45. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Kolegyne, kolegovia, vážená pani predkladateľka, v prvom rade chcem povedať, že predškolské vzdelávanie je veľmi potrebná vec, veľmi potrebná. Veď vidíme, že množstvo rodičov túto možnosť predprimárneho vzdelávania od päť rokov využíva, množstvo rodičov. Ale využíva to slobodne. A to je celý problém.
Viete, okamžite, ak začnete zasahovať do autonómie rodiny, tak ja veľmi silne spozorniem. Ako kolega tiež hovoril niečo o slobode, predrečník. A predškolské vzdelávanie je veľmi potrebná vec, je veľmi potrebná činnosť pre každé dieťa, pre ktorékoľvek dieťa, jednoducho či už má nejaké špeciálne výchovno-vzdelávanie potreby, alebo ich nemá. Ale rodičia, ktorí zabezpečujú všetky funkcie, ktoré rodina zabezpečovať má, a ktorí sú funkčnou rodinou a starajú sa o deti, nezanedbávajú ich, títo rodičia majú právo sa slobodne rozhodnúť, či túto dobrú činnosť predškolského vzdelávania využijú.
Takže my vás, páni predkladatelia, pani predkladateľka, nekritizujeme ani tak za to, že by sme s vami polemizovali a kritizovali predškolské vzdelávanie. Ale takto sa to nerobí. Taký dôležitý zákon, ktorý sa dotýka rodín, a v tomto prípade všetkých rodín, lebo to nariaďujete, tak takto sa do parlamentu nepredkladá.
A ak som správne teraz počúvala, nie od začiatku vašu odpoveď na faktické a na vystúpenie pána kolegu Dostála, pochopila som, pán Petrák, dobre, že bola taká rozsiahla diskusia v medzirezortnom alebo by bola, ja som si niečo ešte pripravovala, že sa to nedalo obsiahnuť? (Reakcia z pléna.) Nie? Pretože presne, tak prepáčte, ale presne na to by malo byť medzirezortné pripomienkovacie konanie. A vy musíte počúvať všetkých tých, ktorí majú do toho čo povedať. A do tohto návrhu zákona má čo povedať, odborníci majú čo povedať a majú čo povedať rodičia. Neberte, prosím vás, slobodu rodinám a nezasahujte do jej súkromia.
Je pravdou, že ho predkladáte namiesto ministerky školstva, a to práve preto, aby sa vyhlo mnohým takýmto pripomienkam. A potom sa nečudujte, že máte toľko kritiky.
Právo na vzdelanie je základné ľudské právo. Ale právo na vzdelanie znamená, že povinnosť má štát, to je právo na vzdelanie, že povinnosť má štát vytvoriť a poskytnúť vzdelávanie, predškolské vzdelávanie každému, kto oň prejaví záujem. To je právo na vzdelanie. A tu chýba desaťtisíc či aj vyše desaťtisíc miest v škôlkach. Tak najprv asi treba vytvoriť tú infraštruktúru a potom dávať nejaké povinnosti.
Štát nesmie zasahovať do rodiny, ktorá je funkčná. Nadmerné zasahovanie štátu je porušením práv rodiny. Ale, samozrejme, kde sa rodina, kde si neplní tieto funkcie, nie vždy len naschvál, často rodina nemôže alebo nevie, čo robiť, a teda neplní tieto funkcie, vtedy zase má štát povinnosť zasiahnuť, nie právo. Má povinnosť zasiahnuť tam, kde sa nestarajú dostatočne dobre o deti, kde sú niekedy dokonca deti ohrozené na živote, na zdraví. Tam máte povinnosť! Ale či sa rodina rozhodne dať dieťa do predškolského vzdelávania, to je právo rodičov. Vy máte iba zabezpečiť to tak, aby si to mohol vybrať každý rodič. Každý.
Moja neter teraz porodila dieťa a ona by mala dávať svojho päťročného chlapca pri dvojmesačnom narodenom dieťati do druhej obce. Každý deň ráno. Jej manžel chodí na zmeny. Ako to zabezpečí? Je sama, nemá rodičov ani starých rodičov pri sebe.
Ešte Peter Polák, kolega, ktorý tu bol v Národnej rade, si dal v tom čase, kedy tu bol, vypracovať štúdiu Parlamentnému inštitútu a je zrejmé teda, že členské štáty EÚ dlhodobo riešia tento problém. Aj tu sme to počuli, že dlhodobo diskusie prebiehajú. Ale čo sa zatiaľ riešilo? Žiadna infraštruktúra sa zatiaľ nevybudovala. To sa malo robiť.
