45. schôdza

Pán poslanec Petrák.

Ďakujem. Škoda že nemôžem reagovať aj na predrečníkov, lebo v mnohom s nimi súhlasím paradoxne, aj keď v tejto chvíli stojíme na inej strane barikády.
Ale, pani kolegyňa, vy ste takisto upozorňovali na rozmer poslaneckých návrhov zákonov a a priori ste hovorili, že absenciou medzirezortného pripomienkového konania sa vytvárajú predpoklady pre ich nedokonalosť alebo, nazvime to, možno nižšiu kvalitu.
No ale ak by som chcel byť trošku ironický, tak poviem, tak pravdepodobne z toho dôvodu mnohí z vás majú predložených za volebné obdobie aj vyše stovky poslaneckých návrhov zákonov. Čiže vaša iniciatíva takéhoto rozsahu hovorí o snahe o kvalitu alebo kvantitu?
Ale poďme k vecnej stránke predmetného návrhu zákona, kde hovoríte, že je problematická povinnosť doby dochádzky. No, my v tomto návrhu zákona predlžujeme dobu povinnej školskej dochádzky z desať na jedenásť rokov. A poďme sa baviť úplne vecne o tom, kde dosiahneme väčšiu efektivitu predĺženia školskej dochádzky, lebo nikto nepochybuje aj z tých predchádzajúcich predrečníkov, vždy zaznievalo, že je potreba vzdelanejšej spoločnosti, potreba reagovať na výzvy doby a tak ďalej a tak ďalej, kde dosiahneme vyššiu efektivitu aj pre tých, aj pre tie deti, pre jednotlivcov a kde dosiahneme vyššiu efektivitu pre spoločnosť. Či predĺžením školskej dochádzky na šestnásty, sedemnásty, osemnásty, devätnásty rok života, kedy tá efektivita zjavne je veľmi malá, alebo aj na základe toho, čo povedala kolegyňa Zimenová, tým, že ju zavedieme do ranejších vývojových fáz dieťaťa, kde tá efektívnosť je omnoho väčšia. A my sme si zvolili túto cestu.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Verešová.

Ďakujem všetkým. Pán poslanec Petrák, tak rozdiel medzi našimi poslaneckými návrhmi, teda opozície, a poslaneckými návrhmi poslancov z koalície je taký, že tie naše nie sú schvaľované na rozdiel od tých vašich. Takže takéto zákony, takéto rýchle zákony, ktoré dávate takto narýchlo do pléna, tento zákon bude platiť už na, teda bude schválený na budúcej schôdzi. Takže ste veľmi zodpovední za to, čo robíte.
A, pani kolegyňa Zimenová, súhlasím, deti nie sú majetkom rodičov a tobôž nie sú majetkom štátu. Rodičia majú zodpovednosť za výchovu svojich detí a štát nemá zasahovať v žiadnom prípade do, do rodiny, keď je funkčná.
Povinné školské vzdelávanie, nuž, to je samozrejmé, ale myslím si, že ani v žiadnom prípade sa pri povinnom školskom vzdelávaní nestrhla takáto diskusia alebo nenapadajú niečo takéto rodičia ako pri tomto návrhu zákona. Však my dobre vieme, čo znamená, aké je veľmi dôležité toto obdobie pre dieťa do troch rokov a potom následne do šesť rokov, však to nikto nebude tuná spochybňovať, preto o tom rozprávame. Tuná je obrovská diskusia, tu zasahujú, rodičia hovoria o tom, že nesúhlasia, aby im takúto povinnosť ukladal štát pre deti do šesť rokov.
Takže ja si osobne myslím, že my sa vlastne stotožňujeme, že my hovoríme v podstate o tom istom. Takže odmietam zásah štátu do práv rodiny, rodičia sú zodpovední za výchovu a vzdelávanie svojich detí.

95.
Poslanec Matovič nie je v rokovacej sále, pýtam sa, či sa chce prihlásiť niekto do rozpravy ústne. Končím možnosť nahlásiť sa do rozpravy.
Nech sa páči, pani poslankyňa Zimenová.

