45. schôdza

Ďalšou vystupujúcou v rozprave je pani poslankyňa Verešová.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, vážená pani predkladateľka, v prvom rade chcem povedať, že predškolské vzdelávanie je veľmi potrebná vec, veľmi potrebná. Veď vidíme, že množstvo rodičov túto možnosť predprimárneho vzdelávania od päť rokov využíva, množstvo rodičov. Ale využíva to slobodne. A to je celý problém.
Viete, okamžite, ak začnete zasahovať do autonómie rodiny, tak ja veľmi silne spozorniem. Ako kolega tiež hovoril niečo o slobode, predrečník. A predškolské vzdelávanie je veľmi potrebná vec, je veľmi potrebná činnosť pre každé dieťa, pre ktorékoľvek dieťa, jednoducho či už má nejaké špeciálne výchovno-vzdelávanie potreby, alebo ich nemá. Ale rodičia, ktorí zabezpečujú všetky funkcie, ktoré rodina zabezpečovať má, a ktorí sú funkčnou rodinou a starajú sa o deti, nezanedbávajú ich, títo rodičia majú právo sa slobodne rozhodnúť, či túto dobrú činnosť predškolského vzdelávania využijú.
Takže my vás, páni predkladatelia, pani predkladateľka, nekritizujeme ani tak za to, že by sme s vami polemizovali a kritizovali predškolské vzdelávanie. Ale takto sa to nerobí. Taký dôležitý zákon, ktorý sa dotýka rodín, a v tomto prípade všetkých rodín, lebo to nariaďujete, tak takto sa do parlamentu nepredkladá.
A ak som správne teraz počúvala, nie od začiatku vašu odpoveď na faktické a na vystúpenie pána kolegu Dostála, pochopila som, pán Petrák, dobre, že bola taká rozsiahla diskusia v medzirezortnom alebo by bola, ja som si niečo ešte pripravovala, že sa to nedalo obsiahnuť? (Reakcia z pléna.) Nie? Pretože presne, tak prepáčte, ale presne na to by malo byť medzirezortné pripomienkovacie konanie. A vy musíte počúvať všetkých tých, ktorí majú do toho čo povedať. A do tohto návrhu zákona má čo povedať, odborníci majú čo povedať a majú čo povedať rodičia. Neberte, prosím vás, slobodu rodinám a nezasahujte do jej súkromia.
Je pravdou, že ho predkladáte namiesto ministerky školstva, a to práve preto, aby sa vyhlo mnohým takýmto pripomienkam. A potom sa nečudujte, že máte toľko kritiky.
Právo na vzdelanie je základné ľudské právo. Ale právo na vzdelanie znamená, že povinnosť má štát, to je právo na vzdelanie, že povinnosť má štát vytvoriť a poskytnúť vzdelávanie, predškolské vzdelávanie každému, kto oň prejaví záujem. To je právo na vzdelanie. A tu chýba desaťtisíc či aj vyše desaťtisíc miest v škôlkach. Tak najprv asi treba vytvoriť tú infraštruktúru a potom dávať nejaké povinnosti.
Štát nesmie zasahovať do rodiny, ktorá je funkčná. Nadmerné zasahovanie štátu je porušením práv rodiny. Ale, samozrejme, kde sa rodina, kde si neplní tieto funkcie, nie vždy len naschvál, často rodina nemôže alebo nevie, čo robiť, a teda neplní tieto funkcie, vtedy zase má štát povinnosť zasiahnuť, nie právo. Má povinnosť zasiahnuť tam, kde sa nestarajú dostatočne dobre o deti, kde sú niekedy dokonca deti ohrozené na živote, na zdraví. Tam máte povinnosť! Ale či sa rodina rozhodne dať dieťa do predškolského vzdelávania, to je právo rodičov. Vy máte iba zabezpečiť to tak, aby si to mohol vybrať každý rodič. Každý.
Moja neter teraz porodila dieťa a ona by mala dávať svojho päťročného chlapca pri dvojmesačnom narodenom dieťati do druhej obce. Každý deň ráno. Jej manžel chodí na zmeny. Ako to zabezpečí? Je sama, nemá rodičov ani starých rodičov pri sebe.
Ešte Peter Polák, kolega, ktorý tu bol v Národnej rade, si dal v tom čase, kedy tu bol, vypracovať štúdiu Parlamentnému inštitútu a je zrejmé teda, že členské štáty EÚ dlhodobo riešia tento problém. Aj tu sme to počuli, že dlhodobo diskusie prebiehajú. Ale čo sa zatiaľ riešilo? Žiadna infraštruktúra sa zatiaľ nevybudovala. To sa malo robiť.
Vrátim sa späť, že členské krajiny dlhodobo riešia tento problém, ako majú byť zaškolené deti, ktoré majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby, lebo o to vám asi ide. To sú deti s jazykovými, kultúrnymi bariérami, rómske deti, deti cudzincov. Takéto deti riešia takisto všetky krajiny EÚ. Veď už všetko sa určite vymyslelo.
A, áno, je pravdou, že sú krajiny, kde je povinná táto predškolská výchova. Ale sú aj krajiny, napríklad Fínsko, kde sa im podarilo v priebehu jedného desaťročia zvýšiť účasť rómskych detí v predškolskej príprave päťnásobne. Za jedno desaťročie. A nie tak, že dali povinné predškolské vzdelávanie. Tam je predškolský ročník vo Fínsku povinný, iba ak má dieťa zistené špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. Takže aj tak sa dá, aj tak sa dá. Ja nehovorím, že nie sú krajiny, ktoré majú povinnú školskú, predškolskú výchovu, vzdelávanie od päť rokov.
Ale tá, ten protest rodičov je obrovský u nás. A vy sa nemôžete vyhnúť tejto diskusii tým, že predložíte poslanecký návrh zákona, aby tu za mesiac tento zákon platil.
My sme v hnutí OĽANO predkladali povinné predškolské vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia od troch rokov, pretože je jasné a odborníci to hovoria, že ak chcete riešiť zaostávanie detí z marginalizovaného prostredia, nebude stačiť ani jeden rok. Školský zákon hovorí o sociálne znevýhodnenom prostredí. My takú klauzulu tam máme, my vieme, čo to znamená, nemusíte sa toho obávať, pretože aj v iných krajinách povinnosť škôlky je iba pre deti s rôznymi bariérami alebo s rôznymi špeciálnymi potrebami.
Takže ešte raz zhrniem. Kritizujem, že takýto vážny návrh zákona, takáto dôležitá vec pre rodiny, neprešiel medzirezortným pripomienkovacím konaním, kladie požiadavky na mestá a obce, ktoré na to nie sú pripravené priestorovo ani kapacitne, znemožňuje vykonávanie vzdelávania v zariadeniach, ktoré nie sú v sieti škôl a predškolských zariadení.
Nesúhlasím s návrhom povinného predškolského vzdelávania pre všetky, zdôrazňujem, pre všetky deti od päť rokov. Keby ste naozaj poctivo počúvali všetkým rodinám, tak nikdy by ste si nezobrali na svoje plecia bremeno tohto návrhu, ktoré vám vlastne teraz prináleží.
Ďakujem pekne.