Vrátim sa späť, že členské krajiny dlhodobo riešia tento problém, ako majú byť zaškolené deti, ktoré majú špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby, lebo o to vám asi ide. To sú deti s jazykovými, kultúrnymi bariérami, rómske deti, deti cudzincov. Takéto deti riešia takisto všetky krajiny EÚ. Veď už všetko sa určite vymyslelo.
A, áno, je pravdou, že sú krajiny, kde je povinná táto predškolská výchova. Ale sú aj krajiny, napríklad Fínsko, kde sa im podarilo v priebehu jedného desaťročia zvýšiť účasť rómskych detí v predškolskej príprave päťnásobne. Za jedno desaťročie. A nie tak, že dali povinné predškolské vzdelávanie. Tam je predškolský ročník vo Fínsku povinný, iba ak má dieťa zistené špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. Takže aj tak sa dá, aj tak sa dá. Ja nehovorím, že nie sú krajiny, ktoré majú povinnú školskú, predškolskú výchovu, vzdelávanie od päť rokov.
Ale tá, ten protest rodičov je obrovský u nás. A vy sa nemôžete vyhnúť tejto diskusii tým, že predložíte poslanecký návrh zákona, aby tu za mesiac tento zákon platil.
My sme v hnutí OĽANO predkladali povinné predškolské vzdelávanie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia od troch rokov, pretože je jasné a odborníci to hovoria, že ak chcete riešiť zaostávanie detí z marginalizovaného prostredia, nebude stačiť ani jeden rok. Školský zákon hovorí o sociálne znevýhodnenom prostredí. My takú klauzulu tam máme, my vieme, čo to znamená, nemusíte sa toho obávať, pretože aj v iných krajinách povinnosť škôlky je iba pre deti s rôznymi bariérami alebo s rôznymi špeciálnymi potrebami.
Takže ešte raz zhrniem. Kritizujem, že takýto vážny návrh zákona, takáto dôležitá vec pre rodiny, neprešiel medzirezortným pripomienkovacím konaním, kladie požiadavky na mestá a obce, ktoré na to nie sú pripravené priestorovo ani kapacitne, znemožňuje vykonávanie vzdelávania v zariadeniach, ktoré nie sú v sieti škôl a predškolských zariadení.
Nesúhlasím s návrhom povinného predškolského vzdelávania pre všetky, zdôrazňujem, pre všetky deti od päť rokov. Keby ste naozaj poctivo počúvali všetkým rodinám, tak nikdy by ste si nezobrali na svoje plecia bremeno tohto návrhu, ktoré vám vlastne teraz prináleží.
Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Verešová, povedala si, že nemáme brať slobodu rodinám a štát nesmie zasahovať do výchovy tým rodinám, ktoré sú funkčné, ja som tiež v úvode svojho vystúpenia hovoril o slobode a o tom, že zbystrím pozornosť, keď sa hovorí o nejakej novej povinnosti, ale zároveň som povedal aj to, že počúvam odborné argumenty a myslím si, že k tejto téme je potrebné pristupovať vecne a na základe vecnej diskusie a nie, nezobrať to ako prestrelku rôznych ideologických stanovísk.
A naozaj toto by som až tak ostro nevidel, že ak posunieme hranicu povinnej školskej dochádzky zo šesť na päť rokov, že tým likvidujeme slobodu rodín alebo niečo posvätné. To je vec nejakej spoločenskej, spoločenskej dohody. Lebo týmto prístupom vlastne akákoľvek povinná školská dochádzka je zásahom do slobody rodín, čokoľvek, čo je zhora nadiktované školám, že musia mať vo svojich vzdelávacích programoch, je zásahom do slobody škôl. Jasné, bavme sa o tej forme, bavme, bavme sa, či to má byť univerzálne alebo pre niektoré skupiny, ako to má byť nastavené, ako to zabezpečovať. Ale samotné, myslím, že neprospeje tej diskusii, keď sa k nej budeme stavať iba ideologicky, že sloboda, nesloboda, lebo nie je to iba o tom podľa môjho názoru.
Druhá vec. Zopakovala si to, čo už sme viacerí povedali, že predkladatelia miesto ministerstva a bolo by to poctivé si priznať, lebo doteraz sme tu jasne nepočuli, že, áno, ministerstvo pripravilo, napísalo to a my sme to iba preložili.