Ďakujem pekne za slovo. Priznám sa, že ja už som nemala v pláne prihlásiť sa do rozpravy ústne, ale teraz vlastne vznikla taká debata medzi nami, že ja som veľmi rada využila túto príležitosť a prihlásila som sa do rozpravy ústne a chcela by som ešte pokračovať v tej téme o najlepšom záujme dieťaťa a o záujmoch rodičov.
A, áno, súhlasím s tým, ako v odpovedi na faktické poznámky povedala pani poslankyňa Verešová, veď predsa len musíme prihliadať aj na tých rodičov. Ja s tým absolútne súhlasím. Ja som len chcela podotknúť, že prvoradé by malo byť to hľadisko, čo urobí s deťmi to, keď im čo najskôr ponúkneme v ranom veku, v ranom detstve odbornú pomoc, podporu naozaj kvalifikovaných pedagógov a špecialistov, od nich také vedenie, aby sa rozvinul ich potenciál, a čo sa stane s deťmi, ktoré túto príležitosť a možnosť nemajú.
Ale vrátim sa k tomu nášmu možno nejakému náznaku sporu, lebo naozaj súhlasím s tým, čo povedala pani poslankyňa Verešová, o spor tu nejde. Chcem poukázať na úplne inú situáciu, kedy teda naozaj som na strane aj rodičov a najmä znova na strane tých detí. Neviem, či ste si vy uvedomili, že naozaj v systéme máme aj alternatívnych poskytovateľov predprimárneho vzdelávania, ktorí nie sú v sieti, jasné, že ste si to uvedomili, ste si toho vedomí, ale či ste si uvedomili, čo sa stane s tými deťmi, ak ich rodičia v troch rokoch alebo aj v mladšom veku si zvolia takýchto poskytovateľov a potom v piatich rokoch budú musieť to dieťa vytrhnúť z tejto buď súkromnej škôlky, lesnej škôlky alebo z nejakej detskej skupiny rodinného typu, alebo z firemnej škôlky, kam tá mamina od troch rokov to dieťa nosí do svojho zamestnania, a budú musieť tieto deti na jeden rok ísť do nového kolektívu, k novým pani učiteľkám, do úplne nového prostredia, aby potom opäť po roku museli ísť do školy k novej pani učiteľke, do nového prostredia, k novým spolužiakom.
Práve tomuto sme sa chceli v Učiacom sa Slovensku vyhnúť. Práve tejto stresujúcej situácii pre deti a ich rodiny sme sa chceli vyhnúť, keď sme hovorili, že povinné vzdelávanie od päť rokov pre všetky deti od rôznych poskytovateľov, ktorí budú poskytovať, samozrejme, ten licencovaný, dohodnutý vzdelávací program pre predškolákov, a zároveň sme chceli umožniť, aby tento program mohli ponúkať aj základné školy. To znamená, že dieťa, ktoré by nevyužilo, tá rodina, keby nevyužila tú možnosť garantovaného vzdelávania od troch rokov, ale by dala až na prvé vzdelávanie do systému dieťa v piatich rokoch, by si mohla vybrať, či ho dá do niektorej z alternatívnych podôb alebo do klasickej škôlky, alebo ho dá rovno do tej základnej školy, v ktorej to dieťa potom postupne bude pokračovať a vstúpi už oboznámené sa s prostredím, s učiteľkami, s kolektívom, vstúpi do prvej triedy s oveľa menším stresom.
Nič z toho ste nevzali do úvahy. A tento materiál a tento dokument leží na ministerstve ako východisková koncepcia pre úvahy tohto typu.
A keď už sa rozprávame o tom, či je toto vlastne poslanecký návrh alebo ministerský, tak nedá mi, nedá mi to nedokončiť, aby to bolo jasne povedané a aby to jasne zaznelo. Pán kolega poslanec Ondrej Dostál to tu naznačil, my tú informáciu sme si všimli, každý si ju môže všimnúť. Veď vo vlastnostiach dokumentu v paragrafovom znení je napísané, že poslednú korektúru, poslednú úpravu urobil pán Marek Giláni, ktorý je dlhoročný pracovník ministerstva školstva na odbore legislatívy. Tak si to povedzme rovno, že to prišlo z ministerstva a potom je namieste tá otázka, prečo tu nesedí tá ministerka a prečo k takémuto poslaneckému návrhu ona neháji tie farby ministerstva a nevystupuje tu s vami, nedrží vám tu chrbát. Ona sem môže prísť a môže vystúpiť kedykoľvek v rozprave, pretože je členka vlády. A toto je to nekorektné, vážení kolegovia, toto je tá zbabelosť ministerky Lubyovej a tejto vlády, že ona nechá naozaj, aby sme sa tu kriticky vyjadrovali k poslaneckému návrhu, a pritom vieme o svojich kolegoch, ktorí tento návrh predkladajú, že naozaj, ako povedal kolega Poliačik, oni sú jedni z mála koaličných poslancov, ktorým záleží na tom vzdelávaní.
Ďakujem, to je všetko, čo som chcela povedať.