Nech sa páči, pán poslanec Dostál.

Pani poslankyňa Verešová, povedala si, že nemáme brať slobodu rodinám a štát nesmie zasahovať do výchovy tým rodinám, ktoré sú funkčné, ja som tiež v úvode svojho vystúpenia hovoril o slobode a o tom, že zbystrím pozornosť, keď sa hovorí o nejakej novej povinnosti, ale zároveň som povedal aj to, že počúvam odborné argumenty a myslím si, že k tejto téme je potrebné pristupovať vecne a na základe vecnej diskusie a nie, nezobrať to ako prestrelku rôznych ideologických stanovísk.
A naozaj toto by som až tak ostro nevidel, že ak posunieme hranicu povinnej školskej dochádzky zo šesť na päť rokov, že tým likvidujeme slobodu rodín alebo niečo posvätné. To je vec nejakej spoločenskej, spoločenskej dohody. Lebo týmto prístupom vlastne akákoľvek povinná školská dochádzka je zásahom do slobody rodín, čokoľvek, čo je zhora nadiktované školám, že musia mať vo svojich vzdelávacích programoch, je zásahom do slobody škôl. Jasné, bavme sa o tej forme, bavme, bavme sa, či to má byť univerzálne alebo pre niektoré skupiny, ako to má byť nastavené, ako to zabezpečovať. Ale samotné, myslím, že neprospeje tej diskusii, keď sa k nej budeme stavať iba ideologicky, že sloboda, nesloboda, lebo nie je to iba o tom podľa môjho názoru.
Druhá vec. Zopakovala si to, čo už sme viacerí povedali, že predkladatelia miesto ministerstva a bolo by to poctivé si priznať, lebo doteraz sme tu jasne nepočuli, že, áno, ministerstvo pripravilo, napísalo to a my sme to iba preložili.

Pani poslankyňa Remišová.