Ďakujem kolegyni Verešovej, že zhrnula argumenty do diskusie o tomto návrhu zákona. My sme to už viackrát hovorili, je absolútne neprípustné, akým spôsobom to chcú poslanci riešiť. Za prvé pokutovať, pokutovať rodičov, navyšovať byrokraciu. V podstate, keď bude chcieť dieťa individuálny plán predškolského vzdelávania, tak to ani v zásade nebude možné, takú obrovskú byrokraciu do toho zákona dávate. Ešte by som pochopila, keby sa, ak rodičia si chcú nechať doma dieťa, tak jednoducho donesú potvrdenie, ja neviem, od psychológa alebo od psychologického centra, že spĺňa všetky náležitosti a tým je to vybavené. Ale zaťažovať rodičov, zaťažovať učiteľov, zaťažovať zriaďovateľov. Už teraz sa zriaďovatelia sťažujú na to, že jednoducho tá, tá záťaž, ktorá bude na nich, bude vyberať tie pokuty, nové kapacity, zaplatiť učiteľov, jednoducho že to nezvládajú.
A potom toto je typické pre vládnu koalíciu, dať do pléna ešte raz poslaneckým návrhom návrh zákona, ktorý začne platiť v septembri 2020, to znamená, že všetky tie problémy už bude riešiť nová vláda. Samozrejme, že je veľmi ľahké niečo napísať na papier, kopu nezmyslov, byrokracie a potom to hodiť na ďalšiu vládu, že však vy si teraz to vymáhajte.
Je to absolútne nezodpovedné a tento návrh zákona jednoducho by ste mali stiahnuť. Ak ste ho chceli predložiť, tak ste ho mali predložiť na začiatku volebného obdobia a tri roky teda ukázať, ako tento zákon viete uplatňovať, či sú na to pripravení zriaďovatelia, či sú na to pripravené škôlky, pedagógovia, aká bude odozva rodičov. Ale nie to dať tak, že to teraz bude celé na krku budúcej vlády, v ktorej, teda dúfam, že vy už nebudete.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ty si povedala vlastne o tom, že tu je špecifický problém, a naozaj myslím si, že nie je správne pristupovať k špecifickým problémom s celoplošným riešením, ale špecifické problémy potrebujú špecifické riešenie. A pekne si vyzdvihla vlastne aj tie problémy, ktoré tu sú, a zaznelo to tu v rozprave vlastne ohľadom tých čakacích dôb a tak ďalej, že tá nepripravenosť je tu je veľmi vysoká.
A mne to trošku tak pripomenulo ten zákon o, keď sme sa bavili o zákone o obedoch zdarma, že vlastne tiež koalícia sa nás snažila presvedčiť, že to pôjde hladko, nakoniec musela to odložiť, posúvať a vidíme, že naozaj okolo toho je.
Čiže aj toto je taký ten rozmer týchto poslaneckých návrhov, že nedávajú priestor na dostatočnú prípravu, aj keď teda tu ten čas je väčší, ale stále. Takže neviem, no, mne tu, naozaj viacero vecí ma tu v celom tom procese ruší toho zákona, odhliadnuc od toho, čo tu zaznelo aj od mnohých z vás, tie veľmi vecné argumenty.
Takže toľko za mňa. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. A tak trochu nadviažem aj na tú faktickú, ktorú povedal Ondrej Dostál, pretože ho chcem iba doplniť a som rada, že to otvoril.
Ja by som chcela naozaj podotknúť, aby to zaznelo aj v tejto odpovedi na tento príspevok, ktorý, mnohé veci veľmi dobré tohto návrhu, je našou povinnosťou sledovať najmä najlepší záujem dieťaťa a nie najlepší záujem rodičov. Ako sú naozaj situácie, kedy snaha napĺňania najlepšieho záujmu dieťaťa prebíja predstavy rodičov. To treba pripustiť a toto je jeden, jeden z takých prípadov. A napríklad aj uvažovanie o posunutí hranice na skoršie formálne vzdelávanie patrí do tej sféry, kde by sme sa mali viac opierať o vedecké poznatky a odbornú diskusiu ako o to, čo rodičia si prajú alebo želajú. Výskumy totiž ukazujú, že deti potrebujú aj také podnety na kognitívny rozvoj, ktoré obvykle v rodinách nemusí každý rodič vedieť ponúknuť. A tiež sa potrebujú učiť istým zručnostiam v oblasti socializácie, ktoré nie všetky rodiny považujú za užitočné, potrebné alebo správne. Ale dnes už vieme, že pre zdravý psychický vývin dieťaťa sú niektoré veci veľmi dôležité.
Čiže ja by som naozaj chcela upozorniť na to, riešme a vráťme sa k tým deťom, tak ako tu už bolo povedané veľakrát, a riešme ich najlepší záujem. Rozumiem, že mnohí rodičia s tým majú problém, ale to je pre mňa osobne druhotná debata, ktorá je skôr filozofická a na inú pôdu.