Pán poslanec Heger.

Tak čo by som vám k tomu rozpočtu povedal. (Zasmiatie sa rečníka.) Nie, žartujem.
Kolegyne, kolegovia, viem, že idem teda do veľmi, by som povedal, do takého náročného prostredia odborníkov a tá debata tu je veľmi silná, ale tak som si povedal ako rodič štyroch detí, že, že sa tak trošku pridám.
Nie, ja osobne chcem kratučko sa vyjadriť ako taký môj laický pohľad, hovorím z toho, čo vychovávam svoje deti. A ja osobne si myslím, že, neviem, no vysvetlite mi to, kolegovia, ktorí sa školstvom zaoberáte, že snažím sa sledovať, ktoré zákony prichádzajú do pléna za tie tri roky, a myslím si, že máme omnoho väčšie problémy v školstve a nejakým spôsobom nepostrehol som zákony, ktoré by riešili tie omnoho väčšie problémy. Tak si hovorím, že, fúha, tak ideme, chceme riešiť trošku školstvo, ktoré sa nám prepadá nejak v tých hodnoteniach a podobne, a prinesie sa sem takéto opatrenie. Ja by som teda čakal, že naozaj s úplne inými opatreniami sa príde o to viac, že mám už teda dve školopovinné deti a vidím, že mnohé veci, ktoré, keď ja som bol žiak, sa ako keby opakujú, pretrvávajú v školách alebo sa posúvajú len veľmi malými krokmi. A, a si hovorím, však už to bolo dávno, čo som bol ja napríklad na základnej škole alebo aj na, na strednej.
Takže toto len k samotnému zákonu a k tomu, že čo vlastne ste priniesli. Ja osobne si tiež myslím, že to ide takým tým opačným smerom, a to som hovoril o tom, že sú tu nejaké tie špecifické problémy, ktoré ja vidím a myslím, že k nim by mali byť špecifické, špecifické riešenia.
To aj tuto kolega Dostál hovoril, že posunutie povinnej dochádzky, ja by som to skôr možno nazval posunutie povinného vzdelávania. Však, samozrejme, môžme sa o tom rozprávať, ale dôležité je o tom ako. A ja súhlasím aj s tým, čo tu už zaznelo. Myslím si, že akýkoľvek systém je dobrý, keď je jednoduchý, lebo v jednoduchosti je krása, a keď si uvedomíme, tak naozaj tie deti sú jedinečné, že uniformita podľa mňa v školstve nefunguje. Fungujú určité princípy, ale metódy treba, treba podľa mňa prispôsobovať. Ja to vidím na mojich vlastných deťoch, ktoré každé je iné, a to krásne je, že naozaj na tom dieťati, a vy, ktorí ste rodičia, určite mi dáte za pravdu, že to vidíte od prvých dní, že to dieťa bude iné, že ako keby tú osobnosť v ňom vidíte už, naozaj ešte to je batoľa, ktoré sa len kojí, a už tam vidíte tú rozdielnosť tej osobnosti. A toto je podľa mňa krásne a toto by sa podľa mňa malo zohľadňovať, a preto také nejaké plošné riešenia pre mňa práve pri rozvoji, pretože školstvo by malo byť naozaj o tom, aby sme rozvinuli naše deti, aby jednak sa v nich dokázali tie talenty, ktoré majú, naplno rozvinúť a aby mohli sa stať kvalitnými ľuďmi po všetkých stránkach, či už je to charakter, aby boli čestní, uvedomelí, sebaistí, spokojní, aby vedeli žiť tento dnes dynamický život, ktorý sa žije a každým rokom, myslím, že je dynamickejší. Takže toto sú podľa mňa tie kľúče. A priniesť len také nejaké riešenie, že tak, bum, predlžujeme a vybavené, mne osobne toto neprináša nejaké uspokojenie.
Takže... A ja ešte by som povedal jednu vec, že čo ja vidím ako takú dôležitú, keď sa teda bavíme o tejto téme, a vidím to na mojich deťoch, každé chodí do inej školy a musím povedať, že taký ten, že veľa záleží, samozrejme, aj od pedagógov, ale ten pedagóg pracuje v určitom prostredí a podľa toho, v akom pracuje, tak aj to dieťa sa ako keby teší do tej školy. A ja som mal vlastnú skúsenosť, keď som chodil do školy, že po istých rokoch, ako keby tak vás už nejak naformátujú a už tú školu beriete ako takú rutinu a prestanete sa tešiť, ako keby beriete to už ako možno niektorí alebo mnohí ľudia prácu. Ale vidím, že to druhé dieťa, ktoré začalo chodiť do školy, kde je ten prístup trošku iný, tak tá radosť z tej školy tam stále je a to je, to je úplne krásne, keď vidím, že sa teší do školy a že ako keby z tej školy ani nechce odísť a že, že proste on tú školu naozaj má ako prostredie, kde je rád a kde cíti, že sa rozvíja, rastie. A toto sú podľa mňa tie kľúče, ktoré do školstva musíme priniesť. A ja to nevidím teda plošne, že by sa to dialo v školách.