Ďakujem kolegyni Verešovej, že zhrnula argumenty do diskusie o tomto návrhu zákona. My sme to už viackrát hovorili, je absolútne neprípustné, akým spôsobom to chcú poslanci riešiť. Za prvé pokutovať, pokutovať rodičov, navyšovať byrokraciu. V podstate, keď bude chcieť dieťa individuálny plán predškolského vzdelávania, tak to ani v zásade nebude možné, takú obrovskú byrokraciu do toho zákona dávate. Ešte by som pochopila, keby sa, ak rodičia si chcú nechať doma dieťa, tak jednoducho donesú potvrdenie, ja neviem, od psychológa alebo od psychologického centra, že spĺňa všetky náležitosti a tým je to vybavené. Ale zaťažovať rodičov, zaťažovať učiteľov, zaťažovať zriaďovateľov. Už teraz sa zriaďovatelia sťažujú na to, že jednoducho tá, tá záťaž, ktorá bude na nich, bude vyberať tie pokuty, nové kapacity, zaplatiť učiteľov, jednoducho že to nezvládajú.
A potom toto je typické pre vládnu koalíciu, dať do pléna ešte raz poslaneckým návrhom návrh zákona, ktorý začne platiť v septembri 2020, to znamená, že všetky tie problémy už bude riešiť nová vláda. Samozrejme, že je veľmi ľahké niečo napísať na papier, kopu nezmyslov, byrokracie a potom to hodiť na ďalšiu vládu, že však vy si teraz to vymáhajte.
Je to absolútne nezodpovedné a tento návrh zákona jednoducho by ste mali stiahnuť. Ak ste ho chceli predložiť, tak ste ho mali predložiť na začiatku volebného obdobia a tri roky teda ukázať, ako tento zákon viete uplatňovať, či sú na to pripravení zriaďovatelia, či sú na to pripravené škôlky, pedagógovia, aká bude odozva rodičov. Ale nie to dať tak, že to teraz bude celé na krku budúcej vlády, v ktorej, teda dúfam, že vy už nebudete.
Ďakujem.

Pán poslanec Heger.

Ďakujem veľmi pekne. Ty si povedala vlastne o tom, že tu je špecifický problém, a naozaj myslím si, že nie je správne pristupovať k špecifickým problémom s celoplošným riešením, ale špecifické problémy potrebujú špecifické riešenie. A pekne si vyzdvihla vlastne aj tie problémy, ktoré tu sú, a zaznelo to tu v rozprave vlastne ohľadom tých čakacích dôb a tak ďalej, že tá nepripravenosť je tu je veľmi vysoká.
A mne to trošku tak pripomenulo ten zákon o, keď sme sa bavili o zákone o obedoch zdarma, že vlastne tiež koalícia sa nás snažila presvedčiť, že to pôjde hladko, nakoniec musela to odložiť, posúvať a vidíme, že naozaj okolo toho je.
Čiže aj toto je taký ten rozmer týchto poslaneckých návrhov, že nedávajú priestor na dostatočnú prípravu, aj keď teda tu ten čas je väčší, ale stále. Takže neviem, no, mne tu, naozaj viacero vecí ma tu v celom tom procese ruší toho zákona, odhliadnuc od toho, čo tu zaznelo aj od mnohých z vás, tie veľmi vecné argumenty.
Takže toľko za mňa. Ďakujem.

Pani poslankyňa Zimenová.

Ďakujem za slovo. A tak trochu nadviažem aj na tú faktickú, ktorú povedal Ondrej Dostál, pretože ho chcem iba doplniť a som rada, že to otvoril.
Ja by som chcela naozaj podotknúť, aby to zaznelo aj v tejto odpovedi na tento príspevok, ktorý, mnohé veci veľmi dobré tohto návrhu, je našou povinnosťou sledovať najmä najlepší záujem dieťaťa a nie najlepší záujem rodičov. Ako sú naozaj situácie, kedy snaha napĺňania najlepšieho záujmu dieťaťa prebíja predstavy rodičov. To treba pripustiť a toto je jeden, jeden z takých prípadov. A napríklad aj uvažovanie o posunutí hranice na skoršie formálne vzdelávanie patrí do tej sféry, kde by sme sa mali viac opierať o vedecké poznatky a odbornú diskusiu ako o to, čo rodičia si prajú alebo želajú. Výskumy totiž ukazujú, že deti potrebujú aj také podnety na kognitívny rozvoj, ktoré obvykle v rodinách nemusí každý rodič vedieť ponúknuť. A tiež sa potrebujú učiť istým zručnostiam v oblasti socializácie, ktoré nie všetky rodiny považujú za užitočné, potrebné alebo správne. Ale dnes už vieme, že pre zdravý psychický vývin dieťaťa sú niektoré veci veľmi dôležité.
Čiže ja by som naozaj chcela upozorniť na to, riešme a vráťme sa k tým deťom, tak ako tu už bolo povedané veľakrát, a riešme ich najlepší záujem. Rozumiem, že mnohí rodičia s tým majú problém, ale to je pre mňa osobne druhotná debata, ktorá je skôr filozofická a na inú pôdu.