozrejme, i čas. Dobrým príkladom môže byť Česká republika, ktorá pri príprave nového školského zákona komunikovala skutočne so širokým spektrom odborníkov, záujmových skupín a organizácií trinásť rokov, kým sa dopracovali k reformnému zákonu. Neprináleží nám hodnotiť jeho úspech či obsah, no mali by sme si osvojiť inú cestu, pretože tá, ktorú používame, nie je dobrá.
Už pri prvom čítaní návrhu zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch som mu vyčítal množstvo formulačných nepresností, predimenzovanie ďalšieho vzdelávania a najmä jeho časových dotácií a následne neadekvátne zvyšovanie platových podmienok pedagógov, nedostatočnú kontrolu akreditovaných subjektov poskytujúcich vzdelávanie, najmä ich kvality, množstvo zvýšených byrokratických úkonov, nízku motiváciu pre absolvovanie ďalšieho vzdelávania. No najmä som mu vyčítal zrušenie kreditových príplatkov pri stále poddimenzovanom finančnom ohodnotení pedagógov, nezmyselne navrhnuté vakancie, čiže neplatené voľno, na dobu jedného roka po odpracovaní desiatich rokov, a to bez nároku na akýkoľvek finančný príspevok, zrušenie explicitne uvedenej ochrany pedagogických zamestnancov nielen pred neodborným zasahovaním do ich profesionálnych kompetencií, ale najmä ich ochrane pred sociálnopatologickými prejavmi v správaní vedúcich pedagogických zamestnancov, vedúcich odborných zamestnancov, ďalších zamestnancov, zriaďovateľa, zákonných zástupcov, iných fyzických osôb alebo právnických osôb. Žiaľ, zbytočne.
Zákon bol pred druhým čítaním prerokovaný v ústavnoprávnom výbore, výbore pre financie a rozpočet, výbore pre sociálne veci a výbore pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. V ich spoločnej správe je uvedených 69 zmien a doplnkov k uvedenému zákonu, ktoré však zásadné pripomienky neriešia a v mnohých ohľadoch ich môžeme nazvať len kozmetickými úpravami. Zákon bol Národnou radou schválený, ale máme ho späť. Vôbec sa tomu nedivím a nemali by ste sa ani vy. V predloženej podobe je pre pedagogických a odborných pracovníkov neakceptovateľný.
Jednou z našich povinností ako poslancov Národnej rady je prostredníctvom zákonných noriem zabezpečiť nerušený výkon povinností a práv ľudí žijúcich na území Slovenskej republiky. V tomto prípade nerušený a kvalitný výkon pedagogickej a odbornej činnosti bez akýchkoľvek pochybností. Nám samotným, ktorí sme súčasťou zákonodarného orgánu, musí ísť o vec a nie o politikárčenie. Musí nám ísť o podporu vzdelávania i ľudí, ktorí ho sprostredkúvajú. Je na tom závislá nielen osobná existencia každého z nás, ale aj celej krajiny a jej smerovania.
Ako som už predtým povedal, raz o nás budú rozhodovať tie deti, ktoré sú teraz v školách. Vyzývam vás preto, aby ste zákon v tejto podobe nepodporili, rovnako ako to urobím ja.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. S faktickými poznámkami dvaja poslanci. Končím možnosť prihlásiť sa.
Ako prvý pán poslanec Gröhling, nech sa páči.

Pán kolega, vyslovili ste veľa vecí, ja sa zastavím iba pri dvoch, a to sú kredity a celý proces. Myslím si, že keby sa vydiskutovali tieto veci, tak nemuselo prísť ani k týmto debatám a ten zákon sa mohol prijať naozaj všeobecným konsenzom naprieč všetkými organizáciami.
Iba si pripomeňme to, ako sa tvoril, že od 2017, kedy sa tvoril, a že v júli 2018 bol predložený na medzirezortné pripomienkové konanie, kde bolo, ak sa nemýlim, cez 600 pripomienok a na základe toho potom bol prepracovaný tento návrh zákona naozaj vo veľkom rozsahu a opätovne nebol predložený do medzirezortného pripomienkového konania, čo - povedzme si pravdu - je aj v rozpore s legislatívnymi pravidlami, ktoré hovoria o tom, že keď návrh zákona sa podstatne zmení podľa výsledkov toho pripomienkového konania, predloží ho predkladateľ opätovne na pripomienkové konanie a tam sa mohli vydiskutovať všetky tieto drobnosti a veci, ktoré naozaj všetkých trápia. Tam sme sa mohli porozprávať o kreditoch a akým spôsobom tie kredity pretavíme do základných platov, akoby sa mohli zvýšiť základné platy, aby kreditové vzdelávanie už v tej forme, ako ju poznáme teraz, už nemuseli vôbec existovať a naozaj sme mohli dôverovať učiteľom tým, že budú plnohodnotne zaplatení a že sa budú vzdelávať iba z vlastného podnetu preto, že potrebujú, a nebudeme ich stále nútiť do toho, že zvýšte si platy, alebo poďte sa vzdelávať a zvýšite si platy, lebo všetky tie priamo riadené organizácie, ktoré fungujú tak, ako fungujú, vieme, ako zvyšujú tú kvalifikáciu alebo kvalitu vzdelávania jednotlivých učiteľov.
Takže keby sme tento proces reálne dodržali, tak ako zákon by sa mal tvoriť, tak ako by mohli byť v rámci medzirezortných pripomienkových konaní, tam sme to mohli mať vyštrngané, potom sme vôbec nemuseli diskutovať o tom, či tento návrh prijať, alebo ho neprijať.

Pán poslanec Poliačik.

Ďakujem veľmi pekne. Treba si povedať, že vlastne čo to bolo na začiatku. Na začiatku, keďže nebola politická vôľa, ale ani jednej garnitúry, reálne pristúpiť k tomu, aby učiteľské platy sa dvíhali tak, ako sa patrí v disciplinovaných a civilizovaných krajinách Európy, tak sa vymyslel ten takzvaný - jak Bugár hovorí - gaťafalš alebo podvod a povedalo sa, budeme robiť formálne vzdelávanie a vy keď pôjdete a spravíte si týchto pár kreditov a kľudne nech slovenčinárky chodia na snowbording a matematikárky nech sa učia pracovať v záhradke, len nech majú tie kredity a potom budeme mať nejakú výnimku my, nejaké ospravedlnenie na ministerstve školstva, aby sme vám dali trošku viacej peňazí. To je ten prvý zle zapnutý gombík.
A od neho sa potom pristupovalo k rôznym typom úprav, pretože, samozrejme, učitelia, čo už raz mali, o to nechceli prísť. A jediným dobrým riešením bolo presne to, čo si, Oto, povedal, že teraz mala prísť tá politická vôľa a tak výrazné navýšenie učiteľských platov, aby sa do nich kompenzácia za zrušenie kreditov zmestila a aby sme mohli konečne pristúpiť k tomu, že učitelia sa budú vzdelávať iba tam, kde to potrebujú, že sa bude merať, či to má pridanú hodnotu na samotných hodinách, blokoch alebo projektoch, ktoré s deckami v školách robia, a aby už neboli zajatcami tohto systému, kde musia chodiť častokrát na bezvýznamné vzdelávanie iba kvôli tomu, aby si zaslúžili pár eur navyše ku svojim platom.
Takže namiesto toho, aby sme plošne navýšili, skryli tam kompenzáciu za zrušenie, tak teraz týmto zákonom riskujeme, že to skončí na Ústavnom súde a tie kompenzácie sa budú platiť tak či tak.