Takže ja skôr vidím, že tuto by mala byť postavená tá priorita a nie teraz do toho že naženieme všetky deti ako keby do toho vzdelávacieho systému. A naozaj ja si myslím, že aj práve taká tá citlivosť na tie rôzne potreby alebo aj tú varietu, ktorá tu už tiež bola spomenutá, že tá varieta prináša ako keby rôzne pohľady a môžme sa učiť, môžme sa učiť od skúsených, môžme naozaj v tej variete vytvoriť priestor. Ja to možno poviem z toho podnikateľského prostredia, že najlepšie funguje aj ten trh vtedy, keď je tam priestor na to, aby tam mohli prichádzať nové idey, startupy atď., a to podnikateľské prostredie potom dokáže synergicky priniesť úplne nové riešenia. A myslím si, že toto je aj vo vzdelávaní, že tie deti sa vyvíjajú. Ja to vidím, že dnes tá mladá generácia je niekde úplne inde, ako keď my sme vyrastali, a, a treba na to reagovať.
Takže preto si myslím, že treba zohľadniť, preto si myslím, že treba zohľadniť to, čo tu aj zaznelo od kolegov z opozície, treba zohľadniť aj také, by som povedal, možno špecifické, neviem, či potreby je to správne slovo, ale tie prístupy alebo spôsoby, akými k deťom pristupovať, a keď si niekto trúfne to dieťa naozaj mať doma aj v tom poslednom predškolskom roku, tak nie je podstatné, aby teraz on bol v nejakom zariadení, ale podstatné je, aby naplnil tie ciele. Ak ich naplní, tak okej. Niekto je v tom zdatnejší, niekto nie. A teraz vyslovene to formalizovať, si myslím, že to je presne o tom, že ako keby vytvárame klietky, ale nemeráme tie výsledky a nejde nám o ten cieľ, ide nám o formu. A ako som povedal, forma podľa mňa sa musí meniť, pretože sa mení prostredie. Princípy by mali ostať a ciele by mali ostať a to ostatné musí sa tomu prispôsobiť, aby sa tie ciele vždy dosiahli. Lebo ja to vidím, že častokrát my dlhodobo používame nejakú metódu a ona po čase začne vykazovať iné výsledky, dosahovať iné ciele, pretože sa zmenilo prostredie, a keď my ostaneme tomu ako keby verní, tak potom sa zrazu divíme, že prečo máme iné výsledky. A toto sa podľa mňa deje aj v školstve a tých fenoménov, ktoré narastajú pri deťoch, a myslím si, však to vidíte vy asi, ktorí sa venujete školstvu omnoho viac, že mnoho rodičov navštevuje psychológov omnoho viac, pretože naozaj sa v tých deťoch vyskytujú rôzne potreby.
A ešte by som jednu vec, teraz som si spomenul, že tie schopnosti rodičov a skúsenosti zo škôl, že, že my si myslíme, že teraz, keď dáme tie deti do škôl, že teraz to škola vyrieši. Ale však vidíte, že mnohokrát aj tí učitelia sa sťažujú, že tie deti neposlúchajú a podobne a že tam je kopec tých problémov, ktoré tu sú. Potom rodičia sa sťažujú a toto prostredie podľa mňa treba dolaďovať a nielenže teraz rozšírime to o rok a problémy pominú.
Takže hovoril som možno tak všeobecnejšie, ale verím, že ste mi rozumeli ako rodičovi štyroch detí, že som chcel tak pridať taký laický pohľad pre vás múdrych v tejto veci. Ale v každom prípade chcem sa poďakovať všetkým, ktorí sa o túto oblasť zaujímate, že tak diskutujete, lebo je to veľmi dôležité, a mne teda záleží na budúcnosti nielen mojich detí, ale všetkých detí, aj tých, ktoré ešte prídu. Takže, prosím, urobte čo najviac. Diskutujte tak, aby, aby ste dosiahli dobré výsledky, aby Slovensko nielenže zaznamenalo dobré výsledky v štatistikách, ale aby naozaj naše deti mohli byť múdre a aby sa rozvíjali a využili všetky tie talenty, ktoré náš národ má.
Ďakujem pekne. Skončil som.