Ďakujem. Škoda že nemôžem reagovať aj na predrečníkov, lebo v mnohom s nimi súhlasím paradoxne, aj keď v tejto chvíli stojíme na inej strane barikády.
Ale, pani kolegyňa, vy ste takisto upozorňovali na rozmer poslaneckých návrhov zákonov a a priori ste hovorili, že absenciou medzirezortného pripomienkového konania sa vytvárajú predpoklady pre ich nedokonalosť alebo, nazvime to, možno nižšiu kvalitu.
No ale ak by som chcel byť trošku ironický, tak poviem, tak pravdepodobne z toho dôvodu mnohí z vás majú predložených za volebné obdobie aj vyše stovky poslaneckých návrhov zákonov. Čiže vaša iniciatíva takéhoto rozsahu hovorí o snahe o kvalitu alebo kvantitu?
Ale poďme k vecnej stránke predmetného návrhu zákona, kde hovoríte, že je problematická povinnosť doby dochádzky. No, my v tomto návrhu zákona predlžujeme dobu povinnej školskej dochádzky z desať na jedenásť rokov. A poďme sa baviť úplne vecne o tom, kde dosiahneme väčšiu efektivitu predĺženia školskej dochádzky, lebo nikto nepochybuje aj z tých predchádzajúcich predrečníkov, vždy zaznievalo, že je potreba vzdelanejšej spoločnosti, potreba reagovať na výzvy doby a tak ďalej a tak ďalej, kde dosiahneme vyššiu efektivitu aj pre tých, aj pre tie deti, pre jednotlivcov a kde dosiahneme vyššiu efektivitu pre spoločnosť. Či predĺžením školskej dochádzky na šestnásty, sedemnásty, osemnásty, devätnásty rok života, kedy tá efektivita zjavne je veľmi malá, alebo aj na základe toho, čo povedala kolegyňa Zimenová, tým, že ju zavedieme do ranejších vývojových fáz dieťaťa, kde tá efektívnosť je omnoho väčšia. A my sme si zvolili túto cestu.
Ďakujem.

Pani poslankyňa Verešová.

Ďakujem všetkým. Pán poslanec Petrák, tak rozdiel medzi našimi poslaneckými návrhmi, teda opozície, a poslaneckými návrhmi poslancov z koalície je taký, že tie naše nie sú schvaľované na rozdiel od tých vašich. Takže takéto zákony, takéto rýchle zákony, ktoré dávate takto narýchlo do pléna, tento zákon bude platiť už na, teda bude schválený na budúcej schôdzi. Takže ste veľmi zodpovední za to, čo robíte.
A, pani kolegyňa Zimenová, súhlasím, deti nie sú majetkom rodičov a tobôž nie sú majetkom štátu. Rodičia majú zodpovednosť za výchovu svojich detí a štát nemá zasahovať v žiadnom prípade do, do rodiny, keď je funkčná.
Povinné školské vzdelávanie, nuž, to je samozrejmé, ale myslím si, že ani v žiadnom prípade sa pri povinnom školskom vzdelávaní nestrhla takáto diskusia alebo nenapadajú niečo takéto rodičia ako pri tomto návrhu zákona. Však my dobre vieme, čo znamená, aké je veľmi dôležité toto obdobie pre dieťa do troch rokov a potom následne do šesť rokov, však to nikto nebude tuná spochybňovať, preto o tom rozprávame. Tuná je obrovská diskusia, tu zasahujú, rodičia hovoria o tom, že nesúhlasia, aby im takúto povinnosť ukladal štát pre deti do šesť rokov.
Takže ja si osobne myslím, že my sa vlastne stotožňujeme, že my hovoríme v podstate o tom istom. Takže odmietam zásah štátu do práv rodiny, rodičia sú zodpovední za výchovu a vzdelávanie svojich detí.

95.
Poslanec Matovič nie je v rokovacej sále, pýtam sa, či sa chce prihlásiť niekto do rozpravy ústne. Končím možnosť nahlásiť sa do rozpravy.
Nech sa páči, pani poslankyňa Zimenová.

Ďakujem pekne za slovo. Priznám sa, že ja už som nemala v pláne prihlásiť sa do rozpravy ústne, ale teraz vlastne vznikla taká debata medzi nami, že ja som veľmi rada využila túto príležitosť a prihlásila som sa do rozpravy ústne a chcela by som ešte pokračovať v tej téme o najlepšom záujme dieťaťa a o záujmoch rodičov.