Pani poslankyňa Milanová.

Ja si teda dovolím odpovedať ako zástupca toho školstva, pretože som v školstve pracovala, síce na základnej škole a strednej škole, ale trošku o tom viem a musím povedať to, čo si povedal aj ty, že ani mne tento návrh neprináša uspokojenie, pretože už len, bolo to tu viackrát spomínané, tým spôsobom, akým bol predložený, s tým nie som ja stotožnená. Ministerstvo dlho avizovalo, že bude pripravovať takýto návrh zákona, až napokon prišiel návrh poslanecký. Ja v podstate s tým nemám až taký veľký problém, ale myslím si, že v takých závažných veciach, aj keď sú avizované, a netvrdím, že je to úplne vlajková loď, ale mali by sme si na tom dať záležať, tak si myslím, že by sa toho malo skutočne ujať ministerstvo, aj keď v podstate sa toho ujalo.
Čo sa týka toho názoru na povinnú predškolskú dochádzku, keď som ho komunikovala s riaditeľkami materských škôl, niekoľkými, tu v Bratislave, tak sme sa zhodli, že hádam tu bolo asi zamerané na marginalizovanú skupinu nášho obyvateľstva. V tejto súvislosti my sme predkladali návrh zákona práve v tom znení, aby deti zo sociálne znevýhodneného prostredia chodili do škôlok už od tretieho veku života práve preto, že to je to obdobie, kedy to dieťa najviac nasáva, najviac je schopné prijímať, učiť sa, a keďže vieme, v akom prostredí tieto deti sú a že ich štartovacia čiara je oveľa horšia, tak, žiaľ, toto by bola jedna z ciest. Táto predškolská dochádzka už v piatom veku, čo sa týka týchto marginalizovaných skupín, práve nám tu vznikajú oveľa väčšie problémy, pretože my nemáme dostatok personálu na to, my nemáme zatiaľ nejaké páky na to, ako zabezpečiť, aby napríklad deti z rómskych osád skutočne do tých škôlok nastúpili, aby sa im tam venovali učitelia, ktorí musia byť špeciálne zaškolení. Takže... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)