A, áno, súhlasím s tým, ako v odpovedi na faktické poznámky povedala pani poslankyňa Verešová, veď predsa len musíme prihliadať aj na tých rodičov. Ja s tým absolútne súhlasím. Ja som len chcela podotknúť, že prvoradé by malo byť to hľadisko, čo urobí s deťmi to, keď im čo najskôr ponúkneme v ranom veku, v ranom detstve odbornú pomoc, podporu naozaj kvalifikovaných pedagógov a špecialistov, od nich také vedenie, aby sa rozvinul ich potenciál, a čo sa stane s deťmi, ktoré túto príležitosť a možnosť nemajú.
Ale vrátim sa k tomu nášmu možno nejakému náznaku sporu, lebo naozaj súhlasím s tým, čo povedala pani poslankyňa Verešová, o spor tu nejde. Chcem poukázať na úplne inú situáciu, kedy teda naozaj som na strane aj rodičov a najmä znova na strane tých detí. Neviem, či ste si vy uvedomili, že naozaj v systéme máme aj alternatívnych poskytovateľov predprimárneho vzdelávania, ktorí nie sú v sieti, jasné, že ste si to uvedomili, ste si toho vedomí, ale či ste si uvedomili, čo sa stane s tými deťmi, ak ich rodičia v troch rokoch alebo aj v mladšom veku si zvolia takýchto poskytovateľov a potom v piatich rokoch budú musieť to dieťa vytrhnúť z tejto buď súkromnej škôlky, lesnej škôlky alebo z nejakej detskej skupiny rodinného typu, alebo z firemnej škôlky, kam tá mamina od troch rokov to dieťa nosí do svojho zamestnania, a budú musieť tieto deti na jeden rok ísť do nového kolektívu, k novým pani učiteľkám, do úplne nového prostredia, aby potom opäť po roku museli ísť do školy k novej pani učiteľke, do nového prostredia, k novým spolužiakom.
Práve tomuto sme sa chceli v Učiacom sa Slovensku vyhnúť. Práve tejto stresujúcej situácii pre deti a ich rodiny sme sa chceli vyhnúť, keď sme hovorili, že povinné vzdelávanie od päť rokov pre všetky deti od rôznych poskytovateľov, ktorí budú poskytovať, samozrejme, ten licencovaný, dohodnutý vzdelávací program pre predškolákov, a zároveň sme chceli umožniť, aby tento program mohli ponúkať aj základné školy. To znamená, že dieťa, ktoré by nevyužilo, tá rodina, keby nevyužila tú možnosť garantovaného vzdelávania od troch rokov, ale by dala až na prvé vzdelávanie do systému dieťa v piatich rokoch, by si mohla vybrať, či ho dá do niektorej z alternatívnych podôb alebo do klasickej škôlky, alebo ho dá rovno do tej základnej školy, v ktorej to dieťa potom postupne bude pokračovať a vstúpi už oboznámené sa s prostredím, s učiteľkami, s kolektívom, vstúpi do prvej triedy s oveľa menším stresom.
Nič z toho ste nevzali do úvahy. A tento materiál a tento dokument leží na ministerstve ako východisková koncepcia pre úvahy tohto typu.
A keď už sa rozprávame o tom, či je toto vlastne poslanecký návrh alebo ministerský, tak nedá mi, nedá mi to nedokončiť, aby to bolo jasne povedané a aby to jasne zaznelo. Pán kolega poslanec Ondrej Dostál to tu naznačil, my tú informáciu sme si všimli, každý si ju môže všimnúť. Veď vo vlastnostiach dokumentu v paragrafovom znení je napísané, že poslednú korektúru, poslednú úpravu urobil pán Marek Giláni, ktorý je dlhoročný pracovník ministerstva školstva na odbore legislatívy. Tak si to povedzme rovno, že to prišlo z ministerstva a potom je namieste tá otázka, prečo tu nesedí tá ministerka a prečo k takémuto poslaneckému návrhu ona neháji tie farby ministerstva a nevystupuje tu s vami, nedrží vám tu chrbát. Ona sem môže prísť a môže vystúpiť kedykoľvek v rozprave, pretože je členka vlády. A toto je to nekorektné, vážení kolegovia, toto je tá zbabelosť ministerky Lubyovej a tejto vlády, že ona nechá naozaj, aby sme sa tu kriticky vyjadrovali k poslaneckému návrhu, a pritom vieme o svojich kolegoch, ktorí tento návrh predkladajú, že naozaj, ako povedal kolega Poliačik, oni sú jedni z mála koaličných poslancov, ktorým záleží na tom vzdelávaní.
Ďakujem, to je všetko, čo som chcela povedať.